ROČNÍK X, ČISLO 4 DECEMBER 2010
OBSAH KORENE A TRADÍCIE Marián Tkáč: Kedy sa začínajú slovenské dejiny? 5 Drahoslav Machala: Budovanie štátu. Prečo hrad a prečo Svätopluk 12 Paľo Parenička: Zabudnutý symbol Slovanstva 20 PRIESTOR SLOVA Ján Tuţinský: Tretie tisícročie výzva k slovanskej vzájomnosti 26 Peter Vittek: Namiesto MMF revolúcia 30 Pavol Janík: Masaryk Odysea 2010 33 Václav Klaus: Hrozí nám svetovláda, zánik demokracie a nová totalita 34 KULTÚRA V TOKU ČASU Gregor Papuček: Kniha zapýrená od svojho obsahu 37 Pavol Janík: Nedeľa 51 Recenzia: Mark Fischer: Kapitalistický realizmus 53 Zomrel šéfredaktor Literárneho týţdenníka Jozef Bob 55 ROZHOVOR s básnikom Pavlom Janíkom 57 ZAUJALO NÁS Jubilejný 10. všeslovanský zjazd Kyjev 63 Pavol Janík: Ember november 66 Rodený básnik Pavol Stanislav Pius 68 Fridrich Svitek: Spomienky hodné spomínania 68 JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2011 71 SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ, ročník X, číslo 4. Vychádza štyri razy do roka Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky: Ladon Predseda redakčnej rady: doc.dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: zsv@mail.tcom.sk, www.ozzsv.sk ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2010 3
PF 2011 V mene redakčnej rady Vám úprimne ďakujeme za priazeň, ktorú ste preukazovali nášmu časopisu v tomto roku. Do nového roka 20211 Vám želáme pevné zdravie, veľa tvorivých síl a mnoho úspechov v osobnom živote. Július Handžárik šéfredaktor Jozef Mravík predseda redakčnej rady 4
KORENE A TRADÍCIE Kedy sa začínajú slovenské dejiny? Marián Tkáč Sú na svete národy, ktoré sa sťahovali (i sťahujú) a sú národy, ktoré pretrvali v podstate na tých istých miestach od nepamäti. Naši genetici zdôrazňujú, ţe dejiny celej Európy sú viac dejinami pohybov kultúr ako ľudí. Výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo, sú zrejme kočovné (nomádske) a koristnícke kmene, prichádzajúce zväčša z Ázie, ktoré neprinášali kultúru, ale hľadali najvhodnejšie podmienky pre svoje parazitovanie na existujúcej kultúre. Toto putovanie, kočovanie ázijských koristníckych skupín, malo iný dôvod i charakter ako putovanie pastierov, ktorí kočovali za potravou pre svoje stáda, čo platí o Abrahámovi a jeho potomstve. O hľadaní a napokon o zaujatí vlasti Abrahámom a jeho potomkami svedčia biblické knihy, ktoré sa však netvária, ţe sú historickými dokumentmi. Iné zaujatie vlasti, totiţ Karpatskej kotliny staromaďarskými kmeňmi, je len zhruba sto rokov starý umelý mýtus. Samotný výraz Karpatská kotlina, ktorý pouţíva maďarská politika, geovedná literatúra nepozná a nie je ani logický, pretoţe kotliny alebo panvy vytvárajú rieky, a nie hory. Americký vedec L. L. Cavalli-Sforza, profesor na Standfordskej univerzite v tejto súvislosti v roku 1991 napísal: Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Rozhodujúca väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je maďarská etnicky. Je prevaţne slovanská, definitívne európska. Zostalo iba meno a hyperbolický jazyk. Maďarských génov niet. 5
Roľnícka spoločnosť je na rozdiel od kočovníckej, konzervatívna. Sama sa mení len veľmi pomaly a dlhodobo podobne, ako pomaly a zväčša len na malé vzdialenosti posúva miesta svojho pobytu. Prastaré roľníctvo bolo cyklické, išlo však len o technologické posuny do neveľkej vzdialenosti. Pôda poličiek, pripravovaných pálením vyklčovaného porastu, sa pomerne rýchlo zapýrila, a tak v priebehu 15 rokov roľníci preniesli svoje osady do neveľkej vzdialenosti a začali obrábať ďalšie plochy. Po 40 50 rokoch sa osada mohla vrátiť na pôvodné miesto. Nie, to asi nemoţno povaţovať za sťahovanie sa národov. Okrem toho na rozdiel od kočovníkov medzi roľníkmi prevládala rovnosť, nebolo privilegovaných tried, ktoré by ţili bezprácne a ktoré by podľa Knihy proroka Amosa leňošili na pohovkách, jedávali baránky zo stáda a vykŕmené teľatá zo stajne. Marxisti hovorili o prvotnopospolnej spoločnosti, kde vládla rovnosť bez majetkových diferencií. Nevie sa, ako prebehol prechod od nediferencovanej spoločnosti k spoločnosti rozdelenej na vrstvy. Teda vlastne ako a prečo vznikol svet starých ríš, pretoţe ríša štát, to uţ nie je o rovnosti. Z časového hľadiska by to mohlo súvisieť so vznikom miest najneskôr 4000 rokov pred Kristom čo je moment predelu praveku a staroveku (240 generácií). Prvým známym mestom svetových dejín je však Jericho, zaloţené uţ okolo roku 8850 pred Kristom. Jedno je isté: najstaršie štáty nevytvárali roľníci. Má vôbec roľník čas na zdruţovanie sa? A politizovanie? Pôda si ţiada svoje. To nie je výrobný pás v automobilke, ktorý ide tak rýchlo, ako ho technici nastavia. Polia bývajú rozdielne dlho zmrznuté, niektorý rok je suchý, iný mokrý, raz prídu mrazíky, ľadovec či víchrica, hromy a blesky, inokedy neprídu. Práca roľníka je naozaj otrocká. A predstavte si! Človek tvrdo pracujúci na iného sa v latinčine označuje ako sclavus, v nemčine Der Sklawe a v angličtine slave. Otrok. 6
Podľa 11. vydania encyklopédie Britannica z roku 1911 neexistuje ţiadny dôkaz o tom, ţe Slovania sa masovo prisťahovali do svojich terajších sídel pred 1. storočím po Kristovi. Ich pôvodné bydliská boli totiţ ďaleko, aby ich poznali stredomorské národy. Prvý raz ich bez pochýb spomína Plínius vo svojej Germanii z roku 77 po Kristovi, keď hovorí o Venetoch, potom zhruba o sto rokov neskôr Ptolemaios v Geografii hovorí o Venedských horách, čo sú severné Karpaty a uvádza aj mená Stlavani, Suoben a Sloveni, čo by mohli byť Slovania. Keďţe prvý raz pouţil slovo Sclavini Pseudo- Caesarius a keďţe to bolo na začiatku 6. storočia n.l., celkom logicky po prvej svetovej vojne prevládol a dodnes pretrval názor o prisťahovaní sa Slovanov do svojich terajších sídel tesne predtým. Teda v rámci sťahovania sa národov. A keďţe zo západu prísť nemohli, prišli z východu. Slovanská pravlasť sa umiestňovala kdesi medzi Dneper a Pripiať. Pravdaţe, ani o tom neexistuje ţiadny dôkaz. Keďţe písmo nám tu nepomôţe napokon podľa archeológa Pavla Mačalu praveké dejiny (obdobie bez písomných správ) predstavujú 99,9 % objemu ľudských dejín, pomôţe nám archeológia? Nie, nepomôţe. Aj preto, ţe sa hlásime k roľníckym predkom, ţivot ktorých sa nespája s väčšími technologickými inováciami. Archeológia, ktorá prichádza do kontaktu predovšetkým s produktmi tovarovej (remeselnej) výroby, rôzne pomenúva kultúry, opierajúc sa zväčša o skromné zistenia, predovšetkým o tvary nádob a na nich vyryté línie či vzory. Tak ako sa nedá vykopať feudalizmus, nedá sa vykopať ani etnogenéza Slovanov, píše Pavol Mačala. Ten sa však uţ dlhšie domnieva, ţe Slovania (najpočetnejší národ v Európe) sú aborigénnym domácim obyvateľstvom, ţe Slovania sa vyvíjali na územiach na západ od stredného Dnepra, v priestoroch medzi Odrou a Vislou rovnako ako na juh od Karpát v povodí Dunaja. Je teda dovolené, ba nevyhnutné, kombinovať a domýšľať si súvislosti. Tak to napokon robia všetci susedia, keď si priháňajú na 7
