Uhorskí šľachtici Mikuláš z Perina, Stibor zo Stiboríc a Ladislav z Ludaníc vo víre husitských bojov. (magisterská diplomová práce)

Átírás

1 Masarykova univerzita Filozofická fakulta Historický ústav Uhorskí šľachtici Mikuláš z Perina, Stibor zo Stiboríc a Ladislav z Ludaníc vo víre husitských bojov. (magisterská diplomová práce) Bc. Michal NERER Vedoucí práce: Mgr. Petr Elbel, Ph.D. Brno 2010

2 Prehlasujem, ţe som túto diplomovú prácu vypracoval sám s pomocou uvedenej odbornej literatúry. dátum vlastnoručný podpis 2

3 Ďakujem vedúcemu tejto bakalárskej práce pánovi Mgr. Petrovi Elbelovi Ph.D. za odborné a srdečné vedenie práce, poskytnutie cenných informácii a takmer aţ otcovskú starostlivosť. Z bratislavskej univerzity by som chcel špeciálne poďakovať Mgr. Danielovi Gahérovi za okamţité poskytnutie akýchkoľvek informácií a literatúry, o ktoré som ho počas tvorby práce poţiadal. Špeciálne poďakovanie patrí i Mgr. Petrovi Vodovi, ktorý sa zaslúţil o tvorbu mapiek pre túto prácu. 3

4 OBSAH Úvod do problematiky a stav bádania Mikuláš z Perína, Stibor zo Stiboríc a Ladislav z Ludaníc vo svetle svojej doby Mikuláš z Perina Stibor zo Stiboríc Ladislav z Ludaníc Vojenstvo v Uhorsku v danej dobe Boje v Čechách I. kríţová výprava Druhá kríţová výprava Resumé kríţových výprav s uhorskou účasťou Boje na Morave Uherské Hradište a jeho význam Capitaneus terre fluvii Wagh Bojové akcie na Morave medzi rokmi Resumé bojov na Morave Smrť Mikuláša z Perina Stibor zo Stiboríc a Ladislav z Ludaníc počas husitských vpádov do Uhorska Záver diplomovej práce Zoznam prameňov a literatúry

5 Úvod do problematiky a stav bádania Táto diplomová práca si kladie za cieľ zmapovať činnosť uhorských šľachticov v boji proti husitom. Ako vyplýva i z názvu samotnej práce, konkrétny zreteľ kladie na trojicu z nich Ladislava z Ludaníc, Mikuláša z Perína a Stibora zo Stiboríc. K otázke poradia šľachticov v názve práce som pouţil ten najjednoduchší moţný kľúč abecedné poradie. Nehľadajme preto za ním rebríček ich dôleţitosti v bojoch proti heretikom z českých zemí. Čím boli títo traja šľachtici výnimoční, ţe sa táto práca rozhodla zamerať práve na nich? Všetci traja, dokonca zároveň v ten istý čas, patrili v uhorskom prostredí medzi najvýznamnejšie postavy boja proti husitom. Uţ pri zadaní témy diplomovej práce som začal premýšľať o vzťahu týchto troch šľachticov. Začal som tým, ţe som si vytváral ich pomyselnú hierarchiu v kontexte bojov. Ako sa mi však odkrývali tajomstvá rozličných prameňov a funkcií, dospel som k záveru, ţe nemá absolútne ţiadny význam robiť si poradie ich dôleţitosti. Keď uţ by sme naozaj nutne potrebovali nejaký predsa len mať, tak snáď v prípade Stibora zo Stiboríc by sa dalo povedať, ţe získal pole position (i keď ten sa udeľuje pred samotným štartom pretekov na základe závodu pri tréningu). Po zhotovení diplomovej práce berúc na zreteľ celý kontext bojov trvajúcich bezmála štrnásť rokov, tak práve Stibor zo Stiboríc zohral pre uhorského kráľa rolu najvýznamnejšiu. Tu môţe byť namietnuté, ţe to bolo najmä vďaka tomu, ţe takmer celú túto dobu preţil bez ujmy na ţivote. Narozdiel od nášho ďalšieho šľachtica Mikuláša z Perína, ktorý počas bojov zahynul, aj keď na výprave proti Turkom. Všetkých troch šľachticov musíme však vnímať rovnako a prisudzovať im rovnakú dôleţitosť. Boli len nástrojom, ktorý sa podieľal na snahe uhorského kráľa Ţigmunda Luxemburského o podrobenie si Českého kráľovstva, ktoré zdedil po svojom nevlastnom bratovi Václavovi, toho mena IV. Avšak s určitou dávkou nadhľadu je nutné dodať, ţe toto kráľovstvo zdedil i so značnými problémami a práve tie umoţňujú tejto práci skúmať pôsobenie Ţigmundových šľachticov pri jeho snahe sa s nimi vysporiadať. V prvej kapitole som sa rozhodol priblíţiť našich troch šľachticov. Jednal som tak najmä kvôli obrazu, ktorý by z neho mohol následne vyplynúť v súvislostiach, aké sa táto diplomová práca pokúša zachytiť. Pokiaľ poznáme ţivotný osud čo i len jedného z našich šľachticov (či uhorských šľachticov všeobecne), môţeme z toho vyvodiť ďalekosiahlejšie závery, ako len mať vedomosť, ţe v protihusitských bojoch figurovali. Mám tým na mysli napr. otázky typu - prečo asi bojovali v husitských bojoch a čo im priniesli? Totiţto ako sa práca bude snaţiť poukázať, s jednoduchou odpoveďou, ţe bojovali kvôli svojmu kráľovi a z jeho nariadenia, si nevystačíme. Tento prológ o ich osobách som sa rozhodol usporiadať uţ podľa toho, ako sa nám 5

6 daní šľachtici objavujú na scéne husitských bojoch. Prvý, o ktorom to môţeme temer s istotou povedať, je Mikuláš z Perína, ktorý tiahol na prvú kríţovú výpravu. Tej sa avšak napokon pravdepodobne zúčastnili všetci traja. V ďalšej časti, ešte pred samotným výskumom, ktorý mapuje osud našich troch šľachticov, v dobe bojov s husitmi, som učinil rozhodnutie objasniť problematiku uhorského vojenstva. Práve tejto problematike venuje táto práca druhú kapitolu. Z neho vyplývajú rôzne skutočnosti, na ktoré pri koncipovaní uhorského vojska musíme dávať značný pozor. Na samotné špecifiká upozorním aţ v samotnej kapitole. Ďalšie kapitoly som venoval vlastným bojom. Tie sú rozdelené na tri časti kríţové výpravy, boje na Morave a husitské rejsy. Predmetom tejto diplomovej práce nebude skúmať priebeh jednotlivých výprav. Konať tak budem jedine v prípade, ţe sa to bezprostredne dotýka našich šľachticov, alebo ju pokladá za dôleţitú v kontexte samotných bojov. Z husitských rejs som vytvoril akýsi epilóg bojov, ktorý by mal zachytiť úlohu Stibora a Ladislava. Konám tak najmä po zistení, ţe historiografia sa pri husitských rejsách v podstate nezaujíma o uhorské vojsko a obranu, ale mapuje husitské pôsobenie na uhorskom území a to nie je pre obsah tejto práce príliš podstatné. Toto zistenie otvára do budúcna moţné pôsobenie. To však existuje aj v mnohých iných smeroch, pretoţe historiografia nevenuje ţiadnu špeciálnu pozornosť rôznorodým aspektom uhorskej problematiky v bojoch s husitmi ani poznaniu jednotlivých šľachticov, keď si doteraz vystačí mapovaním ich účasti na protihusitských kampaniach. Podotýkam však, ţe to vo svojej podstate bude činiť i ja v tejto diplomovej práci. Jej snahou predsa len bude problematiku rozšíriť o jednotlivé špecifická uhorskej obrany a jej pôsobnosti na Morave a to práve vďaka týmto trom šľachticom, ktorí boli skrz svoje funkcie jej činiteľmi. Pre lepšiu predstavivosť som sa rozhodol i z dôvodu oţivenia zaradiť do tejto diplomovej práce i obrázky, ktoré vţdy nadväzujú na určitú problematiku textu. Primárnym prameňom pre moju prácu boli regesty Zsigmondkori okléveltár. 1 Taktieţ i internetová databáza maďarského krajinského archívu v Budapešti Magyar Országos Léveltár (MOL), cez ktorú som vyhľadal odkazy na jednotlivé listiny týkajúce sa našich šľachticov. Tie som si následne v Budapešti zaobstaral a v práci adekvátne vyuţil. 2 Vynikajúcim počinom pre moju 1 2 Pouţívaná skratka pre tento regestár je ZsO - Zsigmondkori okléveltár. ʼnsszeállította Mályusz,E. I. ( ); Mályusz E. Kéziratát és szerkesztette Borsa Iván, VII ( ), Budapešť, 2001; VIII (1421) Budapešť, 2003; IX (1422), Budapešť, 2004; X. (1423), Budapešť Je úsmevné, ţe mesiac po mojej návšteve Budapešte sa začal prerábať server MOL a dnes sú temer všetky listiny k dispozícii uţ online. 6

7 prácu sú edície prác P. Engela a Fejérov Codex diplomaticus vo forme CD- nosičov. 3 Do dnešnej doby uţ boli učinené pokusy zmapovať uhorské vojsko, resp. uhorských šľachticov, ktorí sa zúčastnili bojov v jednotlivých častiach zemí Koruny českej. Tu by som však chcel vyzdvihnúť štúdie M. Lysého a monografiu D. Dvoŗákovej. 4 Tá sa na slovenské pomery rozhodla vytvoriť netypickú prácu a je na mieste poznamenať, ţe aj napriek nepresnostiam, na ktoré som počas svojho výskumu natrafil, sa jedná v slovenskej historiografii o výnimočné dielo. V súvislosti s bojmi proti husitom sa stále jedná len o akési jednoduché súpisy účastníkov bojov bez špeciálneho zreteľu na čokoľvek. 5 M. Lysý sa o tom koniec koncov v súvislosti so svojou prácou vyjadril nasledovne: Keďţe do konca roku 1422 sú k dispozícii dosiaľ vydané diely Zsigmondkori okleveltár, môţeme roky povaţovať v tomto smere za uzatvorené a neskoršie obdobie bude moţné doplniť dodatočne (po vydaní ďalších zväzkov ZsO). 6 Autor teda pravdepodobne nehodlá bliţšie skúmať tieto roky a uspokojí sa s menným zoznamom šľachticov, ktorý v jeho prípade obsahuje 31 mien pre boje na Morave a pribliţne 100 mien pri kríţových výpravách. Otázok, ktoré si poloţím aj v samotnej práci ohľadom týchto šľachticov a bojov, je veľmi veľa a je nesmierna škoda, ţe neexistuje viac publikácií, ktoré by z tejto problematiky nerobili len súpis, ale ucelené poznanie o uhorských pánoch. Otázka, ktorá mňa osobne zaujímala počas tvorenia tejto práce najviac, bola otázka ich motivácie. Na základe čoho, akého podnetu, sa šľachtici rozhodli opustiť svoje domovy a tiahnuť so svojim kráľom do cudzej zeme, kde nemali absolútne ţiadne osobné záujmy? Tu sa s prehľadom mohlo jednať o veľkú skupinovú motiváciu, základnú ľudskú vlastnosť sprevádzajúcu ľudstvo od nepamäti ziskuchtivosť. Pod tým si uţ môţeme konkrétne predstaviť napr. snahu vyznamenať sa, dostať zaplatené za boj, v boji si nazhromaţdiť majetok zajatím súperiaceho rytiera. Nepochybujme, ţe v dobe, ktorú v podstate ovládalo náboţenstvo, sa pri otázke motivácie objavil náboţenský motív i pri uhorských šľachticoch - vyhubenie cirkevných odpadlíkov. Táto úvaha uţ však viac slúţi ako námet do budúcna, ktorý by, podľa môjho osobného názoru, bolo nesmierne cenné poznať pre pochopenie uhorských šľachticov a ich mentality ENGEL, Pál: Magyarországi világi archontológiája CD-ROM; ENGEL, Pál: Középkori magyar genealógia. CD-ROM; Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Fejér. I-XI. CD-ROM. Od M. Lysého napr. LYSÝ, Miroslav: Účasť Uhorska na protihusitských vojnách v Čechách a na Morave, In: Vojenská história, č.1, 2007, s Práca od D. Dvoŗákovej - DVOŖÁKOVÁ, Daniela: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Ţigmund Luxemburský. Sonda do ţivota stredovekého uhorského šľachtica s odobitým zreteľom na územie Slovenska. Budmerice, Aby som nebol príliš kritický, tak musím poznamenať, ţe práca D. Dvoŗákovej si nekladie za úlohu zmapovať otázku husitských bojov. LYSÝ, Miroslav: Uhorská šľachta a protihusitské vojny. In: Vojenská história. 2007, č.3, s

8 1. Mikuláš z Perína, Stibor zo Stiboríc a Ladislav z Ludaníc vo svetle svojej doby 1.1. Mikuláš z Perina Mikuláš z Perína sa narodil v trebišovskej vetve pánov z Perína severinskému bánovi Mikulášovi (szörényi bán) a Margaréte Mikcsfi. 7 Dedina Perín, podľa ktorej sa páni z Perína označovali, sa v dnešnej dobe nachádza na východnom Slovensku. V XV. stor. náleţala k Abovskej ţupe. 8 Perinovský rod patril k obľúbeným kráľa Ţigmunda. Toto tvrdenie priamo vyplýva i z funkcií a titulov, ktorými sa páni z Perína honosili. V rode pánov z Perína sa objavili nositelia vysokých dvorských a krajinských hodností - kráľovského pohárnika (pohárnokmester), kráľovského čašníka (asztalnokmester), kráľovského taverníka (tárnokmester) a samozrejme kráľovského koniarnika (lovaszmester), ako i správcov mnohých ţúp. Najvýznamnejšej funkcie sa dostalo Petrovi z veľkoidskej vetvy, ktorý zastával v rokoch tretiu najvýznamnejšiu svetskú funkciu v krajine (pozn.aut.- 1.kráľ, 2.palatín), a to post zemského sudcu (orzságbíró). 9 K funkciám a titulom im určite výraznou mierou pomohol i fakt, ţe počas bojov s odbojnou šľachtou, a neskôr s protikráľom Ladislavom Neapolským, stáli páni z Perína na strane Luxemburga. Na verné sluţby Mikulášovho otca, bána Mikuláša, kráľovi Ţigmundovi poukazuje darovanie panstva Svinica v r V r mu Luxemburg opäť daroval, teraz však spoločne s bratmi Imrichom a Jánom, Bidovce aj s okolitými dedinami pri Svinici Perínovský rod sa v danej dobe delil min. na tri vetvy terebési agból (trebišovská), rihnói agból (richňavská) a nyalábi agból (tu sa pravdepodobne jedná o Veľkú Idu - Nagyida, veľkoidská vetvu s centrom na hrade Veľká Ida, ku ktorému náleţalo v okolí niekoľko dedín, ktoré s určitosťou patrili pánom z Perína, v nami skúmanom období Jánovi z Perína). Viď v ENGÉL, Pál: Magyarország világi archontológiája Budapešť, 1996, s Taktieţ i v tejto práci vydanej na CD-nosiči. VARSÍK, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny II. Bratislava, 1973, s. 90. Ako vyplýva z tejto práce, spomínaná dedina bola osídlená v tej dibe prevaţne nemeckým obyvateľstvom. Z roku 1427 sa nám zachoval portálny súpis aj tejto dediny. Vieme preto, ţe mala 72 port, čo bola podľa tvrdenia B. Varsíka pomerne ľudnatá dedina. To nám však nenapovie nič o veľkosti Mikulášom drţaného majetku, keďţe ani nevieme, či táto dedina patrila jemu.. ENGEL, Pál. Középkori magyar genealógia. CD-ROM; Magyarországi világi archontológiája CD- ROM. VARSÍK, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny III. Bratislava, 1977, s. 51. Tamtieţ, s

9 Erb rodu pánov z Perína z kaplnky sv. Michala v Košiciach. Vlastný archív. V roku 1409 sa Mikuláš stal páţaťom na kráľovskom dvore. 12 V tom istom roku sa ním stal aj jeho brat Ladislav, takţe je veľmi pravdepodobné, ţe nimi stali zároveň. 13 V súvislosti s jeho bratom sa dozvedáme zaujímavú skutočnosť od D. Dvoŗákovej: Koľko mladíckej nerozváţnosti, vystatovačnosti a túţby po veľkých skutkoch je v sľube mladučkého Ladislava z Perína, ktorý prisahal, ţe ak nájde svoj stratený prsteň, podnikne púť do Svätej zeme! Ako pätnásťročný však poţiadal pápeţa o to, aby mohol tento sľub nahradiť nejakým iným prejavom zboţnosti, a to jednak pre veľké náklady, s akými by sa táto cesta viazala, a jednak preto, lebo sa musí s kráľom Ţigmundom vybrať do boja proti husitom. 14 Chcel by som poukázať na skutočnosť, ţe pokiaľ by Ladislav z Perína mal v roku 1422 len zmieňovaných pätnásť rokov, tak by mal právo nazývať sa Pohrobkom a jeho narodenie by patrilo medzi zázraky. Vysvetlenie môjho tvrdenia je jednoduché. Jeho otec, a zároveň samozrejme i otec nášho Mikuláša, umrel uţ v roku 1396 v bitke pri Nikopole V publikácii nazvanej Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. sa dozvieme nasledovné: Ako páţa na kráľovskom dvore sa zúčastnil na vojenskej výprave proti Benátkam a sprevádzal kráľa na kostnickom koncile a na cestách po západnej Európe. Dané informácie zatieňuje len skutočnosť, ţe im chýba patričný odkaz na zdroj. Viď BÁRTL, Július a kol: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Bratislava, 2001, s ENGEL Genealógia.. Okrem brata Ladislava môţme z rodokmeňu, ktorý sa nachádza na ďalšej strane tejto diplomovej práce, vidieť, ţe náš Mikuláš mal ešte brata Jakuba a sestru Katarínu. DVOŖÁKOVÁ 2003, s Cituje pritom Lukcsicsa I., kde sa patrne jedná o list z roku 1422 Naň neskôr v práci upozorním na patričnom mieste. 9

