Heraldika na východnom Slovensku

Átírás

1 METODICKO-PEDAGOGICKÉ CENTRUM V PREŠOVE Martin Javor Heraldika na východnom Slovensku

2 Obsah Úvod Čo je to heraldika? Pramene heraldiky Vznik erbov Erbové právo Zloženie erbu Štít so znamením Delenie štítu Heraldické farby Erbové figúry Prilba Klenot Prikrývadlá Vedľajšie časti erbu Rozdelenie erbov Heraldické inštitúcie v SR Pravidlá heraldickej tvorby Tvorba erbov Altenburgerova zbierka pečatí ako zdroj pri tvorení erbov Mestské erby Erby miest východného Slovenska Literatúra

3 Úvod V posledných desaťročiach je vidieť intenzívny záujem o heraldické bádanie. Heraldika je príťažlivá predovšetkým svojim výtvarným prejavom. Erby sú okrem iného aj malé umelecké diela. Pri využívaní relatívne ohraničenej škály figúr heraldická tvorba uplatnením variácií ich rozličným sfarbením, umiestnením, kombinovaním vedela a vie zabezpečiť každému erbu jedinečnosť a neopakovateľnosť. Erb bol vždy symbolom. Pomocou živočíchov, rastlín, nadprirodzených bytostí, nebeských telies i najrozličnejších predmetov skutočného života viac alebo menej výstižne charakterizuje svojho majiteľa, niektoré jeho vlastnosti, pozoruhodné udalosti v jeho živote. Takýto symbol dovoľuje rozličné príťažlivé výklady, z ktorých niektoré majú bližšie k romantickým legendám, iné k historickej skutočnosti. 1 Heraldika a pomocné vedy historické vo všeobecnosti by mali patriť aj do učebníc a učebných osnov predmetu dejepis. Erby sú vynikajúcim didaktickým prostriedkom, ktorý dokáže veľmi jednoducho zanietiť študenta. Heraldika rozvíja jeho predstavivosť, cit pre krásu a historické vedomie. Táto publikácia je písaná práve s úmyslom predstaviť učiteľom dejepisu možnosti, ktoré heraldika vo vyučovacom procese ponúka. Predmetom záujmu je hlavne obecná heraldika, ktorá sa na východnom Slovensku teší veľkému záujmu. Takémuto záujmu sa východné Slovensko tešilo už od stredoveku. Prvým mestom na svete vôbec, ktoré dostalo erb samostatnou listinou armálesom, boli v r Košice. Na východnom Slovensku pomaly nenájdeme obec, mestečko či mesto, ktoré by nepoužívalo svoj erb. Práve orientácia v týchto symboloch je hlavným cieľom tejto publikácie. Bilancia doterajších výsledkov heraldického bádania na Slovensku je obsiahla. Reprezentujú ju desiatky monografií, stovky štúdií a stovky článkov. Najvýznamnejším historikom, venujúcim sa obecnej heraldike je Jozef Novák, ktorý vydal niekoľko monografií a odborných štúdií z tejto problematiky. Významnými heraldikmi sú aj P. Kartous, L. Vrteľ, L. Sokolovský, P. Kónya a ďalší. Na východnom Slovensku pôsobí niekoľko firiem venujúcich sa realizácii obecných erbov. Avšak aj súčasná mestská a obecná heraldická tvorba má množstvo nedostatkov. Azda najvážnejším z nich je vznik množstva novotvarov, ktorý bol odôvodnený tým, že historický symbol príslušnej obce nie je jedinečný a že ho 1 o erbe ako o predmete a zdroji historického poznania viac pozri: Sokolovský, L.: Erb ako predmet a zdroj historického poznania. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s

4 používajú desiatky ďalších obcí. Veľkým problémom pri tvorbe erbu je aj nepochopenie historickej predlohy. 2 Publikácia je rozdelená na niekoľko kapitol. Prvé kapitoly predstavujú všeobecný exkurz do problematiky heraldiky, definujú základné heraldické pojmy a pravidlá. Oboznamujú s heraldickým systémom Slovenskej republiky a s postupom pri vytváraní erbu. Druhú časť práce tvorí opis najzaujímavejších a najznámejších erbov obcí, miest a mestečiek na území východného Slovenska. Autorovým cieľom bolo dostať heraldiku ako didakticky veľmi plodnú disciplínu do vedomia učiteľov dejepisu a možno aj výtvarnej výchovy. 2 o týchto problémoch píše vo svojej štúdii Jozef Novák. Viac pozri: Novák, J.: Heraldika na Slovensku. In: Heraldika na Slovensku, Martin 1997, s

5 1 ČO JE TO HERALDIKA? Heraldika je veda o vzniku, používaní a vývoji erbov. Jej názov je odvodený od slova herold, t. j. muž, ktorý bol v stredoveku znalcom erbov, preveroval ich správnosť a ovplyvňoval ich vývoj. Heraldika je teda pomocná veda historická, ktorá sa zaoberá štúdiom súhrnu pravidiel a zvyklostí, podľa ktorých sa znaky tvoria, popisujú, určujú a kreslia. Zahrňuje v sebe aj štúdium vzniku znakov, ich vývoja a užívania. Zaoberá sa nielen znakmi osôb, rodov, záujmových, miestnych či iných skupín obyvateľstva, ale aj všetkým, čo so znakmi súvisí, teda taktiež prápormi, radmi, odznakmi, titulmi a všetkými ostatnými symbolmi. Heraldika v sebe obsahuje tak zložku umeleckú ako aj výtvarnú. 3 Heraldika úzko súvisí so sfragistikou a dejinami umenia, ktorým pomáha pri identifikácii vyobrazení erbov osôb a inštitúcií, presnejšie určuje vznik stavebných a iných pamiatok. Genealógii umožňuje odhaľovať príbuzenské vzťahy a zväzky, vojenstvu poskytuje pomerne presne časovo určiteľný materiál k dejinám výzbroje. Výsledky heraldických bádaní slúžia všeobecnej histórii pri zisťovaní všeobecne heraldických zvyklostí rozličných právnych okruhov. 4 Heraldika sa delí na dve časti: teoretickú (náuku), ktorá sa zaoberá vznikom znakov, ich historickým vývinom a pravidlami heraldickej tvorby; a praktickú (umenie), ktorá na základe teoretických poznatkov poučuje o spôsobe plastického alebo grafického prevedenia znaku. Do praktickej časti heraldiky možno zahrnúť odbory: - blasonovanie, čiže popisovanie erbov podľa heraldickej terminológie (názov je z francúzskeho le blason erb). S blasovaním erbov úzko súvisí ich kreslenie, tiež podľa heraldických pravidiel. - historizovanie ktoré zahŕňa dejinný výklad znaku. - kritizovanie obsahuje rozbor a posudok študovaného znaku. - vlastné plastické alebo grafické vyhotovenie. 5 Heraldika neskúma len šľachtické erby, ale aj znaky štátov, miest a korporácií, z ktorých sa mnohé používajú dodnes. Aj v súčasnosti sa vytvárajú nové erby, teda heraldika je ešte stále živou vedou. 3 Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s Bodnárová, M.: Pomocné vedy historické. Košice 1992, s Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s

