Encyklopédia miest a obcí Slovenska

Átírás

1 Encyklopédia miest a obcí Slovenska Okres Ružomberok Okres Ružomberok s rozlohou 647 km2 sa nachádza v západnej časti Liptovskej kotliny, ohraničenej pohoriami Nízke Tatry, Veľká Fatra a Chočské vrchy. Najvyšším vrchom je Veľká Chochuľa (1753 m n. m.). Územie okresu nazývané i dolný Liptov pokrývajú lesy (65 %), poľnohospodárska pôda (30 %) je väčšinou v Liptovskej kotline. Ružomberok bol od stredoveku administratívnym centrom jedného zo 4 slúžnovských okresov Liptovskej stolice a túto funkciu mal stále okrem rokov , keď bol po novom územnosprávnom členení zrušený a pričlenený k veľkému okresu Liptovský Mikuláš. Hranice okresu sa viackrát menili. V rokoch bola Valaská Dubová pripojená k okresu Ružomberok. V roku 1940 mal obyvateľov a 26 obcí. Opäť vznikol v júli 1996 a k v ňom žilo ľudí v 24 obciach a 1 meste. Najväčším sídlom je Ružomberok s obyvateľmi, nasledujú Liptovské Sliače (3831 obyvateľov) a Liptovská Lúžna (3030). Najmenej (121) obyvateľov žije v obci Potok. Nosným priemyselným podnikom sú Severoslovenské celulózky a papierne v Ružomberku. Okrem neho v okresnom meste pôsobia ďalšie významné podniky Texicom RTZ, ktorý spracúva bavlnu a polyester na textilné výrobky, tehelňa STP, výrobné družstvo Liptona s výrobou nábytku, strojársky podnik Rustro a mnohé iné. V priemysle pôsobí 79 organizácií, v poľnohospodárstve 17, z toho 5 družstiev, v stavebníctve 21. Celkove v okrese pôsobí 2719 podnikateľskych subjektov, z toho 1870 živnostníkov. V meste sídli 8 bánk. V okrese je spolu 23 základných, 11 stredných škôl a 3 vysoké školy Katolícka univerzita, detašované pracovisko fakulty riadenia Žilinskej univerzity a katedra úžitkového umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Cestovný ruch má bohatú ponuku pre domácich i zahraničných návštevníkov. V blízkosti Ružomberka je stredisko zimných športov Málinô Brdo, ale výborné lyžiarske terény majú aj okolité obce. Známe a často navštevované sú liečebné kúpele Korytnica a Lúčky i termálne kúpalisko v Bešeňovej. Okolité pohoria poskytujú dostatok možností na turistiku. Turisti vyhľadávajú i kultúrne pamiatky hrad Likavu, kaštiele v Bešeňovej, Liptovskej Štiavnici, Ružomberku, pozoruhodné kostoly, osadu Vlkolínec pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry zapísanú do zoznamu UNESCO, národnú kultúrnu pamiatku Náhrobok obetiam maďarskej masakry v Černovej, pamiatkové zóny v Ružomberku a v Stankovanoch Podšípe. Okres má 68 ubytovacích zariadení s 2444 posteľami. Ružomberok Mesto leží v západnej časti Liptovskej kotliny na sútoku Váhu s riekou Revúcou. Chotárom mesta preteká Revúca a jeho okrajmi Váh s potokmi Bystrá a Štiavnička. V blízkosti Ružomberka sa nachádza kvetná rezervácia Lovisko, štátna prírodná rezervácia Krkavá skala a terasa Jazierce s travertínovými útvarmi. V okolí mesta boli objavené pri výskumoch sídliskové útvary lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej a sídlisko púchovskej kultúry z prelomu letopočtov. Na území mesta ležala aj stará slovanská osada Revúca, existujúca ešte v 13. storočí, keď susedlia s osadami Bočkových synov a Gočal.

2 Prvá písomná zmienka o Ružomberku je z roku 1318, keď ostrihomský arcibiskup Tomáš potvrdil, že zvolenský župan Donč, ako poverenc uhorského kráľa, udelil Ružomberku, Rosumbergh mestské výsady odvodené od mestských práv Ľupče. Názov mesta je podľa starej povesti odvodený od pomenovania vrchu Rosen Berg Ružový vrch na ktorom mesto vzniklo. Na začiatku 14. storočia prišli do Ružomberka nemeckí osadníci. Počas 14. Storočia bola správa mesta v ich rukách. Neskôr sa však postupne mestská správa slovakizovala. V roku 1339 Karol Róbert potvrdil mestu výsady a doplnil ich o práva hľadať a ťažiť zlatú, striebornú či medenú rudu, určil mestu stály poplatok a ohraničil jeho chotár. Od tejto doby sa Ružomberok vyvýjal ako slobodné kráľovské mesto až do roku 1390, keď mesto kráľ Žigmund zveril do právomoci liptovských županov a stalo sa závislé od hradného panstva Likava. V roku 1399 kráľ Žigmund oslobodil tunajších kupcov od platenia mýta v celom Uhorsku a v roku 1405 mu udelil právo meča. Kráľ Ľudovít I. mestu potvrdil právo na týždenné trhy vo štvrtok a jarmočné právo, ktoré neskôr ďalším privilégiom rozšíril Ferdinand III. Počas prítomnosti husitov v rokoch bolo mesto viackrát vyrabované. Poddanská závislosť od Likavského hradu sa postupne zvyšovala. V roku 1610 už museli obyvatelia mesta pracovať na panských rybníkoch pri kaštieli svätej Žofie. Urbár z roku 1625 už pre obyvateľov mesta ustanovuje celý rad prác, ktoré museli ako poddaní hradu vykonávať. Od roku 1688 mesto viedlo dlhotrvajúci spor s panstvom o sústavné porušovanie slôbod tunajších obyvateľov a od roku 1771 sa vyostril spor mesta s obyvateľmi štyroch obcí (ulíc) patriacich k mestu. Napriek tomu mesto v 17. a 18. storočí zaznamenalo hospodársky a stavebný rozvoj. Už v roku 1578 je v meste doložená existencia cechu ševcov, v roku 1588 krajčírov, súkenníkov a gombičkárov, 1682 cech čižmárov, 1690 kováčov a zámočníkov, 1698 mäsiarov a 1727 cech debnárov. V roku 1721 sa v chotári mesta spomína aj papiereň. Od 16. storočia tu pracovalo niekoľko mlynov a píl, od 18. storočia 3 pivovary a rôzne drobné súkromné podniky. Od 16. storočia nastal aj rozmach školstva v meste. V roku 1537 likavský zemepán Ján Krušič založil v meste reformačnú latinskú školu, kde vyučovalo viacero významných pedagógov. Koncom 16. storočia tu založil šľachtickú školu Tomáš Dorošič. Reformačnú školu po roku 1727 nahradila katolícka škola pod vedením piaristov. Iniciátorom založenia školy a usadenia piaristov v Ružomberku bol sliezsky zemepán Ján jakub Löwenburg. Spočiatku išlo o elementárnu školu, ale v poloviciu 19. storočia sa škola stala 4 triednym piaristickým gymnáziom. Po roku 1918 sa stalo štátnym reálnym gymnáziom Štefana Moyzesa. V roku 1929 vznikla v Ružomberku štátna škola pre ženské povolania a v roku 1942 tu vznikla stredná škola textilná a papiernícka. Jej existencia pokračovala aj po roku Od polovice 19. storočia bolo mestom sídlom dolnoliptovského slúžnovského okresu a centrom okresu bolo aj po prevrate v roku Na konci 19. storočia sa stáva hospodárskym a národným centrom dolnej časti Liptova. V roku 1912 tu vzniká zárodok neskoršieho Liptovského múzea. Počtom slovenských obyvateľov bol Ružomberok v tomto období najväčším slovenským mestom. Na konci 19. storočia sa tu začínajú formovať aj slovenské politické strany. Veľký ohlas vo vtedajšom svete mal proces so slovenskými národovcami v roku 1906 a streľba do bezbranných ľudí v Černovej v roku V období prvej republiky pokračoval hospodársky rozvoj mesta a s tým súvisiaci aj jeho dynamický stavebný rozvoj. V tunajšej textilke nachádzalo prácu množstvo obyvateľov nielen Ružomberka, ale aj z okolitých dedín. Rozvoj priemyslu sa spomalil počas hospodárskej krízy v druhej polovici 30. rokov. Mesto sa stalo svedkom niekoľkých hladových pochodov, demonštrácií a štrajkov.

