Rudolf HAŠA: Historie Vysoké školy zemědělské v Brně a Masarykova lesa

Rudolf HAŠA: Historie Vysoké školy zemědělské v Brně a Masarykova lesa Bývalá Vysoká škola zemědělská (dnešná Mendelova zemědělská a lesnická univerzita) v Brne prevzala 23. marca 1964 rukopis Rudolfa Hašu: Historie Vysoké školy zemědělské v Brně a Masarykova lesa. S odstupom času v roku 2007 univerzita toto dielo vydala v plnom znení. Publikácia obsahuje 345 strán (textová časť tvorí 321 strán a zvyšok sú obrázkové prílohy). So zreteľom na to, že prof. Ing. Dr. Rudolf Haša, Dr. techn. h. c. je mladšej generácii lesníkom na Slovensku menej známy uvedieme najprv jeho stručnú charakteristiku. Jeho rodiskom je Morava, Kunovice na Valašskom Medziřičí (1. apríla 1881). Študoval na Vysokej škole pôdohospodárskej vo Viedni. Po ukončení štúdia pôsobil na súkromných lesných majetkoch, potom ako učiteľ na Vyššom lesníckom ústave v Písku. V roku 1919 prechádza do služieb štátnych lesov, ako vrchný lesný radca sa stáva riaditeľom novo zriadenej Strednej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. Podľa Jiřiho Truhlaře (Život a dílo prof. Ing. Dr. Rudolfa Haši, Dr. techn. h. c. v recenzovanej knihe) tejto úlohy sa za vtedajších zložitých pomerov zhostil s taktom a cťou. Cieľavedomým pôsobením, pokojnou rozvahou a ráznym vystupovaním uviedol prevádzku školy do riadnych koľají a zaviedol dokonalú disciplínu. Koncom roka 1920 odchádza z Banskej Štiavnice na Vysokú školu zemědělskou v Brne. Tu sa stal hlavným pilierom lesníckeho odboru a niekedy aj celej školy. Zomrel v roku 1963. Publikácia pozostáva z Predhovoru, Obrazu lesníckeho školstva, najmä vysokého v Rakúsko-Uhorsku. Ďalej sa tu opisuje zriadenie vysokých škôl zemědělských v ČSR (Brno, Praha) a ich činnosť až do roku 1939. Osobitná pozornosť sa venuje situácii v školstve po rozbití ČSR v roku 1939 do konca druhej svetovej vojny, resp. až do roku 1948. Celé dielo má špecifické členenie (veľké množstvo samostatných statí doložených originálnymi dokumentmi), čo značne sťažuje uviesť bližšiu charakteristiku jednotlivých kapitol. Predmetom recenzie preto budú najmä tie časti publikácie, ktoré majú vzťah ku Slovensku, resp. lesnému hospodárstvu na Slovensku. Taktiež treba uviesť, že nepôjde o kritický rozbor týchto kapitol, ale skôr o zvýraznenie skutočností, ktoré na Slovensku sú menej známe, resp. charakteristiku udalostí tak, ako ich vnímal priamy účastník tohto diania. Predhovor (Česko-slovenská otázka v poňatí rokov 1918 1948) Autor uvádza, že pokiaľ išlo o vzájomný pomer česko-slovenský bolo treba v prvých tridsiatich rokoch dať odpoveď, či: Česi a Slováci tvoria, objektívne posudzované, jednotný národ, národ československý ( či jedni byť môžeme ), československá národná jednota spĺňa zásadne tiež všetky podmienky subjektívneho rázu ( či jedni byť chceme ). Prvá otázka môže by zodpovedaná kladne. Nebolo tomu vždy tak pri otázke druhej. Po viac ako tisícročnom, nie raz i dramatickom vývoji, dospela táto otázka v roku 1945 do štádia, v ktorom do svetovej rodiny národov vstúpili z rozmanitých dôvodov miesto jednotného národa československého svojbytné a rovnoprávne národy dva: národ Čechov a národ Slovákov. Tu sa autor vracia až do Veľkomoravskej ríše (roky 830 906) a vytvorenia nového štátneho útvaru Československej republiky (Svätomartinská deklarácia z 30. 