Univerzita Palackého v Olomouci Filozofická fakulta, Katedra dějin umění. Zuzana Ludiková Hortus Musarum dizertačná práca

Univerzita Palackého v Olomouci Filozofická fakulta, Katedra dějin umění Zuzana Ludiková Hortus Musarum dizertačná práca Bratislava 2015

Školiace pracovisko Katedra dějin umění, Filozofická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci Školiteľ prof. PhDr. Ladislav Daniel, Ph.D. Čestné vyhlásenie Čestne vyhlasujem, že predloženú prácu som vypracovala samostatne na základe mojich vedomostí a uvedenej literatúry. V Bratislave, 11.11.2015

Obsah I. časť Úvodom... 1 1. Uhorské kráľovstvo v dynastickej monarchii Habsburgovcov v 16. storočí... 7 1.a) Uhorský panovnícky dvor v dynastickej monarchii Habsburgovcov... 13 1.b) Uhorská kráľovská rada... 21 1.c) Snem, najmasovejší inštrument stavovskej obce... 27 2.Miestodržiteľstvo... 32 2.a) Miestodržiteľ Alexej I. Thurzo... 38 2.b) Miestodržiteľ arcibiskup, hlavný kancelár Pavol Várday... 44 2.c) Miestodržiteľ biskup, kancelár František Újlaky... 49 3. Miestodržiteľ arcibiskup Mikuláš Oláh... 54 3.a) Rezidencie a panstvá Mikuláša Oláha... 60 3.b) Dvor Mikuláša Oláha... 68 3.c) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha... 74 3.d) Prešporský arcibiskupský palác počas korunovácie... 80 4. Miestodržiteľstvo uhorských záležitostí... 84 4.a) Sídla a dvor miestodržiteľa a administrátora biskupstva Pavla Abstemia... 88 4.b) Sídla a dvor miestodržiteľa arcibiskupa Antona Vrančiča... 94 4.c) Záhrada múz miestodržiteľa, biskupa, prepošta Štefana Radéczyho... 99 4.d) Sídlo a dvor miestodržiteľa biskupa Juraja I. Draskovicha Trakostyániho... 107 5. Záverom alternatívy... 110 5.a) Vlastníctvo a správa Prešporského hradu... 116 5.b) Rodiace sa regionálne svetské centrum... 123 5.c) Rodiace sa regionálne cirkevné centrum... 130 II. časť Dokumentácia 1. Posmrtný súpis Mikuláša Oláha v Prešporku... 136 2. Posmrtný súpis Mikuláša Oláha v Trnave... 159 3. Zoznam dvora Mikuláša Oláha... 175 4. Súpis Prešporského arcibiskupského paláca za Štefana Radéczyho... 178 5. Posmrtné súpisy Juraja Draskovicha v Prešporku... 185 6. Zoznam dvora Zachariáša Mossóczyho... 195 Obrazová príloha... 206 Pramene... 233 Vydané pramene... 234 Literatúra... 238 Zoznam tabuliek... 262 Zoznam ilustrácií... 262 Register mien... 265 Register miest... 269

Úvodom Uhorsko predstavuje svojou rozlohou i históriou najvýznamnejšiu krajinu cisára. Má natoľko rozmanité prírodné bohatstvo, že môže uživiť aj susedné krajiny. Hľadača pokladov odmeňujú bohaté zlaté a strieborné žily; skoro všetky kovy sa tu nachádzajú. V Uhorsku sa urodí množstvo ovocia a vína, mäsa, rýb a dobytka je dostatok. Ničím človek nestráda, a čo mu chýba, ľahko si zadováži od suseda. Takáto je situácia krajiny v mieri. Akýmkoľvek spôsobom praje príroda Uhrom, takým nepriateľom je ich šťastie, ktoré umožňuje požívať dary prírody, ale ich životy sú v stálom ohrození. 1 Koncom prvej tretiny 16. storočia nastali v Uhorskom kráľovstve rozhodujúce politické, vojenské a kultúrne zmeny. Územie sa stalo dejiskom osmanských dobyvačných záujmov, politické elity rozčlenili Svätoštefanskú ríšu na tri samostatne fungujúce štátne útvary. Krajiny, ktoré sa dostali na pohraničné územia veľkých štátnych útvarov Svätej rímskej ríše a Osmanskej ríše boli postavené pred značne obmedzené alternatívy obrany vlastnej existencie. Predstavy o obrane z vlastných zdrojov mali význam len na úrovni ilúzií. Prijatím habsburskej dynastie na uhorskom panovníckom tróne po bitke pri Moháči (1526) spojili uhorské stavy právneho dediča bývalej regionálnej ríše Uhorskej koruny s dynastickou monarchiou Habsburgovcov. 2 Prijatie cudzej dynastie však akceleroval rozporuplný stav, v ktorom obrana spoločných výsad uhorskej šľachty narážala na očakávanú a vymáhanú oddanú službu panovníkovi. Úsilie o stabilitu vlády rozdelenej medzi panovníka a stavy kládlo na obe strany rôzne ďalšie úlohy, v ktorých sa stretali záujmy a snahy kráľa a rozmanitých formácií stavovskej obce so zmierovacím či s opozičným naladením. Kolektívne vystupovanie stavov na snemoch zostalo základom zemského zákonodarného práva v opozícii voči centralizačným úsiliam habsburskej vlády. Snemy sa stávali udalosťami, na ktorých sa formovali normy politickej kultúry. V Uhorskom kráľovstve okrem počiatočných mesiacov vlády Ferdinanda I. panovníci dynastickej monarchie z pocitu nestability ich vlád obmedzili svoje pobyty v 16. storočí na 1 Z hlásenia benátskeho vyslanca Giovanniho Corrarosu v roku 1574. Ede Wertheimer, Magyarország állapota a XVI. és XVII. században a velenczei követ-jelentések alapján, Századok IX, 1875, č. 10, s. 659 666. 2 Kálmán Benda (ed.), Magyarország történeti kronológiája II. 1526 1848. 3. kiad., Budapest 1989. Ignácz Acsády, Magyarország három részre oszlásának története. 1526 1608. A magyar nemzet története 5. Budapest 1897. Ágnes Várkonyi R., Három évszázad Magyarország történetében. 1526 1790. I. A megosztottság évszázada 1526 1606, Budapest 1999. Evans, R[obert] J[ohn] W[eston], The Making of the Habsburg Monarchy 1550 1700. An Interpretation. Oxford New York 1979. Jozef Baďurík Peter Kónya (edd.), Slovensko v Habsburskej monarchii 1526 1918, Bratislava 2000. Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 32 49. 1

