DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK. Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku. Číslo 3 Ročník XVI (XXXI) 2011

Átírás

1 DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku Číslo 3 Ročník XVI (XXXI) 2011

2 2. strana DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK OBSAH Číslo 3 Ročník 16 (31) j ISSN VYDAVATELIA: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Slovenská sekcia Spolku vojvodinských spisovateľov, Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Čabianska organizácia Slovákov, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Rumunsku. REDAKCIA: Ivan Miroslav Ambruš (Rumunsko) - hlavný a zodpovedný redaktor, Alžbeta Uhrinová Hornoková (Maďarsko), Ladislav Čáni (Srbsko) REDAKČNÁ RADA: Dagmar Mária Anoca, Miroslav Demák, Ján Fuzik, Michal Harpáň (predseda), Pavel Hlásnik, Mária Katarína Hrkľová, Anna Ištvánová, Martin Štrbka, Vladimír Valentík DESIGN: Igor Imro, Michal Tuška JAZYKOVÁ REDAKTORKA: Anna Rău-Lehotská TLAČ: S.C. Carmel Print & Design S.R.L. ARAD ROČNÍK FINANCOVALI: Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku ADRESA REDAKCIE: Nadlak, ul. Independenţei č. 36, jud. Arad, Rumunsko, telefón: (0) kvsivankrasko@gmail.com

3 3. strana Prejavy slovenskosti Dolnozemcov Mýlia sa tí, ktorí hovoria, že naša inakosť je vlastne dôkazom toho, že nežijeme na Slovensku. Robia veľkú chybu tí, ktorí nás ďalej, bez žiadneho dôvodu, volajú Maďarmi, Rumunmi a Srbmi, ktorí síce hovoria po slovensky, ale patria do iného geografického priestoru, takže si stratili štatút národnej patričnosti. Ani tak krásne slovo krajania nezachycuje celú podstatu našej existencie v novom domove, pretože nás vyčleňuje z celku. Ale načo sú iné slová, keď slovo Slováci môže definovať podstatu a zachycuje všetko, čo nám je tak milé a na ktorom nám záleží. Keď naši predkovia odchádzali z Horniakov na Dolnú zem, s nádejou, že v týchto priestoroch si svojou usilovnosťou zarobia na väčší peceň chleba, zobrali si so sebou duchovnú poživeň Tranoscius a najcennejší poklad slovenský jazyk, ktorý si chránili ako Božie prikázanie. Prešlo odvtedy viac ako tristo rokov a tento drahokam nestratil na cene, ale k nemu pribudli nové valencie krásy. Napriek mnohým ťažkostiam a lákadlám, Slováci na Dolnej zemi pretrvali. Zachovali si tradície, chránili dedičstvo svojich predkov a zostali živou vetvou na veľkom strome slovenskosti. Každý národ má vlastné špecifiká a vlastnú cestu, ktorú vyšliapali desiatky predošlých generácií. Národná hrdosť nikdy nebola len prázdnou frázou, hoci mnohí ju dnes považujú za smiešny prejav, na ktorom sa vraj už dávno nedá nič stavať. Ale úplná strata takéhoto prejavu svojbytnosti by určite urýchlila asimilačný proces, ktorý nám stále hrozí. Predsa môžeme povedať, že byť Slovákom je pre Dolnozemcov prirodzený jav, ktorý nikdy neskrýval v sebe aj iné konotácie a práve preto nevykrikujeme, ale žiadame si svoje plnohodnotné uznanie. Veď ako som povedal na začiatku, hranice nás nerozdelia, pokým žijeme v tom istom štáte, ktorý sa volá slovenský jazyk. A predsa v povedomí väčšiny obyčajných ľudí zo Slovenska sme skoro ani neexistovali. Dlho sme hľadali tie najvhodnejšie formy, akými by sme mohli osloviť čím viacerých ľudí a oboznámiť ich s hodnotami nášho kultúrneho diania, ktoré patrí do celku slovenskej kultúry. Pravda je, že boli zorganizované viaceré literárne stretnutia, folklórne predstavenia, výstavy malieb, ľudových krojov, remesiel, fotografií, ale tieto podujatia navštevovali najviac tí, ktorí o nás už čo-to vedeli, ako aj tí, čo o nás vedeli skoro všetko. Lenže široké publikum zostalo niekde v pozadí. Spomedzi našich dlhodobých úsilí dostať sa do povedomia obyčajného človeka zo Slovenska považujeme, že Dolnozemský jarmok, ktorý bol zorganizovaný v Bratislave 5. júla tohto roku, bol najúčinnejší. Tisícky návštevníkov, ktoré sa zúčastnili na podujatí, zostali milo prekvapené tým, čo videli, ale aj tým, čo ochutnali. Tradičné remeslá, folklórny program, výšivky, insitné maliarstvo, knižná produkcia, ako aj gastronomické výrobky konečne oslovili Slovákov zo Slovenska do takej miery, že viacerí sa pýtali, či podobné podujatia zorganizujeme aj na rok. Úspech jarmoku určite nikto nemôže poprieť - a či na rok... to sa ešte uvidí. Myšlienka Anny Ištvánovej prezentovať sa na Slovensku Dolnozemským jarmokom bola jedinečná, tak ako sú mnohé, ktoré nám navrhla zrealizovať. Práve preto sme jej povďační, ako všetkým ženám z Dolnej zeme, ktoré sa svojou každodennou prácou pričiňujú o to, aby si tento kúsok slovenskosti aj naďalej zachoval svojráznosť a nezlial sa s väčšinovým národom. Pretože toto číslo Dolnozemského Slováka je na návrh Dagmar Márie Anoca, s ktorým redakčná rada hneď súhlasila, skoro celé venované ženám, chceme zdôrazniť, že na pretrvaní Slovákov na Dolnej zemi majú najväčší podiel naše ženy. Veď ony boli obdarené prírodným zázrakom prenášať život, sú zlatým stĺpom rodiny a vo väčšine prípadov sú tie, ktoré učia svoje deti hovoriť po slovensky a potom aj žiť pod znamením slova Slovák. Nenadarmo jazyk, ktorým hovoríme, je materinským jazykom. Ženy sú tie, ktoré preberajú na seba najťažšie bremeno každodenného života a nezabudnú pre nás byť aj krásne. Ak niekedy boli len zdrojom inšpirácie pre básnikov a stáli v pozadí mužov, dnes môžeme povedať, že sú jednou z hybných síl nášho spoločenského a kultúrneho života. Nebudeme tu spomínať žiadne mená, lebo určite by sme vynechali mnohé, ktoré by si zaslúžili byť tu spomenuté. Na Dolnej zemi sú desiatky či stovky žien, ktoré svojou húževnatosťou zveľadili aj náš duchovný a spoločenský život. Bez ich pričinenia by sme boli chudobnejší... Ivan Miroslav Ambruš

4 4. strana DCÉRA DOLNEJ ZEME Sláva veľkých je svedkom pre budúce pokolenia... (Latinská múdrosť) Dolná zem, zem generácií Slovákov, ktorí z kraja močarísk, trstín a Turkami spálenej pustatiny stvorili pre seba a budúcich prajnú domovinu. Stáročia prežili v inoetnickom obkľúčení kultom práce, štedrosťou úrod, starobylými tradíciami, s neochvejnou vierou vo vlastné sily, s posolstvom duchovných hodnôt, ktoré pevne zakorenili v takmer 300-ročnej histórii na nekonečnej rovine. Stvorili svet neopakovateľnej tajomnej krásy s jagajúcimi svetielkami osobitej slovenskej dolnozemskej civilizácie. Zo životodarnej sily Dolnej zeme vzišli celé generácie Dolnozemcov, ktorí sú obohatením kultúrneho, spoločenského, vzdelanostného, hospodárskeho života svojich domovských krajín, Slovenska, najrozličnejších kútov Európy i zámoria. K výnimočným osobnostiam slovenského dolnozemského sveta patrí charizmatická, talentovaná, odvážna organizátorka života Slovákov v Maďarsku i celej Dolnej zeme Anna Ištvánová, bez ktorej je žitie a bytie Slovače v týchto priestoroch, od sedemdesiatych rokov minulého storočia do dnešných dní, nepredstaviteľné. Vzácne korene rodov tichého mesta na juhovýchode Maďarska Slovenského Komlóša, rodiska Anny Ištvánovej (1955), ktoré si do dnešných dní uchovalo slovenský ráz, sú jej silou v časoch i nečasoch. Živé slovenské tradície rodného mesta vytvorili kultúrne dimenzie jej života, v ktorých nachádza vnútornú silu na priam sizyfovskú prácu pre Slovákov v Maďarsku a pre svojich súputnikov dejinami na slovenskej Dolnej zemi. Roky štúdia na chýrečnom Slovenskom gymnáziu v Békéšskej Čabe, štúdium slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, schopnosť ísť za obzor každodennosti, húževnatosť, neúnavnosť v práci pre svoju národnosť jej pomohli vyrásť v stálicu slovenského dolnozemského života. K jej vzácnym učiteľom a podporovateľom patril i nezabudnuteľný otec dolnozemských Slovákov Dr. Ján Sirácky, v časoch jej štúdia riaditeľ Ústavu pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej, na ktorého spomína dodnes. Bol jediný, ktorý pokladal aj nás, študentky z Maďarska, za Slovenky a napriek tomu, že to nebolo jeho úlohou, vždy sa nás spytoval, či nepotrebujeme nejakú pomoc. Predstavil nám veľa zaujímavých ľudí, s ktorými prišiel medzi nás na rozhovor. Posielal nám časopisy, knihy... Keď som niečo alebo niekoho potrebovala, vždy mi pomohol zariadiť, vybaviť, nakontaktovať... S hlbokým zaujatím a porozumením pre svoju národnosť venuje jej renesancii všetky svoje sily a životnú energiu. Neúnavná hľadačská povaha ju vedie k ďalšiemu štúdiu osvety a výchovy dospelých na Univerzite Eotvosa Loranda v Budapešti. Mimoriadne kreatívna Ištvánová rozvíja svoje pôsobenie v Župnom osvetovom stredisku v Békéšskej Čabe ( ), kde zúročuje svoje vedomosti ako referentka národnostnej osvety, školí osvetových pracovníkov, venuje sa ľudovému tancu a výtvarnému umeniu. V ďalších rokoch zodpovedá za činnosť Národnostného domu na ulici Békéši, v rokoch sa venuje jednému z najvýznamnejších pilierov uchovávania života národnosti, slovenskému menšinovému školstvu v Maďarsku. Vzdelaná organizátorka, vynikajúca znalkyňa histórie i prítomnosti života Slovákov v Maďarsku bolestne vníma miznúce poklady tradície, jazyka a hmotných pamiatok svojej národnosti, varovne dvíha svoj hlas za ich uchovanie a oživovanie, vyvíja nadľudské úsilie, aby sa neutopili v prúde nemilosrdného času a nezáujmu. Je človekom prvej hodiny, keď prichádza možnosť vytvoriť priestor pre kultúrno-spoločenský život Slovákov na Dolnej zeme. Klope na dvere župných úradov, ministerstiev v Maďarsku i na Slovensku, hľadá priaznivcov a podporovateľov, ľudí dobrej vôle, ktorí jej pomôžu vybudovať pevnú pôdu pre nové aktivity čabianskych Slovákov - Dom slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe. Hľadá a nachádza ich nielen doma, v Maďarsku, ale aj v Nitre, Brezne, Krompachoch, Trenčíne, v ďalších mestách, dokonca v Holandsku. Hviezdna chvíľa prichádza v novembri 1996, keď je Dom za prítomnosti vysokých predstaviteľov Maďarskej republiky, Slovenskej republiky, mnohých priateľov a podporovateľov slávnostne otvorený. Ištvánová pri príležitosti 10. výročia otvorenia Domu s oprávnenou hrdosťou konštatuje: Po päťdesiatich rokoch sme nadobudli prvý spoločenský majetok Slovákov v Maďarsku a odvtedy sme ho náležite zveľadili. Ako sídlo Čabianskej organizácie Slovákov slúži odvtedy miestnym a regionálnym aktivitám, celoštátnym a medzinárodným udalostiam. Prijíma hostí, ktorí hľadajú v našom meste útulok a reštaurácia popularizuje kuchyňu našich predkov. V priestoroch

5 5. strana na prízemí sa stretávajú naše spolky, skupiny, na stenách vymieňame pravidelne výstavy domácich umelcov a výtvarníkov zo Slovenska. Podávajú si u nás ruky priatelia z domova i z okolitých štátov. Aktívna a koncepčne uvažujúca Ištvánová stála a stojí pri zrode, v súčasnosti už samozrejmých, inštitúcií a podujatí Slovákov v Maďarsku. Patrí k nim aj ojedinelá inštitúcia v slovenskom európskom zahraničí Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM), založený 1. augusta V Zakladajúcej listine ústavu čítame: Cieľom ústavu je, aby v záujme zachovania jazyka, kultúry a tradícií slovenskej národnosti v Maďarsku vedecky analyzoval spoločenské procesy týkajúce sa jej minulosti a súčasnej situácie. 21 rokov existencie VÚSM lemuje množstvo výskumov, seminárov, medzinárodných konferencii, 31. ročníkov Národopisných táborov a 47 publikácií. Dozvieme sa však aj o prvolezcoch myšlienky vzniku VÚSM. Profesorka Anna Divičanová spomína.: Na vypracovaní predstáv a návrhu založenia slovenského vedeckého ústavu mali kardinálnu rolu rodák z Békéšskej Čaby Matej Šipický (dnes vedúci Katedry genetiky a molekulárnej biológie Debrecínskej univerzity prof. Dr. Matej Šipický, DrSc) a rodáčka zo Slovenského Komlóša Anna Ištvánová (dnes riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe) a dodáva: Predovšetkým vychádzajúc z cieľov stanovených Matejom Šipickým a Annou Ištvánovou sme skoncipovali ciele Ústavu, budúcu štruktúru a jeho príslušnosť. Anna Ištvánová vdýchla život neprebernému množstvu kultúrno-prezentačných podujatí, umeleckým výstavám, predstavila tradičné umenie Slovákov z Maďarska, v Békéšskej Čabe, v Maďarsku, na Slovensku a v rôznych krajinách Európy. Október každoročne víta v Békéšskej Čabe tisíce návštevníkov Klobásového festivalu, kde pohostinní Čabänia prezentujú chýrečný brand dar práce a zeme, čabiansku klbásu. Chýr o festivale preletel nielen cez hranice európskych štátov, ale dostal sa i do zámoria.v minulom roku ho navštívilo 80 tisíc hostí z Maďarska, Slovenska, Českej republiky, Belgicka, Rumunska, Poľska, Nemecka, Srbska, Slovinska, USA a Japonska a v príprave klobás súťažilo 300 trojčlenných družstiev. Pri jeho zrode stála Anna Ištvánová. Spomienka na dávne tradície dolnozemských jarmokov, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou dolnozemského sveta a nielen miestom predaja plodov neúnavnej práce, ale najmä miestom stretávania priateľov, trhom nápadov, výmeny skúsenosti viedla v prvom desaťročí XXI. storočia Ištvánovú k snahe oživiť ich kolorit v novom čase a s novými myšlienkami. Myšlienka podujatia Na jarmoku vyvolala mimoriadny záujem na celej slovenskej Dolnej zemi septembra 2008 stovky jarmočníkov zo 6 krajín Európy vítal Čabiansky jarmok ľudových výrobkov, výstavy Na skle maľované, Tranoscius alebo Evanjelický spevník Cithara sanctórum a ďalšie, prednášky, divadelné predstavenia, prezentácia slovenských dolnozemských časopisov a publikácií a vystúpilo viac ako 20 folklórnych súborov, hudieb a citarových skupín. Jarmoku vtlačili výnimočnosť jedlá plné fantázie, dobrá nálada a vyvrcholil slávnostnou bohoslužbou vo Veľkom evanjelickom kostole. Hostia sa lúčili s Čabou s nádejou, že originálne hodnoty Dolnej zeme opäť preklenú čas a priestor a zaujmú i vo veku počítačov, globalizácie a uniformity. Nádeje sa naplnili a v roku 2011, po jarmoku vo vojvodinskom Báčskom Petrovci a Nadlaku v Rumunsku preniesli slovenskí Dolnozemci svoj svet bielych kostolných veží, kultúru, slávnosť chleba a jedla s dolnozemským espritom, tajomnou chuťou a vôňou do Bratislavy, pod gesciou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Ištvánovej inšpiratívna myšlienka opäť slávi triumf. Dolnozemský jarmok v Bratislave však mal svojho predchodcu v podujatí Etnogastronomické tradície dolnozemských Slovákov. V reštaurácii Domenico v roku 2004, v Hoteli Kyjev v roku 2006 v Bratislave, v spolupráci s Domom zahraničných Slovákov, v roku 2007 v Brezne a Banskej Bystrici sprítomnili dolnozemskí Slováci komplexnejšie výnimočné jedlá, ktoré s láskou pripravili chýrečné kuchárky podľa starodávnych receptov ako súčasť svojej neopakovateľnej tradície. Hlavným organizátorom bola Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry s Annou Ištvánovou. Dolnú zem Ištvánová nepriniesla na Slovensko len sviatkom chleba a jedla s dolnozemským espritom. V roku 2001 prišla s myšlienkou komplexnej prezentácie kultúry najvýraznejších slovenských lokalít Dolnej zeme v Maďarsku - Békéšskej Čaby, Sarvaša a Slovenského Komlóša v Bratislave. Napriek všetkým problémom, ktoré v tých časoch prežíval Dom zahraničných Slovákov (DZS) široko otvoril svoju pohostinnú náruč, aby prijal viac ako 150 účinkujúcich podujatia. Slávnostné otvorenie Dní dolnozemských Slovákov z Maďarska v Bratislave sa uskutočnilo 24. mája 2001 vernisážou výstavy Živé ľudové umenie Dolnej zeme za účasti veľvyslanca Maďarskej republiky, poslancov NR SR, významných predstaviteľov ústredných organov štátnej správy,

6 6. strana najvýznamnejších zástupcov spolkov a organizácií Slovákov v Maďarsku a širokej verejnosti. Vtedajšia zástupkyňa riaditeľa DZS Mária Katarína Hrkľová povedala: Jedným z cieľov tohto podujatia je priblížiť odbornej i laickej verejnosti na Slovensku činnosť spolkov, organizácii a inštitúcii regiónu dolnozemských Slovákov z Maďarska. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik okrem iného povedal:... hľadia na vás, milí hostia Domu zahraničných Slovákov tri storočia dolnozemských krajanov. Sú to kropaje potu a krvi slovenských kolonistov, ktorí neľudskou drinou zúrodnili dolnozemské pustatiny, ale aj jemné vyšívané motívy šikovných ženských prstov, zádumčivé alebo temperamentné melódie citarových strún a je to aj medenými plátkami obrúbený hrubý Tranoscius, čo sa chveje v starnúcich mozoľnatých rukách našich prababičiek. A sú to aj odkazy niekdajších slovenských mysliteľov a učiteľov nášho pospolitého ľudu: Tešedíkovcov a Sebereniovcov, Haana a Walaského, či slávneho sedliackeho kráľa, pýchy Čabanov Ondreja Likéra Áchima. A potomkovia skutočne priniesli do Bratislavy nielen výstavu Živé ľudové umenia Dolnej zeme, ale aj výstavu Békéšská Čaba vo fotografii, vystúpenie citarového súboru Boleráz, dokumentárny film o komlóšskej svadbe, predstavili svoje publikácie, školy, odzneli odborné prednášky a dni histórie a súčasnosti legendárnych miest slovenskej Dolnej zeme ukončil program Zvoní naša reč v podaní Komlóšanov. Anna Ištvánová s dômyselnosťou, húževnatosťou zdedenou po neochvejných dolnozemských predkoch prenáša ich posolstvo do dnešných čias a prijíma každú výzvu na prezentáciu svojbytných a svojráznych duchovných a hmotných prejavov slovenských dolnozemských spoločenstiev. Zlatý fond kultúrneho dedičstva dolnozemských Slovákov v Maďarsku, ktorý Ištvánová stráži, ochraňuje a so všetkou vehemenciou prezentuje doma i v zahraničí ju priviedol k účasti na megaprojekte Grundtvig, ktorý prispieval k pochopeniu rozmanitosti európskeho kultúrneho dedičstva, podporuje tvorivosť a neformálne vzdelávanie. Jeho hlavným cieľom bolo, aby sa prostredníctvom najrozličnejších aktivít prehĺbili poznatky o kultúre a tradícii predkov, prezentoval prácu potomkov, posilňoval spolupatričnosť krajanov. Gestorským spolkom bol Dom Matice slovenskej v Žiline a Klub M Odboru mladých matičiarov v Martine, ( Slovensko ), Obec Slovákov v Třinci (Česká republika), Spolok francúzskeho-slovenského priateľstva (Francúzsko) a Čabianska organizácia Slovákov pod vedením Anny Ištvánovej. Deviatimi veľkolepými akciami v rokoch sa napĺňali ciele Grundtvigu a Ištvánová postupne priviedla svojich - spevokol Čabiansku ružičku, Ľudový spevácky zbor Orgován, výšivkársky krúžok Rozmarín, citarový súbor Boleráz, tvorcov gastronomických čabianskych pochúťok do Paláca kultúry národov v Paríži, Rožňova pod Radhoštěm, do Európskeho parlamentu a vianočných trhov v Bruseli, do Třinca a Martina. Čabania pripravili pre súputnikov Grundtviku Európou septembra 2010 trojdňový festival národnosti v Békéšskej Čabe s príznačným názvom V pokoji, v Békéši, aby im predstavili jedinečné klenoty svojej slovenskej dolnozemskej kultúry so snahou otvárať nové horizonty pre ich budúci život. Aktivity Anny Ištvánovej boli a sú mnohostranné a nezanedbateľné miesto má v nich aj jej publicistická tvorba, ktorú síce sama Ištvánová skromne glosuje : Obyčajne píšem, keď veľmi musím. O to viac rozprávam. Myslím si ale, že nie je veľa tých príslušníkov slovenskej inteligencie v Maďarsku, ktorí tak pregnantne a kriticky dokážu poukázať na stav svojej národnosti, na jej problémy so snahou hľadať a nachádzať zmysluplné riešenia. Kto však sledoval jej príspevky v publikáciach Cesta zarúbaná? I.II. - Súčasný stav a perspektívy Slovákov v Maďarsku či príspevky v zborníkoch VÚSM vie ako hlboko a fundovane sa venuje svojej ťažko skúšanej národnosti, ako úporne upozorňuje na možnosti, navrhuje koncepcie, odporúčania, námety a napriek občasnej skepse vypovie:... nechcem stratiť svoj idealizmus (ktorý ma občas pochytí)... som presvedčená, že vzdávať sa netreba. (Cesta zarúbaná? vydala Čabianska organizácia Slovákov a Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2002). Ištvánovú fascinovala slávna minulosť dolnozemských predkov, reálie starých čias, bohatstvo zachovaných dokumentov a hľadala kontinuitu s časom dávnych dolnozemských písmákov a súčasnosti. Našla ich v kalendároch, ktoré mali v minulosti osobitné miesto v živote Dolnozemcov ako nenahraditeľný informačný a vzdelávací zdroj, našla ich v Čabianskom kalendári, ktorý vychádzal od roku 1920 do roku 1948 a stal sa obľúbeným čítaním Dolnozemcov. Iniciátorkami obnovenia Čabianskeho kalendára boli Anna Ištvánová a Helena Somogyiová a redigoval ho Ján Sirácky. Typickú titulnú stranu, ktorá dostala svoju definitívnu podobu v roku 1925, prebrali aj do obnoveného vydania v roku Znázorňuje nemenné istoty slovenských

