2. číslo, I. ročník, ISSN 1338-6085 Úvodník Milí Boršania, v ostatnom čísle Poslaneckého Boršana sme takpovediac bilancovali našu ročnú činnosť v pozíciách poslancov obecného zastupiteľstva. Mali sme na to, samozrejme, dôvod od volieb, v ktorých sme získali Vašu dôveru, ubehol (áno, doslova ubehol) rok. Dnes však dostávate do rúk číslo, ktoré by svojím spôsobom tiež mohlo byť hodnotiace. Tentokrát ale z úplne iného dôvodu. Je ním koniec roka. Isto si veľa z Vás položí otázku, ako je to možné veď len nedávno ste poodkladali všetko to, čo zostalo po Vianociach a už klopú ďalšie na dvere? Veru áno. Klopú! A práve Vianoce využívame na vydanie špeciálneho sviatočného čísla, v ktorom chceme dať politiku tak trochu bokom. Radi by sme Vám špeciálnym číslom nášho časopisu pripravili príjemné sviatočné chvíle. Preto si dnes prečítate vianočný príbeh, ktorý je z ríše rozprávok a ktorý nahradí už tradičný úvodník. Tiež si ale v tomto vianočnom vydaní Poslaneckého Boršana prečítate vianočné príbehy, ktoré prežili a ako si na ne spomínajú naši poslanci obecného zastupiteľstva. Nech sa páči: sviatočné číslo sa pred Vami otvára. Vianočný príbeh V dedinke takmer na konci Európy, alebo priam zemegule, za ktorou už nebolo nič iné iba polárna žiara, ktorá každý večer rozohrávala podmanivú hru farieb, žili štyria bratia. Veselí a šikovní. Nepatrili k bohatým nie vždy mali všetko, čo potrebovali. Ale aj napriek tomu vo svojom malom a aj keď starom, no zato vždy štýlovom domčeku nažívali v pokoji. Domček stál v dedinke, ktorú každú zimu zahalila nádherná biela snehová perina a nebyť komínov, z ktorých stúpal dňom i nocou dym, nikto by možno ani tie domy nenašiel. Našich bratov mala rada celá dedinka. Mali ich radi pre ich lásku k iným, milovali ich pre ich štedrosť. Vianoce sa blížili rýchlejšie, akoby sa mohlo zdať, a ich zamestnávala iba jediná otázka ako potešiť deti v mestečku? Hračka! Urobíme hračku pre všetky deti u nás v dedinke. Neváhali ani minútu a pustili sa do práce. Zruční boli, preto im práca išla od ruky. To, že sa niečo v domčeku deje, prezrádzal nielen tajomný zvuk, ktorý sa šíril spoza múrov domčeka, ale aj inak sfarbený dym vychádzajúci z komína. Dôkazom boli však aj zvedavé deti, ktoré dýchajúc na okenné sklá, rozmrazovali na nich ľadové záclony, aby mohli nakuknúť dnu. Stihli to! Naši bratia stihli urobiť darček pre každé jedno dieťa v mestečku. V poslednú noc pred vianočným večerom šli do postelí s krásnym pocitom úľavy, že na druhý deň urobia radosť všetkým detským očkám. Zaspali rýchlo. A zatiaľ čo oni snívali o lepších časoch, zjavili sa v ich domčeku traja vianoční anjeli. Prileteli odmeniť ich. Nebo predsa nenecháva láskavosť bez povšimnutia. Prvý z nich sa pobral ku skrinke v komore. Nemusel ju dlho hľadať. Našiel ju však takmer prázdnu bol v nej iba kúsok chleba, ktorý by ťažko stačil pre všetkých štyroch. Ale veď zajtra je predsa Štedrý deň, zvolal, nemôžeme ich nechať o hlade pripravme pre nich hostinu! Ani nedohovoril a všetci traja anjeli začali mávať svojimi čarovnými krídlami, tak ako to len anjeli vedia. V záblesku bola komora plná potravín všetky poličky. Do jednej. Malý domček je síce zahalený snehovou prikrývkou, ktorá sa v odlesku mesačného svitu a žiary prichádzajúcej z horizontu ligoce ako diamant, ale aj tak Nechýba mu náhodou tá pravá vianočná výzdoba? spýtal sa druhý anjel. Je potrebné niečo urobiť, niečo, čo by bratov potešilo. A opäť začali mávať krídlami. V tej chvíli sa na dvore objavil vianočný stromček! Dvaja anjeli ho zdobia farebnými guľami a tretí... Tretí lieta sem a tam a rozosieva hrajúce zvončeky na krásne ihličnaté vetvičky. pokračovanie na str. 2