účasť na snemoch. V neurčitom mocenskom priestore bez trvalej rezidencie a panovníckeho dvora osobnou prítomnosťou panovníka nadobúdali všetky udalosti v Uhorskom kráľovstve na krajinskom význame. Prítomnosť kráľa bola fyzickým vyjadrením lénnej závislosti a konštituovala vzťah kráľa a ďalších reprezentantov stavovskej obce na rôznych úrovniach. Spravidla starostlivo plánované a dlho pripravované ceremónie komunikovali sociálnu realitu. Ceremoniálnymi formalitami sa predvádzal symbolický čin, ktorý v praxi neznamenal len účelovú reprezentáciu so symbolickou a rituálnou dimenziou politiky, ale aj uplatňovanie samotného politického života v praxi. Pre človeka včasného novoveku mali zásadný význam rituálne formality nerozlišujúc medzi samotnou politikou a politickou kultúru. 3 Ochota vstupovať do verejného života otvárala možnosti uhorským reprezentantom pôsobiť v zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci zároveň. V personálnom zložení sa prekrývali vrcholné zemské inštitúcie. Aktívne politizujúci uhorskí magnáti pôsobili ako najvyšší úradníci, vytvárali kráľovskú radu, mali hlavné slovo na sneme, boli prísediaci zemských súdov a jeden z nich sa stával i miestodržiteľom kráľa. V časoch neprítomnosti zastupoval panovníka jeho miestodržiteľ, v krátkom 16. storočí v Uhorskom kráľovstve menovaný najskôr z radov uhorských stavov a až od poslednej tretiny zastával túto funkciu príslušník habsburského rodu. 4 Sprostredkovateľská funkcia miestodržiteľstva medzi panovníckym dvorom a rôznymi stavovskými združeniami mala najmä politický ráz, pochopiteľne nechýbala jej tiež kultúrna dimenzia. Prešporok sa postupne stal mestom s nezameniteľnými funkciami, ktoré nemohla nahradiť Viedeň a ani iné mesto, nakoľko sa stal centrom Uhorského kráľovstva (vystriedajúc Budín), sídlom uhorského kráľa a jeho miestodržiteľa (suplujúc Viedeň a Prahu), sídlom arcibiskupa (vystriedajúc Ostrihom) a čiastočným centrom arcidiecézy (spolu s Novými Zámkami) a tiež významom prevažujúci ďalšie hospodárske a kultúrne centrá Uhorského kráľovstva (predovšetkým Trnavu). V kontexte dynastickej monarchie Habsburgovcov, ktorá mala len 3 Kálmán Benda Katalin Péter, Az országgyűlések a kora újkori magyar történelemben, Budapest 1987 (Előadások a Történettudományi Intézetben 6). Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16 17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: István Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, s. 65 87. 4 Győző Ember, A helytartói hivatal történetéhez a XVI. században, in: Lajos Bernát Kumorovitz et al., Emlékkönyv Szentpétery Imre születésének hatvanadik évfordulójának ünnepére, Budapest Pécs 1938, s. 142 156. Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 110 121. 2

dve významné hlavné mestá Viedeň a Prahu, zostal Prešporok prvoradým provinčným mestom. 5 Prešporok sa vďaka nezameniteľnej pozícii v Uhorskom kráľovstve stal zároveň dejiskom nie len lokálneho a regionálneho, ale krajinského a monarchického významu a záujmu vladárskeho patronátu. 6 Za posledné desaťročie boli ozrejmené mnohé aspekty mocenskej reprezentácie panovníkov habsburského rodu v kontexte uhorskej štátnosti prostredníctvom korunovácií v Prešporku a v Šoproni, reprezentácie uhorskej spoločnosti na pohreboch panovníkov či ďalších ceremónií, účasti uhorských politikov na ríšskych snemoch či iných štátnických udalostiach, ako aj využívanie symbolov suverenity. 7 Predkladaný prehľad mapuje priestor umeleckej reprezentácie spojenej s držbou a výkonom moci na najvyššej úrovni v Uhorskom kráľovstve v krátkom 16. storočí. Aký priestor 5 Jozef Fundárek, Bratislava hlavné a korunovačné mesto starého Uhorska, Bratislava VII, 1971, s. 115 181. Jozef Baďurík, Bratislava hlavné a korunovačné mesto Uhorska v novoveku, Studia academia Slovaca XXX, 2001, s. 10 25. Frederik Federmayer, Rody starého Prešporka. Genealogický rozbor obyvateľstva a topografia mesta podľa súpisu z roku 1624, Bratislava 2003. Éva Lauter S., Pozsony városa új szerepben, in: Nóra G. Etényi Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16 17. században, Budapest 2005, s. 144 171. Jaroslav Pánek, Praha a České země v rámci Habsburské monarchie a římsko-německé říše v 17. a 18. století. Několik úvodních tezí k tematickému bloku příspěvků, Olga Fejtová Václav Ledvinka Jiří Pešek Vít Vlnas (edd.), Dokumenta Pragensia. Barokní Praha barokní Čechie 1620 1740. Sborník příspěvků z vědecké konference o fenoménu baroka v Čechách, Praha 2004, s. 335 339. 6 Thomas DaCosta Kaufmann, Court, Cloister and City. The Art and Culture of Central Europe 1450 1800, London 1995, s. 143. Petr Fidler, Zur Deutung des Preßburger Maximiliansbrunnens, Ars XXXII, 1999, č. 1 3, s. 64 78. Géza Galavics, Die Kunstlerische Reprasentation der Habsburger-Konigein Ungarn bis 1848, in: István Fazekas Gábor Ujvary, Kaiser und Konig. Eine historische Reise. Osterreich und Ungarn 1526 1918, Budapest Wien 2001,s. 9 18. 7 Géza Pálffy, Koronázási lakomák a 15 17. századi Magyarországon. Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról, Századok CXXXVIII, 2004, č. 5, s. 1005 1101. Géza Pálffy, Magyar címerek, zászlók és felségjelvények a Habsburgok dinasztikus-hatalmi reprezentációjában a 16. században, Történelmi Szemle XLVII, 2005, č. 3 4, s. 241 275. Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561. Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám, Historický časopis LIV, 2006, č. 2, s. 201 216. Géza Pálffy, Die Repräsentation des Königreichs Ungarn am Begräbnis Kaiser Maximilians II. in Prag 1577, in: Jiří Mikulec Miloslav Polívka, (edd.), Per Saecula ad Tempora Nostra. Sborník prací k šedesátým narozeninám prof. Jaroslava Pánka, Praha 2007, s. 276 283. Géza Pálffy, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde Császtvay Judit Nyerges (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305 310. Géza Pálffy, Magyar Korona országainak koronázási zászlói a 16 17. században, in: Orsolya Bubryák (ed.), Ez világ, mint egy kert Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 17 52. Géza Pálffy, Magyarország elfeledett koronázóvárosa. Sopron aranykora a 17. században, Rubicon XXIV, 2014, č. 8, [online]. Borbála Gulyás Huszár török viadalok a szász választófejedelmi udvarban (1548, 1553), in: Orsolya Bubryák (ed.), Ez világ, mint egy kert Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 95 106. Borbála Gulyás Huszárok Prágában és Innsbruckban, törökök Drezdában huszártornák a 16. századi Európában, in: Nóra Etényi G. Ildikó Horn, Színlelés és rejtőzködés, A kora újkori magyar politika szerepjátékai, Budapest 2010, s. 273 290. Borbála Gulyás, A török elleni harc megjelenítése a Habsburgok udvari ünnepségein a 16. században, in: Pál Ács Júlua Székely (edd.), Identitás és kultúra a török hódoltság korában, Budapest 2012, s. 249 264. Borbála Gulyás, gegen den Bluedthunden und Erbfeindt der Christenhait", Thematisierung der Türkengefahr in Wort und Bild an den höfischen Festen der Habsburger in der zweiten Hälfte des 16. Jahrhunderts, in Robert Born Sabine Jagodzinski (edd.), Türkenkriege und Adelskultur in Ostmitteleuropa vom 16. bis zum 18. Jahrhundert (Studia Jagellonica Lipsiensia 14.), Ostfildern 2014, s. 217 236. 3