6 2 PRAMENE HERALDIKY Heraldické pramene sú veľmi rozmanitej povahy a kvality. Pretože vlastných erbov na štíte je zachovaných veľmi málo, heraldika študuje všetky pamiatky hmotnej kultúry, na ktorých sú erby vyobrazené (stredoveká výzbroj, pečate, mince, náhrobné kamene, tesané erby na monumentálnej architektúre a i.) a pramene písomné, v ktorých sú erby vyobrazené alebo popísané. Erby neboli len formálnym prejavom výsadného postavenia feudálov, ale v období tzv. živej heraldiky ( stor.) aj súčasťou života, čiže zbraňami používanými v boji. Medzi ne sa počíta v prvom rade štít. Zachovaných originálov sa vyskytuje veľmi málo. Nachádzajú sa len v západnej Európe a aj to len niekoľko kusov. Na našom území, ba ani na území bývalého Uhorska sa z toho času nezachovala ani jediná pamiatka. Napriek tomu, že pôvodných štítov z obdobia storočia sa vyskytuje tak málo, predsa možno získať o nich správy. Pomocou dochovaných pečatí (zriedkavejšie typárií pečatidiel) spoznávame nielen ich podobu, ale podľa legendy na pečati aj vlastníka erbu. Pečate tvoria dôležitý druh heraldických prameňov. Nevýhoda pri bádaní pomocou nich spočíva v tom, že neoboznamujú so sfarbením erbu. V staršom období totiž nie je výnimkou, že viac rodov užíva rovnaký erb a len použitie farieb, prípadne ich poradie na štíte je rozpoznávacím znakom vlastníka. Tieto okolnosti však na pečatiach sledovať nie je možné, lebo označenie farieb na nich chýba. Do oblasti heraldického štúdia spadajú len tie pečate, ktorých pole je vyplnené erbom. 6 Hlavným heraldicko-sfragistickým prameňom pre tvorbu obecných erbov sú pečate obcí, používané v predchádzajúcich storočiach. Neraz sú však ťažko dostupné. Pôvodné typária sa v obciach a ani v múzeách poväčšine nezachovali, literatúra k tejto problematike je pomerne torzovitá a ani výskum v štátnych archívoch často neprinesie žiaden výsledok. Viacero bývalých stolíc má naviac archívy mimo územia Slovenska (v Maďarsku a na Ukrajine), čo komplikuje a niekedy i znemožňuje ďalšie bádanie. Z týchto dôvodov majú veľký význam zbierky obecných pečatí, zastupujúce širšie regióny, prípadne celú krajinu. 7 Medzi dôležité pramene heraldiky zahrňujeme aj mince. Objektom štúdia sú opäť len tie mince, na ktorých poli nachádzame vyrytý erb. S takýmito pamiatkami sa stretávame už od 13. storočia v hojnom počte. Keďže právo razenia mincí prináležalo predovšetkým panovníkovi užívajúcemu krajinský znak, sú nepostrádateľným prameňom pri štúdiu erbov reprezentujúcich jednotlivé teritoriálne celky. Mince sú aj jedným z najhodnovernejších prameňov heraldiky, 6 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s Kónya, P.: Altenburgerova zbierka pečatí a možnosti jej využitia v súčasnej slovenskej obecnej heraldike. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s

7 pretože pre svoju povahu a dôležitosť podliehali prísnemu dozoru a kontrole. Kontrola sa neobmedzovala len na preverenie váhy mince, ale v takej istej miere sa pozornosť sústredila aj na formálnu stránku vyhotovenia matrice. Aj medaily pútajú heraldikovu pozornosť. V Taliansku bolo už od 15. storočia zvykom zvečniť na medailách tváre panovníkov, vojvodcov, vysokých cirkevných hodnostárov, vedcov, umelcov a i. Ich reverz je najčastejšie vyplnený súkromným erbom zobrazeného na averze, ktorý robí medailu aj objektom heraldického štúdia. S výskytom erbu sa často stretávame na monumentálnej architektúre. Býva obyčajne vytesaný nad portálom či už súkromnej alebo verejnej budovy. Nie je zriedkavosťou, že erb je umiestnený na hradbách, prípadne zdobí svorník rebier na klenbách. Dôležitý heraldický prameň tvoria náhrobné kamene. Heraldické údaje, ktoré poskytujú náhrobky, treba však chápať kriticky. Aj keď vo väčšine prípadov na nich sa nachádzajúci nápis ukončuje dátum, pravdivosť tohoto časového určenia veku náhrobného kameňa je veľmi relatívna. Počet heraldicky zaujímavých umeleckých pamiatok rastie od 16. storočia, kedy vznikajú aj úplne nové druhy prameňov pre heraldiku. Erby sú vo veľkom počte tkané do kobercov, závesov, vyšívané do prádla, gobelínov, maľované na obrazy a paravány. 8 Od 14. storočia sa počet heraldických prameňov rozširuje o písomné pramene. Z nich je najdôležitejší armáles. Názov pochádza z latinského arma zbraň. Armálesy sú listiny vyhotovené v privilegiálnej forme, udeľujúce alebo polepšujúce erb, čiže sú donáciami. Obsahujú presný popis erbu, niekedy aj s farebným vyobrazením. Armálesy sa v Európe začínajú vydávať na začiatku 14. storočia. U nás prvý armáles vydal Karol Róbert v roku 1326 vydaný pre Mikuláša Herczega. Z právneho hľadiska rozoznávame tri druhy armálesov: 1. listina potvrdzujúca ľubovoľne vybratý a už dlhšie užívaný erb. Takéto listiny vznikajú len v počiatočnom období, lebo neskoršie takýto spôsob nadobudnutia erbu bol vylúčený. 2. Darovacia listina na úplne nový, dovtedy ešte neužívaný erb. 3. Listina polepšujúca (rozmnožujúca erb). V tomto prípade sa pridala figúra do erbu, alebo sa farba zamenila na kov. Z formálneho hľadiska delíme armálesy na tieto tri druhy: 1. Listiny, v ktorých je erb popísaný, ale nie je namaľovaný, Takýmto spôsobom sú vyhotovené najstaršie erbové listiny. Tohoto druhu je listina z roku 1369, ktorou panovník obdaroval erbom mesto Košice. 8 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s

8 2. Listiny, v ktorých vedľa popisu erbu je aj miniatúra darovaného znaku. Vyskytujú sa od začiatku 15. storočia. 3. Listiny, v ktorých je erb len namaľovaný. V polohe erbu namaľovaného na listinu je určitá nejednotnosť. Erb sa môže nachádzať v strede listiny alebo v ľavom hornom rohu, ako bolo zvykom v Uhorsku. Po stránke vonkajšej a vnútornej sa armálesy zhodujú s listinami vydanými v privilegiálnej forme. Od 17. storočia nastáva zmena vo vonkajšom vyhotovení. Armálesy sa vydávajú v knižnej forme, viazané sú v zamate alebo koži. Pečať je vložená do drevenej, neskôr pozlátenej kapsle. Jazyk armálesov je takmer výlučne latinský. Aby sa predišlo falšovaniu alebo zneužitiu, aj armálesy boli zapisované do registrov. Spočiatku sa uvádzal len popis erbov, neskôr sú maľované aj miniatúry. V Uhorsku sa registre zachovali len od roku 1527; najstaršie miniatúry v nich sú z roku Takéto záznamy v registroch úplne nahrádzajú armálesy. K písomným heraldickým prameňom patria aj erbové knihy, ktoré zastávali funkciu kráľovských registrov. Ďalej sú to erbové zbierky a knihy o turnajoch. Svojou hodnovernosťou stoja za registrami a erbovými zbierkami, pretože nie sú autentické. Napriek tomu sú tiež cenným heraldickým prameňom. Najstaršie pochádzajú už z 13. storočia z Francúzska. U nás zachované erbové zbierky sú až z obdobia renesancie. 9 9 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s ; Bodnárová, M.: Pomocné vedy historické. Košice 1992, s