3 Počas Slovenského štátu sa Ružomberok po reforme územnosprávneho členenia stal centrom Tatranskej župy a príslušných župných úradov. Počas povstania v roku 1944 sa v Ružomberku utvoril revolučný okresný národný výbor, ktorý koordinoval povstanie v tejto časti Liptova a neskôr aj najťažšie boje povstaleckej armády v oblasti Liptovskej Osady. Mesto bolo oslobodené 15. apríla Po vojne nastala obnova a rozvoj zničeného textilného a papierenského priemyslu. Neskôr k nim pribudli aj podniky polygrafického priemyslu (Adolf Kohn, Karol Salva, neskôr Ján Párička, tlačiareň Lev a iné), stavebného priemyslu a do 70. rokov aj mäsopriemyslu. Bolo vybudovaných viacero sídlisk, školských, kultúrnych a sociálnych zariadení. Od roku 1968 do začiatku 90. rokov boli v meste dislokované jednotky sovietskej armády. Do roku 1960 bol Ružomberok centrom okresu. V roku 1960 bol v rámci reformy územnosprávneho členenia začlenený do okresu Liptovský Mikuláš. Od roku 1996 je opäť okresným mestom. V 90. rokoch 20. storočia sa opäť začal dynamický rozvoj mesta po stagnácii od konca 70. rokov. V spomínanej listine z roku 1318 je zmienka aj o tunajšom kostole svätého Ladislava, takže mohol byť postavený už v druhej polovici 13. storočia. Pôvodný kostol stál až do roku 1583, keď bol zničený pri veľkom požiari mesta. Ružomberčania žiadali po požiari o pomoc samotného panovníka. Na mieste pôvodného kostola s použitím časti obvodových múrov a pôvodnej veže dal postaviť krajinský palatín a liptovský župan Štefan Illéšházy s manželkou Katarínou Pálfyovou v roku 1585 nový kostol. V roku 1728 a 1755 bol farský chrám od základov zrenovovaný. Nie je známe, kedy chrám zmenil patróna zo svätého Ladislava na svätého Ondreja. Podľa všetkého k tejto udalosti došlo v 70 tych alebo 80 tych rokoch 17. storočia, keď bol znovu vysvätený pri navrátení do vlastníctva katolíkov. V roku 1602 boli na vežu inštalované hodiny, ktoré zhotovil Martin Roxer z Nemeckej Ľupče a v roku 1618 bola veža nadstavaná. V roku 1757 daroval chrámu nový organ tunajší kňaz Andrej Fektor. Celý kostol spolu so zariadením vyhorel pri požiari 28. júna Objekt bol opravený až v rokoch V roku 1902 a v rokoch bol kostol prestavaný a rozšírený. Svoj renesančno barokový chrakter si však zachoval. V Ružomberku sa nachádza aj budova kláštora piaristov, ktorá neskôr patrila jezuitom. Je to dvojpodlažná neskorobaroková budova postavená v rokoch ako kláštor a škola pre piaristov. Jej stavbu financoval gróf Ján Jakub Löwenburg, majiteľ strečnianskeho panstva a manžel jednej z dcér Štefana Thökölyho mladšieho. Pôvodne kláštor nemal kostol, iba kaplnku a dispozične bol riešený s priebežnou chodbou, do ktorej sa otvárali početné miestnosti. V roku 1943 kláštor jezuiti rozšírili o budovu postavenú kolmo na pôvodnú stavbu a zároveň bol celý komplex doriešený ako štvorpodlažná budova. Piaristický kláštorný empírový kostol svätého Kríža bol postavený v roku 1806 na vlastné náklady Andreja Zvadu Paračku. Je to jednoloďová stavba s presbytériom a polkruhovým uzáverom. Veža bola vstavaná do hlavného priečelia. Kazateľnica vo vnútri pochádza z čias výstavby kostola a spolu s plastikou Dobrého pastiera tvorila pravdepodobne pôvodné zariadenie od rezbára Alexandra Belopotockého. Kostol v roku 1899 vymaľoval Jozef Hanula. Už v rokoch sa obnovila samostatná evanjelická farnosť v Ružomberku spolu s dcérocirkvami v Liskovej, Liptovskej Štiavnici a Ľubochni, ktoré sa odlúčili od matkocirkevného zboru v Nemeckej Ľupči. V roku 1873 sa začalo so stavbou nového evanjelického kostola. Tento slúžil až do roku 1925, keď bol postavený nový. Stavba prebiehala v rokoch Projektantom bol Ing. Ján Burjan a stavala ho firma Jozefa Peška zo Zvolena. Kaštieľ svätej Žofie bol už od stredoveku dominantou na križovatke obchodných ciest a zároveň dominantou mesta Ružomberok. Nedávne archeologické výskumy potvrdili

4 v areáli kaštieľa staršie stredoveké pohrebisko, zvyšky renesančnej kanalizácie a v najspodnejších vrstvách štiepané nástroje z neskorej doby kamennej. Areál kaštieľa sa však od prvej písomnej zmienky v roku 1397 spomína pod názvom kaštieľ svätej Žofie. V tom čase sa tu zdržoval kráľ Žigmund a potvrdil tu mestské privilégiá Nemeckej Ľupči. Najstaršia známa stavebná úprava komplexu bola vykonaná na podnet likavského pána Ján Krušiča a jeho manželky Kataríny Pálfyovej. Kaštieľ sa stal navyše po zbúranej Likave sídlom Likavského panstva až do roku Panstvo v kaštieli a jeho okolí zriadilo viacero podnikov, ktoré zvyšovali výnosnosť hospodárenia. V nasledujúcich obdobiach význam kaštieľa svätej Žofie upadal. Jeho vzhľad vážne zmenil požiar Ružomberka 28. júna 1784, keď okrem 68 domov na Malej Podhore a Zarevúcej zhorel aj kaštieľ spolu s pivovarom. Po príchode vojenských jednotiek Varšavskej zmluvy tu boli od začiatku 70 tych rokov až do svojho odchodu v 90 tych rokoch umiestnení sovietski vojaci, ktorí celý areál budovy zničili. Až donedávna mesto Ružomberok zápasilo s problémom záchrany kaštieľa, až pokiaľ problém nebol vyriešený stavbou moderného supermarketu. Súčasťou Ružomberka boli do druhej polovice 14. storočia súčasťou 4 dediny Biely Potok, Černová, Ružomberok a Villa Ludrová. Najstaršia správa o Bielom Potoku ( Feyer Potok, alebo Albo Rivulo ) je z roku 1329 v listine kráľa Karola Róberta, v ktorom znovu potvrdzuje vlastníctvo ludrovského majetku, ku ktorému bol pričlenený aj Biely Potok, šlachticovi Rudolfovi de Liptov. V roku 1340 bol Biely Potok natrvalo pričlenený k majetku mesta Ružomberok ako jedna z jeho ulíc. Černová vznikla v 14. storočí a bola poddanským majetkom mesta. Prvá písomná zmienka o Černovej ( villarum Crnaw ) je až z roku 1461, keď už patrila Ružomberku. Vlkolínec vznikol ako poddanský majetok mesta Ružomberka v priebehu 15. storočia. a pravdepodobne ho vybudovali obyvatelia Bieleho Potoka. Názov zvýrazňuje veľký výskyt vlka v tunjaších lesoch. Prvá písomná zmienka o už existujúcej dedine je z roku Územie Ludrovej sa prvý krát spomína v listine z roku 1340, ktorou bol ohraničený chotár Ružomberka. Prvá zmienka o Villa Ludrovej je v listine z roku V roku 1953 sa spojila so Zemianskou Ludrovou do jednej politickej obce s názvom Ludrová. Osada Rybárpole je doložená ako usadlosť rybárov v roku Patrila Likavskému panstvu. Neskôr sa stala súčasťou Ružomberka. V Ružomberku sa narodili: malair František Belopotocký (1819 po 1848), novinár a spisovateľ Emo Bohúň ( ), politik Ján Drobný ( ), včelársky odborník Štefan Hatiar ( ), hudobný skladateľ Anton Húska ( ), historik a kňaz Štefan Nikolaj Hýroš ( ), politik Ján Janček ( ), spisovateľ Joachim Kalinka (po ), publicista a spisovateľ Alexander Križka ( ), lekár, tolstojovec Dušan Peter Makovický ( ), maliar Florián Milan ( ), historik Karol František Palma ( ), právnik Augustín Ráth ( ), prekladateľ Mikuláš Stano ( ), politik Karol Sidor ( ). V Ružomberku pôsobili: maliar Alojz Fellegi ( ), básnik Ignác Grebáč Orlov ( ), hudobný skladateľ Jozef Chládek ( ), politik Ondrej Janček ( ), zberateľ piesní Ján kadavý ( ), nakladateľ Ján Párička ( ), maliar Karol Polónyi ( ), politik Vavro Šrobár ( ), vydavateľ Karol Salva ( ), básnik Izidor Žiak Somolický ( ), novinár Eduard Urx ( ), a literárny kritik Františkek Votruba ( ). V Černovej sa narodil a v Ružomberku pôsobil a zomrel kňaz a politik Andrej Hlinka ( ).