10. 1918).V ďalšom prof. Haša uvádza stanoviská mnohých osobností najmä zo Slovenska týkajúce sa vzťahov Čechov a Slovákov. Tak napr. dr. Milan Hodža, riadny profesor Komenského univerzity v Bratislave v roku 1922 povedal: Jednota československá, aj keď bola ťažko zasiahnutá pádom Veľkomoravskej ríše v stredoveku a pripojením Slovenska k štátu Uhorskému, si uchovala cez všetky otrasy svoje podstatné znaky. Jozef Dobrovský a Michal Miloslav Hodža sa zhodujú v tom, že čeština a slovenčina boli sestry, slovenčina sestra staršia. Výpočet osobností, ktoré podľa prof. Hašu zaujímali stanovisko ku vzťahu

Čechov a Slovákov je veľký. Na ilustráciu aká bola situácia, či názory pri vzniku Československej republiky uvádza Svätomartinskú deklaráciu z roku 1918. Uvedieme z nej krátky úryvok: Zástupcovia všetkých politických strán, zhromaždení dňa 30. októbra v Turčianskom Svätom Martine a organizovaní v Národnej rade slovenskej vetve jednotného česko-slovenského národa trvajú na zásade samourčovacieho práva národov, prijatej celým svetom. Národná rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať. Pri otvorení Dočasného národného zhromaždenia dňa 14. 11. 1918 prehovoril za Slovákov M. Bella, ktorý svoju reč začal slovami: Národ československý vstupuje po tisícročnom utrpení do histórie. Spojenie národa českého a slovenského v jeden národ československý je dokonané. Podľa prof. Hašu všetky tieto okolnosti, ukazovali, že jedni byť môžeme a, že aj jedni byť chceme. Dňa 12. 12. 1918 nastúpil MUDr. Vavro Šrobár do funkcie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave. Podľa prof. Hašu, téza vyjadrená tak pregnantne M. Bellom, že Česi a Slováci tvoria národ jediný, národ československý, platila v prvom budovateľskom období Československej republiky (1918 1938) oficiálne. Jej odraz prejavoval sa v spoločnom živote v jednom štátnom útvare na všetkých poliach, teda aj pri výstavbe československého vysokého školstva a to pre Slovákov nie zrovna priaznivým. Ukázalo sa to už krátko po roku 1918 pri riešení vysokej školy lesníckej, na čo Slovensko reagovalo zvlášť citlivo, robiac si na ňu historicky podložený nárok. Pri množstve a zvláštnej povahe úloh, pred ktorými Československá republika stála, postupovalo budovanie slovenských vysokých škôl tempom pomalým. Za prvých dvadsať rokov trvania Československej republiky obdržalo Slovensko len dve vysoké školy: Komenského univerzitu v Bratislave a Vysokú školu technickú v Košiciach. Celá kapitola je zaujímavým čítaním, z ktorého vyplýva, že prof. Haša sa nezaoberal len lesníctvom, ale aj národnostnou otázkou, či štátnou politikou.. Obraz lesníckeho školstva, najmä vysokého v Rakúsko-uhorskom mocnárstve do 28. 10. 