predstavoval najvyššiu mocenskú ustanovizeň, ktorý by mohol byť tiež priestorom pre najvyššiu reprezentáciu v Uhorskom kráľovstve a aké nároky si kládli na sebareprezentáciu jej predstavitelia? Identifikované objekty v priebehu stáročí značne prestavali, stratili aj svoju pôvodnú funkciu. Impulz, zdroj a zmysluplné hranice k zostaveniu prehľadu poskytli jedinečné posmrtné súpisy rezidencií miestodržiteľov uhorských kráľov skoncipované úradníkmi najvyššieho uhorského finančného orgánu Uhorskej kráľovskej komory. Doplnené naratívnymi prameňmi a zmienkami rôznej povahy podávajú jedinečný obraz o prostredí spojenom s kľúčovými okamžikmi ustanovenia a vykonávania teritoriálnej vlády nad Uhorským kráľovstvom. Prehľad si nekladie za cieľ dať do kontrastu pôsobenie miestodržiteľov a poukázať na príbuzné či odlišné normy ostatnej časti spoločnosti v oblasti kultúrneho pôsobenia. Popisuje účinkovanie jednotlivcov v hodnosti miestodržiteľov s ich afinitami k predmetom umeleckej povahy. Niekoľko umeleckých artefaktov zaznamenaných v pozostalostiach miestodržiteľov a v ich testamentoch sa zachovalo do súčasnosti. V kontexte uhorských dejín umenia je to takmer ojedinelý jav. Kozmopolitný intelektuálny ruch v Prešporku po polovici 16. storočia bol zaznamenaný predovšetkým v kontexte básní opisujúcich pravidelné stretania intelektuálov v knižnici či pod korunou lipy rastúcej v záhrade egerského biskupa Štefana Radéczyho. 8 K nim boli priradené grafické portréty a emblematické epitafy členov krúžku, ale aj ďalších osobností profesijne či ľudsky spriaznených s nimi. 9 Diela, ktoré sa dostali do povedomia ako pamiatky veršovníkov Radéczyho krúžku sú v poslednom desaťročí interpretované v kontexte neformálnych sociálnych vzťahov, ktoré 8 Tibor Klaniczay, Nicasius Ellebodius és poétikája, Irodalomtörténeti közlemények LXXV, 1971, č. 1 2, s. 24 34. Ágnes Ritoókné Szalay, Hortus Musarum. Egy irodalmi társaság emlékei, Budapest 1984. Ágnes Ritoókné Szalay, Nympha super ripam Danubii : Tanulmányok a XV XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2002 (Humanizmus és reformáció 28). Györgyné Pajkossy, Ellebodius és baráti körének könyvei az Egyetemi Könyvtárban. Nicasii Ellebodii Casletani et amicorum, Magyar könyvszemle XCIX, 1983, č. 3, s. 225 242. Zoltán Csehy, Radéczy István, a költő, Irodalomtörténeti közlemények CXV, 2011, č. 2, s. 217 224. 9 Árpád Mikó, Ianua Mortis, Nicasius Ellebodius (1535 77) síremléke. Adalék a Radéczi-kör műpártolásához, in: Géza Galavics János Herner Bálint Keserű (eds.), Collectanea Tiburtiana. Tanulmányok Klaniczay Tibor tiszteletére, Szeged 1990 (Adattár XVI XVIII. századi szellemi mozgalmaink történetéhez 10), s. 419 429. Géza Galavics, Személyiség és reneszánsz portré. Ismeretlen magyarországi humanista portré. Mossóczy Zakariás arcképe, in: ibidem, s. 401 418. Géza Galavics, A magyar királyi udvar és a késő reneszánsz képzőművészet, in: Ágnes R[itoókné] Várkonyi (ed.), Magyar reneszánsz udvari kultúra, Budapest 1987, s. 228 248. Géza Galavics, The Hungarian Royal Court and Late Renaissance Art, Hungaria Studies X, 1995, č. 2, s. 307 332. Géza Galavics, Martino Rota: Bildnis des Zacharias Mossoczy (1577) und das humanistische Portrat in Ungarn, Acta Historiae Artium LXII, 2001, č. 1 4, s. 65 81. Géza Galavics, Die Kunstlerische Reprasentation der Habsburger-Königein Ungarn bis 1848, in: István Fazekas Gábor Ujvary, Kaiser und König. Eine historische Reise. Osterreich und Ungarn 1526 1918, Budapest Wien 2001,s. 9 18. 4

primárne neovplyvňoval výkon moci v stavovských organizáciách, ale vžitý konsenzus uplatňovaný v rituálnych gestách neskorého humanizmu. 10 Humanistické idiómy mohli byť tiež príčinou, že tieto diela zostávali dlho mimo pozornosť (azda považované za importy) a neuvádzali ich v prehľadoch domácich dejín umenia. 11 Nebývalo intenzívny záujem služby vzdelaných ľudí pri dvore je interpretovaný najmä v kontexte osobných záujmov jednotlivých panovníkov, v ich reprezentačných nárokoch a propagandistických zámeroch uplatňovaných v kultúrnej politike dvora. 12 Väčšina reprezentantov uhorského humanizmu v druhej polovici 16. storočia bola v kontakte s cisárskym dvorom, výnimočne uprednostnili dvor sedmohradských kniežat. Diela, ktoré zanechali vyznievajú dištinktívnym jazykom ideológie neskorého humanizmu, ktorým sa vyčleňujú z pamiatok ostatnej produkcie domáceho prostredia. Humanistická kultúra a identita bola úzko previazaná s vystupovaním vo verejnom živote. Nebola vlastná výlučne vzdelancom. Bola dištinktívnym jazykom samotného panovníckeho dvora. 13 10 Árpád Mikó, Reneszansz, in: Géza Galavics Ernő Marosi Árpád Mikó Tőnde Wehli, Magyar[orszagi] műveszet a kezdetektől 1800-ig, Budapest 2001, s. 212 316. Árpád Mikó Mária Verő (edd.), Mátyás király öröksége, Késő reneszánsz művészet Magyarországon (16 17. század) I II (kat. výst.), Magyar Nemzeti Galéria 2008 (A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai 2008/3). Árpád Mikó, A Lasting Legacy. Renaissance Art in Hungary (15th 17th Centuries), The Hungarian Quarterly XLIX, 2008, č. 190, s. 68 78. Árpád Mikó Katalin Sinkó (edd.), Történelem-kép. Szemelvények múlt és művészet kapcsolatából Magyarországon, Budapest 2000 (A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai; 2000/3). Ivan Rusina (ed.), Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom, Bratislava 2009 (Dejiny slovenského výtvarného umenia). 11 Alžbeta Güntherová, Renesančne umenie na Slovensku, Pamiatky a múzeá IV,1955, č. 3, s. 97 114. Géza Galavics, Magyarorszagi reneszansz es barokk. Művészettörteneti tanulmányok, Budapest 1975. Ivan Rusina, Renesancia. Sochárstvo, Stanislav Šmatlák et al., Slovensko. Kultura I, Bratislava 1979, s. 726 733. Ivan Rusina, Problémy slohovej interpretácie a periodizácie slovenského výtvarného umenia na prelome 16. a 17. storočia, Ars XI XIV, 1977 1981, č. 1 4, s. 207 210. Ivan Rusina, Renesančná a baroková plastika v Bratislave, Bratislava 1983. Nóra Aradi et al., A művészet története Magyarországon, Budapest 1983. Ján Bakoš (ed.), Problémy dejín výtvarného umenia Slovenska, Bratislava 2002, s. 120 144. Zuzana Bartošová et al., Umenie na Slovensku. Stručné dejiny obrazov, Bratislava 2007. 12 Karl Vocelka, Život Karl Vocelka Habsburů. Kultura a mentalita jednoho rodu, Praha 2012. Karl Vocelka, Habsburgvci v dejinách, Bratislava 2015. Wilfried Seipel (ed.), Kaiser Ferdinand I. Das Werden der Habsburgermonarchie. Eine Ausstellung des Kunsthistorischen Museums Wien. Kunsthistorisches Museum 15. April bis 31. August 2003 (kat. výst), Kunsthistorisches Museum Wien 2003. Eliška Fučíková a kol., Rudolf II. and Prague, The Imperial Court and Residential City as the Cultural and Spiritual Heart of Central Europe (kat. výst), Prague Castle 1997. Lubomír Konečný et. al. (edd.), Rudolf II, Prague and the World. Papers from the International Conference, Prague 2 4 September, 1997, Prague 1998. Jeroen Duindam, Problems and prospects for a "new" history of the court: the Habsburg Hofstaat in perspective, in: Václav Bůžek (ed.), Šlechta v habsburské monarchii a císařský dvůr (1526 1740), České Budějovice 2003 (Opera historica. Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 10), s. 49 66. 13 Gábor Almási, A respublica litteraria és a császári udvar a 16. század második felében, Aetas XX, 2005, š. 3, s. 22 55. Gábor Almási (rec.), Visser, Arnould Silvester Quartus. Joannes Sambucus and the Learned Image. The Use of the Emblem in Late-Rennaissance Humanism. Leiden. 2005, Magyar könyvszemle CXXIV, 2008, č. 3, s. 360 362. Gábor Almási, The Uses of Humanism. Andreas Dudith (1533 1589), Johannes Sambucus (1531 1584), and the East Central European Republic of Letters, Leiden 2009 (Brill s Studies in Intellectual History 185). Géza Pálffy, Die Repräsentation des Königreichs Ungarn am Begräbnis Kaiser Maximilians II. in Prag 1577, in: Jiří Mikulec Miloslav Polívka, (edd.), Per Saecula ad Tempora Nostra. Sborník prací k šedesátým narozeninám prof. Jaroslava Pánka, Praha 2007, s. 276 283. 5

