UHORSKÉ RODINY V ZRKADLE NOBILITAČNÝCH LISTÍN 18. STOROČIA 1 Kristína Čaplovičová

Átírás

1 UHORSKÉ RODINY V ZRKADLE NOBILITAČNÝCH LISTÍN 18. STOROČIA 1 Kristína Čaplovičová Nobilitácia, resp. povýšenie do šľachtického stavu, bola jednou z najvýraznejších prejavov sociálnej mobility v období trvania stavovskej spoločnosti a - v 18. storočí - predovšetkým dôsledkom formovania sa modernej štátnosti spätej s absolutistickými nárokmi vládcov a budovaním ústrednej štátnej správy a stálej armády. Právo povyšovať do šľachtického stavu bolo výsadou panovníka. Udelenie šľachtického titulu v Uhorsku bolo odmenou za patriotizmus a vavrínom meštianskych cností 2, alebo sa to tak aspoň oficiálne zdôvodňovalo. Nobilitácia bola dôležitým nástrojom kontroly politických, hospodárskych a sociálnych vzťahov v štáte. Nobilitačná politika bola zrkadlom existujúcich pomerov v štáte a spoločnosti, jasne vyjadrovala aktuálny pomer síl medzi politicky relevantnými skupinami, a bola dôležitou súčasťou kráľovej politiky voči šľachte. Frekvencia, intenzita a forma udeľovania šľachtictva, rovnako ako aj dôvody a sledované ciele, sa preto časom menili. Dôkazom je aj nobilitačná prax nami sledovaného obdobia tzv. jozefinizmu habsburského variantu osvietenského absolutizmu, ktorým nazývame vnútornú a reformnú politiku Jozefa II., ako aj jeho matky Márie Terézie, brata Leopolda a štátneho kancelára Kaunitza. 3 Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1787 žilo v Uhorsku, Sedmohradsku, Chorvátsku a na území vojenskej hranice približne 9,2 mil. obyvateľov 4, z toho podľa najnovších výskumov maďarských historikov približne šľachtických osôb. 5 Šľachta, ktorá už tradične predstavovala špičku uhorskej spoločnosti, mala v skúmanom období približne 4,5%-ný podiel na celkovom počte obyvateľstva krajiny. V celoeurópskom porovnaní žilo v Uhorsku po Španielsku a Poľsku najviac obyvateľov so šľachtickými privilégiami. V ostatných krajinách predstavovala šľachta v priemere menej ako 1%

2 celkového počtu obyvateľstva. 6 Uhorská šľachta, ktorú reprezentovalo približne šľachtických rodín, nebola jednotnou, ani jednoliatou sociálnou vrstvou. Medzi jednotlivými predstaviteľmi šľachty boli často obrovské ekonomické odlišnosti, z ktorých sa odvíjali ďalšie rozdiely v oblasti politických, hospodárskych, kultúrnych a spoločenských kompetencií. Špičku spoločenského rebríčka predstavovalo približne 155 najbohatších rodov, za ktorými nasledovalo asi zámožnejších rodín z radov nižšej šľachty. Najpočetnejšiu časť šľachty tvorila široká vrstva vlastníkov malých pozemkov a armalistov. Počet takýchto šľachticov sa odhaduje na približne osôb. 7 V 18. storočí bolo najbežnejším spôsobom povyšovania do šľachtického stavu udelenie nobilitačnej listiny (literae nobilitares, nem. Adelsbrief). Najčastejšie sa viazalo na získanie šľachtického erbu (armálesu), preto sa pre dokument používa aj názov erbová listina (nem. Wappenbrief). Pri skúmaní problematiky nobilitácií som sa zamerala predovšetkým na výskum týchto armálesov. V období osvietenského absolutizmu, t. j. v čase vlády Márie Terézie ( ), jej synov Jozefa II. ( ) a Leopolda II. ( ), bolo vydaných približne 724 kráľovských listín udeľujúcich uhorské šľachtictvo, ktoré panovník vydával na meno konkrétnej osoby, resp. dvoch osôb, väčšinou bratov. V dokumentoch sa však uvádzali mená všetkých členov rodiny, ktoré sa nobilitáciou manžela, otca, svokra či brata stávali rovnako príslušníkmi šľachtického stavu so všetkými privilégiami a právami, ktoré tejto elitnej zložke spoločnosti prináležali. Nobilitačná listina menovala celú najbližšiu rodinu, t. j. manželku a deti, prípadne aj ďalších členov širšie chápanej rodiny. Ako príklady môžeme uviesť armáles advokáta Jána Bobitsa z , ktorý bol povýšený spolu s manželkou Alžbetou Stublaritsovou a deťmi Jánom, Imrichom a Barborou, alebo erbovú listinu Jakuba Fratricsevicsa zo 14. júla, ktorý menuje až 24 osôb: samotného povýšeného mešťana Jakuba Fratricsevicsa, manželku Katarínu Margeticsovú, deti Filipa, Michala, Petra, Antona, Máriu, Katarínu, Magdalénu a Rozáliu, ďalej manželku už spomínaného syna Filipa Katarínu