7 7. strana Dolnozemcov, v hornej časti obraz Malého a Veľkého evanjelického kostola v Békéšskej Čabe, v dolnej časti nekonečná rovina v pozadí s postavou kosca, v popredí je druhý, ktorý pije vodu z tradičného krčaha pri snopoch obilia a v diaľke sa opäť vynára silueta evanjelických kostolov, celý výjav obopínajú štylizované úponky kvetov a listov, v strede názov a rok. Čabiansky kalendár sa v roku 2011 opäť dal na púť za svojimi proznivcami. Otvárajú ho zvedaví a vďační čitatelia moderného veku v žiari neónového svetla, tak ako v minulom storočí ho s očakávaním listovali pri sliepňajúcich petrolejkách v mestách, na sálašoch, v slovenských osadách, na celej Dolnej zemi. V kontexte kultúrnych hodnôt Slovákov vo svete zaberá od najstarších čias nezastupiteľné miesto sakrálna architektúra. Chrámy Dolnej zeme sú nielen sakrálnymi stavbami, ale sú aj zhmotnením nádeje a viery ich staviteľov. Historická hodnota a zvláštna duchovná atmosféra slovenských evanjelických dolnozemských chrámov inšpirovali Annu Ištvánovú k myšlienke vydať pre rok 2010 Nástenný kalendár dolnozemských Slovákov. Kalendár približuje po 4 kostoly z Maďarska a Srbska, 3 z Rumunska a 1 z Chorvátska. A od tohoto kalendára je len krok k realizácii ďalšieho podnetného nápadu Anny Ištvánovej, k vydaniu Svetového kalendára Slovákov na rok 2011, ktorého vydavateľom je Čabianska organizácia Slovákov a Dom Slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe. Za jeho vydanie zodpovedá Michal Lásik, zodpovednou redaktorkou Alžbeta Hollerová-Račková a redaktorkou, kto iný, Anna Ištvánová. Naplnila sa jej ďalšia túžba, Čabiansky kalendár sa zaradil do rodu najznámejších tlačovín Slovákov vo svete - kalendárov, ktoré plnili osvetovú, ľudovýchovnú, národnobuditeľskú, vzdelávaciu funkciu v slovenskom zahraničí. V roku 1996 vychádza obnovený časopis dolnozemských Slovákov Dolnozemský Slovák, ako spoločný počin slovenských intelektuálov zo Srbska, Maďarska a Rumunska. Založil ho v roku 1902 významný advokát, politicko-kultúrny pracovník, národovec Dr. Miloš Krno a bol do štvrtého čísla jeho vydavateľom a majiteľom. Neskôr sa stáva jeho redaktorom, vydavateľom a majiteľom Dr. Ľudovít Mičátek. Boli to v tých časoch prvé politické noviny vo Vojvodine, ktoré si do vienka dali nemalý cieľ: V mesačníku tomto chceme sa zaoberať domácimi, dolnozemského Slováka najbližšie sa týkajúcimi záležitosťami a touto cestou chceme vzbudiť v ňom záujem o svoje domáce, a postupne v ňom vzbudiť záujem pre všeobecné dobro Slováka.... V týchto intenciách pokračuje aj dnešný Dolnozemský Slovák, ktorý má za sebou ďalších 15 rokov, jednou z tých, ktorí boli pri zrode myšlienky jeho opätovného vydávania a od roku 2008 do súčasnosti aj členka redakčnej rady je Anna Ištvánová. V roku 1998 pustili Čabania na svoju púť nenápadný mesačník Čabän, mapujúci život čabianskych Slovákov, prácu spolkov, súborov, život v Dome slovenskej kultúry, udalosti mesta, výlety na Slovensko a celý pestrý život slovenskej komunity v týchto priestoroch. Vydavateľom je Čabianska organizácia Slovákov a stálou redaktorkou Anna Ištvánová. Za úctyhodnú a bohatú činnosť v oblasti kultúry, života Slovákov v Maďarsku a Dolnej zeme, oživovania a prezentácie ich tradícií dostala Anna Ištvánová vysoké štátne vyznamenania, k najvýznamnejším patria. Za kultúru národných menšín (1985) - Ministerstvo kultúry Maďarskej republiky, Za národné menšiny (1995) - Cena premiéra Maďarskej republiky, Cena Štefana Boleslava Romana (1996) - Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Pocta ministra kultúry Slovenskej republiky (2005), Cena Gyorgya Bessenyeiho (2006) - Minister kultúry Maďarskej republiky. Je prvou nositeľkou ceny Ondreja Štefanka ( 2009) a v roku 2010 jej Celoštátna Slovenská samospráva v Maďarsku udelila ocenenie Za našu národnosť. Napriek ťažkým životným skúškam posledných rokov sa Anna Ištvánová nevzdáva svojho životného poslania - udržiavať a rozvíjať jedinečnosť života a kultúry svojej národnosti. V našom nedávnom rozhovore mi povedala: Slovenský Komlóš je pre mňa jedným slovom - rodisko, Békéšská Čaba druhé. Pre mňa je najvzácnejšie asi všetko čo je spojené s rodiskom, všetko čo je spojené s dlhou hľadačskou cestou, ktorá sa snaží dostať na povrch. Je to najkrajšia brodiaca cesta, kde sa niečo naučíme a chcem ďalej snívať, snívať a snívať. Mnohé jej sny sa už naplnili a verím, poznajúc jej húževnatosť a silu, aj vďaka nášmu dlhoročnému priateľstvu, prevereného časom, sa ešte mnohé naplnia. Žije v Békéšskej Čabe s manželom Michalom Medovarským, s ktorým má syna Michala, počítačového experta a dcéru Annu, študentku medicíny na Univerzite v Segedíne, sú radosťou jej života a nádejou budúcnosti. Mária Katarína Hrkľová Poznámka: Materiál vyšiel v skrátenej podobe aj v časopise Slovenko č., str Uverejňujeme ho v rozšírenej podobe s láskavým súhlasom šéfredaktora časopisu Slovensko, pána Dušana Mikolaja.

8 8. strana Ženská tvorivosť, ženské postavy. Niekoľko poznámok na margo rodovej témy v živote Slovákov v Rumunsku V radoch Slovákov v Rumunsku takmer nikto neprejavil cielený záujem o prieskum rodových otázok a záležitostí žien (ani na všeobecnej úrovni, ešte menej o rumunských Slovenkách), 1 takže špecifické aspekty sú nám ešte skryté. Okrem literatúry a čiastočne výtvarného umenia máme pomerne málo údajov zistených a spracovaných náročnejšie, ako je len pozitivisticky ladené hromadenie. Preto aj náš príspevok bude kusý, fragmentárny, málo systematický a možno veci viac znejasní, ako vyrieši. Zostáva nám nádej, že sa mladší členovia slovenskej komunity rozhodnú tieto aspekty sledovať, zaznamenať, systematizovať, teoreticky prehodnotiť a komentovať. Ako a kedy sa ženská identita začala u nás definovať okrem biologického aj inými zložkami? Akú cestu musela prejsť ženská tvorivosť, aby sa dostala v konkrétnej forme na titulnú stranu knihy? Na plagát svetovej publicity? V slovenskej literatúre v Rumunsku sa spisovateľky etablovali pomerne neskoro. Podľa dostupných dokladov stalo sa to až v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia. Medzi prvými ženami Slovenkami v Rumunsku, ktorých meno vytlačili v spojitosti s vlastnou tvorbou, sú Anna Roskošová (nar. 1941), 2 ktorá debutovala r. 1969, Anna S. Juhásová ( ), debutujúca v r Potom sa prihlásila o slovo ďalšia spisovateľka a po nej, po takmer dvadsaťročnej pauze literárne vákuum z hľadiska ženskej tvorivosti preklenula Anna Karolína Dováľová (nar. 1978; dnes Zimbranová) mladšiu generáciu predstavujúca poetka (ktorá sa narodila v roku, keď začali vychádzať Variácie, antológia literárnych prác) s plnohodnotným debutom r Do vecí poézie sa nanovo zainteresovala (po mladíckych prvotinách vo Variáciách), aj keď už v zrelšom veku, prozaička a nádejná poetka Anna Rău-Lehotská (1964), zatiaľ iba časopisecky na stránkach literárnej prílohy Naše snahy plus (2009) a Našich snáh (2011 v novozavedenej rubrike Kvapky slov). Na schôdzach oživotvoreného literárneho krúžku slovenských spisovateľov v Rumunsku 5 sa prihlásila so svojimi básňami Anabela Izaura Kresanová (narodená r. 1991). Básne vyšli na stránkach prílohy Naše snahy plus r Je však pravdou aj to, že v dlhom časovom intervale vákua, o ktorom sme hovorili, sa umelecké slovo v ženskom podaní objavilo v prozaických či básnických prvotinách viacerých autoriek, ako aj mladých stúpenkýň literatúry dopisujúcich do Variácií a publikujúcich v rubrike pre ratolesti (Dana Janečková mala seriózny záujem o básnickú formu a i.) aj pokusy o poéziu a prózu dospelých, ako boli Elena Darina Kmeťová, Mária Jančiková-Máziková, Malvina Slováková a i.) Na stránkach Našich snáh zaviedla nový útvar fejtón a píše aj poviedky Anna Chişová (podpisovala zväčša skratkou A. FCh.). 7 Tematika ženskej poézie i prózy je všeobecne láska, miesto ženy vo svete a pocitový svet lyrickej hrdinky, pričom tieto pocity môžu byť aj menej ľúbivé. Tak je tomu u tunajšej najmladšej autorky, ktorej verše evokujú morbídne pocity a stavy ako opciu pod vplyvom súčasných trendov a krízy. Pocitovú a úvahovú poéziu píše Anna Karolína Dováľová. Zvolila si krátky verš, často utvorný z jediného slova, čo pripomína diskontinuitu, vytyčovanie slova a jeho významu na úkor celostnej výpovede. Ide viac o konštatovanie, alegóriu a nápoveď ako o metaforickú výpoveď. Obvyklejšie pôsobí poézia Anny Rău-Lehotskej, hoci neprekypuje optimistickým vyjadrovaním. Svoj prejav zakladá na obraze, píše metaforickú poéziu, sleduje a opisuje buď exteriér, aspekty vonkajšieho i fyzického sveta, buď vyjadruje vnútorné stavy. Podobné črty má aj jej próza, intenzívne a markantne (azda až expresionisticky či neoexpresionisticky?) výrazná. Dováľová-Zimbranová vo svojich zbierkach občas spája expresívnosť verša s expresívnosťou výtvarného prejavu a to tak, že spolupracuje s výtvarníčkami, napr. s Kristínou Jucanovou, ktorá ilustrovala svojimi fotografiami zbierku Uroboros, a s Máriou Štefankovou, ktorá jej poskytla grafické prvky pre zbierku Modrá letenka. Otázka príčiny neskorého uplatnenia ženskej tvorivosti v literatúre Slovákov v Rumunsku, teda na verejnosti, má poručnú odpoveď tú istú, ako celý fenomén slovenskej literatúry. Keďže aj v tomto rámci sa prvé spisovateľky schopné pustiť sa do súťaženia s mužmi objavili koncom 19. storočia, ťažko by sme mohli očakávať, že by sa boli mohli objaviť v tom čase v našom kraji spisovateľky-ženy, keď tunajší Slováci ešte takmer neboli ani len skonštituovaní ako menšinová komunita v inonárodnom väčšinovom štáte, nehovoriac o nejakom samostatnom literárnom fenoméne. Slabý, diskontinuitný a kvantitatívne (kvalitatívne nehovoriac) fragilný literárny fenomén u Slovákov v Rumunsku, vôbec, je ďalšou príčinou slabého zastúpenia žien. Pravda, treba tu vziať do úvahy aj stereotypy v mentalite a predsudky. Literárna činnosť bola akotaká dezauovaná činnosť, neprinášajúca (materiálne) výhody. K tomu ani roľnícky model feminínnej identity, ktorý bol vlastný slovenskej komunite, sa nešpecifikoval intelektuálnym zaneprázdnením. Vzdelaných žien, tzv. paní bolo pomenej a boli to vlastne ženy pôvodom zo Slovenska,

9 9. strana ktoré sa sem dostali spolu s manželmi, s rodinou, ako bola napríklad Ľudmila Markovičová. 8 Takýchto žien bolo tak málo, že sa začiatkom dvadsiateho storočia Hana Gregorová, ktorá sa do Nadlaku dostala tiež ako manželka, a to Jozefa Gregora-Tajovského, vo svojej knihe spomienok Slovenka pri krbe a knihe posťažovala, ako je ťažko nájsť si v Nadlaku priateľku: Teda ani priateľku, ktorá by mi intelektom bola vyhovovala, som nemala nadlho. 9 Pokus o zblíženie s Ľudmilou Markovičovou-Boorovou, ktorá venovala sa energicky kultúrnej a buditeľskej práci. Viedla divadlo, rozširovala časopisy, organizovala nové spolky, v spoločnosti vždy dvíhala úroveň bezduchých rečí na obsažné rozhovory, prispievala aj do časopisov, našich aj českých zlyhal. 10 A keď sa do kultúrnych aktivít (nemuseli to byť vskutku čisto tvorivé činnosti, ale i tak stoja za pozornosť) predsa len zapájali aj sedliacke ženy či dievčatá, tak to boli spoločensky motivované činnosti, podliehajúce verejnej kontrole, prijateľné, pokiaľ ide o mentalitu a predsudky, ako bolo napríklad divadelné predstavenie, predplatenie kníh, časopisov, čítanie kníh a kalendárov. Avšak v radoch slovenskej ženskej popu-lácie tvorivosť jestvovala. Tvorivý duch sa prejavoval a presadzoval aj v typických ženských zamestnaniach a prácach. Pri vyšívaní, tkaní, zapletaní strapcov sa, pravdaže, dodržiavali zaužívané vzory, postupy, ale jednako sa nevylučovala istá dávka osobnej tvorivosti. 11 Pri maľovaní stien obydlia sa tak isto mohla prejaviť osobná záľuba, vlohy výtvarné. 12 Pôsobivým, azda až fascinujúcim, aj keď efemérnym prejavom talentu bolo ozdobovanie zemovej dlážky pieskom po tzv. zapúšťaní. Z druhej strany sa talent v určitej miere aj cibril. Je známe, že najmä medzi evanjelickým obyvateľstvom bola gramotnosť veľmi vysoká. Preto sa objavil fenomén sčítaných žien- sedliačok. 13 Neboli to moderné, nezávislé, revoltujúce stvorenia, aké by si bola želala Hana Gregorová, ale poniektoré takéto sčítané ženy nielen rady čítali, ale aj skladali verše. Písomné doklady o tomto fenoméne sa z prvých rokov po osídlení nevyskytujú. Zachovali sa len v spomienkach starších žien. Pamätám sa na to, keď moja stará matka spievala ľudové piesne inovované v Nadlaku určitým menom, názvom, ako boli napríklad U Čítanov U Číčeľov, zvykla dodať, že to je pieseň zo skutočnosti, to sa naozaj stálo, a to zložili mamovka Remiarová (ktorá, medzi iným, vedela, aj chodila po ľuďoch kosti naprávať, čo určite pomáhalo pri kolportácii piesne). 14 Tento fenomén poloľudovej tvorby, ako aj samotný tvorivý proces je živý dodnes, ako sa o tom dočítame v Našich snahách, ale už aj vo Variáciách, kde o takejto nadanej žene v Bihorskej oblasti písal Štefan Dováľ. 15 Na túto tvorivú žilu sa napojili kolportérky, rozširovateľky piesne, udržiavateľky tradície. Išlo to jednak cestou individuálnou, jednak spoločenskou vďaka obyčajovému, rodinnému zvykosloviu: na krstinách, na svadbách sa piesne a rôzne vinšovačky opakovali, ale aj inovovali. V kolektívnej pamäti sa iste zachovali mená žiensvadobných kuchárok (v Nadlaku bola známa Majdáňová), ktoré mali dôležitú úlohu, pokiaľ ide o svadobné vinše. Popri vinšoch sa určite aktualizovali aj iné, drobné žánre (vtipy, porekadlá, príslovia). K ženskej tvorivej práci, aj keď napohľad ide len o remeselnú zručnosť, patrilo vyšívanie, 16 zapletanie strapcov na klinovníkoch a obrusoch. Spomedzi v Nadlaku známych výšivkárok pripomenieme Zuzanu Ondrejovičovú. Tkaniu ako ľudovoumeleckému umeniu sa venovala v nedávnej dobe Albína Zetochová. Jednou zo známych zachovávateliek folklórnej tradície je Zuzana Červenáková. Zúčastňuje sa rôznych podujatí, aktivít, ochotne slúži tejto úlohe zachovať a dať ďalej. Traduje rozmanité hodnoty vo viacerých oblastiach: tkanie, vyšívanie, spev. Tento jej vrúcny vzťah k slovenským tradíciám vyvolal záujem médií a bol odmenený aj cenou v rámci Festivalu ľudovej piesne Cez Nadlak je Otázka, ktorá sa však natíska, je: Kto to od nej preberie? Keď sa púha gramotnosť 17 začala meniť na vzdelanie, pod čím chápame nielen znalosť písma a počítania, ale aj širší kultúrny horizont, čo vlastne predpokladá trochu dlhodobejšiu školopovinnosť, ako sú prvé štyri ľudové ročníky, popri staršom fenoméne pismákov-mužov, ako bol napríklad Juraj Ambruš, 18 majiteľ prvej knižnice a údajný básnik-veršovník, prichádza do úvahy v našom prostredí aj ženská obdoba tohto javu. Pri dôkladnom zbieraní starých dokumentov možno by sa našli rukopisy žien, keď aj nie vyslovene umeleckého tvorivého charakteru, určite hospodárskeho, rodinného. Môžeme to s určitosťou potvrdiť zápismi našej prastarej matky Márie Suchanskej (rodenej Brnuľovej), ako aj starej matky Márie Suchanskej ( ) do náboženských kníh, ktorých prvé nepotlačené strany slúžili ako záznamník (kedysi nedržali doma hárky papieru, ani nemali agendy a bloknotesy), a do osobitného hospodárskeho registra. Aj

10 10. strana stará matka rada čítala, požičiavala knihy a k záznamom prastarej matere dopísala svoje. 19 Jednou zo žien-pismáčiek novších časov bola mamovka Zuzana Jančiková, 20 ktorá sa priznala k tejto kratochvíľnej a veľmi vážne chápanej činnosti v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bez rozpakov, ba s istou dávkou hrdosti v rozhovore pre článok do Našich snáh. Bola sčítaná a skúsená, istý čas strávila v Bulhasku, kam emigrovali jej rodičia, ako mnohé nadlacké rodiny. Pre svoju zdielnosť sa stala živou predlohou protagonistky poviedok Ivana Molnára Rozprávky mamovky Dováľovej, ktoré vychádzali vo Variáciách a neskoršie jednu z nich autori zaradili aj do zväzku poviedok Bratia (1995). 21 Jedna z jej veršovaných skladieb sa dostala na náhrobný kameň ako epitaf. 22 V tesnej blízkosti literatúry sa nachádza žurnalistika. Máme úspešnú šéfredaktorku Biancu Pascu-Unc, ktorá nastúpila na post šéfredaktorky a hlavnej redaktorky slovenskej tlače (vydávanej DZSČR) v r. 2007, po odstúpení Ondreja Štefanka. Popri nej fungovali a fungujú viaceré redaktorky. Vyštudované novinárky z povolania pôvodom z bihorskej oblasti nepôsobia v slovenskej tlači v Rumunsku. Ako redaktorka rozhlasu Rádio-Temešvár najprv pôsobila Anna Istrate, po nej už dlhú dobu (od r. 1990) pôsobí Vlasta Karkušová-Lazu. Dopisovateľkou temešvárskeho a neskoršie rešického rozhlasu bola Mária Liptáková, Vlasta Lešťanová a iné dámy. O divadelníctve Slovákov v Rumunsku vieme, že sa ujalo koncom 19. storočia, pretože sa zachovalo oznámenie predstavenia. Na ňom figurujú v ženských úlohách nadlacké dievky. 23 Až ku sklonku prvej polovice dvadsiateho storočia sa začínajú uplatňovať ako amatérske režisérky aj ženy: Alžbeta Móťovská, Mária Suchanská-Anoca a v druhej polovici minulého storočia Elena Kmeťová v Nadlaku. V bihorskej oblasti to boli od druhej polovice 20. storočia učiteľky. 24 Niektoré ochotnícke herečky sa zapísali do pamäti obyvateľstva svojím vynikajúcim výkonom. Opravdivou primadonou bola v Nadlaku pani Elena Drahokupilová-Kolečková. 25 A od niekoľkých rokov máme aj prvú profesionálnu herečku Bianku Fodorovú, ktorá účinkuje príležitostne v Židovskom štátnom divadle v Bukurešti. Nemáme zmapované ostatné zložky divadelníctva, a tak nemožno s určitosťou zaznamenať, koľko žien sa zúčastnilo mimojaviskových aktivít. V Nadlaku Anna Repková spolupracovala ako maskérka pri príprave inscenácií. K speváckym výkonom dlho u nás nevychovávali ani mužov, otobôž ženy.v rodinách sa spievalo pri rôznych príležitostiach a na verejnosti sa komunita viedla podľa tradičného zvykoslovia. 26 Koncom medzivojnového obdobia sa spevácke performancie objavili pri príležitosti nacvičovania operiet aj z iniciatívy učiteliek, Alžbety Moťovskej, Márie Suchanskej, pravdaže aj za výdatnej pomoci mužských síl. V dobe totalitného režimu sa spievalo organizovane v kultúrnom dome. Učiteľky z úradu patrili do speváckych skupín, zborov. Zväčša sa v speve talent presadil, ako to bolo v prípade Anny Dováľovej, ktorá bola viaceré roky speváčkou v kultúrnych predstaveniach kultúrneho domu v Nadlaku a v deväťdesiatych rokoch sa zúčastňovala podujatí v rámci DZSČR. Po nej prišla Mária Krajčíková Bonţea, známa sólistka a laureátka cien Festivalu Cez Nadlak je, ale aj mladšia Adela Bartolomejová a iné mladé dievčatá z bihorskej aj aradskej oblasti, spomedzi ktorých spomenieme Máriu Peniakovú, Adelinu Olaruovú. Väčšej vážnosti sa dostalo hraniu na nástroje najmä v druhej polovici 20. storočia, keď aj dievčatá chodili na hodinky učiť sa hrať na klavíri alebo na akordeóne. Patrilo to k slušnej výchove. Hranie na nástroj sa vyskytovalo v radoch sedliačok alebo remeselníčok. Zatiaľ nám je známy iba jeden takýto prípad. Podľa rozprávania profesorky Márie Štefankovej aj jej matka Mária Štefanková, rodená Ondrejovičová, vedela hrať na harmonike. U Slovákov v Rumunsku sa nevyskytla ženská hudobná skupina, ako napríklad v Srbsku, kde sú známe tzv. meškárky. Dnes máme profesorky hudby, spomedzi nich Alžbeta Vancu. Popri didaktickej práci nacvičovala deti v hre na klavíri, kultúrne programy s mládežníkmi, školské a cirkevné zbory a spolupracovala na zbieraní, zaznamenávaní a prehodnocovaní tunajšieho folklóru. Je spoluautorkou zbierky ľudových piesní Tečie voda po Maruši. 27 V bihorskej oblasti Mária Peniaková, profesorka hudby a interpretka ľudových piesní nacvičuje sólistky, zbory. Piesne nacvičovala v Nadlaku aj Elena Kmeťová. V oblasti hudby sa ženám Slovenkám z Rumunska podarilo len po revolúcii vyšvihnúť sa na vysokú profesionálnu úroveň individuálne, aj keď to znamenalo opustiť rodisko. Edita Turianová je klaviristka, Jana