10 Nemusíme byť aţ tak matematicky zdatní aby nám neuniklo, ţe by sa tým pádom Ladislav narodil aţ jedenásť rokov po smrti vlastného otca! Teda v dobe, keď došlo k spísaniu spomínaného listu, s určitosťou môţeme odhadnúť vek Ladislava z Perína na minimálnych 26 rokov. Rodokmeň trebišovskej vetvy pánov z Perina z Engelovej Genealógie. Od r uţ figuroval Mikuláš ako rytier (lovag). 15 Prvej významnej hodnosti sa mu dostalo v roku 1418, keď sa stal Marmarošským ţupanom. 16 Následne bol roku 1420 menovaný do ENGEL Archontológiája CD-ROM. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa niektoré hodnosti len posúvali medzi jednotlyvými rodinnými príslušníkmi 10

11 vysokej dvorskej funkcie kráľovského koniarnika. 17 Ďalšiu dôleţitú funkciu získal v roku 1421 a s určitosťou sa tak stalo pred 27. aprílom toho roku. Vtedy totiţ datuje listinu v Byztrici a vystupuje v nej ako capitaneus terre fluvii Wagh. Táto funkcia je spájaná s trenčianskym ţupanstvom a kastelánstvom na danom hrade, ktorým sa stal tieţ v tomto roku, ale z tejto listiny to priamo nevyplýva. 18 Ako zemplínsky ţupan figuroval od roku 1423 a nitriansky od roku D. Dvoŗáková súdi, ţe Mikuláš z Perína zastával funkciu i tekovského ţupana (maď. sa Tekov označuje Bars). Domnieva sa tak pravdepodobne na základe funkcií, ktoré po Mikulášovej smrti zdedil Stibor zo Stiboríc. V tomto prípade sa jedná o autorkin omyl, pretoţe v ţiadnej listine sa nikdy ako tekovský ţupan nevystupoval ani nebol tak označený inou osobou. Mikuláš z Perína si za manţelku vzal Hedvigu z Rozhanoviec. Tá pochádzala z vetvy tohto rodu, ktorá nesie v maďarčine označenie Lőrinc ága. 20 Nemáme však v prameňoch presnú informáciu o tom, kedy sa svadba uskutočnila. 21 Nevieme ani presne odhadnúť, či ich manţelstvo bolo bezdetné. Prinajmenšom zo závetu vieme, ţe v okamihu jeho spísania ţiadne deti Mikuláš z Perína nespomína. V kráľovských sluţbách našiel Mikuláš i svoju smrť. 22 Stalo sa tak pri neúspešnom obliehaní hradu Golubac, ktorý sa nachádza v dnešnom Srbsku. Mikuláš z Perína, správca pánov z Perína. Napríklad zmieňované marmarošské ţupanstvo po smrti Mikuláša bol za nového ţupana menovaný Ján z Perína z veľkoidskej vetvy. Ani táto významná hodnosť sa neobjavila v rodine pánov z Perína po prvý krát. Mikuláš ju získal po smrti svojho príbuzného ronakého mena (Miklós, Miklós-fi Pál fia), ktorý r.1420 umiera. Po smti nášho Mikuláša pri rieke Golubaci v r sa tento titul objavuje v rodine Perínskych opäť a to r. 1439, keď ho na jeden rok získal Ján, syn krajinského sudcu Petra (Péter országbíró fia). Ten istý Ján, ktorý po jeho smrti získal aj funkciu marmarošského ţupana. Zaujímavosťou súvisiacou s našimi šľachticmi je v prípade Mikuláša z Perína fakt, ţe sa objavuje v listine z 19. marca 1423 ako marscallus. To by mohol byť však len jednoducho nemecký ekvivalent jeho funkcie koniarnika. Myslím si však, ţe česká historiografia ju skôr povaţuje za vojenskú hodnosť. O význame slova marscallus vo význame správca stajní by mohlo svedčiť aj to, ţe sa tak udialo v listine tam, kde bol dovtedy a aj následne potom vţdy zmieňovaný ako správca kráľovských stajní. Sám dokonca v listine z 3. mája 1426 vystupuje ako obrister marschalig zu Infern. Viď VARSÍK 1965, s. 19. Je teda jasné, ţe sa jedná o kráľovského koniarnika. Otázkou však je, aké vlastne mal v tej dobe mal kráľovský koniarnik právomoci a trúfam si tvrdiť, ţe táto otázka nie je zmapovaná dostatočne. Niečo málo sa dočítame i v Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Fejér. I-XI. CD nosič, ale na presné definovanie danej funkcie práve v tomto období je to málo. DL , ZsO VIII., č. 452, s O význame tejto funkcie a jej špecifikách pojednám v kapitole s názvom tejto funkcie capitaneus terre fluvii Wagh. Zemplínskym ţupanom sa stáva po svojom príbuznom Petrovi z Perína, ktorý toho roku umiera. Viď ZsO X, s ENGEL Genealógia CD-ROM. Tamtieţ, Jednalo sa určite o príbuznú bratov z Rozhanoviec, s ktorými v neskoršej dobe bojoval proti husitom. Tí mali rodové majetky v blízkosti Mikulášových. Ako vyplýva z Engelovej Genealógie, Hedviga sa prvý krát pramenne objavuje aţ v roku K tomuto roku ju máme doloţenú, keď ju Mikuláš spomína vo svojom závete ktorý spísal pri obliehaní hradu Golubac Viď v DL Avšak ako som zistil, uţ v roku 1427 sa objavuje ako autor listiny z 9. novembra, keď sa jednoznačne na jeho začiatku píše: Nos domia (domina) Hedvig ( ) bni magistri domi Nico de Peren agazonu regaliu (...). Viď DL Tento fakt si vo svojej práci všimla aj D. Dvoŗáková, keď na s. 274 píše: ( ) listina manţelky kráľovského koniarnika a zemlínskeho ţupana Mikuláša z Perína, Hedvigy, ktorú vydala v roku 1427 a v ktorej vystupuje ako zemplínska ţupanka. I keď sa tak sama vyslovene netituluje, list adresuje nášmu podţupanovi. Zostáva otázkou, prečo sa Ţigmund rozhodol povolať proti Turkom i Mikuláša z Perína v dobe, keď uţ bolo úplne jasné, ţe sa husiti chystajú na výpravu do Uhorska a práve on bol poverený jeho obranou. Viac sa tejto otázke bude táto diplomová práca vo svojej piatej kapitole. 11

12 kráľovských stajní, kapitán rieky Váh, marmarošský, nitriansky, zemplínsky a trenčiansky ţupan umrel tak isto ako jeho otec a strýko (Ján, kráľovský pohárnik), ktorí padli v r pri Nikopole, pri obrane krajiny pred tureckou hrozbou v sluţbách kráľa. Uţ spomenutý Mikulášov závet, ktorý spísal pred svojou smrťou pri Nikopole, je jeho poslednou vydanou listinou a vôbec poslednou priamou zmienkou o ňom. Táto listina je v mnohých ohľadoch pre nás zaujímavým pramenným dokumentom, najmä čo sa týka rozsahu jeho majetku. V súvislosti s jeho majetkom sa však najskôr pozrime na portálny súpis z r V ňom figuruje ako vlastník panstva Svinica (Zyna) s okolitými dedinami - Bidovce (Bwd), Čakanovce (Chakan), Košický Klečenov (Kelecsény), Niţná Kamenica (Kemenche), Ţírovce (Syr), Bačkovík (Nagbadyak), Rankovce (Rank). 24 Vo svojom testamente sa zmieňuje o dvoch svojich majetkoch - Svinici a Wyhel. Ako vyplýva priamo z testamentu, Svinica bola v tej dobe zálohovaná manţelke vojvodu Jakuba. Keďţe ešte v r v portálnom súpise figuruje ako majiteľ Svinice náš Mikuláš z Perína bez toho, aby bolo spomenuté jej zálohovanie, muselo k nemu dôjsť niekedy pred jeho odchodom na turecké ťaţenie. Je moţné, ţe sa tak udialo práve kvôli nemu, aby Mikulášovi pokrylo výdaje. Trochu zloţitejšie by to mohlo byť s identifikáciou panstva Wyhel. S menšou pochybnosťou je moţné ho identifikovať ako dnešné Slovenské Nové Mesto leţiace na hraniciach s Maďarskom, ktoré je v súčasnosti aj hraničným prechodom. 25 V Engelovej Archentológii môţeme nájsť pri názve Ujhély v zátvorke napísané Patakvár. Pri Patakváre ide nepochybne o mesto v dnešnom Maďarsku, ktoré nesie názov Sárospatak. Toto panstvo získal v roku 1390 Blatný Potok i s Novým Mestom pod Šiatrom od kráľa Ţigmunda jeho otec s bratmi. 26 Aby som však uviedol na pravú mieru, prečo som zrazu odskočil od Ujehély k Patakváru. Ako vyplýva z Engelovej Achentológie, hrad Patakvár a mestečko s hradom Ujhély tvorili jedno panstvo. Práve toto panstvo by mohlo byť jeho sídelným, keďţe sa vo viacerých donačných listinách označuje medzi svedkami nášho Mikuláša ako Nicolaus Pataki Portálny súpis zjednodušene povedané slúţil na určenie počtu vojakov, akých mala ktorá dedina odviesť. Bliţšie k tejto téme viď. SEGEŠ, Ladislav: Od rytierstva po ţoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo v Uhorsku so zreteľom na Slovensko. Bratislava, Niečo o tejto problematike aj v DVOŖÁKOVÁ 2003 v kapitole nazvanej Pod zástavou vojvodu, s Panstvo Svinica nepochybne Mikuláš zdedil po svojom otcovi, ktorý ho získal v roku 1390 od kráľa Ţigmunda. Viď SLIVKA, Michal; VALLAŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice, 1991, s Nebolo by to však úplne presné. Táto obec vznikla v r.1918 oddelením sa od maďarskej časti, ktorá v súčasnosti nesie názov Kisújhely. Spoločný pôvodný názov tohto mestečka, v ktorom sa okolo r datuje aj hrad, bol Sátoraljaújhely, alebo aj Uj hely (Nové miesto, mesto). Viď ZsO I., č. 2563, Zaujímavé je, ţe sa toto panstvo v závete nespomína. Ako však vyplýva z listiny datovanej Ţigmundom Luxemburským k 7. marcu 1429, hrad sa po smrti Mikuláša opäť dostáva do rúk panovníka. Viď DL

13 Hrady Mikuláša z Perína, o ktorých môžeme s určitosťou povedať, že mu v dobe jeho smrti patrili. Ako sa ďalej dozvedáme zo závetu, Mikuláš nedisponoval na tak vysokého uhorského hodnostára takmer ţiadnym majetkom. Dôkazov, koľko peňazí si poţičal zastavením svojich hmotných cenností (resp. panstva), máme zo závetu hneď niekoľko. 27 Dokonca nechal zastaviť v Budine u Italion Cappw klenoty cum uno draconi crc suppotio. 28 To poukazuje na zaujímavú skutočnosť, ţe Mikuláš z Perína bol členom Dračieho rádu a samozrejme na jeho núdzu o peniaze. 29 Členmi Dračieho rádu boli aj jeho príbuzní Peter z Perína a Imrich z Perína, ktorí dokonca patrili Zastavené bolo, ako som uviedol, celé panstvo Svinica. Podľa závetu ho mal po smrti Mikuláša vykúpiť kráľ Ţigmund za jeho verné sluţby. Zastavené boli v Budíne u tkáča dva náhrdelníky v cene 50 zlatých, v Budíne dva kalichy v cene 7 zlatých, u grófa Petra z Bozyna (Pezinok) sú klenoty v hodnote zlatých, strieborné klenoty v hodnote 300 zlatých zálohované u trenčianskych mešťanov. K tomu je treba pripočítať kopec dlhov, ktoré mal na rôznych miestach. Určite to nebolo nič výnimočné v danej dobe, ale dá sa usudzovať, ţe doslova zastavil takmer všetko, čo mohol. Neviem presne, pre aké účely dané peniaze potreboval, ale z jeho funkcií a z nich vyplývajúcich povinností by sa mohlo jednať určite aj na výdaje pre boj s husitmi. Veľmi zaujímavou informáciou je fakt, ţe dve čaše, ktoré sa v závete uvádzajú ako tie, čo čakajú na pozlátenie, boli uloţené v budínskom dome Stibora zo Stiboríc. V ňom mal pobývať Stiborov osobný zlatník. Viď DVOŖÁKOVÁ 2003, s Správne by to malo vyzerať pravdepodobne takto cum uno draconi cruci suppositio. I. Graus poukazuje na súvislosť so zastavením tohto náhrdelníku: Beţnou praxou bolo nielen dávanie insígnií do zálohu v rozpore so stanovami rádu, ale v akútnej finančnej núdzi často dochádzalo aj k jej roztaveniu uţ existujúcich insígnií v majetku rádu a pouţitie drahého kovu ako platidla. Viď, Igor: Rád Draka a jeho insígnie In: Vojenská história. 2006, č. 4, s

14 k zakladajúcim členom rádu. 30 Taktieţ členmi boli i Ján z Perína a jeho brat Štefan z Perína. Obidvaja patrili k trebišovskej vetve tohto rodu a boli to Mikulášovi bratranci. 31 Na fakt, ţe náš Mikuláš z Perína bol členom tohto prestíţneho spoločenstva poukazuje vo svojej štúdii v súvislosti s uţ spomínaným náhrdelníkom aj I. Graus. Dozvieme sa z nej nasledovné: V roku 1428 Mikuláš z Perína vo svojom závete manţelke okrem iných šperkov odkázal aj náhrdelník ozdobený drahými kameňmi, na ktorej bol do kruhu stočený drak pod kríţom. Figúra draka bola ozdobená štyrmi veľkými rubínmi, v strede ktorého bol diamant. Samotný náhrdelník zdobil jeden veľký zafír a päť alebo sedem veľkých perál. 32 K tejto interpretácii závetu však musím namietnuť, ţe Mikuláš svojej manţelke tento náhrdelník priamo neodkázal, pretoţe ako som spomenul, bol zastavený v Budíne. V podstate len poukázal na moţnosť, ţe ak by Hedviga chcela, mohla by ho vykúpiť. Na ozrejmenie je nutné ešte dodať, ţe zastavený bol za sumu 100 zlatých. Tie boli pre vdovu Hedvigu určite príliš veľkým výdavkom za oný klenot. Ťaţko totiţ predpokladať, ţe by bol tento náhrdelník mal pre ňu nejaký špecifický, či hocijaký iný symbolický význam vzhľadom na to, ţe sama členom rádu nebola. Preto si trúfam tvrdiť, ţe ostal po Mikulášovej smrti v rukách oného Taliana Cappw-a. A tak môţeme vyjadriť len obrovské počudovanie, ţe šľachtic, toľké roky verne slúţiaci kráľovi, člen kráľovskej rady, jediné čo vo svojom závete zanechal, bez toho aby to bolo nutné vykúpiť, boli 3 tuniky a jeden kôň! Aká chudoba v porovnaní napríklad s našim ďalším šľachticom - Stiborom zo Stiboríc Stibor zo Stiboríc Stibor zo Stiboríc dostal v slovenskej historiografii označenie mladší. Pokiaľ by som spomínal v tejto diplomovej práci jeho významnejšieho otca, ktorý nosil rovnaké meno, bolo by naozaj nutné pouţívať na ich rozlíšenie nejaké označenie. Práve označenie mladší ako D. Dvoŗáková. Ten však vo mne osobne navodzuje atmosféru amerických filmov a preto sa mu radšej vyhnem. A to i preto, lebo v mojej práci vzhľadom na skúmané obdobie logicky vystupuje len Stibor mladší (jeho otec zomrel v roku 1414). Pokiaľ uţ jeho otca zmienim, napr. v tomto 30 DVOŖÁKOVÁ 2003, s GRAUS 2006, s. 13. O Jánovi z Perína píše ako o kráľovskom pokladníkovi. Maďarský názov pre túto funkciu, kráľovského pokladníka nachádzame v odbornej literatúre (napr. P.Engel) maďarsky ako főkincstárnok, latinsky ako summus thesaurarius. P. Engel tým pádom pre tohoto Jána z Perína vo svojej Genealógii ani Archontológii nezaznamenáva pre tohoto šľachtica funkciu kráľovského pokladníka. Zmieňuje sa o ňom ako o aszalnokmester-ovi (kr. čašník) a tárnokmester-ovi (kr. taverník). Jedná sa teda o ďalšiu chybu v štúdii I. Grausa. 32 Tamtieţ, s