Dlho hľadané východisko k spracovaniu témy zostalo v prozopografickom názore, ale pozmenenom na výber v sfére spojníc Uhorského kráľovstva a cisárskeho dvora, či panovníka dynastickej monarchie a jeho dvora namiesto vžitého okruhu veršovníkov. Starostlivá voľba vhodných kandidátov reprezentácie panovníka a dvora bola tou doposiaľ prehliadanou investíciou, ktorú možno dať do súvislosti s vyzdvihovanými stavenými úpravami Prešporského hradu, darovanej fontány na hlavnom námestí korunovačného mesta ako aj efemérnych dekoračných úprav spojených s prítomnosťou panovníka na snemoch a korunovačných slávnostiach v kruhu uhorských poddaných. Nutnosť uchopiť tému formou sondy v perspektíve kontextu Uhorského kráľovstva v dynastickej monarchii Habsburgovcov vyvolal záujem o nesúrodý názor na sledované diela v sústave ostatných ťažiskových tém umeleckej produkcie v období neskorej renesancie v Uhorskom kráľovstve. Popis umeleckých centier v príbuznej politickej situácii odkryl šírku možností sledovaných tém. 14 Formálnu štruktúru inšpirovala monografia regiónu s rozhodujúcim významom. 15 Len vďaka ľudsky príťažlivému, prajnému a trpezlivému prof. Ladislavovi Danielovi mohla dospieť sonda do predloženej podoby, ktorej obsahovú stránku usmerňoval autor mnohých objavných tém z uhorského neskorého humanizmu Árpád Mikó a Géza Pálffy kladúci dôraz popri vlastných témach mať na zreteli celok. 14 Jaroslava Hausenblasová, Ferdinand I. a pražský humanistický okruh. Několik poznámek k problematice panovnického mecenátu kolem poloviny 16. století, Acta Universitatis Carolinae. Historia Universitatis Carolinae Pragensis XLVII, 2007, č. 1 2, s. 89 97. Thea Vignau-Wilberg, Europa zu Hause: Niederländer in München um 1600 (kat. výst.), Staatlichen Graphischen Sammlung München 2005. Piotr Oszczanowski, The Art Collection at the Garden of Laurentius Scholtz the Elder in Wroclaw, Studia Rudolphiana VI, 2006, s. 36 44. Ondřej Jakubec, Kulturní prostředí a mecenát olomouckých biskupů potridentské doby. Umělecké objednávky biskupů v letech 1533 1598, jejich význam a funkce, Olomouc 2003. Ondřej Jakubec, Kultura a umění na pozdně renesančním dvoře olomouckých biskupů. Jejich vztahy k rudolfínské Praze a dalším uměleckým evropským centrům, Studia Rudolphina IV, 2004, č. 1, s. 17 27. Len pre nedostatok časového priestoru zostal bokom záujem v predkladanej práci venovať pozornosť povahe kontaktov s pápežskou kúriou napriek dôležitosti témy. 15 Ivo Hlobil Eduard Petrů, Humanismus a raná renesance na Moravě, Praha 1992. Ivo Hlobil Eduard Petrů, Humanism and the early Renaissance in Moravia, Olomouc 1999. 6

1. Uhorské kráľovstvo v dynastickej monarchii Habsburgovcov v 16. storočí Druhý zákonný článok z roku 1546 je o božom hneve, je dôvodom, pre ktorý Uhorsko nie je oslobodené. Myslíme si, že Jeho Veličenstvo správne a múdro postupovalo, keď aktuálne neuviedlo dôvod, pre ktorý usilovné a starostlivé úsilie zamerané na oslobodenie Uhorského kráľovstva neviedlo k vytúženému výsledku. 1. Dalo by sa uviesť mnoho rozličných príčin vyplývajúcich z ľudskej povahy, smrteľníkom sa všetko deje z božej vôle, preto, zdá sa, čo sa odohralo mimo očakávania a plánov navzdory najúctyhodnejších opatrení a najmúdrejších zámerov Jeho Veličenstva, možno prisúdiť len pomstychtivému božiemu hnevu, ktorý má oprávnene ťažké srdce pre hriechy tohto národa. 1 Uhorské kráľovstvo (Uhorská koruna) v neskorom stredoveku zaberalo územie temer celej Karpatskej kotliny. Panovníci tohto regiónu spravovali cez rôzne menšie únie monarchiu riadenú kráľovským dvorom sídliacim prevažne v Budíne. Pod trvalú nadvládu uhorských kráľov sa v 12. storočí dostala Dalmácia a Chorvátske kráľovstvo. Tieto dve krajiny však uhorskí panovníci nezačlenili do svojho kráľovstva, ale spravovali samostatne ako Chorvátsko-dalmátsky banát. Formálne tvorili síce personálnu úniu, avšak vzhľadom na priepastné územné, demografické a ekonomické rozdiely v praktickom význame kontakt týchto krajín nebol založený na paritnom systéme. Úniu kráľovstiev spravoval panovník prostredníctvom jednej politickej elity. V rovnakom storočí sa súčasťou únie stali i provincie Bosna či Raška (lat. Rama) a v nasledujúcom i Srbsko (lat. Servia), Galícia inak Halič (lat. Galitia), Vladimírsko inak Volhínia či Lodoméria (lat. Lodomeria), Kumánsko (lat. Cumania) a Bulharsko (lat. Bulgaria). Tieto krajiny či provincie sa v skutočnosti stávali len na krátky čas získaným územím Uhorského kráľovstva, avšak uhorskí králi si na ne trvalo nárokovali a nepretržite ich uvádzali i vo svojej titulatúre uhorských kráľov. 2 1 1546. évi II. törvénycikk hogy Magyarország nem szabadul föl, annak az oka: Isten haragja Véleményük szerint akkor is helyesen és bölcsen járt el Ő felsége, a midőn ezúttal mellőzte annak a fölemlítését, hogy miért történt az, hogy Ő felségének Magyarország felszabadítására fordított oly buzgó és aggódó törekvései nem vezethettek az óhajtott eredményre.1. Ámbár ennek a dolognak az emberi természetből következtethető sok és különféle okát lehetne felhozni, mindamellett, minthogy a halandókon egyedül a mindenható Isten akaratából esik meg minden, ennélfogva úgy látszik, hogy mindaz, a mi Ő felségének a tiszteletre legméltóbb intézkedései és legbölcsebb szándékai ellenére többnyire minden várakozáson és minden számításon kívül következett be, egyedül a mindenható Isten bosszuló haragjának tulajdonítható, a ki tudniillik a nemzetre, ennek bűnei miatt, méltán neheztel. Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526 1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526 1608. törvényczikkek, Budapest 1899 [online]. 2 Pál Engel, Szent István birodalma. A középkori Magyarország története, Budapest 2001 (História könyvtár. Monográfiák 17). Pál Engel Gyula Kristó András Kubinyi, Magyarország története 1300 1526, Budapest 1998, s. 9 31. 7