1918 Až do rozpadu rakúsko-uhorského mocnárstva roku 1918, ktorého dôsledkom bol vznik Československej republiky ako jedného z nástupníckych štátov, nebolo na celom jeho území vysokoškolsky organizovaného útvaru školského, na ktorom by sa lesnícke vedy pestovali v celom rozsahu v jazyku českom alebo slovenskom, napriek tomu, že v tej dobe boli tri vysoké lesnícke školy: Vysoká škola banícka a lesnícka v Banskej Štiavnici so štyrmi inžinierskymi sekciami. Ich vyučovacia reč bola až do roku 1867 s krátkou prestávkou v revolučných rokoch 1848/1850 nemecká, neskoršie maďarská. Vysoká škola pôdohospodárska vo Viedni s tromi oddeleniami: roľníckym, lesníckym a kultúrne-technickým. Vyučovacia reč bola nemecká. Vysoké učenie lesnícke v Záhrebe s vyučovacím jazykom chorvátskym. Vysoká škola banícka v Banskej Štiavnici Prvým takýmto útvarom je banskoštiavnická vysoká škola, ktorá je najstaršia (1807). Vznikla a až do roku 1918 sa budovala na slovenskej pôde. Jej vznik a vývoj opisuje prof. Haša takto: Zo súkromných kurzov, ktoré dlho už pred začiatkom 18. storočia boli v baníckom svete, vznikla v Banskej Štiavnici v roku 1735 prvá banícka škola. V roku 1763 je tu už riadne vyššie banícke učilište, ktoré sa po schválení organizačného štatútu, povyšuje v roku 1770 na trojročnú banícku akadémiu. Súčasne, dekrétom zo dňa 2. 3. 1770, sa kladie prvý kameň k výstavbe banskoštiavnického školstva lesníckeho. Od tejto doby sa tu začalo pestovať lesníctvo, ponímané spočiatku len

ako pomocný odbor baníctva: V roku 1807 vzniká tu osobitná katedra lesnícka, ktorej vedúcim sa stal prof. Dr. Henrich David Wilckens. V roku 1811 je v Banskej Štiavnici už trojročný lesnícky kurz, lesnícka katedra dostáva druhú vedeckú pomocnú silu, a krátko potom, v roku 1814, i lesy mesta Sklenné Teplice o rozlohe približne 2 250 katastrálnych jutár, ako odbornú dielňu. Wilckensovo úsilie o rozšírenie, prehĺbenie a osamostatnenie banskoštiavnického lesníckeho učenia sa nestretlo s pochopením a podporou viedenskej dvornej komory. Narazilo taktiež na mienenie, že Banská Štiavnica a jej okolie vôbec nie sú vhodné pre umiestnenie vysokej lesníckej školy. Je pozoruhodné, že tento názor sa presadzoval v dejinách banskoštiavnického vysokého školstva ešte niekoľko krát: V roku 1838 (boli návrhy na Pešť), roku 1953 a 1860 zo štyroch miest, ktoré sa uznali za vhodné, aby hostili vysoké učenie lesnícke v Zalitavsku, najväčší počet hlasov vedľa Prešova získala Rimavská Sobota. Pešť medzi nimi nebola. Prof. Wilckens roku 1832 zomrel. Jeho nástupca, banský radca Rudolf (rytier) Feistmantel (1835 1847), sa s jeho predchodcom nestotožnil. Založil v roku 1837 v Kysihýbli botanickú záhradu (Feistmantelov park), získal kysihýbelské polesie za školskú odbornú dielňu a pre lesnícku katedru v roku 1840 vhodnú budovu. Tým sa otázka umiestnenia banskoštiavnickej vysokej školy lesníckej s konečnou platnosťou vyriešila. Stretnutie názorov okolo tejto školy malo aspoň ten kladný výsledok, že 2. 10. 1846 sa prijal nový štatút, ktorým sa banskoštiavnický lesnícky ústav do značnej miery osamostatnil. Vznikla banícka a lesnícka akadémia. V polovici 19 storočia prešla Rakúsko-Uhorskom revolučná vlna, ktorá sa dotkla a načas aj ohrozila banskoštiavnické vysoké školy. Politický nepokoj postupne zoslabol. Už prebudená idea národnej svojbytnosti, túžba po pestovaní lesníckych vied v jazyku materinskom a po vybudovaní vlastnej odbornej literatúry zostala však živá aj po roku 1848. V roku 1867 sa naplnila, hlavne zásluhou prof. Wagnera: výnosom Ministerstva financií zo dňa 11. 7. 