Vývoj šľachty na Spiši do konca 13. storočia

Vývoj šľachty na Spiši do konca 13. storočia DIPLOMOVÁ PRÁCA PETER LABANC TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE Katedra histórie FILOZOFICKÁ FAKULTA Školiteľ: PhDr. VLADIMÍR RÁBIK, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: magister histórie Dátum odovzdania práce:... Dátum obhajoby:... Trnava 2007

Abstrakt LABANC, P.: Vývoj šľachty na Spiši do roku 1301. Diplomová práca, Trnavská univerzita v Trnave. Filozofická fakulta, Katedra histórie. školiteľ: PhDr. Vladimír Rábik, PhD. Komisia pre štátne záverečné skúšky: Katedra histórie, predseda: doc. PhDr. Marta Dobrotková, CSc., Stupeň odbornej kvalifikácie: magister histórie, dátum odovzdania práce:... 2007, 81 s. V práci sa venujeme vývojovým procesom spišskej šľachty, ktoré prebehli v 13.storočí. Ide o obdobie, v ktorom sa formujú všetky správne štruktúry Spiša; nielen svetská (župa, Spoločenstvo spišských Sasov, Stolica spišských desiatich kopijníkov), ale i cirkevná (Spišská kapitula, farská sieť). V prvej časti riešime otázku pôvodu najvýznamnejších spišských rodov, ako aj ich pôsobenie v 13. storočí. Neoddeliteľnou súčasťou je aj prehľad o ich majetkových pomeroch, ktorý nám vrhá viac svetla do ich činnosti. Oporou kráľovskej moci na Spiši bola hlavne stredná šľachta, ktorej hmotné zabezpečenie nedovoľovalo samostanejšiu politiku, akú robili príslušníci najvyšších rodov. Môžeme v podstate povedať, že príslušníkmi strednej vrstvy sa postupne stávali aj mešťania, a to hlavne z kráľovských miest na Spiši. Najväčšie presuny, resp. pohyby vznikali a prebiehali v radoch najnižšej šľachty. Okrem majiteľov drobných majetkov (zopár popluží) sme sem zaradili aj osoby, ktoré museli poskytovať svojmu pánovi kráľovi - určité (najmä vojenské) služby. Ide o spišských kopijníkov, servientov, jobagiónov či synov jobagiónov. V tejto najnižšej vrstve vnímame dva druhy pohybov. Pohyb smerom nahor, teda nadobudnuté výsady vlastné uhorskej šľachte, alebo pohyb smerom nadol. Tento pohyb mal na svedomí hlavne hmotný úpadok. Drobní šľachtici sa stratou svojich majetkov museli vyrovnať aj so stratou svojich výsad. Kľúčové slová: stredovek, Arpádovci, 13. storočie, Spiš, šľachta 2

Čestné vyhlásenie Čestne vyhlasujeme, že sme diplomovú prácu vyhotovili samostatne s použitím uvedenej literatúry a archívneho materiálu. 3

Poďakovanie Za pomoc pri zostavovaní našej práce chceme poďakovať nášmu školiteľovi PhDr. Vladimírovi Rábikovi, PhD. za usmerňovanie a cenné rady pri historickom výskume a pomoci pri zhromažďovaní pramenného materiálu. Naša vďaka za pomoc pri získavaní ťažšie dostupnej literatúry patrí aj Dr. h. c. prof. PhDr. Richardovi Marsinovi, DrSc. Zároveň chceme poďakovať aj zamestnankyniam Knižnice Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule a zamestnancom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Štátneho archívu v Levoči za ochotu a trpezlivosť pri požičiavaní kníh a získavaní pramenných dokumentov. Poďakovanie patrí aj Mgr. Lucii Balogovej a Ing. Petrovi Janečkovi za pomoc pri technickom zabezpečení tejto práce. 4

Obsah Zoznam používaných skratiek...6 Úvod...8 Najvyššia šľachta Spiša... 10 Páni z Lomnice...11 Páni z Hrhova...20 Jordanova vetva...21 Detrikova vetva...28 Páni z Markušoviec...31 Stredná vrstva šľachty na Spiši... 40 Najnižšia šľachta Spiša... 60 Servienti...62 Jobagióni...65 Synovia jobagiónov...68 Spišskí kopijníci...71 Auridátori... 78 Záver... 81 Použité pramene... 83 Použité edície prameňov... 84 Použitá literatúra... 86 5

Zoznam používaných skratiek CDAC = WENZEL, Gusztáv (ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus I XII. Pest, 1860 1874. CDH = FEJÉR, Georgius (ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I XI. Budae, 1829 1844. CDP = NAGY, E. IPOLY, A. VÉGHELY, D. (ed.): Codex diplomaticus patrius I VIII. Győr, 1865 1873. (I V), Budapest, 1876 1891. (VI VIII). CDSl = MARSINA, Richard (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I.-II., Bratislavae, 1987. Hoklt. = NAGY, I. DEÁK, F. NAGY, Gy. (ed.): Codex diplomaticus patriae 1234-1536. Budapest 1879. RA I., II/1. = SZENTPÉTERY, Imre (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica I/1 3, II/1. Budapestini, 1923 1943. RA II/2-3., II/4. = BORSA, Iván (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica II/2 4. Budapest, 1961 1987. RDSl. = SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I II. Bratislavae, 1980, 1987. SASK = ŠA Levoča, fond Súkromný archív Spišskej kapituly. Suppl I. = BÁRDOSSY, Joannes (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis I. Leutchoviae, 1802. Suppl II. = SCHMAUK, Michael (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis II. Szepesváraljae, 1889. Suppl III. = WEBER, S. (ed.): Supplementum III. Analectorum Terrae Scepusiensis. In: Történelmi társulat évkönyve XI. č. = číslo ed. = editor Fasc. = fascikel maď. = maďarský MOL DL = Magyar Országos Levéltár Budapest, Diplomatikai Levéltár. Nr. = numerus s. = strana 6

SAV = Slovenská akadémia vied Scr. = scrinium sv. = svätý 7

Úvod V tejto práci sa venujeme vývoju spišskej šľachty v podmienkach 13. storočia, ktoré je kľúčovým obdobím vo formovaní tejto spoločenskej vrstvy v stredovekom Uhorsku. Vo forme v akej opúšťa šľachta 13. storočie ju potom poznáme v podstate ďalších päťsto rokov. Za hlavný atribút šľachtického postavenia treba pokladať dedičnú držbu kráľom udelenej zeme. Snažili sme sa zachytiť vývoj tejto privilegovanej vrstvy obyvateľstva od závislosti na kráľovskej moci po vytvorenie vlastnej samosprávy. Na rozdiel od iných regiónov sa na Spiši vytvorilo veľmi špecifické usporiadanie pomerov. Okrem župana Spišskej župy sa najneskôr v priebehu 13. storočia vytvorili aj iné, na županovi nezávislé správne organizácie; Provincia spišských Sasov, Stolica spišských desiatich kopijníkov, Provincia Slovákov. V sledovanom období sme svedkami vytvorenia troch (v podmienkach Spiša) magnátskych rodín, ktoré postupom času v atmosfére slabnutia kráľovskej moci začínajú presadzovať vlastné záujmy. Druhou kategóriou šľachty sú majetkovo slabšie rody, ktoré si svoj postup do vyššej vrstvy zaslúžili najmä vernou službou kráľovi. Štruktúru najnižšej spišskej šľachty poznamenala najmä kríza vojenského systému Uhorska a následná snaha o jeho reformu. Dochádza požiadavka na kvalitnejšiu výzbroj vojaka v armáde. Kvalitnejšia výzbroj však znamená aj vyššie náklady na jej zaobstaranie. Preto časť dovtedy jadra uhorského vojska získava šľachtické privilégiá, čo znamená síce zníženie počtu vojakov, ale na druhej strane ich skvalitnenie. Na počiatku skúmaného storočia sme svedkami situácie, keď nie všetci osobne slobodní ľudia sú aj šľachticmi. Na konci môžeme konštatovať, že každý slobodný človek je aj šľachticom. Práve táto skutočnosť sa najviac týka najnižších vrstiev. Pri triedení príslušníkov najnižšej vrstvy sme sa striktne opierali o terminológiu, akou sú títo ľudia označovaní v písomných prameňoch. V poslednej kapitole sú zoradení podľa hierarchického stupňa (neplatí to však pre kopijníkov, keďže tých pokladáme za špecifický problém hodný samostatného spracovania). Teda najvyššou vrstvou drobnej šľachty sú kopijníci a po nich nasledujú servienti kráľa (na Spiši ide iba o dvoch ľudí jeden z nich však prechádza ku kopijníkom). Ďalší sú jobagióni 8