Značný územný nárast v 15. storočí si vynútil zavedenie zložitejšej správy krajiny. Odľahlé Sedmohradsko (lat. Transilvania) a Slavónia inak Slavónsko (lat. Scalvonia), napriek vlastnej správe vedenej sedmohradským vojvodom a slavónskym bánom, boli začlenené do Uhorského kráľovstva. Sedmohradsko sa však stalo znepriatelenou časťou a osmanským vazalom koncom 1. polovice 16. storočia a o štvrťstoročie neskôr Slavónia súčasťou Chorvátskeho kráľovstva. 3 Králi jagelovskej dynastie, ktorých vláda trvala v období medzi rokmi 1490 1526, riadili monarchiu Uhorského kráľovstva a Koruny Království českého čiže Korunu kráľovstva českého (Českú korunu) predovšetkým z budínskeho dvora. V rozhodujúcej bitke pri Moháči v roku 1526, v ktorej padol i samotný panovník Ľudovít II., skončila ich nadvláda v strednej Európe. 4 Arciknieža Ferdinand Habsburg sa mohol stať kráľom Koruny kráľovstva českého a Uhorského kráľovstva len s podporou šľachty. Stavy mali výsadu voľby kráľa a trón mohol zaujať len zvolený kráľ (electus rex). Značné nezhody pri tom v týchto krajinách spôsobovala dilema medzi touto výsadou a dedičnými nárokmi, ktoré presadzoval habsburský rod. 5 Vnukov rímskonemeckého cisára Maximiliána I. nevychovávali spoločne, ale Karola v Bruseli a Ferdinanda v Madride. Následníctvo trónu z praxe primogenitúry uplatňovanej Habsburgovcami zaisťovalo vládu staršiemu zo súrodencov, Karolovi. 6 V rakúskych dedičných krajinách bola situácia rozdielna. Maximilián I. odkázal obom vnukom v testamente rakúske územia bez toho, aby ich rozdelil (1518). Zároveň, svadobná zmluva medzi Habsburgovcami a Jagelovcami (1515) budúcemu manželovi Anny Jagelovskej, českej a uhorskej princeznej zabezpečovala rakúske dedičné krajiny. Bratia uzatvorili dohodu o rozdelení rakúskych dedičných krajín na ríšskom sneme vo Wormse (1521). V duchu posledného odkazu Maximiliána I. postúpil Karol V. španielskemu infantovi, arcikniežaťu Ferdinandovi polovicu územia, teritoriálne odľahlejšieho od Svätej rímskej ríše, tzv. dolnorakúske krajiny predstavujúce Horné a Dolné Rakúsko s hlavnými zemskými 3 Géza Pálffy, Horvátország és Szlavónia a XVI XVII. századi magyar királyságban, Fons IX, 2002, č. 1 3, s. 107 121. 4 Jaroslav Boubín, České země za vlády Jagellonců (1471 1526), in: Jaroslav Pánek Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 135 145. Zdeněk Vybíral, Bitva u Moháče. Krvavá porážka uherského a českého krále Ludvíka Jagellonského v boji s Osmany 29. srpna 1526, Praha 2008. 5 Jaroslav Pánek, Český stavovský stát v habsburské ménarchii (1526 1620), in: Jaroslav Pánek Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 149 177. Jaroslav Pánek, Königswahl oder Königsaufnahme? Thronwechsel im Königreich Böhmen an der Schwelle der Neuzeit, in: Wolfgang E. J. Weber (ed.), Der frühmoderne Staat in Ostzentraleuropa. II, Augsburg 2000 (Documenta Augustana 2.), s. 37 52. Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 252 265. 6 Petr Vorel, Vznik, rozvoj a první krize podunajské monarchie, in: Václav Veber, (ed.), Dějiny Rakouska, Praha 2002, s. 199 286, cit. s. 212 215. 8

mestami Linz a Viedeň, vnútornorakúske krajiny s kniežatstvami Korutánsko s hlavným zemským mestom Klagenfurt, Štajersko s hlavným zemským mestom Graz a časť Kraňska s Ľubljanou. 7 Arciknieža Ferdinand sa stal samostatným vladárom a v Linzi uzatvoril manželstvo s Annou Jagelovskou. Vzápätí získal Ferdinand ďalšie územia v Kraňsku a časť Adriatika s Istrijským grófstvom a Triestom, s Goríciou a s Gradiškom a Karol V. ho vymenoval za svojho miestodržiteľa v hornorakúskych krajinách, ktoré predstavovali Tirolsko s hlavným zemským mestom Innsbruck, Predné Rakúsko a Württemberg v južnom Nemecku. Počiatočné roky vlády Ferdinanda reálne ohrozovala sociálna revolta a neprijímanie vlády arcikniežacieho dvora. Riešenie našli súrodenci v prenechaní vlády Ferdinandovi aj v Tirolsku a v Prednom Rakúsku ovládanom skôr Karolom V. nevynímajúc dedičné nároky (1525). Arciknieža Ferdinand získal tým vládu nad všetkými rakúskymi dedičnými krajinami. 8 České stavy neuznali dedičné nároky Anny Jagelovskej, prostredníctvom ktorých mali prijať arciknieža Ferdinanda za českého kráľa. Ferdinanda si však zvolili za kráľa 23. októbra v roku 1526. Stavy moravské, sliezske, Horných a Dolných Lužíc odmietali výsledky volieb českých stavov v prospech Ferdinanda, čím zároveň odmietali prijať nadradenosť českých stavov, uznali však dedičné práva Anny Jagelovskej. 9 V histórii Uhorského kráľovstva nastala situácia porovnateľná s paralelnou vládou Mateja Korvína a Vladislava Jagelovského v Korune kráľovstva českého. Sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského ako i rakúske arciknieža, českého kráľa Ferdinanda I. si stavy zvolili za kráľov Uhorského kráľovstva za rovnakých právnych okolností a korunovali ich Svätoštefanskou korunou. 10 Jána Zápoľského si stavy zvolili 10. novembra v roku 1526 a deň nato korunovali za uhorského kráľa menom Ján I. podľa tradície na mieste uhorských korunovácií v Stoličnom Belehrade. 11 Právny rámec zabezpečovali z habsburského stanoviska Ferdinandovi I. dedičné zmluvy (1463, 1491, 1506) či, rovnako ako v Korune kráľovstva českého, dvojnásobné viedenské zásnuby a z toho plynúce dedičné nároky Anny Jagelovskej (1515). Arciknieža, českého kráľa Ferdinanda I. zvolili stavy na uhorskom sneme 16. decembra v roku 1526 vo františkánskom 7 Vorel, Vznik, rozvoj (pozn. 6), s. 199 286. 8 Ibidem, s. 212 215, s. 219 221. 9 Pánek, Český stavovský (pozn. 5), s. 149 177. Pánek, Königswahl oder Königsaufnahme (pozn. 5), s. 37 52. 10 Vilmos Fraknói Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874 (Series III/A in c-c, Vol I. 1526 1606), s. 11 30. Boubín, České země (pozn. 4), s. 135 145. 11 Fraknói Károlyi, Monumenta comitialia (pozn. 10), s. 11 30. 9

