Vznik Československa a slovenská otázka 1918-1920 Miroslav Michela Po sarajevskom atentáte v roku 1914 predstavitelia slovenského národného hnutia vyhlásili loajalitu monarchii a vstúpili do politickej pasivity. Vojnový ošiaľ do veľkej miery paralyzoval slovenských politikov, ktorí pôsobili vo viacerých centrách: napríklad v Ružomberku pôsobil Andrej Hlinka a Vavro Šrobár, v Prešporku (Bratislave) Emanuel Lehocký, v Budapešti Emil Stodola a Ferdinand Juriga a vo Viedni Milan Hodža. Fakt, že dlhá a náročná vojna predstavovala veľké bremeno nielen pre štát, ale aj pre jeho obyvateľov vyvolával sociálne aj etnické napätia odrážajúce sa na náladách obyvateľov dunajskej monarchie. Zhoršujúca sa vojenská, vnútropolitická aj hospodárska situácia, zmeny v medzinárodnej politike, ale aj národnostná politika uhorských elít prispeli k tomu, že na sklonku vojny zosilnel aj v Uhorsku politický prúd, podporujúci vytvorenie spoločného československého štátu. Známych štrnásť bodov amerického prezidenta Wilsona z januára 1918 definovalo najslobodnejšiu možnosť autonómneho vývoja všetkých národov monarchie. V tom čase sa však ešte vážne neuvažovalo o rozbití Rakúsko-Uhorska. Na základe týchto zásad sa ale v medzinárodnom práve etabloval nový a významný princíp nazvaný právo na sebaurčenie. K ozajstnému zvratu situácie postupne došlo až od jari 1918. Z vnútropolitického hľadiska túto tendenciu odráža sociálnymi demokratmi zorganizovaná prvomájová manifestácia mikulášskeho obyvateľstva, v ktorej zohral významnú rolu Vavro Šrobár. Zúčastnení politici žiadali bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov... teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa. 1 Toto vyhlásenie predstavovalo prvý závažný hlas v prospech československej orientácie z Uhorska, čo bolo využívané aj na medzinárodných fórach. Následne vystúpila z politickej pasivity Slovenská národná strana. Na dôvernej porade jej čelných predstaviteľov v Turčianskom Sv. Martine 24. mája 1918 sa 1 K tomu: HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia 1. mája 1918: slovenská sociálna demokracia v procese národnooslobodzovacieho zápasu. Bratislava : VEDA, 2008.
zúčastnení uzniesli, že: Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech a Moravy. 2 Onedlho na to, 30. mája 1918, došlo v Spojených štátoch amerických k podpísaniu dohody medzi slovenskými a českými krajanskými organizáciami o spoločnom štáte, ktorá vstúpila do dejín ako Pittsburská dohoda. Aj táto zmluva podporila vznik Česko-slovenskej republiky, pričom sa v nej uvádzalo aj to, že Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem, svoje súdy a slovenčina sa stane úradným jazykom. Významnou medzinárodnopolitickou udalosťou bolo, keď po prezradení tajných rokovaní mladého rakúsko-uhorského panovníka Karola s predstaviteľmi Dohody bola monarchia prinútená deklarovať vernosť Nemecku a nádeje na separátny mier sa rozplynuli. V tom čase už mal československý zahraničný odboj v rukách dôležitý tromf bojové jednotky (légie), ktoré bojovali na viacerých frontoch prvej svetovej vojny. Dňa 29. júna 1918 Francúzsko uznalo Československú národnú radu ako politický orgán zastupujúci budúce Československo. Predstavitelia Francúzska novému štátu prisľúbili nezávislosť v jeho historických hraniciach. Dňa 9. augusta to isté urobila Veľká Británia, 2. septembra Spojené štáty americké a 24. októbra Taliansko. Tak bol nový štát uznaný skôr, ako reálne vznikol. 