15 prológu, vystačím si v ňom len s pomenovaním Stibor všeobecne, resp. jeho otca v duchu Wenzelovej knihy pomenujem jednoducho vojvoda. 33 O Stiborovom významnejšom otcovi bolo vydaných niekoľko monografií, z nich mám k dispozícii dve. A to od maďarského historika G. Wenzela a slovenskej historičky D. Dvoŗákovej. 34 Obidve práce sa nekončia smrťou Stiborovho otca, ale kontinuálne pokračujú ţivotom jeho syna, nášho Stibora. Erb nášho Stibora z Kostnickej kroniky Ulricha Richentala. Ani pri Stiborovi nevieme presne, kedy sa narodil. Je moţné, ţe sa tak udialo aţ po roku Do tohto roku totiţ datujeme listinu, ktorou mu udelil uhorský kráľ Ţigmund Luxemburský dedične hrad a panstvo v Beckove. 35 Mimochodom, to sa tak stalo rodovým sídlom tohto rodu pánov zo Stiboríc. Pri určení veku nášho Stibora je z tejto listiny podstatný fakt v nej zmienený. Píše sa v nej, ţe pokiaľ by vojvoda Stibor umrel bez potomkov!, tak hrad prejde na jedného z jeho bratov. Táto informácia navodzuje vo mne hlboké podozrenie, ţe ešte toho roku bolo manţelstvo vojvodu Stibora s poľskou šľachtičnou Dobrochnou 36 bezdetné. Je moţné sa domnievať, ţe pokiaľ by jedno z jeho troch detí, ktoré vieme s určitosťou, ţe v budúcnosti mal, bolo uţ na svete, tak by sa kráľ pravdepodobne nezmieňoval vyslovene o moţnosti úmrtia vojvodu Stibora bez dedičov. Pravdepodobné však je i to, ţe toto slovo sa vkladalo do vtedajších listín pri veľkej úmrtnosti detí akosi prirodzene. Práve s vekom nášho Stibora súvisí i jeho domnelá anabáza na praţskej univerzite, ktorú potvrdzuje D. Dvoŗáková. Pokiaľ by sme prijali moju úvahu, ţe náš Stibor sa narodil aţ po 33 Vojvoda preto, lebo najvýznamnejšia funkciou, ktorú zastával a ktorá ho radila medzi barónov krajiny bolo vojvodstvo v Transylvánii (vayuoda Transsilvanus) a vojvodu ruskej oblasti (regni Rusciae vayvoda). Viď ENGEL Archontológiája. 34 WENZEL, Gusztáv: Stibor Vajda. Életrajzi tanulmány. Budapešť, Taktieţ i DVOŖÁKOVÁ ZsO I,, č ENGEL Genealógia. Bliţšie o jeho matke viď v DVOŖÁKOVÁ V knihe ju autorka spomína viackrát. Najpodrobnejšie však s

16 roku 1388, tak určite by to nebol on, kto by na praţskej univerzite roku 1400 vykonal bakalársku skúšku, vzhľadom na fakt, ţe by mal maximálne 12 rokov. Je však moţné, ţe sa mýlim. Pokiaľ by teda naozaj Stibor vykonal bakalársku skúšku v roku 1400, predpokladám, ţe mal v tej dobe okolo 20 rokov. K tomu je treba sa pozrieť na skutočnosť, ţe prvú funkciu, ktorú zastával datujeme aţ do roku Je to veľmi zvláštne. To by mal podľa výpočtu okolo 35 rokov. Pre mňa osobne je to veľmi zvláštne zistenie, ţe by do svojich 35 rokov Stibor nezastával ţiadnu funkciu. I vzhľadom na tento fakt som sa v úvode zamýšľal práve nad tým, ţe či náhodou nemohol byť mladším, ako sa domnieva D. Dvoŗáková. Za manţelku si náš Stibor vzal Dorotu z rodu Sečianskych. 37 Mali spolu pravdepodobne len jednu dcéru, ktorá sa doţila dospelosti a ktorá sa viac ako márne po smrti svojho otca doţadovala svojho dedičstva. Zaujímavou anabázou v ţivote Stibora zo Stiboríc je pobyt na kostnickom koncile. Ten máme doloţený z Richentalovej kroniky. Prišiel naň i so svojim doprovodom, ktorý rátal na 120 jazdcov. 38 Hrad Beckov z čias Stiborovcov z knihy Rytier a jeho kráľ ENGEL Genealógia CD-ROM.O Dorote bliţšie DVOŖÁKOVÁ 2003, s Stiborova manţelka vystupuje aj v jeho závete. Podľa neho jej odkázal hrad a panstvo Šurany a panstvo Lukáčovce. K tomu ešte: (...) podiel z oviec, dobytka, koní, strieborných nádob, našich klenotov, posteľnej bielizne, šiat, kobercov a gobelínov (...). Viď v PRAMENE V, s M. PAPSONOVÁ, F. ŠMAHEL, D. DVOŖÁKOVÁ: Ulrich Richental. Kostnická kronika. 2009, s

17 Stiborov otec pochádzal z poľského šľachtického rodu Ostoja. 39 Vzhľadom na fakt, ţe Stiborov otec ešte do určitej doby patril k poľskej šľachte, tak by bolo zbytočné popisovať, ktoré hodnosti zastávali jeho príbuzní. Pokiaľ sa však, ako vojvoda Stibor, neudomácnili na uhorskej pôde a neurobili v tunajšom kráľovstve kariéru. Z Engelovej Genealógie poznáme konkrétne dva takéto prípady. Strýka nášho Stibora Andreja a jeho syna, ktorý nesie opäť meno Stibor. Andreja P. Engel označuje Podczaszy András. Funkcia, ktorú s určitosťou tento šľachtic zastával, bola hodnosť trenčianskeho ţupana. Jeho syn Stibor zastával významnú cirkevnú funkciu jágerského biskupa. Avšak, ako dokazuje D. Dvoŗáková, aj najstarší z bratov (viď rodokmeň na ďalšej strane), Mikuláš, sa uchytil i v Uhorsku, keďţe ho eviduje i medzi uhorskými barónmi. Aj Mikulášov syn, nositeľ evidentne najtypickejšieho mena pre tento rod, Stibor, sa určitý čas zdrţoval v Uhorsku. 40 Náš Stibor zastával počas svojho ţivota v podstate len funkcie ţupana. Ako prvú funkciu trenčianskeho ţupana, a to po smrti svojho otca v roku Túto funkciu podrţal aţ do roku 1419, ale následne ho v nej môţeme vidieť opäť i od roku Od roku 1431 do roku 1434 zastával túto funkciu Stiborov familiár Konrád Schellendorf. Určite sa nejedná o náhodu, ţe danú funkciu drţal Konrád práve do roku, v ktorom umrel Stibor. V rokoch zastával Stibor funkciu nitrianskeho ţupana. Po Stiborovi bol do tejto funkcie menovaný práve náš barón Mikuláš z Perína. Stibor sa v danej funkcii objavuje ešte na jeden rok a to pravdepodobne aţ po smrti Mikuláša, čiţe niekedy v priebehu druhej polovice roku 1428, alebo aţ začiatku Zaujímavá je i skutočnosť, ţe po Stiborovom opätovnom zbavení funkcie nitrianskeho ţupana sa v nej objavujú bratia Juraj a Štefan z Rozhanoviec. Aby bol súpis Stiborových funkcií úplný, dodajme, ţe v rokoch (alebo roku, čo nevieme presne) bol i marmarošským a tekovským ţupanom. 41 V porovnaní so svojím otcom je zjavné, ţe nepatril medzi kráľových obľúbencov. Je to podivuhodné, pretoţe vo vojne s husitmi bránil často na svoje vlastné náklady ich prenikaniu na Moravu a do Uhorska. V súvislosti s bojom proti husitom je dôleţité poznamenať, ţe sa Stibor stal kapitánom rieky Váh. 42 Sám seba istý čas označoval ako baróna. 43 Podľa môjho názoru, nie je isté, či sa tak označoval naozaj oprávnene, pretoţe nepoznáme funkciu, ktorú by zastával a ktorá by mu dovoľovala sa medzi barónov radiť. Avšak vzhľadom na fakt, ţe v uhorskom prostredí spoločnosť čelí prísnej hierarchizácii, ktorá bývala i v listinách zosobňovaná pouţívaním označení vyjadrujúcich patričnú spoločenskú príslušnosť, je moţné, ţe naozaj i Stibor vyjadril reálny stav DVOŖÁKOVÁ, Daniela: Stiborovci v Uhorsku. In: Historický časopis, č.1, 1993, s. 2. DVOŖÁKOVÁ 2003, s ENGEL Archontológiája CD-ROM. O danej funkcii táto diplomová práca pojedná v kapitole s názvom Capitaneus terre fluvii Wagh. Viď DVOŖÁKOVÁ 2003, s

18 kam zapadal. D. Dvoŗáková sa domnieva, ţe takouto funkciou mohol byť titul kapitána Váhu. 44 Nezdá sa mi to však pravdepodobné, a to aj preto, ţe autorka vychádza z predpokladu, ţe Stibor zastával hodnosť kapitána Váhu od roku Pričom ako neskôr v práci poukáţem, túto funkciu zastával uţ o štyri roky skôr, čiţe Za zmienku stojí určite i fakt, ţe tak isto ako aj Mikuláš z Perína, i Stibor zo Stiboríc bol členom Dračieho rádu. O tom svedčí i jeho náhrobný kameň, na ktorom je vyobrazený so symbolom rádu na pleci. 45 Rodokmeň rodu pánov zo Stiboríc z knihy D. Dvořákovej Rytier a jeho kráľ DVOŖÁKOVÁ 2003, s Tamtieţ, s

19 Pozrime sa teraz ako to bolo so Stiborovými majetkami. 46 Pre prehľad nám poslúţi mapa, na ktorej sú jeho panstvá vyobrazené. Majetky, ktoré náš Stibor vlastnil, nedosiahol však vlastnými schopnosťami, ale ich jednoducho zdedil po svojom otcovi. Ako môţeme vidieť, v danej oblasti Horného Uhorska susediacej s Moravou drţal okolo desiatky hradov. K nim môţeme pripočítať ešte i dve mestá Skalicu a Nové Mesto nad Váhom. Majetok rozšíril výraznejšie podľa všetkého len na Morave a to v priamej súvislosti s bojom s husitmi, kde nadobudol hrady a panstvá Buchlov, Veselí, Ostroh, Hodonín a Bzenec. 47 Veľmi dôleţitým prameňom ohľadom jeho majetku je i v jeho prípade závet, ktorý sa nám zachoval. 48 Okrem iného nám vyjasňuje, síce nie úplne exaktne, aj situáciu s hradmi na Morave, ktoré sa ocitli v jeho rukách pri bojoch s husitmi. Ako je i zo závetu zrejmé, Stibor vlastnil veľmi veľké majetky. 49 Stibor sa vo svojom ţivote evidentne pozrel i na najsvätejšie miesta svojej doby. Stalo sa tak v dobe po prvom útoku husitov na samotné Uhorsko v roku O jeho skúsenosti s cestovaním a návštevou Svätej Zeme pojednám obšírnejšie v príslušnej časti, ktorá sa bude dotýkať husitských vpádov do Uhorska. Stibor umrel v roku 1434 vo veku pribliţne okolo 40 rokov. Len tak krátko môţeme o tomto fakte poznamenať, pretoţe nám chýbajú vedomosti pre akú príčinu k jeho skonu došlo. D. Dvoŗáková si po jeho smrti všíma ešte skutočnosti ohľadom boja, ktorý sa rozpútal o jeho dedičstvo Podrobne o Stiborovom majetku viď DVOŖÁKOVÁ 2003, s O týchto hradoch pojednám v príslušnej pasáţi. DL Ten mám k dispozícii i od Wenzela v jeho Stiborovi, ako i v slovenskom prepise v PRAMEŇOCH V. Vzhľadom na fakt, ţe jeho závet je dostupný v takejto forme nebudem sa ním zaoberať úplne do podrobna. Musím ešte vyzdvihnúť spomínanú prácu D. Dvoŗákovej o Stiborovi, ktorá jeho závet rozobrala brilantne, viď Dvoŗáková 2003, s Pri Mikulášovi z Perína som sa snaţil vymenovať i dediny, ktoré náleţali k jeho jednotlivým panstvám. Pri Stiborovi však vzhľadom na rozsah jeho majetkov, ktorý je značný, uvádzam v mape len sídla jednotlivých hradných panstiev a mestá, ktoré mu v Uhorsku patrili dve Skalica a Nové Mesto nad Váhom. Viď mapa na ďalšej strane. DVOŖÁKOVÁ 2003, s

20 Panstvá Stibora zo Stiboríc som vyhotovil na základe súpisu, ktorý v práci Rytier a jeho kráľ predkladá D. Dvořáková. Rozhodol som sa však ešte pridať tie, ktoré získal na Morave, keďže sa jedná snáď o jediné rozšírenie panstva, ktoré sa mu podarilo. Je nutno ešte podotknúť, že niektoré hrady boli súčasťou miesť či mestečiek Šurany, Hodonín, Uherský Ostroh Ladislav z Ludaníc Posledným šľachticom, na ktorého sa táto diplomová práca sústredí, je Ladislav z Ludaníc. Takisto ako v prípade Stibora zo Stiboríc, je aj v tom jeho, potrebné rozlíšiť jeho osobu od osoby jeho príbuzného rovnakého mena. V prípade nášho Ladislava z Ludaníc by to však malo byť o čosi jednoduchšie, pretoţe kým on vystupuje v listinách a prameňoch ako syn Petra, tak jeho príbuzný Ladislav sa označoval ako syn Synka. Nie vţdy je to však z prameňa zistiteľné. Zaujímavý je príbuzenský pomer týchto dvoch šľachticov. V práci J. Lukačku sa môţeme dozvedieť, ţe to boli bratranci. 51 Avšak v štúdii D. Dvoŗákovej, ktorá nesie názov Šľachtici z Ludaníc a kráľ Ţigmund 51 LUKAČKA, Ján: Ludanice Ludanice,

21 Luxemburský sa dočítame, ţe náš Ladislav bol strýkom Ladislava, syna Synka. Znamenalo by to teda, ţe Synko bol jedným z bratov otca nášho Ladislava Petra z Ludaníc, a nie priamo syn Synka. Rodomneň pánov z Ludaníc v podaní J. Lukačku. Nevieme presne, kedy sa náš Ladislav narodil. Jeho otcom bol Peter z Ludaníc. Matku historiografia neuvádza. O Ladislavovi nevieme, či mal manţelku. Vieme však, ţe po sebe zanechal syna Tomáša. Z genealogickej tabuľky, ktorú uvádza J. Lukačka, sa to ale tieţ nedozvieme. 52 Je pre moju diplomovú prácu veľkou škodou, ţe P. Engel nedokončil rodokmeň tejto vetvy Ludanických, z ktorého by sme mohli prehľadne vidieť i to, aké funkcie zastávali. 52 Rodokmeň uvádzaný J. Lukačkom obsahuje pravdepodobne veľké mnoţstvo dátových nepresností, keď napr. Ladislav, syn Synka, sa podľa jeho názoru objavuje pramenne aţ roku 1425, pričom je z listiny, ktorou im bolo prinavrátené panstvo Ludanice v roku 1421, celkom zreteľné, ţe sa v nej píše pri mene Ladislav filli Synka, čiţe sa nemohlo jednať o jeho synovca. Napríklad brata nášho Ladislava, Tomáša, tu kladie do roku 1403, pričom je zjavné, ţe ţil ešte i v roku 1421, keď opäť dosiahol udelenie jágerského biskupstva. Umiera aţ v roku Viď DVOŖÁKOVÁ, Daniela: Šľachtici z Ludaníc a kráľ Ţigmund Luxemburský. In: Historický časopis , Bratislava, s

22 V podstate prvá pramenná zmienka o Ladislavovi ho hneď radí k nepriateľom kráľa Ţigmunda počas šľachtickej rebélie. Zúčastnil sa jej spolu so svojimi bratmi Štefanom a Tomášom, ktorý patril k jedným z jej organizátorov. Tomáš z Ludaníc bol vo svojom odboji tak zatvrdený, ţe i po jeho potlačení sa nehodlal vzdať. Odbojníci, i náš Ladislav, boli nútení z Uhorska utiecť. Azyl našli na poľskom kráľovskom dvore, z ktorého sa navrátili aţ v roku 1412, keď kráľ Ţigmund vyhovel poţiadavke poľského kráľa Vladislava a zobral Ludanických na milosť. 53 V prípade nášho Ladislava z Ludaníc je jediná funkcia, o ktorej v jeho ţivote vieme, ţe ju zastával, spojená s obranou organizovanou na Morave uhorským kráľom Ţigmundom. Od roku 1422 totiţ vystupoval ako kapitán Uherského Hradišťa. Túto funkciu zastával minimálne do roku Práve vojna s husitmi dovolila Ludanicovcom znova sa ujať veľkej časti majetkov, ktoré vlastnili pred povstaním proti kráľovi. V roku 1421 odkupujú spolu so svojim synovcom Ladislavom od Donina, príbuzného Stibora zo Stiboríc, panstvo Ludanice za 1000 kôp českých grošov. K tomuto panstvu môţeme priradiť ešte nasledujúce dediny, keďţe sa nachádzajú v kúpnej zmluve: Ormeicze/Ormeiche, Dokoucze/Dokouche, Dowran/Doworan, Krthoiucze/Krthoviche, Serlusky, Hrabor, Alsobezan, Felewbezan, Bodoky. 54 Sídlo Ladislava z Ludaníc, podľa ktorého bol pomenovaný i celý jeho rod DVOŖÁKOVÁ 2000, s Codex diplomaticus CD-ROM. 22