3 Mathievicsovú a ich deti Štefana, Pavola, Ignáca, Jána, Antona a Katarínu, dcéry syna Michala z prvého manželstva s Annou Kulicsovou Jozefu a Máriu, Michalovu druhú manželku Magdalénu Mamusicsovú a ich dcéry Katarínu a Magdalénu a nakoniec rodinu tretieho syna Petra manželku Thaddeu Latinovicsovú a syna Martina. Počet osôb, ktorí sa tak stali privilegovanými obyvateľmi krajiny, príslušníkmi tzv. natio hungarica, bol neraz veľmi pozoruhodný, pričom každé ďalšie dieťa, ktoré sa v rodine narodilo až po vydaní dekrétu, bolo automaticky považované za šľachtica. Neraz sa v armálesoch uvádzajú aj bratia s rodinami, bratranci, nevlastní či adoptívni synovia. Nobilitačné listiny sú bohatým zdrojom informácií nielen o štruktúre rodiny, ale aj o vnútornej politike panovníka a jeho politike voči šľachte. Ak porovnáme obdobie vlády Márie Terézie, Jozefa II. a Leopolda II., nobilitácia sa javí ako zrkadlo vzťahov šľachty a panovníka: Mária Terézia uzavrela krátko po svojom nástupe, predovšetkým pod tlakom zahraničnopolitických udalostí, veľmi pevné spojenectvo s uhorskými stavmi, čo sa prejavilo aj v prvej veľkej a zároveň najpočetnejšej vlne nobilitácií, ktorá sa uskutočnila už necelý rok po jej nástupe. Zo 422 armálesov za 40 rokov jej vlády bolo v roku 1741 udelených vyše 60. Zlomom v nobilitačnej politike Márie Terézie bol rok Panovníčka vtedy zvolila tvrdší kurz voči šľachte a snažila sa rozhodovať o riadení krajiny bez účasti stavov. Vzťahy medzi panovníčkou a stavmi v období tzv. kabinetnej politiky ochladli a za posledných 15 rokov vlády udelila Mária Terézia uhorské šľachtictvo iba necelej tridsiatke rodín. V ešte ostrejšom kurze pokračoval Jozef II., ktorý bol známy svojou zarytosťou a neústupčivosťou voči šľachte. Kým iní absolutistickí panovníci svoju moc presadzovali v spolupráci s ministrami a so šľachtou, Jozef chcel vládnuť sám, a to absolútne (despoticky) sám. Vzdal sa dokonca aj podpory zo strany šľachty tradičného spojenca koruny, ignoroval opozíciu v Uhorsku či v Belgicku a svojimi nariadeniami si definitívne znepriatelil tamojšiu šľachtu. Jozef II. výrazne podporoval vzdelané zložky spoločnosti realizujúce sa predovšetkým v štátnych službách, t. j. úradníkov, nie

4 však ich nobilitáciu. Postupne napádal stavovské privilégiá a nerešpektoval tradičné postavenie šľachty v rámci štátu a spoločnosti. Opieral sa pritom o úradnícky aparát, ktorý čoraz viac nadobúdal meštiansky charakter. Nemôžeme sa teda čudovať, že kráľovskej milosti vo forme udelenia šľachtictva sa za 10 rokov jeho vlády dostalo iba hŕstke vyvolených. Aj medzi 26 povýšenými rodinami však dominujú úradnícke rody, ktoré svoj život zasvätili službe štátu. Nedomyslená politika tohto veľkého reformátora viedla ku koncu jeho vlády k vnútornej kríze monarchie, ktorú musel urýchlene riešiť jeho nástupca Leopold II. Jeho prvé kroky viedli k opätovnému prikloneniu si strategických spojencov šľachty a úradníctva. To sa prejavilo aj v nobilitačnej praxi, vďaka ktorej sa v priebehu roka a pol kreovalo 177 nových šľachtických rodov, z ktorých 138 pôsobilo vo verejnej správe a 16 v armáde. Nobilitačné listiny Leopolda II. vytvárajú priestor na skúmanie štruktúry uhorskej úradníckej rodiny, ktorá sa živila predovšetkým duševnou prácou a jej materiálnu a finančnú istotu zabezpečoval predovšetkým štát. Otázka je veľmi komplexná a dá sa skúmať z mnohých aspektov, ktoré ďaleko presahujú rámec tohto referátu. Sledovaním úradníckeho postupu nobilitovaného, ako aj ďalších osudov detí v kontexte vtedajšieho spoločenského systému zisťujeme, že v priebehu 18. storočia sa vytvárala nová vrstva, ktorá sa zásadne odlišovala od svojho prevažne poľnohospodársky orientovaného okolia. Vďaka svojmu vzdelaniu, flexibilite a všeobecnému rozhľadu bola informovaná o dianí v okolitom svete. Bola školená, svoje vedomosti ďalej rozvíjala a disponovala širokou informačnou bázou. Stala sa nositeľkou nového životného štýlu, ktorý vedome odovzdávala svojim deťom. Veľký význam prikladala vzdelaniu, ktoré sa stalo základným predpokladom jej prežitia. K úradníkom, predovšetkým na nižších pozíciach, štát už tradične nebol príliš štedrý, a úradnícke rodiny žili v relatívne skromných podmienkach. Napriek tomu 6, 7 alebo 8 detí v rodine nebolo žiadnym neobvyklým javom, pričom ich vzdelávanie a príprava na verejnú dráhu, ktoré stálo nemalé peniaze, bola dôležitou súčasťou rodičovskej