svoje mlynské kolesá dejín toľko vody, koľko cez ne nikdy netieklo. Uţ sme uviedli, ţe zatiaľ prevláda kombinácia a vývody našich profesionálnych historikov, odchovaných na praţskom historickom mlieku, ktoré nadojili nemeckí historici v 19. storočí: niekedy vtedy, v 4., 5. či 6. storočí objavili sa Slovania. A čo Ptolemaiovi Stlavani a Suobeni z 2. storočia? Veď neponášajú sa Stlavani na Sclavini a Suobeni na Sloveni? Uţ z názvov klasických dejepisných kníh vyplýva, ţe pred 6. storočím priamych predchodcov Slovákov na Slovensku nebolo. Ţe zhruba vtedy, niekedy v 5. či 6. storočí, dostali sa sem ako veľká riava. Prvý zväzok Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, ktorý pod redakciou Richarda Marsinu vyšiel v roku 1998 a pokrýva obdobie asi od 8. storočia pred Kristom aţ po 5. storočie po Kristovi, nazýva sa Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Matúš Kučera dáva svojím Slovenským dejinám z r. 2009 podnadpis: Od príchodu Slovanov po rok 1526. Kostlivec našich dejín, teda teória o prisťahovaní sa Slovanov (a osobitne Slovenov Slovákov) do Európy počas posledného sťahovania sa národov, má tuhé korene. Presvedčenie, ţe slovenské dejiny sa začínajú na prelome 5. a 6. storočia, keď sa prví Slovania usadzujú v naddunajských priestoroch Karpatskej kotliny neskrýva Ján Lukačka v Dejinách Slovenska z roku 2007. A mnohí iní. Vlastne takmer všetci. Teórie oneskoreného vstupu Slovanov na scénu histórie vznikli z úzkoprsého dejepisectva, ktoré povaţovalo prvú zmienku o Sclavinoch v Dialogues II. Pseudo-Caesaria Naziánskeho zo začiatku 6. storočia po Kristovi za počiatočný bod ich histórie. Posledných 150 200 rokov bola historická pravda rukojemníkom hegemoniálnych doktrín. Historici našich západných a juţných susedov v akejsi tajomnej zhode dokonca tvrdili, ţe slovenský ţivel sa väčšinou do karpatského oblúka a pridunajských nív dostal aţ priesakom valašskej kolonizácie v neskorom stredoveku! 8
Podľa hypotézy o sťahovaní sa národov roľnícki Slovania obsadili Tráciu, Peloponéz, Macedónsko a Tesáliu v rokoch 577 588 a následne sa dostali dnešné slovanské národy na miesta, kde sídlia dnes. Na jedenásť či dvanásť rokov celkom slušný výkon! Stovky kilometrov, státisíce ľudí... Ako blesk z jasného neba? Zbraňami si vydobyli územie v Karpatskom oblúku? Vytlačili stade dobyvačných Germánov? Alebo tu, v srdci Európy našli krajinu nikoho? There is no evidence that the Sla ys made any considerable migration from their first home until the 1st century AD Their first Transcarpathian seat lay singularly remote from the knowledge of the Mediterranean peoples. Herodotus (iv. 17, 51, 105) does seem to mention the Sla ys under the name of Neuri, at least the Neuri on the upper waters of the Dnestr are in the right place for Sla ys, and their lycanthropy suggests modern Slavonic superstitions; so we are justified in equating Neuri and Sla ys, though we have no direct statement of their identity. Posunom aj keď s istou rezervou - je povšimnutie si uţ spomenutého rímskeho historika Plínia ako aj Tacita (z roku 98), ktorí medzi etnikami od Baltského mora (Venedský záliv) aţ k Visle a k severným Karpatom uvádzajú aj etnické spoločenstvá s názvami Venedi, Veneti, Venadi v cenných Dokumentoch slovenskej národnej identity a štátnosti I. (Bratislava 1998). Mohol by to byť doklad, ţe slovanské kmene boli v prostredí Karpát uţ dávno pred 5. storočím a ďalší pohyb moţno charakterizovať uţ len ako intenzívnejšie slovanské doosídľovanie stredoeurópskeho priestoru? Tradičné učebnicové tvrdenie o tom, ţe sa Slovania do svojich uţ historických sídel jednoducho prisťahovali, pokrivkáva, na základe najnovších vedeckých výskumov je toto tvrdenie značne problematické, napísal Dušan Čaplovič v knihe Ivana Hudeca Báje a mýty starých Slovanov (Bratislava 1994) a dodal: Napríklad je viac ako nepravdepodobné, ţeby na prelome prvej a druhej polovice prvého tisícročia nášho letopočtu mohlo jestvovať práve v stredoeurópskom prostredí v centre záujmov etník územie nikoho, ktoré by si jednoducho prisvojili migrujúce poľnohospodárske kmene Slovanov. Čaro 9
nechceného: migrujúce poľnohospodárske kmene? Uţ len otázka: aj s pôdou, alebo bez nej? Je pravda, ţe po páde Ríma (5. storočie) Európou nerušene tiahli útočné barbarské koristnícke kočujúce kmene rabujúce a plieniace všetko, vznikali a zanikali malé kráľovstvá, neschopné udrţať stabilný poriadok na dlhší čas alebo zriadiť funkčný daňový systém. Moţno však obdobie od polovice 4. do 6. storočia nazývať sťahovaním sa národov, spájaným s Hunmi, stepným národom z Mandţuska, ktorý dorazil v roku 425 do Panónie? Nie je ono veľké sťahovanie národov iba veľkým sťahovaním sa koristníckych kmeňov a skupín typu Huni v 5. storočí, Avari v 7. či v 8. storočí a o storočie neskôr ešte kočovníci v starej literatúre uvádzaní ako Turkoi, teda starí Maďari? Počas týchto nájazdov roľníci sedeli vo svojich dávnych sídlach, nanajvýš sa pred šípmi kočujúcich bojovníkov schovali do svojich hôr. To preto sú hory našim domovom. Keby sme na chvíľu pripustili, ţe sa naši predkovia, roľníci, migrujúce poľnohospodárske kmene, rýchlo (za spomínaných jedenásť či dvanásť rokov) a húfne prisťahovali k strednému Dunaju, vznikne otázka: kedy však? Teda v ktorom ročnom období sa môţe roľnícky národ ako celok dvesto či tristo tisíc ľudí presťahovať, odsťahovať, prisťahovať, putovať, migrovať? Na jar? V lete? Na jeseň? V zime? Na jar roľníci sejú a sadia. V lete a v jeseni zberajú úrodu. Potom orú a pripravujú predpoklady pre budúcoročnú úrodu. Prichádzala by do úvahy zima, to by však na jeseň nezasiali a na budúci rok by neţali a hladovali. Ibaţe by mali zbrane a jedlo si ukoristili. No ako vieme píše sa o tom napríklad v Ratkošových Prameňoch k Veľkej Morave - roľníci zbrane zväčša nemali a keď boli prekvapení nejakým nebezpečenstvom, ponoria sa hlboko do vody a drţia vo svojich ústach dlhé trstiny a leţiac na znak v hlbine, cez ne dýchajú a vydrţia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho. Mohli v takej polohe zaujať nové veľké územia, potrebné na preţitie? Mohli takto vypudiť Germánov? 10
