Poddanská rodina v novoveku. Mária Kohútová

Átírás

1 Poddanská rodina v novoveku Mária Kohútová Žijeme v období, keď sa veľmi často hovorí o rodine. Najčastejšie možno v spojení kríza súčasnej rodiny. Prejavuje sa rozchodmi manželských partnerov, snahou mať len jedno dieťa, lebo je s tým toľko starostí, že jedno stačí. Dobré je aj nemať žiadne deti, lebo do takej neistej budúcnosti priviesť dieťa nie je zodpovedné. Nepriamo sa propaguje aj výchova detí v záujmových združeniach muža a ženy, čiže bez uzavretého manželstva alebo v združeniach dvoch, či aj viac partnerov rovnakého pohlavia. O rodine v minulosti, tak ako ju môžeme poznať z dobových správ, môžeme povedať niekoľko zaujímavých vecí. Nijaká štátna rodinná politika neexistovala, štát nerobil nijaké propopulačné opatrenia, ale počet Slovákov napriek tomu rástol. Celý novovek môžeme označiť za obdobie veľmi nepokojné. Osmanská okupácia značnej časti slovenského územia vytvárala trvalé nebezpečenstvo novej vojny a rozšírenia zabratého územia. Vojská naverbované v Európe, ktoré mali chrániť kresťanský svet pred mohamedánmi, ale aj domáce vojsko, si nepravidelné vyplácanie žoldu a nedostatok koristi kompenzovalo lúpežami na území, ktoré mali chrániť. Domáce obyvateľstvo si nebolo isté nielen pokiaľ išlo o majetok, ale ani životmi, lebo aj cisárske vojská brali domácich ľudí do zajatia a predávali do otroctva Osmanom. Napriek tomu ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev uzatvárali manželstvá s cieľom vychovať toľko detí, koľko im Pán Boh požehná. Konanie týchto ľudí vychádzalo z Desatora Božích prikázaní, ktorým sa riadili katolíci, pravoslávni, protestanti, aj židia. Obsahuje úpravu správania ľudí pred uzavretím manželstva (6.), v manželstve (9.), ochranu nenarodených aj chorých, nevládnych a starých (5.), vzťah detí k rodičom a rodičov k deťom (4.). Aká bývala ekonomická situácia rodín poddaných?

2 Väčšina obyvateľstva Slovenska v novoveku sa živila prácou v poľnohospodárstve. Väčšina z tých, ktorí sa živili poľnohospodárstvom, boli osobne neslobodní. Znamená to, že prakticky nemali nijaké práva, pretože o uplatnení hocijakého práva rozhodoval zemepán. Poddaný hospodáril na pôde zemepána, na jeho majetku mal postavený dom, v ktorom býval. Preto nevlastnil nijaký nehnuteľný majetok a teda nemohol s ním ani disponovať. Za majetok poddaného, s ktorým mohol slobodne nakladať, sa považoval len hnuteľný majetok, predovšetkým dobytok, ďalej aj hydina, včely, hospodárske náradie, zariadenie domu, vybavenie domácnosti, odevy. Tento majetok mohol poddaný predať, darovať, poručiť v testamente. Predsa však poddaní v testamentoch odkazovali členom svojej rodiny aj pozemky, na ktorých hospodárili, aj domy, v ktorých bývali. Takýto testament však získal platnosť iba vtedy, keď s jeho obsahom súhlasil zemepán. Zemepán mohol z hospodárstva odstrániť užívateľa kedykoľvek to vyhovovalo jeho záujmom. Sťahujúcemu sa, alebo z usadlosti vyhnanému poddanému mal zemepán bonifikovať ním vybudované stavby, meliorácie a iné investície do usadlosti. Odstrániť z usadlosti mohol zemepán aj potomkov poddaného a prikázať im hospodáriť na inej usadlosti a často to aj robil. Dosvedčujú to rôzne žiadosti poddaných, aby mohli ďalej užívať hospodárstvo, ktoré užíval ich predok. Napríklad roku 1742 poddaný Ondrej Hlatký z Radimova prosil zemepána o odpustenie dlhu za obilie. Dôvodom, prečo nevládal dlh splatiť bolo, že je starý, a nevládze robiť a aj manželka mu už zomrela. Zároveň oznámil, že zo spomenutých dôvodov necháva na dome syna, aby on odvádzal poddanské povinnosti. Takto sa vlastne snažil zabezpečiť, aby syn mohol užívať tú istú usadlosť, na ktorej on hospodáril. V zozname poddaných z 20. apríla 1742, ktorí si požičali obilie, je už Ondra Hlatky mladší. Môžeme teda povedať, že Ondra Hlatky mladší so súhlasom zemepána zdedil otcovskú usadlosť. Barbora Coborová, majiteľka panstiev Holíč a Šaštín 13. augusta 1714 odpovedala na žiadosť poddaného Martina Pocala staršieho. Nebol už schopný