1868 zavádza sa na banskoštiavnickej akadémii vyučovacia reč maďarská. Rok 1872 priniesol akadémii novú reorganizáciu lesníckeho štúdia, ktoré sa osamostatňuje, všeobecné lesnícke oddelenie je trojročné, lesnícko-inžiniersky odbor o piatich katedrách dostáva štyri ročníky, a v roku 1890 i novú budovu. Po novej reorganizácii a revízii študijných osnov v roku 1904 stáva sa banskoštiavnická akadémia baníckou a lesníckou vysokou školou ( Magyar királyi bányászati és erdészeti föiskola ) s jedným lesníckoinžinierskym odborom stelesneným v šiestich odborných katedrách. V personálnej únii s lesníckou akadémiou vznikol v roku 1897 zásluhou prof. E. Vlkolinského-Vadasa Ústredný výskumný ústav lesnícky, ktorý mal štyri výskumné stanice. Roku 1910 dostáva pod Kalváriou vlastnú budovu. Výsledok prvej svetovej vojny, nepriaznivý pre centrálne mocnosti spôsobil, že banskoštiavnická obec maďarská opustila v druhej polovici novembra 1918 slovenskú pôdu a odišla do Pešti, potom do Šoprone. Banskoštiavnické vysoké školy zanikli. Ich slovenskí poslucháči odišli v najväčšej časti do Prahy, sídla vlády Československej republiky, so žiadosťou, aby sa im umožnilo pokračovať v štúdiu v novom štátnom útvare. Vysoká škola pôdohospodárska vo Viedni Jej predchodcom bola Lesnícka akadémia v Mariabrunne, ktorá tu vznikla roku 1867 zo stredného lesníckeho učilišťa. V roku 1868 sa vytvorila samostatná štátna Vysoká škola pôdohospodárska (Hochschule für Bodenkultur) vo Viedni so sekciou roľníckou a lesníckou (lesnícka časť vznikla premiestnením Lesníckej akadémie z Mariabrunnu). V roku 1874 sa vo Viedni zriadil Štátny výskumný ústav lesnícky. V ďalšom prof. Haša charakterizuje výučbu lesníctva a skúšok. Nakoniec konštatuje, že vývoj vysokého školstva lesníckeho v Predlitavsku išiel inými smermi ako v Banskej Štiavnici a inde, napr. v Nemecku

a Švajčiarsku. Presadil sa tu názor, že vysoké učenie lesnícke patrí do veľkého mesta s jeho mohutnými vedeckými a kultúrnymi zdrojmi, v takom školskom útvare, kde sa mu čo najviac priblížia základné vedné odbory, ale bez akejkoľvek ujmy na vedeckosti jeho poňatia a podania. Čiže samostatná pôdohospodárska škola. Tento názor najviac ovplyvnil aj budovanie československého vysokého školstva lesníckeho po dosiahnutí politickej samostatnosti. Pred rokom 1918 českí poslucháči nemali možnosť získať vysokoškolské vzdelanie lesnícke na českých vysokých školách. Študovali preto v Viedni. Po vzniku Československej republiky tu vznikol obdobný problém ako v Banskej Štiavnici: problém neodkladného zriadenia vlastnej československej vysokej lesníckej školy. Vysoké učenie lesnícke v Záhrebe s vyučovacím jazykom chorvátskym Lesnícka akadémia v Záhrebe vznikla v roku 1898. Pridružila sa k filozofickej fakulte záhrebskej univerzity. Študijná doba bola osem semestrov. Zastúpenie českých a slovenských poslucháčov tu bolo mizivé. Zaujímavé je konštatovanie prof. Hašu, že v štruktúre banskoštiavnického a viedenského vysokého lesníckeho školstva dominoval smer technický (Karpaty, Alpy) a záhrebského prírodovedecký. V tejto stati sa hovorí taktiež o vývoji vysokého školstva lesníckeho po roku 1918, až do roku 1949. Píše sa taktiež, že nás môže naplňovať hrdosťou, že k pionierom chorvátskeho lesníckeho školstva v minulosti patrili lesníci českí. Zriadenie československej vysokej lesníckej školy Snahy o vytvorenie vysokej školy lesníckej v