9 3 VZNIK ERBOV Pôvod heraldiky sa kladie do polovice 12. storočia, keď približne v rokoch vznikajú prvé znaky, takmer súčasne vo všetkých krajinách západnej Európy. Zvyk maľovať rôzne znamenia na vojenské štíty je však omnoho starší. Už staré ázijské národy Babylónie, Perzie, Číny a starí Egypťania používali na svojich štítoch a práporoch rozličné znamenia a figúry. Aj u starých Grékov sa stretávame so štítmi pomaľovanými levmi, koňmi, psami, vtákmi. Podobne aj légie a kohorty starých Rimanov mali svoje symboly a odznaky insígnie. Všetky tieto štíty však ešte nie sú heraldické, pretože ich výzdoba bola rýdzo dekoratívna, neboli spájané s osobou svojho nositeľa a neboli dedičné. Počiatky heraldiky spadajú do 12. storočia a majú súvislosť s križiackymi výpravami, ktorých cieľom bolo oslobodiť Palestínu (Svätú zem) od neveriacich. Preto sa heraldika plne rozvinula v tých krajinách, kde sa už upevnili feudálne vzťahy, a ktoré boli pod vplyvom rímskej cirkvi. Krížové výpravy podnietili rozmach erbov. V 1. križiackej výprave ( ) bolo možné rozoznať najpoprednejších rytierov len podľa koruhiev, ktoré za nimi niesli ich panoši. Noví krížiaci, chystajúci sa na 2. križiacku výpravu si už považovali za česť ak mohli používať rovnaké znamenie na štíte ako ich predkovia, ktorí boli medzi prvými pri oslobodzovaní posvätných miest všetkých kresťanov. V tomto období dochádza k najstarším prejavom heraldiky a vznikajú prvé známe erby. Každý bojovník urodzeného pôvodu nosil svoj erb, čo najokázalejšie namaľovaný na kovovom štíte. Prvé dedičné erby patria vyššej šľachte všetkých západoeurópskych národov, v poslednej štvrtine 12. storočia a na začiatku 13. storočia sa objavujú aj u nižšej šľachty. Slúžili teda praktickým vojenským účelom, kedy zbroj chránila rytiera od hlavy po päty a jediným rozpoznávacím znamením bol erb. Dôvody pre ustálenie a dedičnosť erbov boli iné. V období mieru boli v stredoveku veľmi obľúbené rytierske turnaje, ktoré boli jednak prípravou na vojnu, jednak športom. Bojovalo sa podľa presne stanovených pravidiel, ktoré rešpektovali ideály rytierskych cností statočnosť, odvahu a milosrdenstvo so slabším sokom. Bol to spravidla súbor zápasov dvojíc rytierov v plnej zbroji, snažiacich sa vyhodiť jeden druhého zo sedla. Pokiaľ bol zápas nerozhodný, zosadli rytieri z koní a bili sa mečmi alebo sekerami. Porazený sa stával zajatcom víťaza a musel sa vykúpiť. Väčšinou strácal koňa a brnenie, čo vtedy predstavovalo majetok. Turnaje k nám prišli z Nemecka a konali sa podľa francúzskych a španielskych vzorov. Významné a najpočetnejšie zastúpené turnaje sa poriadali pri slávnostných príležitostiach, akými boli napr. korunovácia alebo kráľovská svadba. 9

10 Posledným dôvodom prečo sa heraldika tak rýchlo rozšírila a ujala po celej Európe, bol vzrast administratívy vyžadujúcej podpis. Väčšina rytierov tej doby nevedela čítať ani písať a ani to nepotrebovali, pretože ich hlavným zamestnaním bolo brániť kresťanstvo. Preto na miesto podpisu pripájali na dôkaz pravosti listín pečate s obrazom svojich erbov. Táto prax riešiaca problém negramotnosti vrcholí okolo roku Bolo však nevyhnutné, aby sa erby dedili z otca na syna, pretože inak by heraldika neplnila svoju novú funkciu. Dedičnosť erbov sa tak stala výrazom prehlbujúcej sa feudalizácie spoločnosti a vytvárania šľachty ako uzavretej triedy. Nová funkcia heraldiky a zároveň vzrastajúci počet znakov si vynútili potrebu evidencie erbov a ich užívateľov. Tak vzniká úrad heroldov, ktorých úlohou bolo organizovať a riadiť priebeh turnajov. Boli najväčšou autoritou vo veciach týkajúcich sa užívania erbov. Ich úloha bola teoretická dodržiavať pravidlá a heraldické predpisy a praktická popisovať znamenia, kresliť ich a dbať na to, aby nedochádzalo k opakovaniu toho istého znamenia. Užívanie znakov nezostalo dlho výlučným postavením šľachty. Od 13. storočia pôvodne rýdzo vojenský charakter erbov bol potlačený jeho významom právnym. Erby začali používať aj cirkevné a svetské inštitúcie i mestá a toto rozšírenie užívateľov erbov zahájilo novú epochu vo vývoji heraldiky. Erb zostal symbolom rodovej, právnej a spoločenskej privilegovanosti. Ďalším medzníkom v dejinách heraldiky sa stal vynález a rozšírenie strelných zbraní v období storočia. Ich následkom začali rytieri strácať vo vojne svoje výlučné postavenie a heraldika svoju prirodzenú vojenskú funkciu. Erby sa však používali ďalej na pečatiach, portáloch palácov, bránach miest, hradov a inde. Heraldiky sa zmocňujú umelci a výtvarníci, ktorí naďalej používajú štít a prilbu ako tradičný základ, ale hľadia aj na ich pompéznosť a dekoratívnosť. Heraldika sa stala čisto objektom symboliky, s čím súvisí aj vznik umelých povestí, ktoré sa snažia vysvetliť vznik a obraz štítu viac o vzniku a pôvode heraldiky pozri: Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s ; Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s

11 4 ERBOVÉ PRÁVO K stredovekým erbom sa viazalo erbové právo, ktoré môžeme zhrnúť do štyroch bodov: 1. Skutočný erb musí mať dedičnú spôsobilosť. Do 12. storočia bola dedičnosť erbu náhodným javom, od tohto obdobia sa však stala nutnosťou a samozrejmosťou. Erby sa získali dvoma spôsobmi a teda existujú dva druhy erbov. Pôvodné, ktoré si zvolili samotní užívatelia erbu, a tieto dlhým používaním a všeobecným uznaním nadobudli právnu platnosť. Pôvodné erby vznikali len v počiatkoch heraldiky, v storočí. Udelené erby vznikali v nasledujúcich storočiach a boli darované listinou. 2. S dedičnosťou erbu závisí aj druhá zásada erbového práva a to nemeniteľnosť erbu. Obraz erbu musel byť stály a bolo vylúčené svojvoľne ho meniť. Pred 13. storočím sa uvedená zásada často porušovala, od 13. storočia sa erb mohol zmeniť len so súhlasom panovníka. Zmena mohla nastať tzv. polepšením, že za určité zásluhy bola do erbového poľa pridaná heraldická figúra, alebo sa zamenila niektorá farba za kov. 3. Nemeniteľnosti erbu je veľmi príbuzná ďalšia zásada erbového práva a to sfarbenie erbu. Štít a jeho figúry museli byť zafarbené predpísanými farbami, presne podľa heraldických pravidiel. Farby museli byť čisté, nesmeli sa miešať ani tieňovať. V období úpadku heraldiky sa táto zásada často porušuje. Používali sa štyri farby, dva kovy a štyri druhy kožušín. 4. Posledným erbovým právom je vlastníctvo nad erbom. Erby boli udeľované donáciou fyzickým alebo právnickým osobám. Ak právo na erb bolo raz vydané, ani panovník ho nemohol ľubovoľne zrušiť. Podmienkou bolo, že erb mohol používať len slobodný občan. S vlastníctvom erbu súvisí zanechanie erbu, k čomu mohlo dôjsť za týchto okolností: - v prípade úplného vymretia rodu. Opustený erb potom panovník daroval ďalším príbuzným, no stávalo sa, že ho dostal úplne iný rod. - vzdaním sa erbu. K tomu došlo v prípade, keď určitá osoba dostala úplne nový erb. - odstúpením. S touto možnosťou sa stretávame pri krajinských erboch a erboch viažucich sa na určitý úrad. - zločinom. Ak sa majiteľ erbu dopustil zločinu proti kráľovi, bol mu erb odobratý. Na základe erbového práva môžeme erb definovať tak, že Erb je na štíte umiestnené trvalé znamenie, vytvorené podľa heraldických pravidiel, ktoré určuje fyzickú alebo právnickú osobu. 11 K užívaniu erbu oprávňuje vžité alebo udelené právo. Má teda dedičnú spôsobilosť, trvalý obsah a formálne vyhotovenie. 11 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s