3 ani odvádzať povinnosti panstvu, ani znášať obecné ťarchy. Aby jeho živnosti (majetok, ktorý užíval) neboli rozdelené medzi druhých ľudí, syn Martin Pocal mladší mal prevziať celé hospodárstvo a z jeho výnosu, teda z tej časti, ktorá pripadala poddanému, mal polovičku dávať otcovi, až do konca jeho života. Z tohto nariadenia vidieť, že boli uspokojení všetci zainteresovaní. Zemepánka mala zabezpečené, že hospodárstvo nezostane opustené, syn žiadateľa mal hospodáriť na majetku, na ktorom dovtedy pracoval jeho otec a teda nebolo zanedbané a starý človek mal zabezpečené živobytie až do konca života. Podobná bola prosba aj Andreja a Jána Kovarovičovcov z Brodského z roku S otčimom postavili dom, po jeho smrti tam býval najstarší brat, ktorý ale zomrel. Je to dom ich rukami zbudovaný, a preto chcú tam jeden ženatý a jeden slobodný bývať aj s matkou. Takýchto žiadostí poddaných sa zachovalo väčšie množstvo a dokazujú, že aj bezprávni poddaní sa snažili zabezpečiť určitý majetok pre svoje deti. Týkalo sa to však len synov, pretože dcéry mali nárok len na určitú čiastku z hnuteľného majetku. Napriek takejto hospodárskej neistote nebolo v novoveku obvyklé, aby poddaní obmedzovali počet detí. Pri vtedajšom prevládajúcom názore, že deti sú Božím požehnaním, boli aj nádejou, že o rodičov sa v starobe bude mať kto postarať. Veď nebolo zvláštnosťou, že z viacdetnej rodiny väčšina detí sa nedožila dospelosti, napríklad vo farnosti Radošovce v 17. storočí zo štyroch detí Jána Hakača zomreli tri, z desiatich Jána Kadlicoviča zomrelo sedem, Jánovi Štefekovi zomreli všetky tri, ale zo siedmich Juraja Vlčeja zomreli len dve a manželstvá uzavreli všetky štyri deti Jána Šrámka. Priemerný počet detí v rodine na panstve Hlohovec na začiatku 17. storočia bol 2,44, na holíčskošaštínskom panstve na konci 17. storočia 2,02. Z rekonštrukcie rodín vo farnosti Radošovce vychádza v rodinách, ktoré uzavreli manželstvo v rokoch priemerný počet detí na 2,42. Je to spôsobené hlavne vysokým počtom manželstiev, ktoré nemali zapísaný krst dieťaťa. Na panstve Hlohovec, podľa urbára, mali najvyšší počet detí v rodine 8 a taká bola iba jedna rodina. Po

4 sedem detí mali štyri rodiny. Na panstve Holíč-Šaštín osem detí mali dve rodiny, sedem detí mala jedna rodina. Pri rekonštrukcii rodín z matrík pokrstených najvyšší počet detí v rodine v 17. storočí bol 13. Aj keď poddaní nemohli vlastniť nehnuteľný majetok, predsa však majetnosť poddaných hrala významnú úlohu pri uzatváraní manželstiev. Dôležitý bol momentálny stav, akú výmeru poľností poddaný užíval a koľko mal kusov dobytka. O týchto okolnostiach som získala informácie porovnaním údajov z urbára s výsledkami rekonštrukcie rodín. Z poddaných sedliakov, ktorých vek bolo možné vypočítať, bolo najviac vo veku od 31 do 40 rokov (33,6 %), najmenej vo veku od 21 do 30 rokov (15,8 %). Nikto nemal viac ako 60 rokov. Roku 1694 bol vo Vieske najmajetnejší 59 ročný Pavol Tarka. Mal 4 voly a dve kravy a okrem pôdy, ktorá patrila k usadlosti obrábal ešte ďalšiu pôdu, od ktorej platil ročne 12 zlatých. Aby túto pôdu vládal obrobiť musel zamestnávať viac sluhov. Pomerne veľa dobytka mal 29 ročný Juraj Ochrana (2 kone, 2 kravy, 4 ovce). Za pôdu platil 7 zlatých, 50 denárov. Bol zaťom Pavla Tarku. Jeho druhý zať, 32 ročný Jakub Matuš žil vo Vidovanoch a obrábal iba usadlostnú pôdu, lebo mal len jednu kravu. Ďalší dvaja coborovskí poddaní vo Vidovanoch nemali nijaký dobytok a tak bol z nich vlastne najbohatší. V Lopašove bol najmajetnejší 58 ročný Ján Urban. Ďalší v poradí majetnosti boli 44 ročný Ján Bederka a jeho brat, 48 ročný Tomáš Bederka. Ján Bederka zastával úrad fojta, rychtára. Oba najmajetnejšie rody boli spríbuznené s rodinou miestnych zemanov, s Papovcami. Sestra Jána Urbana mala bola vydatá za Martina Papa, Tomáš Bederka mal za manželku sestru Martina Papa, Katarínu. Obe poddanské rodiny tak vylepšili postavenie pre časť svojho potomstva, lebo deti šľachtica aj z neurodzenej matky boli šľachticmi. Deti šľachtičnej s neurodzeným otcom neboli síce šľachtici, ale neboli ani poddanými, lebo sa stali osobne slobodnými ľuďmi. Dôvodom, že zemania uzavreli manželstvo s neurodzenými ľuďmi mohlo byť aj to, že Papovci neoplývali majetkami. Starý otec Martina Papa, tiež Martin kúpil roku 1615 od Michala Cobora jednu celú sedliacku usadlosť za 400