11 11. strana Naď-Juhásová je klaviristka a vysokoškolská pedagogička na Slovensku. V tanci a choreografickom umení sa po revolúcii vypracovala na profesionálnu úroveň Kristína Jucanová, vedúca Tanečného súboru Sálašan. Dovtedy sa tancovalo na ľudových zábavách, pravda bez umeleckých ambícií, len pre zábavu. Keď sa strácali spôsoby ľudovej zábavy a moderné tance, zavedené na spoločenské vyžitie sa, ľudový tanec z prežívania kultúry vytesnili do umelej kultúry predvádzania tanca, uchytil sa v rámci kultúrnych programov v kultúrnych domoch. Cvičiteľky tancov boli zväčša učiteľky. V Nadlaku boli známe Mária Suchanská-Anoca, Olga Suchanská, Elena Kmeťová. V bihorskej oblasti to boli, tak ako aj v prípade divadelných predstavení školských či pre dospelých, učiteľky. Známe svojimi programami na školských slávnostiach či pri iných príležitostiach (ako bol v komunistickej dobe Festival Spev o Rumunsku) boli Magdaléna Koleniaková, Alžbeta Zifčáková a ďalšie. V oblasti výtvarného umenia Slovákov v Rumunsku sa prejavila ženská tvorivosť pomerne intenzívne. Medzi naše akademické výtvarníčky patria profesorky výtvarnej výchovy Mária Štefanková, 28 Blažena Karkušová, dnes už na Slovensku pôsobiaca Jarmila Lehotská, ako aj v Prahe žijúca a po celom svete vystavujúca umelkyňa Anetta Mona Chiša. 29 Po revolúcii, keď sa rozmnožili školské zariadenia, pribudol aj počet tvorivých výtvarne nadaných žien. Mária Štefanková vyvíjala širokú škálu výtvarných techník a činností, okrem toho bola kustódkou viacerých výstav. Pokiaľ ide o expozičnú činnosť fotografickú a etnografickú, aj Eva Silvia Lehotská-Mištová (istý čas zamestnankyňa a kustódka nadlackého múzea) sa postarala o niekoľko takýchto podujatí. Spomedzi výtvarníčiek amatérok treba spomenúť Alžbetu Jasovičovú, 30 pokiaľ ide o maľbu, a Anna Karolínu Dováľovú i Anna Karolínu Zimbranovú, ktoré sa venujú aplikovanému umeniu. Amatérske výtvarné hnutie sa rozvíja aj v bihorskej oblasti, ako to odzrkadľujú stránky časopisu Naše snahy. O existencii pravého druhu insitného (tzv. naivného) výtvarného umenia medzi Slovákmi v Rumunsku zatiaľ nemáme správu. Najväčšie zastúpenie žien je v školstve. Učiteľky v materskej škole, na prvom, gymnaziálnom či lyceálnom stupni - všetky sú dôležitými účastníčkami vyučovacieho procesu. Ony vychovávajú budúcich Slovákov a Slovenky. Ako tvrdil svojho času židovský predstaviteľ Dorel Dorian, najdôležitejšie nie je ani kto a koľkí boli národnostnými príslušníkmi, ale to, kto a koľkí budú, koľkí sú ochotní prebrať v budúcnosti tradíciu, pokračovať v nej, byť príslušníkmi národnosti. Preto od žien v školstve vo veľkej miere - možno až 50 percent - závisí kvalita budúcnosti slovenskej menšiny v Rumunsku. Naše ženy sa v školstve vyšvihli do riadiacich funkcií alebo po profesionálnej línii, ako je Mgr. Ľudmila Šomráková, metodička slovenčiny pre školy s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku. Ing. Anna Karolína Dováľová je zástupkyňou riaditeľky Školského strediska Jozefa Gregora-Tajovského v Nadlaku, má na starosti predovšetkým slovenskú sekciu. Jarmila Michalcová je riaditeľkou Teoretického lýcea Jozefa Kozáčka v Bodonoši (Budoi), 31 Hanka Dănuţová v Novej Hute (Şinteu). V oblasti školstva máme aj zástupkyňu ženského pokolenia majúcu spomedzi všetkých najvyššiu štátnu úradnícku pozíciu: generálna inšpektorka Vieroslava Alžbeta Tímarová, zamestnaná na Ministerstve výchovy Rumunska, zodpovedajúca v prvom rade za školstvo s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku, ako aj za iné slovanské minority. Aj v občianskej a politickej sfére sa už uplatnilo zopár našich Sloveniek. Vo funkcii predsedníčok miestnych organizácií DZSČR, oblastných správnych jednotiek a pod. Vo funkcii generálnej tajomníčky zväzu je už v druhom volebnom období Bianca Unc, po viaceré obdobia podpredsedníčkou temešskej oblasti bola Mária Liptáková. Jarmila Michalcová sa stala tohto roku podpredsedníčkou bihorskej oblasti. V rokoch sme mali aj ženu-poslankyňu za DZSČR v osobe Dr. Any Florea, rodenej Suchanskej. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol pokus o oživotvorenie celonárodnej ženskej organizácie v radoch tunajších Sloveniek, ale pre rôzne príčiny nevyvíjal výraznejšiu činnosť. Anna Rozkošová- Nováková je predsedníčkou Klubu dôchodcov v Nadlaku. 32 Náš príspevok len stručne a schematicky naznačuje možné smery prieskumu a výskumu. Vo vede, výskume, 33 podnikaní by sa určite našli výrazné ženské postavy a osobnosti, nehovoriac o sfére duchovnej a charitatívnej, kde podiel žien stále vzrastá (členky správnych orgánov, farárky atď). Avšak priestor a ráz príspevku nám nedovolí všetko tu pospomínať. A napokon pre dôkladný článok treba ešte pozbierať ďalšie údaje, vyhodnotiť ich, spracovať. Dúfame, že sa na to niekto podujme. Napriek tomu vyplýva postupne rastúce úsilie žien aktívne sa zapájať do viacerých oblastí profesných, umeleckých či iného rázu, a to na profesionálnej úrovni. Literárna oblasť sa stala prvou tvorivou, mimoprofesnou oblasťou, kde sa ženy presadili takýmto výkonom. Nasledovali oblasti tak isto umeleckého rázu: výtvarná a hudobná. Školstvo je ako oblasť profesná teda povolanie a zamestnanie vlastne verejne exteriorizované biologicky definovateľné poslanie a postavenie ženy, feminínnosť prenesená z intimity rodiny na verejnosť. 1 Pokusy o uvažovanie na túto tému možno nájsť v dizertačnej práci Dr. Anny Móťovskej: Femei scriitoare în literatura slovacă la răscrucea secolelor XIX-XX (Ženy spisovateľky v slovenskej literatúre na rozhraní 19. a 20. storočia), ktorú obhájila na bukureštskej slovakistike r Rukopis. Resumé dostupné na internete. Vzdialenejšia rodovým otázkam je dizertačná práca Dr. Eleny Dariny Kmeťovej Literatura slovacă din România (Slovenská literatúra v Rumunsku), obhájená na bukureštskej

12 12. strana slovakistike r. 2005, ale spracúva portréty niektorých slovenských spisovateliek v Rumunsku. Rovnako propagovala tunajšie spisovateľky v rámci žiackej vedeckej súťaže, keď r viedla študentskú prácu o autorke tohto článku. P. Paula Debnárová, Adela Tinková: Dagmar Mária Anoca žena tvorivých rozmerov. In: VI. Putovná súťaž zo Slovenských dolnozemských reálií. Vydavateľstvo Ivan Krasko 2009, s Články o výrazných ženských postavách, o ženách funkcionárkach zväzu publikovali Naše snahy. 2 Anna Roskošová (18. novembra 1941 v Nadlaku), žena v domácnosti. R debutovala na Slovensku v časopise Slovenka prózou Čakanie. Do činnosti literárneho krúžku v Nadlaku sa zapojila začiatkom osemdesiatych rokov. V Slovenke jej vyšla r ďalšia próza Svokra, pôvodne nazvaná Rekviem. Publikovala i v Našich snahách, Ľudovom kalendári v Maďarsku, no ťažisko jej tvorby je v prózach, ktoré vyšli v antológii Variácie. Anna Roskošová buduje zápletku svojich krátkych próz na psychologických aspektoch. (Prenasledovanie, Rozčarovanie). V intenciách dobrej realistickej tradície sa pokúsila o kresbu nadlackej minulosti a portrét starého otca (Posledný paholok, Starý otec včelárom). Prejavila aj zmysel pre humor a jemnú iróniu (Kufor, Viktor). Anoca, Dagmar Mária: Slovenská literatúra v Rumunsku. Nadlak, 2010, s. 77. Idem: Naša jubilantka. In: Naše snahy, II, č , s Anna S. Juhásová (15. septembra 1920 Nadlak 18. októbra 1981 Nadlak, rodená Srnková) skončila šesť ľudových tried a po celý život pracovala na poli a v domácnosti. V mladších rokoch sa zúčastňovala na činnosti Slovenského kultúrneho spolku. Jej prvé literárne pokusy spadajú do päťdesiatych rokov, ale tlačou jej verše vyšli, až keď ich Corneliu Barborică začlenil do Antológie slovenskej literatúry (1972), ktorú zostavil pre školy s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku. Publikovala málo v antológii Variácie 1, 2, 4. V jej prácach cítiť podnety ľudovej slovesnosti. P. básne: Prianie, Variácie (ďalej iba V) V 1, s. 231; Venovanie, V4, s ; próza: Strašidlo, V2, s O nej p. Zetocha, Ondrej: Za Annou S. Juhásovou. In: Variácie 4, s Anna Dováľová: Do školy. In: Variácie 12, Kriterion, Bukurešť, s Do literatúry sa uviedla, ešte keď bola žiačka, prvá práca jej vyšla vo Variáciách 11. Skutočný debut nasledoval po čítačkách v Literárnom krúžku už vtedy jestvujúcej Vedeckej a kultúrnej spoločnosti Ivana Krasku, keď jej vyšli práce v školskom časopise My, ako aj v časopise Naše snahy a zároveň aj v esperantskej antológii Eĥo de niaj krioj Ozveny po výkriku. Nadlak Týmto upresňujeme údaje o debute uvedené v našej knihe Slovenská literatúra v Rumunsku. Nadlak, Vydavateľstvo Ivan Krasko Dnes sa krúžok volá Literárny spolok Ondreja Štefanka na pamiatku tohto poetu a funguje v rámci Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku v Nadlaku. 6 Anabela Izaura Kresanová [verše] In: Naše snahy plus, 2009, č. 4, s P. Anna Chişa. In: Naše snahy plus, 2010, č.2, s.6. 8 Ľudmila Markovičová bola aj aktívnou publicistkou, zachovali sa kalendáre, v ktorých mala príspevky etnografického charakteru. Uvádza v nich aj prvky slovenského nadlackého folklóru, pričom porovnáva výšivky a kroj tunajších Slovákov s prvkami zo Slovenska. P. Lexikón slovenských žien. SNK-NBÚ, Martin Citujeme podľa druhého, súčasného vydania: Hana Gregorová: Slovenka pri knihe. Aspekt 2007, s. 91. P. náš článok Tajovskovci v Nadlaku. In: Hana Gregorová nielen pri knihe. Banská Bystrica 2009, s Tamtiež, s Napokon Ľ. Markovičová r opustila Nadlak, o čom píše Matej Rádix vo svojej práci Dejiny nadlackých Slovákov od roku 1903-ho do roku 1953-ho t.j. 150 ročná pamiatka, ktorá nebola zadržaná, snáď nemal to kto previesť a či pre neprajné pomery. In: Dve kroniky, Nadlak 1995, s P. náš príspevok Poznámky na margo výtvarného umenia u Slovákov v Rumunsku. In: Dolnozemský Slovák, XV(XXX, 2010) č. 2, s Stará matka mi v detstve rozprávala o tom, že si na sálaši sama vymaľovala steny ľudovými motívmi. A určite to dokázali urobiť aj iné ženy. 13 Porubský, Juraj: Vývoj vzťahu k vzdelanosti u Slovákov v Nadlaku v priebehu predošlých 200 rokov. In: 200 rokov života Slovákov v Nadlaku. Zborník materiálov z rovnomennej medzinárodnej konferencie venovanej dvojstému výročiu príchodu Slovákov do Nadlaku, ktorú usporiadala Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku a miestna organizácia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a ktorá sa uskutočnila novembra 2002 v Nadlaku. Na vydanie pripravil: Ondrej Štefanko. Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2003 s ; Idem: Niektoré problémy podielu Slovákov na hospodárskom rozvoji Nadlaku v minulom a začiatkom tohto storočia. In: Naše snahy, V (1994), č. 11, s P. naše príspevky Mám rada nadlackú pieseň. In: V č, s ; idem: Ešte žije homo cantans. In: V6, s Dováľ, Štefan:...ona nielen spieva, ale sama si skladá slová V6, s Ján Keleš: Nadlacké výšivky. In: Dolnozemský Slovák, XIV(XXIX), 2009, č. 1, s Autorstvo ilustrácií redakcia neuvádza, ale ide pravdepodobne o výšivky z dielne autora článku. (Ďalej značka DS) 17 O gramotnosti tunajších Slovákov písal najmä Ondrej Štefanko: Pohľadaj korene svoje. Opovážlivé pokusy jedného diletanta. Nadlak Štefanko, Ondrej: Naše prvé verše. In: Pohľadaj korene svoje, s P. Molnár, Ivan, Molnár, Rudo: Jozef Gregor Tajovský v spomienkach Nadlačanov. II. In Variácie 5, Bukurešť 1983, s P. o nej náš článok v rubrike Rovnobežky. In: Naše snahy, IV(1993), č. 1, s Ivan Molnár, Rudo Molnár: Bratia, Bukurešť, Kriterion P. aj Paulíková, Mária: Slovenské epitafy v nadlackom evanjelickom cintoríne. In: Variácie 14, s O divadelnom fenoméne p. náš článok Dramatická tvorba a divadelný fenomén Slovákov v Rumunsku. In: Dolnozemský Slovák, XV(XXX), 2010, č. 1, s. 9-11; 100 rokov slovenského ochotníckeho divadla v Nadlaku. Zostavil Pavol Bujtár v spolupráci so Štefanom Dováľom, Adamom Suchanským a Evou Mištovou. Nadlak 2002; O ich účasti na tejto forme umenia nás presvedčila aj výstava o divadelníctve, ktorú realizovala Jarmila Gerbócová r P. rubriku Kronika vo Variáciách, počnúc od č. 3. Podobne v ročníkoch Našich snáh pôvodných, či oživených možno nájsť informácie o divadelnej činnosti. 25 P. náš príspevok Interview s veteránmi nadlackého divadla. In: V 3, s Základné informácie u Pavla Rozkoša: Folklór Slovákov z rumunského Banátu. Kriterion, Tečie voda po Maruši (zostavili Štefan Farár, Ivan Molnár, Alžbeta Vancu, Albína Zetochová, Bukurešť P. náš príspevok Poznámky na margo výtvarného umenia u Slovákov v Rumunsku. In: Dolnozemský Slovák, XV (XXX, 2010) č. 2, s P. o nej Unc, Bianca: Z rodného Nadlaku do šíreho sveta alebo Benátky Bienále In: Naše snahy, XXII (XXIX/ 2011, č.6, s Ondrej Štefanko: Anetta Mona Chişa to dokázala! In: Dolnozemský Slovák, 2007, č.4, s.24. Na s.25 reprodukuje vo svojom preklade interview s výtvarníčkou, ktoré zverejnila rumunská tlač. 30 P. Pomaly ďalej zájdeš - až do sveta. Pripravila D. M. Anoca. In: Naše snahy, 1999, č. 3, s P. 15. výročie Teoretického lýcea Jozefa Kozáčka v Bodonoši. Zaznamenala akz. In: Naše snahy, XXII (XXIX / 2011, č. 6, s Klub dôchodcov v Nadlaku založila Elena Darina Kmeťová v r Vo vedení boli viaceré ženy. 33 Len tak náznakovo uvádzame z etnológie exemplifikáciu: Kto som, čo robím a ako robím (rozhovor s Evou Lehotskou). Za rozhovor ďakuje Štefan Dováľ. Fotografie Eva Lehotská. In: NS, XI, 2000, č. 10, s. 7-10; Ikonický materiál (tradičná žatva, tradične zariadená izba).

13 13. strana Spomienky na začiatky slovenskej strednej školy v Nadlaku Slováci, ktorí sa prisťahovali pred vyše dvesto rokmi na územie dnešného Rumunska, si už od začiatku boli plne vedomí toho, aké významné je zavedenie a udržiavanie škôl v slovenskom jazyku. Prvú slovenskú školu si založili obyvatelia obce Mokrá, už v roku V Nadlaku si Slováci založili slovenskú, cirkevnú školu hneď po svojom príchode v roku O vysokom stupni národného povedomia svedčí aj to, že ju navštevovalo priemerne vyše 90% školopovinných detí. Veľkým prínosom pre rozvoj slovenského školstva v Rumunsku bola hlavne československo-rumunská školská dohoda z roku 1938, podľa ktorej slovenské školy pravidelne dostávali odborných učiteľov zo Slovenska. 25. novembra 1945 bolo v Nadlaku založené Štátne československé gymnázium, ktoré sa v roku 1948 premenilo na Slovenskú pedagogickú školu, potom na Slovenskú strednú školu a neskôr na lýceum s dvoma sekciami slovenskou a rumunskou. Pani profesorka Olga Ureche patrí medzi prvých pedagógov slovenskej strednej školy v Nadlaku. Zažila ťažké vojnové i povojnové časy, bola striedavo svedkom krásnych, ale i zložitých chvíľ, zmien spoločenského i politického systému, školských reforiem. Ale svoje pedagogické poslanie brala v každom režime nesmierne svedomito - počas celého svojho života rozsievala svojim žiačikom, ich rodičom, aj starým rodičom lásku k vedomostiam, knižkám, výchove. Zo svojho celoživotného poznania nám teraz odhaľuje zopár fragmentov, radostných i trpkých. Pani profesorka, mohli by ste nám na úvod porozprávať niečo o vašom detstve a žiackom živote? Narodila som sa 6. júna 1924 v Nadlaku. Moji rodičia boli Július Fischer a Elena Častvajová, boli cukrášski remeselníci a mali dve dcéry, jedna som bola ja. Za tri roky som chodila do rumunskej škôlky v Nadlaku, lebo slovenská škôlka vtedy ešte nebola. Vychovávateľkou mi bola Livia Hornoi. Potom som prvých šesť tried chodila v Nadlaku do rumunskej školy, zatiaľ som sa naučila dobre po rumunsky. Len náboženstvo sme sa učili raz týždenne, za jednu hodinu, po slovensky. Tam som mohla počuť lepšiu, krajšiu slovenčinu. V ľudovej škole mi boli učiteľmi Valerica Frumosu, Victoria Istodorescu a Gheorghe Precupaş, ktorý bol aj riaditeľ. V detstve ste okrem iného pestovali aj gymnastiku... Keď som mala 6-7 rokov, začala som chodiť do telocvičného spolku Sokol, kde inštruktori pripravovali deti vo dvoch vekových skupinách: 6-14 rokov a rokov. Cvičenia boli trikrát týždenne. Naučila som sa tam reagovať na povely, chodiť s vystretým chrbtom, správne sa pohybovať, hrať sa v skupine. V telocvičnej sále bolo rozmanité športové náradie a všelijaké pomôcky pre zdravý telesný vzrast. V lete sme cvičili na dvore. Mladí muži (bratia Štefan a Ján Lehotskovci, Ján Koška a i.) vystupovali na rôznych večierkoch, kde predniesli akrobatické cviky na náradiach. Všetci tí, ktorí si za mladi pestovali telo, ešte aj ako starí otcovia chodili a pohybovali sa elegantne, boli svieži, čítali a zaujímali sa o všetko, čo sa vo svete dialo. Škoda, že historické pomery urobili koniec tak užitočnej spoločnosti, akou bol Sokol. Kde ste vychodili gymnázium? Po ukončení základnej školy som prešla do gymnázia v Semiklóši v Sânnicolaul Mare, tu za Marušou. Bola to veľmi zaujímavá škola, pretože medzi žiakmi boli Rumuni, Nemci, Srbi, Maďari, Bulhari a Slováci. Bola to veľmi dobrá škola. Ale mala len jedného kvalifikovaného profesora, ten bol aj riaditeľom školy. A okrem neho ešte dve kvalifikované profesorky. Ostatní boli len učitelia základnej školy, ale s takým oduševnením nás učili, také výborné lekcie to boli, veľmi dobre sa tam dalo naučiť. Pištika Jančik, tiež Nadlačan, bol premiant. Ukončil prvý z triedy. Aj on spomína na školu v dobrom. Vraj už mu dcéry boli vo vysokých triedach a on im ešte stále vedel vysvetľovať gramatiku. Bolo to v tých rokoch, keď sa Rumunsko začínalo dobre rozvíjať, v roku. Ja som nepokračovala v štúdiách po štvrtej triede gymnázia, pretože som ochorela a musela som ostať doma. V roku 1941 som mala to šťastie, že som sa spoznala s jedným advokátom, ktorý ma pozval do jeho kancelárie ako sekretárku. Tam som za prvé dva mesiace nerobila nič iné, len som sa učila písať na písacom stroji. Potom som tam zostala pracovať za dva alebo tri roky. Pláca bola skoro nijaká, viac symbolická. Ale najväčšiu časť aktívneho života ste strávili v škole. Áno, lebo potom, v roku 1948, sa v Rumunsku zmenil režim, nastala reforma školstva. Škola bola povinná, bolo veľmi veľa detí, tak verbovali učiteľov, lebo nemal kto vyučovať. Vtedy prijali do výučby, za výpomocných učiteľov, viacerých Nadlačanov, ktorí vedeli plynne rozprávať, dobre čítať a písať. Medzi nimi som bola aj ja. Tak som za tri roky pracovala v škole na periférii. Prišla som tam učiť druhú triedu. Pán učiteľ Fábry musel predtým vyučovať vo dvoch prvých triedach. Najprv síce boli dvaja učitelia, ale učiteľa Hrdličku povolali na trojmesačný politický kurz, tak za tri mesiace Fábry učil obidve triedy, 92 prvákov. Mal ich síce vyučovať osve, jednu triedu dopoludnia a druhú poobede, ale

