Vážené dámy a páni! Kolegyne, kolegovia! Ctení prítomní! HISTORICKÉ ASPEKTY V LOKÁLNOM A REGIONÁLNOM POVEDOMÍ GEMERA-MALOHONTU A NOVOHRADU Referát Jedným z najvýznamnejších hybných momentov v novodobých dejinách bol bezosporu ideál národného, respektíve štátneho vlastenectva. Osobitne výrazne ovplyvňoval spoločenské, či doslova medziľudské vzťahy počas ostatných vyše dvesto rokov. A tak je tomu, napriek mnohým antinacionálnym tézam, všeobecno integračným prúdom a globalizujúcim hnutiam v nezanedbateľnej miere aj v súčasnosti. Len ako eklatantný príklad možno spomenúť, že ešte aj marxistická ideológia, hlásajúca proletársky internacionalizmus, považovala, považuje za jeho nevyhnutný základ a predpoklad tzv. socialistické vlastenectvo. Uvedený príklad je však súčasne už aj variantom jednej z možných a mnohých, v minulosti využívaných a ešte viacej zneužívaných deformácií prirodzeného cítenia domovskej príslušnosti a tým akoby spontánneho vlastenectva prevažnej väčšiny obyvateľstva krajiny, štátu. No vychádzajúc zo štúdia dejín možno jednoznačne uzavrieť, že bez ohľadu na pozitívny rozvoj, alebo na druhej strane na negatívne pretváranie pocitu vlastenectva filozofmi, politikmi, vodcami, či inými manipulátormi ľudových más a to až do jeho patologických foriem, t.j. nacionalizmu, šovinizmu, xenofóbie a pod., obsahovali tieto ideály v sebe vždy, ba neraz predovšetkým, aj historické reflexie. Cielené poukazovanie na slávnu minulosť, hrdinské činy predkov, veľkosť alebo aspoň jedinečnosť vlastných dejín národa, štátu umožňovalo a umožňuje modelovať a následne propagovať podnetné príklady, ba priamo vzory pre prítomnosť, jej súčasníkov, v doslova ktorejkoľvek sfére života. Najčastejšie sa historické tradície stávali a stávajú vzpruhou pre nové činy v oblasti vojenstva, ale svoju významnú úlohu zohrávali, zohrávajú tiež pri dosahovaní športových rekordov, pri pracovnom nasadení a všeobecnom budovateľskom úsilí, ale v neposlednom rade môžeme ich odraz nájsť aj v hodnotných umeleckých výkonoch a ďalších rozličných kultúrno spoločenských prejavoch. Predchádzajúce konštatovania by sa dali konkretizovať nespočetným množstvom skutočných udalostí a príbehov. Na tomto mieste a pri tejto príležitosti to samozrejme nemá zmysel, pretože ich možno nájsť prakticky v každej učebnici dejepisu, vo väčšine vedeckých a vedecko popularizačných publikáciách historikov a do určitej miery (pravda už viac s emocionálnym nábojom než s dôrazom na faktografiu) aj v umeleckých dielach, ktoré sa týmito odbornými prácami viac-menej inšpirovali. Naozaj, z mnohých veľkých, ale i tzv. drobných skutkov, ktoré osobitne otvorene a spontánne prejavujú najmä v pohnutých, ťažkých či, naopak, vo významných, slávnostných chvíľach jednotlivé osoby, rodiny, rody, skupiny ľudí, obce, mestá, regióny, národy i štáty, je zrejmé, že príklady predkov, respektíve predchodcov mali, majú svoje stále, trvalé miesto v živote ich nasledovníkov.