pokračovanie zo str. 1 Dielo však ešte nie je dokončené. Posledný anjel zvolal a privolal zvyšných ku vchodovým dverám: A čo dvere? Nebolo viac treba hovoriť. Anjelská výzdoba musí byť predsa dokonalá. Nielen preto, že je anjelská, ale hlavne preto, že je to dar neba za dobrotu a lásku pre našich bratov. Z ihličnatých vetvičiek, cencúľov a snehových vločiek urobili nádherný vianočný veniec. Zavesili ho na dvere a dozdobili krásnou hrubou mašľou z jasne žiarivej červenej látky. Spokojní so svojou prácou ešte pred úsvitom vo vianočný deň tíško odleteli. Svitanie, spriatelené so slnečnými lúčmi, nakuklo dnu cez okná do izby našich bratov. Vstávať, volá, Vianoce sú tu. Darčeky treba rozniesť. Ani poriadne oči neotvorili a vedeli, že niečo tu nesedí. Pohľad na poličky preplnené jedlom ich v tom utvrdil. V tom niekto zaklopal na dvere bol to ich starostlivý sused, ktorý im prišiel popriať krásny vianočný deň. Otvorili dvere a čo nevidia skvel sa na nich obrovský sviatočný veniec. A nielen to. Na dvore stál očarujúci vianočný stromček vyzdobený zdola až po samý vrch. Navzájom sa štípali, požiadali o to aj suseda. Štípali sa, aby sa utvrdili, že nesnívajú. V domčeku nájdené police plné potravín a čarokrásny stromček na dvore, veniec na dverách a k tomu všetky tie dekorácie... Plakali. Plakali od radosti. A potom si zatancovali. Na oslavu tohto ohromujúceho a nečakaného zázraku! Ako sa táto zvesť šírila dedinkou, nikto z jej obyvateľov nepochyboval o tom, že samo nebo muselo poslať pre dobrosrdečných bratov toto prekvapenie! Každý z dedinky chcel vidieť na vlastné oči tento anjelský zázrak. Každý sa prišiel radovať spolu s nimi. Pred ich malebným domcom sa v ten vianočný deň uskutočnilo veľké a veselé stretnutie všetkých dedinčanov. A nielen to každý si pre svoje dieťa odniesol od štyroch našich skvelých bratov darček hračku nimi vyrobenú. Deň sa priklonil ku svojmu koncu a oblohu rozsvietila žiara. Vianočná. Za každým oknom sa mihotalo teplé sviatočné svetlo horiacich sviečok. Všade dookola bolo cítiť tú vzrušujúcu a neopakovateľnú atmosféru Vianoc. Pokoj a lásku. Ale čo to? Kto to zrazu zhasína všetky sviečky za oknami? Nie, nezhasína. To ich len dedinčania berú z parapetov so sebou a svorne sa všetci poberajú s týmto svetielkom nádeje naspäť do domčeka bratov. Síce sa tam všetci nezmestia, no bratia aj tak pre každého pripravili sviatočné jedlo z darov, ktoré našli v komore. Chcú sa so všetkými susedmi podeliť o svoje vianočné prekvapenie. Nechali sa viesť láskavosťou, ktorú tam zanechali anjeli nechceli si nechať to šťastie len pre seba. A zrazu, v jeden a ten istý okamih sa všetci spojili v spoločnej piesni. V tej istej, ktorú aj keď nebolo sem na zem počuť, spievali v nebi aj anjeli... Tichá noc, svätá noc. Nie vždy sa zima ukáže v Borši vo svojej kráse s bielou perinou. Keď však k nám zavíta, vytvorí nádherné divadlo. 2
Duchovný rozmer Vianoc Spoločne prežívame adventné obdobie, ktoré pre všetkých kresťanov otvára dva rozmery vnímania sveta okolo nás. A karácsony szellemi értékei Együtt éljük az adventi időszakot, amely minden kereszténynek az érzékelésének megnyittja két dimenzióját a világot körülöttünk. Jedným je duchovná príprava na slávenie sviatkov Narodenia Pána Vianoce. V tom druhom sa zároveň v tomto čase myseľ veriaceho človeka viac ako inokedy upriamuje na očakávaný druhý príchod Ježiša Krista na konci vekov. Celé toto obdobie, ktoré práve plynie, je časom nábožného a radostného očakávania. Na našich adventných vencoch, požehnaných kňazmi, horia sviece. Máme obdobie vlastných zamyslení, modlitieb a pokánia. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Advent nám pripomína, že Kristus príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním tohto príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred viac ako 2000 rokmi. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista. Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod. Slávme spoločne tieto vzácne dni adventu. Az egyik a lelki felkészülés, hogy megünnepeljük a Jézus szuletését, Jézust Krisztust - Karácsonyt. Az utóbbi időben, ezúttal a hívő agyában, mint valaha készült a várható második eljövetele, Jézus az utolsó időkben. Az egész időszak alatt, amely most pont folyik, a vallási és örömteli várakozás. A karácsonyi adventi koszorúkon, papokkal áldott gyertyák égnek. Az önvizsgálat, az ima és a bűnbánat időszaka. Karácsony és készítése, amelynek mélyebb értelme van, készíteni szívünket Isten kegyelmére a szentségekben. Advent arra emlékeztet minket, hogy Krisztus eljön. A hívő élet állandó és éber várakozás az érkezéskor. Nem csak az van benne, hogy emlékezünk történelmi eseményre, több mint 2000 évvel ezelőtt. Sokkal inkább szükség van, hogy megértsük, hogy egész életünk kell hogy Advent legyen, éber várakozás az új végleges Krisztus eljövetelére. Négyhetes időszak az advent a hívők ideje, különösen a bűnbánat és a lelki felkészülés előtt ünnepe a karácsony, örömteli emlékek a Jézus megszuletésere. Ebben az időszakban a hívők a katolikus, protestáns és más keresztény egyházak összejönnek imádkozni, ahol sok adventi koncertek is teljesulnek. Advent ideje, szerencsére, nem csak időt a bevásárlásra jelent. Elsősorban különösen lelki tartalma van. Hív bennünket, hogy találkozni kell Krisztussal a mindennapi életünkben, és készít fel minket az ő dicsőséges visszatérésére. Unnepeljuk együtt ezeket az értékes Adventi napokat! Borša pod snehovou pokrývkou už tradične podnecuje rozjímanie nad skutočnými hodnotami Vianoc 3
Príbeh poslankyne Ireny Gábrišovej Pýtali sme sa našich poslancov dve otázky: čo pre nich znamenajú Vianoce a aká príhoda sa im v mysli s Vianocami spája. Chcela by som odpovedať vznešene, lebo Vianoce sú vznešeným sviatkom, ale asi najpresnejšie odpoviem, keď jednoducho napíšem, že Vianoce sú pre mňa ozajstné sviatky, kedy dokážem zastaviť čas a aspoň tých pár chvíľ v roku vnímať krásu okolo mňa. Niežeby som to nevedela aj po iné časti roka, ale Vianoce svojím výnimočným vyžarovaním dokážu otvárať moje oči. Viem vnímať vône, ligotavé svetlá, ale ešte viac si všímam a vnímam ľudský rozmer. Úplne obyčajnú ľudskú potrebu byť dobrým. Myslím si totiž, že každý z nás chce byť dobrým človekom. Len nie vždy to vieme ukázať. A práve Vianoce robia aspoň na chvíľu z ľudí to, čím naozaj sú ľuďmi. Netvrdím, že to platí na sto percent, ale z mojej skúsenosti môžem povedať, že počas obdobia Vianoc je toho ľudského v ovzduší viac. A to sa mi nesmierne páči. Keď sa tak zamyslím, o akej príhode by som mohla rozprávať, aby bola aj veselá, tak sa musím naozaj zamyslieť... Lebo vždy sa nám niečo prihodilo: pripálené perníky, zabudnutý plech s koláčmi na dvore, na ktorého obsahu si pochutnali vtáčiky, chýbajúce ingrediencie v komore a následné kolečko po susedoch s prosbou o zapožičanie klinčekov, kila múky či cukru, vanilínovej príchute, pollitrovky rumu do koláčov a podobne. To asi však pozná každá gazdiná, ktorá finišuje s prípravami čo najsviatočnejších a najtradičnejších Vianoc. Ale predsa! Mám jeden veselý príbeh: Sedela som u kaderníčky a s ňou a s ďalšími ženami sme viedli rôzne viac či menej dôležité rozhovory. Preto ani neviem, ako sa v miestnosti zjavil môj vtedy desaťročný syn Lukáš. Na hlave mal čiapku s obrovským brmbolcom, okolo krku asi tri razy omotaný šál a s lícami mrazom vyštípanými až do červena sa postavil predo mňa a zodvihol ruku aj s igelitovou taškou. Keďže som ho tam nečakala a vpadol tam náhle a šikovne ako bankový lupič, najprv som nevedela, o čo ide. Až postupne sa mi vyjasnievalo. Ale to, čo som tušila, som si nechcela priznať. Tak som sa pre istotu spýtala: Čo to máš v tej taške? Kapra! zvolal môj syn víťazoslávne a mával s taškou, akoby chcel kaprovi dopriať kolotočovú zábavu. Kapra teraz na konci novembra? Čo s ním budeme robiť až do Vianoc? vyleteli zo mňa otázky a v hlave sa mi rozjasnievalo, lebo Lukáš bol od malička vášnivý rybár... Mami, také ľahké nevieš? Budeme ho chovať vo vani, víťazoslávne odpovedal. Neviem, kde na to prišiel, či čítal nejaké články v časopisoch, alebo pozeral prírodopisné filmy... faktom však zostáva, že už v ten večer sa naša vaňa premenila na malý rybník, alebo ak chcete na obrovské akvárium. Voda takmer po okraj a vo vode plávajúci