a synovia jobagiónov, povinní službou župnému hradu (bližšou charakteristikou jednotlivých kategórií sa venujme v príslušných podkapitolách). V 13. storočí nepoznáme žiaden transfer medzi týmito vrstvami privilegovaných obyvateľov. Všetky tieto procesy sme sa snažili postrehnúť v pramennom materiáli týkajúcom sa Spiša. Pri koncipovaní našej práce sme sa nemohli opierať o žiadnu komplexnú prácu zaoberajúcu sa výlučne šľachtou na Spiši. Absencia takejto práce bola aj dôvodom nášho výberu témy. Avšak historická spisba zameraná na Spiš je mimoriadne bohatá. Najdôkladnejšiu analýzu zozbieraných prameňov spravili paradoxne zahraniční autori - A. Fekete-Nagy 1 a po ňom aj H. Ruczyński. 2 Okrem čiastkových štúdií venujúcich sa poväčšine kopijníckej šľachte, sme zaznamenali jednu drobnú štúdiu primárne zameranú na problematiku spišskej šľachty. 3 Aj táto práca však konštatuje, že základný výskum tejto problematiky historikov ešte len čaká. Preto popri drobných prácach riešiacich parciálne otázky, ktoré sa len okrajovo snažia riešiť niektoré otázky spišskej šľachty, sme sa prednostne zamerali na heuristiku písomných prameňov z viacerých starších i novších edícií. Napriek niektorým pozoruhodným (hlavne starším) prácam sme sa primárne zamerali na dôkladnejšiu hueristiku pramenného materiálu (diplomatického charakteru) k dejinám Spiša počas vlády posledných piatich Arpádovcov. V heuristike sa nám podarilo zhromaždiť viac ako 320 listín (vrátane deperdít) z 13. storočia, týkajúcich sa bezprostredne Spiša od približne tridsiatich vydavateľov. Sekundárne sme sa snažili údaje v nich (pokiaľ to bolo možné) porovnávať s písomnými prameňmi zo 14. storočia. Na základe tohoto pramenného materiálu sme skoncipovali predkladanú prácu, ktorú tiež považujeme iba za prvý krok na ceste k riešeniu načrtnutej problematiky. Tomuto zhromažďovaniu písomností diplomatického charakteru sme venovali väčšinu času. Prejavilo sa to aj na pomerne malom počte použitej literatúry, čo si uvedomejeme tiež ako nedostatok, ktorý sa budeme v budúcnosti snažiť zmeniť k lepšiemu. 1 FEKETE-NAGY, A.: A Szepesség terűleti és társadalmi kialakulása, Budapest 1934 (ďalej FEKETE- NAGY, A.: A Szepesség), 377 s. 2 RUCIŃSKI, H.: Prowincija saska na Spiszu do 1412 roku. Dział Wydawnictw Filii UW w Białymstoku 1983 (ďalej RUCIŃSKI, H.: Prowincija), 474 s. 3 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši. In: ŠTULRAJTEROVÁ, K. (ed.): Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť 1999 (ďalej CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši), str. 77 80. 9

Najvyššia šľachta Spiša Pre túto kategóriu obyvateľstva používajú písomné pramene označenie nobilés. Na Spiši sa prvýkrát používa v roku 1245 vo forme vir nobilis. 4 Tento termín sa rozšíril práve v 13. storočí. Kým pred tatárskym vpádom je jeho používanie zriedkavé, naplno sa presadzuje po druhej konfirmácii zlatej buly v roku 1267. 5 Do tejto skupiny zaraďujeme rody, ktoré vybudovali základy svojich veľkých majetkových domén v priebehu 13. storočia. Ich politický a ekonomický význam presahoval regionálny rozmer a pretrval až do novoveku. Napriek tomu, že sú zaradení do rovnakej váhovej kategórie, majú toho spoločného menej. Medzi spoločné črty patrí kolonizačná činnosť na Spiši v 13. storočí, ktorej sa venovali s rôznou intenzitou. Takisto treba spomenúť aj právne výsady, získané od kráľa za kolonizačné a vojenské služby kráľovi. Rozdiely medzi nimi sa začínajú už pri určení ich pôvodu. Kým u najstaršieho známeho rodu, pánov z Lomnice, je to pomerne jednoduché, u zvyšných nájdu uplatnenie rôzne domnienky a hypotézy. Ďalším podstatným rozdielom sú postoje voči kráľovskej autorite, ktoré odrážali aj ich vzájomné sympatie či antipatie. Medzi rody, ktoré sme zaradili do tejto časti patria už spomenutí páni z Lomnice a neskôr zo šarišskej Brezovice, podľa ktorej dostali aj meno Brezovickí (maď. Berzeviczi). Ich pôvod nám odhaľuje už ich prvá majetková donácia od uhorského kráľa Ondreja II. v roku 1209. Dôvodom na výsadné postavenie, teda zaradenie medzi uhorskú šľachtu, boli služby na diplomatickom poli. V chronologickom poradí prvej hodnovernej písomnej zmienky nasledujú páni z Hrhova Hrhovskí (maď. Görgej), z ktorých sa ešte počas 13. storočia vyčlenila samostatná vetva pánov zo Šváboviec rod Šváby. Prvýkrát sa s nimi stretávame v roku 1255, keď príslušník tohto rodu získava privilégiá uhorskej šľachty. Vzápätí nasledujú ďalšie donácie. Zaujímavosťou hodnou povšimnutia je aj oneskorená kráľovská donácia na ich rodový majetok, ktorá sa uskutočnila až takmer dve desaťročia po jej dokázateľnom držaní. Dôvodom udelenia privilégií pre Hrhovských boli ich účasti v diplomatických posolstvách a ich kolonizačná činnosť. 4 MARSINA, Richard (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava: Sumptibus Consilii nationalis Bratislaviensis, Capitalis Reipublicae Socialisticae Slovacae, editrice Libraria Obzor, 1987 (ďalej CDSl II.) s. 129, č. 194. 5 Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV 1986 (ďalej Dejiny Slovenska I.), s. 266-267. 10