14 14. strana z pohodlnosti ich učil všetkých spolu. Medzičasom prišla inšpekcia, pán inšpektor Năsăudeanu bol šéf sekcie. Nevedel slovensky, tak zavolali mňa za tlmočníčku. Po skončení hodiny mu inšpektor blahoželal, lebo sa nevedel vynačudovať, že učiteľ Fábry si nielen veľmi dobre vedel poradiť s takým obrovským počtom detí, ale všetky deti vedeli krásne čítať znaky, ktoré im on ukazoval. Tak túto triedu som ja zdedila v ďalšom roku, teda polovicu tých druhákov, asi štyridsiatich žiakov, ale učebnice vôbec neboli. A tak sme ich učili čítať zo starých kalendárov alebo novín. Bola to strašne nedisciplinovaná trieda, pretože boli naučení rozprávať s fonomimikou, teda pedagogickou metódou, v ktorej sa pri vyučovaní čítania spája pohyb so zvukom. Deti sa ustavične pohybovali a ja som ich od toho musela odučiť. Trvalo ma skoro pol roka, kým sa mi podarilo ustáliť v triede kľud. Škola bola tam, kde bola potom tlačiareň, na rohu. Ešte tri triedy boli oproti, v tej starej budove. Vyučovala som ich, kým ukončili štvrtú triedu. Medzičasom som robila aj učiteľský kurz bez dochádzky a v roku 1951 som obdržala učiteľský diplom Pedagogickej školy, na základe ktorého som mohla ísť vyučovať ako výpomocná učiteľka matematiky na druhom stupni. Matematiku mi dali preto, lebo jednak nebolo dosť učiteľov a jednak si ju nikto nechcel zobrať. Ja som na ňu pristala, lebo som nemohla mať nároky. Do roku 1961 som učila a medzičasom som v Temešvári vychodila dvojročnú fakultu, v rámci Inštitútu pre zdokonaľovanie učiteľského zboru, odbor Matematikafyzika-priemyselné vedomosti. Podľa tohto diplomu som mala právo vyučovať v piatej až ôsmej triede. Ja som už mala desaťročnú prax, tak som v škole nemala veľké problémy so žiakmi, hoci triedy boli početné. Ja som učila len na slovenskej sekcii, od piateho až po ôsmy ročník sme mali každý rok dve paralelné slovenské triedy, v každej bolo okolo tridsaťosem štyridsať žiakov, takže ich bola hromada. Začiatky boli ťažké. Učebnice neboli. Ani rumunské učebnice ste nemali? Rumunské učebnice sme mali len my, učitelia, lebo ich bolo málo, takže žiakom nedali, iba potom v Potom, v rokoch skupina učiteľov začala prekladať rumunské učebnice do slovenčiny. Prekladateľmi boli odborníci, ako Beracko, Rozkoš, ktorí prekladali matematiku, fyziku, chémiu, Anoková prekladala zemepis, prírodopis, učebnice slovenčiny písal Fábry. Preklady písali ručne a rukopisy bolo treba preklepať a odovzdať vydavateľstvu. Keďže som vedela písať na stroji, tak ja som dostala túto úlohu, najviac počas prázdnin, lebo počas školského roka bolo roboty vyše hlavy, nedalo sa veľa písať, len počas sobôt a nedieľ. Po dlhšom čase mi dovolili zobrať si text a prepisovať doma, veď najmä v lete som mala hodne práce aj v domácnosti. Školník prišiel každý deň okolo druhej-tretej a odniesol napísané papiere prekladateľom na korektúru a až potom poslali text do vydavateľstva. Vy ste aj prekladali učebnice? Nie, ja som robila len daktylografiu a vyučovala som matematiku. Moja práca bola takou, ktorú nikto nedocenil, ja som bola Popoluška, lebo moja práca sa nikdy nekončila, ani nikdy nebolo vidieť jej výsledky. Aké učebnice ste písali? Fyziku, chémiu, matematiku, šlabikár, potom slovenčinu, čítanku, mimoškolskú povinnú četbu, tie zostavoval Ondrej Fábry. Fábry bol veľmi svedomitý človek. Raz prekladal z rumunčiny rozprávku, v ktorej mal preložiť apa fermecată. Spytoval sa každého, ako by mu to poradil preložiť. Ľudia sa pokúšali, každý niečo povedal: čarovná voda, zázračná voda... Nie je to ono, zakaždým nesúhlasil Fábry a hľadal, rozmýšľal... Týždeň sa mordoval, dokonca aj manželku si požiadal, aby prečítala celú slovenskú detskú literatúru, či nájde vhodný výraz. Raz sa na kancelárii rozleteli dvere, vbehol Fábry ako tatár a víťazne skríkol: pobosorovaná voda! Nastal obrovský smiech... Taký bol Fábry, ešte aj kvôli tomuto stratil veľa času, aby vždy preložil pravý zmysel. Podľa mňa bol jedným zo vzorných profesorov školy. Roky a roky sa prekladali učebnice, bola to veľmi slabo platená práca. Z toho najväčšiu časť dostal prekladateľ, niečo korektor a zvyšok daktylograf. Skrátka, to bola jedna z obrovských mimoškolských činností. Druhou aktivitou bola alfabetizácia. Museli sme povinne učiť čítať a písať negramotných obyvateľov. Toto vyučovanie mohlo prebiehať len po večeroch, lebo cez deň neboli doma, všetci boli aktívni robotníci. Chodili sme ich učiť čítať a písať každého k nemu domov. Takže večery boli obsadené. Okrem toho sme pravidelne chodievali do kultúrneho domu, pripravovali sme rôzne programy, spievali sme v spevokole, neskôr sme pripravovali aj divadelné predstavenia. Spomínate si na nejaké zvláštnejšie zážitky zo školy? Raz mi bol na inšpekcii inšpektor z Aradu, v piatej triede som mala lekciu o obvode a obsahu obdĺžnika. A keď mi vysedel za hodinu v triede, vyčítal mi, prečo som lekciu nespolitizovala. Ja som nechápala, ako by som to bola mohla na takej hodine urobiť. No tak, vraví inšpektor, že na tomto obdĺžnikovom poli družstevníci nazbierali takú veľkú úrodu, pokým súkromným roľníkom sa na rovnako veľkej ploche urodila len polovica tejto úrody. Takéto inšpekcie sme mávali vtedy. Nezaujímalo ho, aká aktívna bola trieda, aký bol didaktický postup, ani to, či som dodržala všetky tie psychologické momenty, nie, jeho zaujímala len politizácia učiva. Takto roky ubiehali. Ťažko bolo, veľmi ťažko, ale musím podčiarknuť, že žiacka disciplína bola veľmi dobrá, proti terajšej situácii. Žiaka stačilo upozorniť a už sa zahanbil, bál sa, že aj mame poviem, že je neposlušný alebo mešká

15 15. strana na vyučovanie. Ešte mal človek spôsob, ako vplývať na žiaka. Keď sme mali problémy, riaditeľ Anoca nám zakaždým pomohol, poradil, najmä začiatočníkom. Na ktorých iných profesorov si rada spomínate? Na začiatku, do päťdesiateho tretieho-štvrtého sme mali aj kolegov zo Slovenska. Bol napríklad Vojto Kortyš, ten učil telocvik a prírodopis, bol Laco Kozák, ktorý vyučoval slovenčinu, bola Zita Valašková, Adela Bachratá, Anna Bušová, tieto boli z Trnavy. Zita vyučovala matematiku, Anička slovenčinu. Ale mali niektoré hodiny aj v štvrtej triede, pretože učiteľ mal veľmi veľa hodín a títo nemali dosť, tak ešte dostali napríklad telocvik. Ešte bola Mária Anoková, Mariena Matajsová... Týchto platilo Československo, ale dostávali aj tu platy, ako ostatní. A potom ich naraz všetkých odvolali. A v štyridsiatom piatom, šiestom, keď sa zakladalo slovenské gymnázium, sme mali aj iných učiteľov z Československa: Repa, Hargaš... Boli to výborní učitelia, mali všestrannú aktivitu, zaoberali sa aj mládežou, športom, spevokolom, nacvičovali aj orchester... Boli to vojnové časy, tak napríklad Pavel Horský, krásny vysoký človek, si tu musel zanechať manželku a ísť na vojnu. Nikdy viac sa nevrátil, padol vo vojne. A bol ešte Laco Kišš, aj ten učil na prvom stupni, ale veľa písal aj do Našich snáh. Ale potom už asi slovenský štát neurobil ďalšiu dohodu s našimi, odvolali ich. Tak ten, čo chcel zostať, musel dostať rumunské občianstvo. Napríklad Mariena Anoková, ktorá chcela zostať tu, pri rodine. Vy ste aké predmety vyučovali? Matematiku som učila žiakov piatej až ôsmej triedy, potom v niektorých rokoch aj fyziku. Tam sme mali iných odborníkov, ale niekedy bolo viac hodín, tak som dostala aj ja. Ale učila som aj chémiu, dokonca aj šport, mali sme aj krúžok, hrali sme volejbal. Ale veľa sme museli pracovať aj mimo školy, realizovať s triedami ekonomické plány v zbere starého železa, harmančeka a všeličoho iného. Chodili sme na poľnohospodárske práce, starali sa o chov hodvábnika... Okrem toho sme mali ďalšie mimoškolské aktivity, napríklad prípravu pre obranu vlasti. Asi v akých rokoch začala táto príprava? V sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch. Jeden z učiteľov, Jaro Noghiu, bol komandant. Musel chodiť na inštruktáž na Pejčku, tam ho brali veľmi nakrátko, musel podávať správy o každej činnosti. Nebrali sme to veľmi vážne, ale bola to veľká strata času. Poobede sme museli žiakov zozbierať, ísť s nimi von, prenášať materiály, nacvičovať ich skoky, rôzne druhy behov, vojenské hodnosti, povely a čo všeličo ešte. Za to vás neplatili, však? Ále, kdežeby platili, bolo to pre ochranu vlasti. Spomínam to preto, lebo vo voľnom čase sme nemali len opravu domácich úloh alebo testov, či prípravu lekcie a rešpektovanie osnov, rozdeľovanie látky na každý trimester, ale aj politické školenie a všeličo iné. Pamätáte si ešte, asi aké boli vtedy platy? Aha, mám to tu, v pracovnej knižke. Napríklad medzi štyridsiatym ôsmym a päťdesiatym prvým sme nevedeli, aký máme plat, ani v knižke tu nič nepíše, platila nás radnica. Potom napríklad v šesťdesiatom prvom som mala 825 lei, v šesťdesiatom piatom som mala 1450 lei. Spomínali ste aj nacvičovanie divadelných hier... V šesťdesiatom deviatom, sedemdesiatom, sa začali tvoriť divadelné skupiny. Všetci boli ochotníci, skúšky prebiehali v studenej, nevykurovanej sále asi za mesiac, každý druhý večer. Človeku tam odmrzli nohy, žiarovka bola vo štvor-päťmetrovej výške a ja som s knihou v ruke šepkala. Takže aj to bola namáhavá práca, stále postojačky a skoro potme. Vy ste aj hrali divadlá, či ste vždy boli šepkárka? Aj som hrala, ale menej. Najčastejšie som bola šepkárkou. Medzi režisérov patril napríklad Štefan Hodas. V jednej divadelnej hre mal na javisku 80 osôb, lebo muzika, trubači, boli tiež na scéne. Hralo sa vonku, na dvore, tam, kde bolo tenisové ihrisko... kde je teraz školský dvor. Vzadu postavili velikú scénu. Bolo to aj zábavné, lebo raz chyboval jeden herec, druhý sa opil, tretí si nevedel úlohu, štvrtý sa počas nacvičovania vzdal... ale predstavenie muselo byť. S divadlom ste chodili aj mimo Nadlaku? Boli sme na Peregu, na Butíne, v Cipáre, ale s ktorou divadelnou hrou kde, to si už nespomínam. Divadelné hry nacvičovali Pavel Bujtár, Elena Kmeťová, Ivan Molnár, ale ja som bola stále šepkárka. V hre Titanic vals napríklad účinkoval aj istý Iulian, veľký, vysoký človek. Raz mal vbehnúť na javisko a vyhlásiť: Nene Spirache, eşti ales! (Strýko Spirache, zvolili ťa!) Na veľkej skúške v sobotu večer, už v kostýmoch, sa chudák Iulian potkol vo dverách do prahu a aký veľký bol, spadol na javisko. Sála bola plná, v prvom rade sedela elita. Nastal obrovský potlesk, herci sa triasli od smiechu, aj úlohy si pozabúdali. Tak Iulian zakričal na šepkára: Suflă, mă! (Šepkaj!) V nedeľu na hlavnom predstavení boli už všetky lístky vypredané. Iulian sa tentoraz nepotkol. Všetci potom vraveli, že v sobotu to bolo oveľa krajšie. V tomto Titanicu bolo, že každý hlasuje toho, koho chce ale vyhrá ten, ktorý má vyhrať. A tak je to aj teraz... S touto divadelnou hrou sme boli na turné asi desaťkrát za pol roka. Ako ste trávievali voľný čas? Nebol voľný čas. Pravdaže, bývali rodinné stretnutia na meniny, na výročia... Organizovali sa rôzne zábavy, bály, ale tam učitelia nechodievali, lebo nemali skoro žiaden voľný čas, každý z nás bol zrobený. Raz ste mi rozprávali, že ste ako dieťa chodievali na kúpalisko na Maruši...

16 16. strana Áno, na Maruši bolo krásne obhradené kúpalisko, pre deti, pre dospelých, oddelené od zvyšku rieky, na brehu bolo desať doštených kabínok. Ale okolo tridsiateho ôsmeho-deviateho prišla veľká povodeň a všetko zobrala so sebou. Potom sa to už naspäť neopravilo. Vtedy boli zaplavené aj Bagoňove porty, tuto za bitúnkom, odtiaľ obyvateľstvo muselo odísť, lebo voda vnikla aj do domov. Toho roku Maruša odniesla ľuďom aj vinice, aj chatky, čo mali nastavané navôkol. Kedy ste odišli do dôchodku? V roku Potom ste ešte aj učili v škole? Už viac nie. Pôvodne som si chcela vybrať ročnú neplatenú dovolenku, lebo som bola vyčerpaná. Dovolenku som nemohla obdržať, no keďže som už mala, okrem tých troch rokov u advokáta, odpracovaných 31 rokov na tej istej škole, tak som 1. septembra išla do dôchodku. A už som tridsaťdva roky na dôchodku. Viem ešte, že vám pri príležitosti Dňa Nadlaku udelili vyznamenanie za dlhoročnú vynikajúcu pedagogickú činnosť. Áno, dostala som diplom a medailu, bohužiaľ, nemohla som sa slávnosti zúčastniť osobne, tak mi ju doniesol pán primátor domov. Počas mojej školskej kariéry som nedostala žiadne špeciálne vyznamenanie, ale zadosťučinenie som dostala od svojich žiakov, ktorí mi aj dodnes prejavujú rešpekt. Nielen oni, ale aj ich rodičia. Mnohí z nich si s láskou spomínajú na školský život, aj keď sú už starými rodičmi. Aj teraz si mnohí spomínajú, že moje hodiny prebiehali v kľude, nestresovala som žiakov. A ja si zasa s láskou spomínam na každého žiaka, na bývalých kolegov i riaditeľov. Máte bohatú pedagogickú skúsenosť. Čo by ste odporúčali dnešnej mládeži? Dnešná školopovinná mládež by si mala lepšie a hlbšie usvojiť a pochopiť všetko to, čo im škola ponúka. Mala by byť presvedčená, že to, čo sa človek v mladosti naučí, ostane mu uskladnené v komôrkach mozgu a keď bude treba, bude sa mať na čo rozpamätať. Istý a jediný poklad človeka je to, čo vie. Pani profesorka, ďakujem vám za rozhovor. Anna Rău-Lehotská ŽENSKÉ RUKY V ZÁHONOCH NÁRODA ROLE DEDIČNEJ V tomto našom na mužské kopyto ušitom svete, vidí sa mi, aj v súčasnosti si tie hlavné, či svetoborné záležitosti preberá do svojich rúk mužské plemeno, ponechávajúc tie drobnejšie nežnému pohlavu. Deje sa to poväčšine vo všetkých oblastiach života s tým, že dnes silnejšie pohlavie už čoraz viac ustupuje nežnejšiemu aj časť hlavných robôt, ale pritom mu aj naďalej ponecháva tie vedľajšie, ktoré, údajne, lepšie urobia starostlivé, či opaterné ženské ruky. Na takúto deľbu práce si už dávnejšie zvykla aj s romantickým básnickým nadšením oslavovaná naša národa roľa dedičná. Jej hlavnú časť tradične obrábajú muži a záhony ustupujú ženám. Tie záhony vo Vojvodine, tiež tradične, obrábajú nielen Matica slovenská v Srbsku a jej odbory, ale aj početné slovenské ženské spolky, v snahe odtrhnúť od zabudnutia a natrvalo zachovať najmä etnografické, ale aj rôzne iné špecifity prostredí, v ktorých vojvodinskí Slováci v súčasnosti žijú. Avšak zasúkať rukávy a sústavne pracovať na takýchto záhonoch sa (okrem tých, ktoré tu z priestorových dôvodov neuvádzam, i keď by si to zaslúžili), popri svojich základných záujmoch a činnostiach, nezdráhajú ani niektoré naslovovzaté a nielen doma, vo Vojvodine, ale i v slovenskom svete známe vedecké pracovníčky, odborníčky a umelkyne: Mária Myjavcová, Viera Benková, Kvetoslava Benková a Jarmila Hodoličová. Hlavnými oblasťami, v ktorých doktorka Myjavcová pôsobila i pôsobí (teraz už ako penzistka) desaťročia sú: univerzitná výchovnovzdelávacia práca, vedecko-výskumná práca z oblasti konfrontačného výskumu slovenčiny a srbčiny, problematiky slovenského jazyka vo Vojvodine v podmienkach slovensko-srbského bilingvizmu, jazykovej kultúry v menšinovom jazykovom spoločenstve, vyučovania slovenčiny v podmienkach bilingvizmu a celé desaťročia pôsobí tiež v oblasti verejnej jazykovovýchovnej atď. Teda, činnosť Márie Myjavcovej prakticky zahrňuje celkovú lingvistickú, sociolingvistickú, psycholingvistickú, ale i edukatívnu a lingvistickopreventívnu problematiku jazyka slovenskej enklávy vo Vojvodine, takže je jej dielo, vo viacerých súvislostiach, priam jedinečné v slovenskej jazykovede medziiným i preto, lebo sa desaťročia sústavne, i keď nezriedka osihotená, snaží čistiť všelijakou burinou zatarasené jazykové pole vojvodinských Slovákov. Osobitne významným kladom pôsobenia M. Myjavcovej (namä keď sa na zreteli majú špecifickosti a problémy späté so slovenčinou vojvodinských Slovákov), ktorý priamejšie súvisí s našou témou, je skutočnosť, že jej teoretické výskumy a zistenia, priam bez výnimky, smerujú (predovšetkým jej vlastným pričinením) k ich realizácii v jazykovej praxi. Za týmto účelom Dr. Myjavcová predniesla celý rad podnetných

17 17. strana referátov a prednášok v rámci Spolku vojvodinských slovakistov, Matice slovenskej v Juhoslávii, Slavistického spolku Srbska, Vojvodinského spolku pre aplikovanú lingvistiku, Juhoslovanského zväzu spolkov pre aplikovanú lingvistiku, Združenia vedeckých a odborných prekladateľov a pod. a časť takýchto textov uverejnila i v knihe State o našej slovenčine. Texty z oblasti jazykovej kultúry uverejňovala i v Jazykovom stĺpčeku v týždenníku Hlas ľudu (ktoré neskôr publikovala v knihe Jazykové poznámky), v Petrovskom a v Novosadskom rozhlase a na príležitostných podujatiach. Do tohto kontextu sa prirodzene včleňuje i jej učebnicová tvorba a pod. Avšak viac ako fakty uvedené v predchádzajúcom odseku do kontextu témy tohto príspevku patrí jej kniha Bolo, ako nebude (2004). Eseje, či spomienkové citové rozjímania, zaradené do tejto knihy, vznikali bezmála v štyridsaťročnom časovom rozpätí (od roku 1967 po rok 2004), no napriek tomu pôsobia scelene i obsahovo, i štylisticky. Červenou niťou, ktorá tieto texty stmeľuje, je motív nenávratnej pominuteľnosti. Ústredné miesto v knihe majú spomienkové eseje, i keď tu predsa len ide o rôznorodé, motivicky a významovo navrstvené texty založené na prelínaní sa racionálnych a emotívnych zložiek. Do racionálnej roviny týchto esejí zaraďujeme etnografické, jazykovedné, historicko-sociálne a sociálnopsychologické motívy a do emotívnej motívy spomienkové a lyrické, v ktorých autorka cez prizmu spomienok a jej pocitov v súčasnosti konfrontuje včerajšok a dnešok. Ten včerajšok v autorkiných spomienkach žije v podobe dedinskej írečitosti, svojráznej intimity medzi ľuďmi, každodenného stýkania sa, dedinských kontrastov a dedinského koloritu vcelku, zataľ čo z dneška vanie chlad, scudzenosť a pocit nenávratného zániku včerajška, čo azda najnázornejšie ilustruje napr. priam metaforická skutočnosť, že sa voľakedajší petrovský honosný gazdovský dom v súčasnosti stal odpadovou zberňou. Uvedená, objektívne existujúca, metafora najkonkrétnejšie upozorňuje na stále okatejší fakt, že spotrebiteľskoodpadová civilizácia, čoraz viac, ľuďom neodníma iba vzduch, ale i duch. Všetko uvedené nadobúda občas priam filozoficko-transcendentálne rozmery, ako napr. na samotnom konci textu Kamže sa to zabára Zabara, v lyrickom vyjadrení utlmovaných pocitov: «Zvonia. Zabara je prázdna. Iba ten bicykel a na ňom moja temer deväťdesiatročná mama... Zabarou sa nachodila celý svoj život. Dnes sa už tadiaľto uberá iba za hlasom zvonov. Je to málo? Je to dosť! V tej chvíli sa vo mne zobudilo dieťa. Zachcelo sa mi rozbehnúť za bicyklom. Zvolať: Mama! Ale to dieťa už nevládze dať sa do behu za mamou. Stojím, som ticho, ako je ticho tá široká a dlhoká Zabara, zvony ešte zvonia a ja si tu na Zabare v duchu odriekam krátku motlitbu: Bože, chráň mi mamu na bicykli! Osud Zabary nech zostane v rukách budúcich generácií.» Popredná slovenská spisovateľka, poetka a prozaička z radov vojvodinských Slovákov Viera Benková vstupovala do sveta básne otvoreného srdca, a už v jej prvej knihe Májový ošiaľ nachádzame náznaky intenzívneho lyrizmu, senzualizmu a poetického temperamentu. V ďalších jej knihách básní postupne sa začínajú výraznejšie črtať ďalšie dominanty jej tvorby: reflexívnosť, intuitívnosť a prienik mýtického rozmeru, ktorými budú potom poznačené i nasledujúce jej knihy. Prienik týchto prvkov prehĺbil i zošľachtil autorkin východiskový lyrizmus, ale ho nepoprel. Archetypy a mýtické prvky tú myšlienku iba prehlbujú a dávajú jej transcendentálnu a univerzálnu náplň. V kontexte našej témy zaujímavá je však skutočnosť, že v súčasnosti V. Benková priam jediná v poézii vojvodinských Slovákov píše básne inšpirované dedinským prostredím, ako i dejinami a súčasnosťou tejto slovenskej menšiny v Srbsku. Do poetiky rurálneho koloritu sa zapísala básňami s motívami rodiska, ktorého metaforou v jej básňach i prózach je dom. K tematike rodiska autorka pristupuje s vedomím, že duchovná sila človeka vyplýva i zo sily jeho koreňov, ku ktorým sa často utieka, keď sa zjavia prekážky a problémy, ktoré ho chcú zlomiť. K týmto motívom sa autorka vracia i vo svojej novšej tvorbe medziiným aj s glorifikačným obdivom sily a vitality slovenského etnika, hrdinskosti nášho človeka, ktorá sa usadila v jeho chlebnej duši a dala mu silu obstáť a zachovať si identitu i mimo krajiny predkov, afirmovať sa a vytvárať i hmotné i duchovné hodnoty. Motívami rodiska a nehistorických dejín slovenskej enklávy vo Vojvodine a rodiska je vo veľkej miere poznačená najmä jej beletristicko-žurnalistická tvorba (knihy: Petrovské pohľadnice (1995, spolu so Samuelom Miklovicom). Z dávneho Petrovca (1998), Z našej minulosti (2002), Stretnutie s minulosťou (2007) a sčasti i poviedková tvorba Viery Benkovej a jej román Stred sveta je vlastne svojráznou postmodernou syntézou autorkinej dolnozemskej tematiky. Ide tu vlastne o svojráznu osobnú kroniku, či povesť o Petrovci zahrňujúcu jednotlivé javy a udalosti od prisťahovania Slovákov do týchto končín (r. 1745) dodnes. Všetky tieto udalosti, historické bežné i povesťové sa na prvý pohľad zdajú vo vzťahu k sebe nesúvislými, avšak po pozornejšom čítaní získava sa práveže opačný dojem. Totiž tie udalosti a javy, ktoré sa naoko vidia byť nesúvislými, sú vlastne určitým spôsobom späté a akoby dokazovali, že je všetko na svete vo vzájomnej súvislosti. V tomto vidíme i základný autorkin zámer: vyhľadávať a spájať tie švíky, spätosti medzi tým minulým a týmto prítomným. Už spomenuté autorkine sklony k mýtu, legende a povesti značne poznačili i túto jej knihu. V súlade so skutočnosťou, že si...ľud pamätá a vypráva o tom, čo môže uchopiť a čo sa mu podarí premeniť na legendu a že naša osobná myšlienka vo svojej snahe neznamená mnoho a nič nemôže; treba načúvať legendám, tým stopám kolektívnych ľudských úsilí cez stáročia a z nich lúštiť, pokiaľ je to možné, zmysel nášho osudu, autorka v tomto