5 zlatých. Roku 1694 o túto pôdu sa už delili jeho traja vnuci, dvaja z nich si prenajímali aj ďalšiu usadlostnú pôdu, čo potvrdzuje, že nepatrili medzi zámožných ľudí. Neexistuje nijaký doklad, že by mali svojich poddaných. Na pôde museli teda pracovať aj sami, a ich jediným skutočne cenným majetkom bol armáles. Najlepšie majetkové postavenie mali poddaní sedliaci vo veku nad 50 rokov, bližšie k šesťdesiatke a mladí, okolo 30 rokov. Aj tu museli veľkú úlohu hrať príbuzenské vzťahy. Synovia zrejme dostávali dobytok, alebo peniaze naň od rodičov, prípadne rodičov manželky. Bez dobytka nemohli totiž vykonávať práce v poľnohospodárstve a nemohli ani viesť sedliacke hospodárstvo. Zemepáni občas dávali zisťovať majetkové pomery poddaných a želiarov s väčším počtom dobytka nútili prejsť hospodáriť na uprázdnené usadlosti. O veľkosti domácnosti poddaných nemáme priame doklady. Z matriky môžeme zistiť len veľkosť rodiny. Zo spomínaných príkladov na žiadosti poddaných o dedenie usadlosti vidieť, že do domácnosti poddaného, hospodára, mohli patriť aj dospelé deti, slobodné, aj žijúce v manželstve, mohol ju tvoriť hospodár s rodičmi alebo s jedným z nich, prípadne hospodár so súrodencami. Do domácnosti hospodára patrila aj čeľaď, sluhovia a slúžky, pretože stravu a bývanie im zabezpečoval hospodár na svojej usadlosti, v dobovom pomenovaní žili na jednom chlebe. Počet čeľade závisel na množstve dobytka, ktoré hospodár mal a rozlohe pôdy, ktorú obrábal. Pramene a literatúra: ŠTÁTNY OBLASTNÝ ARCHÍV BRATISLAVA, Zbierka cirkevných matrík, Matriky farnosti Radošovce MAGYAR ORSZÁGOS LEVÉLTÁR, Budapest, Kamara archivuma, E 171, Archivum familiae Czobor,

6 KOHÚTOVÁ, Mária: Príspevok k starším dejinám západného Slovenska. (Urbár holíčskeho panstva z konca 17. storočia.) Historický časopis 40, 1992, č. 5, s LENGYELOVÁ, Tünde: Početnosť rodín v obciach hlohoveckého panstva v roku In: 6. demografická konferencia s medzinárodnou účasťou na tému Pôrodnosť a vybrané aspekty reprodukcie obyvateľstva. Slovenská štatistická a demografická spoločnosť Bratislava, Domaša Máj 1997, s REBRO, Karol: K otázke práv poddaného k usadlosti do roku In: Historické štúdie VIII, 1963, s hosť. prof. PhDr. Mária Kohútová, CSc. Historický ústav SAV, Klemensova 19, Bratislava Štúdia je súčasťou riešenia úlohy grantového projektu VEGA č.2/3141/23 Sociálne, politicko-spoločenské a kultúrne aspekty spoločenskej mobility v období novoveku