12 5 ZLOŽENIE ERBU Pri erbe rozoznávame hlavné a vedľajšie časti. K hlavným častiam erbu patria štít so znamením, prilba, klenot a prikrývadlá. Vedľajšie časti erbu tvoria strážcovia alebo nosiči štítu, erbové plášte a stany, zástavy a koruhvy, koruny, klobúky, čapice, heslá, rodové devízy, bojové pokriky, rádové dekorácie a hodnostné odznaky. Všetky erby neobsahujú vyššie uvedené hlavné a vedľajšie časti. Najdôležitejší je štít so znamením, ostatné časti môžu chýbať. 5.1 Štít so znamením Základnou časťou erbu je štít, ktorý bol pôvodne obrannou súčasťou vojenskej výzbroje. V 12. storočí sa naň začali umiestňovať heraldické figúry. Štíty užívané v bojoch a na turnajoch boli vyrobené z ľahko tvrdého dreva. Počas svojej existencie prešli štíty určitým vývojom. a) normanský štít Za najstarší tvar heraldického štítu považujeme štít normanský, ktorý bol podlhovastý, po celej dĺžke vypuklý, takže chránil celé telo bojovníka. Používal sa v 11. a 12. storočí. Nosil sa na pleci, alebo na ramene, kde sa upevnil pomocou remeňa. b) ranogotický štít V 13. storočí sa forma štítu mení. Štít je kratší a má tvar trojuholníka. Nazývame ho ranogotický štít. Jeho rozmery boli približne 8:7. Do konca 13. storočia je jeho výška asi do polovice výšky človeka, avšak v prvej polovici 14. storočia sa skracuje na 1/3 výšky bojovníka. c) neskorogotický štít V 14. a v prvej polovici 15. storočia sa užíva ďalší druh štítu, a to neskorogotický štít, ktorý má štvoruholníkovú formu. Hrot na spodnej časti vymizol a štít zakončuje široký oválny oblúk. Takýto tvar je veľmi výhodný pre najrôznejšie delenie a rozmnožovanie erbových polí. Úsilie dokázať starobylosť rodu viedlo aj v neskoršom období k používaniu tejto formy štítu. d) kolčí štít Prevládajúcim tvarom štítu v 15. storočí je tzv. terč alebo kolčí štít, štvorcového tvaru, na pravej strane s otvorom pre kópiu. Na dolnom okraji je zaguľatený alebo srdcovito vykrojený a stredom po dĺžke je opatrený vypuklým ostrým rebrom. Podnetom k vytvoreniu tohto druhu štítu boli hlavne turnaje. Terč svojím výkrojom uľahčoval pevné založenie kópie a stal sa tým najvhodnejším štítom bojovníkov. Týmto štítom končí aj ich praktické použitie v boji. Ďalšie štíty, ktoré sa používali od 16. storočia ako renesančný, barokový, rokokový, empírový majú už len heraldickú funkciu. Renesančný vzniká začiatkom 12

13 16. storočia, je trojuholníkový, avšak jeho stavba veľmi podlieha rôznym slohovým vývinovým formám, hoci vcelku nevybočuje z rámca renesancie. Od 17. storočia sú tvary štítov vyslovene dekadentné Delenie štítu Ak štít delíme dvoma kolmými a dvoma vodorovnými čiarami, dostávame 9 polí, pre ktoré má heraldika svoje špeciálne pomenovania. Číslujeme ich sprava do ľava. Označenie polí je veľmi dôležité pri blasonovaní erbu hlava štítu prostredné miesto (brvno) päta (noha) štítu pravá (predná) strana štítu kôl ľavá (zadná) strana štítu 1 pravý (predný vrchný roh štítu 2 hlavné miesto 3 ľavý (zadný) vrchný roh štítu 4 pravé (predné) bočné miesto 5 srdce (srdcové miesto) 6 ľavé (zadné) bočné miesto 7 pravý (predný) spodný roh štítu 8 podpätok 9 ľavý (zadný) spodný roh štítu 1 9, 3 7, 2 8, 4 6 protiľahlé polia A pravý (predný) roh hlavy štítu B ľavý (zadný) roh hlavy štítu C pravý (predný) roh päty štítu D ľavý (zadný) roh päty štítu A B vrchný okraj štítu C D spodný okraj štítu (ak je štít trojhranný, špička štítu) A C pravý bok štítu B D ľavý bok štítu a b poprsie štítu c d pupok štítu 12 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s ; viac o štíte pozri aj Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s

14 Dôležitá je aj poloha štítu a spôsoby, akými skladáme väčší počet štítov. O normálnej polohe hovoríme, ak je štít vzpriamený, ak je postavený kolmo. Okrem toho môže byť štít napravo, alebo naľavo naklonený (pri popisovaní smer naklonenia štítu hlásime podľa heraldických pravidiel, totiž z hľadiska nositeľa štítu a nie z hľadiska jeho pozorovateľa). Existuje aj prevrátená poloha. Tento spôsob položenia erbu vyjadruje vymretie rodu, Vo Francúzsku vymretie rodu súviselo s veľkými ceremóniami. Nad otvoreným hrobom posledného člena rodiny rozbili štít a prilbu, ktoré potom pochovali súčasne s mŕtvym. Starším spôsobom, akým označovali vymretie rodu, je spomínané prevrátenie štítu. Pri pohrebe posledného potomka niesli erb obrátený nadol a tak ho aj povesili na stenu kostola. Prevrátene bol štít občas vytesaný aj na náhrobku. Väčší počet štítov sa skladá dvojakým spôsobom: 1. Ako samostatné jednotky. Dva štíty potom môžu byť k sebe pristavené, spolu zviazané, k sebe naklonené alebo môžu stáť vedľa seba. Tri štíty umiestňujeme do trojuholníka, viac štítov do polkruhu a do kruhu. 2. Upravené na jeden spoločný štít. To sa môže stať jedným delením alebo štiepením štítu. Takto vzniknú dve polia pre umiestnenie figúr z dvoch rôznych štítov. Početnejším delením a štiepením jedného štítu. Takáto úprava viacerých erbov na jednom štíte našla uplatnenie u znakov aliančných. Ďalej sú štíty položené na seba. Pri tomto spôsobe skladania platí zásada, že ich tvar musí byť rovnaký. Prvý štít je hlavný, druhý stredný a tretí je srdcový štít Heraldické farby Sfarbenie štítu je jednou z hlavných požiadaviek, aby sme erb mohli považovať za skutočný. V období počiatočného vývinu štíty zväčša neboli natreté, ale heraldická figúra vznikla vbitím klincov do štítu alebo pripevnením rôznych kovových retiazok, pántov, spôn a pod. Tento spôsob ich zdobenia dal vznik jednému a súčasne najstaršiemu druhu heraldických náterov kovu. Heraldika pri svojej tvorbe používa len dva druhy kovu a to zlato a striebro. Pri vyplňovaní erbového poľa zlatom použili buď skutočné zlato v plátkoch, alebo zlatý bronzový prášok. Tento kov nahradzovali aj chrómovou žltou farbou alebo žltým brokátom. Podobne tomu bolo aj pri striebre. Použili rýdzi kov v plátkoch, prípadne v prášku, inokedy ho zasa nahradili čínskou bielou farbou. Ďalším druhom heraldických náterov sú vlastné farby. Pri zobrazovaní figúr používa heraldika len štyri základné farby a to červenú (cinober), modrú (kobalt, 13 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s