3 Snaha viedenského dvora zachrániť situáciu federalizáciou prišla neskoro. Uhorská vláda tento návrh neprijala a federalizácia platila len pre rakúsku časť monarchie. O tento fakt sa dňa 19. októbra 1918 vo svojej reči na uhorskom parlamente oprel slovenský poslanec Ferdinand Juriga: Právo si žiadame na prirodzenom a historickom základe, aby sme, ako to aj kráľ Karol chce, ako osobitný národ svoju vlastnú a osobitnú štátnu pospolitosť tvorili na území, na ktorom sme usídlení. 4 Deň predtým, 18. októbra 1918, bola v Paríži uverejnená Washingtonská deklarácia, prostredníctvom ktorej dočasná československá vláda v Paríži 2 HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon 1918-1920. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998, s. 26-28. 3 KLIMEK, A. KUBŮ, E.: Československá zahraniční politika 1918-1938. Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů. Praha : Institut pro středoevropskou kulturu a politiku,1995, s. 15-17; Vznik Československa 1918. Dokumenty československé zahraniční politiky (DČZP). Praha : Ústav medzinárodních vztahů, 1994. 4 Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. Bratislava : Národné literárne centrum-dom slovenskej kultúry, 1998, dok. 157; JURIGA, F.: Blahozvesť vzkriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny. 2. diel, Trnava : Urbánek a spol., 1937, s. 46.
vyhlásila nezávislosť krajiny. Deklaráciu podpísal ako predseda vlády Tomáš Garrique Masaryk, ako minister národnej obrany Milan Rastislav Štefánik a ako minister zahraničných vecí a vnútra Edvard Beneš. Tento proces uzavrelo vyhlásenie samostatnosti 28. októbra 1918 v Prahe a Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Deklarácie Slovákov a pokusy Károlyiho vlády o zvrátenie situácie Najvýznamnejším štátoprávnym aktom slovenských elít v prospech československej štátnosti bolo prijatie Deklarácie slovenského národa/martinskej deklarácie 30. októbra 1918. K tomuto kroku došlo na zakladajúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady v Turčianskom Sv. Martine, ktoré uhorské úrady povolili. Zúčastnilo sa na ňom vyše 200 zástupcov z celého územia Slovenska. Výsledkom bola záverečná deklarácia o záujme spojiť osudy Čechov a Slovákov v jednotnom národnom štáte, ktorej finálnu podobu zostavenú Samuelom Zochom ešte upravil Milan Hodža. Hodža, ktorý prišiel večer z Budapešti, oboznámil účastníkov s tým, že v Prahe už prebehol prevrat a k tomu prispôsobil aj text vyhlásenia. Výsledkom zhromaždenia tak boli aj dlhoročné politické spory o to, čo sa vlastne Martine dohodlo. Istú sémantickú nejednoznačnosť vykazuje aj samotný text deklarácie, v ktorom sa zároveň operuje s termínmi národ československý, česko-slovenský a slovenský. Dňa 31. októbra pokračovali porady za zavretými dverami. Rokovalo sa o spôsobe začlenenia Slovenska do ČSR, pričom podľa niektorých súčasníkov došlo k dohode, že do desiatich rokov má byť štátoprávny pomer Slovákov a Čechov spečatený dohodou legálnych zástupcov oboch strán. 