5 Dnes je mesto centrom priemyslu, celulózovo papierenský kombinát patrí k najmodernejším podnikom na Slovensku. Ružomberok je i strediskom kultúry, pôsobí tu Liptovské múzeum a Galéria Ľ. Fullu. Hochmuth, Z. a kol.: Ružomberok, historicko vlastivedná monografia, Banská Bystrica, Stredoslovenské vydavateľstvo 1969 Houdek, I.: Ružomberok v revolučných rokoch 1848/1849, Martin 1938 Houdek, I. (1934): 600 rokov výsedného mesta Ružomberka, Ružomberok 1934 Hýroš, Š., N.: Zámok Lykava a jeho páni..., Martin 1876 Kovalevský,M.: Dejiny evanjelickej a.v. cirkve ružomberskej a niektoré dávnejšie deje výsadného mesta Ružomberka, Ružomberok 1898 Kürti, J.: Pevnôstka sv. Žofie v Ružomberku, Ružomberok, rok neuvedený Mederly,K.: Ružomberský kostol, Bratislava 1936 Považanová,V.: Zo starších dejín Ružomberka, Liptov 8, Martin, Vydavateľstvo Osveta 1985 Bešeňová Leží na pravom brehu Váhu pri vodnej nádrži Liptovská Mara. Od roku 1951 je tu na ploche 39,81 ha štátna prírodná rezervácia Travertínové polia. Okolie Bešeňovej bolo osídlené už v neolite a v dobe bronzovej. Pri výskumoch tu boli objavené pozostatky sídliska volútovej a bukovohorskej kultúry. Obec je známa aj hromadným nálezom bronzových predmetov a nálezom popolnicového pohrebiska lužickej kultúry. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1279, keď ju kráľ Ladislav IV. ponechal vo vlastníctve Marcela, syna Hilara. Majetok bol súčasťou Liptovskej Teplej a v 14. storočí sa v listinách spomína ako Marcelfalua Marcelova Ves. Tunajší zeman Gregor bol okolo roku 1347 grófom uhorských Pečenehov a získal tak prezývku Bissenius, ktorá sa používala aj pre označenie jeho potomkov, ale aj pre označenie obce. Obec bola po vymretí rodu v roku 1454 vo vlastníctve Pongráca z Liptovského Mikuláša. Neskôr sa stala súčasťou domínia Liptovského hradu a od konca 15. storočia patrila Likavskému panstvu. V roku 1688 majetky v Bešeňovej získali kúpou Dvornikovičovci. Od druhej polovice 16. storočia žili v blízkej usadlosti Mitošinách drobní zemania Mitoškovci. V 18. storočí patrila rodom Lužinskovcov z Reglice a Lužina a Matiašovskovcom. V roku 1863 boli Mitošiny pričlenené k Bešeňovej. Obec vďaka svojim pamätihodnostiam a prírodným dannostiam patrí medzi najnavštevovanejšie v Liptove. Dominantami obce sú: renesančno barokový kaštieľ prestavaný do barokovej podoby v 18. storočí, kaplnka najsvätejšej Trojice postavená v roku 1890, ale aj nový kostol a hlavne termálne kúpaliská. Horúca voda vyvierajúca z hĺbky až 1980 metrov dosahuje teplotu 62 C. Teplota vody v bazénoch sa pohybuje od 30 C do 40 C. V okolí obce sa nachádza prírodná pamiatka Bešeňovské travertíny na ploche 3,18 ha. Erb obce v modrom štíte sa na zlatej plti vznáša kormidlujúci striebroodetý pltník. Hubová Obec leží na ľavom brehu Váhu pre ceste z Ružomberka do Kraľovian. V chotárom obce popod stredoveký hrádok zvaný Turnisko prechádzala od včasného stredoveku dôležitá obchodná cesta do Poľska. Prvá zmienka o obci je z roku 1425, keď kráľ Žigmund udelil Stankovmu synovi Petrovi šoltýske práva v obci. Dedinu už pred tým vybudovali obyvatelia Stankovian. Patrila hradnému panstvu Likava

6 a v stredoveku mala spoločný chotár so Stankovanmi. V roku 1551 tu stáli štyri sedliacke usadlosti, jedna valaská a jedna želiarska usadlosť. Názov obce sa v 16. storočí v dokumentoch vyskytuje výlučne pod pomenovaním Gombáš. Obyvatelia sa venovali najmä drevorubačstvu, chovu oviec, boli známi pltníci a rybári. Podľa súpisu povinností boli obyvatelia obce povinní pre Likavské panstvo loviť ryby vo Váhu, pripravovať kláty pre panské píly, rozvážať hotové dosky, pracovať na majeri v Rybárpoli. Hubová sa stala samostatnou farnosťou v roku 1787, aj keď podľa zachovaných dokumentov misionár Páter Serafín slúžil sväté omše v Hubovej už v roku V roku 1795 tu bol postavený a vysvätený drevený kostol Povýšenia svätého Kríža. V rokoch bol v Hubovej postavený nový neskorobarokový kostol svätého Kríža na mieste pôvodného kostola. Od začiatku 18. storočia sa v Hubovej na Váhu vyberalo mýto, ktoré bolo často predmetom sporov. V lete roku 1925 bola v Hubovej a Stankovanoch veľká povodeň, ktorá najväčšie škody zapríčinila na poliach a v Ľubochnianskej doline. Táto bola z väčšej časti zaplavená vodou. Príval vody odniesol všetky mosty, cesty a elektrická železnica bola na mnohých miestach popretŕhaná. V období prvej Československej republiky sa obyvatelia živili prácou v lesnom hospodárstve a priemyselných podnikoch. Erb obce tvorí v modrom štíte zo zelenej oblej pažite vyrastá zlatý hríb. Okál, K.: Monografia obce Hubová, Hubová 1995 Ivachnová Obec leží v západnej časti Liptovskej kotliny na nive Váhu. Prvá správa o ešte neexistujúcej obci je z roku 1298, keď bol vyčlenený majetok z chotára Liptovskej Teplej pre zemana Ivanka, Slávkovho syna. Vlastníctvo pre Ivankovho syna Jakuba potvrdil v roku 1300 kráľ Ondrej III. Dedina bola majetkom potomkov zemana Ivanka až do konca 14. storočia, keď bola pričlenená k hradnému panstvu Likava. V 14. storočí sa obec spomína pod názvom Iwankháza, v 16. storočí ako Iwachnowa. Ivachnovú získal od Ferdinanda I. donáciou z 2. januára 1543 Ladislav Rády (+1572), kastelán hradu Likava, oddaný sluha Ľudovíta Pekryho, liptovského župana a krajinského hodnostára. Pred budovou obecného úradu sa nachádza náhrobný kameň rodiny Rádyovcov z roku Aj keď má obec úrodný chotár, v minulosti ho postihovali časté povodne. Obyvateľstvo sa zaoberalo skoro výlučne poľnohospodárstvom. Súčasťou Ivachnovej sú od polovice 19. storočia Lazy. Obec získal koncom 13. storočia Pavol, syn Ivana a bol zároveň povýšený do zemianskeho stavu. Obec bola vlastníctvom zemianskeho rodu Gilániovcov, Vlkovcov, Brnovcov, Potovskovcov a Mitoškovcov. Erb obce tvorí v červenom štíte strieborná, zlatovlasá Panna Mária so zlatým lúčovitým nimbom okolo hlavy a so strieborným, zlatovlasým Dieťaťom vľavo v náručí, sprevádzaná vľavo zlatým slnkom. Kalameny Obec leží v severozápadnej časti Liptovskej kotliny pod Chočskými vrchmi v doline potoka Kalamenianky.