23 Vojnový stav s husitmi súvisel pravdepodobne i s navrátením sa tohto rodu do priazne uhorského kráľa, pretoţe v nasledujúcom roku sa Tomáš z Ludaníc opäť stal jágerským biskupom. 55 S husitskými bojmi súviselo i zrejmé Ladislavove zajatie nimi samotnými niekedy v roku 1432 či skôr. O ňom sa dozvieme z niekoľkých listín, ktorými kráľ Ţigmund Luxemburský nabádal Ladislavovho zaťa Štefana Malého z Lieskovca, aby mu vyplatil peniaze, ktoré zanechal u jeho otca Ladislavov brat Tomáš. 56 S týmito bojmi sa spája i domnelá spolupráca Ladislavovho synovca Ladislava s husitmi v Topoľčanoch. Túto informáciu do historiografie priniesol B. Varsík. K dnešnému dňu je však uţ spoľahlivo vyvrátená. 57 Ladislav z Ludaníc umiera niekedy po roku V tomto roku datuje D. Dvoŗáková listinu, v ktorej sa náš Ladislav vysporiadal s vdovou po svojom synovcovi Ladislavovi. J. Lukačka kladie jeho smrť (či ako to presne formuluje - poslednú súdobú zmienku) do roku Je to však dosť nepochopiteľné, keďţe vo svojej práci spomína jeho korešpondenciu ešte i v roku nasledujúcom Vojenstvo v Uhorsku v danej dobe Ako uţ z názvu kapitoly vyplýva, veľmi dôleţité pre moju prácu je poznanie uhorského vojenského systému v XV. storočí. Najväčšiu pozornosť si zasluhuje v mojom prípade vedomosť o stanovenej dĺţke pobytu uhorských vojakov na zahraničných kampaniach. Nateraz nechám stranou, prečo by to tak malo byť, pretoţe z kontextu tento záver priamo vyplynie. To, ţe Uhri bojovali proti husitom, je viac neţ zrejmý, nepopierateľný fakt. Čo je pozoruhodné, ţiadna doterajšia historiografická práca nedávala do súvislosti informácie o vojenskom systéme s pobytom Uhrov v zemiach Koruny českej. Ani počas prvej kríţovej výpravy, ani ţiadnej inej výpravy či boji, ktorým som sa v súvislosti s mojou diplomovou prácou zaoberal. A to, ako si ukáţeme, bola chyba. Pri poloţení si uţ tak na prvý pohľad banálnej otázky, kto boli vlastne oní Uhri bojujúci proti husitom, sa mi vynoria rozličné ďalšie otázky - odkiaľ boli a prečo bojovali? To sú však len akési základné otázky, na ktoré tak trochu zatiaľ márne hľadáme odpovede. Pri kladení otázok preto základnou z 55 DVOŖÁKOVÁ 2000, s O tejto zaujímavej udalosti v ţivote nášho šľachtica sa budem viac venovať v 8. kapitole tejto diplomovej práce. 57 Viď napr. KANOVSKÝ, Milan: Ludanice stredisko slovenských husitov? In: Historický časopis , Bratislava, s Taktieţ i v DVOŖÁKOVÁ LUKAČKA 1993, s

24 nich je, ako fungoval vo všeobecnosti vojenský systém Uhorska. A to z toho dôvodu, ţe nech uţ títo vojaci boli kýmkoľvek a nech boli odkiaľkoľvek, tak jednali a zúčastňovali sa bojov na základe vojenských nariadení a noriem Uhorského kráľovstva a na základe nájomných zmlúv, ktoré nevybočovali z dobových noriem či zákonitostí. K otázke geografickej príslušnosti jednotlivých účastníkov výprav, a z časti i konkrétnych mien, mám situáciu uľahčenú pohľadom na zoznam, ktorý nám ponúka mapy a tabuľky v podaní M. Lysého. 59 Ako sám priznáva, nejedná sa o kompletný moţný súpis. Sám prácu koncipuje ako menný súpis šľachticov bojujúcich proti husitom a v podstate nadväzuje a značne rozširuje staršiu prácu B. Varsíka Husiti na Slovensku. Ten ju však nepojal ako súpis bojujúcich Uhrov. Ani jeden z nich sa však nezamýšľa nad tým, akými veľkými jednotkami (či bandériami) disponovali jednotliví páni v konkrétnych bojoch, resp. ani vo všeobecnosti. Tu je ešte nutné mať na pamäti, ţe pokiaľ sa snaţíme zadefinovať uhorských vojakov, tak to činíme všeobecne a týka sa to v podstate kaţdého i toho najposlednejšieho poľného uhorského kuchára, ktorý v prípade núdze pouţil varešku ako zbraň. Naša snaha (v tomto prípade konkrétne i moja) sa preto upiera k jednotlivým šľachticom, a uhorské vojsko ako celok sa snaţíme poznať prostredníctvom konkrétnych šľachticov a ich činnosti v tejto dobe. Ani pri nich však nemáme ktovieaké poznatky o veľkosti útvarov bojujúcich pod tým či oným šľachticom. Koniec koncov sa mohlo stať, ţe dotyčný pán bojoval ako familiár pod zástavou svojho pána a nemal ţiadny osobný doprovod. Jediný súpis veľkosti jednotiek, ktoré mali šľachtici poskytnúť pre boj s husitmi a ktorý sa nám zachoval aţ zo Sienskych dekrétov, má v mojom prípade len orientačný význam, pretoţe sa v ňom nenachádzajú všetci šľachtici, len tí, ktorí boli schopní postaviť vlastné vojenské formácie. 59 Jedná sa zatiaľ o jediný pokus zmapovať uhorských vojakov a preto ho treba vyzdvihnúť. Na druhej strane nemôţeme dúfať, ţe sa jedná o kompletný súpis všetkých bojujúcich a to ani v rokoch, pre ktoré boli autorovi k dispozícii regesta ZsO. Je len na škodu, ţe šľachticov neposudzuje z rôznych aspektov a prakticky sa jedná len o výpis ich účasti na daných bojoch. 24

25 Schéma z knihy L. Segeša. V dobe, s ktorou pracuje táto diplomová práca sa schéma nijak výrazne nezmenila. L. Segeš uvádza tieto druhy branných síl k XV. stor. - banderiálne, stoličné oddiely, portálne, mestké kontingenty, posádky hradov, z rozličných etník. 60 Slovenská historiografia mapuje vojenský systém, ktorý panoval v Uhorsku. Nie však dostatočne, a to hneď z niekoľkých príčin, ako som uţ spomínal, keďţe ţe ho neberie na zreteľ pri fungovaní vojska v období bojov s husitmi. Pokiaľ sa teda historiografia vôbec uţ vojenským systémom zaoberá, tak hlavný dôraz kladie na Sienske dekréty kráľa Ţigmunda. Tie sa však vzťahujú aţ k neskoršiemu obdobiu boja s husitmi, vzhľadom na to, ţe vznikli v r. 1432/ Pre SEGEŠ 2004, s Sienske dekréty viď v DRH - Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungars Collectionem manuscriptam F. Döry additamentis auxerunt, commentaris notisque illustraverunt Georgius Bónis, Vera Bácskai, Budapest, 1976, s Tieto dekréty sa vzťahovali na rozdelenie uhorských vojenských síl na dve časti na základe geografického princípu podľa jednotlivých ţúp protiturecké a protihusitské. Nájdeme tu i nášho Stibora zo Stiboríc, ktorý mal postaviť na boj proti husitom dve bandériá. Pre lepšiu predstavivosť, ako boli tieto vojenské sily rozdelené viď mapu v LYSÝ 2007, VH, č. 3, s. 54. L. Segeš sa vyjadruje i o význame týchto dekrétov pre kráľa Ţigmunda: O dôleţitosti, akú Ţidgmund pripisoval pripravovanej vojensko-brannej reforme, 25

26 mnou skúmané obdobie platia v otázke vojenstva v Uhorsku Temešvárske dekréty a ako vyplynie z textu, i akési zauţívané normy. 62 Vrátim sa však na úplný začiatok a poloţím si banálnu otázku, čo vlastne o vojenskom systéme vieme? D. Dvoŗáková sa domnieva nasledovné: Vojenská povinnosť formálne platila pre kaţdého šľachtica, kaţdý šľachtic mal súčasne právo ísť do boja pod zástavou kráľa. 63 Ďalej konštatuje: Ţigmund zaviedol tzv. portálne vojsko (militia portalis), ktorým jednak zvýšil počet vojakov a jednak preniesol bremeno vojenskej sluţby na majetnejšiu šľachtu, lebo kaţdý šľachtic musel postaviť do boja vojakov podľa veľkosti svojho majetku. 64 K pomenovaniu vojska L. Segeš píše: Pre tento druh vojska, pre ktorého postavenie sa v nasledujúcom období pouţívali rozličné kľúče zaloţené na počte poddaných alebo port, sa aţ omnoho neskôr zauţíval názov portálne vojsko (militia portalis). 65 Pre mňa a moju prácu, ako som uţ spomenul, je najpodstatnejšou tá informácia, ktorá poukazuje na dĺţku trvania sluţby v takto zostavenom kráľovskom vojsku. Tá samozrejme nebola, a vzhľadom na šľachtické práva ani nemohla byť, neobmedzená. Všeobecne sa rozdeľovala na vojny vedené v Uhorsku (obranné) a mimo jeho vlastné územie (útočné). Temešvárskym dekrétom bola zrušená dovtedy zauţívaná skutočnosť, ţe kráľ nemohol šľachtu donútiť bojovať mimo vlastné územie Uhorska. Z dekrétu nepoznáme stanovenú dĺţku, ktorú bol šľachtic povinný stráviť v útočnej vojne mimo územie Uhorska. Ako ale uvádza D. Dvoŗákova: Z neskorších listín však vyplýva, ţe dĺţka vojenskej sluţby mimo územie krajiny bola obmedzená (nesmela trvať dlhšie ako 15 dní). 66 Z obdobia Anjouovcov však, ako píše D. Dvoŗáková, sa zachovala akási norma, ktorá túto sluţbu obmedzovala a definovala. Útočné vojny v anjouovskom období boli čisto záleţitosťou panovníkovou, ktorý, pokiaľ chcel viesť vojnu mimo územia Uhorska, musel kaţdého vojaka zaplatiť od prvého do posledného dňa. V tomto prípade sa jednalo o jeho (panovníkovu) súkromnú záleţitosť. Sluţba v rámci hraníc Uhorska nesmela presahovať viac ako dva mesiace. 67 Pred samotnou výpravou muselo určite ešte prebehnúť zmluvné zaviazanie sa medzi šľachticmi, majiteľmi bandérií na jednej strane a kráľom. Kráľ musel dostatočne uspokojiť ich poţiadavky (ţold, náhrada škody a pod.). Jednak formou peňaţnej výplaty, zastavovaním hradov či menovaním do funkcií, ktoré obsahovali určitý ročný príjem, alebo jednoducho mali prestíţny charakter. 68 svedčí aj to, ţe smernice boli zaslané kaţdej stolici v Uhorsku s pokynom, aby sa na príslušných stoličných kongregáciách vyjadrili k navrhovaným opatreniam všetci šľachtici a zemepáni. Viď SEGEŠ 2004, s SEGEŠ 2004, s Takto sa o povinnostiach šľachticov vyjadruje DVOŖÁKOVÁ 2003, s Tamtieţ, s SEGEŠ 2004, s DVOŖÁKOVÁ 2003, s Tamtieţ, s Historiografia reflektuje fakt, ktorý nastal po rozpustení ríšskych vojsk, ktoré sa zákonite museli cítiť obrané o bohatú korisť, ktorá by sa im po dobytí Prahy rabovaním určite naskytla. Je nutné však zdôrazniť, ţe ţold im bol 26

27 Vyplatilo sa teda uhorským šľachticom tiahnuť so svojim kráľom Ţigmundom Luxemburským proti husitom? Uvediem príklad prvej kríţovej výpravy. Logickým úsudkom by sa pre uhorskú šľachtu daný podnik mohol javiť ako výnosný, vzhľadom na dĺţku jej zotrvania v boji. 69 Pokiaľ by sa teda šľachtici z Uhorska vydali na kríţovú výpravu a vrátili by sa súčasne aţ s kráľom Ţigmundom na jar roku 1421, dĺţka ich sluţby mimo územie Uhorska by sa neobmedzovala na dni (spomínaných 15), ale na mesiace. Presnejšie, bolo by to 13 mesiacov. 70 Je to neuveriteľne dlhá doba strávená na zahraničnej výprave. Je to jediná výprava pri bojoch s husitmi, ktorá trvala tak dlhú časovú dobu. Zaujímavým faktom je i to, ţe pri prvej kríţovej výprave nezaznamenávame v uhorskom vojsku ţiadnu dezerciu. Nemusí to samozrejme poukazovať na to, ţe sa eventuálne dezercia nekonala. Ale je preto pravdepodobné, ţe všetky náleţitosti ohľadom vojenskej zmluvy boli obojstranne uspokojené. Pri druhej kríţovej výprave máme dezerciu priamo listinne doloţenú. Po potupnej poráţke pri Nemeckom Brode Ţigmund, ešte zjavne v rýchlosti a v stave zlosti, píše list nitrianskemu ţupanu Petrovi Forgáčovi ohľadom dezercie šľachticov zo ţupy, ktorá spadala pod jeho jurisdikciu. Ten im mal odobrať všetok majetok. 71 V ich prípade sa však určite nejedná o dezerciu z dôvodu nevyplatenia ţoldu, ale ako predpokladám, pravdepodobne z obyčajného strachu zo smrti. Iným typom oslabenia vojska je prípadný odchod šľachticov či iných vojakov, ktorý nastal buď po vypršaní lehoty, ktorú boli povinní stráviť vo vojsku, alebo po vypršaní kontraktu na boj. To sa týka i moţnosti, keď je strana prenajímateľa vojenských sluţieb (v našom prípade kráľa) neschopná naďalej niesť bremeno vyplácania ţoldu. Pri tejto príleţitosti by som chcel zdôrazniť doterajší základný nedostatok historiografie venujúcej sa mapovaniu Uhrov v husitských bojoch. Tá sa pri enormnej snahe dokázať, kto bol a i teoreticky mohol byť účastníkom výpravy prvej kruciáty, vôbec nezaoberá myšlienkou, ţe by sa eventuálne niektorí šľachtici mohli vrátiť naspäť do určite vyplatený. Viď napr. KAVKA, František: Poslední Lucemburk na českém trůně. Králem uprostřed revoluce. Praha, s. 73; ŠMAHEL, František: Husitská revoluce III. Kronika válečných let. Praha, 1993, s. 49. Vavŗinec sám sa o forme výplaty ţoldnierom zmieňuje slovami: Rovněţ tého dne neblahé korunovace a dne nasledujíciho král Zikmund, pobrav z Praţského kostela a kláštera svatého Jiří hlavy, ruce a monstrance a ostatní klenoty ze zlata a stříbra, kázal je rozbíti a vyplatil ţold, přičemţ slíbil, ţe dá udělati lepší, aţ dá Bůh království pokoj a klid. Viď s. 52. O opaku sa bez vysvetlenia domnieva W. Baum, keď píše: (...) nemohl totiţ nutit Uhry do války s husity, jeţ by jim příliš nevynesla. BAUM 1996, s Extrémne dlhý pobyt na danej výprave predpokladá M. Lysý pre bratov z Rozhanoviec keď píše v súvislosti s popisom svojich tabuliek so zoznamom vojakov: Potvrdzuje to príklad bratov z Rozhanoviec, o ktorých sa dá predpokladať, ţe v Čechách a na Morave slúţili nepretrţite od prvej kríţovej výpravy aţ po druhú kríţovú výpravu a po nej ešte nejaký čas zotrvali na Morave. Viď LYSÝ 2007, VH, č.1, s. 45. V tomto prípade by to predstavovalo sluţbu dlhú neuveriteľných dva a pol roka. Viď Pramene V., s