Tretím v poradí (nie však významom, ale iba časom prvej zmienky) sú páni z Markušoviec. O prvých príslušníkoch tohto rodu sa dozvedáme prvýkrát v roku 1264. Okolnosti držby ich rodového majetku sú ešte zahmlenejšie ako u predchádzajúcich Hrhovských. V priebehu 13. storočia im nebolo udelené kráľovské privilégium na Markušovce, ale v roku 1328 pri revízii majetkov toto vlastníctvo uhájili. Hlavným dôvodom donácií pre tento rod boli ich vojenské zásluhy. Na konci každej podkapitoly uvádzame prehľadný rodokmeň všetkých známych členov rodu v 13. storočí. Páni z Lomnice O prvej šľachtickej rodine na Spiši sa dozvedáme v roku 1209. 6 Je to zároveň prvá hodnoverná listina zachovaná v plnom znení vzťahujúca sa na Spiš. 7 Ondrej II. na prosby svojej manželky Gertrúdy a jej bratov Bertolda, kaločskéha arcibiskupa, a Ekberta, biskupa v Bambergu, daroval územie pri rieke Poprad 8 spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Zem najprv vlastnil istý Šebuš a po ňom spomenutý Ekbert. Ten sa dostal do Uhorska v súvislosti s vraždou kráľa Svätej rímskej ríše národa nemeckého Filipa Švábskeho, ktorá sa stala v jeho biskupskom paláci v Bambergu 21. VI. 1208. 9 Keďže sa situácia okolo kráľovraždy v Bambergu postupne vyjasnila, stratil Ekbert o pôdu na Spiši záujem. 10 Preto ju posunul ľuďom zo sprievodu Ondrejovej manželky, kráľovnej Gertrúdy. 11 Dôvodom na donáciu boli rozličné služby 6 MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava: Sumptibus Academiae Scientarum Slovacae 1971 (ďalej CDSl I.), s. 122, č. 154, v preklade MARSINA, Richard (ed.): V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2003 (ďalej Pramene III.), s. 92-93, č. 31. Na tomto mieste chceme upozorniť na faktografickú chybu, ktorá sa objavila v slovenskej edícii citovanej listiny. V čase vydania listiny bol bamberským biskupom Ekbert (biskupom v rokoch 1203 1237) a nie Oto, ako je spomenuté v záhlaví k listine. Došlo iste k zámene s Otom VI., Ekbertovým prastýkom, ktorý bol bamberským biskupom v rokoch 1177 1196. Brat kráľovnej Gertrúdy a kaločského arcibiskupa Bertolda Oto VII. bol vojvodom z Merana. Rodokmeň rodiny kráľovnej Gertrúdy pozri v SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs- Meranier im europäischen Hochmittelalter In: KIRMEIER, J. (ed.): Herzöge und Heilige. (ďalej SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs-Meranier), Regensburg: Pustet 1993, s. 272. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že v Slovenskom diplomatári je totožnosť bamberského biskupa určená správne. CDSl I. s. 123, pozn. 4. k listine č. 154. 7 Pramene III. s. 92. 8 ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Práce Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě IX. Praha a Bratislava: Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě 1932 (ďalej ŠMILAUER, V.: Vodopis), s. 276-8, č. *914, do mapy pre neznáme toky nezakresľuje. 9 SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs-Meranier, s. 72-78. 10 CHALUPECKÝ, I.: Huncovce v stredoveku. In: Z minulosti Spiša, XII, 2004 (ďalej CHALUPECKÝ, I.: Huncovce), s. 25. 11 Ide o jednu z množstva donácií, ktoré vyvolali averziu domácej šľachty nielen proti cudzincom, ale aj voči samotnej kráľovnej. Tá potom vyústila do vraždy Gertrúdy v roku 1213. Dejiny Slovenska I., s. 227. Na tomto mieste chceme upozorniť na faktografickú chybu v poznámke č. 1 na citovanej strane zo 11

v kráľovských posolstvách k pápežovi, cisárom a rôznym kniežatám. 12 Okrem pozemkov mala donácia aj iný rozmer. Obsahovala aj právne výsady. Majetok dostali do dedičnej držby a ľudí, ktorých tam noví majitelia v budúcnosti zhromaždia, smie súdiť iba palatín alebo samotný kráľ. Teda ich vyníma spod právomoci spišského župana. Zaujímavá je ďalšia skutočnosť, o ktorej sa dozvedáme priamo z privilégia Ondreja II. V dôvodoch vytýčenia hraníc sa spomínajú opakované spory susedov. 13 Preto je celkom logické, že v metácii darovaného majetku sa neuvádzajú žiadni susediaci vlastníci, pre ktorých boli hranice, určené akiste ešte na základe ústneho konania, veľmi voľným pojmom. To nepriamo aj dosvedčuje pôvod okolitých šľachticov. Podľa nášho názoru pochádzali z domácich pomerov. V žiadnom prípade to nemohli byť ľudia podobného postavenia ako Adolf so sestrou, pretože im podobní (teda vzdelaní) si so sebou prinášali zvyk písomne zachycovať územné a právne donácie, ktoré výrazne obmedzovali možnosť sporov o pôdu. A práve takéto dokumenty zaiste chýbali okolitým vlastníkom a môžeme povedať, že aj celkovo na Spiši bol tento spôsob zachycovania právneho stavu ešte stále nóvum. Nepriamo to dosvedčuje skutočnosť, že aj privilégium pre Adolfa bolo vyhotovené prijímateľom 14 a aj predmetný majetok obišiel človek, ktorý pochádzal zo sprievodu rodiny Andechs- Merano. Donáciu na územie pri rieke Poprad konfirmoval dvakrát Belo IV. Prvýkrát niekedy pred rokom 1246. 15 Táto listina sa však stratila. Dozvedáme sa o tom z druhého potvrdenia z 8. septembra 1246. 16 synovia Rudigera, ktorý bol zaťom spišského prepošta Adolfa. 17 O konfirmáciu žiadali bratia Rikolf a Herman, Na tomto mieste sa so spomenutým Hermanom stretávame v prameňoch poslednýkrát. Pri každej ďalšej zmienke o Rikolfovi sa ako jeho brat spomína istý syntézy slovenských dejín. Uvádza sa tam, že prepošt Adolf s príbuzenstvom sú predkovia pánov z Hrhova. Adolfova sestra so svojím manželom Rudigerom sú najstaršími známymi predkami rodiny Brezovických Berzeviczy. CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s. 26. 12 ad dominum papam, quam imperatores et diversos principes, CDSl I. s. 122, č. 154. 13 controversia sepius repetita, CDSl I. s. 122, č. 154. 14 Pramene III. s. 92. 15 CDSl II. s. 148, č. 216*. 16 CDSl II. s. 155-6, č. 223. 17 Zachorowski a podľa neho aj M. Slivka konštatujú, že prepošt Adolf bol dedo, a teda priamym predkom Rikolfa a Hermana. Robia to na základe formulácie v konfirmácii Bela IV., ktorá určuje príbuzenský vzťah bratov Rikolfa a Hermana k Adolfovi, ako...nepotes Adolphi, prepositi de Chypus..., čo je možné preložiť aj ako vnukovia aj ako synovcovia. Viac svetla do problému nám vnáša ďalšie znenie listiny, ktoré určuje vzťah Adolfa k spomenutým bratom. Podľa neho dal otec Bela IV. privilégium...ipsorum avunculo et matri..., teda ich strýkovi a matke. SLIVKA, M.: Kristianizačný proces na Spiši. In: Z minulosti Spiša, IX-X, 2001/2002, s. 33. 12