7 V roku 1264 kráľ Belo IV. daroval Klementovi, synovi Jóba, z Liptovskej Teplej drobný majetok s rozsahom troch popluží, vyčlenený z majetku Liptovskej Teplej. Vlastníctvo majetku Klementovi potvrdil aj kráľ Ladislav IV. v rokoch 1278 a V tom čase tu ešte osada nestála, lebo územie sa spomína ako terram Clementini Klementova zem. Klement sa po roku 1283 na tomto území usadil. Jeho potomkovia v 14. storočí používali osadu v prídomku. Názov osady bol nepochybne odvodený od mena Klementa v maďarskej podobe Kelemen. Na konci 16. storočia (1583) tu bývali v piatich kúriách zemania Lofajovci, možno potomkovia Klementa. Neskôr tu žili aj Argalášovci, Madočianskovci, Kasanickovci a po roku 1637 zemania Hazuchovci, ktorí však neboli príbuzní domácich zemanov. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom oviec. Obec sa zapojila do SNP. JRD vzniklo v roku 1952, v roku 1954 sa rozpadlo. V roku 1958 bolo začlenené do Štátnych majetkov v Liptovskej Teplej. Osudy dediny sú od počiatkov späté s dejinami Veľkého Liptovského hradu zvaného aj Starhrad. Prvá zmienka o hrade pochádza z roku 1262 v listine, ktorou kráľ udelil Hongovi, kamenárovi a Izumbarovi, mechanikovi vojenských zariadení za výstavbu a udržiavanie hradu v dobrom stave tri poplužia zeme pod vybudovaným hradom. Kráľ Matej Korvín ho po vzájomných roztržkách medzi Petrom Komorovským Pongrácom z Liptovského Mikuláša dal rozbúrať a od roku 1474 sa spomína ako Pustý hrad, Starý hrad. Obec v súčasnosti používa erb, v ktorom je v modrom štíte zlatý hrad podľa predlohy staršieho obecného pečatidla. Komjatná Obec leží na pravom brehu Váhu v západnej časti Liptova a hraničí s regiónom Oravy. Komjatná sa v 19. storočí preslávila nálezmi z mladšej a neskorej doby bronzovej. Súčasťou nájdených bronzových pokladov boli aj tri meče, ktoré podľa najvyššej koncentrácie výskytu nazývajú bádatelia aj liptovským typom. Celkom sa tu našlo 65 celých predmetov a ich zlomkov, z ktorých najcennejším nálezom bol bronzový náboj kolesa so závlačkou v podobe štylizovaných vtáčích hlavičiek. Závažné poznatky o dejinách regiónu priniesol výskum zaniknutého tunajšieho kostola sv. Ducha. Našli sa tu základy staršej sakrálnej architektúry a celkovo 16 hrobových celkov z obdobia stredoveku. Výskum tu doložil existenciu najstaršej cirkevnej stavby s počiatkami už niekde v storočí. Prvá písomná zmienka o osídlenom území a poli medzi riekami Váhom a Oravou zvanom Komnatha je z roku 1330, v rámci donácie župana Donča koniarovi Petrovi, synovi Františka z Liptova. Názov obce je odvodený od slova komňata, označujúceho prícestný hostinec alebo inú stavbu, ktorá tu existovala už v 13. storočí. Dedina bola vybudovaná na podnet zemana Pavla na zákupnom práve v blízkosti staršej usadlosti a jej zakladatelia využili aj právo postaviť si kostol. Najstaršia správa o kostole svätého Ducha v Komjatnej a tunajšej farnosti je z roku Postavený bol na románskych základoch staršej sakrálnej stavby. V roku 1820 zrútil a neďaleko bol postavený nový kostol svätého Gála. Z pôvodnej zástavby sa zachovalo trojpriestorových zrubových domov na kamennej podmurovke so šindľovou strechou. Obyvateľstvo sa v minulosti zaoberalo okrem poľnohospodárstva košikárstvom a rezbárstvom. Obec bola vlastníctvom jednej vetvy rodu Turanskovcov a Madočianskovcov.

8 Súčasťou obce je dnes aj osada Studničná, ktorá sa prvý krát spomína v roku Patrila Turanskovcom. V polovici 19. storočia sa stala súčasťou Komjatnej. Erb obce tvorí v červenom štíte vpravo na zlatej otvorenej korune stojaci doľava otočený strieborný holub so zlatou zbrojou a troma zlatými listnatými vetvičkami v zobáku. V ľavo dole sa vznáša strieborný privrátený polmesiac s tvárou a nad ním strieborná hviezdička. Likavka Rozprestiera sa na pravom brehu Váhu v doline potoka Likavka pod zrúcaninami stredovekého hradu Likava. Na hradnom vrchu sa našli pozostatky sídliska púchovskej kultúry. A poveľkomoravského sídliska. Hrad tu bol vybudovaný županom Dončom niekedy v prvej tretine 14. storočia. Názov obce Likavka sa prvý krát spomína v roku 1300, v metácii majetku Čerín zemana Ladislava de Likua. Najstaršia správa o majetku Likavy je v dnes neznámej listine kráľa Belu IV. ( ), ktorou daroval toto územie zemanovi Mikulášovi. V roku 1335 potomkom Mikuláša dal kráľ za územie Likavy časť majetku Trnovca a iným tunajším zemanom v roku 1341 daroval za likavský majetok časť Ľubele. Po odchode zemanov odišli aj poddaní a nová dedina tu vznikla až v 15. alebo 16. storočí. Dejiny obce sú späté s dejinami hradu, ktorý sa stal sídlom administratívy kráľovských majetkov v Dolnom Liptove. V rokoch ho obsadili a využívali husiti. Po zničení hradu Liptov v roku 1474 sa stal sídlom správy aj pre obce stredného Liptova. Hrad bol rozširovaný a prestavovaný. V 16. storočí ho Pekryovci renesančne prestavali a v polovici 17. storočia tu Ilešházyovci vybudovali renesančno barokové opevnenie. V roku 1707 bol hrad na príkaz Františka Rákocziho II. zbúraný. Obyvatelia Likavky vykonávali pre hrad rôzne služobnosti. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, tkáčstvom, pletením košov, vyrezávaním drevených sošiek a pltníctvom. S rozvojom priemyslu v neďalekom Ružomberku od 20. storočia čoraz viac obyvateľov hľadalo pracovné príležitosti v meste. Počas Slovenského národného povstania sa obyvatelia aktívne zapojili odboja. Za účasť v odboji fašisti v lokalite Kramariská pod Chočom na sklonku vojny popravili 11 vlastencov. V obci sa nachádza neogotický rímsko katolícky kostol svätého Juraja, postavený v roku 1880 podľa projektov Blažeja Bullu architekta z Martina. Je to jednoloďová stavba s rovno uzavretým presbytériom, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V juhozápadnej časti vrchu Paračka sa nachádza prícestná kaplnka Sedembolestnej Panny Márie postavená v roku Likavka patrí k slovenským obciam, ktoré zachovávajú folklórne tradície. Prejavuje sa to aj usporadúvaním detských folklórnych slávností (po prestávke) už v zrenovovanom amfiteátri pod hradom. Z významných rodákov treba spomenúť priateľa A. Hlinku, kňaza, národovca, spisovateľa a politika Jozefa Kačku. Súčasný erb obce vychádza zo staršej podoby. V modrom štíte vpravo na dvojitom brale strieborný hrad a vľavo veľký zlatý vznášajúci sa lemeš. Liptovská Lúžna Obec je najmladšou obcou v doline potoka Revúca. Pomenovanie Lúžna je odvodené od názvu potoka pretekajúceho týmto územím. Lúžna zároveň patrí k najmladším dedinám v Liptove. Zakladacia listina Liptovskej Lúžnej je z 5.augusta 1670, ktorú vydal Štefan Thököly osadníkom kolonizujúcim