5 starostlivosti. Na druhej strane, predovšetkým v období vlády Jozefa II., vzniká nový typ úradníka starého mládenca. Z dôvodu nízkych príjmov, z ktorých nebolo možné uživiť rodinu, panovník dokonca zakázal prijímať do úradov ženatých a slobodným úradníkom zakázal ženiť sa. Zo 177 nobilitovaných 47 neuvádza manželku ani deti, a preto sa dá predpokladať, že vyše štvrtina povýšených mužov rodinu nemala, resp. ešte nemala. Vzhľadom na odslúžené roky v štátnej správe (napr. Peter Ardrich 25 rokov, Ladislav Hem 20 rokov, Martin Strobl 24 rokov, Alexander Peritzhof 21 rokov, Anton Petráš 20 rokov, Jozef Mann 18 rokov, atď.) však mnohí z nich neboli najmladší, v armálesi sa často uvádzajú bratia alebo synovci, z čoho môžeme predpokladať, že s vlastnou rodinou už nepočítali. Inokedy išlo o duchovných, ktorí sa neženili ani nemali deti, alebo o bývalých rehoľníkov, ktorí sa i po rozpustení cirkevných rádov rozhodli zachovať celibát. Nobilitovaná rodina v Uhorsku za Leopolda II. mala v priemere 3,7 detí, pričom nemôžeme vylúčiť, že i v období po udelení titulu mohol počet detí v rodine vzrásť. Vzhľadom na predchádzajúcu kariéru úradníka, jeho zásluhy, ako aj uvedenie vnúčat v listine však môžeme ďalší prírastok pri časti armálesov vylúčiť. Naďalej nám však ostáva množstvo nezodpovedaných otázok a príspevok je len úvodom do problematiky štruktúry uhorskej rodiny na spoločenskom vzostupe. Jednoznačne však išlo o rodiny, ktoré sa živili duševnou prácou, boli súčasťou relatívne úzkej vrstvy vzdelancov a netvorili integrálnu súčasť vtedajšieho spoločenského systému. Aj z toho dôvodu smerovali ich snahy k nobilitácii a tým legitimácii svojho postavenia v rámci ešte pretrvávajúceho, ale už postupne upadávajúceho stavovského zriadenia. Poznámky: 1 Príspevok vznikol v rámci grantu Sociálne, politicko-konfesionálne a kultúrne aspekty spoločenskej mobility v období novoveku č. 2/3141/23. 2 SEGNER, F. L.: Der ungarische Adel. Grafenau 1969, s. 31.

6 3 BEALES, D.: Joseph II. und der Josephinismus. In: REINALTER, H. KLUETING, H. (ed.): Der aufgeklärte Absolutismus im europäischen Vergleich. Wien Köln Weimar, 2002, s Údaje porovnaj: DÁVID, Z.: Magyarország népessége a XVII-XVIII. század fordulóján. In: Történelmi statisztikai közlemények , s ; PÁPAI, B.: Magyarország népe a feudalizmus megerösödése és bomlása idején, In: KOVACSICS, J. (ed.): Magyarország történeti demográfiája. Budapest 1963, s PÁLMÁNY, B.: A magyarországi nemesség társadalmi tagolódása ( ). In: ÓDOR, I. PÁLMÁNY, B. TAKÁCS, P. (ed.): Mágnások, birtokosok, címerlevelesek. Debrecen 1997, s Porovnaj: MIECK, I. (ed.): Handbuch der europäischen Wirtschafts- und Sozialgeschichte. zv. 4: Von der Mitte des 17. Jahrhundert bis zur Mitte des 18. Jahrhundert. Stuttgart 1993, s Údaje o počte šľachticov čerpané z: EMBER, Gy. HECKENAST, G. (ed.): Magyarország története. Zv. 2, s. 905.