Polan. Na základe písomných prameňov sa javí stotožnenie Hermana s Polanom ako celkom logické. 18 Išlo pravdepodobne o jeho prezývku. Prvú zmienku o Polanovi nachádzame v listine Bela IV. z 15. júla 1251, ktorou kráľ dáva premonštrátom v Turci okrem iných majetkov aj Veľký Slavkov a dedinu pri kostole sv. Alžbety, 19 ktorá sa v roku 1269 spomína už ako Kežmarok. 20 Obaja bratia sa spomínajú v metácii Kežmarku ako susedia od západu. 21 O ďalších osudoch rodového majetku pánov z Veľkej Lomnice sa dozvedáme z listiny spišského prepošta Mateja z roku 1257. 22 Ide o rozdelenie dedičného majetku medzi dvoch bratov. Rikolfovi pripadla dedina Lomnica s kúriou a mlynom. Jeho brat Polan získal mlyn na rieke Poprad, ktorý postavil jeho brat Rikolf a dedinu Supch s poliami. Pravdepodobne ide o dnešné Huncovce. 23 Pri tomto rozdelení im asistoval ich príbuzný Demetrius. Pod spomenutú listinu pripojili svoje pečate na potvrdenie rozdelenia aj spišskoštiavnický opát Albert a gróf spišských Sasov Goblin. O susedstve s Kežmarkom sa znova dozvedáme v roku 1270, keď spišský prepošt Mutimír, spišský župan Michal, spišskoštiavnický opát Albert a Spišská kapitula dosvedčujú dohodu medzi bratmi Rikolfom a Polanom a hosťami z Kežmarku ohľadom sporného poplužia na spoločnej hranici, 24 ktorá sa nanovo vytyčuje. 25 Prvé majetkové donácie pre bratov z Lomnice sú nám známe až na počiatku sedemdesiatych rokov. V roku 1272 obdržal komes Polan od kráľa Štefana V. územie pri Kežmarku. Konkrétnejšie 9. februára toho roku kráľ zdržiavajúci sa v Šariši prikazuje Spišskej Kapitule, aby poslala svojho človeka ako svedka k vovedeniu Polana do nového majetku. Voviesť ho mal Jordan, kastelán Spišského hradu. 26 O deň neskôr, 10. II., kráľ listinou povolil Polanovi osídľovať darované územie les pri Kežmarku a od vrchu Galeas až k bráne v poľskom pohraničí pri rieke Poprad. 27 Presnejšie možno 18 CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s. 26. 19 CDSl II. s. 256-8, č. 370. 20 JUCK, Ľ. (ed.): Výsady miest a mestečiek na Slovensku I. (1238 1350), Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV 1984, s. 51-2, č. 37. 21 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 278-9, č. *915A. 22 CDSl II. s. 406-7, č. 586. 23 CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s. 26. 24 BÁRDOSSY, J. (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis I., Leutchoviae, 1802 (ďalej Suppl I.), Errata corrigenda. 25 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 279, č. *915B. 26 SZENTPÉTERY, Imre (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica I/1. Budapestini: Sumptibus Academiae Litterarum Hungaricae 1923 (ďalej RA II/1.), s. 133-134, č. 2154. 27 silvam iuxta metas ville Keysmarch vocate existentem a monte Galeas vocato usque portam in confinio Polonie iuxta fluvium Paprad, RA II/1. s. 134, č. 2155. 13

povedať, že les sa nachádza na pravom brehu rieky Poprad medzi katastrom Kežmarku a zásekmi na uhorsko-poľskej hranici. Na tomto darovanom území neskôr vznikla dedina Krížová Ves. 28 Presnejšie možno povedať, že severnou hranicou darovaného lesa bol Holumnický potok. K tomuto tvrdeniu nás oprávňuje skutočnosť, že v roku 1288 daroval kráľ Ladislav IV. Andrejovi, synovi komesa Polana, zem pri potoku Lomnica. V listine sa výslovne píše, že Andrej už vlastnil polovicu lesa, ktorej hranice siahali až k tomu potoku a kráľ mu dáva aj les na druhej strane spomenutého potoka. 29 Od Štefana V. sa dočkal donácie aj Rikolf. Išlo o časť zeme v Žehre. 30 Nevieme presne, kedy sa tak stalo, pretože jedinú informáciu o tomto akte nám poskytuje až potvrdenie tejto držby od Ladislava IV. z konca roka 1272. 31 Ponechanie vo vlastníctve prebehlo v atmosfére hroziacej anarchie, ktorá vyplynula z nestabilných pomerov v Uhorsku, keďže Ladislav vládol spočiatku len formálne. 32 Na trón sa dostal ako deväťročný po krátkej vláde a nečakanej smrti svojho otca Štefana V. v lete roku 1272. Komesa Rikolfa voviedol do majetku spišský župan Roland za svedectva Spišskej Kapituly, ktorá o tom informovala kráľa svojou listinou z 16. XII. 1272. 33 O okolnostiach donácie spomenutej zeme svedčí aj spor, ktorý povstal medzi komesom Rikolfom z Lomnice na jednej a bratmi Michalom a Andrejom, synmi Petra zo Žehry, na strane druhej ohľadom vlastníctva predmetnej pôdy. Rozhodnutie, ktoré vyniesli desiati arbitri (piati za každú stranu), potvrdil svojou listinou spišský prepošt Jakub 18. novembra 1284. 34 Podľa rozsudku mala byť zem vrátená Michalovi a Andrejovi, pretože predtým patrila ich predkom. Ale ako náhradu majú vyplatiť Rikolfovi 24 hrivien striebra (polovicu v striebre a druhú v adekvátnej náhrade, teda pravdepodobne v naturáliách) v troch termínoch (⅓ na Hromnice, ⅓ na sv. Juraja a ⅓ na sv. Jána Krstiteľa). Kompenzáciu majú vyplatiť priamo Rikolfovi pred Spišskou 28 BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice 1985 (ďalej BEŇKO, J.: Osídlenie), s. 152. 29 nobis fideliter exhibuit quandam silvam nostram regalem iuxta fluvium Lomnycha, qui fluit de Scemene cujus silve termini usque ad prefatum fluvium procurrunt, distinguebatur et idem Andreas usque ad prefatum fluvium dimidietatem dicte silve ex nostra collacione dinoscebatur possidere, dedimus et contulimus eidem, tam ex ista parte fluvii, quam ex alia memorati, perpetuo possidendam, Suppl I. s. 339-40, č. LXXVII. 30 particulam terre de Sygra, quam ex collacione domini regis Stephani se asserit pacifice possidere, Suppl I. s. 316. 31 Suppl I. s. 315-9, č. LXXII., lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 205, č. *727Da, mapa s. 197, č. 46. 32 Dejiny Slovenska I., s. 235. 33 Suppl I. s. 316-7, listina je inzerovaná v listine č. LXXII. 34 FEJÉR, Georgius (ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I XI. Budae, 1829 1844. (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej CDH), VII/5. s. 462-464, č. CCXC. 14

Kapitulou alebo jej samej. Ak by nezaplatili určenú sumu, zem by pripadla späť Rikolfovi. Rikolfa zastupovali v spore istý Arnold Malý, komes Ján z Hrhova, Ján - richtár z Levoče, Henrich z Hrabušíc a Tylo - richtár z Belej. 35 V roku 1285, niekedy po 24. júni, 36 Spišská kapitula potvrdila svojou listinou, že Michal a Andrej, synovia Petra, spišskí kopijníci, zaplatili, čo museli a Rikolf im odovzdal všetky listiny ohľadom tej zeme. 37 Je zaujímavé, prečo bola pôda vrátená právoplatným vlastníkom až 12 rokov po jej nezákonnom darovaní a ešte zaujímavejšie je, prečo bola predmetom donácie pôda, ktorá mala svojho vlastníka. Jediné prijateľné riešenie je hľadať odpoveď vo feudálnej anarchii, ktorá lomcovala Uhorskom v polovici sedemdesiatych rokov 13. storočia. Potvrdenie držby pre Rikolfa v roku 1272 si akiste vyžiadala situácia, v ktorej páni z Lomnice, ak mali byť oporou kráľovej strany na Spiši, potrebovali hmatateľný dôkaz kráľovej priazne. Potom však stojí otázka, prečo došlo teda k revízii. K ďalšiemu rozšíreniu majetku komesa Polana došlo v súvislosti s nepokojmi na Spiši. Konkrétne s druhou vzburou spišského župana Rolanda v roku 1277. Ten okrem iného obsadil aj Marcelov hrad pri Letanovciach. Späť ho vydobyl komes Polan. To bolo aj dôvodom, prečo mu kráľ Ladislav daroval dedinu Vlkovú a zem Pokoj. Stalo sa tak 10. októbra v roku 1278. 38 Táto donácia je poslednou priamou zmienkou o Polanovi. Nepoznáme presne dátum jeho smrti. Ak chceme byť absolútne presní, môžeme povedať, že sa tak stalo niekedy medzi 10. októbrom 1278 a 27. aprílom 1285, keď Spišská kapitula dosvedčuje rozdelenie majetku medzi komesom Rikolfom a Andrejom, synom komesa Polana. Je pravdepodobné, že delenie majetku nasledovalo krátko po Polanovej smrti. Z toho teda vyplýva, že Polan zomrel niekedy krátko pred rokom 1285 a nie až začiatkom 90. rokov ako sa domnievali niektorí bádatelia. 39 Okrem toho v roku 1285 došlo ešte k menšej akvizícii k Rikolfovej rodovej držbe. Keďže obyvatelia Matejoviec pri Poprade neboli pre svoju chudobu schopní 35 Qui quidem arbitri ex parte Comitis Ricolphi quinque Arnoldus scilicet paruus, Comes, Johannes de Gargou, Johannes Judex de Lucha (Leucha) Henricus de Kapusdorf, et Tylo Judex de Bela, fuerunt, CDH VII/5. s. 463. 36 keďže sviatok sv. Jána Krstiteľa (24. júna) bol posledným výplatným termínom dohodnutej náhrady. 37 CDH VII/5. s. 465-466, č. CCXCII. 38 DL 40 139, RÁBIK, V.: Spišské falzum k roku 1250. Ku kritike a interpretácii najstarších prameňov o Marcelovom hrade při Hrabušiciach. In: Slovenská archivistika XXXVI, 2001, 2 (ďalej RÁBIK, V.: Spišské falzum), s. 38. 39 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s. 77-8. 15