kapor. Samozrejme, že ihneď dostal meno, ktoré si už nepamätám. Okamžite sa stal hlavnou atrakciou našej ulice a všetci kamaráti môjho syna pravidelne chodili k nám ako na dejchánky a spoločne sledovali život tej vo vani uväznenej ryby. Že sa chlapci vzdelávali z oblasti zvyklostí kaprov, že skúšali napodobňovať ústami jeho pohyby, že si plánovali, ako v novom roku všetci začnú navštevovať rybársky krúžok, by bolo v poriadku. V poriadku však nebolo, keď sa niekto z našej rodiny chcel ísť sprchovať alebo okúpať. Moja otázka na syna znela: A čo teraz? Pohotovo sa vynašiel (dodnes ho podozrievam, že tento plán mal vymyslený už od prvej chvíle, ako kapra niesol do kaderníctva). No predsa ho na tú chvíľu preložíme do lavóra. Hmmmm... tak dobre, pomyslela som si a išla som nášho milého kapra domestifikovaného preložiť do lavóra. On to bol skôr velikánsky hrniec, v ktorom ešte moja mama vyvárala plienky, ale na tom nezáležalo. Dôležité bolo, že sme mali nádobu, do ktorej sa kapor zmestil a mohol vytrvať, pokiaľ sa jeho nová rodina osprchuje. Lenže ten, kto už niečo podobné zažil, si asi vie predstaviť, čo sa dialo v kúpeľni. Naháňačka akoby o život, lebo kaprovi sa nechcelo z vane von. Po pár chvíľach som aj rozmýšľala, či sa mám ísť naozaj sprchovať, lebo som bola rovnako mokrá, ako keby som už pod tou sprchou stála. Veľmi nepomohlo ani vypustenie vody, lebo tak ako kapor, aj celý povrch vane bol klzký a chytiť toho živočícha sa mi zdalo takmer nemožné. Postupne som sa to však naučila a čím boli Vianoce bližšie, tým zručnejšia som bola nielen ja, ale aj všetci u nás doma. Dokonca mám pocit, že sme mali nepísanú súťaž, kto z nás premiestni kapra z vane do lavóra skôr. Skrátka a dobre kapor a naša rodina sme si spoločne svoje zažili a dodnes som si istá, že nikomu z nás nepadlo dobre, keď nadišla jeho chvíľa. Všetci sme však vedeli, že to malo byť finále jeho rybacieho príbehu chutne naservírovaný na našom tanieri. Čo po ňom zostalo, bolo niekoľko šupiniek, ktoré sme si ešte niekoľko Vianoc potom dávali pod tanier ako symbol plnej peňaženky do ďalšieho, nadchádzajúceho roka. 4
Príbeh poslanca Jána Klačka Pýtali sme sa našich poslancov dve otázky: čo pre nich znamenajú Vianoce a aká príhoda sa im v mysli s Vianocami spája. Obdobie vianočných sviatkov je pre mňa a vlastne vždy bolo niečím čarovným. Ako malý chlapec som aj s celou našou rodinou prežíval toto obdobie u strýka a u starých rodičov. Predstava praskajúceho dreva v krbe, vonku treskúca zima vo mne vyvolávali pocit pohody, pokoja. Keď k tomu prirátam prítomnosť našich najbližších, sú tieto spomienky pre mňa nezabudnuteľné. A to, čo mi ešte pripomína Vianoce, je vlastne zároveň odpoveďou na druhú otázku je to príbeh, ktorý sa mi s Vianocami spája a opakoval sa viackrát po sebe. O čo išlo? Mám síce troch bratov, ale v tomto príbehu hrá spolu so mnou hlavnú úlohu môj bratanec Stano. To bývali ešte zimy takpovediac poctivé. Martin naozaj prichádzal na bielom koni, mikulášske čižmy sme za okno dávali až po tom, ako sme parapet omietli od snehu... A inak to nebolo ani na Vianoce. Snehu všade po pás a o lapajstvá s ním spojených nebolo núdze. Ako chlapci sme nemohli vydržať bez bunkra a tak sme letnú skrýšu nahradili za snehové iglu. Teda my sme to tak nazývali na hony sa samozrejme líšilo od ozajstných príbytkov Eskimákov. Ale na počudovanie, bolo v nich ako-tak teplo. Preto sa v nich dalo nerušene dlho-predlho skrývať pred svetom. Asi aj preto sme netušili, ako v týchto zimných úkrytoch plynul čas. Bol ho dostatok, veď od rodičov sme mali povolené byť vonku, až pokiaľ sa nezotmelo. Poniektorí z nás sa dlho nezdržali, lebo viac ako tajomstvá v iglu ich zaujímali nové vianočné darčeky. Ale my vytrvalí a povediac dnešnou rétorikou zdravé jadro sme okrem vtipov a strašidelných príbehov kuli plány. Plán, o ktorom chcem hovoriť, mal samozrejme ako inak bojovnú atmosféru. Boli sme naozaj malí, 8 až 10-roční chlapci a každý v tom čase chcel byť