18 18. strana diele lúšti ohlasy tých legiend a kolektívnych úsilí v sebe i vôkol seba, vytvárajúc si osobný mýtus, legendu rodiska: A slovenské priadky priadli, priadli... a napriadli toľko priadze, že keby sa našiel múdry človek a priadzu rozplietol, prečítal by v nej celý rozprávkový osud slovenského ľudu. I jeho históriu, i osud, veď každá niť bola upletená a vtkávaná iným kráľom, čo i cudzím, a bola taká pevná, že hocikto a hocikde išiel do sveta, nestratil by sa, ba ani z tejto priadze by sa nevymotal, lebo ju upriadli naše matky... Takouto metaforickou priadkou z citovaného odseku je v súčasnosti slovenskej enklávy vo Vojvodine (Srbsku) i Kvetoslava Benková, jedna z popredných slovenských hudobníckych osobností: muzikologička, skladateľka, hudobná redaktorka, speváčka atď. Spolupracuje s kultúrno-umeleckými spolkami, umeleckými telesami ako hudobná pedagogička, autorka a režisérka hudobných programov a členka rôznych odborných porôt doma a na Slovensku. Je autorkou početných ocenených nových lyrických, tanečných a detských piesní, ale aj detských operiet, hudobných rozprávok pre deti atď. Avšak z pohľadu našej témy zaujímavá je jej takmer štyridsaťročná zberateľská činnosť. Z tejto oblasti vydala knihy: Od Petrovca do Málinca, Svadba, I. časť, (2005), druhý a tretí zväzok z toho istého cyklu, Priadky a páračky v slove a piesni, II. časť a Balady, III. časť (2006), (mimochodom, skutočnosť, že autorka svoju pozornosť sústredila akurát na Petrovec a Málinec vonkoncom nie je náhodilá, ale prirodzene vyplynula z historického faktu, že slobodník Matej Čáni, ktorý do Petrovca priviedol prvých organizovaných slovenských prisťahovalcov, a bol snáď i autorkiným ďalším predkom, bol pôvodom z Málinca), Výročné zvyky v slove a piesni, IV (2008), Tichá noc, svätá noc, vianočné piesne a vinše (2009). V textových statiach týchto kníh sú i texty spomienkové a zvykoslovné a tiež, pre tieto prostredia, príznačné prejavy z ľudovej slovesnosti, získané od rôznych informátorov. Vanie z nich írečitý lokálny kolorit (umocnený faktom, že sa texty podávajú v petrovštine a málinčine ) a už letmý pohľad na ne odhalí skutočnosť, že je, i napriek nezanedbateľným rozdielom, medzi etnografickými a inými prvkami v Petrovci a Málinci, vysoký stupeň zhody a že napr. porekadlá a príslovia i hádanky, ktoré autorka v týchto statiach uvádza, nielenže svedčia o ľudovej múdrosti, ale i o ľudovom vtipe, dôvtipe a furtáctve. Takými sú napríklad niektoré hádanky z Petrovca (Od prviho do ďesiatiho češ, od ďesiatiho do šesnáctiho streš a potom uš ďakuj tomu, kto ti ho odňesije z domu? (dievča); Oťec stojí, sim mu visí, vnúča po svete robí bláznou? (čokot, hrozno, víno); ľipa, na ľipe konopa, na konope hľina, v hľiňe zeľina a v zeľiňe sviňa? (stou); Ďjovčence ma ňekcú, ľebo ňigda ňeklamem, a zas ľem ma raďi majú, (zrkalo), alebo príslovia z Málinca (Od roboťe aj koňe dochnú a pse besňejú; Beda tomu dvorovi, ďe rozkazuje krava volovi; Chrán sa ženskiho predku a konskiho zatku) atď. Doktorka vied Jarmila Hodoličová v súčasnosti pôsobí na Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde prednáša a mala cvičenia z predmetov: literatúra 2. polovice 19. storočia a slovenská detská literatúra, a na diplomových akademických štúdiách master prednášala predmet ženské štúdiá. Okrem toho, od založenia vysunutého oddelenia Pedagogickej fakulty v slovenskom jazyku v Báčskom Petrovci (1998) a založenia Vysokej školy pre vychovávateľov v slovenskom jazyku V Novom Sade (2008) prednáša, ako hosťujúci profesor, predmet slovenská detská literatúra. Pod jej vedením študenti Oddelenia slovakistiky vydávajú časopis Čar(b)ológ, (Literárne pokusy z detskej literatúry študentov Oddelenia slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade). Popri hlavných odboroch svojej činnosti: slovenská literatúra, slovenská literatúra pre deti, (mimochodom, z tejto oblasti Dr. Hodoličová obhájila doktorskú dizertáciu na tému Prehľad dejín slovenskej detskej prózy vo Vojvodine), slovenská vojvodinská literatúra (obhájila magisterskú tézu Literárna činnosť Alberta Martiša), slovenské ženské hnutie na Dolnej zemi, J. Hodoličova svoju pozornosť venúva aj prácam z okruhu tematiky tohto príspevku. Totižto na seminároch, vedeckých konferenciách, seminároch a pod., ako i vo svojich príležitostných textoch zverejňovaných v rôznych časopisoch, osvetľuje napr. zástoj jednotlivých slovenských dolnozemských rodín v literárnom a kultúrnom živote dolnozemskej enklávnej Slovače: Čajakovcov, Hurbanovcov, Mičátkovcov a pod. (napr. Prínos Čajakovcov do kultúry a literatúry Slovákov vo Vojvodine), ale najmä literárne a kultúrne pôsobenie ženských členov týchto a iných rodín (napr. Kultúrna a literárna činnosť Ľudmily Hurbanovej, Z verejnej a literárnej činnosti Eržiky Mičátkovej, 90 rokov od narodenia a 20 rokov od úmrtia Adely Čajakovej Petrovičovej, Literárna a publicistická činnosť Oľgy Baylonovej Garayovej). Okrem toho píše o živote známych žien z tohto prostredia (Františka Jozefína Járošiová , Eržika Mičátková , Život píše romány (Životné príbehy Sloveniek vo Vojvodine), o jednotlivých aspektoch ženského hnutia na Dolnej zemi (Podnety slovenského ženského hnutia vo Vojvodine pre drámu a divadlo), ale má i etnografické príspevky (Ľudové jedlá a nápoje v Hložanoch) a pod. Takéto svoje texty občas vie ochutiť aj perličkami, akými sú napr. tie z jej štúdie Svetozár Hurban Vajanský a Vojvodinsko prostredie: Vajanský nastúpil jednoročný trest do štátneho väzenia 17. februára a už 7. marca sa vybral staropazovský farár k bratovi na návštevu, čo potom opísal v Národných novinách v besednici Prvá návšteva u Vajanského. V tomto článku spomína, že jeho deväťročný syn Vladimír poslal strýcovi všetky čísla svojho domáceho rukou písaného časopisu Mravec (podobne aj Vajanský ako desaťročný písal do

19 19. strana doma písaného časopisu Zrnká) a vyzval ho, aby vstúpil medzi spolupracovníkov, do ktorých už patrili sestra Ľudmila, Svetozárove deti, dcéra Viera a syn Vlado, ktorí práve počas vychádzania Mravca boli dlhší čas na návšteve v Starej Pazove (ten rok bol aj Vajanský vo väzení) a po trojdňovej návšteve priniesol bratovu básničku s nadpisom Mravcovi od Svetozára Hurbana v takomto znení: Živio braté! No len smelo. ukáž hlupcom tvrdé čelo, Bojuj priamo proti stínu A neboj sa Segedínu! Neskôr VHV v časopise pre deti Zornička (1927, č. 6, s. 90) píše pri nedožitých strýcových narodeninách o svojom časopise Mravec a uvádza ešte jednu básničku, ktorú mu strýc Vajanský poslal z väzenia: Smutno je sedieť v chládku. Smutno, Mravče, milý bratku, Ale ešte horšie sto ráz. Kriviť podle mužský svoj väz: Radšej snášať utrpenie Nežli hriešne potupenie! Uvedené (i neuvedené) drobné a často i mravčie práce v metaforických záhonoch enklávnej slovenskej kultúry týchto v slovenskom svete známych kultúrnych a umeleckých dejateliek z Vojvodiny je významné z viacerých výskumných a edukačných aspektov, ale i tým, že v mozaike slovenskej dolnozemskej kultúry nielenže vypĺňajú prázdne miesta, ale prispievajú k jej životnosti a pestrosti. A na dôvažok ešte iba toto. V úvode svojej knihy State o našej slovenčine Dr. Myjavcová napísala i nasledujúce riadky, ktoré sa môžu dať do súvisu aj s ostatnými dejateľkami z tohto textu: Z detstva si nesiem medziiným spomienku na žatvu, aká bývala za oných čias (...) Práca so pšenicou mala vtedy nábožný nádych. No osud mi potom síce zatarasil cestu k žatevným obradom, ale ten rodinný zákon statočnej vytrvalej práce okolo božieho požehnania, ktorá má byť pred západom slnka hotová, nesiem doposiaľ v sebe... Zozbierané je (v predmetnej knihe pozn. S.B.) to, čo ešte môže byť na osoh. Zozbierané skôr, ako slnko zapadne. Teda zbieranie pozostalých klasov po žatve (toho, čo ešte môže byť na osoh ) týchto našich štyroch popredných dejateliek, za vidna, skôr ako slnko zapadne, ale i ich neúnavné okopávanie (vo viacerých záhonoch i prvé) aj tých našich všelijakou burinou zarastajúcich kultúrnych záhonov, možno pochopiť i ako podnet k ďalšej takejto práci, aby ani záhony národa roli dedičnej nezarástli burinou zabudnutia. Samuel Boldocký NEÚNAVNÁ LOBISTKA O ZÁUJMY SLOVENSKEJ MENŠINY V SRBSKU Rozhovor s Annou Tomanovou Makanovou, podpredsedníčkou Vlády AP Vojvodiny a predsedníčkou NR SNM v Srbsku Silné ženy, prezidentky, premiérky, vedkyne určite poznačia moderné dejiny, nie iba Európy, ale i sveta. A predsa, pri informovaní o ich úspechoch, je skutočnosť, že ide o ženu, stále prízvukovaná. Chcem veriť, že už civilizačne prerastáme dichotómiu mužského a ženského princípu a dozrievame k rovnakej dôvere žene, ktorá sa vymaňuje z konvenčných kontextov. Aj sama túto skutočnosť rada podčiarkujem, lebo zdá sa, že na dráhe k spoločenskej sebarealizácii žena má o niekoľko prekážok viac. Vojvodinskí Slováci už vyše sedem rokov dôverujú silnej osobnosti, žene, ktorá úspešne vedie ich zastupiteľské teleso Národnostnú radu slovenskej národnostnej menšiny. Navyše je prvou podpredsedníčkou Vlády Autonómnej pokrajiny Vojvodiny a veľkým lobistom, pokiaľ ide o záujmy slovenskej menšiny v Srbsku - Anna Tomanová-Makanová. Významné životné jubileum a dôvera, ktorú jej vojvodinskí Slováci udelili na voľbách už po druhýkrát, ma podnietili poprosiť túto výnimočnú dámu o interview, v ktorom odhalí tajomstvo svojho úspechu, najmä pokiaľ ide o jej spoločensko-politickú kariéru. Rodom z Kovačice (nar. 25. mája 1961) Anna Tomanová-Makanová vyštudovala pedagogiku na Filozofickej fakulte Univerzity v Belehrade. Po ukončení štúdia roku 1985 pôsobila ako novinárka a redaktorka a od roku 2000 ako zodpovedná redaktorka redakcie v slovenskej reči Rádia Vojvodiny. V roku 2004 sa stala prvou predsedníčkou Národnostnej rady Slovákov a zároveň koordinátorkou činnosti Národnostných rád národnostných menšín v Srbsku. V období od roku 2007 až do 2008 bola národnou poslankyňou v republikovom parlamente, kde mala na starosti Výbor pre medzinacionálne vzťahy. Bola prvou predsedníčkou novozaloženej Asociácie slovenských médií v Srbsku a za svoj veľký úspech zdôrazňuje skutočnosť, že je manželkou, aj matkou

20 20. strana dvoch dcér. Táto krátka ukážka z biografie už svedčí o úspešnej realizácii nie iba na spoločensko-politickej scéne tunajších Slovákov, ale rovnako na úrovni celého štátu. - Vo vašom kabinete, kabinete podpredsedníčky Vlády AP Vojvodiny, nás privítala vaša asistentka a na pravidelnom raňajšom briefingu bola tu s vami aj vaša poradkyňa. Môžeme konštatovať, že ide o ženský kabinet? ATM: Mohli by sme povedať, že zhodou okolností sú tu samé ženy. V minulom mandáte tu sedel muž. Nesťažujem sa vôbec. Myslím si, že sa so ženami veľmi dobre spolupracuje. Sú racionálnejšie, keď ide o organizáciu a najmä keď ide o čas. Každá minútka je dôležitá a nemám žiaden problém, keď mi urobia protokol, viem, že to bude naplánované na minútku. A sú zodpovednejšie. - Byť ženou v politike v Srbsku - čo to znamená? ATM: Je to proces. Súvisí to aj s demokratizáciou a budovaním občianskeho štátu. Je pravda, že žien by malo byť omnoho viac. Politika je, ako aj každé iné zamestnanie, verejná práca a preto by som osobne podporila nový zákon o parlamentných stranách a voľbách, ktorý predpisuje, že by na volebných listinách každý tretí kandidát mala byť žena. Ja verím, že sú ženy schopné, môžu a vedia, a muži si neprávom privlastňujú politiku ako výlučne svoju doménu pôsobenia, ako oblasť, v ktorej sú doma. Ženy dokázali, že môžu viesť aj štát, byť v čele vlády, parlamentu a robia to možno aj úspešnejšie ako muži. Nech nehovoríme o ženách, ktoré vedú veľké podniky. Pri tejto príležitosti by som ich pozvala vyskúšať sa aj v tejto verejnej činnosti, nie je to až také, ako si často myslíme. - V minulom mandáte ste boli ministerkou informovania. Často politikom zazlievajú, že nepoznajú oblasť, ktorú spravujú. Predtým, než ste nastúpili na túto funkciu, ste boli zodpovednou redaktorkou redakcie v slovenskom jazyku Rádia Vojvodiny. Poznali ste situáciu v našich médiách. Pomohlo vám to vo vykonávaní tejto funkcie? ATM: Vždy je dobre, keď existujú pravidlá v tej alebo onej oblasti, keď existuje systém. Keď tam pravidlá nie sú, potom to dopadá ako jazda diaľnicou, bez dopravných značiek. Tak je to aj v oblasti médií. Ide o proces, ktorý má za úlohu upraviť mediálnu oblasť, odpovedať na výzvy a priniesť dlhodobé výsledky. Médiá to nemali ľahké. Čaká sa na vypracovanie celoštátnej a zároveň aj pokrajinskej mediálnej stratégie, ktorá bude mať za úlohu upraviť a ponúknuť smernice pre budúcnosť, pokiaľ ide o médiá v našej krajine, a tým aj médiá, ktoré vysielajú v jazykoch menšín, a tak aj v slovenčine. Som zástancom toho, že zdedené práva, ktoré naša menšina má, netreba porušovať. Dobre je, že nás v tom podporujú aj schválené zákony a medzinárodné dokumenty, ktoré sa vzťahujú na ochranu práv menšín a ktoré náš štát ratifikoval. Novinárske skúsenosti som naplno uplatňovala. Precestovala som všetky prostredia, kde žijú Slováci a poznala som tým situáciu v celej Vojvodine. Lebo, keď sa zakladala rozhlasová stanica v Kysáči pred takmer päťdesiatimi rokmi, zakladal sa aj rozhlas v Ruskom Kerestúre (rozhlas, ktorý vysiela v rusínskom jazyku - pozn. aut.) a rovnako sa rozvíjali. Keď poznáš problémy, s akými sa stretávajú novinári, je omnoho ľahšie nielen komunikovať s novinármi, riaditeľmi mediálnych inštitúcií, ale aj spoločne sa dopracovať k najlepšiemu riešeniu problémov. To je zároveň aj odpoveďou na otázku, či by som mala odvahu zaoberať sa oblasťou, ktorú nepoznám. Ja určite nie. Bez ohľadu, že sú tu vždy poradcovia, odborníci ochotní pomôcť. Vždy sa môžeš naučiť, naštudovať si zákony, ale keď nepoznáš tú problematiku v praxi, nemôžeš byť dobrým odborníkom. Bola to pre mňa jedna škola, hovorím škola, lebo človek sa vždy učí. Je to pracovné miesto, na ktorom sa vždy musíš zdokonaľovať. To znamená vážne si naštudovať všetky zákony z tejto oblasti, nie ich iba poznať. Vedieť, ako treba napísať pripomienky, novely, na aký spôsob rokovať s republikovými orgánmi moci, s lokálnou samosprávou. A rovnako tak poznať aj zákony, ktoré sa možno nevzťahujú priamo na oblasť médií, ale ktoré túto oblasť nepriamo upravujú, ako je zákon o Národnostných radách, ľudských a menšinových právach, telekomunikácii, digitalizácii a pod. A keď v tom všetkom je aj vlastná skúsenosť, tak je ľahšie sa zorientovať. - Vojvodina je jedinečným multietnickým, multikultúrnym, multikonfesionálnym priestorom v Európe. Rovnako také je aj zloženie Vlády. Je to plus, pokiaľ ide o spoluprácu s materskými krajinami menšinových spoločenstiev, ktoré tu žijú? ATM: Samozrejme, že áno. Vojvodina má vysoko postavenú priečku, pokiaľ ide o menšinové spoločenstvá a ich práva. Nie sú iba regulované zákonmi, ale sa aj realizujú. Vidno to aj v tom, že máme Národnostné rady a pokrajina iniciovala aj zakladanie inštitúcií v oblasti kultúry, ktorými sa otvára možnosť ďalšieho zachovania kultúrneho dedičstva a realizovania kultúrnej politiky - sú to Ústavy pre kultúru. Dostali sme tým ďalšie operatívne teleso v oblasti kultúry a nápomocnú ruku národnostným radám. Dobre je, že spolupracujeme s našou materskou krajinou, teda so Slovenskou republikou, rovnako tak

21 21. strana ako aj iné menšiny so svojimi materskými krajinami. Vojvodinská vláda je dobrým partnerom Slovenskej republiky všeobecne. Máme podpísanú dohodu o spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom a v priebehu septembra sa podpíše dohoda o spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom. Tu však nejde iba o spoluprácu v oblasti kultúry a prispievanie k zachovaniu našej kultúrnej a národnostnej identity, ale je to trochu širšie. Ide o regionálnu spoluprácu v rámci Európskej únie a našu budúcnosť v tomto spoločenstve. Je to dobrá cesta, lebo už máme niektoré spoločné akcie zrealizované, píšu sa projekty, vytvára priestor na nové investície vo všetkých oblastiach. Je tu aj ďalšia perspektíva, pokiaľ ide o spoluprácu v rámci dunajského regiónu. Znamená to, že musíme začať žiť. Nie zostať zatvorení vo vlastných rámcoch, ani ako etnické spoločenstvo, ani ako Vojvodina, ani ako štát. Iba v komunikácii, každodennej výmene v najširšom slova zmysle, môžeme očakávať zveľadenie a pokrok, teda rozvoj. Dobre je, že existuje tradične dobrá bilaterálna spolupráca so Slovenskom vo všetkých oblastiach. Je nám v tranzičnom období dobrým partnerom, dobrou oporou. Vidno to aj tým, že Slovensko pomáha rozvoju našej krajiny prostredníctvom fondov, akým je Slovak Aid. Riešia sa tak, prostredníctvom projektov tie najpálčivejšie problémy, hlavne infraštruktúra, ktorá je základom ďalšieho rozvoja, predovšetkým toho hospodárskeho. Pracujeme aj na projektoch, ktoré spoločne realizujú Slovensko a Srbsko. V posledných rokoch sme spoločnými silami kúpili auto pre potreby Národnostnej rady, končí sa veľký spoločný projekt renovovania Gymnázia v Báčskom Petrovci. Nasledovný veľký zahlásený projekt, ktorý bude trvať niekoľko rokov, je rekonštrukcia priestorov pre potreby Národného múzea v Báčskom Petrovci. Je tu spoločný projekt kúpy domu známeho insitného maliara Martina Jonáša v Kovačici. Teda, nič sa nedá zrealizovať za jeden deň, projekty sú, spejeme k ich realizácii. - Koľko znamená skutočnosť, že na poste podpredsedu pokrajinskej vlády máme Slováka, resp. Slovenku? ATM: Môžem povedať, že je to len dobre. Možno to vyznie neskromne, ale ak si naši občania spomenú, keď som nastupovala na tento post, poznamenala som, že dnes, ak sa niekto neprihovorí za váš projekt, ak nikto nelobuje za prostriedky, ak nikto nezaklope na dvere, veľmi ťažko sa k tým prostriedkom príde. Prečo? Lebo je málo financií a potrieb niečo urobiť, rekonštruovať, zorganizovať festival, podujatie je v každom prostredí neúrekom. Preto som povedala, nech ma využijú, kým som tu. Ide predsa o mandát, o štvorročné obdobie a práve preto by som sa chcela tak správať, aby sa po štyroch rokoch niečo aj urobilo. Môžem povedať, že vďaka tomu, že je niekto zo Slovákov vo vláde Vojvodiny, boli získané prostriedky mimo oficiálnych súbehov. Spomeniem iba niekoľko, tak boli zrenovované miestnosti kultúrnoumeleckého spolku v Pivnici, základná škola v Pivnici, miestnosti slovenského kultúrno-umeleckého spolku v Laliti, zrekonštruovaný slovenský dom a kostol v Starej Pazove, miestnosti kultúrno-umeleckého spolku v Erdevíku, dokončený slovenský dom v Šíde, zrekonštruovaný dom kultúry v Hložanoch, tak sa postaví dom kultúry v Lugu, tak sa ukončí galéria insitného umenia v Kovačici, kúpil sa slovenský dom v Hajdušici, tiež pozemok pre potreby cirkevného zboru v Hajdušici. Upravené boli dom kultúry a základná škola v Jánošíku a usporiadané oslavy pri príležitosti jubilea príchodu Slovákov do tejto dediny. Chystá sa projekt výstavby letného javiska pre potreby detského folklórneho festivalu Zlatá brána v Kysáči a tak ďalej. To sú prostriedky, ku ktorým sme my Slováci prišli preto, že tu niekoho máme. Iné je to, keď si členom tímu, členom vlády a môžeš sa prihovoriť a zdôvodniť svoje potreby. Urobené je mnoho, ale ešte je mnoho toho aj pred nami a musíme byť my, Slováci, spolu, spoločne bojovať o svoje záujmy. Ide o životaschopnú menšinu, ktorá má pred sebou plány a speje k ich realizácii, aby sme tak obstáli v týchto priestoroch ďalších sto, dvesto rokov. - Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny ako zastupiteľské teleso s kompetenciami v oblasti kultúry, školstva, informovania a úradného používania jazyka pôsobí už sedem rokov. Boli ste pri zrode samotnej idey, pri písaní Zákona o Národnostných radách a ste na čele tejto inštitúcie od jej založenia. Splnila táto inštitúcia svoje poslanie? ATM: Všetky etnické spoločenstvá v Srbsku prijali túto výzvu založiť si národnostné rady, nikto