platiť daň z polí, ktoré ležali medzi ich dedinou a Rikolfovým majetkom, rozhodli sa mu ich predať. Ten im za ne zaplatil 24 hrivien čistého striebra. 40 Vráťme sa však k opätovnému deleniu majetku pánov z Veľkej Lomnice. Je to už druhé delenie, ktoré prebehlo u pánov z Lomnice. To je datované 27. apríla 1285. 41 V tomto rozdelení na rozdiel od prvého v roku 1257 sa v prípade dedičného majetku vymenúvajú iba tie časti, ktoré pripadli Andrejovi, synovcovi komesa Rikolfa. Okrem majetkov zdedených od svojho otca mu prenechal Rikolf aj mlyn na rieke Poprad, zvaný Toremolma, a ⅓ lúky pri potoku Belá. 42 V listine je opísaná aj metačná čiara, 43 ktorá rozdeľuje rodový majetok získaný od Ondreja II. v roku 1209. Okrem toho si podobne rozdelili aj dediny Vlkovú a Torysu. Teda vtedy už museli Torysu vlastniť. Z toho vyplýva, že výmena medzi komesom Rikolfom a komesom Marcelom (Marsilius) sa už uskutočnila a potvrdenie Spišskej kapituly o tejto transakcii datované 8. mája 1285 44 bolo vykonané dodatočne, teda datum sa časovo nezhoduje s actum. Zisk majetku Torysa od komesa Marsilia nebol pre rod z Lomnice prvou majetkovou akvizíciou v povodí rieky Torysy. Ešte skôr tam získali majetok výmenou od Detrika, grófa spišských Sasov. Stalo sa tak v roku 1274. 18. februára Spišská kapitula dosvedčila výmenu majetkov. 45 Detrik so svojimi synmi Arnoldom, Fridrichom, Jordanom a Hermanom prenechali Rikolfovi a Polanovi svoju dedinu Torysa a na oplátku dostali dedinu Nadost, zem Micha a k tomu 14 hrivien striebra. Oba majetky je veľmi obtiažne lokalizovať. 46 Dedina Nadost je nám v 13. storočí na Spiši známa len jedna. Ide o Trsťany pri Hincovciach. Problematickejšia je terra Micha. Tento názov je ojedinelý. Širšie uvažovať si môžeme dovoliť len ak zoberieme do úvahy listinu Spišskej kapituly 40 Suppl I. s. 245-8, č. LIV. 41 Suppl I. s. 233-4, č. LII. 42 CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s. 26. 43 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 276, č. *913, mapa s. 277, č. 61. 44 ŠVECOVÁ, A.: Činnnosť Hodnoverného miesta Spišskej kapituly v rokoch 1260 1314 (Diplomaticko paleografický rozbor) Diplomová práca. Vedúci diplomovej práce: Richard Marsina. Trnava, 2002 (ďalej ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK.), s. 106-7, č. 5. 45 NAGY, E. IPOLY, A. VÉGHELY, D. (ed.): Codex diplomaticus patrius I VIII. Győr, 1865 1873. (I V), Budapest, 1876 1891. (VI VIII). (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej CDP), VIII. s. 160-161, č. 125. 46 Najnovšie ich určil V. Rábik ako Trsťany (Nadost), bez bližšieho určenia, a Stráže pod Tatrami (terra Micha). RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia Acta Carpatho Germanica XIX., Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006 (ďalej RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie), s. 61. 16

z 24. mája 1298. 47 Z nej sa dozvedáme, že komes Jordan, brat komesa Arnolda, so svojimi synmi Mikulášom a Arnoldom, predal časť svojej zeme Nadost komesovi Henchovi, zaťovi biskupa Jakuba, za 35 hrivien striebra. Navyše terra Micha môže byť aj skomolený zápis mena močiara, ktorý sa volá Muchula. Ten sa spomína v metácii zeme Nadasd, teda Trsťany, z ktorej dal v roku 1258 kráľ Belo IV. bratom Goblinovi a Termanovi štyri poplužia za ročný poplatok v zlate. 48 Kráľ Ladislav IV. potvrdil vlastníctvo Torysy komesovi Rikolfovi 23. marca 1288. 49 Dôvodom potvrdenia bolo zničenie pôvodných listín. Podľa Rikolfa ich zničil župan Roland, syn Marka, pri svojej vzbure, keď zajal Rikolfa a jeho bratov. Zaujímavosťou z nášho pohľadu je aj spôsob, ako sú titulovaní obaja bratia z Lomnice pri výmene majetkov. Označenie nobilēs de Scepus však v ich prípade istotne neznamená, že pochádzali z radov miestnych kopijníkov. V roku 1286 kráľ Ladislav IV. potvrdil v držbe časti Pokoja a Vlkovej komesa Rikolfa a jeho synovca komesa Andreja. V stručnej narácii tohto potvrdenia je spomenuté, že sa tak deje za vyliatie krvi Rikolfa, syna Polana, a teda brata komesa Andreja. 50 No už o dva roky neskôr, v druhej polovici roka 1288, Ladislav odňal tú časť Pokoja Rikolfovi a Andrejovi. 51 Daroval ju Marcelovi, synovi Sasa a ten sa zaviazal, že bude platiť za zem pol hrivny zlata. Ide o toho istého Marcela/Marsilia, ktorý už pred 8. májom 1285 získal prvú časť zeme Pokoj. 52 Následne koncom roka 1288 alebo začiatkom nasledujúceho roka sa komes Rikolf odsúva do pozadia a prenecháva majetky najmä v Šariši svojim synom. V listine Spišskej kapituly z 5. apríla 1289, ktorou oznamuje hranice majetku Torysa už nevystupuje Rikolf, ale jeho dvaja synovia, magister Kokoš a Ján. 53 Zem obišiel Peter, syn Šimona z rodu Tekule, a svedkom z kapituly bol kanonik Marek. Vzápätí Rikolf prenechal les Ruda 54 na kolonizáciu Teodorovi a Ľudovítovi z Mlynice. Stalo sa tak 10. apríla 1289. 55 Na tomto území vznikla dedina Lendak. 56 47 WENZEL, Gusztáv (ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus I XII. Pest, 1860 1874. (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej CDAC), X. s. 320-321, č. 206. 48 ad paludem, que Muchula dicitur, CDSl II. s. 415, č. 599. 49 Suppl I. s. 326-327, č. LXXV. 50 BORSA, I. SZENTPÉTERY, E. (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica, tomus II., volumina 2-3., Budapest: Akadémiai kiadó 1961 (ďalej RA II/2-3.), s. 367-368, č. 3404. 51 RA II/2-3 s. 395-396, č. 3497. 52 RÁBIK, V.: Marcelov hrad na Spiši a okolnosti jeho držby v stredoveku. In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003 (ďalej RÁBIK, V.: Marcelov hrad.), s. 310-311. 53 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s. 111-114, č. 9., niektoré lokálne názvy sú však nesprávne určené. 54 Lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 281, č. *923 A, mapa s. 277, č. 61. 55 CDAC IX. s.516-517, č. 373. 17