15 ultramarín), zelenú (mitis, schweinfurtskú zeleň) a čiernu (čínsku tuž, čerň z pálených kostí). Neskôr sa zaviedol aj zriedkavejšie používaný purpur (karmín), ktorý priamo na štíte používa len španielska a anglická heraldika. Vo Francúzsku, Nemecku a v Uhorsku sa táto farby vyskytuje len na honosných častiach erbu: na stanoch, plášťoch a ako farby podšívky na korune. V neskorom stredoveku, v čase tzv. úpadkovej heraldiky úpadok zasiahol aj sfarbenie erbov. Prejavuje sa to v používaní prirodzených farieb. Avšak zatiaľ, čo v období živej heraldiky, napr. pre nahé telo, použili červenú, alebo striebornú farbu, pre vlasy zasa čiernu, červenú alebo zlatú (jediné prípustné nátery), neskorý stredovek užíva už aj neheraldické farby ako ružovú, hnedú, šedú a i. Tento zjav je v heraldike nesprávny a pri blasonovaní uvedené farebné odtiene nehlásime. Že sa v období živej heraldiky s nesprávnym sfarbením štítu nestretávame, vyplýva predovšetkým z toho, že vtedajšia spoločnosť, pre ktorú boli erby súčasťou života, mala veľký zmysel pre dodržiavanie heraldických zásad. O dôslednosť prevedenia erbu po stránke farebnej sa v nemalej miere pričinila aj skutočnosť, že náter erbu sa nahradzoval farebnými látkami, ktoré v tom čase nemali tak veľkú farebnú škálu. Sfarbením boli tkaniny vybrané tak, aby sa čo najviac blížili k prirodzenej farbe zobrazovanej figúry. Posledný spôsob pre vytváranie heraldických znamení na štíte je pomocou kožušín. Ako poťah štítu sú známe už aj z dôb predfeudálneho obdobia, ale ako erbový obraz sa vyskytujú až od 12. storočia. Častejšie boli kožušiny užívané vo Francúzsku, Anglicku a v Nemecku, v našich krajinách je ich výskyt veľmi zriedkavý. Zo štyroch prípustných kožušín sa najčastejšie vyskytuje hermelín (hranostaj), ktorý sám vytvára heraldickú figúru, alebo nahrádza bielu, čiže striebornú farbu. Sám o sebe je súčasne odznakom kniežaťa alebo panovníka. Najčastejšie je použitý ako podšívka znakových plášťov a stanov alebo ako obruba koruny, klobúka a čapice. Druhou kožušinou užívanou v heraldike je kuna. Je červenej farby. Nahrádzala sa aj inou, menej cennou kožušinou zafarbenou na červeno. Ďalším druhom je nórska veverica. Je dvojfarebná (na chrbte modrá, na brušku biela), preto sa aj dvojfarebne naznačuje. Poslednou v heraldike užívanou kožušinou je sobol. Má čiernu farbu. Heraldická zásada, že nátery erbu musia byť kladené striedavo (farba na kov a opačne) sa nevzťahuje na kožušiny. Tieto môžu byť na štíte podľa ľubovôle tak na kove ako aj na farbe Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s

16 5.1.3 Erbové figúry Základom erbu sú erbové figúry, ktoré môžeme rozdeliť na figúry heroldské a figúry všeobecné. Heroldské figúry sú geometrické obrazce, ktoré vznikajú štiepením štítu kolmými čiarami, alebo delením, čiarami vodorovnými, šikmými a kolmými. Tieto čiary mohli byť rovné, krivé, cimburové a mohol ich byť rozličný počet. Vyžadovalo sa, aby čiary prechádzali celým štítom, alebo od okraja štítu po niektorú deliacu čiaru. Heroldské figúry sú geometrické tvary a je ich nevyčísliteľné množstvo. Sú najstaršími erbovými figúrami vôbec a často sa nazývajú aj čestnými. Všeobecné figúry znázorňujú určité predmety, ktoré sa na 2-3 miestach nedotýkajú okrajov štítu. Predmety sú na štíte zobrazené štylizovane, vyzdvihujú sa ich charakteristické vlastnosti a musia súhlasiť s dobovým umeleckým slohom. Pretože všeobecných figúr je veľké množstvo, rozdeľujeme ich do troch skupín: 1. prirodzené: životné človek, zvieratá, rastliny a neživotné nebeské telesá, útvary zeme, voda, oheň 2. nadprirodzené: svätci, anjeli, vybájené a mytologické zvieratá 3. umelé: predmety vytvorené prácou človeka, teda rozličné zbrane, pracovné nástroje, šaty, šperky, stavby, písmená, atď. Je ich nepreberné množstvo. 15 a) Heroldské figúry Pri heroldských figúrach je dôležité, že štít, ktorého deliaca čiara je vedená kolmo sa nazýva štiepeným štítom. O delenom štíte hovoríme v tých prípadoch, keď je čiara cez štít vedená vodorovne, kosmo alebo šikmo. Štiepením štítu dvoma čiarami vzniká kôl. O kôle hovoríme len v tom prípade, ak jeho šírka zaberá priestor 2/7 celého štítu a postranné polia sú rovnakej farby. Kôl môže stáť v strede alebo bližšie k niektorému boku štítu, v tom prípade hovoríme o bočnom kôli. Kôl sa vyskytuje v najrôznejších formách. Forma je závislá na tvare štiepacích čiar, avšak tieto nesmú byť na úkor základného zvislého smeru. Kôl nemusí byť jednofarebný, ale sám môže byť štiepený, alebo aj lemovaný. Ak je kôl široký len 1/7 štítu, volá sa kolík a pri menšej šírke ako je 1/7, hovoríme o prúte. Štiepením štítu dvoma čiarami vzniknú tri diely, teda o jeden diel viac ako je štiepiacich čiar. Ak sú všetky diely rovnako veľké a každý z nich je inej farby, hovoríme o dva razy štiepenom štíte. Takýmto spôsobom sa štít môže štiepiť aj 15 Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s ; obšírne o figúrach pojednáva aj Buben. viac pozri: Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s ; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s