Napokon: kto boli roľníci, s ktorými na sever od Dunaja Rimania obchodovali uţ predtým? A ktorí boli predchodcami Helenov v Grécku či Italikov v Taliansku? Antonín Horák z Moravy spoločne s našimi nadšencami, medzi ktorých patrí Miloš Drastich, uvaţujú a píšu o Slovanoch, či Slo-wanoch, ako o roľníkoch, ktorí v určitom čase ţili v celej Európe. Keďţe Horákova kniha O Slovanech úplně jinak je zaiste nehodnoverná, necitujeme tu z nej. A nadto všetko a neodškriepiteľne: závery genetikov na základe analýzy DNA kyseliny sú také, ţe korene takmer 85 percent slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu, do doby pred 20 aţ 50-tisíc rokmi. Naši priami predkovia ţijú teda na tomto území uţ 20 aţ 50-tisíc rokov. Keďţe v jednom storočí sa vystriedajú štyri generácie, znamená to, ţe ôsmi aţ deviati spomedzi nás sú v poradí osemstou aţ dvojtisícou generáciou ľudí nepretrţite ţijúcich na našom území. Asi 10 percent populácie má neolitický pôvod, to znamená, ţe predkovia jedného z desiatich spomedzi nás prišli sem pred 8 aţ 10-tisíc rokmi a len 5 percent našich génov je mladších. Môţeme pokojne konštatovať, ţe história Slovenov, starých Slovákov, je prastará a spája sa so strednou Európou. Zmätok, ktorý nastal a pretrváva, spôsobil nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder (1744 1803). Ten rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov. A tak sa naša pradávna prítomnosť na Dunaji upravila na príchod po Kristovi v 5. či 6. storočí. Niet na to nikde nijakého dokladu, ale praţská škola to prijala a odvtedy je to v učebniciach. Podľa Antona Semeša vôbec nie je smerodajné, ţe Rimania po príchode na stredný Dunaj do svojich análov zapisovali len mená vládnucich kmeňov, s ktorými bojovali a uzatvárali mierové zmluvy, Kvádov či Markomanov. Bojovné a koristnícke národy privandrovali odniekiaľ na stredný Dunaj ako vládnuce a nie ako roľníckopastierske, a pri vyhľadávaní vhodných kotlín a rovín nechceli prázdne kraje, ale naopak, zaľudnené a prosperujúce. Predsa, aby ich, nových vládcov, mal kto ţiviť. 11
Moţno v súlade so zdravým rozumom klásť veľa otázok, no tá základná je takáto: prečo len ťaţko pripúšťame, ţe dejinnú niť aj na našom území súkali a predlţovali aţ dodnes v podstate tí istí ľudia? Veď kaţdý, kto ţije dnes, musel mať vţdy svojho predka, pretoţe neexistuje ani jedna ľudská bytosť bez minulosti v ktoromkoľvek okamihu dejín. Prečo by sme mali aj naďalej usilovne, takmer úporne vyhľadávať svojich predkov všade inde, len nie práve tu, teda doma? Budovanie štátu. Prečo hrad a prečo Svätopluk Drahoslav Machala Kaţdý národ a štát musí mať svoje priority. Vznik štátu (1993) bol potvrdením identity štátotvorného národa Slovákov a následne štátnej suverenity, nezávislosti. Bol to iba začiatok, prvý krok budovania štátu. Pred kaţdou vládou, nech sa striedajú v akomkoľvek poradí, stoja dva imperatívy: budovanie štátu a obhajoba národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky. Súčasťou budovania štátu sa musí stať prirodzená výchova občanov k úcte k republike, aby sa prejavovala najmä vlastenectvom skutkov. Ak vyznávame, ţe štát je národný a spoločnosť je občianska, potom patrí k občianskym cnostiam starať a o to, aby sa cieľavedome v slovenskej mládeţi pestoval vzťah k slobodnej a demokratickej Slovenskej republike. V rodinách a aj v škole a celkom určite systematicky v spolkoch, zdruţeniach aj v celej slovenskej spoločnosti. Slovensko prešlo na ceste k vyhláseniu nezávislosti a to od Samovej ríše a Veľkomoravskej ríše cez Uhorské kráľovstvo, prvú Slovenskú republiku a Česko-Slovenskú republiku mnoţstvom historických peripetií. Sedemnásť rokov ţijeme v demokratickej Slovenskej republike, a to prináša aj nové nároky na budovanie štátu. Kaţdý parlament a kaţdá vláda Slovenskej republiky má povinnosť aj kvôli štátnej kontinuite, aktívne do tohto 12
budovania prispieť. Do tohto úsilia celkom prirodzene patrí aj budovanie symboliky a symbolov. Ako suverénny národ sme prvé kroky urobili, keď sme 17. júla 1992 prijali Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne 1. septembra 1992 aj prvú demokratickú Ústavu Slovenskej republiky. Kaţdá zo slovenských vlád sa pred občanmi prezentuje aj tým, ako si tieto dátumy váţi a pripomína. Na budove starej Slovenskej národnej rady od roku 2007 pamätná tabuľa pripomína oba tieto, pre Slovákov historické dátumy. Budovať pamäť národa sa vypláca. Pripomína nám to esejista Alexander Matuška: Nič sa nastálo neudrţí vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon ţivota. Ale je aj iný zákon a ten znie, ţe národu nemoţno ţiť zo dňa na deň... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam. Preto je zodpovedné, ak po sebe nasledujúce demokraticky zvolené parlamenty a vlády zachovávajú zvykové práva aj kontinuitu a tradície. Prvý predseda Národnej rady Slovenskej republiky Ivan Gašparovič preto na deň Ústavy SR 1. septembra, ktorý je aj štátnym sviatkom zaviedol tradíciu Dňa otvorených dverí v slovenskom parlamente. Rozhľadení predsedovia parlamentov, ktorí nastúpili po ňom, či uţ to bol Jozef Migaš alebo Pavol Hrušovský, nadviazali na túto tradíciu a rozvíjali ju. Deň otvorených dverí v Národnej rade SR 1. septembra, keď si občania pripomínali prijatie nášho zákona zákonov, sa pre občanov stal sviatkom a do Bratislavy vtedy prichádzali rodiny z celého Slovenska, starí rodičia aj rodičia s deťmi, aby im ukázali miesto, kde sa prijímajú zákony našej vlasti. Takto verejne prejavovali úctu k predkom a odkazu bernolákovcov a štúrovcov v zápase za štátnu nezávislosť, ale aj úctu k novej ústave. Odrazu sa tu zjavil nový predseda Národnej rady SR Richard Sulík a bezdôvodne si vlastným samozvaným vyhlásením dovolil zmeniť zauţívanú tradíciu: presunul Deň otvorených dverí pre občanov 13