Čechách boli už pred prvou svetovou vojnou. Nová situácia vznikla v roku 1918, keď po viac ako tisícročnom odlúčení Česi a Slováci obnovili spoločný československý štát, keď každý chcel, aby sa mu v novom štáte splnili všetky staré túžby i nové nádeje. Tento osud nevyhnutne stretol aj československú vysokú školu lesnícku. Jednota českých lesníkov zemí Koruny českej predložila 10.11.1918 Národnému výboru v Prahe pamätný spis, v ňom naliehavo žiada o urýchlené riešenie lesníckej školskej otázky. Ujíma sa vyhostených českých a osirotených slovenských akademikov a na všetkých miestach, ktoré môžu pomôcť, žiada o umožnenie kontinuity ich vysokoškolského štúdia. Výsledkom bolo slávnostné otvorenie lesníckeho oddelenia pri zemědělském odbore Českej vysokej školy technickej v Prahe dňa 10. 3.1919. Predstavy o definitívnom riešení vysokého lesníckeho školstva sa však týmto neuzavreli. Na programe boli najmä tri otázky: tri vysokoškolský organizované zemědělské školy na území Čiech, stará bolesť Moravy, usilujúca sa od roku 1863 o vlastné zemědělské učenie, nejasná perspektíva staroslávnej Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici. Posolstvo slovenské žiadalo, aby sa československá vysoká škola zriadila v Banskej Štiavnici, ako ústav, ktorý by nadväzoval na niekdajšie vysoké lesnícke učenie. Výslednica týchto síl ukazovala na Moravu. Ústredná jednota československého lesníctva, zvažujúc pre a proti Prahy, Brna, Banskej Štiavnice, Olomouca a iných miest, ktoré sa uchádzali o vysokú lesnícku školu, rozhodla odpovedať na otázku Ministerstva zemědělství, zrejme v súlade s jeho intenciami, v tom zmysle, že odporúča za definitívne sídlo československého vysokého učenia lesníckeho druhé hlavné mesto Československej republiky, Brno. Poloha Banskej Štiavnice, ležiaca na južnej, v rokoch dvadsiatych najmenej pokojnej hranici republiky, nie zrovna povzbudzujúci výhľad jej baní pre budúcnosť, vyvolávajúci obraz mesta, ktoré už pred dlhšou dobou prekročilo zenit niekdajšej svojej slávy, jej odľahlosť od stredísk slovenského a českého duchovného života, ako aj ideová cudzosť prostredia, nevábili k obnoveniu predchádzajúcich nemeckých a maďarských škôl v tomto historickom meste. Jeho vhodnosť pre vysoké učenie lesnícke vzbudzovala i u predchádzajúcich držiteľov moci pochybnosti. Práve snaha priblížiť v Československu vysokú školu lesnícku Slovensku, a to nie len

miestne, ale aj ideovo a národne, viedla Ústrednú jednotu československého lesníctva k rozhodnutiu pre Brno, ktoré sľubovalo stať sa druhým kultúrnym strediskom československého štátu, ktoré by vysokej škole lesníckej, pojatej ako autonómny odbor samostatnej vysokej školy zemědělské, dokázalo zabezpečiť svojrázny, organizačne nespútaný vývoj, a ktoré by taktiež po zdolaní ťažkostí prvého vývojového štádia umožňovalo i dôkladnú výchovu odbornú na vlastných vhodných školských majetkoch v najbližšom okolí školy, ako aj pre prvý začiatok slušnú strechu nad hlavou. To všetko skoro na rozhraní sídlisk oboch bratských kmeňov, Čechov a Slovákov. Prof. Haša uvádza, že nie je mu známe, či predsedníctvo Ústrednej jednoty československého lesníctva oficiálne prerokovalo toto stanovisko s akademickými úradmi Českej vysokej školy technickej v Prahe. Zdá sa