28 Uhorska počas jej trvania, napr. po obliehaní Prahy. 72 Viem bezpečne o palatínovi Mikulášovi z Gorjan, ţe sa bitky pri Vyšehrade nezúčastnil. 73 Je veľmi pravdepodobné, ţe palatín sa nenavrátil naspäť do Uhorska sám. Mám tým na mysli bandérium, ktoré tiahlo pod jeho zástavou či ďalší iní šľachtici, ktorí sa takisto mohli vrátiť. Tým pádom sa však samotné uhorské vojsko zmenšilo. Je potrebné prvú kríţovú výpravu vnímať síce ako koherentný celok, avšak dvomi pasáţami rozdeliť na vojsko tiahnuce do Čiech v apríli 1420 a vojsko, ktoré sa zúčastnilo aj bitky pri Vyšehrade. De facto by sa dalo povedať, ţe s odchodom ríšskych vojsk sa rozpadá úplne kríţová výprava a tak to pravdepodobne vnímali aj uhorskí vojaci a preto sa navrátili. Snáď i samotný Ţigmund uţ nebol schopný ich vyplácať a bol nútený ich prepustiť. Poukázal som teda aspoň na elementárne aspekty, ktoré treba mať na pamäti, ak chceme popísať a mapovať uhorské vojsko. Nevieme však vôbec, čo vlastne pre uhorských šľachticov znamenal boj proti husitom. Bol to pre nich naozaj boj proti kacírom, boj za očistenie kresťanskej cirkvi od heretikov? Alebo bojovali kvôli ţoldu, statkom, pozemskej či nebeskej sláve? Domnievať sa, ţe tak činili len z čírej autority uhorského panovníka a sympatií k nemu by bolo naivné. Dokonca ako som ukázal, tak nemuseli konať pre takú dlhú dobu akú trvala prvá kríţová výprava ani podľa uhorských vojenských pravidiel a noriem. Nebol to pre nich určite typický rytiersky boj, pri ktorom si mohli byť viacmenej istí, ţe pokiaľ neuspejú na bojisku a budú zajatí, tak budú vykúpení. Práve otázka viery, resp. samotných pohnútok v boji uhorských vojakov, nie je vôbec zmapovanou a určite by si zaslúţila do budúcna našu pozornosť. Ako si ukáţeme ďalej, viac uhorských vojakov z rôznejších častí Uhorska sa zúčastnilo kríţových výprav do Čiech ako bojov na Morave a následnej samotnej obrany Uhorska. Tu sa mi naskytá zaujímavá otázka, ktorú sa budem snaţiť zodpovedať v hneď nasledujúcej časti, a to či práve štatút kríţovej výpravy nebol akýmsi lákadlom pre šľachticov na väčšiu angaţovanosť v boji proti kacírom Výnimkou je len M. Lysý. Viď LYSÝ 2007, VH, č.3, s. 44. Ako je však zjavné, menovite nepozná ţiadneho šľachtica, ktorý by sa bol navrátil z výpravy naspäť do Uhorska. Keby sme chceli vyjadriť matematicky, na akom základe k danému tvrdeniu dospel, vyzeralo by to pribliţne nasledovne - Čornejov údaj o počte vojakov pri obliehaní Prahy mínus Kejŗov údaj o počte vojakov pri Vyšehrade. Z neho však presne nejde usudzovať, či sa aj uhorské vojsko navrátilo ako ríšske naspäť. Nevieme totiţ presne koľko uhorských vojakov sa zúčastnilo obliehaní Prahy, takţe sa len ťaţko následne dá usudzovať, koľko ich bolo pri Vyšehrade naozaj bez akejkoľvek vedomosti o tom, ţe i niektorí významní šľachtici sa navrátili po neúspešnom obliehaní Prahy naspäť do Uhorska. ZsO VII. - č , s. 525 (7.11.), č , s. 527 (8.11.). Správne ma však upozornil pán doktor Elbel, ţe vzdialenosť Praha Budapešť, ktorá činí okolo km mohla teoreticky byť od bitky pri Vyšehrade prekonaná. Tá sa totiţ uskutočnila 1. novembra. Vzhľadom na fakt, ţe vojská sa po prehre pri Vyšehrade vracali v podstate usporiadane na Moravu, nepredpokladám, ţe by sa musel palatín Mikuláš z Gorjan kvôli čomukoľvek tak ponáhľať, aby denne prekonal okolo 100km. 28

29 3. Boje v Čechách Na vysvetlenie názvu kapitoly musím podotknúť, ţe dané bojové stretnutia uhorských vojakov s husitmi som sa rozhodol rozdeliť podľa geografického kľúča. A to konkrétne na boje v Čechách, čiţe kríţové výpravy, a na boje na Morave. Toto rozdelenie však v sebe zahŕňa okrem geografie aj iné a dôleţitejšie aspekty, ktoré priblíţim. Činím tak i na základe výskumu M. Lysého, ktorý tvrdí: Uhorskí vojaci slúţiaci na Morave pochádzali prevaţne zo severného a západného Uhorska ( ) Naproti tomu uhorskí vojaci, ktorých máme doloţených na troch ťaţeniach proti Čechám ( ) pochádzali v zásade zo všetkých častí Uhorska, pomerne málo ich však pochádzalo z juţného Uhorska a Sedmohradska. 74 Rozhodol som sa tak aj napriek tomu, ţe toto poznanie o nasadení šľachticov sa netýka našich troch šľachticov, ktorí sa podľa všetkého angaţovali tak v Čechách, ako i na Morave. Rozhodujúce však je to, ţe kríţové výpravy do Čiech poskytovali väčšiu zaangaţovanosť uhorským šľachticom. Je z toho zrejmé, ţe sa menil pri bojoch na Morave charakter vojska i jeho veľkosť v porovnaní s kríţovými výpravami, ktoré tiahli do Čiech I. krížová výprava Prvá kríţová výprava sa začala vyhlásením buly pápeţa Martina V. Omnium plasmatoris domini, ktorú spísal vo Florencii. 75 Avšak ako sa domnieva J. Šmahel: O válečné intervenci do českých poměrů bylo rozhodnuto dříve, neţ zaloţením táborské komuny husitská revoluce vyznačila svůj symbolický počátek. Nejpozději do 10. února 1429 (pozn. aut.- tu sa určitosťou jedná o preklep roku 1420) král Zikmund na tajných poradách s papeţským nunciem Ferdinandem ( ) dospěl k závěru o nezbytnosti velkého vojenského taţení pod znamením kříţe. 76 V texte sa autor následne zmieňuje i o pohnútkach, ktoré Ţigmunda k danému riešeniu viedli. 77 Navyše, čo je podstatné, uhorský kráľ mohol rátať s veľkou vojenskou prevahou oproti husitom LYSÝ 2007, VH, č.3, s Jej text viď napr. v PALACKÝ, Josef: Urkundliche Beiträge zur Geschichte des Hussitenkrieges, vom Jahre 1419 an., I, Praha, 1873, č.12, s ŠMAHEL, František: Husitská revoluce III. Praha 1993, s Tamtieţ. Spomína i akýsi nátlak ríšskych knieţat, ktoré daný podnik povaţovali za ľahké obohatenie sa. Ţigmund však musel uvaţovať v širšom politickom merítku. Ale nakoniec aj toto bol jeden z rozhodujúcich činiteľov kvôli ktorým podvolil. 78 Ako sa ukázalo, dobové rytierske pojatie boja, taktiky a výzbroje tu nezohralo temer ţiadnu úlohu, pretoţe aj napriek väčšiemu počtu vojakov, lepšej výzbroji, husiti skoro zakaţdým dokázali rytierske vojská poraziť. O 29

30 F. Kavka tieţ spomína v súvislosti s prvou kríţovou výpravou pápeţského nuncia Fernanda, ale rozdiel uţ vidí vo forme jednania. Nepíše totiţ o jeho dohode so Ţigmundom usporiadať kríţovú výpravu, ale: (...) vydání buly bylo dílem iniciativy nuncia Fernanda. Nelze vyloučit, ţe se na něm spolupodíleli i další z muţů prahnoucích po nejradikálnejším řešení, patrně i olomoucký biskup Ján Ţelezný, snaţící se tak přimět Zikmunda k rozhodnému kroku. 79 Pre moju prácu nie je podstatný exaktný popis rôznych ekonomicko-vojenských, či spoločensko-náboţenských aspektov prvej kríţovej výpravy. Ako som sa zmieňoval na úvod, kladie za cieľ mapovať účasť Uhrov, obzvlášť spomínaných troch a preto sa zameriam v prípade konkrétnych bojov práve na momenty, v ktorých figurujú práve Uhri a uhorské zbory. Kriţiacke vojsko pred Prahou bolo zloţené z mnoho národov. 80 Jeho dôleţitou časťou boli nepochybne Uhri. 81 O postupe uhorského vojska sa zmieňuje M. Lysý vo svojej štúdii, keď píše: 24. apríla hlásila tachovská mestká rada, ţe Pipo z Ozory, veliteľ uhorských vojsk, je na Morave a tiahne smerom ku Kutnej hore. Uhorské vojsko teda tiahlo na čele so svojim veliteľom cez Moravu a Ţigmund s ďalšími jednotkami postupoval zo Sliezska. 82 V tejto súvislosti je nutné spomenúť, ţe aţ v októbri r bolo uzatvorené päťročné prímerie medzi tureckým sultánom Mehmedom a uhorským kráľom Ţigmundom, čím sa Ţigmundovi uvoľnili sily viazané na juhu krajiny. 83 Práve pri zamyslení sa o veľkosti a pôvode uhorského vojska bojujúceho v prvej kríţovej výprave treba tento fakt zdôrazniť, pretoţe teoreticky tak mohol nasadiť vojakov z juhu krajiny. Zdá sa mi však pravdepodobné, ţe sa veľká väčšina uhorského vojska tiahnuceho v apríli do Čiech skladala zo šľachticov z Horného Uhorska, ktorí zjavne neboli zodpovední za obranu krajiny proti Turkom husitskom vojenstve viď. v DURDÍK, Jan: Husitské vojenství. Praha, O uhorskom SEGEŠ, Ladislav: Od rytierstva po ţoldnierstvo : stredoveké vojenstvo v Uhorsku so zreteľom na Slovensko. Bratislava, Čo je však zaráţajúce v práci L. Segeša, ţd pokiaľ chceme zistiť početnosť vojska za Ţigmunda Luxemburského, čiţe mnou skúmané obdobie, musíme ísť aţ do r Tam udáva počet vojakov bojujúcich pri Golubaci. Práca sa ani len náznakom nezmieňuje o počte a stave vojakov bojujúcich v husitských vojnách mimo územia Uhorska. To výplýva i z toho, ţe sa nezmieňuje o ich nagaţovanosti v nich. Dokonca ani pri samotnej obrane Uhorska od r.1428 nepoznáme ani odhadom kvantitatívny stav vojska. Napr. v bitke pri Trnave r uvádza stav husitského vojska, ale ani náhodou nie toho, na ktoré by daná práca mala byť zameraná! Preto doteraz jedinými prácami, ktoré si trúfajú odhadovať početný stav uhorských vojsk a z ktorých potom niektoré slovenské monografie či štúdie vychádzajú, sú české práce. Napr. K bitke pri Vyšehrade je to od J. Kejŗa, viď KEJŖ, Jiŕí: Bitva u Vyšehradu roku 1420 In: Husitský Tábor, Tábor, KAVKA 1993, s. 47. Túto informáciu nám poskytuje kronika Vavŗinca z Bŗezové. Viď s. 82. M. Lysý dokladá, ţe ich mohla byť tretina z celého vojska z čítajúceho na vojakov. LYSÝ 2007, VH, č.3, s LYSÝ 2007, VH, č.1, s.29. BAUM 1996, s V tomto okamihu Ţigmund nemusel svoje sily rozdeľovať, pretoţe bojoval len na juhu krajiny a to buď s Turkami alebo Benátčanmi a nemohol ani vo svojich najčernejších snoch predpokladať, ţe na podmanenie Čiech bude potrebovať toľko rokov. Zdá sa mi teda pravdepodobné, ţe Horné Uhorsko nebolo do ťaţenia z r temer vôbec vojensky angaţované, keďţe sa ho to bytostne nedotýkalo a naopak, zbory slúţiace na boj proti Turkom nemuseli tiahnuť do Čiech. W. Baum v práci Císař Zikmund o tureckom ťaţení konštatuje: U Velkého Varadína hromáţdil koncem září vojsko a 26. října uţ stál na Dunaji u Oršovy poblíţ Ţelezných vrat ( ) Zikmund se ocitl tváři v tvář 30

31 To by tak totiţ zodpovedalo aj neskoršiemu Ţigmundovmu rozdeleniu vojakov v Sienskych dekrétoch, ktoré rozdeľovali uhorské sily na boj proti husitom a Turkom podľa geografickej príslušnosti. Toto rozdelenie nepochybne vychádzalo z určitých nadobudnutých skúseností. Na ťaţení sa s určitosťou zúčastnili niektorí vysokí uhorskí hodnostári a šľachtici. M. Lysý potvrdzuje vo svojej štúdii uţ spomínaného Pipa Spana z Ozory ako veliteľa vojsk tiahnucich z Uhorska. Pri obliehaní Prahy potvrdzuje palatína Mikuláša z Gorjan, Jána z Perína (kr. taverník), bratov Štefana a Juraja z Rozhanoviec a Franka zo Semše. V Súvislosti s bojom o horu Vítkov poznamenáva: Do samotnej bitky na hore Vítkov (14. júl) sa uhorskí vojaci zrejme nezapojili. 85 Po zrušení obliehania a Ţigmundovho odtiahnutia do Kutnej Hory v jeho spoločnosti potvrdzuje Pipa Spana a Ladislava z Čopu. 86 V bitke pri Vyšehrade spomína Mikuláša a Imricha z Pavloviec (členov Ţigmundovej kancelárie), Petra z Nány, ktorý v nej padol, Andreja Balického (švagor Stibora zo Stiboríc). K tejto bitke podľa neho figuroval aj Ladislav Blagaja. 87 Domnieva sa aj nasledovné : Nepochybne sa tam nachádzali aj iní významní šľachtici, ako Stibor zo Stiboríc, či bratia Štefan a Juraj z Rozhanoviec. 88 Ďalej to pri plienení krajiny po Vyšehrade boli opäť bratia z Rozhanoviec, Juraj z Necpál so synom Ladislavom a zrejme aj gróf Juraj z Pezinka. 89 D. Dvoŗáková radí k prvej kríţovej výprave trochu všeobecnejšie nasledovných šľachticov: (...) nechýbal palatín Mikuláš z Gorjan a jeho príbuzní, Pipo z Ozory, páni z Pavloviec, z Rozhanoviec, z Perína, len nedávno povýšení Kompoltovci z Nany a mnohí ďalší uhorskí páni. O Stiborovi v súvislosti s touto výpravou správy nemáme. 90 Vo svojej práci zmieňuje aj o účasti Andreja Balického, švagra Stibora zo Stiboríc, ktorý zahynul v bitke pri Vyšehrade. Po značne vyčerpávajúcom mennom exkurze doloţených uhorských šľachticov, bez ktorého by sme sa však nezaobišli pokiaľ chceme poukázať na dôleţitosť tejto akcie pre Ţigmunda, je namieste otázka, či sa prvej kríţovej výpravy zúčastnili nami skúmaní šľachtici. Pri Stiborovi, ako som sa uţ zmienil, panuje v historiografii predpoklad, ţe aj on sa zúčastnil prvej kríţovej výpravy. Nemáme však ţiadnu konkrétnu informáciu, ktorá by danú domnienku potvrdzovala. S videním však rokov budúcich, keď sa v nich snáď občas ako jediný uhorský šľachtic dochoval v súvislosti s bojmi proti husitom, prikláňam sa aj ja k myšlienke, ktorá ho s prvou kríţovou Turkům u Oršovy u Ţelezných vrat koncem října 1419, vzhledem k velikosti tureckého vojska se však ani neodváţil zahájit bitvu. Viď BAUM 1996, s Mohlo by to znamenať aj toľko, ţe uhorské zbory neboli dostatočne početné. LYSÝ 2007,VH, č.1 s. 30. Tamtieţ, s.31. Tamtieţ, s. 34. Tamtieţ, s. 31 Tamtieţ, s. 32. DVOŖÁKOVÁ 2003, s Problémom daného tvrdenia je neposkytnutie príslušnej citácie a preto môţme len predpokladať, ktorých Perínovcov má autorka na mysli. 31