Slovenska na 17. novembra! Kaţdý z nás rešpektuje, ţe sa 17. november stal štátnym sviatkom, no miesto jeho osláv a pripomienky patrí na Námestie SNP, kde sa odohrávali masové manifestácie roku 1989. Nikto, kto príde na post predsedu NR SR, nemá právo mýliť slovenských občanov a začínať takzvanú novú tradíciu od seba samého! Tradícia je putom pre ţivotaschopných, buduje sa viac rokov, je to istá vnútorná dohoda, ţe spoločne niečo významné uctievame. Predseda Národnej rady SR nie je zosobnením štátu, je iba prvý medzi rovnými. Človek, ktorý ako nový nastupuje do ústavnej pozície, si nemôţe myslieť, ţe práve ním sa začínajú moderné slovenské dejiny! Jeho štátnická veľkosť sa práve naopak prejaví tým, ţe rešpektuje kontinuitu uţ zavedených tradícií. Takto potom deň otvorených dverí v Prezidentskom paláci, ktorý zaviedol Rudolf Schuster na 15. júna, jeho nástupca, prezident SR Ivan Gašparovič rešpektoval ako daný úzus a zavedenú tradíciu: rešpektoval vlajkoslávu pred palácom, ceremónie s nástupom vojakov v historických hurbanovských uniformách pri príchode vzácnych zahraničných hostí, aj trubačov i výmenu a slávnostné striedanie stráţí. Osobitnou súčasťou budovania národnej tradície je tvorba symbolov. Bývalý prezident ČSSR Antonín Novotný, celou politickou autoritou prvého tajomníka aj prezidenta bránil tomu, aby vedenie Slovenskej národnej rady v rokoch 1958-1968 podporovalo rekonštrukciu Bratislavského hradu. Ako presvedčený český šovinista presadzoval názor, ţe v ČSR jeden hrad stačí: v Prahe máme Hradčany, preto nebudeme Bratislavský hrad ako symbol feudalizmu za peniaze pracujúcich opravovať! Aktivity za rekonštrukciu hradu Novotný povaţoval dokonca za prejav zvyškového burţoázneho nacionalizmu, ktorý Slánsky a Gottwald exemplárne potrestali v politických procesoch v 50-tych rokoch obesením Clementisa a väznením Horvátha, Novomestského, Husáka a ďalších. V línii stalinského Novotného 14
dnes pokračuje Marína Zavacká, ktorá doslova špicľuje po zvyškoch takého nacionalizmu na Slovensku v 21. storočí. Kaţdý suverénny národ a občania štátu majú právo pestovať vlastenectvo a pozitívny vzťah k republike. Súčasťou tohto procesu je pestovanie úcty k štátnym symbolom: k štátnemu znaku, k štátnej vlajke, k ústave a k pečati. Ale širšie sa takýmito symbolmi stávajú aj posvätné historické miesta, ktoré kaţdý národ uctieva: my Slováci si takto váţime Devín, Bradlo, Bratislavský hrad, Nitru ako centrum Nitrianskeho knieţatstva, Bratislavu a Trnavu ako centrá pôsobenia bernolákovcov, Hanisku, kde sa odohralo sedliacke povstanie (1831), Myjavu ako centrum vzniku Slovenskej národnej rady (1848), Banskú Bystricu ako centrum Povstania (1944), Dukliansky priesmyk, ale širšie aj Mariánsku horu v Levoči... Keďţe archeológovia Belo Polla, prof. Tatiana Štefanovičová od 15.9.1958 na Bratislavskom hrade vykopali jedinečné dôkazy o veľkomoravskom hradisku a trojloďový chrám ako centrum cirkevného ţivota, bol to dobrý podporný dôvod na obnovu hradu. Myšlienka obnoviť Bratislavský hrad vznikla v hlavách architekta Dušana Jurkoviča a Janka Alexyho uţ po prvej svetovej vojne. Národný umelec Janko Alexy jej zostal verný aj po druhej svetovej vojne: dokázal získať podporu Povereníctva školstva a osvety a potom aj vedenia Krajského národného výboru, aby v roku 1953 preskúmal zrúcaninu hradného paláca. Katedra vývoja architektúry na čele s Alfrédom Pifflom v roku 1954 urobila sondáţne práce v juţnom trakte hradu. Objavný dôkaz, ţe Bratislavský hrad stojí na veľkom hradisku z čias veľkomoravskej ríše, významne pomohol národnému umelcovi Jankovi Alexymu, ale aj architekotom Alfredovi Pifflovi, Dušanovi Martinčekovi a Eugenovi Kramárovi, aby s disidentskou podporou vtedajších predsedov Slovenskej národnej rady, dokázali vzkriesiť hrad z trosiek ruiny. Od roku 1962 sa mala rekonštrukcia ukončiť za 10 rokov. Pravda politický odmäk urýchlil jeho rekonštrukciu na symbol slobody a demokracie roku 1968, keď ho architekti, stavbári 15
a umelci odovzdali do rúk predsedu Slovenskej národnej rady Ondreja Klokoča. Na Bratislavskom hrade sa na výročie Martinskej deklarácie (30.október 1968) podpísal aj Zákon o česko-slovenskej federácii, čo dosvedčujú zasadené lipy. Bratislavský hrad síce postavili z ruín, ale vyţadoval si opakované opravy stavbárov. Predsa len rekonštrukčné práce sa z pôvodných desiatich skrátili o štyri roky, a to sa odrazilo na kvalite prác. Uţ riaditeľ Slovenského národného múzea Ladislav Šášky, ale najmä vytrvalý Andrej Fiala, ale aj mladí architekti Ivan Masár a Cyril Bouda sa dlhodobo zapodievali prípravou na dokonalú rekonštrukciu Bratislavského hradu. Naliehavú výzvu na potrebu obnovy Hradu vyslal generálny riaditeľ Slovenského národného múzea prof. Matúš Kučera (1999-2002). Prizvaní statici mu v odbornom posudku potvrdili obrovské škáry na Korunovačnej veţi a ďalšie váţne statické aj stavebné nedostatky. Výrazne potrebu rekonštrukcie Bratislavského hradu urýchlila skvelá príleţitosť, ktorou bolo prijatie Ústavy SR (1992) aj vyhlásenie nezávislej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Dôrazne to pripomenul február 2005, keď dvaja najmocnejší štátnici sveta George Bush a Vladimír Putin ohlásili summit v Bratislave. Práve tento vrcholový summit ukázal, ţe ako mladá republika skrátka nemáme na usporiadanie takejto významnej medzinárodnej udalosti vhodný priestor. Narýchlo sa začalo upravovať niekoľko miestností Bratislavského hradu na rokovanie a podpis dokumentu. Potvrdili sme opäť povesť večných provizoristov. Summit sa skončil a oprava Hradu padala do zabudnutia. Výzvu na dôslednú obnovu Bratislavského hradu zdvihol a prijal však nový predseda Národnej rady SR Pavol Paška (/2006), lebo pochopil, ţe nová demokratická Slovenská republika potrebuje Bratislavský hrad nielen ako reprezentačný priestor na prezentáciu slovenských národných expozícií, obrazov a múzejných zbierok, aby to bola v tom pravom slova zmysle prvá národná kultúrna pamiatka v štáte, ale ţe na Bratislavskom hrade sa odovzdávajú aj najvyššie 16