V tomto zmysle treba teda podčiarknuť, že historické aspekty zohrávajú všeobecne významnú aktívnu rolu pri formovaní ľudského vedomia a tým zákonite aj ľudského bytia. Pravda, v každom jednom prípade, úroveň tohto vedomia (a tým aj sila jeho pôsobenia na bytie!) závisí od množstva a kvality vedomostí či presnejšie povedané informácií, ktoré každý človek, ako samostatná osobnosť, a v celkovom súhrne aj teritoriálne, kultúrne, ekonomicky a inak z takýchto osobností sformované ľudské spoločenstvo mal, mali objektívne možnosť získať a bol, boli subjektívne schopní ich účelne, vo svoj prospech absorbovať. A tu sa ukazuje, že nielen v dávnejšej, či nedávnej minulosti, ale ani v našej súčasnosti nebolo, ani nie je tomu vždy tak. Je evidentné, že v tomto smere máme ešte až netušene obrovské rezervy, ba priamo podlžnosti. V spoločenskej komunikácii, ale aj v celom rade ostatných prejavov ľudskej existencie, sa totiž doslova každodenne stretávame s prejavmi človeka (ako takého i celkom konkrétnych jedincov), ktoré svedčia o jeho, ich živelnej, ale zároveň zásadne chybnej predstave, niekedy dominujúcej viac v jeho, ich podvedomí, než v jasnom vedomí, že ja som tu prvý, iba jediný a zároveň aj posledný a preto (metaforicky povedané) po mne, či po nás potopa! Jedna z ciest, a asi aj skutočne perspektívna, vedúca z takejto tragickej slepoty a hluchoty, spočíva v systematickom zvyšovaní, posilňovaní v prvom rade individuálneho a súbežne s tým i kolektívneho historického vedomia. A to sa dá predovšetkým sprítomňovaním a osvetľovaním aspoň hlavných čŕt minulosti regiónu, miesta, ľudí, ba za priaznivých okolností aj priamych pokrvných, alebo aspoň sídlištných predkov, ktorí tu žili, tvorili a zanechali po sebe prostredie, do ktorého sa narodili, prišli dnešní súčasníci. Našou morálnou povinnosťou je toto dedičstvo zveľadiť a neskôr ho prenechať na takisto ďalšie zveľaďovanie nasledujúcim generáciám. Musíme si totiž uvedomiť, že sme len ohnivko v obrovskej, sťaby nekonečnej reťazi dejín. Ak bude toto ohnivko slabé, či ak by celkom vypadlo, reťaz sa pretrhne. A aj za predpokladu, že tí po nás ju opäť scelia, bola by už zrejme bez nášho spojovacieho článku. Naša existencia by sa tak z pohľadu dejín javila zbytočná, stala by sa živým naplnením biblického márnosť nad márnosť. Proti tomu treba samozrejme niečo robiť. Nie len niekto, náhodne a občas, ale vedome, systematicky a permanentne. Ani potom sa nebude dať očakávať rýchla zmena, akoby po šibnutí zázračným prútikom, lebo kvalitatívne posuny (a o tie tu práve ide!) v myslení a konaní ľudí sa dejú pomaly, po desaťročia, ba stáročia. Ale bude to začiatok správnej, perspektívnej cesty. Musí na nej viac-menej koordinovane participovať rodinná výchova, škola, osvetové a kultúrne inštitúcie, aj zamestnávateľ a štát. Nazdávam sa, že v tomto zmysle treba vysoko vyzdvihnúť aj dnešnú medzinárodnú konferenciu a pochváliť jej organizátorov za vynaložený čas i námahu, ktorú venovali jej príprave. Premyslene investované finančné prostriedky a intelektuálny potenciál, vložený do projektov na všestranné pozdvihnutie historického povedomia obyvateľstva, sa napokon celkom určite prejavia v citlivejších vzťahoch v rámci spoločenského okolia, v lepších pracovných výkonoch, v úctivejšom prístupe k materiálnym i duchovným hodnotám, zdravšiemu životnému štýlu, prostrediu atď., atď. Pri projektovaní naznačených vysokých cieľov neslobodno ale zabudnúť na bežnú samozrejmosť, že akákoľvek stavba sa musí budovať od základov. Z tohto 2