22 22. strana však nevedel, čo národnostné rady budú, čím sa budú zamestnávať. Vedeli sme, že sa zakladajú s cieľom, aby národnostné menšiny mali svoju kultúrnu autonómiu a že budeme mať právo zúčastňovať sa v procese rozhodovania a zakladať ustanovizne potrebné pre zachovanie národnostnej a jazykovej identity. Založili sme si radu v roku 2003 a za prvé dva roky pôsobenia sme nedostávali žiadne prostriedky ani z republikového, ani z pokrajinského rozpočtu. Fungovali sme iba vďaka skutočnosti, že som ja vtedy vykonávala funkciu zodpovednej redaktorky v Rádiu Vojvodiny a mali sme tak k dispozícii to najzákladnejšie, čo sme k činnosti potrebovali. Keď sme sa dostali do rozpočtu, už išlo o serióznejšiu prácu a očakávalo sa schválenie ďalších zákonov, ktoré upravujú činnosť rád, ako sú kompetencie a voľby do Národnostných rád. Národnostnými radami sa upravuje kolektívna identita a kolektívne práva menšín, na rozdiel od personálnych. Ide o ústavnú kategóriu, čim sme vlastne jedineční v Európe. Čakalo sa sedem rokov na tento zákon a preto sa mandát prvého zloženia Rady predlžoval, čo nám mnohí zazlievali. No nemohli sme dovoliť, aby sa tento proces založený na dobre opodstatnenej idei prerušil. Nebolo ľahko, no robili sme, vystupovali sme jednotne, všetky národnostné spoločenstvá. Učili sme sa jedni od druhých, aby sa čím viac vybojovalo pre našich občanov v týchto štyroch oblastiach. Získané práva chrániť a vytvárať podmienky na ďalší rozvoj. Spoločne sme zvládli prvé voľby do Národnostných rád - demokratické. Ani to nebolo ľahko, nevedeli sme, či sa Slováci zapíšu do volebných zoznamov, či sa budú hlásiť k svojmu národnostnému spoločenstvu, či budeme mať priame alebo elektorské voľby. Podstatné bolo riešiť problémy spoločne. My nie sme početná menšina v Srbsku, nie nás je mnoho a ak sa začneme trieštiť, tak ten proces nebude úspešný. - Pokiaľ ide o štruktúru Národnostnej rady, pôsobia tu Výbory a v rámci nich komisie. Na voľbách sme sa usilovali, aby sa sem dostali špičkoví odborníci, ktorí budú bojovať o menšinové záujmy. Je to tak aj v praxi? ATM: Vždy si kladiem otázku, ako zviditeľniť prácu Národnostnej rady. Ja verím, že ochotníci v spolkoch, rovnako tak naši pedagógovia v školách, vedia, o akú inštitúciu ide, lebo im prostredníctvom projektov vždy pomáhame. Najviac prostriedkov z nášho rozpočtu, čo je aj samozrejmé vzhľadom na veľké kompetencie a zodpovednosti, si vyžaduje práve Výbor pre vzdelávanie, ďalej Výbor pre kultúru, ktorý má tiež rozvetvenú činnosť, ale rovnako tak aj Výbor pre informovanie a Výbor pre lokálnu samosprávu a úradné používanie jazyka. Pri všetkých podujatiach, či kultúrnych alebo vzdelávacích, sme organizátormi či partnermi. Máme sieť, do ktorej sú zapojení predstavitelia zo všetkých oblastí, zo všetkých prostredí, aby sa tak všetkým, ktorí to potrebujú, mohlo pomôcť. Ide o jeden tím, ktorý musí dodržiavať stanovy, štatút, kompetencie tejto inštitúcie. Okrem z rozpočtu prostriedky na pôsobenie získavame aj zo Slovenska prostredníctvom grantov Úradu pre Slovákov žijúcich na Slovensku. Podľa toho sa vtesnávame do rámcov, ktoré máme. Určia sa priority, ktoré sa financujú. Prostriedky sa v porovnaní s minulým rokom zdvojnásobili. Treba si postaviť tie správne ciele a spieť k ich realizácii. Tiež mať zodpovednosť pre úspešne, či menej úspešne vykonané úlohy. Je to malý parlament. Treba zviditeľniť túto činnosť všetkým príslušníkom slovenskej menšiny. Nie je založená preto, aby slúžila sama sebe, ale všetkým Slovákom žijúcim v Srbsku. - Tieto zodpovedné funkcie si vyžadujú celého človeka. Kde je tá správna bilancia medzi profesionálnym pôsobením a súkromím, na ktoré sa často nezvyšuje čas? ATM: Okrem technickej tajomníčky, tajomníka a koordinátorov činnosti štyroch výborov, všetci ostatní členovia vrátane predsedu vykonávajú tieto funkcie bez finančných úhrad. Môžem povedať, že je ťažko všetko to zorganizovať. Pracovný čas nemám ani vo Vláde, kde som zamestnaná. Pracovný deň trvá od svitu do mrku, nemôžem si často nárokovať ani víkendy, ani sviatky. Všetky naše festivaly, podujatia, koncerty, súťaženia, edukácie sa usporadúvajú hlavne počas víkendu. Ja sa usilujem byť prítomná nie iba v Petrovci, ale aj v Erdevíku, Slankamenských Vinohradoch, teda rovnako aj v tých menších prostrediach. Chcem si uctiť úsilie organizátorov, keď niečo robia a niečomu sa venujú, tiež zdarma, tiež pre záujmy nášho spoločenstva, aby zachovali našu identitu svojou činnosťou a prácou. Usilujem sa však nájsť aj čas pre seba, keď si zájdem k Dunaju, doprajem si chvíľku pokoja. Ale aj tu zvažujem urobené a pripravujem sa na nové výzvy. Tých je každodenne neúrekom... Za rozhovor ďakuje Anna Jašková

23 23. strana Mária Myjavcová VIERA AKO DEDIČSTVO PREDKOV (Text bol napísaný pri príležitosti 250. výročia príchodu našich predkov do týchto krajov) (Úryvok) Mária Myjavcová sa narodila 1. júna 1934 v Petrovci, kde vychodila základnú školu a gymnázium. Český a slovenský jazyk a literatúru vyštudovala na Filozofickej fakulte v Belehrade. Vyučovala slovenský jazyk na Slovenskom gymnáziu v Petrovci, v redakcii novín Hlas ľudu a vydavateľstve Obzor pôsobila ako jazyková redaktorka a od roku 1968 až po odchod do dôchodku roku 1991 bola pracovníčkou Slovakistického ústavu Filozofickej fakulty v Novom Sade. Externe vyučovala slovenský jazyk na Učiteľskej škole v Petrovci, neskôr na Pedagogickej akadémii v Novom Sade a vo vysunutom Slovenskom oddelení somborskej Učiteľskej fakulty pri Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci. V rámci postgraduálneho štúdia roku 1979 obhájila magisterskú prácu na Filozofickej fakulte v Belehrade a roku 1987 na Filozofickej fakulte v Novom Sade doktorskú dizertáciu Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach kontaktu so srbochorvátskym jazykom. Mária Myjavcová pôsobila celé desaťročia v oblasti výchovnovzdelávacej a vedeckovýskumnej práce a v oblasti konfrontačného výskumu slovenského a srbského jazyka. Venovala sa aj prekladaniu zo srbčiny a slovinčiny. Svoje práce zverejňovala v časopisoch a vedeckých publikáciách tak doma ako aj v zahraničí a účinkovala na početných domácich a zahraničných vedeckých konferenciách, zjazdoch a sympóziách. Je autorkou učebníc slovenského jazyka tak pre vyššie triedy základnej školy, ako aj pre stredné školy a učiteľskú fakultu. Knižne publikovala Jazykové poznámky (1966), Slovenčina v jazykovej enkláve (2001), Bolo, ako nebude (2004), State o našej slovenčine (2006) a Slovenská jazyková čítanka (2009). Celé desaťročia pôsobila aj verejne na jazykovej výchove a to prostredníctvom týždenníka Hlas ľudu, Petrovského a Novosadského rozhlasu a na rôznych podujatiach. Za výsledky svojej bohatej výchovnej a jazykovednej činnosti získala početné uznania: v rokoch 1984 a 1999 Cenu časopisu Nový život, roku 1992 Cenu Spolku vojvodinských slovakistov, roku 1999 Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec a vyznamenanie Matice slovenskej v Juhoslávii Zaslúžilá učiteľka, roku 2007 Cenu Stojana Novakovića za najlepšiu národnostnú učebnicu v Srbsku a roku 2010 Veľkú medailu Sv. Gorazda Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Katarína Melegová-Melichová Co Buh činí, vše dobré jest je to začiatočný verš obľúbenej nábožnej piesne zo starého spevníka Tranoscius, piesne, ktorou sa isteže utešovali už prví osadníci, naši predkovia, keď im pripadlo za údel opustiť rodné krby a v novom kraji si začať budovať novú vlasť. Tie prvé kroky v nových končinách, dorábanie chleba z novej zeme živiteľky, zakladanie príbytkov v dovtedy cudzom svete, všetko to prinieslo so sebou aj nejedno trápenie. Bolo treba premáhať už sám smútok za rodiskom i za tými, čo tam zostali. Ale predovšetkým bolo treba vedieť vyrovnať sa s novým prostredím a naučiť sa prijímať ho ako súčasť Božej vôle. Svatá jest vule jeho vyznávali naši predkovia veršom nábožnej piesne. Keď si dnes po 250 rokoch spomíname na našich predkov, na prvých slovenských osídlencov na vtedajšej uhorskej Dolnej zemi, zvyčajne vyzdvihujeme ich pobožnosť a pripomíname, že prišli sem s Kralickou bibliou a s Tranosciom. Pedantní ľudia to však vyvracajú prostou námietkou, že veď tí naši predkovia boli vlastne negramotní ľudia, lebo že sa dokonca aj richtár podpisoval krížikom. Myslím si však, že týmto sa našim predkom krivdí. Hoci šírku ich gramotnosti takto po storočiach ani nemožno presne zisťovať, aj tak nemôžeme pochybovať o ich zviazanosti s Kralickou bibliou a s Tranosciom. Boli to predsa dve posvätné knihy, ktoré si naši predkovia odnášali so sebou v srdci. Niekto si z nich čítal a spieval a niekto sa od kňaza, učiteľa, či od pismára zo svojho kruhu naučil, čo potreboval na zachovanie a utuženie svojej viery. Keby to bolo bývalo ináč, keby Kralická biblia a Tranoscius boli bývali prístupné len malému počtu z tých húfov, tiahnucich na Dolniaky, sotvaže by generácie potomkov oných prvých osídlencov boli bývali tak silne pripútané k týmto dvom knihám. O vzťahu našich ľudí ku Kralickej biblii svedčia medziiným aj záznamy uvedené v známom vydaní tejto svätej knihy nákladom novoformovaného spolku Tranoscius r V tomto vydaní sa vydavateľ Karol Salva, majiteľ kníhtlačiarne v Ružomberku, odhodlajúc sa vnove vydať Písmo svaté dľa kralického prekladu, rozhodol rozposlať príhlas k evanjelickému obecenstvu slovenskému. Na konci tohto vydania Kralickej biblie je potom zoznam predplatiteľov podľa cirkví. Z tohto zoznamu totiž vidieť, že zo slovenských cirkví na území dnešnej Vojvodiny prišlo vtedy úhrnne 313 prihlášok na novú Bibliu. Bol to na na tie časy úctyhodný počet. Nová Biblia stála 4 a pol zlatých a časy boli zlé, no náš človek predsa len chcel mať toto jej nové vydanie.

24 24. strana Táto Biblia sa potom v rodine so zbožnosťou brala do rúk a podnes sa s úctou opatruje v našich rodinách. Z detstva mi zostala spomienka na našich susedovcov Michalovcov, bezdetných starca a starenku, ktorí aj takí starí každý večer sedeli potme v izbe a spievali si piesne z Tranoscia. Alebo sa modlili. Spamäti. My deti sme vtedy prerušili hru a tíško sme sa postavili k oblôčkom ich domca. A načúvali sme. Boli to zvláštne chvíle, lebo sme vedeli, že tí starí manželia nespievajú svoje piesne nikomu, že nemajú pri sebe nikoho, kto by ten ich spev počúval. Že tie nábožné pesničky spievali svojmu Bohu. A keď z tmy izby prestali doliehať hlasy pobožných starých susedovcov, vedeli sme, že treba už ísť domov, že deň sa skončil. Dnes mi títo dvaja starkí pripadajú ako archetyp našich dávnych predkov. (...) *** My súčasní ľudia akosi s nedôverou hovoríme o Božích zázrakoch v našich životoch alebo o anjeloch našich strážcoch. Ja som však presvedčená, že zázraky sa nám stávajú aj dnes a že naši strážni anjeli bdejú nad našimi osudmi. Pre mňa je aj to, že sa slovenčina stala mojím osudom, Boží zázrak. Asi som od detstva bola jazykovo vnímavý typ. Možnože je to dané aj tým, že moji rodičia celkom spontánne pestovali vo svojich deťoch bystrosť umu a možnože u mňa to má korene ešte v otcových rozprávkach, spamäti recitovaných čajakovských básničkách a vôbec v jeho sugestívnom rozprávaní aj o celkom bežných zážitkoch. A že som potom v živote mohla rozvinúť svoje jazykové vlohy, to vôbec nepovažujem za svoju osobnú zásluhu. Skôr tu zavážilo vedomie, že Boh neočakáva od nás nič, len aby sme opatrovali to, čo sme dostali ako talenty do opatery. Teraz, po desaťročiach viacstrannej práce na poli slovakistiky, žijem s vedomím, že koľko bolo vo mne sily, toľko som sa činila, a ďakujem Bohu, že som patrila do generácie, ktorá u nás rozvinula vysokoškolské štúdium slovenčiny a ktorá položila aj základy vedeckej slovakistiky v našom enklávnom jazykovom spoločenstve. Mária Myjavcová ĽÔNIK ZASTOKNUTÝ DO BÁSNE (o ľudovej častici ľvoňik) Básnik Paľo Bohuš sa v básni Slová zaradenej do zbierky Jesenná minca rozbásnil o slovách. Tam o slovách, ktoré sa nám utopili v riave času, hovorí: Každý deň vlastným dychom / ako utopencov kriesime tie, ktoré sme vytiahli / z mláky mlčania. Jedným takým slovom-utopencom je bezpochyby i slovo ľônik. A práve on, básnik, vytiahol toto staré slovo z mláky mlčania. Lenže ako ho tak kriesil, zjavilo sa mu už nie ako prosté slovo ľônik z éry sedliackych vozov. Veru nebolo to slovo, čo ho náš sedliak, porábajúc vždy čosi na voze a okolo voza, potreboval na pomenovanie neveľkého železného kolíka zamasteného čiernou kolomažou, ktorým boli opatrené všetky štyri drevené kolesá jeho sedliackeho dopravného prostriedku. Len čo je pravda, ľônik, taký malý, bol naozaj nevyhnutnou súčiastkou kolesa. Sedliacky voz by bez ľônika, a nech by chýbal čo i len na jednom zo štyroch kolies, nedorazil ďaleko. Koleso by sa uvoľnilo z osi a tu máš galibu. Už len ak by sa nablízku našiel kus hrubšieho drôtu, ako náhrada ľônika. Skrátka ľônik musel byť na svojom mieste. Vytiahol sa z osi iba vtedy, keď bolo treba namazať os kolomažou. Aby sa os nedrala a aby voz šiel ľahšie. Veru tak, mazanie patrilo k základným pravidlám údržby sedliackeho voza. Pravidlo založené na odvekej skúsenosti. Pravidlo, ktoré si sedliacky dôvtip sformoval aj do porekadla: Nepomažeš, nepovezieš. Ba našincovi sa srbská verzia tejto ľudovej múdrosti zdala vari ešte veľavravnejšou: Kad se kola mažu, onda lakše idu. Tieto pomerne jednoduché a jednoznačné výpovede zakonzervované frazeologickou funkciou hodia sa na každú takú situáciu, kde človek potrebuje dajakým predbežným mazaním získať si cudziu náklonnosť. Ibaže jazyk svojich predkov si náš moderný dedinčan, opantaný modernou technikou, už prebudúva podľa svojich vyjadrovacích potrieb. Bohuš, vzdelaný a sčítaný sedliacky potomok, zostal na poli jazyka sedliakom. Tak ako dokázal zručnosťou sedliaka vymŕvať do dlane zrelé pšeničné klasy, rovnako vedel aj z ľudovej reči vybrať tie zdravé zrnká a zasiať ich do pôdy verša. A ten jeho verš mal potom takú svojskú vôňu či zvuk. Keď báseň Spomínanie, kde oživuje spomienky na svoje sedliacke mladé letá, končí zvolacou vetou Ľônik sa vrátia staré Kračúny!, rozsype sa z toho verša trpkosť na celú plochu básne. Ako keby sa z básnikovej čaše rozlial smútok za časmi, keď ľônik a Kračún boli zložkami poézie sedliakovho života. Veru, čaro sedliakovej práce, či už na poli alebo doma okolo koní, aj čaro starých dedinských Kračúnov sa už rozplynulo pod návalom novôt. Básnika to poznanie napĺňa clivotou, preto sa mu vykĺzla táto írečitá ľudová výpoveď: Ľônik sa vrátia staré Kračúny! Slovo ľônik v tejto výpovedi silne popiera možnosť návratu starých Kračúnov. Básnik roztrpčený spoznaním, že spomienka je len matnou stopou toho, čo

25 25. strana nám nenávratne uniká, a teda aj našej sedliackej mladosti, oživuje utopenca slovo ľônik. Lebo ľônik nevyšiel z jeho básnickej dielne. On si ho len ako utopenca vytiahol zo studnice našej rodnej reči. Už dávno sa totiž v našej kolektívnej ľudovej jazykovej dielni so slovom ľônik narábalo ako so silným prostriedkom na popretie, vyvrátenie želanej možnosti. Jazykovedec by to vysvetlil ako prechod podstatného mena ľônik k časticiam, čiže ako zmenu lexikálneho významu a potom aj syntaktickej funkcie slova ľônik. V ľudovej komunikácii sa však o slovách nemudrovalo. Aj slovo ľônik dakto asi náhodou použil v takom prenesenom význame, keď azda v hneve, držiac v ruke kolomažový ľônik, vedome obchádzal hrubý výraz s významom zosilneného záporu či nesúhlasu. Časom sa ľônik, aj taký preinačený, dostal v ľudovej komunikácii do normálneho obehu. Nič to, že slovníky slovenského jazyka takúto funkciu slova ľônik neuvádzajú. Našinca sa to ani netýka. Slovenčina je aj v tomto našom prostredí naším samozrejmým a živým sprievodcom v každodennom živote, a tak aj jednotlivé slová v nejednom prípade prejavia zvláštnu významovú potenciu. Tak sa stalo, že slovo ľônik sa zo studnice rodnej reči raz vyberalo ako názov konkrétneho predmetu, teda ako názov malého železného kolíka, klina na upevnenie osi, čiže ako slovo (pri ktorom sa v slovníkoch slovenského jazyka ako synonymum uvádza ešte slovo zákolesník), a inokedy ako prostriedok na prifarbenie odmietavej, popierajúcej výpovede, čiže ako slovko, ktoré podobne ako slová figu, čerta, paroma, alebo aj ako dve-tri hrubé, vulgárne slová, vyjadruje popieranie nepriamo. Keď napríklad sedliak prišiel k majstrovi kováčovi a hovorí mu, že sa mu zodral ľônik, majster ho akže o tom pochyboval zavrátil: Ľônik sa ti zodrau, ve som ti nedávno robiu nový! Len priznaj, že si ho stratiu! Keď sa zasa suseda pýtala svojho suseda: Je tvoja doma?, on jej, akže mal práve zlosť na ženu, odvrkol: Ľônik je doma! Tašla k materi! Alebo býval bežný aj takýto ženský rozhovor: Ten tvoj vari viac nepije?! Ľônik nepije! Slope ďalej! zašomre suseda. Lenže sedliacke vozy viac už nehrkocú našimi ulicami, ani drevené kolesá okované železnými šínami viac nerysujú nekonečné dvojkoľaje po blatnatých poľných cestách našich chotárov. Éra traktorov, vlečiek a kombajnov už načisto pohltila spoločný výrobok dedinského kolára a kováča sedliacky voz. Zmizli vozy zo života, zmizli drevené kolesá so železným kovaním a zmizol aj ľônik. Ale básnik Paľo Bohuš si toto miznúce slovo položil na celkom viditeľné miesto: na samučký koniec básne. Presne tak, ako sa kedysi ten pravý ľônik zatískal akurát na koniec osi, aby koleso neodpadlo. Len či generácie, ktoré odrastajú pri hukote traktorov, budú mať poňatia, načo básnik potreboval práve ľônik do básne?! Veď sa nám aj ľudová frazeológia už rozsýpa ako zrno z deravého vreca... Mária Jakabová - 75 rokov, dní Mária Jakabová Šingeľová sa narodila 27. augusta 1936 v Horných Peťanoch v slovenskej evanjelickej rodine. Do základnej školy začala chodiť v Galgagute, posledný ročník skončila v slovenskej škole v Budapešti. Po skončení Slovenského učiteľského ústavu pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa, kde v roku 1958 získala diplom na odbore slovenčina-maďarčina. Po ukončení univerzitného štúdia sa vrátila do Slovenskej základnej školy a gymnázia v Budapešti, kde od roku 1963 do 1969 zastávala funkciu riaditeľky. Od roku 1969 pracovala na národnostnej katedre Štátneho pedagogického ústavu, v období ako jej vedúca. Do činnosti Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM) sa zapojila už ako stredoškoláčka a od začiatku 70. rokov bola členkou celoštátneho výboru, resp. predsedníctva. V roku 1983 ju zvolili za generálnu tajomníčku a v roku 1990 za predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku. Je autorkou devätnástich slovenských učebníc pre základné a stredné školy a mnohých článkov a štúdií v oblasti pedagogiky. Jej posledná kniha, v ktorej sa venuje postaveniu slovenskej národnosti, vyšla v roku 1995 pod názvom O nás, za nás. Od roku 1985 do roku 2002 bola poslankyňou Národného zhromaždenia, v období jeho podpredsedníčkou a dvanásť rokov ( ) členkou Výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie. Pôvodne som chcela písať o dlhoročnej parlamentnej poslankyni, bývalej predsedníčke Národného zhromaždenia, ktorá medzi historickými stenami maďarského parlamentu zaskočila poslancov tým, že prehovorila v slovenčine. Po dlhom uvažovaní som sa však rozhodla predstaviť ženu, ktorá v čase spoločenských zmien stála na čele našej jedinej organizácie. Političku, ktorá ani na tom najvyššom poste nezabudla, odkiaľ pochádza, a urobila všetko, čo bolo v jej silách, pre svoju národnosť. Ide o rodáčku z Horných Petian Máriu Jakabovú, rodenú Šingeľovú, ktorá bude mať v tomto roku 75 rokov.