9 lúky zvané Lúžna v Lúžnianskej doline, patriace Likavskému panstvu. Osada vznikla šoltýskou kolonizáciou. Šoltýsom, lokátorom Lúžnej bol Juraj Veselovský z dediny Veselé na Orave. V roku 1682 bol v Liptovskej Lúžnej postavený malý drevený kostolík s drevenou vežičkou zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. V roku 1701 bol prestavaný. V roku 1787 si postupný nárast obyvateľstva vynútil vznik samostatnej farnosti v Liptovskej Lúžnej a tunajší kostolík sa stal farským. Existoval až do roku 1831, keď bol na vŕšku uprostred obce postavený súčasný murovaný kostol svätej Trojice. Viaceré liptovské obce sú charakteristické chytaním šeliem ohrozujúcich pokojný chov domácich zvierat, tak sa špecifickým stalo aj chytanie medveďov v Lúžnej. Táto charakteristická činnosť Lúžňanov sa nakoniec dostala aj do obecného znaku. V písomnostiach Liptovskej stolice sa najstarší záznam o chytení jedného medveďa v Liptovskej Lúžnej zachoval z roku V roku 1910 prišla pohroma pre Liptovskú Lúžnu v podobe veľkého požiaru. Pri požiari v roku 1910 zhorelo 27 domov, o katastrofe v tom čase písalo viacero periodík. V lete roku 1911 požiar opäť zachvátil Lúžnu a podľahlo mu až 40 domov. Obyvateľstvo sa aktívne zapojilo do odboja počas druhej svetovej vojny. Obec na sklonku vojny vo februári 1945 vyrabovala jednotka tzv. Vlasovovej armády. Počas vojny padlo na bojiskách 40 mužov z obce. Obyvateľstvo sa od vzniku obce zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom oviec. Patrilo do poddanskej závislosti hradu Likava. Veľká časť mužov sa živila od vzniku obce baníctvom či už v neďalekých baniach na Magurke, v období prvej Československej republiky aj za hranicami krajiny v Nemecku a Francúzsku. Kostol najsvätejšej Trojice, postavený v roku 1823, bol v rokoch upravovaný a v roku 1959 generálne opravený. Je jednoloďovou stavbou s rovným presbytériom, pristavanou sakristiou a vstavanou vežou. V obci sa nachádza aj prícestná kaplnka na ceste medzi Liptovskou Lúžnou a Liptovskou Osadou postavená v polovici 19. storočia. Erb obce tvorí v modrom štíte na zelenej pažiti vpravo doľava obrátený striebroodetý poľovník v zlatých čižmách a zlatom klobúku mieriaci zlatou puškou na zlatého medveďa stojaceho vpravo na zadných končatinách. Stano, P. (1966): Liptovská Lúžna, In. Vlastivedný časopis, roč. XV, č.1, s Liptovská Osada Nachádza sa v Revúckej doline južne od Ružomberka na sútoku potoka Korytnica s Lúžňankou. Obec bola založená v rámci goralskej kolonizácie v roku 1649 obyvatelia z pohraničných dedín na Orave. V roku 1649 sa spomína pod názvom Oszada. Patrila k hradnému panstvu Likava. Od 18. storočia bola v Liptovskej Osade stanica dostavníkovej pošty na trase Banská Bystrica Ružomberok. V rokoch postavili v Osade drevený kostolík zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi. V roku 1745 bol už v dosť schátralom stave, a preto v roku 1752 na jeho mieste postavili nový kostol, ktorý sa stal sídlom novej farnosti.

10 Súčasťou obce je aj osada Korytnica, kde sa nachádzajú najvyššie položené kúpele na Slovensku. Kúpele tu začali vznikať v polovici 19. storočia pri prameňoch známych už v 16. storočí. Využívalo ju likavské panstvo. Prvý kúpeľný dom tu bol postavený v roku Liečili sa tu črevné a žalúdočné choroby. Úpadok kúpeľov nastal po požiaroch v rokoch 1911 a Dnes sa tu liečia tiež pacienti s chorobami zažívacieho ústrojenstva a liečivá voda sa plní do fliaš a predáva sa pod značkou Korytnica. Korytnica bola spojená s Liptovskou Osadou a Ružomberkom úzkokoľajnou lesnou železničkou, tzv. Korytničkou, od r (zrušená bola v roku 1974). V Korytnici vybudovali v roku 1856 drevenú kaplnku svätého Ondreja, ktorá po rôznych opravách slúži dodnes Miestne obyvateľstvo sa živilo prácou v lese, poľnohospodárstvom, pastierstvom a baníctvom. Už od 18. storočia sa tu spracovávalo na dvoch pílach drevo. Barokový kostol svätého Jána Krstiteľa z roku 1752, bol opravený a zväčšený v roku Je jednoloďovou stavbou s transpetom, štvorcovým presbytériom, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V obci sa nachádza aj kostol československej cirkvi, postavený v roku Je sieňovou stavbou s vysokou vstavanou vežou. Z kultúrnych pamiatok tu nájdeme niekoľko ľudových domov a pamätné miesta SNP. V Korytnici ide o budovu liečebného domu Hygea, kde bola počas SNP umiestnená Vojenská nemocnica z Ružomberka. V Liptovskej Osade, resp. Korytnici sú aj pamätníky parašutistom, ktorí boli vysadení v priestore Liptovská Osada Prašivá. Je tu aj pamätník SNP. Erb obce tvorí v červenom štíte na striebornej ceste zlatý rebrinový voz ťahaný dvoma pármi strieborných koní so zlatým postrojom poháňaných striebroodetým kočišom so zlatou čiapkou a zlatým bičom. Liptovská Štiavnica Obec Liptovská Štiavnica leží v údolí potoka Štiavničanka, v juhozápadnej časti Liptovskej kotliny na úpätí Nízkych Tatier. Nad obcou sa nachádza archeologické nálezisko z obdobia púchovskej kultúry, Lúčny hríb. Pri výskumoch sa tu odkryli stopy osídlenia z veľkomoravského obdobia. Najstaršia písomná správa o existencii Liptovskej Štiavnice je z roku 1300, kde sa obec spomína ako Sceunicha. Jej skorší vznik dokazuje existencia neďalekého kostola Všetkých svätých umiestneného mimo sídlisk pre okolité obce postaveného na začiatku 13. storočia. Tunajší zemania Štiavnickovci používali názov obce v predikáte. Okrem nich žilo v obci viacero zemianskych rodov, z ktorých treba spomenúť aspoň najvýznamnejšie: Rakovský, Štiavnický, Tholt, Pružinský, Kasanický, Povolný, Kivoň, Mojš, Hrabussay, Poprac a iné. Neskoršie, z dôvodov ľahšieho spravovania veľkého majetku, sa členovia rodov Tholt, Kasanický a Mojš združili do zemianskych komposesorátov a jeden volený člen zpomedzi nich vždy tento majetok spravoval. Na potokoch Štiavničanke a Ludrovianke boli už oddávna vhodné podmienky pre fungovanie rôznych vodných zariadení. Na Ludrovianke už v roku 1344 stál mlyn, píla, garbiareň a stupy na súkno. Obyvateľstvo sa väčšinou zaoberalo poľnohospodárstvom. JRD vzniklo v roku V roku 1933 bola postavená rímsko katolícka zvonica na mieste staršej drevenej zvonice postavenej okolo roku V rokoch bol postavený v obci kostol zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie podľa projektov Ing. arch. Mariana Dúhu a Ing. arch. Izabely Dúhovej. Na križovatke medzi Liptovskou Štiavnicou a Ludrovou stojí kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Je to menšia stavba s neorománskymi a neoklasicistickými prvkami, postavená na začiatku 20.storočia.