32 výpravou spája. Radila by ho totiţ s bojom od počiatku a v podstate by to bolo i logické, ţe šľachtic s majetkami susediacimi s českým kráľovstvom bol uţ povolaný i k tejto prvej výprave. Pri Ladislavovi z Ludaníc nemáme v tomto období ţiadne informácie, ktoré by potvrdili, či vyvrátili jeho účasť na ťaţení. Môţe sa ho však dotýkať listina z roku 1422, ktorou mu povolil kráľ Ţigmund trhy v Ludaniciach za zásluhy, či konkrétne práve moţnosť odkúpiť toto panstvo v roku 1421 za 1000 kôp českých grošov od Donina zo Skryzna. Ten ich získal od kráľa Ţigmunda následne potom, ako ich počas rebélie voči kráľovi, o ktorej uţ bola reč, dobyl vojvoda Stibor. 91 Do úvahy pri Ladislavovej účasti je teda treba brať aj skutočnosť, ţe sa opätovne i so svojim bratom Tomášom snaţili získať si stratenú dôveru kráľa Ţigmunda a dostať sa spoločensky do popredia. Táto výprava im v ich snahe mohla výrazne napomôcť. K poslednému z našich troch šľachticov, Mikulášovi z Perína, sa mi naskytá zaujímavá hypotéza. Tá by v prípade svojej správnosti potvrdila jeho účasť na výprave. Mikuláš z Perína, ako som sa uţ zmieňoval v úvodnej časti o ňom pojednávajúcej, bol menovaný r do vysokej dvorskej hodnosti kráľovského koniarnika. Tá ho, len tak na okraj, radila medzi barónov krajiny a i do úzkeho kruhu kráľovskej rady. Danú hodnosť zastával po svojom príbuznom rovnakého mena. Ten podľa všetkého toho roku 1420 umiera. Vo svojej hypotéze vychádzam z predpokladu, ţe kráľ Ţigmund sa od konca roku 1419 do jari 1421 nachádzal v zemiach Koruny českej. Pokiaľ sa uvoľnilo v priebehu roku 1420 miesto kráľovského koniarnika, ťaţko predpokladať, ţe by bol menovaný do tak vysokej hodnosti šľachtic, ktorý by sa nenachádzal pri kráľovi. Dokonca si trúfam sa domnievať, ţe Mikuláš z Perína musel kráľovi preukázať svoje verné sluţby na tejto výprave a nejakým spôsobom sa vyznamenať (moţno i výnimočným spôsobom, vzhľadom na jeho ďalšie funkcie, ktoré súviseli s bojom proti husitom). Určitú časť r bol teda kráľovským koniarnikom stále ešte jeho príbuzný Mikuláš. 92 Nie je celkom nemoţné, aby neumrel v teple svojho hradu na zápal pľúc následne potom, ako namiesto výpravy do Čiech s kráľom si bol na jar roku Pána 1420 zapoľovať dosť nedbalo oblečený, keď neodhadol, ţe jarné rána bývajú chladné a ešte zvykne i poriadne mrznúť. Tento značne ironický predpoklad by mal poukázať na jeho veľkú nepravdepodobnosť. Reálnejšie z môjho pohľadu sa mi zdá, ţe aj on sa zúčastnil kruciáty a tam aj našiel svoju smrť. Bitky, v ktorej máme potvrdených mŕtvych uhorských šľachticov, sa však pravdepodobne uţ nedoţil. 93 Po ňom sa objavuje kontinuálne náš Mikuláš z Perína ako kráľovský DVOŖÁKOVÁ, Daniela: Šľachtici z Ludaníc a kráľ Ţigmund Luxemburský. In: Historický časopis , Bratislava, s. 38. ENGEL Archontológiája CD-ROM. Poslednou listinou, v ktorej ho objavíme ako kráľovského koniarnika je z 10. apríla r V prípade nášho Mikuláša som uviedol, ţe bol označovaný aj Pataki/Pathaki a to dokonca aj v donačných listinách vydaných kráľom. Jeho príbuzný, o ktorom tu pojednávam, sa zase označoval Ryhnoi/ Ryhnoi. Vavŗinec z Bŗezové vo svojej kronike (s.166) píše o úteku Ţigmunda: (...) nechav Nový hrad, kvapně dorazil do Brodu, a pochovav tam jednoho urozeného Uhra ( ).Máme teda na výber, kto by mohol zmieneným Uhrom byť z 32

33 koniarnik. Práve preto sa snáď objavila potreba na odlíšenie nového koniarnika od starého zvolením označenia nášho Mikuláša ako Pataki. Prvýkrát sa ako kráľovský koniarnik objavuje v listine z 27. júla Môţeme sa dokonca domnievať, ţe menovanie Mikuláša za kráľovského maršálka malo spojitosť s korunováciou Ţigmunda Luxemburského na českého kráľa. Tá sa totiţ udiala len o deň neskôr ako sa nám dochovala prvá správa o Mikulášovom povýšení. O tom, ţe náš šľachtic preukázal svoje sluţby uhorskému kráľovi nie je teda pochýb. Navyše sa, ako som uţ spomenul, mohol aj nejakým spôsobom počas boja špeciálne vyznamenať. Tak by sa dalo vysvetliť jeho menovanie do novovzniknutej funkcie kapitána rieky Váh, ktorá mala chrániť severozápad krajiny pred husitmi Druhá krížová výprava Ako si ukáţeme v príslušnej časti, začiatok roku 1421 sa po poráţke pri Vyšehrade niesol v znamení zabezpečovania Moravy a samotných uhorských hraníc v obave pred vpádom husitov. Veľmi dôleţitou udalosťou, ktorá nasledovala priamo po tomto zabezpečení Moravy a ktorá sa uskutočnila na jeseň toho roku, bola ďalšia, v poradí uţ druhá kríţová výprava. 96 Čo je však pre nás dôleţité, i táto výprava by sa dala rozdeliť na dve časti. Takto je v podstate v historiografii i ponímaná. 97 Pokiaľ som si dovolil prvú kríţovú výpravu rozdeliť v kapitole pojednávajúcej o vojenstve na dve časti z pohľadu veľkosti uhorského vojska, keď jeho určitá časť (vieme o palatínovi Mikulášovi z Gorjan) sa po obliehaní Prahy navrátila do Uhorska, tak druhá výprava sa dá rozdeliť chronologicky. A to keď sa vzhľadom na veľkosť vojsk a ich pôvod z územného hľadiska v podstate konala etapovite a) ríšske vojská a obliehanie Ţatca trvajúce do začiatku októbra 1421 b) vojská na čele so Ţigmundom Luxemburským pri Kutnej Hore, ktoré tam pritiahli pred blíţiacimi sa Vianocami uţ zmieňovaných padlých. Mohol ním byť tak dobre aj predchádzajúci koniarnik Mikuláš. Engel Archontológiája CD-ROM. Tu je nutné poznamenať, ako si ukáţeme niţšie v texte, ţe i šľachtici z Rozhanoviec sa vyznamenali na prvej kríţovej výprave proti husitom a následne boli poverení obranou krajiny. S trochou irónie sa dá uţ samotné zotrvanie na celej kampani povaţovať za vyznamenanie sa a počin hodný odmeny vzhľadom na dĺţku jeho trvania. Udialo sa tak na základe výnosu rímskeho kardinála Branda Castiglioneho z 5. júna Viď ŠMAHEL 1993, s. 99. Výnimkou je snáď len J. Bártl, ktorý píše: Na ďalších kriţiackych výpravách a bitkách pri Ţatci (1421), Ústí nad Labem (1426), Tachove (...) Ţigmund osobne nebol. Viď BÁRTL, Július: Ţigmund Luxemburský. Budmerice, 1996, s. 70. Ako vidno, autor vôbec nepíše o Nemeckom Brode. 33

34 D. Dvoŗáková sa v tejto súvislosti nesprávne domnieva, keď píše: Ani druhá kriţiacka výprava sa neskončila lepšie. Začala sa uţ v auguste 1421, ale Ţigmund sa k nej so svojimi oddielmi pripojil aţ s veľkým oneskorením v decembri Ako sme si uviedli, Ţigmund sa uţ v decembri nemal ku komu pripojiť, pretoţe kriţiaci z Ríše boli uţ dva mesiace z výpravy naspäť. Tu sa ponúka otázka prečo sa Ţigmund nezúčastnil výpravy spoločne s ríšskym vojskom. Odpoveď nám ponúka početná historiografia a v podstate je jednoduchá a nesie malinký nádych diagnózy - z pragmatických príčin nemohol. 99 Za zmienku stojí ešte vysvetlenie, ţe pri druhej kríţovej výprave sa z chronologického hľadiska nedá obísť pôsobenie Uhrov (resp. celého vojska, ktoré tiahlo so Ţigmundom, pretoţe a priori sa pravdepodobne neskladalo len z Uhrov) na Morave. Ich pôvodné zvolanie do boja určite nebolo namierené proti Morave, ale proti husitským Čechám, a preto bol ich pobyt len epizódou v rámci druhej kríţovej výpravy ako celku. Aj keď je nutné dodať, ţe dlhotrvajúcou epizódou s fatálnymi následkami pre celú výpravu. Z Husitskej kroniky Vavŗinca z Bŗezové vyplýva skutočnosť, ţe uhorský panovník napriek neúčasti na spoločnej výprave s ríšskymi vojskami nezostal voči husitom pasívny, keď sa v podstate pripravoval na vtrhnutie do Čiech. Vyslal na Moravu Pipa Spana s jazdou, aby tu operoval a škodil husitským moravským pánom. 100 Sám osobne sa venoval dynastickej otázke. Zasnuboval v tom čase svoju mladunkú dcéru Alţbetu s Albrechtom Rakúskym, ktorý mu mal byť oporou v boji proti husitom a tomu podriadil i svoj záujem. 101 Konečne v októbri toho roku sa kráľ nachádzal na Morave, kde sa však namiesto rýchleho postupu a pomoci kriţiakom, ktorí obliehali Ţatec, dostal do vojny s moravským panstvom a musel ho zdĺhavo pacifikovať. Kriţiaci pred Ţatcom neuspeli, a preto ako píše otec českej historiografie Josef Palacký: (...) kdyţ uslyšeli, ţe valné vojsko české, a v čele jeho Ţiţka sám, jiţ proti nim v pochod se dalo, nesečkavše nepřátel, dne 2. října zapálili 98 DVOŖÁKOVÁ 2003, s Dozvedáme sa, ţe Ţigmund otáľal s pomocou kriţiackemu vojsku zloţeného z ríšskych kurfistov jednoznačne zámerne. F. Šmahel nám podáva informáciu, ţe Ţigmund sa ríšskemu snemu v Norimbergu vyhol kvôli konfrontácii so samotnými kurfistami - (...) leč za cenu zvýšené inicitivy kurfiřtů, kteří koncem května ve Weselu svolali na 23. srpna do Chebu druhou kríţovou výpravu. Viď ŠMAHEL 1993, s. 99. O výprave nás informuje napr. W Baum: V léte 1421 se kurfiřti připravovali na druhou kríţovou výpravu proti husitům. S výjimkou mohučského kurfiřta se jí osobně zúčastnili všichni. Aktivita kurfiřtů vyvolala dojem, ţe nechtějí připustit odtrţení Čech od Nemecké koruny. Viď BAUM 1996, s Na tej istej strane autor vystihol jeden z moţných dôvodov, pokiaľ nie práve ten najváţnejší, Ţigmundovho otáľania: Taţení, zahájené mezitím kurfiřty bez souhlasu krále (...) 100 Rovněţ v tom čase také na rozkaz krále Zikmunda vtrhl Vlach Pipa s mnoţstvím Uhrů na Moravu plenit statky pánů, kteří byli spolčeni s Praţany a zvláště pana Petra ze Stráţnice a pana Bočka. I stalo se, ţe nešetříce nikoho vypalovali vesnice a méstečka, znásilňovali panny a nelidsky upalovali nebo mečem vraţdili lidi obojího pohlaví, které zajali, nešetříce ani dětí. Viď Kronika Vavŗinca z Bŕezové, s Z daného textu by sa podľa divokosti vojakov mohlo zdať, ţe sa jednalo o kumánsku jazdu, i keď môţeme určite predpokladať, ţe Vavŗinec sa snaţil opísať Uhrov v čo najhoršom svetle. 101 Albrecht dostal formou do zálohy České Budejovice, Pohoŗelice, Znojmo, Jemnice a Jihlavu. Viď LYSÝ 2007,VH, č.1 s. 36, Šmahel 1993, s.106. M. Lysý i zlatých, ktoré mal Ţigmund vyplatiť Albrechtovi za vojenské sluţby. Ako trefne poznamenáva M. Čápsky, na Morave sa vyrysovala akási tetrarchia, keď sa o obranu zemi delia kráľ Ţigmund, Albrecht Rakúsky, olomoucký biskup Ján Ţelezný a vojvoda Pŗemek Opavský. Viď v ČÁPSKY, Martin: Vévoda Přemek Opavský. Brno-Opava, 2005, s

35 stany své, a u velikém zmatku sami dali se na outěk. 102 Z dňa 18. októbra sa nám zachoval list adresovaný Chebu, ktorý potvrdzuje fakt, ţe Luxemburg vedel o krachu druhej kruciáty. V tom istom liste nájdeme i Ţigmundovu zmienku o tom, ţe na Morave sa uţ niekoľko týţdňov zdrţoval Pipo z Ozory. Spolu s ním sa na Morave nachádzali i uhorskí šľachtici. 103 F. Šmahel sa k tomu domnieva: Zikmund se oneslavném konci křiţácké výpravy dozvěděl nejpozději 18. října v moravském Brumově, jehoţ se krátce předtím zmocnil Pipo Spano. S jiným výsledkem sám ani nepočítal, neboť jiţ dříve se s Albrechtem dohodl nejprve pokořit Moravu. Lehká uherská jízda nebyla pro hrady a pevnosti váţnym nebezpečím, a proto ze Zikmundova příkazu drasticky plenila venkovské statky kališnických pánů z Kunštátu a Kravař. 104 Z tohto tvrdenia jasne vyplýva, ţe podľa F. Šmahela Ţigmund vytiahol na výpravu len s ľahkou jazdou, a preto nemohol dobyť moravské hrady a pevnosti. Autor si zrejme neuvedomil, ţe uţ dokonca aj s Pipom z Ozory sa na Morave nachádzali uhorskí páni, ako vyplýva zo zmieňovaného listu, ktorý napísal Ţigmund Luxemburský Chebu 18. októbra. Skutočnosť, prečo nedošlo k dobýjaniu hradov, podľa môjho názoru určite lepšie vyjadril J. Válka, keď vo svojej práci tvrdí: Obrovská vojenská převaha v zemi vede Zikmunda k rozhodnutí skoncovat na Moravě definitívně s husitstvím. I nyní musí ovšem s husitskou šlechtou, která sedí pevně na svých hradech, jednat dobývaní hradů by taţení do Čech zcela znemoţnilo. 105 Počas jesenného pobytu uhorských vojsk na Morave sa odohralo zjavne prvé obliehanie Uherského Ostrohu, ktorý však odolal. 106 Albrecht Rakúsky zas uskutočnil dobytie husitských Jevišovíc. 107 Po pacifikácii moravských husitských pánov vytiahol kráľ s vojskom začiatkom decembra do Čiech. Ich cieľom sa stala Kutná Hora, ktorá sa nachádzala v husitských rukách, pričom po ceste došlo k dobytiu mesta Devizka PALACKÝ, František: Dějiny národu českého III. Od roku 1403 aţ do roku Praha, 1931, s UB I., č. 151, s ŠMAHEL 1993, s VÁLKA 2005, s. 32. J. Válka sa rozchádza so Šmahelom aj v pohľade Ţigmunda na koniec kríţovej výpravy, keď na tej istej strane píše: Zikmund běsní, ale musí pokračovat ve válce ( ). 106 VÁLKA 2005, s O jeho obliehaní nás informuje Vavŗinec z Bŗezové. Jevišovice vzdorovali rakúskym vojskám. Potom ako posádka videla bezvýchodnosť svojej sitácie hrad bez ujmy opustila. Albrecht však nechal hrad do základov zničiť. S.110. O tom viď i v HOSÁK, Ladislav: Husitske revolučni hnuti v olomouckem kraji. Olomouc 1960, s Uvádzam meno mesta, ako sa nachádza na listine datovanej Ţigmundom k , ktorá pojednáva o bratoch z Rozhanoviec: (...) Castra metati fuissemus, civitatemque nostram Devizka vocatam, fortissima murorum et turrium latitudine et altitudine fulcitam, in praedicto regno nostro Bohemiae sitam, quam tunc dicti haeretici tenebant occupatam, expugnaturi obsedissemus Viď Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Fejér, I-XI. CD-ROM.V jeho prípade sa ale pravdepodobne jedná buď o jej zlý prepis Fejérom, alebo chybu pisára, pretoţe na jej konci môţeme vidieť nasledovné: Datum Posonii, secundo die Festi Beatorum Fabiani et Sebastiani MM. Anno domini MCCCCXXIV. Regnorum nostrorum Hungariae etc. XXXVII. Romanorum XX. et Bohemiae X. Podľa rokov dĺţky panovania Ţigmunda nám teda musí byť jasné, ţe sa jedná o rok O tejto listine a o meste Devizky pojednáva M. Lysý. Dopracoval sa k zisteniu, ţe sa jedná pravdepodobne o mesto Polička. Viď LYSÝ 2007, VH, č.1, s.38. Listinu, z ktorej ja citujem som našiel v databáze MOL od Fejéra a nesie číslo CCLXIII. Zatiaľ čo tá, z ktorej cituje M. Lysý č.53. Je preto moţné, ţe sa jedná o inú, alebo iný prepis, pretoţe vôbec nespomína udalosti, ktoré by mali byť pre jeho prácu cennými. A to útok bratov z Rozhanoviec práve na mesto Devizka, pri ktorej sa 35