aspektu sa historické vedomie človeka najľahšie ale aj najpevnejšie formuje postupne čiže od poznania minulosti jeho rodiny, rodiska, bydliska a širšieho regiónu, v ktorom žije, s ktorým sa stotožňuje podľa svojho pôvodu, ale aj prípadnej naturalizácie. Len a len na tejto báze vzniká a odoláva rozličným nepriaznivým poryvom potom aj jeho úprimné vlastenectvo, precítený vzťah k národu, ku ktorému patrí, štátu v ktorom žije. Kým bežná rodina (rod) si svoju históriu pestuje a až na výnimočné prípady rodových kroník, či iných foriem zachytávania vlastných tradícií 1, odovzdáva z pokolenia na pokolenie prevažne ústnou formou, do tvorby historických aspektov lokálneho a regionálneho povedomia sa už musia nevyhnutne zapojiť kvalifikovaní odborníci. Zdôrazňujem to najmä preto, že doteraz sa v tomto smere realizovali v prevažnej miere laici, respektíve amatéri, najmä z radov miestnej inteligencie, za čo im síce patrí objektívna vďaka a uznanie a niet dôvodu prečo by sa svojej vlastivednej záľube nemohli venovať aj naďalej, práve naopak, treba ich v tom všemožne podporovať, ale na druhej strane si už dnešná doba vyžaduje, aby do tejto oblasti, osobitne potom do tvorby diel s regionálnym záberom, vstupovali stále viac profesionálni historici, archivári, archeológovia, etnológovia a ďalší špecialisti. Pozrime sa teraz, po predchádzajúcich všeobecných pasážach, na stav lokálneho a regionálneho historického povedomia trochu bližšie, v konkrétnej oblasti. A keďže sa momentálne nachádzame vo Fiľakove, bude azda slušné, aby sme si za predmet nasledujúcej krátkej analýzy vybrali práve juhovýchodný priestor stredného Slovenska. Z historicko geografického hľadiska ide prevažne o územie bývalého Novohradu (s centrom v Lučenci) a Gemera - Malohontu (s centrom v Rimavskej Sobote). S radosťou možno konštatovať, že v oboch menovaných regiónoch sa vo všeobecnom povedomí udržiava tento ich historický charakter a väčšina tu žijúcich ľudí sa považuje za Novohradčanov, respektíve Gemerčanov, prípadne Malohonťanov. Sila tejto tradície sa prejaví ešte mohutnejšie, ak zoberieme do úvahy, že územno správne celky s názvami Novohradská stolica (župa) a Gemersko - malohontská stolica (župa) boli u nás oficiálne zrušené ku koncu roka 1922, čiže neexistujú už 88 rokov. 2 Podobnú situáciu by sme mohli nájsť i na miestach niektorých ďalších historických regiónov Slovenska, no sú aj také, kde si obyvateľstvo tento svoj pôvod uvedomuje podstatne menej, alebo dokonca vôbec nie. 3 Pomerne dobrá úroveň vedomia historicko regionálnej príslušnosti obyvateľstva Novohradu a Gemera - Malohontu isto nie je náhodná. Značnú zásluhu má na nej niekoľko predchádzajúcich generácií vzdelancov, učiteľov, kňazov, ľudovýchovných a osvetových pracovníkov. Z najstarších spomeňme aspoň Mateja Bela, ktorý do štvrtého zväzku svojich Notícií z roku 1742, zahrnul aj údaje o Malohonte, ďalej Ladislava Bartolomeidesa a jeho dielo Historicko geograficko štatistické poznámky o Gemerskej stolici z rokov 1806 1808, a napokon 1 Teoretické otázky i praktické skúsenosti z bádania minulosti dejín jednotlivých rodov na Slovensku mapuje a pomáha riešiť od roku 1991 Slovenská genealogicko heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, ktorá na túto tému podnecuje archívne výskumy, poriada odborné konferencie, uverejňuje vedecké príspevky. Bližšie informácie o aktivitách tejto spoločnosti, ako aj o konkrétnych publikovaných dielach sú k dispozícii v jej časopise Genealogicko heraldický hlas, ktorý výchádza od roku 1992 dvakrát ročne. 2 Od 1. januára 1923 vstúpil na Slovensku do platnosti zákon č. 126/1920 Zb. z. a n., ktorým boli historické stolice (župy) nahradené novými, tzv. československými veľžupami. 3 Pozitívne príklady reprezentuje Orava, Liptov, Spiš, Šariš ai. Podstatne horšia je v tomto smere situácia na územiach bývalých stolíc (žúp) Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Zvolenskej, ale do určitej miery aj Tekovskej, Abovsko Turnianskej, či inde. 3