17 viacerými čiarami. Diely však musia mať rovnakú šírku a rôzne sfarbenie. Pri popise vždy hlásime počet štiepiacich čiar a nie počet polí. Ak sú pri početnejšom štiepení štítu použité len dva nátery a farba prvého dielu je totožná s posledným, vznikajú na štíte dva alebo aj viac kolov, kolíkov, prípadne prútov. Ak sa farba prvého dielu nekryje s farbou posledného, popisujeme štít pomocou počtu štiepiacich čiar. Kým pri rozdelení štítu zvislou čiarou sme hovorili o štiepení, pri jeho rozdelení vodorovnou čiarou hovoríme o delení štítu. Pri tomto spôsobe platia tie isté zásady a možnosti ako pri štiepení štítu. Tak ako má heraldika špeciálnu terminológiu pre niektoré figúry vzniknuté štiepením štítu (kôl, kolík, prút), má ju aj pre rôzne znaky vzniknuté delením štítu. Tieto špeciálne výrazy používa heraldika z toho dôvodu, aby bolo možné erb čo najstručnejšie a pritom výstižným spôsobom blasonovať. Figúra, ktorá pri štiepenom štíte bola pomenovaná ako kôl, pri delení má názov brvno. Ak má brvno šírku len 1/7, nazýva sa polobrvno (v zvislej polohe zodpovedá kolíku), a ak jeho šírka nedosahuje ani 1/7, dostávame niť. (Táto figúra vo zvislej polohe nesie meno prút). Ak je štít delený v šírke brvna čiže v šírke 2/7 od vrchného okraja, hovoríme o hlave štítu. Ak šírka hlavy zaujíma len 1/7, dostávame polovičnú hlavu. Ak heraldická figúra zaberá šírku 2/7 na spodnom okraji štítu, hovoríme o päte (pri zaguľatenom) a o špičke (pri zahrotenom štíte). Ak sa päta zúži na 1/7, vzniká pôda. Ak je zelenej farby, nazýva sa pažiťou. Heraldika veľmi často kombinuje tieto dva spôsoby, teda delenie alebo štiepenie a získava tak ďalšie veľké množstvo rôznych heroldských figúr. Týmito príkladmi sme sa zoznámili so základnými a najčastejšie sa vyskytujúcimi heroldskými figúrami. Ich množstvo a rôznorodosť je priam nevypočítateľná. b) Všeobecné figúry Zo životných všeobecných figúr popredné miesto zaujíma človek, ktorý je pomerne častou heraldickou figúrou. Hojnejšie sa vyskytuje až od 16. storočia. Výskyt človeka v erbe nie je obmedzený vekom. Tak ako sa na štítovom poli stretávame s vyobrazeným starcom a starenou, mužom alebo ženou, nie je výnimkou ani dievča a mládenec, prípadne dieťa. Tak isto sa pri zobrazovaní človeka heraldická tvorba neobmedzuje len na bielu rasu, ale veľmi často sú pre štítové znamenia braní aj príslušníci inej plemennej skupiny, ktoré majú charakteristické prvky príslušnej rasy zvlášť zdôraznené. Napr. černoch má svoju prirodzenú čiernu farbu, kučeravé vlasy, červené pery a zvlášť vynikajú biele zuby a biele očné beľmo. Podobne výstižným spôsobom sú zobrazovaní Turci, Tatári 17

18 a i. Zvláštnou a pritom častou všeobecnou figúrou je tzv. divý človek. Má zarastené telo, hlavu a boky má ovenčené dubovými listami alebo trstinou a v ruke drží spravidla kyjak. Ľudské telo môže v erbe vystupovať ako nahé, ale aj oblečené, prípadne obrnené. Tak šatstvo ako aj jeho výzbroj musí súhlasiť s krojom a typom doby, do ktorej sa hlási figúra sama. Oblečenie súčasne prezrádza, či ide o osobu svetskú, duchovnú alebo vojenskú. Bližšiu hodnosť jednotlivých osôb zobrazených na erbe nám prezrádzajú vedľajšie insígnie. Čo sa týka polohy človeka na erbe, tá je neobmedzená. Figúra môže stáť, sedieť, ležať, kľačať, kráčať i jazdiť. Tak isto pole štítu môže byť vyplnené celou postavou alebo len časťou ľudského tela. Hlava môže byť korunovaná, prilbou obrnená, pokrytá čiapkou a klobúkom, ale aj bez pokrývky. Pod trupom sa myslí vždy telo do pása, pričom ruky (alebo len jedna z ich) môžu byť nahradené rohami, vetvami a inými predmetmi. Za ruku považujeme vždy len časť od prstov po zápästie, ktorá môže byť otvorená alebo aj zaťatá. Posledný prípad popisujeme ako päsť. Ruku s predlaktím a zalaktím blasonujeme ako rameno, ktoré môže byť nahé, zaodiate, obrnené a ozbrojené (ak drží zbraň). Rameno môže byť zobrazené aj s najrôznejšími predmetmi dennej a luxusnej potreby. Noha (jedna, alebo aj viac) môže byť zobrazená celá alebo len jej časť. Podobne ako rameno aj noha môže byť nahá, zaodiata, alebo obrnená. O ozbrojenej nohe hovoríme v tom prípade, ak má pripätú ostrohu. Inou, tiež nie zriedkavou časťou ľudského tela v erbe je srdce. Najčastejšie sa vyskytuje ako blčiace (s plameňmi), prebodnuté alebo okrídlené. Ojedinele sa na erbe stretávame s krvou. Má charakteristickú formu kvapky zafarbenej na červeno. Ak je kvapka inej farby, hovoríme o slzách. Ak znak pozostáva len z určitej časti niektorého predmetu, ktorý vyčnieva, napr. z koruny, kolesa, trojvršia, hovoríme, že figúra rastie. Ak zase časť figúry už nie je na štíte viditeľná, ale hraničí s ľavým bokom štítu, hovoríme o objavujúcej sa figúre. Ak naopak, nevidíme pravú časť figúry, hovoríme o strácajúcej sa figúre. Ďalšou skupinou životných všeobecných figúr sú zvieratá. Pri ich zobrazení platia v podstate tie isté pravidlá, o ktorých sme sa zmienili už pri zobrazovaní človeka. Predovšetkým sa na štíte môže vyskytovať v celej svojej podobe alebo obecnú figúru tvorí len niektorá časť živočícha. Čo sa týka ich sfarbenia, náter sa čo najviac blíži k ich prirodzenej farbe, avšak len v rámci heraldických farieb. Odchýlka od tejto zásady prichádza až v období úpadku heraldiky. V končatinách môžu zvieratá držať najrozličnejšie predmety, ba tak isto ako človek môžu zaujímať aj najrôznejšiu polohu. Ich poloha býva zväčša vzpriamená, ku skoku sa chystajúca a stojaca, zriedkavejšie ležiaca alebo sediaca. Zobák, 18