5 S týmto argumentom vystúpil o necelých desať rokov neskôr Vojtech Tuka vo svojom slávnom článku pod názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie, keď argumentoval, že po 31. októbri 1928 dôjde na Slovensku k bezzákonnému stavu k vacuum juris. Akýsi bezzákonný stav sa na jeseň 1918 prejavil v niektorých oblastiach krajiny. Na viacerých miestach vznikli sociálne nepokoje, časť obyvateľstva posilnená o vojakov prichádzajúcich z frontu si svoj hnev vyliala predovšetkým na predstaviteľoch bývalého 5 K tomu: KRAJČOVIČOVÁ,N. Slovensko na ceste k demokracii. Bratislava : HÚ SAV, 2009, s. 17-20
režimu a na majetnejších spoluobčanoch (často obchodníkoch židovského pôvodu). Sociálne nepokoje sa prejavili najmä v ľudových rabovačkách. Na udalosti v Martine ako jedna z prvých zareagovala nová uhorská/maďarská vláda na čele s grófom Mihályom Károlyim. Ten v blahoprajnom telegrame podporil ideu sebaurčenia národov a vznik SNR, odsúdil dovtedajšiu uhorskú politiku a vyjadril vieru v to, že Maďari a Slováci sú odkázaní na seba a mali by spolupracovať. Ponúknutú spoluprácu však pročeskoslovenské národné elity vnímali len ako značne oneskorený pokus o záchranu integrity krajiny. 6 Nedôverovali v meritórnu zmenu kurzu v Budapešti, pritom v situácii keď existovala reálna možnosť na odtrhnutie sa od Uhorska a Československo uznali aj veľmoci, nemali záujem o dohodu o zotrvaní v bývalom štátnom zväzku. Pokus o preporodenie Uhorska, ktorý hlásala Károlyiho vláda a ktorý sa pretavil aj do návrhu kantonálneho usporiadania krajiny inšpirovaného švajčiarskym modelom, sa stretol s neporozumením väčšiny politicky aktívnych slovenských elít. Vzájomné predstavy o budúcom geopolitickom charaktere regiónu sa zásadne líšili, keďže oni už politicky mysleli v intenciách nového československého národného štátu. Predovšetkým zo Spiša a východného Slovenska však prichádzali do Budapešti správy ubezpečujúce o loajalite tamojšieho obyvateľstva. Tieto pohyby organizovali predstavitelia bývalej štátnej správy a ľudia v minulosti spojení s dualistickým režimom. Ich cieľom bolo poukázať, že nemaďarské obyvateľstvo nemá záujem na zániku Uhorska, poukazovali na nevýhody zániku Uhorska a v tomto smere deklarovali loajalitu aj na verejných zhromaždeniach. V novembri 1918 sa začali vytvárať na území Slovenska miestne Maďarské národné rady a vznikla aj Východoslovenská národná rada, ktorá sa snažila pôsobiť ako protipól SNR. Na jej čele stál bývalý prešovský župný úradník a novinár Viktor Dvorčák. Dňa 11. decembra 1918 Dvorčák v košickej kaviarni Royal po dohovore s miestnymi prouhorskými politickými elitami dokonca vyhlásil Východoslovenskú ľudovú republiku. Jej dlhšiemu trvaniu zamedzil príchod československej armády. Predstavitelia ČSR citlivo vnímali neutíchajúcu propagandistickú kampaň nasmerovanú proti republike. 7 Veľmi kriticky vnímali pokusy maďarských úradov udržať kontrolu nad územím Slovenska/Hornej zeme, keďže od polovice novembra začala Károlyiho 6 DČZP-1918, dok. 181-183. 7 IRMANOVÁ, E.: Maďarsko a versailleský mírový systém. Ústí nad Labem : Albis international, 2002, s. 106.