dvojzväzkovú monografiu Historické, geografické a štatistické poznatky o Novohradskej stolici, vydanú Antalom Močárim v roku 1826. 4 Z druhej polovice 19. storočia hodno spomenúť prácu Jánoša Hunfalvyho opisujúcu zákonne spojenú stolicu Gemer a Malý Hont. 5 Neskôr, koncom 19. a začiatkom 20. storočia vyšli v rade tzv. miléniových stoličných (župných) monografií aj samostatné knihy o Novohradskej i Gemersko - malohontskej stolici, pričom údaje z dejín Malohontu sú tiež v diele o Hontianskej stolici. 6 V prvých desaťročiach 20. storočia sa k dejinám oboch regiónov uverejňovali prevažne drobnejšie časopisecké štúdie a články. Z maďarskej historiografie má závažnejší charakter práca Istvána Nagya zaoberajúca sa dejinami Novohradskej stolice do roku 1544, zo slovenskej spisby potom Pamätnosti gemersko-malohontské od Samuela Tomášika. 7 V 40-tych rokoch začali z pera maďarského historika Bálinta Ilu vychádzať postupne štyri diely dejín osídlenia Gemerskej stolice do roku 1773. 8 Kvantitatívny a v rámci toho potom aj kvalitatívny rozvoj bádania a publikovania rozličných otázok z dejín Gemera - Malohontu a Novohradu nastal počas druhej polovice 20. storočia. Do veľkej miery k tomu prispela Gemerská, respektíve Gemersko - malohontská vlastivedná spoločnosť v Rimavskej Sobote. Okrem niekoľkých desiatok samostatných knižných titulov a zborníkov, vzniklo z autorskej produkcie jej členov aj množstvo ďalších väčších, či menších príspevkov, ktorými sa od roku 1970 zaplnili stránky 25 ročníkov časopisu Obzor Gemera, v roku 1991 premenovaného na Obzor Gemera - Malohontu. 9 Plány z konca osemdesiatych rokov na vydanie veľkej trojdielnej vlastivedy pod názvom Gemer - Malohont a v jej rámci aj dejín tohto regiónu sa napriek vysokému stupňu ich pripravenosti do tlače, žiaľ, už nepodarilo uskutočniť. 10 Trochu viac šťastia mali v podobnom úsilí vydavatelia v Novohrade. S podporou Výkonného výboru Novohradskej župy v Šalgótarjáne vydali maďarskí historici na prelome 60-tych a 70-tych rokov štvorzväzkové Dejiny Novohradskej župy, z ktorých prvé dva sa viac-menej týkajú aj slovenskej časti Novohradu. 11 Nezaháľali ani ich slovenskí kolegovia a v 80-tych rokoch pripravili pre regionálnu vlastivednú monografiu Novohrad nové Dejiny Novohradu. Napokon však z nich, pre nedostatok finančných prostriedkov a kvôli zmeneným politicko spoločenským pomerom, vyšla len prvá časť. 12 Poslednú historickú prácu regionálneho 4 4 BEL, M.: Notitia Hungariae novae historico-geographica. IV. Posonium 1742, s. 763 767; BARTHOLOMAEIDES, L.: Inclyti superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia historico-geographicostatistica. Leutschoviae 1806 1808. (Napriek názvu je do tejto práce začlenený aj Malohont.); MOCSÁRY, A.: Nemes Nógrád históriai, geographiai és statistikai esmertetése. Pesten 1826. 5 HUNFALVY, J.: Gömör és Kis-Hont törv. egyesült vármegyének leírása. Pest 1867. 6 MAGYARORSZÁG vármegyei és városai: NÓGRÁD vármegye, Budapest b.r.v.; GÖMÖR KIS-HONT vármegye. Budapest b.r.v.; HONT vármegye, Budapest b.r.v. 7 NAGY, I.: Nógrád vármegye története az 1544-ig. Balassagyarmat 1907; TOMÁŠIK, S.: Pamätnosti gemersko-malohontské. Rimavská Sobota 1921. 8 ILA, B.: Gömör megye. A települések története 1773-ig. Budapest, Akadémiai kiadó, I. 1976; II. 1944; III. 1946; IV. 1969 9 Podrobnejšie o historiografickej produkcii tejto spoločnosti: SOKOLOVSKÝ, L.: Obzor Gemera 1-13. Historický časopis 32/4, 1984, s. 627-633; Tenže: Historické vedy v činnosti GVS do roku 1985. Obzor Gemera, XVI/3, 1985, s. 142-146. 10 Z celého projektu vyšiel len prvý diel GEMER - MALOHONT. 1 - Príroda. Martin, Osveta 1990. 11 NÓGRÁD megye története. 1. 896 1849; 2. 1849 1919.; 3. 1919 1944; 4. 1944 1962. Salgótarján b.r.v., 12 NOVOHRAD. Dejiny 2/1. Zostavili J. Alberty a J. Sloboda. Martin, Osveta 1989.