štátne vyznamenania slovenským osobnostiam, ţe sa tu slávi Deň Ústavy, ale najmä, ţe tu bude aj reprezentatívne sídlo dvoch najvyšších ústavných činiteľov prezidenta SR a predsedu slovenského parlamentu. Preto najmä v rokoch 2006-2010 získal hrad celkom nový dynamizmus obnovy, jeho rekonštrukcia sa stala vecou národnej cti a jeho vzhľad aj vecou prestíţe slovenskej politickej reprezentácie. Keď hrad 1. septembra 2009 vymaľovaný do biela a s obrovským ohňostrojom privítala celá slovenská verejnosť, kaţdému bolo jasné, ţe sa tu stretávame s celkom novým prístupom parlamentu aj vlády k budovaniu symbolov nového štátu. Zrekonštruovaný hrad si pýtal aj nový obsah. Preto sa poprední odborníci z Kongresu slovenskej inteligencie (KSI) stretli v parlamente s Pavlom Paškom a interpelovali ho, aby sa opravený Hrad naplnil aj zodpovedajúcim obsahom. Plejáda vedcov, múzejníkov, galeristov, historikov a umelcov pripravila zasvätené štúdie a návrhy ako hrad naplniť obsahom, ktorý by budoval národné sebavedomie Slovákov a stal sa pútnickým miestom, kam naši ľudia aj politici s hrdosťou môţu priviesť akúkoľvek návštevu zo sveta. V tomto ohľade ateliér architektov Ivana Masára a Cyrila Boudu tieto návrhy spracoval a preniesol ich do jednotlivých miestností a poschodí.. Vykonal spolu s realizátormi z Váhostavu skutočne jedinečné, zrelé majstrovské dielo obnovy. Uţ dnes sa môţeme tešiť ako bude na druhom poschodí vyzerať prezidentské krídlo, zariadené v štýle cisárovnej Márie Terézie, kde bude slovenský prezident v reprezentačných priestoroch prijímať vzácne návštevy pomazaných hláv a prezidentov z Európy a zo sveta. Uţ dnes je otvorená výstava Ars liturgica na prízemí, kde sa prezentujú najkrajšie monštrancie a cirkevné artefakty z celého Slovenska. Očakávame otvorenie reprezentačnej galérie na prvom poschodí, kde bude vystavené slovenské gotické a renesančné umenie. Tešíme sa na expozíciu slovenských dejín Slovensko a Slováci na treťom poschodí, ktorá bude poznávacím tunelom, cez ktorý bude moţno previesť návštevníkov z cudziny, aby 17
spoznali a pochopili v akej historickej krajine a u akého starého európskeho národa sa nachádzajú. Po skončení prvej časti obnovy, legitímne zvolený slovenský parlament a legitímne zvolená vláda SR Roberta Fica po zrelej úvahe a po vedeckých oponentúrach, pristúpila k dotvoreniu čestného nádvoria Bratislavského hradu. Nič v tom prístupe nebolo voluntaristické ani svojvoľné. Parlament má k dispozícii odborné posudky prof. Matúša Kučeru, oponentúry prebiehali aj v Slovenskom národnom múzeu. Slovenský historický ústav Matice slovenskej usporiadal 19. mája 2010 na pôde Národnej rady SR pod záštitou predsedu Pavla Pašku vedecké sympózium nazvané Svätopluk v slovenských dejinách. Zúčastnili sa na ňom poprední slovenskí historici, odborníci na stredovek, ale aj literárni vedci, archeológovia, odborníci na dejiny umenia. Hlavné referáty predniesol prof. Richard Marsina, prof. Matúš Kučera, prof. Eva Fodinálová, PhDr. Anton Hrnko, PhDr. Ján Bobák a v diskusii mnohí špecialisti PhDr. Titus Kolník, prof. Július Bartl a ďalší. Súčasťou tejto dobre pripravenej diskusie, bolo aj vydanie knihy prof. Matúša Kučeru Kráľ Svätopluk, korú vydala Matica slovenská (2010) a ktorú do ţivota uvádzali prof. Ján Lukačka a doc. Martin Homza. Autor v nej vysvetlil a vedecky obhájil všetky dôleţité otázky jeho ţivota, otázku vzťahu lotrinského dvojkríţa a byzantského dvojkríţa, otázku vypovedania Metodových ţiakov, ktoré sa mylne pripisuje Svätoplukovi, ale bolo dielom Vichinga. Dokázal aj jasnú latinskú vieroučnú prozápadnú orientáciu kráľa Svätopluka, čo poţadoval aj pápeţ Štefan V. listom kráľovi Slovenov z roku 885. Napokon, veď Svätopluka v mladosti vychovávali na franskom dvore. Vzdelaní predstavitelia slovenskej inteligencie teda nič neponechali na náhodu, ale slovenská komunita sa zhodla na tom, ţe je prirodzené a v záujme pestovania vlastenectva aj budovania vzťahu k novému štátu k Slovenskej republike osadiť na čestnom 18
nádvorí bratislavského hradu Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka. To je práve onen konkrétny vlastenecký skutok, ktorý nahradzuje veľké reči, o tom, čo by sa malo vykonať, keby bola odvaha... Lebo najmä svätoplukovskú tradíciu od 11. storočia dodnes vníma slovenský národ ako tradíciu štátotvornú. A budovanie štátotvornej svätoplukovskej tradície je súčasťou budovania štátu. Osadenie Svätoplukovej sochy ako symbolu je spevnením slovenskej štátnosti. Opäť to nebol nijaký výstrelok, lebo sa roku 2013 blíţime k oslave 20. výročia trvania Slovenskej republiky. Preto veríme, ţe na Bratislavský hrad v tomto roku zavítajú viaceré delegácie európskych politikov. Tak ako si Česká republika uctieva svätého Václava na Václavskom námestí v Prahe, ako si Maďarská republika uctieva svätého Štefana v Budapešti, tak majú aj Slováci ako štátotvorný národ právo uctievať si svojho prvého kráľa Svätopluka uznaného pápeţmi Jánom VIII. a Štefanom V. na národnej kultúrnej pamiatke číslo jeden - na Bratislavskom hrade. Veď ročne ju navštívi trištvrte milióna návštevníkov. Vyrastá to z logiky slovenských dejín. Deti a slovenská mládeţ majú právo stretnúť sa s umeleckou podobou svojho kráľa na dôstojnom prestíţnom mieste. Teraz svieti náš Hrad svojou belobou doďaleka a je porovnateľný s krásou Hradčian aj Wawelu. Preto je kaţdá iniciatíva komisionálne posudzovať umiestnenie, umeleckej hodnoty sochy len prázdnym politickým gestom zlovôle novej nastupujúcej moci, najmä v národných dejinách neveľmi vzdelaného predsedu parlamentu Richarda Sulíka. Je to vlastne prejav ţiarlivosti, ţe počas svojho účinkovania nikdy nijaký slovenský štátny symbol nepostavila, nenašla si prístup ani k uctievaniu cyrilometodskej tradície počas štátneho sviatku 5. júla na Devíne... Odporúčanie, prečo nie je na hrade súsošie sv. Cyrila a Metoda, je znovu iba výhovorka. Boli tu dve vlády osem rokov (1998-2006), ktoré súsošie sv. Cyrila a Metoda mohli v Bratislave pred kostolom v Petrţalke kde kázal pápeţ Ján Pavel II. dávno osadiť! Neodváţili sa na Bratislavskom hrade postaviť ani súsošie 19