19 ostrohy, hrebeň, jazyk, pazúry tieto časti v heraldike nazývame zbroj zvieraťa majú charakteristické odlišné sfarbenie. Zvieratá sú na erboch veľmi často korunované. Koruna je obyčajne zlatá, ak je ale striebornej farby, pri blasonovaní je potrebné tento náter hlásiť zvlášť. Živočích nemusí byť len jednofarebný, ale môže byť aj kockovaný, pruhovaný alebo inak zdobený. Výskyt zvierat v heraldickej tvorbe nie je ničím obmedzený. V heraldickej tvorbe nájdeme tak šelmy, ako aj zver vysokú, alebo domácu. Výskyt jednotlivých druhov nie je obmedzený len na živočíchy našich oblastí, ale v hojnom počte sú zastúpené aj spomedzi druhov tropických, severských, ba aj vyslovene exotických. K prirodzeným životným figúram radíme ďalej rastliny, pri ktorých rozpoznanie druhu taktiež nerobí ťažkosti. Ovocné stromy nepostrádajú plody a ostatné druhy zasa ľahko poznáme podľa ich listov. Zvláštnu formu má v heraldickej tvorbe len ruža a ľalia. Ďalšiu skupinu tvoria figúry neživotné. Medzi nimi popredné miesto s častým výskytom zaujímajú nebeské telesá. Slnko sa v heraldike obyčajne zobrazuje ako kruh s ľudskou tvárou pozerajúcou smerom k nám. Slnko je v erbe viditeľné niekedy ako úplné, inokedy zasa len jeho časť vychádzajúca z okraja štítu alebo spoza inej figúry. Častou figúrou je aj mesiac. Najobvyklejšou formou je srb polmesiac. Spln je v heraldickej tvorbe zriedkavosťou. Od slnka sa mesiac líši v tom, že mu chýbajú paprsky. Na niektorých erboch je mesiac sprevádzaný hviezdou. Spomedzi hviezd osobitné miesto zaujíma kométa, ktorej výskyt je však veľmi ojedinelý. Vyskytujú sa aj oblaky, ktoré sa v realistickej forme znázorňujú až v období úpadku živej heraldiky. Oblaky tvoria obyčajne doplnok nejakej inej všeobecnej figúry. Vedľa nebeských telies sa na erboch vyskytujú aj rôzne útvary zeme. Z nich najčastejšie nachádzame vrch, v heraldickej tvorbe sa častejšie vyskytuje trojvršie. Zväčša zaujíma pätu štítu, ale najčastejšie slúži ako podnos pre inú všeobecnú figúru. Ďalšiu skupinu všeobecných heraldických figúr vytvárajú nadprirodzené bytosti. Spomedzi nich sú v najhojnejšom počte zastúpení svätci, vyskytujúci sa v prevažnej väčšine v erboch duchovných osôb. Nie sú zriedkavým erbovým obrazom ani v znakoch niektorých miest, kam sa dostávajú ako ich patróni (podľa farského kostola, komu je zasvätený. Pri určovaní, o ktorého svätca v príslušnom erbe ide, pomáhajú aj jednotlivé sprievodné znaky (napr. sv. Ján Krstiteľ má položenú hlavu na tanieri). V heraldickej tvorbe sú častí aj anjeli, ktorí sú zväčša len vedľajšími erbovými figúrami (nosičmi, alebo strážcami štítu) a nie vlastným erbovým znamením. 19

20 Početnou skupinou spomedzi nadprirodzených všeobecných figúr sú výtvory ľudskej fantázie vybájené zvieratá, rôzne obludy a potvory. Vystupujú v početných rodinných erboch. 16 Poslednou skupinou heraldických všeobecných figúr sú veci umelé. Medzi ne zaraďujeme všetky predmety, ktoré sú výtvorom ľudského umu a rúk. Ich množstvo je priam nevypočítateľné, pretože vôbec nie sú obmedzené na určitý druh výrobkov. Nachádzame medzi nimi tak predmety vojenského charakteru, ako aj nástroje a výrobky domáce, hospodárske a remeselné. Medzi ne radíme aj rôzne druhy odevov, okrás a šperkov, hudobné nástroje, stavby a stavebné súčasti každého druhu. Ďalej rôzne odznaky svetské, cirkevné, okrem toho písmená, znamenia a značky najrôznejších tvarov. Všetky tieto figúry sú ľahko rozpoznateľné, pretože sú to predmety prevažne dennej potreby. 5.2 Prilba Ďalšou hlavnou časťou erbu je prilba. Za heraldickú prilbu považujeme len takú, na ktorú sa dá pripevniť klenot. Až do 13. storočia sa s takou to prilbou nestretávame, všetky majú formu špicatú, na ktorú nemožno klenot položiť. Z posledných rokov 12. storočia je doložená tzv. hrncovitá prilba. Zakrývala celú hlavu bojovníka, má plochý vrch a vpredu je dlhšia ako vzadu. Očný otvor je úzky a pod ním sa nachádzajú dierky dýchadlá. Váha tejto prilby je vyše 5 kg a spočíva na temene hlavy. Koncom 13. storočia vystriedala tento druh prilby tzv. vedrovitá prilba. Je dlhšia, hornú časť má mierne oválnu, spôsobilú na upevnenie klenotu. Jej váha spočíva na pleciach bojovníka. Jej veľkosť umožňuje jazdcovi v nej voľne pohybovať hlavou. Otvor vo forme kríža, ktorý je umiestnený na spodnej časti prilby, slúži pre jej upevnenie k ostatnému brneniu na hrudi. V 14. storočí vzniká kolčia (zavretá) a turnajová (otvorená) prilba. Obe siahajú hlboko na prsia, čím chránia i krk bojovníka. Kolčia prilba má zobákovitý tvar, ktorého predná spodná dlhšia časť je dlhšia ako vrchná. Váha asi 20 kg (podobne ako u vedrovitej) spočíva na pleciach bojovníka. Turnajová prilba je otvorená, jej očný otvor vypĺňalo niekoľko spočiatku mierne, neskôr preexponovane vyklenutých pántov. Osobitný druh turnajovej prilby predstavuje rešetová prilba, ktorej prednú časť tvoria kovové rešeto, na zadnej strane je zvyčajne namaľovaný rodový erb. Táto prilba sa u nás objavuje v druhej polovici 15. storočia. Od 16. storočia sa uplatňujú rozličné úpadkové formy prílb s pohyblivým vizírom, ale ich výskyt v heraldike nie je už taký častý viac o neprirodzených bytostiach v heraldike pozri: Fančovičová, A.: Fantastické bytosti a vybájené zvieratá v heraldike. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s ; Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 22; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s

21 5.3 Klenot Klenot je plasticky alebo graficky vytvorená heraldická ozdoba prilby. Klenot mal pôvodne úžitkový účel, slúžil na rozlišovanie a rozpoznanie bojovníkov, a preto len rytieri účastníci turnajov, boli oprávnení k jeho užívaniu. Priamo v boji sa klenot nenosil, pretože ešte viac zaťažoval už aj tak ťažké brnenie. Spravidla je totožný so znamením na štíte, ale môže byť aj celkom odlišný. Pre klenot platia tie isté zásady ako pre znamenie na štíte, že musí byť stály, známy, všeobecne uznaný a dedičný. Uvedené požiadavky sú splnené len do druhej polovice 14. storočia, ale je tu viac výnimiek ako pri štítovom znamení. Klenotom môže byť všetko to, čo je aj štítovým znamením, napr. aj heroldské figúry. Tieto sa nanášali na dosku rozličného tvaru, ktorej konce sú ozdobené perami. Ak je klenot totožný so znamením na štíte hovoríme o pomocnom klenote. Ak je klenot odlišný ide o samostatný klenot. Klenot býval ku prilbe pevne pripevnený, čo bolo treba nejakým spôsobom zakryť. Za najobvyklejší prostriedok slúžila točenica, čiže viac kusov látky, ktorých farby boli totožné s farbami štítu a znamenie, stočené a zviazané okolo klenotu. iným prostriedkom zahaľujúcim toto spojenie bola koruna Prikrývadlá Prikrývadlá sú poslednou hlavnou časťou stredovekého erbu. Ich výskyt (už od začiatku 13. storočia) si vyžiadala praktická potreba. Chránili bojovníkov pred nepriazňou počasia a brnenie pred hrdzou. Spočiatku siahali len po ramená bojovníka, neskôr sa predĺžili a stali sa ozdobnou súčasťou erbu. Farebne sa stotožňovali so štítovým znamením. 5.5 Vedľajšie časti erbu Na vedľajšie časti erbu sa nevzťahujú heraldické pravidlá v takom rozsahu, ako u jeho hlavných častí. Sú ľubovoľne vybraté a svojvoľne menené. Tento zjav trval až do 17. storočia, kedy panovník už udeľuje aj vedľajšie časti erbu. Neplatia pre ne ani pravidlá správneho heraldického sfarbenia; môžu mať i prirodzené farbu. Popredné miesto medzi vedľajšími časťami erbu zaujímajú strážcovia alebo nosiči štítu. Rozdiel medzi nimi je ten, že strážcovia sa štítu nedotýkajú, ale pri ňom len stoja, chránia ho a nosiči erb držia, čiže nosia. Stretávame sa s nimi od 18 viac o klenote pozri: Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s ; Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s ; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s