charakteru týkajúcu sa tejto oblasti Slovenska, ktorú sa doteraz podarilo dotiahnuť do finálnej podoby, predstavuje kniha Stručné dejiny Malohontu do roku 1803. 13 Spomínané regionálne monografie sa stali a stále sú nielen dôležitou faktografickou, ale aj metodologickou oporou pre autorov spracovateľov dejín jednotlivých gemersko - malohontských i novohradských miest a dedín. Tieto diela a dielka začali vo zvýšenej miere vznikať hlavne v 90-tych rokoch 20. storočia, ale prvé lastovičky z nich sa objavili už o dvesto rokov skôr. Medzi najstaršie patria určite Pamätihodnosti okolia Štítnika, vydané Ladislavom Bartolomeidesom ešte v roku 1799 a Dejiny (slobodného) mesta Rimavská Sobota od Imreho Finduru, z poslednej tretiny 19. storočia. 14 Z ďalšieho sledu drobných príspevkov k miestnym dejinám sa vymyká monografia Jozefa Maliaka Tisovec v minulosti, a to napriek tomu, že pôvodne nevyšla v knižnej podobe, ale bola počas rokov 1911 1914 uverejňovaná len ako seriál na pokračovanie v časopise Domácnosť a škola. 15 V priebehu prvej polovice 20. storočia sa objavila ešte publikácia Vladimíra Polívku o Lučenci a novohradskom kraji a knižka Mikuláša Polónyho Z dávnych vekov Gemera a paberky k dejinám Rožňavy. 16 Nasledujúce desaťročia môžeme dokumentovať príkladmi samostatných titulov, respektíve kapitolami o histórii v monografiách jednotlivých novohradských a gemersko - malohontských lokalít. Relatívne najlepšie sú na tom mestské sídla Rimavská Sobota (autori Július Bolfík, Július Alberty), Rožňava (kolektív autorov), Lučenec (autor Jozef Drenko), Fiľakovo (ten istý autor) a Revúca (autor Dušan Dubovský). 17 Z prác týkajúcich sa významnejších, respektíve viac známejších obcí spomeňme aspoň Kokavu nad Rimavicou (autor Pavel Spišiak), Lovinobaňu (autor Pavol Žigo a kol.), Kalinovo (autor Pavol Jánoš), Divín (autor Ján Sivok). 18 No objavili sa už aj publikácie o malých dedinách ako Kotmanová (autor Jozef Drenko), Lehôtka (autorka Mária Adamová) a pod. 19 Predchádzajúci prehľad, ktorý by sa dal obohatiť o ďalšie citácie, svedčí prinajmenšom o skutočnosti, že tak v oblasti Gemera - Malohontu ako aj Novohradu už existuje niekoľko, viac-menej odborne spracovaných diel, ktoré sú nielen nevyhnutným predpokladom pre osvetové šírenie historických informácií lokálneho a regionálneho charakteru, ale zároveň aj inšpiráciou, vzorom, návodom na vznik nových podobných a dúfajme, že i kvalitnejších vedeckých a populárnovedných 5 13 SOKOLOVSKÝ, L.: Stručné dejiny Malohontu do roku 1803. Martin, Gradus 1997. 14 BARTHOLOMAEIDES Ladislav: Memorabilia provinciae Csetnek, cum tabulis aeri incisis. Banská Bystrica 1799; FINDURA, I.: Rima-Szombat (szabadalmas) város története. 1. vydanie, Budapest 1876; 2. rozšírené vydanie. Budapest 1894. 15 Knižné vydanie tohto diela sa podarilo zrealizovať až pred nedávnom. MALIAK, J.: Tisovec v Minulosti. Reedícia. Tisovec, MKS 1998. 16 POLÍVKA, V.: Lučenec a kraj novohradský. Lučenec 1928; POLÓNY, M.: Z dávnych vekov Gemera a paberky k dejinám Rožňavy. Rožňava 1934. 