bernolákovcom, ktorí tam v generálnom seminári za vlády cisára Jozefa II. študovali. Kaţdý kto nemá ucelenú koncepciu budovania štátnosti, je vţdy najmä PROTI. Ak v súčasnom parlamente sedia poslanci, ktorí celý svoj verejný ţivot spojili s petíciami proti rozdeleniu bývalého Česko-Slovenska a s hlasovaním proti prijatiu demokratickej Ústavy SR aj proti vzniku novej demokratickej Slovenskej republiky, ich skutky sú logicky vţdy proti. Táto schizofrénia tejto politickej garnitúry sa vţdy v rozhodujúcich historických okamihoch prejaví. Vzťah k štátu a k občanom sa prejavuje v konkrétnych situáciách. Preto odpor voči soche Svätopluka je synonymom neúcty voči vlastnému štátu. Čakáme teda, ako sa nová politická moc prejaví: či vlastenecky, alebo barbarsky... Teda či v intenciách a v tradícii byzantínskeho obrazoborectva. Budovanie štátu, je jeho zveľaďovanie. Nie rúcanie symbolov! Nech nová politická moc nebúra sochy, ale na Devíne postaví sochu knieţaťa Rastislava od akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej. Toho Rastislava, ktorý pozval oboch gréckych vierozvestcov na naše územie, kde stvorili nové písmo. Nech postavia na začiatku Pribinovej ulice v Bratislave sochu knieţaťa Pribinu. Iniciatíve sa medze nekladú. Stavajte, nebúrajte a nepremiestňujte sochy, čo je bratislavská špecialita! Vţdy sa nájde nejaký zakomplexovaný Paholok, malý, fistulou vykrikujúci škriatok (Pa)holčík, zamilovaný do cisárovnej Márie Terézie, ktorý sa silácky angaţuje proti všetkému slovenskému a národnému. Je to len trápny obdivovateľ monarchie a pangermanizmu. Všetko čo je cudzie to mu pekne hudie. Vladimír Mináč k predhovore k skvelej Štúrovej knihe Starý a nový vek Slovákov napísal: Ako prorok Izariáš vyratúva a preklína Štúr naše biedy: Niet lepšieho prostriedku na pomaďarčenie Slovákov ako vymýšľanie potupných pomenovaní, pohŕdanie národom slovenským. A pretoţe ak sa všemoţne budeme Slovákom vysmievať z ich reči, národa, kroja, zvykov, mravov a spôsobu ţivota, sami Slováci sa 20
začnú potupovať navzájom. Myslím si, ţe kto číta články a blogy dobre zaplatených protislovenských ţoldnierov, musí sa skloniť pred prorockou predvídavosťou akú roku 1841 prejavil geniálny Ľudovít Štúr. Zabudnutý symbol Slovanstva Paľo Parenička Čo bol Leonidas Grékom a Decious Mus Rimanom, to bol Mikuláš Šubič Chorvátom, ba celému Slovanstvu, ktoré jeho nevädnúcim vavrínom ozdobným sa cíti. F.V. Sasinek Na 11. septembra 1866 zvolala Matica slovenská a mesto Turčiansky Sv. Martin národnovlastenecké zhromaţdenie k pripomenutiu si tristoročnej pamiatky hrdinskej smrti Mikuláša Šubiča-Zrínskeho. Napriek šíriacej sa epidémii cholery sa opäť raz Martin odel do slávnostného šatu. Na katolíckom a evanjelickom kostole i ďalších dôleţitejších mestských budovách zaviali cisárske, uhorské a slovenské zástavy. Celá udalosť bola pripravená a napokon sa aj odvíjala tak, ako sa to uţ v memorandovo-matičnom Martine stalo zvykom. Zhromaţdený dav významných slovenských rodoľubov sa najprv odobral do katolíckeho chrámu na zádušnú omšu, ktorú slúţil J. Országh, M. Chrástek, Š. Závodník a M. Čulen. Po nej F.V. Sasinek povedal znamenitú reč o Zrínskom a znievsky i martinský spevokol sa prezentoval zborovým spevom národných hymnusov. Po skončení bohosluţieb v katolíckom kostole nasledovali druhé v evanjelickom svätostánku, kde ako vţdy výborne a dojímavo kázal M.M. Hodţa. Počas obeda so zdravicou vystúpil iba navrhovateľ tohto podujatia, neúnavný M. Čulen, pretoţe nad Slovenskom, Maticou a Martinom sa ešte stále vznášal smútok nad nečakaným skonom K. Kuzmányho. V tomto duchu sa nieslo i poludňajšie zasadnutie matičného výboru a zapadlo doňho aj uvedenie Körnerovej tragédie Zrínsky v Národnej svetlici Matice slovenskej martinskými divadelníkmi. O deň neskôr, 12. septembra 21
1866, výborníci odobrili účasť matičnej delegácie na Zrínskeho ústrednej slávnosti v Záhrebe. Uţ predtým 2. mája 1866 matičný výbor rozhodol o ďalšom dôleţitom počine, o vydaní kniţného Pamätníka Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča-Zrínskeho, konanej na Slovensku. Tento reprezentačný zborník obsahoval predslov a doslov M. Chrásteka, odborné štúdie matičných historikov P. Kellnera-Hostinského, F.V. Sasinka a P. Kriţku, básnické poémy A. Sládkoviča a J.M.Hurbana. Uzatváral ho notovaný zápis Sládkovičovej ponášky Zbiť lebo mrieť!, zhudobnenej J.L. Bellom. Táto nádherná tlač uzrela svetlo sveta v októbri 1866 v Goríškovej tlačiarni vo Viedni ako Matičný spis č. 12. Na Slovensku i do zahraničia ho expedoval banskobystrický matičný kníhkupec E. Krčméry. Ústredné slávnosti Zrínskeho pamiatky sa konali 24.-26. novembra 1866 v Záhrebe. Okrem chorvátskeho ľudu a jeho reprezentácie sa na nich zúčastnili aj srbská, poľská a slovenská delegácia, ktorú tvorili ako matiční vyslanci J.M. Hurban a J. Slota. Celú udalosť podrobne komentovali Pešťbudínske vedomosti. Navyše Hurbana osobnosť Zrínskeho zaujala natoľko, ţe r. 1870 prispel do letopisu Matice slovenskej rozsiahlou historickou štúdiou Mikuláš Zrínsky a potomci jeho po tristo rokoch. Meno legendárneho protitureckého bojovníka Mikuláša Šubiča- Zrínskeho a jeho dramatické ţivotné osudy boli v tom čase dobre známe i širším ľudovým vrstvám, a to nielen v Chorvátsku a u ďalších juhoslovanských národov, ale tieţ na Slovensku, v Maďarsku, v krajinách ovládaných Habsburgovcami, ba v celej Európe. Zvlášť vo vrcholnej fáze národno-obrodeneckých hnutí a v atmosfére niekedy aţ prepiateho nacionalizmu si ho chceli prisvojiť i Neslovania. Pre Chorvátov zostával Nikola Šubič Zrínsky, Maďari z neho spravili Miklósa Zrinyiho. Zrínskeho kult sa udomácnil aj pod Tatrami, kde si o ňom a jeho skutkoch rozprával aj prostý slovenský ľud povesti a spieval hrdinské spevy. Jednu 22
z nich, pieseň O Sigeti, Sigeti, můj zámku veselý... (inc.), publikoval J. Kollár r. 1834 v Národných spievankách. Slovenský Homér, bernolákovský básnik J. Hollý, zasa v zbierke Básne r. 1841 uverejnil ódu Na Mikuláša Zrínskeho. Druhý diel Kollárových Kázní a rečí r. 1844 obsahoval jeho historickú stať K ţivotopisu Mikuláše Zrinského. Nečudo, ţe K Zrínskemu ako symbolu slovanskej vzájomnosti sa potom prihlásila aj romantická generácia štúrovcov, osobne M. Hurban a A. Sládkovič, pričom jeho básnická epopej Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti patrí medzi Sládkovičove myšlienkovo najpriebojnejšie diela vôbec. Pozoruhodne si pamiatku za Zrínskeho osvojili prví matičiari a Stará škola slovenská, veď páve trojsté výročie jeho smrti r. 1866 zviditeľnilo Slovensko, Slovákov ich Maticu v celom šírom slovanskom svete. Odvtedy uplynulo dolu Dunajom veľa vedy a spomienka na Zrínskeho začala, ţiaľ, čoraz viac blednúť. Darmo sme pátrali aj v mohutnej databanke informácií súčasnej Matice slovenskej po nejakom údaji o tejto historickej postave, všetko akoby sa skončilo r. 1870. Nijaký umelecký literárny, publicistický ani vedecký prejav či zápis, týkajúci sa Zrínskeho, sme za posledných sto rokov v slovenských reláciách neobjavili. Kto uţ dnes na Slovensku o ňom niečo vie? Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky sa narodil r. 1508 na Hrade Zrinje, leţiacom neďaleko rieky Uny v Chorvátsku. V genealogických tabuľkách a rodostromoch je označený ako Mikuláš IV., pretoţe pochádzal zo starej a významnej chorvátskej šľachtickej rodiny Šubičovcov, kde sa toto krstné meno pred ním i po ňom často vyskytovalo. V tieni prízraku tureckého nebezpečenstva sa od mladosti pripravoval na vojenskú dráhu. Keď mal trinásť rokov, Turci sa zmocnili Belehradu a keď dovŕšil osemnásť, r. 1526 utrpelo Uhorsko zdrvujúcu poráţku pri Moháči, kde zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský. O prázdny trón a uhorskú korunu sa uchádzali Ján Zápoľský a Ferdinand I. Habsburský. Mladý Zrínsky 23