hrdinom. Predstavovali sme si, ako niekde v bližšie nešpecifikovanom okolí stojí podobný zimný príbytok a podobne ako u nás sú v ňom ukrytí iní mladíci a my ich teda musíme obkľúčiť a získať ich snehový príbytok pre seba. Takže si viete predstaviť, aké rôzne plány a spôsoby čo najmenej viditeľného približovania sa sme vymýšľali pre prípad, že by sme predsa len museli náš plán realizovať. Môj bratanec sa vyznamenal, keď navrhol, že najlepšie maskovanie bude biele oblečenie (neprezradil, že to videl v nejakom partizánskom filme). A hneď aj dodal, že vie, ako sa k nemu dostať použijeme plachty z posteľného oblečenia. Každý v hlavnom stane teda dostal za úlohu byť pripravený vziať svoju plachtu, keď nastane akcia. Ako isto aj naši čitatelia tušia, k ničomu nikdy nedošlo. A tým pádom príbeh naberá svoje druhé dejstvo, v ktorom už ale ide do tuhého (smiech). Nálada, ktorá vznikala v našom snehovom úkryte, nemohla zostať samozrejme bez odozvy. Stále nám s bratancom v mysliach bežal príbeh nejakej nebezpečnej akcie, na ktorej konci bude náš úspech. Tak sme zosnovali plán, ktorý sa zdal byť veľmi jednoduchý budeme kradnúť zo stromčeka sladkosti. Aké sa podaria salónky, plnené čokoládové ozdoby, čokoládové gule, zvončeky a šišky... Vtedy o ne bola vždy aj tak bitka. Takže spoločne s bratancom sme sa nebadane približovali spopod stola k stromčeku a tajomne si posunkami dávali pokyny, kto kedy a kam. Problém bol v tom, že sme si predtým neozrejmili, čo ktoré gesto znamená a tak sme si vôbec nerozumeli, čo chceme jeden od druhého. Samozrejme, že to výrazne komplikovalo splnenie našej úlohy, lebo miesto poslušného a koordinovaného približovania k stromčeku sme sa chichúňali pod stolom či za kusom nábytku a to tak, ako to deti robia hlasno. Našťastie nikto z dospelých nevedel, čo máme v pláne a tak jediné, čo sa nám ušlo, bolo napomenutie, aby sme boli tichšie. Až prišiel vytúžený záver, teda finále našej misie. Nepozorovane sme sa dostali pod stromček. Avšak rýchlo sme pochopili, ako naše stratégie zostali v hanbe. Nemali sme so sebou nožnice, ktorými by sme si zaslúžené sladkosti poodstrihovali. Tak nezostávalo nič iné, keďže cesta naspäť neprichádzala do úvahy, len vyjedať sladké visiace dobroty priamo zo stromčeka... na ktorom zostali prázdne trblietavé papieriky. A tie boli nemilosrdným svedkom našej tajnej misie lovu na vianočné ozdoby. Starí rodičia rýchlo zistili, že niekto bol maškrtiť na stromčeku. Nevedeli však presne, kto z nás chlapcov to bol. Ako správna partia sme držali pokope a ani moji bratia mňa a bratanca neprezradili... 5
Príbeh poslanca Maroša Blaha Pýtali sme sa našich poslancov dve otázky: čo pre nich znamenajú Vianoce a aká príhoda sa im v mysli s Vianocami spája. Neviem, čo na Vašu otázku odpovedali moji poslaneckí kolegovia, ale mám obavu, že nebudem nijako originálny a poviem niečo podobné ako oni: Vianoce sú pre mňa zážitkom. Od malička ním boli. Nielen kvôli čakaniu na darčeky, ale aj kvôli tej celkovej atmosfére. Mám rád usmiatych ľudí, pohodu a vrúcnosť v okolí a keďže Vianoce to všetko so sebou tak nejako prinášajú, zostávajú pre mňa magickým časom, kedy sa z ľudí stávajú ľudia. A to ma na Vianociach fascinuje. Ak chcete odo mňa príbeh, dohodnime sa, že si vezmete so sebou ešte nejaký ten papier navyše, do zálohy ešte jedno pero a poďme ku mne domov na kávu tam Vám to všetko rozpoviem. A ozaj: máte nazvyš dve, tri hodinky? to boli úvodné slová poslanca Mariána Blahu predtým, ako sme stihli vysvetliť, že príbeh má slúžiť ako súčasť sviatočného čísla Poslaneckého Boršana. Viete, ja som bol vždy živé striebro a všade ma bolo veľa. Všade o mne vedeli. Ťažko mi bolo niekde obsedieť. To mi zostalo asi dodnes, pokračoval so smiechom pán poslanec. Spomínam si ale na jedny konkrétne Vianoce, kedy som dostal pre mňa vtedy absolútne strategický nápad: napísať Ježiškovi list. Neviem presne, do ktorej triedy som chodil, ale evidentne som sa na písanie cítil. V hlave som mal množstvo