17 BOLFÍK, J.: Rimavská Sobota. Martin, Osveta 1973; ALBERTY, J.: Gemer-Malohont a Rimavská Sobota 1848-1918. Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica 2008; DEJINY Rožňavy 1-2. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1978; DRENKO, J.: Kronika Lučenca. I III. 1128 1948. Lučenec 1991 1993; DRENKO, J.: Kapitoly z dejín Fiľakova. Hrad. Mesto. Kultúra. Lučenec 1992, 1993, 1994; DUBOVSKÝ, D.: Z histórie Revúcej a ochotníckeho divadla. Banská Bystrica, Esprint 1996. 18 SPIŠIAK, P.: Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu a kapitalizmu. Martin, Osveta 1990; JÁNOŠ, P.: Kalinovo. Martin, Osveta 1988; ŽIGO, P. a kol.: Lovinobaňa. Lovinobaňa, MNV 1986; SIVOK, J.: Divín. Tajomstvá histórie. Zvolen, Arbora Publishers, s.r.o. 1999. 19 DRENKO, J. Kotmanová 1393 1993. Lučenec 1993; ADAMOVÁ, M.: Lehôtka. Lučenec, RKS 1995.
aktivít. Vďaka uvedeným bádateľom a ostatným šíriteľom miestnych a krajových historicko vlastivedných poznatkov tu postupne vzniká solídny informačný potenciál, ktorý v danom ponímaní dovoľuje oba naše menované územné celky zaradiť medzi najperspektívnejšie oblasti na Slovensku. Napriek tomuto optimistickému konštatovaniu by sme si mali uvedomiť, že z hľadiska cieľavedomého budovania pevného lokálneho a regionálneho historického povedomia kultúrnej verejnosti sme u nás stále ešte iba na začiatku. A aj keď naznačené východiská v podobe odbornej literatúry, ku ktorým možno pripočítať pomerne priaznivé spoločensko psychologické, nacionálno etnologické a ďalšie relevantné pozitívne faktory, tradične prevažujúce medzi obyvateľstvom geograficko historického priestoru Gemera - Malohontu a Novohradu, sú v podstate dobré, nemali by viesť k sebauspokojeniu a ponechaniu ďalšieho vývoja tejto citlivej problematiky v smere úplnej živelnosti. Naopak. Do budúcna by sa od všetkých zainteresovaných jednotlivcov aj inštitúcií žiadala systematickejšia realizácia a lepšia koordinácia po sebe nasledujúcich hlavných krokov, ktorými sú: 1. Premyslený výber autora a témy z lokálnych, respektíve regionálnych dejín, stanovenie miery jej spracovania a určenie jeho finálnej podoby (napr. odborný článok, vedecká štúdia, zborník, monografia, syntéza). 2. Tematicky orientovaný vedecký výskum (literatúra, archívne dokumenty, hmotné, prípadne iné dobové pamiatky). 3. Koncipovanie a publikovanie vedeckého diela. 4. Propagácia a popularizácia novozískaných faktov, poznatkov, interpretácií, záverov (anotácie, recenzie, novinové články, publicistické žánre, verejné prednášky, výstavy, eseje, historická beletria, epická poézia, tvorba výtvarných, filmových, rozhlasových, hudobných a iných umeleckých diel, ich aplikovanie vo všeobecnej výučbe i v špeciálne zameranej, tzv. regionálnej výchove na základných a stredných školách, poznávacie kurzy a podobné formy realizované v rámci celoživotného vzdelávania a osvetového pôsobenia). Súčasne však treba rátať s