armáda odvolávajúc sa na Belehradské prímerie z 13. novembra 1918 obsadzovať opustené pozície na Slovensku a vytlačili slabé československé jednotky. 8 Reálna kontrola nad územím mohla mať výrazný vplyv pri rozhodovaní o budúcnosti regiónu, napr. v prípade Maďarskom požadovaného plebiscitu. Tieto pokusy označili nástupnícke štáty za zásah do záujmovej sféry a v konečnom dôsledku sa proti nim postavili aj veľmoci. Riešenie napätej situácie nepriniesli ani rokovania predstaviteľov Károlyiho vlády s budapeštianskym splnomocnencom československej vlády pre otázky delimitácie Milanom Hodžom (25. 30. novembra 1918) vo veci dočasnej administrácie Slovenska. Hodža rokoval aj o predbežnej demarkačnej čiare, ktorá do určitej miery zohľadňovala etnické pomery, následkom tlaku československej diplomacie však boli tieto rokovania prerušené. 9 O budúcom rozčlenení regiónu sa malo definitívne rozhodnúť v Paríži na mierovej konferencii, ktorá začala svoju činnosť v januári 1919. Boje o československý štát Už 6. novembra 1918 začala svoju činnosť dočasná slovenská vláda v Skalici, ktorú na miesto vyslal pražský Národný výbor. Napriek počiatočným úspechom, keď sa im v priebehu niekoľkých dní podarilo obsadiť západné Slovensko, dňa 17. novembra už boli predstavitelia československej zvrchovanosti nútení ustúpiť na Moravu. Vojenské posily legionári z Talianska dorazili až koncom decembra 1918 a v počte 8300 mužov začali postupne obsadzovať územie Slovenska. Začiatkom decembra 1918 bol ako minister pre správu Slovenska vymenovaný Vavro Šrobár. V tom čase sa na niekoľko mesiacov stala administratívnym centrom československých orgánov Žilina. Úlohou tzv. šrobárovej vlády bola konsolidácia pomerov, nastolenie poriadku a zabezpečenie štátneho života, neskôr mal tento úrad za úlohu koordinovať všetky segmenty života. V januári 1919 bola zrušená SNR a postupne sa rozpúšťali aj miestne národné výbory a národné gardy. Ich právomoci prešli na obecné 8 K tomu bližšie: HORNYÁK, Á.: Magyar-jugoszláv diplomáciai kapcsolatok 1918-1927. Újvidék : Fórum, 2004, s. 15-22; KRAJČOVIČ, M.: Károlyiho vláda v Maďarsku a osudy Slovenska v strednej Európe. In: Historické štúdie 36, Bratislava, 1995, s. 5-46. 9 HRONSKÝ, M.: Budapeštianske rokovania Milana Hodžu a prvá demarkačná čiara medzi Slovenskom a Maďarskom. In: Milan Hodža štátnik a politik. Ed. M. Pekník, Bratislava : VEDA, 2002, s. 157-181;
zastupiteľstvá, okresné a župné úrady, ktoré boli podriadené Ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska, resp. ministerstvu vnútra v Prahe. Z právneho hľadiska bol prechod z Uhorska do ČSR postavený na legislatívnej kontinuite v českých krajinách bolo prebrané rakúske zákonodarstvo a na Slovensku zas uhorské. Postupne potom československý parlament a príslušné štátne orgány vytvárali nové pluralitne demokratické prostredie. Na rozdiel od Čiech a Moravy, kde bol tento prechod/prevrat pomerne hladký, na Slovensku prebehol za permanentnej asistencie armády dokonca po vzniku Maďarskej republiky rád bolo vyhlásené stanné právo a tento stav pretrval až do novembra roku 1921. Na Slovensko prišlo množstvo nových administratívnych síl, učiteľov, pracovníkov bezpečnostných zložiek z Čiech a Moravy, keďže tie bývalé boli považované za nespoľahlivé, resp. novému režimu odmietli slúžiť. Je možné preto skonštatovať, že moderné Slovensko po roku 1918 vlastne do veľkej miery spoluvytvárala inteligencia a príslušníci stredných vrstiev, ktorí prišli z územia Čiech. Koncom apríla 1919 sa ČSR pripojilo k rumunskej intervencii voči Maďarskej republike rád, ktorej ohláseným cieľom bol postup na demarkačnú čiaru stanovenú mocnosťami Dohody. Československá armáda využijúc ústup maďarských vojsk, obsadila Podkarpatskú Rus a Slovenské Nové Mesto. 10 Potom, ako sa rumunská armáda zastavila pri rieke Tise, maďarská Červená armáda podnikla od konca mája silnú protiofenzívu smerom na sever. Na jej úspechu sa okrem vojenskej prevahy podieľal chaos, zlá bojová morálka československej armády, ale neraz aj podpora, ktorej sa dostávalo boľševikom zo strany domáceho obyvateľstva, ktoré sa príchodu maďarskej armády spočiatku tešilo. Videli v nich osloboditeľov, či už zo sociálneho alebo nacionálneho hľadiska, keďže v ČA slúžilo množstvo ľudí (aj v najvyšších funkciách), ktorých oveľa viac ako Kunova socialistická rétorika motivovali vlastenecké pohnútky. Úspechy boľševickej armády na Slovensku vyvolali akútnu potrebu zásahu zo strany veľmocí. Dohoda však v regióne nedisponovala dostatočne silným vojskom a boje pokračovali ďalej. Dňa 12. júna 1919 bolo rozhodnuté o definitívnej podobe hraníc ČSR. Tento fakt oznámil francúzsky ministerský predseda Georges Clemenceau aj predstaviteľom Maďarska, Rumunska, Kráľovstva SHS. Následne došlo za pomoci Bélu Kuna k vyhláseniu Slovenskej 10 K problematike konfliktu ČSR a Maďarska bližšie pozri: HRONSKÝ, M. Boj o Slovensko..., s. 163-189; ORMOS, M.: Padovátol Trianonig. Budapest : Kossuth, 1984, s. 238-258.