26 26. strana Mariku Jakabovú snáď mi prepáči takéto oslovenie - som bližšie spoznala v druhej polovici 90. rokov, keď som s ňou ako novinárka pripravila pre Maďarský rozhlas niekoľko rozhovorov. Samozrejme, stretla som sa s ňou aj skôr, v období vzniku tzv. alternatívnych spoločenských organizácií stála na čele Zväzu Slovákov v Maďarsku. Príležitosť porozprávať sa s ňou sa mi však prvýkrát naskytla v spomínanom období, keď sedela v laviciach parlamentu ako poslankyňa za Maďarskú socialistickú stranu. S uznaním a rešpektom sa o nej zmieňovali aj mnohí politici, napr. bývalý predseda Výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie Gábor Gellért Kis, ktorý základné poznatky o nás, menšinách, získal od nej. Počas svojho poslaneckého pôsobenia neraz ostro kritizovala necitlivý prístup politiky k národnostiam a urgovala riešenie parlamentného zastúpenia menšín, ktoré sa do dnešného dňa nestalo skutočnosťou. Pre čitateľov Dolnozemského Slováka som vybrala niekoľko jej výrokov, ktoré výstižne charakterizujú jej osobnosť a jej pohľad na nás, Slovákov. O sebe Mám rada pôdu: naučila som sa kopať, obrábať vinič, hrste zberať, ba aj priasť a tkať. Som potomkom slovenských sedliakov v Maďarsku, pokladám sa za učiteľku. Súcit ma vždy odpudzoval, ako aj uznanlivé potľapkávanie po pleci. Po svojom sebavedomom, múdrom otcovi, ktorý mal rád knihy a ktorý sa aj nad tragickými obratmi v roku 1957 sme mesiace nevedeli, kam ho odviezlo veľké čierne auto preniesol ironickým humorom, som zdedila sedliacku hrdosť, kým po neustále pracujúcej mamičke, ktorá bola múdro uznanlivá a v našom domove aj napriek chudobe dokázala vytvoriť pokoj, trpezlivosť a schopnosť prispôsobovať sa. Zlúčená škola s dvoma triedami i keď som sa ako šesťročná naučila: ak sa ozvem vo svojom materinskom jazyku, čaká ma za to trest bola pre mňa zázrakom. Ako deväťročná som napísala slohovú prácu, v ktorej je mojou nedosiahnuteľnou túžbou mať poličku s knihami a vlastné knihy... V tejto dedine som prežila vojnu i to, že v roku 1947 polovica ľudí odišla domov, na Slovensko... Od rodičov, súrodencov, od dedinskej školy a baptistickej modlitebne som dostala k životu všetko dôležité; to, čo sa so mnou stalo neskôr a formovalo ma ďalej, pokladám iba za prídavok. O nás Zväz Slovákov v Maďarsku usporiadal v roku 1983 VII. kongres spojený s voľbou generálneho tajomníka. Bola som jednou z navrhnutých a kongres ma ako prvú ženu na čele tejto organizácie, založenej roku 1948, prvýkrát tajným hlasovaním, zvolil za generálnu tajomníčku. Dnes sa už môžem priznať, že tento obrat v mojom živote bol pre mňa desivý, ale funkciu som prijala a do roku 1992, keď som požiadala o odchod do dôchodku, som vykonávala túto prácu. Či dobre, nie je mojou úlohou posúdiť. Vyznávala som, a podnes vyznávam: naša novodobá história tu, v strednej Európe, zanechala na národoch a národnostiach také stopy, že aj láska je ponižujúca, ak nás núti, aby sme slušne zakrývali svoje rany. Desať rokov som bola prítomná iba v politike. Ocitla som sa v nej v roku 1985 ako poslankyňa zvolená na celoštátnej listine. (Grimasou histórie je, že svoju prvú poslaneckú poverovaciu listinu som prevzala z rúk Jánosa Kádára a vyznamenanie dôstojníckeho kríža Rádu Maďarskej republiky, ktorý mi udelili v roku 1992, podpísal József Antall.) Dovoľte mi uviesť jedinú vetu, pochádzajúcu od Bertalana Szemereho, ktorú som citovala aj v parlamente: Ostro som bol nútený vystúpiť, lebo toto ešte stále aristokratické maďarské ponímanie požiadaviek iných národov v demokracii zatracuje národ, a ja si umývam ruky od tejto politiky. Od roku 1988 do 1990 som bola podpredsedníčkou parlamentu. Dúfam, že som mohla slúžiť aj niektorým dobrým veciam. Štyri roky som žila s dcérou Esterou v Cincinnati, kde som svoju vnučku Zoé-Marie uspávala slovenskými ľudovými piesňami a básňami Sándora Weöresa. Žila som ešte tam, keď som si mohla privinúť na hruď aj novorodené dieťatko môjho syna, Róberta. Potom som sa vrátila. Mnohí sa ma spytujú, prečo. Okrem zaužívanej odpovede, že starý strom nepresadíš, musím tu citovať môjho (nášho) drahého priateľa Vladimíra Mináča: Treba sa vrátiť domov, veď inam sa nemožno vracať. Doma si treba urobiť poriadok a aby bol poriadok, treba všetko presne pomenovať. Darmo budeme brblať o historickom (národnostnom?) povedomí, ak si nevieme urobiť nič s vlastným prahom.... Nuž pozerajúc sa na vlastný prah, na náš slovenský život, veru ma obklopuje skepsa. Aj moja tabuľa nádeje je prázdna. Možno preto, lebo mám pocit, že vlastné snahy, vlastné chápania vecí, vlastné muky s našou slovenskou skutočnosťou nepriniesli výsledok. Byť súdenou pred nastúpenou budúcnosťou nie je uspokojujúci pocit A znovu Mináč: Pod vlastnou slivkou a vo vlastnom tieni prichádzajú ku mne aj teraz staré známe šumy v nových podobách. Koľko ráz, koľko ráz! sme počúvali výstražné šumy, vždy prichádzali priamo z centra moci a vždy sa tvárili cnostne. Veď Kapitol vždy zachraňovali gagotavé husi, Kapitol vždy treba zachraňovať syčaním a gáganím. Cnosť za hrsť kukurice A moje želanie k 75. narodeninám? Žiť iba dovtedy, kým mám čisté vedomie a môžem byť niekomu na osoh. Mária Jakabová sa o svoje citované myšlienky podelila s časopisom Napút a s autorkou tohto príspevku. Ďakujeme jej! Alžbeta Hollerová-Račková

27 27. strana Križovatky Ak raz už naozaj zostavíme dávno plánovanú encyklopédiu významných osobností slovenskej národnosti v Maďarsku, tak Mária Jakabová v nej obsadí nepochybne poprednejšie miesto, než aké jej bude určovať bezduché abecedné poradie. Tam sa potom môže každý aspoň náznakovo dozvedieť o tom, aká jedinečná životná dráha pozdvihla dievčatko spomedzi troch detí slovenskej sedliackej rodiny z Galgaguty až po kreslo podpredsedníčky maďarského parlamentu Čudným, ale pre mňa potešiteľným spôsobom sa naše cesty neraz stretávali alebo križovali. Na jeseň roku 1967 som ju spoznal ako mladú riaditeľku budapeštianskej slovenskej školy. Všetci chlapci, aj tí najmenší, sme obdivovali jej rozprávkovú krásu po troch prvých voľných rokoch v kestúckej základnej škole mi to určite pomohlo zvyknúť si na kláštornú atmosféru niekdajšieho sídla Spolku Márie Dorothei v peštianskom Jozefove. O dva roky neskôr odišla, teraz už viem, že pracovala na založení Národnostnej katedry Celoštátneho pedagogického ústavu, ktorý potom aj sedem rokov viedla. Určite ešte veľakrát navštívila slovenskú školu, veď nikto nám ju nemusel zvlášť predstavovať, keď v roku 1976 prišla ako predsedníčka maturitnej komisie do našej triedy. Podľa našich učiteľov sme boli všelijakí, ale predsa dobrá partia! Ako to už v tých časoch bývalo, po maturite ma zobrali za vojaka, skončil som univerzitu v Bratislave, trocha som pracoval v Ľudových novinách a v septembri 1983 som začal robiť v Maďarskej televízii slovenský magazín s titulkom Naša obrazovka. Mária Jakabová sa v tom roku vrátila z päťročného služobného pobytu v Sofii a ešte v tú jeseň, na VIII. kongrese Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku ju zvolili za generálnu tajomníčku, teda za vedúcu organizácie. Tam a vtedy som s ňou robil prvý rozhovor pre Našu obrazovku, ktorý nasledovalo potom ešte nespočetné množstvo ďalších. Ako aj dlhé roky spolupráce, z ktorých mi utkvel v pamäti jeden, pre našich priateľov z Rumunska a Srbska možno nepodstatný moment: ona bola prvá, ktorá ako dobrý pedagóg postupne a nekompromisne zaviedla na úrad a rokovania rôznych orgánov Zväzu slovenčinu. Veru, vo všeličom sme museli začínať znovu od základov! Pritom sme boli hrdí na to, že v roku 1985 sa stala poslankyňou, štyri roky bola tajomníčkou parlamentného výboru Medzinárodných vzťahov Národného zhromaždenia a potom aj podpredsedníčkou zákonodarného zboru. V Parlamente sústavne vystupovala za ozajstné uplatňovanie práv národností v oblasti školstva, kultúry, v politickej a občianskej sfére. Boli to už roky prevratu v spoločnosti, ale aj v dušiach ľudí. Máriu Jakabovú, ako spomína, napádali z rôznych strán, popri útoku maďarských občanov na vedeckej konferencii v Bratislave vlastní bratia vyhlásili, že je predĺženou rukou maďarskej vlády Reformoval sa aj Zväz Slovákov v Maďarsku, nielen vo svojom pomenovaní, ale popri generálnej tajomníčke bol zvolený do novej funkcie predseda Matej Šipický a s Ankou Ištvánovou aj sám som pôsobil určitú dobu ako podpredseda organizácie. Pripravoval sa už nový národnostný zákon a nikdy nezabudnem, s akým vzrušením a zadosťučinením sme v televíznom štúdiu v Segedíne titulkovali v maďarskom jazyku istý parlamentný prejav slová Márie Jakabovej z 12. októbra 1992, ktorá viac desaťročí po slávnych slovenských poslancoch uhorského snemu, po Áchimovi, Hodžovi a ďalších prehovorila v Národnom zhromaždení opäť v slovenčine: Iste si kladiete otázku, prečo vlastne hovorím po slovensky, keď mi kolegovia nerozumejú, musia si klásť k uchu slúchadlá a ja viem dobre aj po maďarsky. Odpoveď je jednoduchá: tento zákon hovorí o mne. O mne, ktorá som do svojich 6 rokov nevedela ani slovo po maďarsky, ktorú však rodičia mohli zapísať len do maďarskej školy, ale ktorá dodnes po slovensky sníva. Úprimne povediac, aj mne bolo príjemné trošku si posnívať a snáď predsa len nie je všetko beznádejné v našom národnostnom živote, keď už i blízka minulosť vzbudzuje v nás vďaka Márii Jakabovej takéto príjemné a trvalé spomienky. Ján Fuzik

28 28. strana Evanjelická farárka Alžbeta Nobiková - šíriteľka slovenskosti v náboženskom živote Alžbeta Nobiková je pozoruhodná žena. Narodila sa 26. júla 1940 v Sarvaši na Dolnej zemi v ťažkých vojnových časoch. Tu sa naučila rozprávať po maďarsky a po slovensky a citlivo vnímať okolitý svet, ktorý formoval jej osobnosť. Prvú triedu začala navštevovať v cirkevnej škole. Na vysvedčení mala napísané: hovorí po maďarsky a po slovensky. Pravda, keďže si znalosť slovenského jazyka priniesla z domu, neovládala spisovnú slovenčinu, ale takú, akou sa hovorilo tu na Dolnej zemi, akú používali jej predkovia. Po skončení ôsmeho ročníka základnej školy zmaturovala v Sarvaši na Gymnáziu Petra Vajdu. V rokoch študovala v Budapešti na teologickej akadémii a stala sa evanjelickou farárkou. V rokoch slúžila vo Váckisujfalu, Galgagyörku, Kondoroši, v Sarvaši v Novom i Starom kostole ako pomocná farárka. Od roku 1977 pôsobila najmä v Čabačúde a v Sarvaši v Starom kostole. Potom 5 rokov slúžila ako uznávaná slovenská evanjelická farárka s pôsobnosťou pre celé územie Maďarska. Tejto novej skúsenosti sa veľmi tešila, lebo ľudia ju všade vítali s radosťou a ona bola rada, že môže po slovensky kázať Božie slovo v slovenských dedinách, tak ako to už v roku 863 robili na území Veľkej Moravy solúnski bratia sv. Konštantín a Metod, ktorí šírili kresťanskú vieru Slovienom v staroslovenskom nárečí, teda v jazyku, ktorému ľud rozumel. Sándor János Tóth v článku Používanie slovenčiny v evanjelickej cirkvi v Békešskej župe v časti o Čabačúde píše: Alžbeta Nobiková príde slúžiť do tejto dediny raz do mesiaca, a to každú poslednú nedeľu popopudní po sarvašskej bohoslužbe. Veriaci používajú spevníky v novom preklade (vydanie z roku 1995 v Liptovskom Mikuláši). Veriacich je asi 10, pred bohoslužbou a po nej sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky. A. Nobiková vysvetľuje po maďarsky, ktorú pieseň budú spievať, ale počas bohoslužby už povie čísla spevov po slovensky, lebo kantor rozumie slovenčine. Spevy spievajú veľmi aktívne, text v spisovnej slovenčine vyslovia pod vplyvom sarvašského nárečia. Najstarší (asi nad 75 rokov) vyslovia modlitby písané v spisovnej slovenčine, ako v bibličtine. Napríklad v salutácii je napísané: i s duchom tvojím a dobre počuť, že oni povedia: i s duchem tvým. Nobiková káže v sarvašskom nárečí: keď merkuvať máme na eno druhího. V tom istom článku sa môžeme dozvedieť aj ďalšie zaujímavé skutočnosti, ktoré svedčia o náročnosti práce pani farárky Nobikovej o jej odhodlanosti a osobnej statočnosti, ktorú prejavuje tým, že káže aj po slovensky. V časti o Čorváši sa hovorí: Slovenská bohoslužba je raz do roka. Tento rok bola prvý raz, predtým A. Nobikovú veriaci darmo volali - farár ju nepustil do kostola. Keď bola bohoslužba, tak v kultúrnom dome. Medešeďháza: Skôr bola slovenská bohoslužba každú nedeľu. A. Nobikovú prosili veriaci, ale tamojší farár ju tiež nepustil. Keď to povie vo vyšších cirkevných kruhoch, nič sa nestane. V Pitvaroši slúži Alžbeta Nobiková raz-dvakrát do mesiaca, termín určia podľa dohody. Veriaci niekedy spievajú z Tranoscia, aj keď nie je slovenský farár. Spevníky majú v rôznych vydaniach. (tamže) O Sarvaši sa tu píše, že bohoslužby sa konajú raz do mesiaca, každú poslednú nedeľu ráno a navštevuje ju ľudí, ktorí sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky, lebo maďarčinu sa naučili v škole. Alžbeta Nobiková káže v sarvašskom nárečí, aj čítanie z Biblie je nárečovo ovplyvnené. Kantor nevie po slovensky, preto čísla spevov odznejú najprv po maďarsky, potom po slovensky. Spevník je v spisovnej slovenčine, ale tak málo veriacich spieva, že ani nepočuť, či to vyslovia nárečím, ale podľa údajov z iných kostolov sa dá predpokladať, že áno. Po slovenskej bohoslužbe nasleduje hneď maďarská, časť veriacich sa zúčastňuje aj na nej (tamže) Ako vidno, slovenčina sa v kostoloch dolnozemských Slovákov udržiava pomocou Tranoscia a pomocou piesní, z ktorých mnohé vedia veriaci naspamäť. Alžbeta Nobiková je teda jedna z mála slovenských aktívnych evanjelických faráriek, z najstaršej žijúcej generácie v Maďarsku. Snaží sa, aby na slovenské bohoslužby chodilo aspoň zopár veriacich, ktorí sa ešte hlásia k slovenským koreňom. Slovenčina však má už len viac-menej sakrálny charakter, nie dorozumievaciu funkciu. Napriek tomu je jej činnosť záslužná a je jasné, že bez vyučovania náboženstva na slovenských školách, v slovenskom jazyku, sú

29 29. strana slovenské bohoslužby a omše odsúdené k postupnému zániku. Napriek tomu aj v pokročilom veku sa pani farárka snaží lačné ľudské duše nakŕmiť Slovom Božím aj po slovensky. Lebo tak je napísané v slávnej básni Proglas od sv. Konštantína Filozofa: Chcem radšej iba pätoro slov povedať, rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť, aby aj bratia všetko porozumeli, než nezrozumiteľných slov riecť tisíce Keď sv. Cyril a Metod priniesli na Veľkú Moravu v roku 863 staroslovienske písmo a darovali našim predkom preklad Starého i Nového zákona, vedeli, aký poklad nám darujú. Na Písmo sa skladali slávnostné prísahy, dodnes, keď sa číta v chrámoch evanjelium, veriaci povstanú. Po prečítaní kňaz evanjelium pobozká. Koncom 9. storočia bola staroslovienčina popri latinčine, gréčtine a hebrejčine štvrtým liturgickým jazykom. Zdá sa, že podobne uvažovala aj pani farárka Nobiková, keď chcela aj na Dolnej zemi kázať Slovo Božie v slovenskom jazyku. Lebo dodnes tu žijú Slováci, ktorí síce chodili do maďarských škôl, ale svoju slovenskú materinskú reč sa naučili doma od svojich slovenských rodičov. A preto je prirodzené aj Slovo Božie prijímať v slovenčine, čo aj nárečovej, lebo tá je najbližšia citom Slovákov a vieru v Boha možno získať nie rozumom, ale citom. O svojom vzťahu k slovenčine sa úprimne vyznáva v článku: Ako sa prejavuje naša slovenskosť v náboženskom živote? (Náš kalendár 1991). Píše, že keď bola malá školáčka, jej starý otec položil na stôl Tranoscius a naučil ju prekrásnu detskú pieseň Slište mňe ditki milé. Keď nevedela prečítať ťažké gotické písmená, matka ju naučila čítať po slovensky. Potom prešli roky a ako teológ v Peštianskej a Novohradskej župe vykonávala suplikačnú službu. Tu dostala šancu kázať po slovensky. Píše o tom, ako cirkevníci nadšene privítali slovenské bohoslužby: A aká to bola potom radosť, že im tu niekto káže po slovensky. V materinskej reči! V reči, ktorú ústa matky formovali do slov a zasadili do srdca a potom do umu Potom som sa dostala na Kondoroš. Aká to bola radosť, keď už nebolo treba trápiť sa s ťažkými maďarskými slovami, pretože duchovná prehovorila po slovensky. Veru, toto mladé dievča vie po slovensky a je učené!... O Nobikovej národnom uvedomení svedčia tieto slová z toho istého prameňa: Nemáme sa za čo hanbiť za svojich predkov, ktorí na začiatku 18. storočia našli na stovky kilometrov od svojich domovov iba rozvaliny zničených obcí a zem premenenú na močariská a vytvorili pevnou vôľou a železnou usilovnosťou kvitnúce hospodárstvo A keď sem v roku 1722 prišli prví osídlenci, viedol ich kňaz a učiteľ a ich prvé stavby boli škola a kostol. V tomto kraji veru nebolo nikoho, kto by nebol vedel písať! Kostol a škola chránili materinský jazyk. (tamže). V závere tohto článku pani farárka Nobiková píše: Práve preto sa chcem aj touto cestou poďakovať všetkým, ktorí pomohli a umožnili, aby boli opäť slovenské bohoslužby. Je to Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, národnostní referenti osvetových stredísk a vedenie miestnych rád Alžbeta Nobiková sa v roku 1988 stala členkou Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a neskôr aj jeho funkcionárkou. Na zasadnutí Kongresu DZSM vystúpila s prejavom, v ktorom zdôraznila, že slovenskí veriaci sa dožadujú liturgie v slovenčine. Upozornila, že: Na teológii nevyučujú slovenčinu, je to veľký hriech, ktorý asi nebudeme vedieť napraviť. Musíme zvolať farárov a apelovať na ich svedomie. Vtedy chodila po celej krajine a vykonávala bohoslužby v slovenčine. Nielen v Maďarsku vykonávala cirkevnú prácu, ale aj na Slovensku, ba dokonca aj v Rumunskom Nadlaku. Organizovala družobné styky s Popradom a Malackami. Na jednom takomto priateľskom stretnutí s družobným mestom Poprad som bola, ako učiteľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši, aj ja. Slovenskí hostitelia nás všetkých srdečne privítali. Nadviazali sme úprimné priateľstvá a na oplátku sme milých hostiteľov pozvali do Sarvaša. Ukázalo sa, že v mnohom sú cirkevné a kultúrno-osvetové ciele cirkvi a školstva podobné. Všetci musíme ťahať za jeden koniec, ak chceme na poli národnom dosahovať trvalo udržateľné výsledky a nenechať slovenské korene na Dolnej zemi uschnúť. U nás v Sarvaši potom s veľkým úspechom vystúpil cirkevný spevokol z Popradu. Alžbeta Nobiková slúžila v Starom evanjelickom kostole omšu v slovenčine. Nemožno ďalej zabudnúť ani na oslavy 200. výročia založenia Starého evanjelického kostola v Sarvaši, ktoré v roku 1988 Alžbeta Nobiková zorganizovala. V súvislosti s oslavami výročia Pavol Kondač v článku Slovenské slovo stále živé napísal toto: môžem pri tomto okrúhlom výročí kostola napísať: jednou z jeho najväčších zásluh je, že z vôle evanjelickej cirkvi v sarvašskom kostole nikdy nevyhasol plamienok slovenského slova, nikdy nezanikli bohoslužby v slovenskej reči V ten významný deň viedol bohoslužby biskup južného evanjelického cirkevného obvodu dr. Béla Harmati. Vo svojej kázni

30 30. strana vysoko hodnotil činnosť evanjelickej obce v starom kostole pod vedením farárky A. Nobikovej, ktorá úspešne viedla a koordinovala aj obnovenie kostola, čo si vyžiadalo nekaždodenné vypätie síl a umu. (Náš kalendár 1989). Podľa toho istého zdroja, obnovenie starého kostola si vyžiadalo náklady forintov, z toho dobrovoľné príspevky činili forintov. Dôležitý je najmä druhý číselný údaj, z ktorého vyplýva, že slovenská komunita v Sarvaši bola schopná z vlastných finančných zdrojov prispieť na rekonštrukciu kostola. To svedčí o uvedomelom národnom postoji mnohých ľudí na Dolnej zemi ku kultúrnemu a architektonickému dedičstvu predkov. O vystúpení biskupa Bélu Harmatiho sa dozvedáme aj zo spomienok samej Alžbety Nobikovej. V článku Ako sa mi máme na Sarvaši napísala: Pán brat biskup Béla Harmati po slovenski sa modlil a spieval Očenáš, a Áronskvo požehnania. A todi prišli domov a s nami vedno svetili tí naší Sarvašania, rodina a dobrí známi, kerí sa 1946-om a 47-om roku presídlili do Slovenskej. Prišli navštíviť ten chrám Boží, ďe boli pokrstení, ďe prví raz prjali k sebe svätú Pánovu večeru. Zastali pred tím oltárom, pred kerím voľakodi prisahali vernosť až do smrti. A obdarovali nás zaz červenov zásterov na oltár (Čabiansky kalendár na rok 1992). V spomienkach sa dočítame aj o ďalších vzácnych hosťoch, o generálnej tajomníčke DZSM Márii Jakabovej. Po článku v Našom kalendári o oslavách 200. výročia postavenia kostola v Sarvaši sa ohlásil na návštevu aj evanjelický farár z Kanady Dušan Tóth. Pri príležitosti jeho príchodu sa kostol naplnil do prasknutia a prišla i televízia, čomu sa mnohí veriaci veľmi potešili. Pani farárka s láskou spomína i na stretnutia s krajanmi v rumunskom Nadlaku: Začli zme si hľadať koreňe. A ni ľen koreňe, ale aj ratolesti. Takáto živá a krásna ratolesť je evanjelickvo zhromaždeňja v Nadlaku (tamže) Neskôr sa stala aj členkou výboru CSS a mestskej slovenskej samosprávy Sarvaša. V máji roku 1990 bol založený Kultúrny spolok Slovákov žijúcich v Sarvaši a jeho okolí, s ktorým pani farárka úzko spolupracovala. Hostia radi chodili do Sarvaša a okolia z Nadlaku, z Novohradskej župy, z Veňarcu atď. Ako vidno, Eržika, ako pani farárku mnohí familiárne volali, vyvíjala činnosť nielen v oblasti cirkevnej, ale aj kultúrnej a spoločenskej, ako to už u Slovákov bolo zvykom od čias národného obrodenia v 18. a 19. storočí. Venovala sa deťom, chodila do školy na besedy, stretávala sa s mládežou v kluboch a spolu vystupovali so spevokolom v chvíľach slávnostných. Deťom venovala aj svoju knihu s náboženskou problematikou s názvom Dovoľte dietkam. Prispievala mnohými zaujímavými článkami do časopisov Evangélikus Élet a Lelkipásztor. Za svoju obetavú prácu bola v roku 1996 odmenená cenou: Za našu národnosť a v roku 2009 Za slovenskú národnosť. Svojou činnosťou a životom pre slovenskú diaspóru na Dolnej zemi napĺňala odkaz solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda, ktorých mala vo veľkej úcte a každý rok za nich celebrovala omšu v slovenčine. Pochopila, že slovenčina je pre ňu a pre dnes ešte žijúcich potomkov prvých slovenských prisťahovalcov najvzácnejší dar, ktorým možno preniknúť do srdca človeka a priblížiť ho k samotnému Bohu. Svojich cirkevníkov viedla k láske, znášanlivosti, vzájomnej úcte a spolupatričnosti. Ich duše si získala svojou úprimnosťou a krásnou írečitou dolnozemskou slovenčinou, na ktorú bola vždy hrdá. Anna Kondačová