36 Uvádzam meno mesta, ako sa nachádza na listine datovanej Ţigmundom k , ktorá pojednáva o bratoch z Rozhanoviec: (...) Castra metati fuissemus, civitatemque nostram Devizka vocatam, fortissima murorum et turrium latitudine et altitudine fulcitam, in praedicto regno nostro Bohemiae sitam, quam tunc dicti haeretici tenebant occupatam, expugnaturi obsedissemus 109 V tomto prípade sa ale pravdepodobne jedná buď o zlý prepis pôvodnej listiny Fejérom, alebo chybu pisára, pretoţe na jej konci môţeme vidieť nasledovné: Datum Posonii, secundo die Festi Beatorum Fabiani et Sebastiani MM. Anno domini MCCCCXXIV. Regnorum nostrorum Hungariae etc. XXXVII. Romanorum XX. et Bohemiae X. Ako rok je uvádzaný 1424, ale podľa rokov dĺţky panovania Ţigmunda nám musí byť jasné, ţe sa jedná o rok O tejto listine a o meste Devizky pojednáva M. Lysý. Dopracoval sa k zisteniu, ţe sa jedná pravdepodobne o mesto Polička. 110 Listinu, z ktorej ja citujem som našiel v databáze MOL od Fejéra a nesie číslo CCLXIII. Zatiaľ čo tá, z ktorej cituje M. Lysý č.53. Je preto moţné, ţe sa jedná o inú, alebo iný prepis, pretoţe vôbec nespomína udalosti, ktoré by mali byť pre jeho prácu cennými. A to útok bratov z Rozhanoviec práve na mesto Devizka, pri ktorej sa vyznamenali. Toto jasne vyplýva z daného textu: In eiusdem civitatis obsidione et expugnatione memorati Stephanus et Georgius (de Rozgon) Comites Posonienses, primipili seu ductores praefati exercitus nostri, exeundo speciales exmissiones bombardarum ac telorum et lapidum densitantes non advertentes personas eorum pro nostri honoris incremento casibus mortis exponere non expauescentes, non sine ipsorum et familiarium eorum, in linea consanguineitatis ipsis coniunctorum, sanguinis effusione laudabilia exhibuerunt servitia quam quidem civitatem nostram in manu forti Deo auxiliante, reobtinuimus, et funditus everti et dirui fecimus. Podľa môjho názoru sa teda jedná o mesto Poličky, ktoré spomína i kronikár Vavŗinec z Bŗezové. 111 M. Lysý však s odkazom na túto listinu spomína i pobyt Rozhanovcov v Uherskom Hradišti. O ňom sa však zmienim v časti o Uherskom Hradišti. V tomto momente by som si dovolil informovať o odhadovanom počte vojakov, ktorí sa ťaţenia zúčastnili. Aţ v Čechách došlo k doplneniu počtu bojovníkov tejto výpravy rakúskymi oddielmi a oddielmi českých pánov. O odhad tohto stavu sa snaţí napr. F. Kavka: I při redukci vyznamenali. Toto jasne vyplýva z daného textu: In eiusdem civitatis obsidione et expugnatione memorati Stephanus et Georgius (de Rozgon) Comites Posonienses, primipili seu ductores praefati exercitus nostri, exeundo speciales exmissiones bombardarum ac telorum et lapidum densitantes non advertentes personas eorum pro nostri honoris incremento casibus mortis exponere non expauescentes, non sine ipsorum et familiarium eorum, in linea consanguineitatis ipsis coniunctorum, sanguinis effusione laudabilia exhibuerunt servitia quam quidem civitatem nostram in manu forti Deo auxiliante, reobtinuimus, et funditus everti et dirui fecimus. Podľa môjho názoru sa teda jedná o mesto Poličky, ktoré spomína i kronikár Vavŗinec z Bŗezové, viď s.118. M. Lysý však s odkazom na túto listinu spomína i pobyt Rozhanovcov v Uherskom Hradišti. O ňom sa zmienim v nasledujúcej časti. 109 Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Fejér, I-XI. CD-ROM. 110 Viď LYSÝ 2007, VH, č.1, s Viď s

37 uvádených počtů na představovalo obrovskou sílu ( ) Dobrou polovinu tvořila uherská lehká jízda pod velením Pippa Spana, další polovinu domácí české a moravské kontingenty a zbytek slezské vojsko ( ) Rakouské oddíly se připojili aţ za pochodu. 112 Opäť sa teda dostávame k názoru, ţe uhorské vojsko bolo tvorené, keďţe autor iné jednotky nespomína, ľahkou jazdou. Začínam dostávať do podvedomia názor českej historiografie o akomsi obraze dobového Uhorska, v ktorom sa premávali len Kumáni na svojich malých koňoch. Je to značne zavádzajúca informácia. Je nepochybné, ţe aj české husitské vojsko bolo tvorené ľahkou jazdou a predsa ju málokedy česká historiografia spomína, keď dáva prednosť výpočtu zúčastnených pánov. Je nad slnko jasnejšie, ţe pokiaľ by sa výpravy zúčastnil kráľ Ţigmund, tiahol by s ním osobne určitý počet šľachticov, ktorý tvorili akúsi jeho osobnú ochranu a bojovali pod jeho zástavou. My však s určitosťou vieme doloţiť účasť minimálne tých šľachticov, ktorí následne z tejto výpravy dezertovali. Vieme i o bratoch z Rozhanoviec, ktorí ako som rozoberal vyššie v texte, cestou dobyli mesto Poličky. Takţe nepochybujme, ţe so Ţigmundom tiahlo i značné mnoţstvo uhorských pánov. Aj napriek tomu, ţe je Ţigmund Luxemburský všeobecne povaţovaný skôr za lepšieho diplomata ako bojovníka či stratéga, sa domnievam, ţe tak naivným hazardérom nebol, aby sa proti husitským vojskám pustil so 6-10 tisíc kumánskymi jazdcami. Po dosiahnutí Kutnej Hory sa toto mesto Ţigmundovým vojakom podarilo získať späť z husitských rúk a dohnať ich tak k taktickej nevýhode, keď sa husiti ocitli v obkľúčení. Na to husitský veliteľ Jan Ţiţka v noci brilantným spôsobom vyviedol svoje jednotky z nevýhodnej situácie. 113 Po tomto momente nastal okamih, ktorý je hodný hlbšieho zamyslenia sa, avšak ktorý nie tak celkom zapadá do konceptu mojej práce. Historiografia uvádza fakt, ţe Ţigmund v tomto momente rozpustil vojsko, ktoré si malo nájsť miesta na prezimovanie. Mohli byť kráľ a jeho veliteľský zbor tak naivní, ţe si dovolili v momente, keď sa Ţiţka stiahol takmer bez strát, rozdeliť vojsko a nechať ho prezimovať? 114 Tí sa uţ len márne snaţili sústrediť svoje sily a postaviť sa tak husitom na odpor. Konečnú poráţku nakoniec utrpeli pred Nemeckým Brodom. 115 Všeobecne platí, ţe daná výprava predstavovala pre Ţigmunda obrovskú blamáţ. Povedzme si teraz niečo k účasti našich troch šľachticov na výprave, ktorá sa po náročnej pacifikácii Moravy presunula do Čiech. V prípade Mikuláša z Perína by som si dovolil opäť načrtnúť vlastnú hypotézu. Zachovala sa nám totiţ listina spísaná v Hlubokom, ktorej KAVKA 1998, s Pred týmto okamihom končí Vavŗincova kronika slovami: A kdyţ nastalo ráno... s.277. Presne tak sa vyjadruje F. Šmahel: V Kutné Hoře si spokojení dobyvatelé vyloţili ústup jako poráţku, z níţ se husité dlouhou dobu nevzpamatují. Zikmund proto před vánočními svátky taţení přerušil a uherským sborům povolil, aby si před mrazy vyhledaly úkryty v širokém okolí. ŠMAHEL 1993, s Viď napr. PEKAŖ, Josef: Ţiţka a jeho doba II. Praha 1992, s

38 vydavateľom bol Dobeš z Tvorkova. 116 Ten v nej prosí Olomoučanov o sluţbu, aby sa za neho prihovorili, pretoţe sa mu na jeho panstve Napajedlách udiala krivda. Tú mu učinil podľa všetkého náš Mikuláš z Perína (Per Mykulauss 117 ), keď pod výhraţkou vypálenia mestečka nechal miestnych v podstate zaplatiť výpalné. 118 Táto listina nie je datovaná a preto, aby sme určili kedy sa tak mohlo udiať, musíme sa pri osobe Dobeša z Torkova pozastaviť. Dôleţité je poznanie, ako to bolo s jeho vlastníctvom hradu Hluboký, na ktorom datuje onú listinu. Práve to, ako uvediem, nám bude indíciou pri jej datovaní. Tento hrad so všetkou pravdepodobnosťou zdedil Dobeš po svojom otcovi Ondŗejovi z Tvorkova. O ňom vieme, ţe umrel v roku Pravdepodobne práve Dobeš po ňom zdedil tento hrad. Během 20. let 15. století ovládal hrad Hluboký syn Ondřeje z Tvorkova Dobeš. 120 Vzhľadom na to, ţe máme spoľahlivo doloţené, ţe v marci roku 1425 má tento hrad vo svojej moci Petr Holý, tak môţeme za oné 20. roky, ktoré majú autori na mysli, brať roky medzi Rok po tejto zrade ho uhorské vojská kráľa Ţigmunda opäť dobyli. Kráľ následne hrad Hluboký daroval Janovi zo Sovince. 122 Ako však tvrdí J. Stibor: Tento zápis však určite nevešel v platnost, protoţe hrad byl i po roce 1434 v drţení Dobešovu. Moţná tehdy nebo později se Dobeš poddal Zikmundovi a jeho zeti Albrechtovi Rakouskému (...). 123 Pokiaľ by aj tento hrad bol ostal naďalej Dobešovým a on by bol niekedy následne i teoreticky zmenil opäť stranu (čo nie je vylúčené), tak si neviem veľmi dobre predstaviť, ţe by si dovolil listinou o svojej škode spôsobenej Mikulášom z Perina obťaţovať práve Olomoučanov. Tým snáď najviac uškodil tým, ţe hrad Hluboký roku 1425 vydal husitom. Preto je nutné rok 1425 povaţovať za vrchnú hranicu spísania tejto listiny. Po tomto roku by som túto moţnosť úplne vylúčil. Otázka teda znie, kedy mohlo k momentu, ktorý Dobeš v listine popisuje dôjsť? Pravdepodobne tomu tak bolo medzi mnou stanovenými rokmi A druhá kríţová výprava sa mi zdá ako najprijateľnejšou moţnosťou. Práve z nej máme informácie, ktoré som uţ spomínal a to, ţe uhorské vojská pacifikovali Moravu, aţ kým sa pod nátlakom moravskí páni Ţigmundovi nepodvolili. Vieme, ţe Uhri pod velením Pipa Spana boli na Morave v rovnakej dobe ako Ţigmund pripravoval svadobné zmluvy svojej dcéry. No presne povedať, kedy sa objavili na Morave, nevieme. Domnievam sa, ţe práve s Pipom sa na Morave objavil i Mikuláš. Nie je vylúčené, vzhľadom na svoje hodnosti (ale 116 MZA, Bočkova zbierka, G1, č Osobne nepochybujem, ţe sa jedná práve o našeho Mikuláša z Perina. Ako si ukáţeme, v roku 1426 mu zaslala olomoucká mestská rada listinu v češtine, kde ho označili ako Peri. To okrem iného poukazuje i na to, ţe Mikuláš tento jazyk ovládal. 118 Dobeš sa doslova sťaţuje, ţe musel privoliť svojim ľuďom, aby Mikulášovi holdovali. 119 STIBOR, Jiŗí: Genealogie pánů z Tvorkova. 1. část. In: Časopis Slezského zemského muzea 53, 2004, č. 1, s GLONEK, Jiŗí; PAPAJÍK, David: Dějiny obce Hlubočky. Hlubočky, 2006., s je rok, kedy pravdepodobne zdedil Dobeš tento hrad po svojom otcovi. Rok 1425 je rokom, kedy ho vydal husitom. 122 POKLUDA, Zdeněk: Tvrze na Zlínsku. In: Zlínsko od minulosti k současnosti, 12. svazek, 1993, s STIBOR 2004, s

39 najmä skrz funkciu kapitána Váhu), ţe viedol samostatný oddiel, zatiaľ čo Pipo Spano si podrobil Buchlov. Pri hypotéze, ţe daná listina sa vzťahuje k jeseni 1421 sa však ešte treba vysporiadať s inou listinou, ktorou Ţigmund daroval Napajedlám 28. októbra toho roku privilégiá. 124 Práve tá by mohla poukázať na to, ţe sa jednalo o roky neskoršie ako práve o jeseň roku A to vzhľadom na skutočnosť, ţe od skutku, ktorý spáchal Mikuláš z Perina, do udelenia privilégií mohla uplynúť doba pribliţne mesiac dlhá. Ale na druhej strane, takisto by to mohol byť doklad naozaj dobrých susedských vzťahov v tej dobe medzi Olomoucom a Dobešom z Tvorkova, ktorý mu pomohol k získaniu týchto privilégií. A kráľ Ţigmund tak mohol ukázať i svoju vľúdnu tvár tomuto mestečku. Avšak i na záver tohto rozboru musím zdôrazniť, ţe neodmietam moţnosť, ţe sa tak mohlo udiať prakticky kedykoľvek medzi rokmi , ale ako súčasť niektorej konkrétnej z uhorských výprav (tu mám na mysli i akcie Albrechta Rakúskeho s uhorskou pomocou), ktoré medzi týmito rokmi prebehli. Potvrdením prítomnosti kráľovského koniarnika a kapitána Váhu Mikuláša Perínskeho by snáď mohla byť listina, ktorá sa týka súdneho sporu Varkona (?) Omedejovského. Listina samotná je z 29. augusta 1423 a píše sa v nej, ţe sa nemohol dostaviť pred súd z dôvodu, ţe spolu s Mikulášom z Perína vytiahol do Čiech. 125 Ako vieme, toto bola posledná výprava do Čiech, ktorej sa uhorské vojská zúčastnili. Preto sa domnievam, ţe sa jednu z kríţových výprav a snáď práve tú neskoršiu. K osobe baróna Mikuláša z Perína sa viaţe ešte jeden dôleţitý moment, ktorý spomína historiografia. Rozhodol som sa uviesť ho na tomto mieste, pretoţe ako ukáţem, jedná sa o súčasť druhej kríţovej výpravy. M. Lysý sa v súvislosti s bitkou medzi Ladislavom Blagajom a husitmi pri Ostrohu r domnieva: Do úvahy prichádza najmä jeseň 1421, keď skutočne mohlo dôjsť k ohrozeniu uhorského pohraničia. 126 Jeho obranu, ako sa dozvieme z kapitoly tejto diplomovej práce Capitaneus terre fluvii Wagh, mal z titulu svojej funkcie na starosti práve Mikuláš. 127 Tento fakt si určite uvedomoval dosť dobre aj samotný kráľ Ţigmund, ktorý túto funkciu vytvoril. Preto sa domnievam, ţe musel učiniť kroky smerujúce k posilneniu obrany v prípade útoku. 128 Tu mám na mysli eventuálne zanechanie Mikuláša z Perína na hrade Trenčín so silnejšou posádkou, ktorá by 124 Okresni archiv ve Zline, fond AM Napajedla, listina č. 1. Spomína sa v nich mimo iné to, ţe im kráľ Ţigmund udeľuje právo ťaţby dreva na zničené domy. 125 Viď ZsO X č.1072, s LYSÝ 2007,VH, č.1 s Tento fakt nájdeme uţ v práci Jozefa Špirka, keď píše: Prvé zprávy o husitských vpádoch na Slovensko máme z roku 1421, keď kráľ Ţigmund poveril Mikuláša Perényiho, aby bránil Trenčín a jeho okolie proti husitským tlupám. Viď ŠPIRKO, Jozef: Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša. Levoča, 1937, s O moţnom útoku na uhorské po hraničie sa dozvieme napr. v BALETKA 2000, S. 55; LYSÝ 2007,VH, č.1 s Ten sa však domnieva, ţe výprava, o ktorej sa dozvedel Ladislav z Blagaja nemala namierené rabovať pohraničie, ale znepokojovať postupujúce uhorské vojská. O Blagajovi v súvislosti s Otrohom viď i v FIALOVÁ, Vlasta: Tábor husitských husitů v Nedakonicích. In: Časopis moravského muzea, Brno, 1952, s

40 daný husitský nájazd odrazila. Prípadne Mikuláš na hrade zanechal svojho pobočníka, ktorým uţ v tej dobe mohol byť Blaţek - Blasius de Busla. 129 Domnievam sa, ţe to tak aj pravdepodobne bolo, pretoţe bol Ţigmundovi určite viac nápomocný so svojim bandériom ako súčasť jeho výpravy do Čiech. Tam sa rozhodovalo o osude Ţigmundových snáh na zisk kráľovstva. S najväčšou pravdepodobnosťou sa podľa D. Dvoŗákovej výpravy zúčastnil aj Stibor zo Stiboríc: Ani v tomto prípade nie je jasné, či sa Stibor na ťaţení zúčastnil, i keď je to dosť pravdepodobné. V kaţdom prípade mu Ţigmund zveril niektoré hrady na Morave, konkrétne Veselé, Bzenec, Blatničku a Buchlov, je moţné, ţe ho tam zanechal po ceste z Čiech do Uhorska. 130 Dané tvrdenie vyplýva z neskoršej listiny, v ktorej sa zmieňuje kráľ, ţe mu dlhuje ţold za tri mesiace sluţieb na daných hradoch. O Ladislavovi z Ludaníc z daného obdobia nemáme ţiadne konkrétne správy. V prameňoch sa v danom období objavuje len jeho synovec rovnakého mena, avšak s prídomkom Synka. 131 Avšak ako som uţ spomínal v súvislosti s predchádzajúcou výpravou a ako ešte spomeniem v súvislosti s bojmi na Morave, Ladislav nasledujúceho roku (1422) dostal od kráľa za zásluhy právo trhu v Ludaniciach. Tie sa mohli dotýkať i tejto druhej kríţovej výpravy. Nehovoriac o tom, ţe sa len prednedávnom opäť navrátil do kráľovej milosti a nepochybne sa musel snaţiť naďalej kráľa ubezpečovať o svojej opätovnej oddanosti Resumé krížových výprav s uhorskou účasťou Uhri sa po neúspechu prvých dvoch kríţových výprav uţ ţiadnej inej nezúčastnili. Popravde nie je sa čomu diviť. Dvakrát tiahli na dlhšiu dobu mimo územie Uhorska a v oboch prípadoch dostali v podstate poriadne na frak. To by však nemusel a asi ani nebol ten podstatný dôvod, prečo sa uţ nikdy ţiadnej kríţovej výpravy nezúčastnili. Avšak otázka, prečo sa Ţigmund Luxemburský rozhodol po poráţke pri Nemeckom Brode neangaţovať vojensky uţ nikdy v samotných Čechách nie je podstatou výskumu tejto diplomovej práce. Samotné akcie v Čechách, ako som poukázal, boli podstatne väčšieho rozsahu, čo do počtu vojakov, ako nasledujúce boje na Morave. Dôleţité je vedieť i to, ţe do kríţových výprav sa zapojili aj naši šľachtici. Mikuláš z Perína počas I. kríţovej výpravy dosiahol titul kráľovského 129 ZsO X č. 1395, s Viď i Engel Archontológiája CD-ROM. 130 DVOŖÁKOVÁ 2003, s Viď i WENZEL 1874, s ZSO IX č.316, s