hračiek a vecí, ktoré som si prial a ktoré som stoj čo stoj chcel nájsť pod vianočným stromčekom. Preto som si povedal, že to nebude žiadny problém. Ale to, ako som sa mýlil, som zistil, až keď som sa pustil do písania listu. Ako prvé mi napadlo, že urobím jednoducho zoznam všetkého, čo mi napadne a čo chcem. Dal som sa do písania. Chyby som nerátal a keď sa mi niečo nezdalo, veselo som to buď prepísal, alebo prečiarkol a napísal vedľa. Vcelku spokojný so zoznamom najpotrebnejších vecí na svete som sa zahľadel na ten papier a v duchu som sa pokarhal. Toto by som neodovzdal ani ako zlý vtip k domácej úlohe z písania a nie to ešte to poslať Ježiškovi. Rýchlo som pokrčil papier. Hodil som tú utlačenú šušťavú guľu vedľa stoličky na zem a začal som s druhým pokusom. Potom s tretím a štvrtým. Papier v zošite, z ktorého som vytrhával listy, sa povážlivo míňal, ale ja som bol presvedčený, že moje posledné snaženie sa vydarilo. Tých málo škrabancov som pripisoval k samozrejmosti môjho vtedajšieho písomného prejavu. Spokojný som išiel spať. Ráno som zistil, že okolo školského stola som mal pekný papierový neporiadok. Rýchlo som ho pozbieral a listové nepodarky som hodil do koša. Zo školy som sa ponáhľal domov, aby som dokončil svoj plán. Na spodok môjho zoznamu som dopísal najlepšie, ako som vedel: Ježiško, po celý rok som bol dobrý. Ešte som ani bodku poriadne za tú poslednú vetu nedal a už som letel z domu. Z nasporených peňazí som kúpil za pár halierov známku a obálku a slávnostne som svoj list hodil do schránky. A túžobne som čakal. Do Vianoc už nezostávalo veľa času, takže sa to dalo vydržať. Na druhej strane som však začal rozmýšľať, či to všetko, o čo som si požiadal, stihne zohnať.... dočkal som sa. Prišiel Vianočný deň. Neskutočne sa mi vliekol. Nevedel som sa dorátať, koľko hodín ešte musím čakať, pokiaľ príde slávnostná večera a po nej ten najočakávanejší okamih rozbaľovanie darčekov. Už prvý pohľad pod stromček mi niečo napovedal. Sám seba som sa spýtal, či to predsa naozaj funguje. Sám som sa prihlásil, že budem otvárať balíky a balíčky pod stromčekom a podľa obsahu ich rozdávať adresátom. Bola to zábava, ale ešte väčšia bola, keď som dokončil a sklonil som sa ku svojej kôpke darčekov. Neboli tam všetky z môjho zoznamu, ale... ale tie najviac vytúžené áno. Moja radosť bola samozrejme veľká a nefalšovaná. Taká, ako ju vedia len deti prejaviť. Hlavou mi preblesklo jediné Ježiško splnil moje želania. Tento fakt, nemenný a rukolapný som považoval za nezvratný dôkaz, že okrem toho, že darčeky naozaj nosí on, tak som aj poslušný chlapec. Kto ďalší si toto v tej izbe myslel neviem, pre mňa to bola dostatočná satisfakcia. Kto mohol tušiť, že... spomínate si, ako som ráno po napísaní listu Ježiškovi rýchlo pozbieral pokrčené nepodarky okolo mojej stoličky pri stole a vyhodil ich do koša? Tak jeden z tých papierov som do koša netrafil. Našli ho naši a už nebolo pre nich ťažké splniť moje priania. 6
Príbeh poslankyne Aleny Nagyovej Pýtali sme sa našich poslancov dve otázky: čo pre nich znamenajú Vianoce a aká príhoda sa im v mysli s Vianocami spája. Vždy som rada počúvala ľudí. Preto vždy, keď sa niekde začalo hovoriť o témach, ktoré boli pre mňa zaujímavé, pristavila som sa. K takým témam patria aj vianočné tradície. So zatajeným dychom som už ako dieťa počúvala príbehy mojich príbuzných v Hrubej Borši o tradíciách viažucich sa k tomuto krásnemu obdobiu. I keď Hrubá Borša nemala veľa obyvateľov, život v nej nikdy nespal. Vďaka za to patrí aj hŕstke čiperných obyvateliek, ktoré udržiavali zvyky a tradície v našej obci. Rozprávanie o nich ma vždy unášalo naspäť v čase, kedy som ešte nebola na svete a dopriala som si prežiť časy dávno minulé. So zatajeným dychom som zisťovala, že podobné som prežila aj ja ako dieťa. Značí to, že obyčaje sa veľmi nezmenili čo-to sa samozrejme vylepšilo, zmenilo, prišlo k nám zo zahraničia, ale to naše, to gro, to zostalo. Obdobie naplnené očakávaním sa začínalo