kláštore v Prešporku za uhorského kráľa a 3. novembra v roku 1527 ho korunovali v Stoličnom Belehrade. 12 V čase nástupu Ferdinanda I. na uhorský trón tvorilo súčasť Uhorského kráľovstva Chorvátske kráľovstvo, Slavónia a Sedmohradské kniežatstvo, ktoré viedli vlastné snemy. Čelní predstavitelia Chorvátskeho kráľovstva 1. januára 1527 hlasovali za Ferdinanda I. na mimoriadnom, v histórii skôr ani neskôr nezopakovanom volebnom sneme Chorvátov. Slavónci v reakcii na tento snem o týždeň neskôr si zvolili Jána Zápoľského. 13 Ján Zápoľský bol od roku 1510 vojvodom Sedmohradska. Navyše v občianskej vojne, ktorá sprevádzala rozdelenie Uhorského kráľovstva medzi dvoch kráľov, sa pre Jána I. stalo Sedmohradsko na určitý čas útočiskom. Neúspech pri obliehaní Viedne osmanskými vojskami v roku 1529 viedlo k začleneniu Sedmohradska do Osmanskej ríše. Po porážke pred Viedňou Sulejman II. nechal v Budíne na pomoc Jánovi I. vojsko. Politické rozčlenenie územia stredovekého Uhorského kráľovstva sa stalo rovnako zjavným ako neudržateľnosť samostatnosti Sedmohradského kniežatstva. Novou vojnovou stratégiou presadzovanou velením Osmanskej ríše namiesto vojnových ťažení nasmerovaných proti mocenským centrám (1526, 1529, 1532, 1541, 1543) sa stalo postupné podmaňovanie uhorského územia, až po definitívne obsadenie Budína v roku 1541, dovtedy najvýznamnejšej pevnosti smerom k Viedni. 14 Ferdinand I. sa pokúšal dobiť Budín bezúspešne. Celková situácia sa stavom javila bezvýchodisková, ako to vyplýva z úvodu citovaného článku zo zákonov ustanovených v z roku 1541. Ferdinand I. vládol územne značne zdecimovanému Uhorskému kráľovstvu, avšak jeho obrana nadobúdala význam z hľadiska Viedne, v širšom meradle i rakúskych dedičných krajín, Koruny kráľovstva českého a napokon i Svätej rímskej ríše. 15 Ferdinanda I. zvolili za nemeckého kráľa v Kolíne nad Rýnom v roku 1531, avšak cisársku hodnosť získal až v roku 1558 vo Frankfurte nad Mohanom po abdikácii Karola V. v roku 1556. 16 Vtedy sa dostali pod vládu Ferdinanda I. dedičné rakúske krajiny, Koruna kráľovstva 12 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 5), s. 52 59. Fraknói Károlyi, Monumenta comitialia (pozn. 10), s. 37 44. 13 Szabolcs Varga, Az 1527. évi horvát-szlavón kettős királyválasztás története, Századok CXLII, 2008, č. 5, s. 1075 1134. 14 Pál Török, I. Ferdinánd konstantinápolyi béketárgyalásai 1527 1547, Budapest 1930 (Értekezések a történeti tudományok köréből XXIV / 12). Ferencz Salamon, Magyarország a török hódítás korában. 2. jav. kiad., Budapest 1886, s. 190 205. 15 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 5), s. 69 74. 16 Václav Bůžek, Symboly rituálu. Prohlášení Ferdinanda I. césařem ve Frankfurtu nad Mohanem, in: Verba in imaginibus. Františku Šmahelovi k 70. narozeninám. K vydání připravili Martin Nodl a Petr Sommer ve spolupráci s Evou Doležalovou, Praha 2004, s. 159 167. Alfred Kohler, Ferdinand I. 1503 1564. Fürst, König und Kaiser, München 2003, s. 262. 10

českého, Uhorské kráľovstvo a Svätá rímska ríša. Súbežne s tým sa iberské, italské, nizozemské a zaoceánske územia dostali pod správu španielskej vetvy Habsburgovcov počínajúc vládou Filipa II. 17 Rakúskou vetvou Habsburgovcov ovládané súštátie malo formu dynastickej monarchie zloženej zo Svätej rímskej ríše, dedičných rakúskych krajín, Koruny kráľovstva českého a Uhorského kráľovstva. Územia Svätej rímskej ríše boli spravované v jednej desiatke obvodov (Reichskreis) spolu s rakúskymi a burgundskými územiami a so Savojskom, dedičné rakúske krajiny predstavujúce menšie celky boli spojené do jedného obvodu (Österreichischer Reichskreis). Správna reforma v prvej tretine 16. storočia sa rovnako nedotkla území Čiech, Švajčiarska a ani Uhorska. 18 Koruna kráľovstva českého existovala v zložení Českej koruny súperiacej o nadradenosť so Sliezskym kniežatstvom, ďalej Moravského markgrófstva, markgrófstva Horných Lužíc a markgrófstva Dolných Lužíc. Mali vlastné správy a ich stavy si úzkostlivo strážili miestne výsady. Stavovská obec Koruny kráľovstva českého ponímala vedľajšie krajiny v lénnej závislosti, ostatné chápali Čechy len ako súčasť federácie rovnoprávnych celkov. Sformuloval sa však vzťah Koruny kráľovstva českého a Svätej rímskej ríše. Český kráľ sa stával jedným z kurfürstov, ale nepodliehal ríšskym ustanoveniam a nepodieľal sa na ríšskej vláde. Korunu kráľovstva českého riadili stavy vlastnými právami na základe vlastnej stavovskej štruktúry. Do sústavy dedičných rakúskych krajín bola Koruna kráľovstva českého začlenená až koncom 16. storočia ustanovením Prahy rezidenčným mestom panovníka. 19 Habsburgovci v novoveku udržiavali kontrolu nad Ríšou pomocou centralizačných reforiem a doviedli ju až k absolutistickej vláde. Ríšska idea, založená na božskom pôvode a majestáte cisára, podporovala ideál jednoty kresťanstva a posvätnosti Ríše. Moc charakterizoval ideál panovníckej zvrchovanosti a mravná sila ríšskej idei. Ďalším aspektom chápania panovníckej moci si Habsburgovci budovali dynastický mýtus zbožnosti a apoteózou ich nárokov na moc sa stalo stotožnenie sa s vecou katolicizmu. 20 Uhorské politické elity motivovala vízia a túžba po zjednotení vlasti a udržanie si kresťanskej identity. 21 17 Alfred Kohler, Vom Habsburgischen Gesamtsystem Karls V. zu den Teilsystemen Philipps II. und Maximilians II., in: Friedrich Edelmayer Alfred Kohler (edd.), Kaiser Maximilian II. Kultur und Politik im 16. Jahrhundert, Wien 1992, s. 13 37. 18 R(obert) J(ohn) W(eston) Evans, Rudolf II. a jeho svět. Myšlení a kultura ve střední Evropě 1576 1612, Praha 1997, s. 41 63. 19 Evans, Rudolf II. (pozn. 18), s. 41 63. Petr Maťa, Svět české aristokracie (1500 1700), Praha 2004 (Edice Česká historie 12), s. 52 66, s. 364 378. 20 Evans, Rudolf II. (pozn. 18), s. 41 63. Jiří Hrbek, České barokní korunovace, Praha 2010 (Knižnice Dějin a současnosti; sv. 38), s. 17 28. 21 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 5), s. 333 338. 11

Obrana kresťanstva sa stala hlavným mravným zdôvodnením panovníckej moci v očiach uhorskej spoločnosti a účinkovaním miestodržiteľov prelátov jej skutočne prisúdili autoritu vedúcich myšlienok. 12