31 31. strana JUDITA TOMKOVÁ Každá osada má svoje hodnoty, ktoré ju charakterizujú a robia osobitou. Na kultúrny život Slovenského Komlóša silne vplývala osobnosť Judity Tomkovej. Medzi dvoma svetovými vojnami pôsobila ako ľudová maliarka. Zdedené motívy zachránila a obohacovala. Mala mimoriadny cit k maľovaniu. Nielen touto prekrásnou tvorbou prispela ku kultúrnemu životu dediny, ale aj ako jedna z najdôležitejších osobností ochotníckeho divadla Slovenského Komlóša. Ako mladá dievka často hrala v divadelných predstaveniach, neskôr sa stala režisérkou. Bola výnimočnou osobnosťou. Judita Tomková sa narodila 10. septembra v roku 1887 v Slovenskom Komlóši, v sedliackej rodine. Mala deväť súrodencov, ale zostali len dvaja, ona s bratom Jánom. Ostatné deti zomreli celkom malé. Za dlhé roky boli rodičia árendáši, malá Judita už bola školáčkou, keď si kúpili vlastný dom. To svedčilo už o dobrom gazdovstve. Chodila do cirkevnej školy, kde sa dobre učila. Bola tretia predníčka, čiže ako dobrá žiačka sedela na kraji tretej lavice. Skončila šesť tried ľudovej školy. Už za detstva musela začať pracovať ako mnohí jej rovesníci. Rada spomínala na pasenie husí, počas ktorého sa hrala s kamarátkami. Často bola aj pesrou, čiže dávala pozor na malé deti. Bola ešte mladá dievčina, keď po prvýkrát vyskúšala maľovanie. Jej mama omazala pitvor, a tak plánovala, že popoludní, keď príde z roboty, namaľuje čipku. Bola prekvapená, keď prišla domov a uvidela maľovanie na zarovnávaní. Na Komlóši bolo zvykom, že dolnú časť steny po bielom mazaní prefarbili čiernou farbou. Ešte kým neuschla farba, rýchlo prstami namaľovali rôzne kvietky. Bolo to typické ozdobenie komlóšskych domov. Judita stále častejšie maľovala a veľmi skoro si ju všimli poprední majetní Komlóšania. Pozývali si ju vymaľovať nielen zarovnávania, ale aj steny na verandách, na gangoch. V maľbe bola silne ovplyvnená svojím prostredím. Zo všetkých strán k nej prúdili podnety ľudového umenia. V dedine sa bežne stretávala s krásnymi vzorkami na zarovnávaniach, bohatými motívmi truhlíc, lavíc, postelí a pestrým ľudovým krojom. Svojou činnosťou zareagovala na tieto podnety. Ako mladá dievka sa pridala do bandy sezónnych robotníkov, a tak sa dostala do Temešu, kde dostala za úlohu, aby vymaľovala gazdovskú detskú izbu. Na základe týchto skúseností po návrate domov prijala aj práce takého charakteru. Maľovala izby, kuchyne, pece. V jej maľbách nájdeme rôzne geometrické tvary, vlnovky a štylizované figúrky. Na biele mazanie sa často dostali pestré kvietky, listnaté halúzky. Pracovala bez kreslenia, priamo maľovala na stenu, len tak z rozumu. O farby sa sama starala. Používala práškové farby, ktoré miešala s mliekom alebo glejom, aby sa nezotierali. Štetce si pripravila z husacieho peria alebo zo srsti zvieraťa. Dôležitou oblasťou jej maľby bolo ozdobovanie nábytku. V tridsiatych rokoch bolo v móde maľovanie lavíc, stoličiek a skríň. Juditu Tomkovú vyhľadali nielen Komlóšania, ale zavolali ju aj na vidiek. Aj vlastný nábytok, ktorý dodnes chráni umenie tejto výnimočnej osoby, si krásne vymaľovala. Pokúsila sa aj o maľovanie tanierov, ale kvôli nekvalitnému smaltu pestré farby stratili svoju výraznosť, preto sa touto tvorbou nezaoberala. Judita rada vyskúšala rôzne druhy farbenia, a tak začala aj farbenie textilných látok. Dievčatá nosili stužky, ženy ručníky, ktoré boli spestrené jej vzorkami. Kvetmi ozdobila oltárne prestieradlá, ktoré až dodnes chránia v Slovenskom Komlóši a v Pitvaroši. Farbenie ju sprevádzalo až do konca života. Chopila sa každej príležitosti, aby sa pomocou svojho umenia vyjadrovala. Svojou tvorbou chcela potešiť ľudí. Pripravovala osobité pozdravné pohľadnice na svadbu, zásnuby, krštenie. Občas sa objavila na svadbe, v rukách držala takúto pohľadnicu pre mladých, odovzdala ju a ticho, ako prišla, aj odišla. Maľovanie nevyčerpalo energiu Judity Tomkovej. Maľovanie, farbenie vždy robila veľmi ľahučko, hravo. Preto sa neunavila a mala vôľu aj k inému. Jej druhú srdcovú záležitosť, ochotnícke divadlo, takmer do smrti milovala a vykonávala. Jej ochota na režírovanie sa prejavila už v detstve. Deti rady zahrali svadbu, ona zostavila scenár týchto hier a bola ich vedúcou. V roku 1904 bola 60-členná skupina komlóšskych sezónnych robotníkov na prácach v zadunajskom Enyingu. Mladí Komlóšania tu trávili aj voľné dni, a tak vznikol v hlave sedemnásťročnej Judity Tomkovej nápad nacvičiť zábavný program. Na javisku sa objavil spev, tanec a recitácia. Nacvičený program úspešne predviedli tamojším obyvateľom a po návrate do Komlóša aj svojich rodákov potešili týmto predstavením. Judita Tomková touto činnosťou položila základy slovenského ľudového ochotníckeho divadla, ktoré na Dolnej zemi práve v Slovenskom Komlóši

32 32. strana rozkvitalo najdlhšie. Síce aj v iných obciach sa našli dedinskí učitelia, ktorí režírovali niekoľko divadelných predstavení, ale nevieme o takej osobe, ktorá celý svoj život tak darovala slovenskému ochotníckemu divadlu ako Judita Tomková. Táto jej činnosť bola populárna nielen v Komlóši, ale silne vplývala aj na kultúrny život okolitých slovenských osád. V roku 1907 usporiadali v Komlóši prvý zábavný večierok Roľníckeho spolku. Na tento večierok si Judita Tomková s režisérom Ondrejom Beňom vybrala hru Jozefa Hollého Kubo. Spolu s Beňom zháňali kostýmy, kroje, stavali kulisy. Komédiu predniesli vo veľkej sále hotela Komló a predstavenie sa vydarilo nad očakávanie. Sála bola obsadená do posledného miesta a výkon hercov sa publiku veľmi páčil. Úspech bol obrovský a komédia sa musela v ďalších dňoch ešte niekoľkokrát opakovať. Týmto predstavením sa začalo vlastne komlóšske ochotnícke divadelníctvo. Po tomto veľkom úspechu začínala Judita Tomková nielen režírovať, ale inšpirovaná Jozefom Gregorom Tajovským aj písať divadelné hry pre komlóšsky divadelný súbor. Jej prvotiny boli divadelné hry Zlatá páva a Štyri kúpy sú moje a piata jej. Keďže potrebovala kvalitné divadelné texty, prostredníctvom evanjelického farára Ľudovíta Hrdličku, ktorý mal dobré styky s martinským národovcom Andrejom Halašom, dostávala ich spočiatku z Turčianskeho sv. Martina. Popri inscenovaní slovenských divadelných hier sa Tomková podujala aj na uvedenie maďarských divadelných diel. Boli to napríklad Noszty fiú esete Tóth Marival /Prípad Nosztyho s Máriou Tóthovou/ alebo Ida regénye /Román Idy/. Zo slovenských hier mali v Komlóši prioritu hlavne hry Ferka Urbánka a to pravdepodobne pre ich jazykovú zrozumiteľnosť. Judita Tomková mala rada aj náročnejšie diela Jozefa Hollého, Terézie Vansovej, Jozefa Gregora Tajovského, ale aj dolnozemských spisovateľov ako Pavla Socháňa či Jána Gerčiho. Režisérka Judita Tomková bola ojedinelou osobnosťou. Prvým jej významnejším režírovaním bolo dielo Ferka Urbánka Hrob lásky. Divadelnú hru predniesli pri príležitosti odovzdávania Robotníckeho domu 23. septembra v roku Záujem Komlóšanov o predstavenie bol taký veľký, že ho 14. októbra museli zopakovať. Tomková sa svojím režírovaním prispôsobila k požiadavkám publika a k členom ochotníckeho divadla. Po dráme, alebo nie príliš šťastne sa končiacej hre, zaradila krátky veselý výstup, frašku alebo veselohru v jednom dejstve. Prozaické diela neraz doplnila kratšou hudobno-tanečnou časťou, a to preto, aby aj v tých dielach mohlo vystupovať čím viac mladých účinkujúcich. Divadlo malo asi členov, ktorí veľmi radi vystupovali pod vedením Judity Tomkovej. Ňanička Juda, ako ju v Komlóši volali, bola útla žena, ale plná energie. Sama sa zúčastnila na stoštyridsiatich deviatich predstaveniach, veľa ich režírovala a v mnohých si zahrala aj sama. Ešte aj vo veku 77 rokov si zahrala na javisku v divadelnej hre Už sme všetci v jednom vreci. Neraz, využívajúc svoj výtvarný talent, sa zúčastňovala aj na vymyslení a realizácii dekorácie pre divadelné hry komlóšskeho divadelného súboru. Táto krehká žena mala toľko vytrvalosti, že aj po neúspechu, po prepadnutí, sa vedela postaviť a pokračovať na vytýčenej ceste. Nikdy sa neunavila. Po oslobodení mala málo možností na divadelnú činnosť, ale ona naďalej režírovala. Na jeseň v roku 1945 so svojimi divadelníkmi nacvičila jednoaktovky Atómová bomba a Kofy. Túto poslednú divadelnú hru napísala Tomková inšpirovaná atmosférou, ruchom komlóšskeho trhu. Hoci divadelná činnosť bola jej srdcovou záležitosťou, čas prešiel aj nad ňou. Jej posledná veľká práca bola inscenácia divadelnej hry Ženský zákon. Toto predstavenie 32- krát predniesli v Komlóši i na okolí. V tomto čase prišiel ku komlóšskemu ochotníckemu divadlu budapeštiansky režisér, Jozef Szabo. Judita Tomková sa nechcela oddialiť od divadla, a tak sa stala šepkárkou. Aj túto rolu plnila s pokorou a maximálnou oddanosťou. Počas nasledujúcich rokov sa divadlo celkom zmenilo, čo Tomková už nedokázala tak pochopiť. Ale pravidelne chodila na skúšky, sledovala mladých, bola rada, ak sa obrátili na ňu so svojimi otázkami, pre rady. Pod vedením učiteľky Anny Medovarskej zahrali komlóšsku svadbu, ktorá zhrnula tance, zvyky a ľudové hry dediny. Komlóšska svadba nemohla byť bez hnusnej mladej, ale tú nechceli zahrať mladí. Judita Tomková s veľkou oddanosťou zahrala aj túto úlohu. Vtedy stála naposledy na javisku. Po sedemdesiatke už len občas prišla pozrieť mladých divadelníkov. Zomrel jej brat, žila osamelá. Potichučky, takmer nebadane odišla do nesmrteľnosti 12. augusta v roku Pochovaná je v Novom cintoríne v Slovenskom Komlóši. Jej pozostalosť odkúpila mestská samospráva a inštalovala ju v Slovenskom dome. V zadnej časti domu je pamätná izba Judity Tomkovej, kde je umiestnený jej a ňou samou maľovaný nábytok a jej osobné veci. Na stole leží Tranoscius, ktorý používala, funebrál, pašiová knižka a taška, v ktorej vždy nosila svoje poznámky k divadelným hrám. Judita Tomková sa nesnažila o to, aby riadila, ovplyvňovala ľudí, ale svojou osobnosťou ich nebadane usmerňovala, aby si všimli krásy svojho života, aby cítili blaho, keď počujú svoju krásnu materčinu. My všetci si môžeme uložiť do srdca toto dedičstvo tejto výnimočnej osoby. Marianna Melegová Bajczerová

33 33. strana Dolnozemský jarmok v Bratislave Na deň sviatku Svätého Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, bol 5. júla 2011 oslávený v Bratislave Deň zahraničných Slovákov. Podujatie sa otvorilo 4. júla, čiže o deň skôr, výstavou slovenského akademického maliara zo Srbska Pavla Čániho. Vernisáž výstavy prebiehala vo vestibule Úradu vlády SR za prítomnosti početného publika. Deň zahraničných Slovákov, ktorý prebiehal pod záštitou predsedníčky vlády Slovenskej republiky Ivety Radičovej, bol otvorený stretnutím pri kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa. Tento základný kameň bol položený v parku roku 2000 a darovali ho Slovensku Slováci z Maďarska. Odvtedy sa kameň z červeného mramoru stal pamätným symbolom slovenského vysťahovalectva a každoročne sú pri ňom krátke oslavy, pri ktorých sa pripomína, že vlastne vyše Slovákov žije mimo hraníc Slovenska, ale oni sú naďalej aktívnou zložkou slovenského národa. Po príhovoroch oficiálnych hostí odznel kultúrny program v prednese ľudovej hudby Rosička z Kovačice a súbor z Vojlovíc zatančil na ľudovú nôtu. Po zakončení programu všetci prítomní zamierili k Starej tržnici, kde prebiehal po prvýkrát na Slovensku Dolnozemský jarmok, komplexné podujatie s účasťou vyše 150 Slovákov z Dolnej zeme, ktorí prezentovali záujemcom remeselnícke výrobky, insitnú maľbu, ľudové výšivky, vydavateľskú činnosť, ako aj špecifické dolnozemské jedlá. Slávnostné otvorenie jarmoku sa udialo v poludňajších hodinách, keď sa prítomným Kimerlingová, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák, predseda Celoslovenskej samosprávy Slovákov v Maďarsku Ján Fuzik, predseda KVSIK Ivan Miroslav Ambruš a riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská. Ešte pred oficiálnym otvorením sa Stará tržnica stala mraveniskom ľudí a určite ani sami organizátori nepočítali s takým obrovským prílivom záujemcov o Dolnozemský jarmok. Slováci z Rumunska predstavili na jarmoku viacero typických ľudových remesiel. Doniesli so sebou aj krosná a prezentovali ľudový spôsob tkania uterákov, ako aj starodávny kolovrat, na ktorom teta Červenáková priadla tenké konopné nitky. V inom stánku boli prítomné ľudové výšivky a nadlacká slza (pálenka), ktorá sa stretla s neočakávaným ohlasom. Návštevníci sa mohli zoznámiť aj so spôsobom výroby košiarov a váľkov. Váľky boli základným stavebným materiálom pre staršie nadlacké domy. Rumunskí Slováci ponúkli návštevníkom nadlackú tarhoňu s klbásou, kysnutie haluške, sadlovie kifle a koláče, opekance, cestoviny brdouce, šiflíke a rezance, medovníke a nadlacký griliáš, ale určite najväčší záujem bol o nadlackú klbásu, slaninu a šonku, ktoré rýchlo vykapali, takže v popoludňajších hodinách doniesli z Nadlaku ešte jednu dávku, na ktorú pekne zoradení zákazníci čakali niekoľko hodín. Nečakaný záujem prejavili účastníci jarmoku aj o písané slovo, takže Vydavateľstvo Ivana Krasku v Nadlaku sa môže pochváliť dosť veľkým

34 34. strana odpredajom kníh, čo dokazuje, že záujem o literatúru písanú na Dolnej zemi by aj bol, len sme ešte nenašli ten najvhodnejší spôsob, ako by sme mohli prezentovať túto literatúru záujemcom zo Slovenska. Ak Slováci z Rumunska boli zastúpení len Nadlačanmi, zo Srbska prišli na jarmok predstavitelia viacerých obcí obývaných Slovákmi. Tak sa návštevníci mohli zoznámiť s tokármi, pierkármi, metliarmi, šúpoliarmi, ako aj s výrobcom huslí Jánom Nemčekom z Kovačice. Slovákov zo Srbska priblížili aj výstava fotografií Ženy na dedine a výstava insitných malieb. Z gastronomických špecialít ponúknutých Slovákmi zo Srbska spomenieme petrovskú klbásu, kysáčsku sármu, opekance, rejteša, pirohe, lepníka a iné dobroty, ktoré účastníkom určite chutili, čo dokazovali veľké rady spred stánkov. Výšivkársky krúžok Rozmarín z Békešskej Čaby v Maďarsku sa predstavil krásnymi ručnými výšivkami, ale hladných návštevníkov najviac oslovili kapustnica zo Sarvaša, čerstvé pečenie klbásy zo Slovenského Komlóša, ako aj herouke pripravené ženami z Medešu. Kým sa okolo stánkov hemžil veľký počet návštevníkov, na javisku sa hralo a tančilo. O dobrú náladu sa postarali folklórny súbor Sálašan, naše speváčky Mária Bonţea a Adelína Olaru, aradáčske meškárky, orchester Rosička a členovia SKOS-u Detvan z Vojlovíc a KUS-u Jednota z Hložian. Pútavé dialógy zo sedliackeho života predviedli herci Zuzana Tárnociová a Ondrej Brna zo Srbska. Z Maďarska nás obveselili spevokol Čabianska ružička a známe citaristky. Réžiu programu predstavovaného na javisku mal Michal Babiak. Veľký počet návštevníkov na Dolnozemskom jarmoku a kladné ohlasy dokázali jedinečnosť myšlienky prezentovať dolnozemskú kultúru ako celok pod tvarom jarmoku. Odvážnu ponuku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí zorganizovať štvrtú edíciu Dolnozemského jarmoku v Bratislave považujeme za úspešnú, čo dokazujú početné ohlasy v masmédiách na Slovensku, ako aj otázka mnohých návštevníkov kedy sa takéto podujatie zorganizuje zas. Ivan Miroslav Ambruš

35 Recenzie 35. strana RECENZIA KNIHY - KONTEXTY IDENTITY Do trezoru dolnozemských Slovákov pribudla na začiatku roka 2010 nová kniha: KONTEXTY IDENTITY, jubilejný zborník na počesť Anny Divičanovej, ktorého editorky sú Eva Krekovičová, Alžbeta Uhrínová, Mária Žiláková. Vydavatelia zborníka - Celoštátna slovenská samospráva, Katedra slovanskej filológie Filozofickej fakulty Eötvösa Loránda v Budapešti, Ústav etnológie SAV, Bratislava, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku - prispeli finančne na vydanie tejto knihy a takýmto spôsobom i k prehĺbeniu poznania života a kultúry dolnozemských Slovákov. Prostredníctvom tohto jubilejného zborníka všetci tí, ktorí vynaložili úsilie na jeho zrod, a nielen, vyjadrujú svoje hlboké uznanie univerzitnej profesorke na Katedre slovanskej filológie, kulturologičke, slovakistke, prvej riaditeľke Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Anne Divičanovej. Dôkazom uznania je i bohatá tabula gratulatoria (str ), z ktorej spomenieme obšírne gratulácie Juraja Antala Dolnozemského a Štefana Lamiho. O osobnosti Anny Divičanovej a o jej diele, k problematike výskumu národností z oblasti strednej Európy, podpisuje článok Eva Krekovičová. Biografické údaje, rozsiahlu personálnu bibliografiu, samostatné publikácie, štúdie publikované v anglickom, nemeckom a ruskom jazyku, ako i iné príspevky a recenzie jubilantky, zostavila Zuzana Kunovacová-Gulyásová. Rôznorodá bibliografia, čo sa týka tematiky, svedčí o tom, že autorka neustále hľadala odpovede na otázky, že pri nachádzaní odpovedí sa s nimi neuspokojila a hľadanie pokračovala (Eva Krekovičová). Objekt výskumu profesorky Divičanovej je hľadanie spôsobov ako upevniť identitu, jazyk a kultúru menšiny. Vedecká výskumníčka Anna Divičanová sa zameriava vo svojej činnosti na históriu, kultúru, jazyk a literatúru Slovákov žijúcich v Maďarsku majúc na zreteli ich ľudovú cirkevnú vysokú kultúru, vzťah medzi menšinou a väčšinou, multikulturalitu, národnostné i hospodárske procesy. Tu recenzovaná kniha zodpovedá tematike, ktorou sa jubilantka zaoberala vo svojej výskumnej činnosti niekoľko desaťročí. Publikácia obsahuje päť zložiek: Kultúra, Jazyk s podkapitolou Priezviská, História a identita, Literatúra, Inštitúcie. V zložkách je zahrnutých 58 príspevkov, z ktorých 34 v slovenčine, 21 v maďarčine a ostatné v češtine, angličtine i chorvátčine. Texty sú sprevádzané prekladmi v resumé v maďarskom, slovenskom, anglickom alebo nemeckom jazyku. Preklad umožňuje prístup záujemcov k informáciám a vytvára optimálne podmienky bádania nielen pre tých, ktorí skúmajú dejiny, kultúru, jazyk a literatúru v situácii diasporálneho vývinu Slovákov, ale i pre tých, ktorí hľadajú podnetné myšlienky k reflexii. Kniha čerpá informácie z veľmi rozsiahlych a rôznorodých prameňov a prepracúva materiál interdisciplinárne. Materiál, ktorý zapĺňa 554 strán knihy, je zaradený chronologicky. Prvá zložka knihy, Kultúra, začína rezonančným článkom Marty Botíkovej a Jána Botíka o Dolnej zemi a dolnozemských Slovákoch ako fenomén, ktorého začiatok treba hľadať v priebehu 18. a 19. storočia na území vtedajšieho Uhorska, keď sa formovali dolnozemské komunity, ich hospodársky

36 36. strana život a každodenná kultúra. Deskriptívne, ale i analytické úvahy o fenoméne, problém sociálnej a kultúrnej adaptácie zaujal i iných autorov článkov zaradených do tejto kapitoly. V jazykovej zložke sa dočítame o bibličtine alebo štúrovčine na Komlóši (Mária Žiláková), o obraznosti jazyka v menšinovom spoločenstve (Katarína Balleková), o priezviskách ako prameň pri skúmaní dejín Slovákov na Dolnej zemi v 18. storočí (Ján Gomboš, Ján Chlebnický a iní), ale i o bilingvizme v zmiešanej rodine. Kapitola História a identita prináša hodnotné informácie o slovenských poddaných v Gemeri v dobe Márie Terézie, o osídlení dolnozemských osád z Gemera, o cirkevných historikoch Ľudovítovi Haanovi a Michalovi Žilinskom, o etnických parametroch mladých Slovákov v maďarskom prostredí a iné. Čo sa týka Literatúry, ako štvrtá zložka tejto knihy, čitateľa iste zaujmú články ako: Slovenská literatúra v zahraničí dnes (Michal Harpáň), Pavol Országh-Hviezdoslav a maďarská literatúra (Zuzana Nagyová), Ľudskosť ako spôsob prekonávania etnických stereotypov (Katarína Maruzsová Šebová), ale aj iné. Inštitúcie vždy zohrali v živote menšín dôležitú úlohu. Jubilantka Anna Divičanová venovala osobitnú pozornosť vo svojej vedeckovýskumnej činnosti tradičným a novším inštitúciám Slovákov v Maďarsku, ktoré boli, aj sú, nevyhnutným predpokladom zachovania a rozvoja slovenskej národnosti v Maďarsku (Alžbeta Uhrínová). Najdôležitejšou inštitúciou pre zachovanie slovenského jazyka a slovenskej národnosti je škola. Ona jediná je schopná a rozhodujúca ustanovizeň, ktorá môže zaručiť pretrvanie tradícií a kultúry Slovákov ako menšiny - je to myšlienka, ktorú podčiarkujeme. Kniha neobsahuje bohatý ilustračný materiál, ale prináša množstvo informácií o tom, čo sme boli, o tom, čo sme si zachovali a s čím vchádzame spolunažívať do multikulturálnej európskej spoločnosti. Napriek tomu, že o dolnozemských Slovákoch sa už toľko napísalo, zborník KONTEXTY IDENTITY je originálny a jedinečný. Anna Chişa Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí je publikácia, ktorou sa PaedDr. Miroslav Kmeť, PhD. prihovára odborníkom, a nielen, v snahe vyčerpávajúco predostrieť obraz toho, čo na dolnozemskej pôde vzniklo snahou tu pôsobiacich slovenských intelektuálov. Dizertácia zahŕňa vyše tristo strán. Vydavateľom prvého vydania je Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, v Békešskej Čabe, v spolupráci s Fakultou humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Kniha bola vydaná roku Druhé vydanie zabezpečilo v tom istom roku Vydavateľstvo Ivana Krasku, v edícii Knižnica Dolnozemskeho Slováka, za ktoré zodpovedá, ako je to na titulnej strane uvedené, vydavateľ a zodpovedný redaktor Ivan Miroslav Ambruš. Počet strán, ilustrácie, ostránkovanie a obálka sú identické. Až na veľkosť fontu, odtiene obálky a kvalitu papiera, ktorá podmienila aj kvalitu ilustrácie druhého vydania. Svoje dielo autor opatril nasledovným venovaním:,,vydanie tejto publikácie venujem svojim rodičom, ktorí nikdy nezaváhali podporiť ma v mojich úsiliach, ďalej svojej rodinke (manželke a synom), ktorá mi zabezpečila priaznivé prostredie pre prácu, ako aj kamarátovi Michalovi Mlynekovi, ktorý je sympatizantom dolnozemskej Slovače, účastníkom expedícií k békešským,