príchodom Mikuláša, kedy nielen nositelia tohto mena Mikulášovia oslavujú svoje meniny... V tento deň sa chodilo v dedine po domoch, v ktorých bývali deti. Chlapci, jeden z nich prezlečený za Mikuláša, druhý za čerta, rozdávali deťom podľa poslušnosti. Čert neposlušným deťom rozdával uhlie a tekvicové semienka a Mikuláš mal pre deti poslušné balíčky, v ktorých bolo zabalených zopár cukríkov a iných sladkostí. Na Luciu zase dievčatá prezlečené do bielych plachiet s husacím brkom v ruke tiež navštevovali obydlia s deťmi. Symbolicky s tým brkom vymetali zlú energiu, prehodili pár slov s domácimi a za odmenu dostali darčeky cukríky, alebo aj zopár drobných. Toto obdobie mi veľmi utkvelo v pamäti aj z detských čias. Ako deti sme sa veľmi báli. Boli sme samozrejme zvedaví, tak sme po zaklopaní na dvere leteli ku oknám pozrieť, kto k nám ide. Keď sme ich zbadali pred dverami, utekali sme do izieb a schovali sa pod posteľ, alebo za skriňu. Keď sme nabrali odvahu, vyliezli sme zo svojich skrýší von a na počudovanie sme zistili, že nám nik nechcel ublížiť. Z rozprávania starších som sa už ako dieťa dozvedela veľa aj o Vianociach. Vždy na Štedrý deň sa chodilo koledovať. Z tohto milého zvyku sa už síce upustilo, ale tí, čo si ho pamätajú, tvrdia, že to bolo veľmi milé. Udržovala sa tým aj súdržnosť mládeže, kedy chlapci a dievčatá vyšli do ulíc a navštevovali domy, v ktorých spievali vianočné koledy. Na Štedrý deň sa držal pôst. U nás v dedine bolo podľa slov pamätníkov zvykom, že jedine cez obed sa mohol jesť varený bôb a šošovicová polievka. Pred večerou rodičia vysvätili kúty izby a až potom sa mohla podávať večera. Ako prvé to boli oblátky s medom, potreté cesnakom, aby bol každý v rodine zdravý. Potom nasledoval vyprážaný kapor, ktorý sa podával so zemiakovým, alebo majonézovým šalátom. Na rohu sviatočného stola nesmel chýbať peceň chleba zakrytý obrúskom. Pod stôl sa symbolicky dávalo jedlo pre zvieratká nikto v dome nesmel zostať hladný. Po večeri sa konzumovali orechy a ovocie. A potom nadišla tá chvíľa plná prekvapení. Rodina sa vybrala k vianočnému stromčeku, kde si každý našiel darček, ktorý mu priniesol Ježiško. Dary zvykli byť skromné. O polnoci sa všetci stretli v kostole na polnočnej omši, ktorá bola v susednej dedine v Kostolnej pri Dunaji. Išlo sa samozrejme pešo. Na Štefana sa konala každoročne Štefanská zábava. V tom čase v miestnom kultúrnom dome, kde do tanca hrala cigánska kapela zo susednej Jelky. Na tejto akcii sa zvyčajne stretli všetci obyvatelia. Na Silvestra sa vždy konala, tiež v kultúrnom dome, zábava. Nový rok bolo treba privítať v dobrej nálade. Na každú z nich ľudia chodili radi a ešte dlho na ne spomínali. I keď som s mojimi rodičmi väčšiu časť roka trávila a žila mimo Slovenskej republiky a mala som možnosť spoznať zvyky aj tradície v iných krajinách a mestách, ako napríklad v Maďarsku, vo Viedni, v Bruseli, kde majú svoje zvyklosti a Vianoce sú aj tu zahalené svojským čarom, každoročne bolo tradíciou mojich rodičov vrátiť sa na vianočné sviatky domov a prežiť ich na Slovensku. Mojím vianočným príbehom sú teda spomienky iných na dávne časy a sviatky v nich. Voľakedy ústne a dnes aj prostredníctvom nášho Poslaneckého Boršana ich odovzdávame ďalej. Všetkým obyvateľom obce tým, ktorým sa naša obec zapáčila, niečím ich oslovila a rozhodli sa v nej nájsť svoj nový domov, ale aj tým, ktorí v Hrubej Borši žijú od narodenia, vyrastali tu a majú k obci blízko. Takto spoločne spoznávame, ako sa tu voľakedy žilo. V tejto už sviatočnej chvíli mi nedá nespomenúť aj môjho starého otca, ktorý by v tomto vianočnom čase slávil svoje meniny na Štefana. Ako predseda národného výboru (na vedľajší pracovný úväzok) a ako správca štátnych majetkov v Hrubej Borši (dnešná Malá Borša) bol v našej obci a jej okolí známy. Poznali ho snáď všetci, vážili si ho. Snažil sa každému pomôcť, pomáhal pri stavaní nových domov. Aj susedným obciam bol nápomocný. V našej obci ho poznali pod prezývkou Bíró úr. Ak by ešte žil, isto by sa mu páčilo, že sa vraciam k tradíciám v našej obci. Isto by sa mu páčilo, že som nastúpila na vlak komunálnej politiky, v ktorom vďaka podpore a dôvere voličov dnes pôsobím. Beriem to ako pokračovanie ním nastúpenej cesty, beriem to ako návrat k tradícii. Všetkým prajem, aby atmosféra ľudskosti, ktorú Vianoce prinášajú v nás čo najdlhšie zotrvala. Pokojné a radostné vianočné sviatky a šťastný nový rok 2012. 7