republiky rád (existovala od 16. júna do 7. júla 1919). 11 Vodcovia tohto štátneho útvaru sa odvolávali na Belehradské prímerie, vyhlásili, že Slovensko patrí len Slovákom a že chcú žiť v spoločnom zväzku s českým proletariátom. Do čela republiky sa dostal revolucionár českého pôvodu Antonín Janoušek. V jeho vláde figurovali aj osoby aktívne v Dvorčákovej východoslovenskej vláde. Niekoľko dní po podpísaní prímeria s predstaviteľmi Maďarskej republiky rád, ku ktorému došlo 24. júna 1919, boľševické vojsko opustilo územie Slovenska. Výsledkom tohto konfliktu bolo, ako to skonštatoval medzi inými aj Tomáš Garrique Masaryk, že maďarský boľševizmus posilnil pozície československej štátnosti zo zahraničného aj z vnútorného hľadiska. 12 Trianonská mierová zmluva a nový systém bezpečnosti Ukončenie prvej svetovej vojny a následná Parížska mierová konferencia predstavujú výrazné historické medzníky v dejinách strednej Európy. Mierové zmluvy uzavreté v období rokov 1919-1920 sa stali základným stavebným kameňom povojnového usporiadania regiónu. Víťazné dohodové veľmoci v nich určili mierové podmienky, ktoré vo vojne porazené štáty museli rešpektovať. Za právnych nástupcov Rakúsko-Uhorskej monarchie boli považované Maďarsko a Rakúsko. Podpísanie mierových zmlúv s týmito krajinami bolo zároveň aj potvrdením vzniku Slovenska ako geopolitickej jednotky v rámci novovzniknutej Československej republiky. Zmluvy riešili celý komplex problémov súvisiacich s potrebami a nárokmi spojencov Dohody v strednej Európe, pričom požiadavky Československa, Poľska, Rumunska a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov boli veľmocami do veľkej miery zohľadnené. To zároveň znamenalo, že víťazné národné štáty boli existenčne späté s týmito zmluvami a ich prvoradým záujmom bolo udržiavanie celého versailleského systému. Všeobecnú situáciu v regióne závažne ovplyvnilo aj to, že Rusko na určitú dobu stratilo mocenské postavenie, ale zároveň aj to, že myšlienky boľševickej revolúcie sa prudko šírili po celom území starého kontinentu. 11 K otázke Slovenskej republiky rád, najnovšie: Slovensko a Maďarsko v rokoch 1918-1920. Ed. L. Deák, Martin : Matica slovenská, 1995, s. 56-148. 12 Masaryk a Beneš ve svých dopisech z doby pařížských mírových jednání v roce 1919. 2. diel, Ed. Z. Šolle, Praha : Archiv AV ČR, 1994, s. 206.