11 Do roku 1945 tu stál aj ranorenesančný opevnený kaštieľ nazývaný Jánošovskuo, postavený začiatkom 15. storočia. Bol typom blokového opevneného vodného kaštieľa pevnôstky. Bol pomenovaný Jánošovskuo podľa majiteľa Jána Rakovského, ktorý ho dal v roku 1644 obnoviť. Postupom času stratila pevnôstka strategický význam a tak v roku 1815 jej majiteľ Móric Rakovský dal zbúrať hradby a bašty. Druhý kaštieľ je mladší a je postavený v neskoro renesančnom štýle niekedy v období 17. storočia. V roku 1750 bol prestavaný do barokovej podoby a v roku 1880 bol rozšírený o dve veže, takže v súčasnosti má štyri okrúhle nárožné veže. V roku 1914 bola postavená v obci škola. V roku 1924 bola postavená budova obecného domu a v roku 1931 bola k nemu zrealizovaná prístavba. Erb obce tvorí v zelenom štíte strieborný latinský kríž a na ňom nasadená zlatá tŕňová koruna. VÍTEK, P.: Liptovská Štiavnica. Peter Huba Dolný Kubín Liptovská Teplá Obec leží na pravom brehu Váhu, východne od Ružomberka. Prvá písomná zmienka o Liptovskej Teplej je z roku 1264, v rámci vymedzenia chotára budúcich Kalamien. Domínium Teplej bolo kráľovským majetkom, na ktorom vzniklo viacero stredovekých dedín. Teplá patrila medzi najstaršie dediny v Liptove, ktoré vznikli pred 11. storočím. Pomenovanie dediny je odvodené od názvu tunajšieho potoka. Ranogotický kostol svätého Filipa pochádza z konca 13. storočia. Najstaršia písomná správa o kostole je z roku Od 18. storočia sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s jarmočným právom. Časť obce patrila Likavskému panstvu a časť rôznym zemianskym rodom. V stredoveku Parížovským, neskôr Rakovskovcom a od 18. storočia Dvornikovičovcom, ktorí si tu postavili aj kúriu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, spracovaním dreva a pltníctvom. JRD bolo v obci založené v roku 1950, v roku 1962 bolo začlenené do štátnych majetkov. Súčasťou obce sú Madočany. Prvá písomná zmienka o dedine je z roku 1326, keď zvolenský župan Donč daroval územný majetok medzi súčasnými Madočanmi a Kalamenmi Štefanovi a Jakubovi, synom Ludka. V 14. storočí sa obec vyskytuje pod názvom Madachfelde (Madačovo pole) a Madachhaza (Madačova usadlosť). V roku 1390 daroval kráľ Žigmund časť tunajších majetkov zemanom zo Šoldova. V 14. storočí obec patrila predkom Jána Literáta, ktorý bol za falšovanie listín v roku 1390 upálený. Tunajší zemania používali názov obce v predikáte. Neskôr obec patrila Madočianskovcom a Kubíniovcom. Tunajší obyvatelia sa zaoberali ovčiarstvom, pálením liehu, ženy od 18. storočia výšivkárstvom. Súčasný kostol zasvätený apoštolom svätému Filipovi a Jakubovi bol prestavaný na konci 14. storočia a na začiatku 15. storočia. V rokoch boli pristavané bočné kaplnky, v roku 1576 bola pristavaná veža a v roku 1590 bola preklenutá loď kostola. V poslednej tretine 17. storočia okolo kostola vybudovali kamenný obranný múr. Rôzne úpravy a opravy chrámu prebiehali v 18. storočí a v rokoch 1895, 1900 a Stavba kostola je jednoloďovou stavbou s rovným uzáverom presbytéria s pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V katastri obce sa nachádza aj prícestná klasicistická kaplnka vežovitého tvaru z 19. storočia so sochou svätého Jána Nepomuckého. Budova fary je ranobaroková, pochádzajúca z druhej polovice 17. stor. Ďalšou pamiatkou je neskororenesančný kaštieľ z druhej polovice 17. stor.,

12 zbarokizovaný v 18. stor. V časti Madočany sa nachádza klasicistický kaštieľ s hospodárskymi budovami z r V Liptovskej Teplej sa narodil básnik Daniel Pribiš (asi ), pôsobil tu maliar a spisovateľ Róbert Dúbravec st. ( ), básnik Michal Institoris st. (asi ), barokový spisovateľ Ondrej Lucae ( ) a spisovateľ Daniel Sinapius Horčička ( ). Erb obce tvorí v červenom štíte na hrote zlatého, kolmo postaveného meča položené strieborné váhy so striebornými ramenami a zlatými miskami ako atribúty svätého Michala. Liptovské Revúce Obec leží na strete Nízkych Tatier a Veľkej Fatry v pramennej oblasti potoka Revúca. Na území pomenovanom podľa potoka Revúca sa nachádzala stará osada už pred 13. storočím. Na začiatku 14. storočia však zanikla. Koncom 15. storočia tu vznikla medená huta, kde sa spracovávala medená ruda zo Španej doliny. Okolo podniku sa vytvorila uhliarska a hutnícka osada. Po zániku huty v 16. storočí sem ďalší osadníci neprichádzali. Na prelome 16. a 17. storočia vznikli v jej blízkosti bývalej osady ďalšie na podnet Likavského panstva dve Veľký a Malý Hričkov. Neskôr prevzali aj tieto dediny názov Revúca a administratívne sa spojili do jedného celku pod názvom Tri Revúce. V Liptovských Revúcach bol okolo roku 1696 postavený drevený kostolík s drevenou zvonicou zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Nachádzal sa na území Strednej Revúcej. V roku 1819 bol na jeho mieste postavený murovaný kostol Očisťovania Panny Márie a v tom istom roku sa stal sídlom novoutvorenej farnosti. Obyvateľstvo sa od počiatkov živilo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Na prelome 19. a 20. storočia nastal z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí hromadný odliv tunajších obyvateľov do Západnej Európy a Ameriky. V roku 1934 vyhorela Nižná Revúca. Obyvatelia sa zapojili do SNP a pomáhali partizánom. Aj po vojne obyvatelia pracovali v baniach v Ostrave, Rudňanoch, Dúbrave. Novší barokovo klasicistický kostol Očisťovania Panny Márie je postavený v roku 1819 bol v roku 1954 obnovený. Je to typ jednoloďovej stavby s rovným presbytériom, pristavanou sakristiou, vstavanou vežou a malou vstupnou predsieňou. Drevená zvonica zo začiatku 19. storočia sa v Liptovských Revúcach zachovala dodnes. Pri mlyne vo Vyšnej Revúcej bola v roku 1822 postavená kaplnka. Erb obce tvorí v modrom štíte päť nerovnakých strieborných vrchov. Na štyroch vrcholoch vyrastajú zelené stromy a na druhom vrchole zľava zlatý kamzík stojaci na zadných končatinách. Vo vrchnej časti štítu je zlatá otvorená koruna. Liptovské Sliače Obec sa nachádza východne od Ružomberka v nízkotatranskej časti Liptovskej kotliny. Územie bolo osídlené v neolite. Dôkazom je výšinné sídlisko s kanelovanou keramikou. Ďalším dôkazom je hromadný nález bronzových mečov liptovského typu a žiarové pohrebisko z doby halštatskej.