Poďakovanie Komunálna politika je o bežnom živote ľudí. Dotýka sa každého z nás oveľa viac ako ktorákoľvek z iných politík. Tie iné sú vzdialené a častokrát im ani nerozumieme. Ale to, čo sa deje u nás takpovediac doma, to môžeme priamo ovplyvňovať. Neexistuje tu žiadna anonymita. Vy poznáte nás my poznáme Vás. Všetko je priame a verejné. Pracujeme pod Vaším drobnohľadom. S týmto vedomím sme prijímali funkcie poslancov a s týmto vedomím ich aj napĺňame. Ale bez Vašej spätnej väzby na našu prácu by sme nevedeli, či všetko to, o čom sme rozhodovali a rozhodli, bolo viac alebo menej správne. Uvedomujeme si, že nie každému dokážeme v tom-ktorom prípade vyhovieť, ale o to ani nejde. Vždy nám ide o spoločné dobro a podporu vzájomného napredovania. Ako poslanci obecného zastupiteľstva nepracujeme len vtedy, keď zasadáme v obecnom parlamente. Sme v práci vlastne stále. Buď s Vami diskutujeme pri stretnutiach na ulici, či v kaviarničke, alebo nám napíšete či zavoláte. A to je správne. To nás teší, lebo vtedy cítime, že máte záujem o dianie v našej obci. Ako poslanci si plníme svoje povinnosti a s nimi ruka v ruke prichádza aj spolupráca s úradom nášho pána starostu. Chceli by sme na tomto mieste vyjadriť poďakovanie pánovi starostovi osobne. Náš starosta Ladislav Vidra nie je nováčik na svojom poste. Aj preto vždy chápal, o čom sme hovorili, čo sme navrhovali. Je prirodzené, že na rôzne veci sme mali rozličné názory. Vďaka tomu sme mohli veľa vzájomne diskutovať a hľadať tie najlepšie riešenia. Správne je to, že sme ich vždy našli. Úrad obce je však ešte aj ďalšia osoba. Všetkým dobre známa, milá a veselá pani Piroška Vlahyová. Jej svedomitosť a pokoj, s akými vždy prijímala naše požiadavky, vnášali medzi nás pohodu. Za toto by sme sa jej v tomto sviatočnom čísle Poslaneckého Boršana chceli poďakovať. Chceli by sme vyjadriť spoločnú poklonu za trpezlivosť, ktorú mala s nami a to aj vo chvíľach, kedy sme prišli každý s niečím iným. Vždy vedela čo, kde a ako. Pani Piroške Vlahyovej, asistentke pána starostu, patrí naša vďaka Vyjadrujeme svoje presvedčenie, že tak ako na konci tohto starého roku hodnotíme naše prvé vzájomné spolužitie poslanci a obecný úrad ako pozitívny prvok v živote obce, bude tomu tak aj počas všetkých dní roku prichádzajúceho. Roku 2012. poslanci obecného zastupiteľstva Vianočné prianie Milí obyvatelia Hrubej Borše. Celé Vianočné číslo Poslaneckého Boršana vzniklo ako naša snaha vyjadriť Vám vďaku za Vašu priazeň počas celého roku. Svojou prácou v poslaneckých funkciách sme sa ju snažili preukazovať každý deň, ale Vianoce a Nový rok sú predsa len výnimočné sviatky a preto sme si ich chceli pripomenúť spoločne s Vami aj takouto formou. Dovoľte nám popriať všetkým Vám, milostiplné prežitie Vianoc, v kruhu Vašich blízkych, prežitie Vianoc naplnených láskou a ľudskou dobrotou. V novom roku nech Vás sprevádza pevné zdravie, mnoho úspechov a radosti. Všetko, čo Vám chceme popriať vyjadruje aj tento vianočno-novoročný vinš: Veselé Vianoce chceme Vám priať, aby človek človeka mal stále rád, aby jeden druhému viac šťastia prial, aby tento nový rok za to stál. Vaši poslanci: Maroš Blaho, Irena Gábrišová, Mgr. Ján Klačko, Ing. Jozef Munka, CSc., Mgr. Alena Nagyová Poslanecký Boršan - všeobecne informatívne periodikum o živote a dianí v obci Hrubá Borša Číslo 2/2011, Ročník I. Vychádza nepravidelne, nepredajné Vydavateľ: Ján Klačko, Hrubá Borša 199, 925 23, Hrubá Borša Kontakt: redakcia.pb@hrubaborsa.eu Registrácia: MK SR EV 4470/11, ISSN 1338-6085 8