22 samého vzniku heraldického erbu. Do prvej polovice 14. storočia strážcami alebo nosičmi štítu bývali osoby, neskoršie k nim pribúdajú zvieratá a fantastické figúry. Vznik stanov a plášťov spadá do obdobia úplného úpadku heraldiky a v praktickom živote sa nikdy nepoužívali. S vlastným erbom nemajú nič spoločné a sú len jeho okrasou. Od plášťa sa stan líši tým, že má nad štítom kužeľovitú strechu. Od 17. storočia boli používaným francúzskymi kráľmi, od ktorých ich prebrali všetci suverénni vladári a neskoršie i šľachtici. Zhotovovali sa z ťažkého zamatu purpurovej farby, ktorých vnútorná strana je podšitá hermelínom. Zástavy a koruhvy sú veľmi starou súčasťou vojenského života. Používali sa už pred vznikom erbov a ich účelom bolo sústreďovať okolo seba bojujúce vojsko. Spočiatku boli hladké, obsahovali len farby erbu, neskoršie celý erbový obraz. Ak je erbom figúra, hľadí smerom k žrdi. Zástavy ako vedľajšia časť erbu bývali položené za štít, prípadne do ruky nosiča či strážcu erbu. V praxi sa stretávame i s vlajkami, ktoré sa od koruhvy odlišujú tým, že k žrdi nie sú pevne pribité, ale voľne pripevnené povrazom. Zástavy a vlajky sú predmetom štúdia vexilológie. Ďalšiu skupinu vedľajších častí vytvárali odznaky upozorňujúce na hodnosť vlastníka erbu. Medzi ne patrí predovšetkým koruna, pričom túto hodnostnú korunu nemôžeme stotožňovať s tou, ktorá zakrývala spojenie prilby a klenotu. Hodnostná koruna nahradzuje klenot, ale môže byť položená aj priamo na štít. U nás sa začali používať v 17. storočí. Počet cípov na korune označuje hodnosť majiteľa koruny. Korunu s 9 viditeľnými cípmi mohli používať grófi, so 7 baróni, s 5 rytieri. Klobúky sa vyskytujú na erboch cirkevných hodnostárov. Tiara označuje pápeža, mitra biskupa, červený klobúk s 15 strapcami na každej strane kardinála, zelený arcibiskupa. Pre označenie hodnosti príslušníkov cirkevnej hierarchie heraldika pozná aj iné odznaky. Dva skrížené kľúče (umiestnené za štítom) označujúce pápeža, berla (bohato zdobená dovnútra zahnutá palica) je spoločným odznakom arcibiskupov, biskupov, opátov, dvojramenný kríž je odznakom arcibiskupa, jednoramenný biskupa. Pri erboch sa často vyskytujú i odznaky, ktoré vyjadrovali príslušnosť šľachtica k nejakému svetskému alebo duchovnému rádu, či k určitej družine. Odznaky sa začali používať ešte v 13. storočí a boli bežné predovšetkým v krajinách južnej a západnej Európy. O ich význame svedčí to, že podľa nich bola nazvaná najväčšia feudálna vojna v Anglicku Vojna ruží. Devízy, heslá, sú mottom rodu. Napísané sú na páse, ktorý sa kladie voľne pod štít. Kreslí sa v dvoch základných farbách erbu. Obsah hesiel má charakter náboženský, alebo svetský; môžu to byť rozličné životné pravdy a predpovede. Bojové pokriky na rozdiel od devíz sú umiestnené nad klenotom. Boli obľúbené v západnej Európe Žudel, J. Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s ; Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha s ; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s

23 6 ROZDELENIE ERBOV Z právneho hľadiska delíme erby podľa toho, koho zastupujú. Ide o erby rodové, štátne, župné, mestské, cechové, rádové. Z hľadiska zvláštneho určenia môžu byť erby aliančné, hovoriace, vyčkávacie. Najpočetnejšie z rodových erbov sú šľachtické erby, pretože vlastníctvo erbov bolo jedným z privilégií feudálov. Počas svojej existencie zaznamenali po formálnej stránke viaceré zmeny. V najstaršom období prichádzalo k zmene erbového znaku pri kolonizácii. Presídlená mladšia vetva rodu sa osamostatnila a pre odlíšenie od pôvodnej sa usilovala aj o zmenu znaku. Táto zmena sa realizovala premiestnením figúr, zmenou farieb, šikmým pruhom na štíte, alebo lemovaním štítu. Vedľa vyznačenia mladšej vetvy rodu sa stretávame na erboch aj s inými značkami, ktoré osvetľujú rozličné rodinné vzťahy. Napríklad erb detí z nerovnakého manželstva, alebo nemanželských detí sa označoval šikmým pruhom, prevrátením figúry, prerušovaným lemom štítu a pod. Ak niektorý člen rodu si získal zásluhy, bol mu erb polepšený. Šľachtičné pôvodne erby nepoužívali, pretože sa nezúčastňovali na vojenskom živote. V 13. storočí sa zjavili aj ženské erby, ktorými si ženy označovali bežné a luxusné potreby. Spomedzi fyzických osôb právo na užívanie erbu mali aj mešťania, ktorí ich však užívali v omnoho menšej miere ako šľachtici. Erby mešťanov sú veľmi jednoduché. Za znamenia sa používali zväčša remeselnícke potreby, upozorňujúce na ich zamestnanie. Pri vyhotovení sa nerešpektujú heraldické zásady. 20 Erby duchovných osôb vznikajú až v druhej polovici 13. storočia, pretože duchovní sa osobne nezúčastňovali bojov, spočiatku nemali ani nárok na erb. Niekedy preberali do užívania erby otcov, častejšie erby viažuce sa k ich cirkevnému úradu. Erby duchovných osôb nemajú prilbu a klenot, namiesto nich užívajú odznaky svojej hodnosti. 21 Štátne znaky sú erby, ktoré reprezentujú obyvateľov určitého štátu. Vznikli už v 12. storočí, kedy boli totožné s erbom vládnucej dynastie. So zmenou dynastie sa menil aj vlastný štátny znak. Erby krajín, ktoré boli pripojené k určitému štátu, v dôsledku jeho expanzívnej politiky nezanikli, ale sa pridávali k znaku materskej krajiny. Nižšou správnou jednotkou boli župy, ktoré ako právnické osoby tiež používali vlastné erby. Dostali ich až v roku 1550 a župné erby sa uplatnili najviac na pečatiach, zástavách, budovách. K najzaujímavejším a najrozšírenejším odvetviam heraldiky patrí mestská heraldika. Je stále ešte živá a novo vznikajúce mestá dodnes prijímajú erby ako 20 viac o rodových erboch pozri: Novák, J.: Rodové erby na Slovensku I, II. Bratislava 1980, napríklad o erboch benediktínskeho rádu pozri Zemene M. Róbert: Benediktíni na Slovensku a ich symbolika. In: Heraldika na Slovensku. Bratislava 1997, s