13 Najstaršie správy o Sliačoch sú z rokov 1251 a 1252, kde sa spomínajú dve dediny na území dnešných Sliačov duas villas nostras Scelech vocatas. Ide nepochybne o Nižný a Vyšný Sliač, ktoré boli v tom období kráľovským majetkom. Od roku 1251 sa stali cirkevným majetkom. Najprv patrili kláštoru premonštrátov v Kláštore pod Znievom, neskôr ostrihomskému arcibiskupovi a v 16. storočí jezuitom v Kláštore pod Znievom. Stredný Sliač sa vytvoril v okolí novovybudovaného kostola v 15. storočí a v 18. storočí získal mestské výsady. Tri obce boli administratívne spojené, mali spoločného richtára a vystupovali pod úradným názvom Oppidum Trium Slécsch, v 19. storočí pod maďarským názvom Háromszlécs. Do roku 1326 patrili Sliače po cirkevnej stránke k farnosti svätého Michala v Liptovskom Michale. Na podnet turčianskeho prepošta Valentína vybudovali medzi Sliačmi murovaný kostol zasvätený apoštolom Šimonovi a Júdovi. Je možné, bol postavený na starších základoch, pretože v zozname pápežských desiatkov sa uvádza už v roku V roku 1927 sa obce spojili do jednej s názvom Sliače a od 1. júla 2001 používa obec úradný názov Liptovské Sliače. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a na začiatku 17. storočia boli najväčšou dedinou v Liptove. Prekvitali tu aj remeslá, obchod s hovädzím dobytkom, pracoval tu pivovar a viaceré mlyny. Obyvateľstvo sa zaoberalo aj chovom oviec. Sliačskych valachov si najímali ako odborníkov aj do iných obcí. Kostol bol v roku 1570 bol renesančne zaklenutý a opevnený. V 80 tych rokoch 17. storočia bola k nemu pristavaná veža a dokončená bola až v roku Obranný múr pochádza z druhej polovice 17. storočia. Na začiatku 18. storočia bol kostol prestavaný v barokovom štýle. V roku 1830 bol rozšírený bočnou kaplnkou a v roku 1898 bola predĺžená loď kostola. V rokoch 1956 a 1961 bol kostol obnovený a časť jeho nástenných malieb zo 14. a 15. storočia bola zreštaurovaná P. Mendlom. V obci sa nachádza aj drevená ľudová zvonica zo začiatku 19. storočia. V posledných rokoch bol v obci dokončený nový veľkokapacitný kostol Dvoch sŕdc. Pre obec je charakteristická potočná radová zástavba, ktorá vznikla splynutím troch dedín (Vyšného, Stredného a Nižného Sliača obec niekedy niesla aj názov Tri Sliače pri Ružomberku). Zo začiatku 20. storočia pochádzajú rady zrubových omazaných a obielených sýpok s voľne nasadenou strechou. Na štíte sú vetracie otvory a v priečelí vstupná bránka. Pri Vyšnom Sliači sa nachádzajú teplé, slabo sírovodíkové kyselky a travertínové uloženiny. Najvzácnejším útvarom je Mofetový prameň travertínová kopa s prameňom. V Sliačoch sa narodil maliar Jozef Hanula a pôsobili tu významný slovenský kňaz a politik Andrej Hlinka a kňaz a historik Jozef Kútnik Šmálov. Erb obce tvorí v modrom štíte na prostrednom vrchu červeného trojvršia z jedného bodu vyrastajúce tri strieborné ľalie, spomedzi ktorých vyrastajú dva zlaté klasy. Nad ľaliami sa vznášajú tri zlaté hviezdy. Kútnik Šmálov, J.:...myšlienky zostávajú, Liptovské Sliače , Liptovské Sliače 2001 Liptovský Michal Leží východne od Ružomberka nad ústím Ľupčianky do Váhu. V chotári obce boli objavené zvyšky osídlenia ľudu lužickej kultúry a slovanské sídlisko z veľkomoravského obdobia. Majetok kostola svätého Michala sa spomína v roku 1270 v rámci vymedzenia chotára blízkej Partizánskej (Nemeckej) Ľupče. Obec vznikla neskôr v okolí staršieho kostola. V 16. storočí sa spomína pod názvom Zenth Mihal. Kostol svätého Michala

14 bol postavený nad ústím potoka Ľupčianka do Váhu pravdepodobne už na začiatku 13. storočia. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1237, keď sa spomína ako kostol svätého Michala, stojaci v teplanskom chotári. Podľa týchto informácií kostol svätého Michala bol pôvodne postavený mimo sídlisk a osada, ktorá tu neskôr vznikla prevzala meno patróna kostola. Kostol svätého Michala patrí medzi kostoly z najstaršej skupiny liptovských sakrálnych stavieb. V chotári obce vznikla už na prelome 16. a 17. storočia papiereň patriaca mestu Ľupča a bola najstaršou známou papierňou v Liptove. Miestna železná huta je doložená už v 16. storočí a patrila fare v Liptovskej Teplej a neskôr zemianskemu rodu Rádyovcov. V roku 1924 sa obec pričlenila k Ivachnovej a osamostatnila sa v roku Obec sa zapojila do SNP. Nemci časť obce vypálili. V roku 1955 tunajší roľníci vstúpili do Štátnych majetkov v Ivachnovej. Kostol svätého Michala archanjela je pôvodné gotický postavený okolo roku V druhej polovici 19.storočia bol prestavaný. Stavba je jednoloďová s polygonálnym uzáverom presbytéria., ktoré je zaklenuté gotickou rebrovou krížovou klenbou s lunetovým uzáverom. Zvonica je drevená stavba zo 17.storočia vo vrchole s cibuľou. Jej spodná časť je murovaná a tvorí bránu do ohrady kostola. Obec je rodiskom básnika Izidora Žiaka Smolického ( ), spisovateľa Jána Ďateľa ( ), básnika Ľudovíta Bešeňovského. Je aj pôsobiskom významného slovenského historika Štefana Nikolaja Hýroša ( ). Erb obce tvorí v čiernom štíte na striebornom ležiacom čertovi stojaceho strieborného rytiera so zlatým plamenným mečom v pravici a v ľavici držiaceho veľkú zlatú reťaz s pripútaným čertom. Dzuriak, K., Považanová, V.: Liptovský Michal kalendárium, Liptovský Michal 1996 Lisková Lisková sa nachádza v prímestskej oblasti mesta Ružomberok pri železničnej trati Žilina Košice. V blízkosti obce sa nachádza prírodný útvar Skalná päsť, prírodné rezervácie Mohylky, Ivachnovský luh, lesný porast Konislav a Liskovská jaskyňa, preslávená bohatými archeologickými nálezmi z rôznych období. Pozornosť vzbudzujú hlavne kamenné štiepané nástroje a zlomky medených šperkov, ktorých spoločný výskyt je charakteristický najmä pre neskorú dobu kamennú eneolit. Mimoriadny význam náleziska začali odborníci tušiť najmä po roku 1993, kedy bola pri vstupe do známej Jánošíkovej siene nájdená malá kovová plastika býčka. V okolí obce sa našli aj pozostatky dvoch hradísk lužickej kultúry. Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1252 v listine kráľa Bela IV., kde sa v rámci vymedzenia majetku Sliačov spomína aj susediaci chotár Liskovej v listine uvádzanej ako villa Lisk. Vznik Liskovej sa predpokladá už v 12. storočí, čo dokazuje umiestnenie kostola svätého Martina v Martinčeku medzi Liskovou a Likavkou postaveného pred rokom Názov Liskovej je odvodený od mena jej zakladateľa zemana Liska, pretože v 13 a 14. storočí sa Lisková spomína ako villa Lisk alebo Liskfalua. V polovici 14. storočia vybudovali v Liskovej kostol zasvätený Božiemu telu. V tomto období sa Lisková odtrhla od farnosti svätého Martina v Martinčeku. Neskôr patrila k farnosti v Ružomberku a od roku 1804 je samostatnou farnosťou. V roku 1391 sa v rámci prešetrovania oprávnenosti majetkových držieb v Liptove pre komisiu dostavil aj Seberith z Liskovej a dokazoval oprávnenosť držby svojich tunajších majetkov listinou vystavenou Imrichom