41 koniarnika a významne sa vyhupol do popredia v pomyselnom rebríčku funkcií. Jediná pochybnosť panuje pri angaţovanosti Ladislava z Ludaníc. Avšak ako som ukázal, určité indície by aj v jeho prípade mohli tomu nasvedčovať a to najmä skrz opätovné nadobudnutie Ludaníc ako i následné menovanie kapitánom v Hradišti, ktoré si priblíţime za chvíľu. A aby som záverom nezabudol na nášho posledného šľachtica. Aj Stibor zo Stiboríc, ako uvidíme na rokoch budúcich, keď sa stal snáď najdôleţitejšou osobou obrany hraníc, sa uţ i týchto výprav pravdepodobne zúčastnil. 4. Boje na Morave Boje na Morave sú priamou súčasťou kontextu snahy Ţigmunda Luxemburského získať českú korunu a následne po jej získaní ovládnuť krajinu skrz porazenie husitského hnutia. Na Morave sa dá vyzdvihnúť jej mimoriadna dôleţitosť, či uţ z pohľadu husitov alebo Uhrov, keď si uvedomíme koľké roky sa Moravské markgrófstvo Ţigmund snaţil (neskôr samozrejme Albrecht Rakúsky) pacifikovať. A to nielen cestou zmieru s moravskými kališníkmi, ale najmä nepretrţitými bojmi s husitským hnutím a jeho protagonistami. Tieto boje prebiehali od roku Dôleţité je poznamenať, ţe od roku 1428 sa ťaţisko Ţigmundovej obrany prenáša do samotného Uhorska. Nieţeby o to sám stál, ale husiti po prvýkrát prenikajú ako ucelená armáda do Uhorska. 132 Tak isto ako výpravy do samotných Čiech, i výpravy na Moravu sa dajú rozdeliť podľa chronologického priebehu. Radím ich preto postupne podľa rokov. Na úvod v tejto časti sa pokúsim vysvetliť i špecifiká uhorskej obrany na Morave, na ktoré som narazil pri práci s uhorskými posádkami na Morave. Menovite to bolo Uherské Hradiště a jeho dôleţitosť v štruktúre obrany a úplne novú, špeciálne kvôli husitom vytvorenú funkciu kapitána rieky Váh Uherské Hradiště a jeho význam Kvôli snahe poukázať na funkciu mesta Uherské Hradiště pre uhorského panovníka Ţigmunda Luxemburského v rámci obranného pásma, ktoré vytvoril na Morave počas jari 1421 sa 132 Mám tým na mysli skutočnosť, ţe husiti prenikali určite na územie Uhorska i skôr, avšak v malých skupinách a za účelom rabovania. Tento účel sa však rokom 1428 nezmenil, len znásobil. 41

42 musíme vrátiť k udalostiam, ktoré nasledovali bezprostredne po tejto výprave. B. Lysý sa o dianí po poráţke Ţigmundovho vojska pri Vyšehrade domnieva nasledovné: Ďalšie zotrvávanie v Čechách ( ) stratilo pre Ţigmunda význam ( ) hlavný dôraz teraz začal klásť na obranu ostatných území, najmä Moravy a Uhorska. 133 Poukazuje pritom na Ladislava Blagaja a bratov z Rozhanoviec, ktorí dostali poverenie brániť Uherské Hradište a horné časti Uhorska. 134 O horlivej Ţigmundovej činnosti na Morave sa vo svojej práci Husiské revolučné hnutie a Slovensko zmieňuje aj B. Varsík. 135 K tomuto dianiu sa domnieva: Ţigmund počas svojho pobytu v prvej polovici r na Morave buduje na východnej Morave v oblasti rieky Moravy celý opevnený systém proti husitom a svoje posádky s uhorským vojskom ponecháva v Uh. Hradišti, v Kunoviciach, vo Veselí nad Moravou a aj inde. 136 Zamerajme sa konkrétne na Uherské Hradiště. V podstate len v ňom zastávali Ţigmundovi šľachtici úlohu kapitána capitaneus Radiz. 137 Nemáme uţ ţiadne ďalšie poznatky, ţe by sa funkcia kapitána objavila v súvislosti s iným mestom, či hradom na Morave, ktoré by patrilo do sféry uhorskej obrany. Práve táto hodnosť kapitána, ktorá sa vyskytla v tomto meste poukazuje na jeho mimoriadnu dôleţitosť. Na dôleţitosť tohto mesta poukazujú aj mimoriadne privilégiá, ktorými ich obdaril v priebehu roku 1421 kráľ Ţigmund Luxemburský. 138 Ako som vyššie uviedol, poverenie brániť toto mesto dostali Ladislav Blagaja a Štefan a Juraj z Rozhanoviec. Pokúsim sa preto aspoň z časti definovať ich vzťah k tomuto mestu. Máme bezpečne zaznamenané, ţe Ladislav Blagaja zastával hodnosť kapitána tohto kráľovského mesta. 139 Predpokladám, ţe práve on mal v kompetencii riadiť priamo jeho obranu ako veliteľ a bratia z Rozhanoviec posilnili mesto so svojim bandériom. Presne však ich povinnosti nepoznáme, pretoţe od roku 1423 sa nám vytrácajú z bojov na Morave. Hlavným dôkazom o tom, ţe kľúčové slovo pri obrane mesta Uherské Hradiště mal Ladislav Blagaja sa dozvedáme z listiny, ktorou ho Ţigmund poveruje brániť mesto. V súvislosti s Uherským Ostrohom sa vyjadruje M. Lysý aj o tom, ţe kráľove listiny z mája: (...) spomínajú zásluhy pri obrane mesta Uherské Hradiště. 140 Ţiadna odborná literatúra sa 133 LYSÝ 2007,VH, č.1, s Tamtieţ, s VARSÍK, Branislav: Husitské revolučné hnutie a Slovensko. Bratislava, 1965, s Tamtieţ. Je zaujímavé sledovať aj jeho zmienku o Uherskom Hradišti - Ţigmund 13. mája 1421 vydáva v Uh. Hradišti donačnú listinu, ktorou dáva Štefanovi, synovi Jána Pobora z Ďúradu v Tekovskej stolici (dnes Horný a.dolný Ďur, okr. Vráble) za jeho zásluhy pri ochrane a obrane mesta Uh. Hradišťa proti husitom v jeho dedine Ďúrade právo meča (hrdelné právo). Poukazuje totiţ na fakt, ţe husitské vojská sa nachádzali uţ na Morave v blízkosti hraníc s Uhorskom. 137 Takto sa daná funkcia objavuje v súvislosti s osobou Ladislava s Ludaníc. Viď DL ( ). 138 DOLEJŠEK, Boleslav: Královské město Uherské Hradiště a jeho městký archiv. Brno, DL Text tejto listiny cituje i M. Lysý. Viď LYSÝ 2007,VH, č.1, s Tamtieţ s

43 k tomuto obdobiu nevyjadruje o fakte, ţe by husiti mohli na Uherské Hradiště zaútočiť. Len jedna jediná a v nej sa píše: V roce 1421 obléhali město husité. Věrnost, kterou mu přitom osvédčilo, ocenil král Zikmund pětiletým osvobozením od daní a udělením dalších výsad. 141 Jedná sa zjavne o nepresnosť, pretoţe mesto síce získalo v tom období značne výnimočné výsady, ale to mohlo súvisieť práve s jeho postavením v rámci Ţigmundových oporných bodov na tomto území. V privilégiách sa totiţ priamo a ani nepriamo nespomína, ţe by ich dostali za to, ţe odolali husitskému obliehaniu. 142 V súvislosti s menovaním Albrechta markgrófom a jeho snahou ujať sa na danom území vlády sa M. Lysý domnieva: S Albrechtovým menovaním do hodnosti markgrófa súvisí moţno aj zmena na poste kapitána Uherského Hradišťa. Práve 25. januára 1424 totiţ dostal Ladislav Blagaja svoju odmenu za sluţby v Čechách a na Morave. Vyzerá to teda tak, ţe niekedy predtým skončil v Hradišti a na jeho miesto nastúpil Ladislav z Ludaníc. 143 Prvú listinu, ktorou M. Lysý spája Ladislava z Ludaníc s kapitánskym postom v Hradišti, eviduje k 23. júnu Je preto evidentné, ţe nepozná listinu z 10. mája Práve v nej sa totiţ objavuje ako kapitán Hradišťa ladislai de lwdan capitanei me de hradischya. 145 Preto môţeme bez všetkej pochybnosti vylúčiť, ţe sa táto výmena udiala v súvislosti s menovaním Albrechta Rakúskeho moravským markgrófom. Tomu bola Morava predaná aţ 1. októbra 1423 a prvotná zmluva predania vznikla uţ vo februári Ladislav teda v roku 1422 dosiahol svoju prvú a poslednú funkciu. Snáď tento fakt dostatočne svedčí o tom, ţe sa mu podarilo opäť nadobudnúť Ţigmundovu dôveru. Ako je teda evidentné, daný post zastávali náš Ladislav Ludanyi a Ladislav Blagaja minimálne dva roky spoločne. Ako si ešte v tejto diplomovej práci ukáţeme, nejednalo sa za Ţigmundovej vlády o nič výnimočné. Bolo totiţ beţnou praxou obsadzovať jednotlivé úrady viacerými osobami. V právomoci kapitána Uherského Hradišťa bolo celkom určite samostatné vedenie uhorských jednotiek do boja proti husitom. V prípade Ladislava Blagaju sa jednalo o útok na husitov v roku 1421, ktorí boli pravdepodobne z Uherského Ostrohu. Predpokladám však, vzhľadom na to, ţe Uherský Ostroh bol čo by kameňom dohodil z Uherského Hradišta, ţe medzi týmito dvomi posádkami boli potýčky pravidelnou záleţitosťou. Aj o Ladislavovi z Ludaníc vieme, ţe viedol samostatne vojsko do boja na prelome rokov 1425/1426, ktoré malo pomôcť obľahnutej 141 ČOUPEK, Jiŗí a kol.: Uherské Hradiště. Královské město na řece Moravě. Uherské Hradiště, 2007, s Viď ELBEL, Petr: Olomoucký biskup Jan Ţelezný a Zikmund Lucemburský. Příspěvek k poznání Zikmundovy spojenecké sítě v českých zemích a jeho dvorských struktur. V tlači.: To, ţe v Hradišti byly přítomny Zikmundovy oddíly, vyplývá také z královského privilegia pro toto město z 5. dubna 1421, v němţ se na zmírnění nákladů a škod, vzniklých v souvislosti s pobytem Zikmundových oddílů, odpouští Hradišti na dobu pěti let placení královské berně viz SOkA Uherské Hradiště, fond AM Uherské Hradiště, listina č. 23. Viď i v 143 LYSÝ 2007,VH, č.1, s LYSÝ 2007, VH, č. 3, s MZA Brno, fond E 7 - Cisterciáci Velehrad, sign. G

44 Kroměŗíţi. Vhodné spojenie pre konečné resumé, ktoré hovorí za všetko a ktorému som sa snaţil pri popise mesta a jeho dôleţitosti zatiaľ vyvarovať, je Uherské Hradiště - centrum Ţigmundovej obrany na Morave Capitaneus terre fluvii Wagh Zabezpečovanie uhorských hraníc kráľom Ţigmundom Luxemburským nepochybne súviselo s novou funkciou - capitaneus terre fluvii Wagh. 147 Prvým kapitánom Váhu sa stal náš Mikuláš z Perína. Vôbec prvú pramennú zmienku o tom, ţe daná funkcia existuje máme z 27. apríla Vtedy Mikuláš z Perína ako kapitán Váhu datuje listinu na hrade Byztrice. 148 Druhá sa nám dochovala z 22. mája toho roku. Barón Mikuláš z Perína v nej poveruje bratov Martina, Jakuba a Juraja z Rakowch (Rakovo - obec nachádzajúca sa pri Martine na Slovensku) bojom proti viklefistom. 149 Pri troche imaginácie, sa nám územie zverené v tom čase uţ barónovi Mikulášovi môţe javiť ako druhé Ţigmundove obranné pásmo (môţeme ho nazvať i vnútorným), za územím zvereným práve bratom z Rozhanoviec či Ladislavovi Blagajovi. Nepredstavujme si však toto pásmo obrany ako múr, ktorý bolo treba brániť. Za sídlo kapitána rieky Váh môţeme povaţovať s určitosťou Trenčiansky hrad, keďţe sa nám zachovala listina, v ktorej tak vystupuje. 150 Historiografia sa zaoberá daným faktom, keď náš barón Mikuláš vystupuje ako kastelán Trenčína, dokonca aj dáva do súvislosti túto skutočnosť: 146 V podobnom duchu sa vyjadruje i P. Elbel. Viď v ELBEL, Petr: Pobyty poslů a vyslanců města Znojma na dvoře krála Zikmunda a rakouského vévody Albrechta V. ve světle znojemských městkých účtů z let Příspĕvek k dvorské kaţdodennosti. In: Medievala Historica Bohemica 12, 2009, s O tejto funkcii viď DVOŖÁKOVÁ 2003, s. 119: (...) bola vlastne spojením hodností bystrického a trenčianskeho ţupana. O význame funkcie bystického ţupana viď v ENGEL Archentológiája CD-ROM: A 14. században több észak-trencséni vár tartozott hozzá (Hricsó, Lietava, Rajec, Zsolna, Budetin, Sztrecsény, Várna azaz Óvár), amelyeket együttesen besztercei néha várnai, sztrecsényi vagy zsolnai. V preklade: V 14. storočí k nemu ( k nej ) patrilo viacero severotrenčianskych hradov ( Hričov, Lietava, Rajec, Ţilina, Budetín, Strečno, Varín čiţe Nezbudská Lúčka), ktoré spolu tvoria bystrický, niekedy varínsky, strečiansky alebo ţilinský. 148 ZsO VIII, č. 452, s Poveruje v nej dvoch šľachticov, Gašpara a Andreja, sluţbou na tomto hrade. M. Lysý zachytáva pramenne hodnosť capitaneus fluvii wagh v dvoch listinách a potom aţ roku Cituje pritom z Sopron szabad királyi város története, Viď LASÝ 2007, VH, č.1, s. 40. Zjavne sa jedná o listinu zo , ktorú mám z MOL DF K dispozícii mám však ešte jednu listinu, v ktorej Mikuláš z Perín vystupuje v danej hodnosti capitaneus pluwi vag.bohuţial táto listina nie je datovaná. Viď v DL ZsO VIII, č. 545, s.164. Listinu vydavá v meste Trenčíne. Nie je vydávaná z právomoci novovzniknutej funkcie. 150 Spomína ju napr. VARSÍK 1965, s

45 Je zrejmé, ţe s touto funkciou sa spája aj titul kapitána Povaţia ( ). 151 M. Lysý však ďalej nerozvíja svoje tvrdenie, keď v podstate len preberá to, čo uţ vyslovil vo svojej práci B. Varsík. Bolo by však celkom adekvátne dodať, na akom základe vidí spojitosť medzi týmito funkciami. Tá tam však celkom určite bola. Domnievam sa, ţe v momente, keď bol Mikuláš menovaný kapitánom rieky Váh, muselo byť vyriešené aj miesto, kde by sa na danom území mohol nachádzať a jednať z moci svojej funkcie. 152 A tým sa stal Trenčín ako prirodzené centrum na rieke Váh. D. Dvoŗáková vyslovila názor, ţe titul kapitána Váhu, či Povaţia ako ho nazýva ona, sa spája s eventuálnou moţnosťou na barónsky titul. 153 Tento fakt spomína v súvislosti so Stiborom zo Stiboríc, ktorý sa barónskym titulom začal označovať v období r Dobová podoba sídla kapitána Váhu z knihy L. Segeša o uhorskom vojenstve. Pri tejto príleţitosti sa mi naskytá otázka, ako sa asi cítil Stibor zo Stiboríc, keď na území, v ktorom bol v podstate dominantným pánom, zrazu vytvorila takáto funkcia. Moja otázka LYSÝ 2007,VH, č.1, s. 39. Túto funkciu však, ako som spomenul, v texte reflektuje uţ B. Varsík. Mám tým na mysli hrad, či mesto, ako centrum daného územia a z nej vyplývajúcej funkcie. Nejednalo sa však o správne centrum v zmysle aký ho poznáme, ale len o obranné s Trenčínom ako jeho stredobodom. Nutnosť také miesto Mikulášovi určiť podčiarkuje aj spomínaný súpis jeho majetkov, keď sa všetky mne známe obmedzujú na dnešné východné a juhovýchodné Slovensko. DVOŖÁKOVÁ 2003, s