Rikolfovu smrť dosvedčuje ešte jeden dokument. 1. mája 1290 Spišská kapitula svojou listinou dosvedčuje rozdelenie majetkov pánov z Veľkej Lomnice. 57 Andrejovi, synovi Polana, pripadli Huncovce, mlyn Toremolma, ½ Vlkovej a dediny Krížová Ves a Výborná. Lomnica, 2. polovica Vlkovej, Lendak, Gybart, Psiare a Torysa pripadla Rikolfovým synom. Okrem nám už známych magistra Kokoša a Jána sa spomínajú aj ich ďalší bratia Rikolf, Henrich a Macow. V závere listiny je ustanovenie, že každý, kto by chcel revidovať dohodnuté rozdelenie, musí vyplatiť 1000 hrivien striebra. Už v roku 1294 predali magister Kokoš a Ján, synovia zomrelého komesa Rikolfa, polovicu dediny Rakúsy Henchovi, synovi Bertolda z Kežmarku za 50 hrivien striebra. 58 S druhou polovicou naložili rovnako. Z listiny Spišskej kapituly datovanej 8. novembra 1296 sa dozvedáme, že ju predali magistrovi Ladislavovi a Frankovi, synovcom biskupa Jakuba za 75 hrivien striebra. 59 Tí 6. októbra 1295 kúpili od Hencha, syna Bertolda, aj prvú polovicu dediny, 60 a tak sa dostali celé Rakúsy do ich vlastníctva. Ešte v roku 1294 došlo k ďalšej transakcii. Ondrej III. konfirmoval privilégium Bela IV. Leonardovi na zem pri Slovenskom potoku. 61 V ňom sa spomína, že Leonard vymenil časť tej zeme s čiastkou lesa za jedno poplužie a polovicu mlyna, ktoré vydelil Kokoš zo svojho majetku Stará Lesná. K ďalšiemu rozšíreniu majetkov v doline Torysy došlo v roku 1296. Kokoš a Ján, synovia Rikolfa, vymenili svoju dedinu Gybart, ležiacu v Abovskej župe, za majetok Kamenica so synmi Detrika z Kércsu. 62 Tým sa takmer celá oblasť hornej Torysy ocitla vo vlastníctve pánov z Veľkej Lomnice. 63 Okrem správ v súvislosti s majetkovými transakciami sa môžeme oprieť aj o zmienky v listinách, ktoré dosvedčujú rôzne riešenia sporov. V nich sa často objavujú aj páni z Veľkej Lomnice. Je to vynikajúci zdroj, na základe ktorého môžeme určiť presnejšie ich sociálny status. Prvýkrát sa v pozícii arbitrov objavuje komes Rikolf. Z listiny Bela IV. z 29. augusta 1263 64 sa dozvedáme, že bol účastný pri rozdelení zeme zlatníka Štefana, ktorej 56 BEŇKO, J.: Dedinská kolonizácia, s. 43-44. 57 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s. 115-117, č. 11. 58 CDP VI. s. 403-404, č. 297. 59 CDP VII. s. 251-252, č. 206. 60 CDP VII. s. 244-245, č. 199. 61 Suppl I. s. 376-380, č. LXXXVI. 62 CDAC X. s. 226-228, č. 153. 63 RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie, s. 62. 64 RA I. s. 414-415, č. 1349. 18

polovicu kráľ ponechal vdove po Eberhardovi a jej synom. Druhá polovica pripadla grófovi spišských Sasov Goblinovi, synovi Lengwarda. Hraničnú čiaru medzi oboma polovicami zeme potom kráľovi oznámili spoločnou listinou opát štiavnického kláštora Albert, spomenutý komes Rikolf a Detrik, syn Arnolda. 65 Bratia Rikolf a Polan sa ako arbitri objavujú v spore o spoločné hranice medzi Sasmi z Iliašoviec a obyvateľmi Draviec. Uzmierenie sporu potvrdila Spišská kapitula svojou listinou z 20. VII. 1271. 66 Komesovia Rikolf a Polan sú v zozname rozhodcov menovaní na prvom mieste. Za nimi sa na druhom mieste menuje gróf spišských Sasov Detrik. Ďalším príkladom je ich účasť ako arbitrov v spore o hranice medzi Spišskou kapitulou a Sasmi zo Spišského Podhradia v roku 1274. 67 V menoslove zúčastnených šľachetných a lepších, 68 prostredníctvom ktorých bolo učinené rozhodnutie, sa spomínajú Rikolf a Polan ako šľachtici 69 a sú menovaní hneď na druhom mieste za opátom zo Spišského Štiavnika. Rovnakým pojmom, teda nobilēs, sú označení aj ďalší traja vymenovaní. Istí Ján (Jaan), Zador a Fyoch. 70 Dôvod, prečo boli vymenovaní osobitne, treba hľadať v ich rozdielnom postavení a vplyve. Aj na základe týchto niekoľkých listín v rozpätí trinástich rokov môžeme konštatovať, že páni z Veľkej Lomnice požívali veľmi vysokú vážnosť v rámci spišskej spoločnosti. Dokazuje to účasť predstaviteľov najvýznamnejších svetských a cirkevných inštitúcií Spiša pri ich právnych záležitostiach. Páni z Veľkej Lomnice boli v 13. storočí najväčšími vlastníkmi pôdy na Spiši. A poťažmo aj najaktívnejšími kolonizátormi. Na ich majetkoch len do roku 1290 vznikli viaceré dediny spomenutá Krížová Ves, Výborná či Lendak. Najväčšia aktivita však nastala až v XIV. storočí. Na záver ešte jedna skutočnosť dokumentujúca výnimočné postavenie pánov z Veľkej Lomnice. Keď Ondrej III. udeľoval 25. septembra 1294 donáciu, resp. vymieňal majetok, obaja adresáti mali držať novú zem takým právom, aké požívali kedysi Polan a Rikolf a teraz požívajú ich synovia. Komes Arnold, syn komesa Detrika, 65 listina ani jej znenie sa nezachovali. zmienka o nej je v listine Bela IV. z 29. VIII. 1263, in litteris Alberti abbatis de Scepus, Rikolphi comitis et Detrici filii Arnoldi inspeximus RA I. s. 414-415, č. 1349. 66 Suppl I. s. 106-7, č. XXVIII. 67 RA II/2-3. s. 95-97, č. 2518. 68 nobilibus et melioribus, RA II/2-3. s. 95-97, č. 2518. 69 Rykolpho et Polono nobilibus, RA II/2-3. s. 95-97, č. 2518. 70 K nim samotným sa vrátime na inom mieste. 19