mu, ale že nie aj preto, že z prejavu štátneho tajomníka Ministerstva školstva a národnej osvety prof. Drtinu vyplynulo, že videl budúcu vysokú školu lesnícku začlenenú do rámca Vysokého učenia technického v Prahe, ako autonómny útvar. Zriadenie Vysokej školy zemědělské v Brne nebolo ľahostajné ani profesorskému zboru zemědělského odboru Českého vysokého učenia technického v Prahe. Preto bola schválená cesta k úsiliu o druhú českú vysokú školu, napriek tomu, že názor drvivé väčšiny bol opačný, t. j. aby bola jedna vysoká škola pre celú Československú republiku.. Napriek mnohým prekážkam Národné zhromaždenie schválilo 23. 7. 1919 vytvorenie samostatnej Vysokej školy zemědělské v Brne (zákon č. 460 Sb. z. a n. zo dňa 24. 7. 1919). Lesnícke oddelenie zemědělského odboru v Prahe sa malo pričleniť k tejto škole. Zriadením samostatnej Vysokej školy zemědělské v Brne s dvoma autonómnymi odbormi, roľníckym a lesníckym bol zemědělský odbor Českej vysokej školy technickej v Prahe organizačne zaskočený. Preto tento odbor začal presadzovať vytvorenie samostatnej vysokej školy zemědělského a lesného inžinierstva pri Českej vysokej škole technickej v Prahe. Takto došlo výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety zo dňa 22. 4. 1920 k zriadeniu Vysokej školy zemědělského a lesného inžinierstva pri Českom vysokom technickom učení v Prahe. Do tohto obdobia spadá aj posolstvo slovenské, ktoré podľa prof. Hašu s istým sebazaprením dívajúc sa na otázku československého vysokého učenia lesníckeho zo stanoviska celonárodného, dalo svoj súhlas na zriadenie jedinej vysokej školy lesníckej, ak bude v Brne, vynucuje si obnovenie vysokej školy lesníckej práve v Banskej Štiavnici, kde vlastne právne ani neprestala existovať. V ďalšom prof. Haša pomerne podrobne popisuje protesty proti tomu, že sa porušil zákon, či princíp jednej vysokej školy lesníckej pre celú Československú republiku. Taktiež následne vyvolané iniciatívy na zriadenie ďalších vysokých lesníckych škôl, napríklad zo strany nemeckej národnosti. Opisuje rozličné konfliktné situácie a prekážky ktoré vznikali v súvislosti s rozbehnutím vysokoškolského lesníckeho štúdia v Brne. Nakoniec konštatuje, že zriadenie dvoch českých vysokých lesníckych škôl v Československej republike vyvolalo pochybnosti a nedorozumenia. Kruhom, obhajujúcim dve vysoké školy lesnícke, sa zdalo účelné pokúsiť sa o zmiernenie vzniknutého nesúladu tým spôsobom, že by jedna vysoká škola lesnícka bola v Prahe a druhá na Slovensku, čo by bolo ľahko vysvetliť a zdôvodniť odlišnými pomermi lesníctva v historických zemiach a na východe československého štátu, ako aj slovenským historickým nárokom na túto školu. Toto riešenie ale Brno eliminovalo (okrem iného bolo to v rozpore s prijatým zákonom č. 460 /1919). Podľa prof. Hašu v tomto štádiu rozporu nešlo už o počet vysokých lesníckych škôl, ale či sa dá prechod zákona alebo či zvíťazí iná politika. Tieto problémy pretrvávali počas celej prvej Československej republiky. Nakoniec 12. 5. 1939 došlo k zrušeniu Odboru lesníckeho Vysokej školy zemědělského a lesného inžinierstva pri Českom vysokom učení technickom v Prahe. To ale bolo už v inej dobe, keď o československých otázkach nerozhodovala slobodná vôľa ale vyššia hrubá moc.