Cesta k podpísaniu mierovej zmluvy však bola o dosť komplikovanejšia. Maďarské vlády sa hneď od ukončenia vojny snažili o zvrátenie nepriaznivej situácie, v ktorej sa ich krajina ocitla. Proces rozpadu Uhorska sa neúspešne pokúšali zastaviť rôznymi zmenami vnútornej, ale aj zahraničnej orientácie. Prvý maďarský ministerský predseda gróf Mihály Károlyi sa pokúsil o demokratizáciu a reformy, pričom ako bývalý opozičník dúfal v pozitívny postoj Dohody. Po stroskotaní týchto plánov nastolil na jar 1919 Béla Kun a jeho spolupracovníci v krajine boľševickú diktatúru. V tomto čase boli v Paríži dokončené a odsúhlasené budúce slovensko-maďarské hranice. Po predbežných rokovaniach expertných komisií k tomu došlo 12. júna 1919. Potvrdiť ich však musela až ďalšia politická garnitúra. Od jesene 1919 sa k moci v Maďarsku dostali elity z predprevratového obdobia. Išlo predovšetkým o predstaviteľov šľachty, veľkokapitálu, či úradníckych a vojenských meštianskych vrstiev. Nakoniec práve zástupcovia konzervatívno-nacionalistického režimu Miklósa Horthyho dňa 4. júna 1920 podpísali tzv. trianonskú mierovú zmluvu, nazvanú podľa Veľkého Trianonu jedného zo zámkov vo Versailles, v ktorom ju signovali. Vo veľkej časti českej a slovenskej spoločnosti bol Trianon prijatý aj ako určité historické zúčtovanie. Takýto postoj vystihuje aj známy výrok diplomata Štefana Osuského: Na jedno nezabudnem. Keď som o trištvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné. 13 Mierová zmluva však ešte aj v súčasnosti vzbudzuje množstvo emócií, keďže býva interpretovaná ako zavŕšenie obdobia národnostného útlaku a potvrdenie vzniku národných štátov, s čím súviseli aj rozsiahle a pozitívne vnímané zmeny v hospodárskom, kultúrnom a sociálnom živote obyvateľstva. V iných prípadoch je vnímaná práve opačne, ako symbol vzniku maďarských menšinových enkláv v zahraničí a zániku slávnej uhorskej štátnosti. Aj negatívny obraz uhorskej minulosti prezentovaný v súdobom (česko)slovenskom národnom diskurze odráža ambíciu posilniť a udržať status quo, ktorý bol vnímaný ako jediná možnosť uchovania (slovenského) národného spoločenstva. Naopak, negatívny obraz menšinovej existencie prezentovaný v maďarskom národnom diskurze, s charakteristicky podobnou argumentáciou, odkazuje na vážne nedostatky politickej praxe po roku 1918 a navodzuje potrebu zmeny. 13 DEÁK, L. (ed.) Súčasníci o Trianone. Bratislava : Kubko Goral, 1996, s. 35.
Aj kvôli týmto rozdielom sa deklarovaný cieľ veľmocí nastoliť trvalý mier ukázal už pomerne skoro ako nereálny, aj keď garantom jeho nastolenia mala byť Spoločnosť národov. Množstvo nedoriešených sporov, vzájomné mocenské konkurovanie, revanšizmus a nástup nedemokratických režimov v Európe nakoniec vyústili do druhej svetovej vojny. Výsledkom zásadne odlišnej reprodukcie týchto historických udalostí sa stali aj pocity historickej krivdy a ohrozenia t.j. kultúrnej traumy často politicky využívané aj v súčasnosti a majú pomerne silný mobilizujúci potenciál ako na maďarskú tak aj na slovenskú spoločnosť. Preto, keď sa hovorí o maďarskej trianonskej traume je nutné upozorniť, že ďalší život tejto udalosti sa do určitej miery dotýka aj slovenskej spoločnosti. To znamená, že Trianon je nielen záležitosťou Maďarska, ale aj Slovenska a že ešte aj po 90 rokoch je o zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku národných štátov nutné ešte veľa diskutovať. Mgr. Miroslav Michela, PhD. je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV a zároveň prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Je šéfredaktorom internetového časopisu Forum Historiae. Venuje sa problematike dejín Slovenska a strednej Európy v 20. storočí.