sa v tejto zloţitej, priam chaotickej situácii pridal na stranu Ferdinanda, v ktorom videl záruku väčšej ochrany pred osmanskou ríšou, pretoţe Zápoľský sa stával od nej závislým. Vnútorné roztrţky vyuţil sultán Süleyman II. a jeho vojsko r. 1529 dobylo Budín a ohrozovalo Viedeň. Pri jej obrane sa po prvýkrát váţnejšie vyznamenal aj Zrínsky, ktorého nemecký cisár Karol V., brat Ferdinanda I., za statočnosť obdaroval jazdeckým koňom a zlatou reťazou. Začala sa rodiť Zrínskeho hviezda a skvelá vojenská kariéra. Zrínsky sa v 30. rokoch 16. storočia zúčastnil na viacerých bitkách s Turkami, ktorí r. 1540 opäť dobyl Budín a zriadili známy budínsky pašalik,. Postupovali aţ na územie Chorvátska, kde Mikuláš Zrínsky s bratom Jánom ich útok odrazil pri rodovom sídle Zrin, ba nepriateľa prenasledoval a jeho vojenské jednotky rozprášil. So štyristo jazdcami Zrínsky výrazne prispel k oslobodeniu Pešti, za čo ho Ferdinand I. vymenoval za bána Chorvátska, Slavónska a Dalmácie. Porta sa však vzápätí r. 1543 zmocnila Ostrihomu a jej postupu na Viedeň zabránila aţ poráţka pri Rábe, kde sa znova zaskvelo vojenské umenie Zrínskeho. O desaťročie neskôr (1553) ako veliteľ cisárskeho vojska zvíťazil nad Turkami v slávnej bitke pri Varaţdine. V tomto období zaujal Čakovec, z ktorého vybudoval nové sídlo a stredisko svojej vojenskej, politickej i hospodárskej moci v chorvátskom Medzimurii. Hoci r. 1556 sa Mikuláš Zrínsky zriekol hodnosti chorvátskoslavónsko-dalmatínskeho bána, uţ r. 1557 prijal vymenovanie za uhorského kráľovského taverníka a z titulu tejto vysokej funkcie niekoľkokrát navštívil i Bratislavu, ktorá vtedy bola hlavným mestom Uhorska, jeho politickým a cirkevným centrom. Od r. 1561 bol Zrínsky kapitánom pevnosti Sihoť (dnes Szigetvár v Maďarsku) a podarilo sa mu z nej vybudovať jednu z najvýznamnejších bášt protitureckého odporu pri ťaţení Osmanskej ríše na Viedeň. Keď r. 1562 porazil Turkov pri Maslavine, za zásluhy ho r. 1563 povýšili na hlavného veliteľa kráľovských vojsk v Zadunajsku, resp. na pravej strane Dunaja. 24
Sultán Süleyman r. 1566 tiahol so stotisícovou armádou na Viedeň. V ceste jej stála pevnosť Sihoť s dvetisíc päťsto obrancami, vedenými Mikulášom Zrínskym. Tridsaťštyri dní trvala hrdinská obrana a obliehanie Sihoti, ktoré si vyţiadalo dvadsaťtisíc mŕtvych Osmanov. Celá Európa so zatajeným dychom sledovala nerovný zápas kresťanstva a islamu, kríţa a polmesiaca. Keď uţ nebolo moţné horiacu a v rozvalinách sa nachádzajúcu pevnosť udrţať, vydal Zrínsky posádke, ktorú tvorilo uţ iba šesťsto muţov, rozkaz na výpad. Udatný pokus o vyslobodenie sa z obkľúčenia však vojaci Porty zlikvidovali. Sám Zrínsky bol v tomto krutom boji zranený, zajatý a 6. septembra 1566 sťatý. Jeho hlavu poslal budínsky paša Mehmmed cisárovi Maximiliánovi II., ktorý ju dal s najvyššími poctami uloţiť do hrobky Zrínskych v Čakovci. Hoci stratou Sihoti sa turecká hranica posunula aţ ku Kaniţi, hrdinská obrana Sihote a následná smrť sultána načas zabránila priamemu ohrozeniu Viedne. Keď si v týchto dňoch pripomíname štyristotridsať rokov od bohatierskej smrti Mikuláša Šubiča-Zrínskeho, je aţ na počudovanie, ako sa táto osobnosť vytratila z historického kalendára i povedomia slovenského národa. Činnosť a diela J.Kollára, J. Hollého, A. Sládkviča, J.M. Hurbana a celej plejády matičných prvolezcov by nás však mali zaväzovať k vzkrieseniu pamiatky na Zrínskeho, lebo je aj súčasťou našich národných dejín i širšej histórie slovanských vzťahov. 25
PRIESTOR SLOVA Tretie tisícročie -Výzva k slovanskej vzájomnosti Ján Tužinský Azda sa niekomu môţe na hrane odchádzajúcej, ale ešte stále pôsobiacej postmodernej doby vidieť moje oslovenie staromilské! A vo svetle rozbehnutej, ţeravej i paţravej kométy globalizácie nenáleţité. Akoby som hneď v úvode vyzýval k akémusi obratu späť. Niekde do hĺbky dejín. Prinajmenej do devätnásteho storočia, keď vo zvíchrených časoch národno-uvedomovacích procesov sme sa ako Slovania viac cítili, ale i poznali. A viac sme sa i podporovali. Dnes je moderné byť postmoderný! Na hrane druhého a tretieho tisícročia, keď sa sama postmoderna uloţila do rubáša globalizácie, často nás vyzývajú iní, aby sme doň zabalili aj vlastné vedomie o sebe, o svojom vlastnom, štátnom a národnom bytí, aby sme sa ho zriekli v záujme vyššieho princípu civilizácie (a to civilizácie bez jasných kultúrnych súradníc!) a uloţili ho do truhly zabudnutia. 26
Vstup do NATO a EÚ sa stal po páde komunistických reţimov v mnohých slovanských štátoch cukrom a bičom našej príťaţlivosti i odstredivých síl. Aj za cenu vzájomného osočovania, sa ţenieme do štruktúr s nejasným programom, len aby sme niečo nezameškali, hoci ani nevieme, ba dnešná EÚ to ani sama nevie, kam nás tento rozbehnutý vlak privezie. Veď okrem meny v súčasnosti nič naozaj spoločného nejestvuje. Predbeţne nad celou EÚ visia najmä nevyjasnené vzťahy a jasné rozpory. Tie, celkom samozrejme, vyplývajú z nevyrovnanosti jednotlivých ekonomík a z nepochopenia i vedomého obchádzania dlhodobých kultúrnych, sociálnych a etnických problémov, ktoré by EÚ najradšej riešila vývozom hrubej vojenskej sily, tak ako jej to diktujú aj prostredníctvom OSN Američania. (posledná nič neriešiaca vojna v Juhoslávii je toho presvedčivým dôkazom!) Z tohto európskeho guláša sa sotvakto nasýti. Pri jeho varení sa však môţu stratiť všetky potrebné ingrediencie, ktoré sú na tvorbu kvalitného pokrmu potrebné. Bohatým však nikdy nikto nevezme ani onú shakespearovskú libru mäsa. Tá sa uţ tradične odníme chudobným... Veď pre nich zostali aj všetky pravidlá, podmieňujúce ich prizývanie na rozhovory o rozhovoroch do EÚ. Pričom samotná EÚ a jej celková stratégia je v rámci dobre osvedčených demokratických tradícií kritizovateľná asi tak ako bývalý ZSSR a jeho vrcholní predstavitelia. Bez hĺbkového poznania jednotlivých národných kultúr a literatúry, bez úcty k tradíciám, ale aj so zatvorenými očami voči zjavnému ekonomickému a sociálnemu úpadku obyvateľstva, vytvára z nás EÚ nepreverené geto Európy... A za jeho neviditeľným, ale citeľným ostnatým drôtom sme sa ocitli ako vo vyhladzovacom priestore. EÚ si z neho berie len vybraných jedincov na oţivenie krvi. Akoby stále pokračovala vojna inými prostriedkami. Hoci pokračuje aj prostriedkami tradičnými, lebo drogové a iné mafie sa stali vďaka celkom nekontrolovateľnému priestoru javom úplne kaţdodenným. 27