dostal na výmenu za Plaveč Švábovce 71 a magister Eliáš, syn komesa Farkaša zo Zurčaku, dostal les pod Kráľovou hoľou. 72 V prípade tejto rodiny pozorujeme proces, v ktorom sa z členov sprievodu kráľovnej Gertrúdy stali najväčší pozemkoví vlastníci a najvplyvnejším rodom na Spiši nielen v 13. storočí. Najväčší majetkový rozmach zažili páni z Lomnice za vlády Štefana V. a jeho syna Ladislava IV. Napriek tomu, že pomáhali kráľovi Ladislavovi potláčať feudálnu anarchiu na Spiši v roku 1277, využívali ju aj vo vlastný prospech. Ako príklady môžu slúžiť akvizície Rudníka pri Žehre a zeme Pokoj. Oba majetky museli neskôr vrátiť ich pôvodným, resp. právoplatným vlastníkom. Za vlády Ladislava IV., resp. jeho matky, začali vo väčšej miere presúvať ťažisko svojich majetkov mimo Spiša do údolia Torysy. V tomto období kulminuje aj kolonizátorská činnosť. Dôkazom je aj spomínané delenie z roku 1290, keď sa spomína niekoľko novozaložených dedín. Absencia kráľovských donácií z deväťdesiatych rokov 13. storočia pre pánov z Lomnice dala vzniknúť predpokladu o ich ústupe z predných spoločenských priečok za vlády Ondreja III. 73 Nám neostáva nič iné, len súhlasiť. Do akej miery boli v úzadí za vlády posledného Arpádovca, do takej miery bolo pre nich úspešné 14. storočie. Pri takomto významnom rode je trochu zarážajúce, že okrem Adolfa, prvého známeho spišského prepošta, nepoznáme žiadneho príbuzného rodiny Brezovických, ktorý by bol členom Spišskej kapituly alebo zasvätenou osobou.? Adolf (spišský prepošt)? Rudiger Rikolf Herman (Polan) Kokoš Ján Rikolf Henrich Macow Andrej Rikolf Páni z Hrhova O prvých majetkoch pánov z Hrhova na Spiši nemáme také jednoznačné správy ako o začiatkoch pánov z Veľkej Lomnice. Na ich germánsky (nemecký) pôvod poukazujú mená všetkých známych členov rodu v 13. storočí. Ich príchod možno klásť do súvisu s nemeckou kolonizáciou Spiša po tatárskom vpáde v roku 1241. Ich rozsiahla kolonizačná činnosť a častý výskyt členov rodiny vo funkcii grófa spišských 71 CDP VIII. s. 341-342, č. 283. 72 Suppl I. s. 382-385, č. LXXXVII. 73 RÁBIK, V.: Spišský župan Bald(uin) (1290 1301) a spoločenské pomery na Spiši za vlády posledného Arpádovca. In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006 (ďalej RÁBIK, V.: Bald), s. 36. 20

Sasov viedli bádateľov k predpokladu ich meštianskeho alebo lokátorského pôvodu. 74 No je pravdepodobnejšie, že síce už počas ich príchodu do Uhorska boli šľachticmi, neboli však prijatí medzi domácu šľachtu v duchu ustanovenia obnovenej zlatej buly v roku 1231. Podľa nej sa medzi domácu šľachtu nemali prijímať ľudia, ktorí neboli ochotní stať sa natrvalo obyvateľmi kráľovstva. 75 Hrhovskí boli prijatí do radov domácej šľachty v päťdesiatych rokoch po tom, čo preukázali ochotu natrvalo sa usadiť v Uhorsku a slúžiť záujmom krajiny. Prvým známym predkom rodu je komes Arnold. Prakticky o ňom vieme iba toľko, že mal pravdepodobne dvoch synov. Prvým bol komes Jordan a druhým komes Detrik. Od Jordana zostupuje rod toporských a hrhovských pánov z Hrhova a od jeho brata odvodzuje svoj pôvod spišský rod Šváby, ktorý sa vyčlenil na prelome 13. a 14. storočia. 76 Jordanova vetva O samotnom Jordanovi sa dozvedáme prvýkrát z donácie Bela IV. z roku 1256. 77 Kráľ mu udelil les na oboch stranách rieky Poprad a medzi uhorskými zásekmi a poľským konfíniom. 78 Do držby ho voviedli Detrik, syn Mika, spišský župan a Albert, spišskoštiavnický opát. Dôvodom na udelenie majetku bola účasť komesa Jordana v posolstvách v Haliči a Poľsku. 79 Ďalším dôvodom bola Jordanova kolonizačná činnosť na Spiši. Komes Jordan dostáva okrem hmotných statkov aj privilégiá právneho charakteru. Kráľ mu udeľuje slobody, akými držia svoje majetky všetci šľachtici v Uhorsku, 80 a so svojimi dedičmi je vyňatý spod právomoci spišského župana. Rovnako smie súdiť spory medzi svojimi poddanými (iobagiones), ktorých zhromaždí na darovanom majetku, vrátane hrdelných zločinov. Túto donáciu, majetkovú i právnu, pokladáme za oficiálne začlenenie rodiny Hrhovských do radov domácej šľachty, ako sme sa o tom zmienili vyššie. 74 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s. 79. 75 Dejiny Slovenska I., s. 269. 76 GÖRGEY, A.: A Toporci és Görgői Görgey Nemzetség Történetéből, Spišská Nová Ves 1908, s. 5. CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s. 79. 77 CDSl II. s. 382-3, č. 550. 78 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 282, č. *925 A, nezakreslené do mapy ako neurčité. 79 in Rutheniam et Poloniam, CDSl II. s. 382. 80 eaque libertate, qua omnes nobiles regni nostri suas possessiones possident atque tenent, CDSl II. s. 382. 21

Belo IV. územie darované v roku 1256 znovu daroval Jordanovým synom Arnoldovi, Jánovi a Eliášovi 7. decembra 1260. 81 Stalo sa tak pravdepodobne preto, že komes Jordan z Hrhova umrel niekedy medzi rokmi 1256 1260. Do majetku ich voviedol kastelán Spišského hradu Štefan. Vladimír Šmilauer v mapovej lokalizácii darovaného územia doň zahrnul aj oba brehy Holumnického potoka. 82 Avšak na základe donácie Ladislava IV. pre Andreja, syna Polana, z roku 1288 predpokladáme, že juhozápadná hranica majetku darovaného Jordanovým synom v časti na pravom brehu rieky Poprad prechádzala o čosi vyššie, t.j. severovýchodnejšie. Okrem spomenutých troch synov mal komes Jordan aj jednu dcéru. Tá mala za manžela Kuncha, ktorý v roku 1255 83 dostáva zem Miloj s lesom na oboch stranách Hornádu, v hraniciach, ako ich opísal magister Aba. 84 Územie sa rozprestiera od zaniknutej stredovekej dediny Miloj pri Spišskom Hrušove až po rieku Hnilec (cca 20 km). Táto donácia je prvá hodnoverná zmienka o členoch rodiny z Hrhova. Tento dar si Kunch vyslúžil v posolstvách kráľa nielen v Uhorsku, ale aj mimo kráľovstva a aj za vernosť korune, ktorú prejavoval od detstva. Okrem pôdy získava Kunch aj slobody, akým sa tešia naozajstní a prví šľachtici kráľovstva. 85 To znamenalo, že Kuncha a jeho dedičov smie súdiť iba kráľ a nikdy nie župan. Navyše Kunch dostáva právo súdiť v budúcnosti tam usadených svojich poddaných (iobagiones) vo všetkých prípadoch, ktoré povstali medzi nimi, vrátane vrážd, podvodov, lúpeží či vyliatí krvi spolu s menšími kauzami. 86 Dôvody donácie a udelené privilégiá sú prakticky zhodné s tými, aké obsiahol jeho svokor v roku 1256. Trochu sa pozastavíme pri okolnostiach vlastnenia dediny Hrhov. S istotou môžeme povedať, že ju vlastnil už komes Jordan pred rokom 1260. A ako sa dozvedáme z listiny spišského prepošta Mutimíra z roku 1278, postavil tu Jordan aj kostol k úcte Panny Márie. Prepošt Mutimír len potvrdil rozhodnutia svojho predchodcu prepošta Mateja, ktorý pridelil cirkevné desiatky zo zeme Jordana a dediny Slovákov z Hrhova kostolu Panny Márie. 87 Farár má platiť prepoštovi katedratikum, ako zvyknú platiť ostatní farári. 88 Stalo sa tak na prosby komesa Arnolda a jeho bratov. Ide 81 CDSl II. s. 463-4, č. 665. 82 lokalizácia ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 282 a 284, č. *925 B, mapa s. 277, č. 61. 83 CDSl II. s. 342-4, č. 493. 84 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 198-9, č. *71.11, mapa s. 197, č. 46, v mape zakreslená len severná časť. 85 qua veri et primi regni nostri nobiles gratulantur, CDSl II. s. 343. 86 homicidia videlicet furta, latrocinia et effusiones sanguinum cum causis minoribus, CDSl II. s. 343. 87 CDP VI. s. 237-238, č. 169. 88 prout aly plebani soluere consueuerunt, CDP VI. s. 237-238, č. 169. 22