15 Bubekom, liptovským županom. Listina sa týkala bližšie neidentifikovaných slobôd, ktoré mu udelil Bubek a jeho otec v rokoch Liskovskí obyvatelia boli poddaní hradu Likava. Medzi robotné povinnosti patrila práca na majerských poliach a lúkach, pestovanie a nakladanie kapusty, vŕtanie drevených rúr pre hradný vodovod, udržiavanie plotov na majeri, dovoz soli z Poľska, dovoz obilia zo sýpok na hrad, spracovanie konope a vozenie ľadu do hradných pivníc. Od polovice 16. storočia do roku 1779 vlastnil časť majetkov v Liskovej drobný zemiansky rod Török Mustafa. Prvá škola sa v Liskovej spomína už v roku 1551, ešte pred utvorením samostatnej farnosti. Bola to humanistická protestantská latinská škola existujúca v rokoch K odchovancom tejto školy patril aj tunajší rodák Ján Liskovíni, ktorý študoval v roku 1577 na malostranskej škole svätého Mikuláša v Prahe a okolo roku 1630 pôsobil ako rektor reformačnej školy v Bojniciach. Jeden z najväčších požiarov Liskovej vypukol 29. mája 1885 predpoludním. Z jednej horiacej budovy sa oheň rýchlo šíril a v krátkom čase zhorelo v obci 119 domov. Lisková patrila v 20 tych rokoch 20. storočia medzi prvé obce v dolnej časti Liptova, ktoré sa začali zaujímať o elektrifikáciu. Obyvatelia sa zapojili do Slovenského národného povstania. V chotári obce bolo 2. februára 1945 popravených 23 ľudí zatknutých v Liptove a po celom Slovensku, obvinených z ilegálnej činnosti. Jednotné roľnícke družstvo bolo založené v roku V roku 1961 boli zlúčené dva samostatného družstva Lisková a Turík do jedného pod názvom JRD pod Chočom v Liskovej. V roku 1978 sa zlúčili JRD pod Chočom Lisková a JRD Sliače Na mieste pôvodného gotického kostola, ktorého stavba bola staticky narušená, bol v rokoch postavený nový kostol premenenia Pána podľa projektov architekta M. M. Harminca. Z pôvodného objektu kostola sa zachovala veža s barokovou cibuľou postavená pri prestavbe kostola v roku Na miestnom cintoríne sa nachádza kaplnka svätého Jána Nepomuckého a pod vrchom Mních kaplnka Panny Márie z roku V obci sa narodil politik a lekár Vavro Šrobár ( ). Erb obce tvorí na vysokej zelenej pažiti strieborný lem veľkého lemeša a strieborný zlatostrechý kostol s tromi úzkymi modrými bránami a dvoma modrými oknami, s dvojitým zlatým krížom na vrchole veže zastrešenej dvoma na seba položenými kupolami a iným dvojitým krížom na konci zlatej oblej strechy. VÍTEK, P. a kol. : Lisková Marmota Press Poprad Ľubochňa Obec leží v západnej časti Liptova na jeho hranici s Oravou pri ústí riečky Ľubochnianky do Váhu. Pravdepodobne už v polovici 16. storočia vznikla v Ľubochnianskej doline v miestach, kde dnes stojí horáreň na Hutách, bola založená sklárska huta. Prvý krát sa spomína v zmluve z roku 1629, ktorá je akousi prílohou urbára Likavského panstva z roku Z niektorých písomných záznamov sa nedozvedáme, že huta pracovala ešte na začiatku 19. storočia. V 17. storočí tu existovali dve píly hradného panstva Likava spolu so spomínanou sklárskou hutou, neskôr aj trvalejšie sídelné jednotky sa tu začali vytvárať až na konci 18. storočia. V tom čase tu stáli hostinec a domy rybárov a hájnikov. S pomenovaním Ľubochňa sa prvý krát stretávame až v roku 1808.

16 Väčšina obyvateľov sa živila prácou v panských lesoch a v drevárskej výrobe. Na začiatku 19. Storočia (asi v roku 1838) bol v Ľubochni postavený aj hámor so skujňovacou vyhňou na spracovanie železnej rudy, ktorá sa sem dovážala na vozoch a pltiach od Liptovského Mikuláša a Liptovského Hrádku. Ľubochňa ako významné centrum priemyslu sa začala budovať na prelome 18. a 19. storočia. Snaha urobiť z osady Ľubochne druhý priemyselný komplex v Liptove po Liptovský Hrádok bola podnietená vtedajším Likavsko hrádockým prefektom Františkom Wisnerom z Morgensternu (* ). V 19. storočí bola po Liptovskom Hrádku druhou priemyselne najvyspelejšou časťou Likavsko hrádockého panstva. Kúpele v Ľubochni boli založené na konci 19. storočia. Začiatky kúpeľov možno presnejšie zaradiť do roku 1890, keď tu dal erár postaviť niekoľko viliek pre letovisko svojich vyšších úradníkov. Iniciátorom tejto akcie bol vtedajší riaditeľ lesnej správy, lesmajster Albert Bodó. Jeho pričinením v roku 1894 otvorili Ľubochňu ako štátne letovisko pre svojich vyšších úradníkov. V tom istom roku spojili dreveným mostom Ľubochňu s vlakovou stanicou za Váhom. Po roku 1897 sa letovisko zmenilo na klimatické kúpele. Počas svetovej vojny tu návštevnosť prudko klesala a po jej skončení sa len pomaly zvyšovala. Tunajšie kúpele sa dobre osvedčili na liečenie dýchacích katarov, anomálií a rozličných iných vnútorných chorôb. Ľubochnianska lesná železnica patrila medzi najstaršie na Slovensku, bola v prevádzke 62 rokov a od začiatku svojej prevádzky mala k dispozícii elektrickú trakciu. Bola postavená v rokoch a mala erárnej lesnej správe vyriešiť všetky problémy so zvážaním vyťaženého dreva z Ľubochnianskej doliny. Prevádzka na trati sa skončila v roku V roku 1882 bola administratívne zlúčená s Hubovou (Gombášom), pričom obidve obce si svoj názov ponechali. Ľubochňa sa osamostatnila 1. januára Obyvateľstvo sa väčšinou živilo prácou v okolitých lesoch a podnikoch. Obyvatelia sa zapojili do SNP. V obci Ľubochňa bola prvou sakrálnou stavbou prícestná kaplnka Najsvätejšej Trojice, ktorá bola postavená v prvej polovici 19. storočia, pravdepodobne okolo roku V rokoch bola postavená kaplnka svätého Cyrila a Metoda. Autorom projektu je Ing. Arch. Jozef Hýravý z Ružomberka. V roku 1996 bola dokončená moderná kaplnka, nachádzajúca sa na začiatku obce. Erb obce tvorí v striebornom štíte zelený rebrovitý ihličnatý strom, vyrastajúci zo stredného vrchu ostrého zeleného trojvršia. Kolektív: Ľubochňa 1921, Liptovský Mikuláš 1961 Lúčky Obec leží pod Chočskými vrchmi pri vyústení do Ráztočnej doliny. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266, keď kráľ Belo IV. daroval Mikulášovi, synovi Gala, majetok označovaný ako Jezernaluchka. V roku 1341 bol tento majetok výmenou za Parížovce pričlenený k majetkom hradu Liptov. Najstaršia správa o osade Lúčky je z roku 1287, keď tunajší zeman Dionýz z Lúčok vystúpil ako svedok majetkovoprávneho sporu v Palúdzke. Názov Lúčok je odvodený od pomenovania pozemkov v blízkosti staršej dediny Liptovskej Teplej, ktoré obyvatelia využívali ako lúky. V polovici 16. storočia bola dedina doosídlená v rámci valaskej kolonizácie a hlavnou formou obživy sa stalo ovčiarstvo. Toto zamestnanie pretrvalo aj ďalšie storočia a