1.a) Uhorský panovnícky dvor dynastickej monarchie Habsburgovcov Mudry a opatyrny pany a susedy mojy myly! Przal bich vassym mylostem vseczko dobry. Novyny jyne psaty nevym, nez ze kral jeho milosti tahne veliku moczy a v Wydny jest lydy XXXVI tisicz. V sobothu Tureg ve dvu mystch jest zed zvirhyl a strm jest uczynyl y prohral. Bochda budem myty Wyden, pokud kral jeho milost prozyjede, a bohda jystye bythvu mu da a z bozy pomoczy kral jeho milost Whersku zemy y jyne podane zahova y obrany. Protoz pysy, abyste se vedely czym spravyty. Jyne novyny lystu tehoto ukazateli povy. 1 Prijatím vlády v rakúskych dedičných krajinách vyvstala pred Ferdinandom I. otázka voľby rezidenčného mesta. Španielsky infant vyrastal v Španielsku a v Nizozemsku. Prevzatie starootcovského dedičstva Maximiliána I. sprevádzali v rakúskych dedičných krajinách nepokoje. Nespôsoboval to prehodnotený význam skorších panovníckych sídiel Budína či Prahy, určenie Viedne ovplyvňovali okrem mocenskej situácie a politickej atmosféry predovšetkým vojenské udalosti. Voľbu samotnej Viedne tiež spochybňovalo, ale zároveň aj odôvodňovalo obliehanie mesta osmanskými vojskami v rokoch 1529 a 1532. 2 Do úvahy mohli skôr prichádzať okrem Viedne ležiacej blízko nebezpečného pohraničia sídelné mesto cisára Maximiliána I. Innsbruck a ďalším zvažovaným mestom mohol byť Linz, niekdajšie sídlo rímskeho cisára a rakúskeho arcivojvodu Fridricha III. 3 Po úspešných voľbách v Čechách sa Ferdinand I. 1. decembra 1526 zaviazal českým stavom, že za sídelné mesto si vyberie Prahu, rodné mesto manželky kráľovnej Anny Jagelovskej. 4 Ferdinand I. výstavbou Belvederu na Hradšíne demonštroval pred ríšskymi stavmi v bývalom cisárskom meste svoje cisárske postavenie. 5 Podobne i výberom pohrebiska bývalých cisárov v Katedrále sv. Víta zdôrazňoval kontinuitu tradície. 6 A v roku 1558 1 List kapitána Martina Holého z Hradnej rade mesta Trnavy o obliehaní Viedne Turkami. Podľa Trnava, ŠOA, Misilles, 1527 1529. Branislav Varsik, Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, Bratislava 1956, s. 139, no. 46. 2 Andreas Weigl, Frühneuzeitliches Bevölkerungswachstum, in: Karl Vocelka Anita Traninger (edd.), Wien. Geschichte einer Stadt. Bd. 2. Die frühneuzeitliche Residenz (16. bis 18. Jahrhundert), Wien Köln Weimar 2003, s. 109 131. 3 Petr Vorel, Vznik, rozvoj a první krize podunajské monarchie, in: Václav Veber, (ed.), Dějiny Rakouska, Praha 2002, s. 199 202. 4 Vorel, Vznik, rozvoj (pozn. 3), s. 228 230. 5 Jan Bažant, Pražský Belvedér a severská renesance, Praha 2006, s. 237 248. 6 Milena Bravermanová, Pohřby Habsburků ve Svatovítské katedrále, in: Klára Benešovská, et al., Příběh Pražského hradu, Praha 2003, s. 313 320. Géza Pálffy, Die Repräsentation des Königreichs Ungarn am Begräbnis Kaiser Maximilians II. in Prag 1577, in: Jiří Mikulec Miloslav Polívka, (edd.), Per Saecula ad Tempora Nostra. Sborník prací k šedesátým narozeninám prof. Jaroslava Pánka. Praha 2007, s. 276 283. 13

vyhlásením za cisára vo Frankfurte nad Mohanom podstúpil Ferdinand I. povinný pochod z Prahy. 7 Veľkomestá svetového formátu v strednej Európe neboli porovnateľné s metropolami západnej a južnej Európy, ktoré počtom obyvateľov presahovali stotisíc. Po najpočetnejšej Prahe, v ktorej dosiahlo obyvateľstvo toto číslo až po presídlení rímskonemeckého cisára Rudolfa II., nasledovalo politické, cirkevné, obchodné a kultúrne centrum Sliezska, Vroclav a po ňom Głogów a Świdnica. 8 Spomedzi uhorských slobodných kráľovských miest mohli prichádzať do úvahy viaceré. Pritom väčšina budínskych mešťanov po roku 1526 sa presídlila do Viedne. 9 Ferdinand I. a jeho radcovia zvažovali ustanoviť vládnym sídlom Prešporok, ktorý neskôr skutočne nadobudol túto funkciu. 10 Snemom bol Prešporok vyhlásený za dočasné vládne sídlo krajiny v roku 1536. 11 Uhorské stavy rovnako požadovali viackrát od panovníka zriadenie trvalej rezidencie v krajine a za miesto snemov presadzovali Trnavu na úkor Prešporka. Ferdinand I. však na snemy do Uhorska prichádzal len do Prešporka. 12 Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupstva a kapituly vďaka dohode s trnavským magistrátom. 13 Výnimočne Šopron a pravidelne Prešporok suploval Stoličný Belehrad, starobylé miesto korunovácií uhorských kráľov. 14 7 Václav Bůžek, Symboly rituálu. Prohlášení Ferdinanda I. césařem ve Frankfurtu nad Mohanem, in: Verba in imaginibus. Františku Šmahelovi k 70. narozeninám. K vydání připravili Martin Nodl a Petr Sommer ve spolupráci s Evou Doležalovou, Praha 2004, s. 159 167. 8 Jaroslav Pánek, Český stavovský stát v habsburské ménarchii (1526 1620), in: Jaroslav Pánek Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 149 177. 9 József Bessenyei, Menekültek... A kereskedelem helyzete Magyarországon 1526 után, Bornemisza Tamás és a budai menekültek működésének tükrében, Miskolc Budapest 2007. 10 Tivadar Ortvay, Pozsony város története. IV / 1. A város politikai szereplése a XVI-ik század első felében, a mohácsi vésztől I. Ferdinánd király haláláig 1527 1564, Pozsony 1912, s. 236 258. Jozef Fundárek, Bratislava hlavné a korunovačné mesto starého Uhorska, Bratislava VII, 1971, s. 115 181. Árpád Mikó Géza Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom késő reneszánsz és kora barokk síremlékei (16 17. század), Művészettörténeti Értestítő LI, 2002, č. 1 2, s. 107 172. Zuzana Ludiková, Bratislava hlavné mesto krajiny, politické a duchovnécentrum, in: Ivan Rusina (ed.), Renesancia, umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Dejiny slovenského výtvarného umenia, Bratislava 2009, s. 43 48. 11 Locus autem administrationis regni (donec auspice Deo regnum [Hungariae] recuperabitur) fiat Posonium. Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526 1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526 1608. törvényczikkek, Budapest 1899 [online] Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 3 76. 12 Vilmos Fraknói Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874 1917 (Series III/A in c-c, Vol I XII. 1526 1606). 13 Hadrián Radváni Mário Dobšovič, Bazilika svätého Mikuláša v Trnave, Bratislava 2011, s. 9 13. 14 Štefan Holčík, Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 1830, Bratislava 1988 (Edícia pamiatky Bratislavy, zväzok 11). Emma Bartoniek, A magyar királykoronázások története. 2. kiad, Budapest 1987 (A Magyar Történelmi Társulat könyvei IV). Kálmán Benda Erik Fügedi, A magyar korona regénye, Budapest 1979. Endre Tóth Károly Szelényi, A magyar Szent Korona. királyok és koronázások. 2. kiad., Budapest 2000. Nóra G. Etényi Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16 17. században, Budapest 2005, s. 144 171. Géza Pálffy, Magyar Korona országainak koronázási zászlói a 16 17. században, in: Orsolya Bubryák (ed.), Ez világ, mint egy kert Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 17 52. Pálffy Géza, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde 14