o klasický príklad tzv. vlastníckeho kostola rozšíreného v západnej Európe, ktorý ani na Spiši nie je ojedinelý. 89 Post farára v tomto kostole zastával člen dynastie určený na cirkevnú dráhu. Doklady o tom máme z roku 1294, keď farárom v Hrhove bol vnuk Jordana, Jordan. 90 Zároveň bol aj kanonikom Spišskej kapituly. Stal sa ním v roku 1282, pravdepodobne ešte bez akýchkoľvek svätení. 91 Na meštiansky pôvod Hrhovských poukazuje už spomínané zastávanie úradu grófa spišských Sasov, ktorý bol volený zástupcami miest združených v Provincii spišských Sasov. 92 Prvým členom rodu zastávajúcim túto funkciu bol už spomínaný Jordanov brat Detrik. Dokázateľne bol vo funkcii 20. júla 1271 93 a 18. februára 1274. 94 Pravdepodobne v tom roku Detrik zomiera, pretože v listine župana Rolanda z 15. júla sa spomína ako gróf spišských Sasov Arnold a medzi arbitrami sa spomína aj Detrikov syn Arnold. Arnolda, ktorý je spomenutý ako gróf, stotožňujeme so synom Jordana. Je to jediná listina, v ktorej sa spomína v tejto funkcii a vôbec jediná, v ktorej sa spomína Arnold, syn Jordana, od roku 1260 ako žijúci. V listine Spišskej kapituly z 26. IX. 1296 sa spomína už jeho syn komes Ján. 95 Komes Arnold má v tejto listine prímenie Veľký. Ide o spor medzi vetvami Jordana a Detrika o hranice územia pri rieke Poprad. Dedina Kyrig (Vojňany) pripadla komesovi Jánovi. Ďalšie meno späté s úradom grófa je Henno. Spomína sa v listine župana Rolanda, riešiacej spor medzi Sasmi z Ruskinoviec a Spišskou kapitulou, vydanej koncom augusta 1277. 96 Ak by sme prijali čítanie mena Henno ako Hannus, teda Ján, môžeme ho stotožniť s Jánom, ďalším synom komesa Jordana. Nepriamo by to dokazovalo aj meno jeho brata Arnolda, ktorý už nebol opätovne zvolený do tejto funkcie. 97 Táto možnosť je však len hypotézou a predkladáme ju na zváženie. Okrem tejto možnej zmienky sa komes Ján, syn komesa Jordana, objavuje aj v niekoľkých listinách. Prvýkrát ako jeden z rozhodcov v spore Sasov z Iliašoviec 89 Situácia je akiste analogická s tou, keď v roku 1245 žiadal šľachtic Ján spišského prepošta Mateja o povolenie postaviť na svojom pozemku kostol. CDSl II. s. 129, č. 194. 90 CDP VI. s. 408, č. 302. 91 Suppl I. s. 223-224, č. XLVIII. 92 CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši In: Sborník archivních prací, XIII, 1963 (ďalej CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy), s. 134. 93 Suppl I. s. 106-107, č. XXVIII. 94 CDP VIII. s. 160-161, č. 125. 95 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s. 120-122, č. 15. 96 Suppl II. s. 14-15, č. X. 97 Grófi spišských Sasov boli volení v ročných intervaloch. CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy, s. 134. 23

1278. 107 Po tom, čo sa Spiš dostal do rúk kráľovnej Alžbety, začalo sa s majetkovou s obyvateľmi Draviec v roku 1271. 98 Potom ako jeden z prostredníkov dohody medzi komesom Eliášom a dedinčanmi v Hrhove v roku 1280. 99 A opäť potom o rok neskôr ako svedok v listine spišského prepošta Mutimíra. 100 Poslednou zmienkou priamo o komesovi Jánovi je listina biskupa Jakuba z roku 1284, v ktorej znova vystupuje ako arbiter pri riešení sporu komesa Rikolfa s kopijníkmi pri Žehre. 101 V ďalších dvoch listinách sa komes Ján spomína iba ako otec. Biskup Jakub svojou listinou zo 6. októbra 1294 povolil na žiadosť Jánových troch synov a ich švagra, podolínskeho dedičného richtára, postaviť kaplnku v Lomničke. 102 Ako prvý syn sa spomína už zmienený Jordan, farár v Hrhove a kanonik. Ďalší dvaja sú Július (Gula Gyula) a Arnold. Podolínskym richtárom bol dokázateľne Henrich, ktorý bol pravdepodobne rytierskeho alebo šľachtického pôvodu. Ten žil ešte v roku 1312. 103 V ďalšej listine z roku 1296 ohľadom sporu s Detrikovou vetvou sa ako Jánovi synovia spomínajú Július a Arnold (Arnas). 104 Tretím synom komesa Jordana bol komes Eliáš. K jeho osobe sa nám zachovalo najviac správ. Po donácii z roku 1260 sa prvýkrát objavuje v prameňoch v polovici roka 1278, keď dostal komes Eliáš, syn komesa Jordana, dedinu Hrhov do dedičnej držby. Nepochybne rodina držala dedinu Hrhov už pred rokom 1260, keď sa spomína komes Jordan ako z Hrhova. 105 Písomnú donáciu však máme dochovanú až z polovice roka 1278 od kráľa Ladislava IV. 106 Voviedol ho komes Kulucz, kráľovský taverník. On a jeho dedičia však museli odvádzať z tejto zeme ročný poplatok vo výške jedného ferta zlata na deň sv. Martina (11. XI.). V duchu predchádzajúcich výsad je aj Eliáš vyňatý spod právomoci spišského župana. Spišská kapitula dosvedčila donáciu Ladislava IV. svojou listinou z roku revíziou, ktorú v mene kráľovnej vykonávali jej taverník Dominik a kancelár magister 98 Suppl I. s. 106-107, č. XXVIII. 99 Suppl I. s. 323-325, č. LXXVI. 100 Suppl I. s. 221-2., č. XLVII. 101 CDH VII/5. s. 462-464, č. CCXC. 102 CDP VI. s. 408, č. 302. 103 BEŇKO, J.: Problém pravosti podolíneckej listiny In: Slovenská archivistika III, 1968, 2, s. 319, SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I II. Bratislavae: Sumtibus Academiae Scientarum Slovacae 1980, 1987, 651 s., 634 s. (ďalej RDSl), I. s. 422, č. 982. 104 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s. 120-122, č. 15. 105 de Gyrgow, CDSl II. s. 463. 106 Suppl I. s. 119-120, č. XXXI. 107 CDP VI. s. 237, č. 168. 24