Začína byť odvahou ísť po ulici... Ochladilo sa na svete! ako výstiţne napísal Dostojevskij. Ale najmä sa rozhorúčili mnohé mozgy a ochladli srdcia. Čo najmä u Slovanov bývalo dosť neobvyklé! Veď práve naša citlivosť k utrpeniu iných bola značná. Akoby na ňu spadla špina amerických brakov a skamenela práve na našich najdôleţitejších tepnách a aortách. Akoby sme stratili pamäť aj zrak. Ba ešte aj ochotne privierame oči nad utrpením iných... Len aby sme svojimi poznámkami a pripomienkami nedráţdili staručkých Čapajevov z EÚ. Oni však v skutočnosti nikdy nebudú rozhodovať o tom, či sme alebo nie sme súčasťou Európy. Len my sami a naše vedomie rozhodne o tejto skutočnosti. A ako takú ju budú musieť napokon prijať do svojich skôrnatených mozgov! To je ten podstatný fakt, na ktorý by som sa chcel sústrediť... Oslabili sme si azda aţ príliš vedomie o sebe. A vedomie o svojej vzájomnosti. Vedomie o svojej minulosti. Aj vedomie o svojej spoločnej histórii. O histórii dobrých i zlých pohybov. Oslabili sme si teda najmä sebavedomie. Rozbehli sme sa za falošným svetlom ako istý druh svetlušky v juhoamerickom pralese. K samčekom iného druhu svetlušky vie vyslať svetelný signál takej vlnovej dĺţky, aby ich sexuálne stimulovala a potom, keď k nej priletia, namiesto kopulácie, poţiera ich. Domnievam sa, ţe je to dostatočne poučné. To čo je v nás zrejme nedostatočné, moţno pramení z našej malej vôle nie preţívať, ale naozaj ţiť! Vrátiť sa k našim vlastným kultúrnym a literárnym hodnotám. Uvedomiť si ich hĺbku a silu. Silu kultúrneho spoločenstva Slovanov v celku i v jednotlivostiach. Aj neúplnosť európskej kultúry a literatúry bez vkladu slovanských národov do nej. To celkom samozrejme neznamená a nemalo by mať nič spoločné s akýmkoľvek druhom izolácie od tradičných západoeurópskych kultúr a literatúr. Nijako tu nemienim popierať, ţe práve my spisovatelia a intelektuáli sme po systémových zmenách, ale aj pred nimi najviac tuţili po slobode, ale bez všeobecnej vôle ľudí, ktorým táto forma 28
slobody priniesla viac útrap, ba i utrpenia, by sme sa k väčšiemu stupňu intelektuálnej voľnosti nedopracovali, nevrátili sme svojim národom takmer nič. Naopak, často sme sami neskoro pochopili, akou mierou sme všetko práve týmto ľuďom povinní za vlastnú slobodu platiť. Individuálne túţby novej moci sa veľmi často hrbia pred prahom EÚ a menej ich trápia domáce starosti, ochrana vlastného obyvateľstva. Im sme zasa my spisovatelia darovali priveľa slobody! Práve tým, ako pramálo sa zaujímame o problémy prostého človeka. Lenţe, ako chceme pochopiť sami seba, keď ustavične nám ţivot tečie pomedzi prsty ako voda? Ak by takýto stav mal prevládnuť dlhodobo, musíme si uvedomiť, ţe všetci bez rozdielu na aktuálne spoločenské postavenie, ocitneme sa vo svete nielen bez vlastnej identity, ale presne tak, ako to napísal náš klasik, znalec slovanského a slovenského ţivota, bojovník za národné práva Slovákov Jozef Miloslav Hurban: Len ako hŕstka koţí otrockých! Pravda: ak uţ nimi nie sme...!? Je tu teda čas zastaviť sa a váţne premýšľať. Ale aj čas konať v záujme našich národov. Čas prehodnotiť naše cesty a skúsenosti z nedávnych dejín. Všetci totiţ skladáme obrovskú dejinnú skúšku z ľudskej dôstojnosti. Presnejšie, aspoň pokiaľ ide o literatúru, mala by opäť prevziať okrem najrozmanitejších foriem hravosti aj tú úlohu, ktorá jej v slovanskom svete bola vţdy vlastná: zodpovednosť za formovanie vedomia človeka, za jeho etický rast... A spisovateľ by sa opäť mal aspoň usilovať o jasné pomenovanie problémov, ktoré trápia i prenasledujú dnešného človeka v jeho neľahkom aktuálnom bytí. A to takmer vo všetkých jeho rozmeroch. Viem, v súčasných ťaţkých alebo prevaţne ťaţkých ekonomických podmienkach, keď práve literatúra často sama zápasí o preţitie, nie je to jednoduché. Ale nie je to ani nemoţné či nedosiahnuteľné. Najmä, keď si dostatočne uvedomíme, akým 29
potenciálom a na akých čitateľov by sme sa mohli vo svojom úsilí obrátiť, keď si uvedomíme kvalitu a mnoţstvo týchto potenciálnych vnímateľov slova... Jediné a najváţnejšie prekáţky sú totiţ vţdy priamo v nás, v našej neschopnosti alebo aj v neochote spojiť aspoň časť prostriedkov, časť síl do spoločného riečiska slovanského sveta, kde sa ešte skrýva dosť schopností a daností kultivovať surový svet na hrane druhého a tretieho tisícročia. Z tohto hľadiska je pre nás všetkých práve tretie tisícročie výzvou k novej forme našej vzájomnosti, k novým metódam kooperácie v záujme kultivovania drsného a nepochybne dravého sveta. Slovanský svet aj ako priestor aj ako kultúrny fenomén jestvuje. Teda jestvuje aj jeho genius loci kultúrny priestor v konkrétnom čase, na začiatku tretieho tisícročia. Sme zaň nezastupiteľne zodpovední... On nás zrodil, a preto je pre nás váţnou výzvou. Nemôţeme ju obtiecť ako voda osamelý kôl. Na túto výzvu existuje len jediná odozva: treba ju prijať v mene ţivota a biť sa o jeho zachovanie v priestore ľudskosti! Bez literatúry to však nepôjde! Namiesto MMF revolúcia Peter Vittek Dnes môţeme s istotou povedať, ţe víťazstvo nad barbarstvom, ktoré v Európe oslavujeme 8. mája, bolo dočasné. Udalosti odohrávajúce sa uţ vyše roka v Grécku, sa môţu ľahko stať pilotným projektom premeny mierne demokratickej krajiny na otvorene antidemokratickú diktatúru. Prečo? Jednoducho preto, ţe veľké mnoţstvo Grékov uţ veľmi dlho odmieta bezpochyby veľkorysú ponuku ekonomických a politických elít vzdať sa postupne všetkých svojich práv a stať sa poslušnými otrokmi. Vládnuca grécka globálna oligarchia si nemôţe dovoliť precedens, pri ktorom by vyšlo najavo, ţe iný svet (dokonca aj v Európe) je moţný. V podobnom neutešenom stave ako kolíska európskej filozofie sa totiţ nachádza viacero európskych krajín. 30