Budovanie Československého vysokého učenia v v Brne a rok 1939 Osudy Vysokej školy zemědělské v Brne (lesníckeho odboru a jej zložiek v rokoch 1935 /1945 (za neslobody) Obnova Vysokej školy zemědělské v Brne a jej lesníckeho odboru v rokoch 1945/1948 Ide o najrozsiahlejšie kapitoly, ktoré by, ako sa už uviedlo, bolo veľmi ťažko v krátkosti bližšie charakterizovať. Preto od toho upustíme. Poznamenáme len, že ide o faktografický materiál, mimoriadne cenný najmä pre tých, ktorí sa profesionálne zaoberajú históriou vysokého školstva lesníckeho počas prvej Československej republiky, protektorátu v Čechách a po druhej svetovej vojne, najmä do roku 1948. Záverečné poznámky Aj keď sme v úvode uviedli, že nepôjde o klasickú recenziu treba predsa povedať, že ide o významné dielo, ktoré čitateľom prináša mnohé nové pohľady do vývoja vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov pred a po vzniku prvej Československej republiky. Objasňuje aj príčiny prečo v tomto čase vznikli jednak v Brne ako aj v Prahe vysoké lesnícke školy a u nás, na Slovensku žiadna. Treba oceniť prístup Mendelovej zemědělskej a lesníckej univerzity v Brne, že takéto publikácie vydáva (Opletal, Konšel, Haša). Nám možno len závidieť, alebo lepšie pozrieť sa do našich archívov, či by sa v nich nenašli obdobné pamäti. Užitočné by bolo osloviť ešte žijúcich pamätníkov, aby takéto práce po sebe zanechali pre mladšiu generáciu. Ako príklad možno uviesť dielo Ing. Vladimíra Marku, CSc., ktorého publikácia: Obnažené letokruhy, oprášené spomienky lesníckeho veterána, ktoré vydal roku 2007 a vzbudili veľký záujem nielen na Slovensku ale aj v Českej republike. Nakoniec, ešte jedna poznámka. Ako pri všetkých prekladoch z češtiny do slovenčiny prenasledoval ma termín zemědělství (preto som ho písal v originálne, teda česky). Vidieť to aj z tejto publikácie, keď sa pod nim rozumie raz pôdohospodárstvo, inokedy poľnohospodárstvo. Ak napr. hovoríme, že vo Viedni bola Vysoká škola pôdohospodárska je to správne (nemecký: Hochshule für Bodenkultur). Ak vznikla v Brne Vysoká škola zemědělská, ktorá mala dva odbory: roľnícky a lesnícky, zrejme taktiež rozumieme, že ide o školu pôdohospodársku. Ak ale je to Vysoká škola zemědělská a lesnická, zrejme by malo ísť o školu poľnohospodársku a lesnícku a nie pôdohospodársku a lesnícku. Nejasnosti sú aj v súčasnosti. Čo rozumieme pod Ministerstvom zemědělstva, zrejme Ministerstvo poľnohospodárstva. Je potom lesníctvo súčasť poľnohospodárstva, alebo pôdohospodárstva? Je predsa súčasťou pôdohospodárstva a nie poľnohospodárstva. Žiaľ pôdohospodárstvo nemá okrem uvedeného nemeckého termínu používaného v Rakúsku názov v inom cudzom jazyku. Že je to problém, ktorý nás prenasleduje už dávno svedčí vyhlásenie Československej akadémie zemědělských vied z roku 1937, ktorá zadefinovala, že pod zemědělstvím by sa mali rozumieť všetky činnosti ktorých výrobnú základňu tvorí pôda (čiže je to pôdohospodárstvo), a že ono sa člení na roľníctvo a lesníctvo, ktoré sú jeho základné výrobné odvetvia. Toto odporúčanie sa žiaľ neujalo v praxi, Aj keď sa zdá, že nejde o podstatnú vec, nie je tomu z hľadiska lesníckeho celkom tak, čo zrejme nie je treba bližšie vysvetľovať. Jozef KONÔPKA Národné lesnícke centrum Lesnícky výskumný ústav Zvolen T. G. Masaryka 22 SK 960 92 Zvolen