Avšak len legitímne zvolený a korunovaný uhorský kráľ mohol prísť na Prešporský hrad. Arcikniežatá prichádzajúce do Prešporka v zastúpení kráľa alebo na volebný a korunovačný snem dostávali ubytovanie v Paláci ostrihomských arcibiskupov na Obilnom trhu. 15 Prešporský hrad zostal z vôle uhorského snemu do poslednej tretiny 16. storočia v majetku uhorských kráľov. Stavy tým živili víziu o suverénnom uhorskom vladárovi. Neupustili od nej ani stroskotaní republikánskej iniciatívy formujúcej sa okolo osobnosti neskoršieho palatína Tomáša Nádasdyho, ktorá vznikla krátko po smrti Ľudovíta II. 16 Budín bol sídelným mestom monarchie Jagelovcov. Pre Ferdinanda I. sa stal najmenej reálnou alternatívou. V roku 1529 vďaka sultánovi Sulejmanovi II. mesto získal Ján I. Zápoľský. Iniciovaním uhorských stavov sa pod vedením Wilhelma von Roggendorf a Leonharda von Vels habsburské vojská viackrát pokúšali bezúspešne o dobytie Budína, v rokoch 1530, 1540 a 1541. Po týchto zlyhaniach sa postupne stávala jednoznačnou nevyhnutnosť aktívnej obrany. 17 Potreba pružnej vojenskej obrany okolo polovice 30. rokov 16. storočia priviedli Ferdinanda I. a jeho radcov k riešeniu a ustanovili Viedeň novým sídelným mestom na úkor vzdialenejšieho Innsbrucku, Linzu či Prahy, a to aj napriek skorším pochybnostiam. Rodiace sa nové mocenské centrum a sídlo ústredných orgánov rakúskej vetvy Habsburgovcov, rezidenčné mesto a následne i cisárske hlavné mesto sa zároveň stávalo tiež najvýznamnejším integračným a komunikačným priestorom politických elít rôznych provincií a kráľovstiev dynastickej monarchie Habsburgovcov. 18 Panovnícky dvor v ranom novoveku plnil dve ústredné úlohy, zabezpečoval potreby panovníka a jeho rodiny a sústredil vládne a správne úrady. Tieto funkcie sa zvlášť Császtvay Nyerges Judit (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305 310. Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561. Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám, Historiský časopis LIV, 2006, č. 2, s. 201 216. 15 Pozri 3.d) Prešporský arcibiskupský palác počas korunovácie. 16 Dezső Véghelyi, Mohaczhÿ ueszedelem után ualo szép emlekezetre ualo dologh, melliet [...] irtam le., Győri Történelmi és Régészeti Füzetek II, 1863, s. 166 170. Ágnes Ritoókné Szalay, Kutak. Tanulmányok a XV XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2012 (Humanizmus és reformáció 33), s. 160 165. 17 Géza Pálffy, A másfél évszázadnyi török uralom mérlege, in: Mária Ormos (ed.), Magyar évszázadok. Tanulmányok Kosáry Domokos 90. születésnapjára, Budapest 2003, s. 73 87. 18 Ferdinand Opll, Ferdinand I. und seine Stadt Wien: Versuch einer Neubewertung des Verhältnisses zwischen Herrscher und Stadt, Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien LXI, 2005, s. 73 98. Christiane Thomas, Wien als Residenz unter Kaiser Ferdinand I., Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien XLIX, 1993, s. 101 117. Margit Altfahrt, Ferdinand der Erste (1503 1564). Ein Kaiser an der Wende der Neuzeit, Wien 2003 (Veröffentlichungen des Wiener Stadt- und Landesarchivs Reihe B: Ausstellungskataloge 67; Wiener Geschichtsblätter Beiheft 1), s. 17 28. Géza Pálffy, A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526 1598. A győri főkapitányság története a 16 17. században, Győr 1999. 15

nerozlišovali, služba na dvore zároveň predstavovala i štátnu službu. Tieto funkcie spĺňal v dynastickej monarchii dvorný aparát fungujúci vo Viedni, neskôr v Prahe. 19 Ferdinand I. a viedenská politická elita založili ústredné orgány monarchie, ale v dôsledku odporu stavov ustúpili v krátkom čase od pôvodnej ambície zaviesť Dvornú radu so striedavým sídlom vo Viedni, Prahe a v Prešporku s dosahom na všetky provincie. Pri zrode novovekej dynastickej monarchii rakúskej vetvy Habsburgovcov Ferdinand I. a jeho radcovia nemohli uvažovať o jednotnej centralizovanej vláde či absolutistickej krajine s jasnými hierarchickými vzťahmi. Reformy Ferdinanda I. sa dotýkali predovšetkým modernizovania vlastnej rady, kancelárie a komory vydaním Hofstaatsordnungu 1. januára v roku 1527 (reorganizovaný 1537). Na riadenie najdôležitejších štátnych, medzinárodných a ostatných panovníckych práv založil Dvornú a Tajnú radu. Najvyšším orgánom zloženého štátu ustanovili roku 1556 Ríšsku radu, ktorá však nebola úradom, ale pripravovala a vynášala najzásadnejšie rozhodnutia. Za ústredný orgán pre vojenstvo určili v roku 1556 Dvornú vojenskú radu, ktorej predchádzali od roku 1529 nepravidelné zasadnutia vojenských radcov. 20 Najúčinnejší výkonný úrad riadenia predstavovali jednotlivé komory, založené pôvodne na finančnú správu monarchie. Začiatkom roku 1527 ustanovil Ferdinand I. vo Viedni Dvornú komoru, následne v Prahe Českú komoru a za krátko v Budíne tiež Uhorskú komoru, ktorá neskôr od roku 1532 fungovala v Prešporku. Ponechal však v činnosti i Hornoa Dolnorakúsku komoru a neskôr založil i Sliezsku a Spišskú komoru. Tieto komory, už počas vlády Ferdinanda I. viackrát reorganizované, patrili k najlepšie fungujúcim štátnym orgánom monarchie a z hľadiska dejín Uhorska tiež veľmi významným intelektuálnym prostrediam zloženým z predstaviteľov domácej spoločnosti, kontrolovaným expertmi dosadzovanými z ďalších komôr. 21 19 Erik Fügedi, Uram, királyom... A XV. századi Magyarország hatalmasai. Az utószót Érszegi Géza írta. [Az 1974-ben megjelent kötet reprint jellegű kiadása], Budapest 2004, s. 81 98. 20 Jeroen Duindam, Vienna and Versailles. The Courts of Europe s Dynastic Rivals, 1550 1780, Cambridge 2003 (New Studies in European History), s. 24 58. Zdeňka Hledíková Jan Janák Jan Dobeš, Dějiny správy v Českých zemích od počátků státu po současnost, Praha 2007, s. 109 113. Petr Maťa, Svět české aristokracie (1500 1700), Praha 2004 (Edice Česká historie 12), s. 364 378. 21 István Nagy Erzsébet F. Kiss, A magyar kamara és egyéb kincstári szervek, Budapest 1995 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai I. Levéltári leltárak 9). Jenő Szűcs, A Szepesi Kamarai Levéltár 1567 1813 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai I. Levéltári leltárak 7). Budapest 1990. Zoltán Kérészy, Adalékok a magyar kamarai pénzügyigazgatás történetéhez, Budapest 1916. Ignácz Acsády, A pozsonyi és szepesi kamarák. 1565 1604, in: idem, Két pénzügy-történelmi tanulmány. Budapest 1894, s. 1 133. Győző Ember, A magyar királyi kamara pénzbevételei és kiadásai 1555 1562, Századok CXVI, 1982, č. 3, s. 507 538. Győző Ember, A magyar királyi pozsonyi kamara zárszámadása 1542-ben, Levéltári Közlemények, LXI, 1990, č. 3, s. 63 143. Lajos Gecsényi, A Magyar Kamara tanácsosainak összetételéről a XVI. században, in: Tibor Seifert (ed.), A történelem és a jog határán. Tanulmányok Kállay István születésének 70. évfordulójára, Budapest 2001, s. 55 70. 16