tým, že z objektívnych i subjektívnych príčin boli, sú a budú jednotlivé výstupy základného vedeckého výskumu, rovnako ako aj ich spoločenská aplikácia, vždy na kvalitatívnej rozličnej, rozdielnej úrovni. Preto by sa malo zároveň vytvárať priaznivé ovzdušie pre ich oponentúru, konštruktívnu kritiku, pripomienkovanie a odbornú diskusiu, vedúcu v konečnom dôsledku k vyjasneniu sporných otázok, odstráneniu vecných chýb, k náprave interpretačných nedostatkov, alebo hoci aj k formulovaniu alternatívnych hodnotení sporných historických javov a udalostí. V tomto procese by malo ísť nielen o ponúkanie nových, kvalitnejších, hodnovernejších poznatkov o dejinách, ale aj o odbúravanie ahistorických legiend, poloprávd a účelových dezinformácií o ľuďoch, udalostiach, javoch a objektoch z minulosti. Od toho však treba zreteľne vyčleniť, oddeliť a samozrejme podporovať vydávanie i rozširovanie klasických povestí, rozprávok, ale aj napríklad hodnotných historických románov, ktoré ako literárno umelecké útvary, neodmysliteľne patria do ľudovej slovesnosti, respektíve beletrie. Na vlastnej tvorbe a odbornom sprístupňovaní lokálno a regionálno historickej informačnej bázy sa popri autoroch, vydavateľoch, miestnych a územných 6
samosprávnych orgánoch a ďalších zainteresovaných zložkách, vrátane štátu, môžu významnou mierou podieľať vlastivedne špecializované krúžky, kluby, spolky. V tejto oblasti má mimoriadne bohaté skúsenosti už spomínaná Gemersko - malohontská vlastivedná spoločnosť, založená v roku 1966, hlásiaca sa k tradíciám svojej predchodkyne Učenej spoločnosti malohontskej zo začiatku 19. storočia. Je tu teda príklad hodný nasledovania i v Novohrade a ďalších regiónoch Slovenska, kde sú na to k dispozícii schopní organizátori, bádatelia, popularizátori vedeckých poznatkov a samozrejme sponzori. V terajších ekonomických pomeroch a spoločenských podmienkach mimoriadne vzrástol význam posledne menovaných. Pravda je však taká, že zatiaľ iba málokto z dnešných úspešných podnikateľov na Slovensku vôbec a v južnej časti stredného Slovenska azda zvlášť dokázal prekonať vlastné utilitárne determinanty a spojiť svoju manažérsku jasnozrivosť s investíciami do nerentabilnej, ba neatraktívnej lokálnej a regionálnej vlastivedy. Nezaujíma ich, alebo možno vôbec nepoznajú príklad rímskeho patricija Mecena, žijúceho na prelome letopočtov. Dnes už len málokto vie, akým spôsobom nadobudol a rozmnožoval svoje bohatstvo, ale meno tohto muža je aj po celých dvoch tisícročiach, vďaka jeho povestnej podpore umeniam a vedám, symbolom osvieteného človeka jemu podobného razenia. Všetci autori, propagátori, sponzori a ďalší nadšenci (lebo bez nadšenia sa takáto práca jednoducho robiť nedá!) spolu s príslušnými profesionálmi prispievajú k tomu, že každá historická publikácia, príspevok v časopise, novinách, či elektronickom médiu, každá pamätná tabuľa, udržiavaná architektonická, technická, muzeálna pamiatka, kultúrno spoločenské, osobitne spomienkové zhromaždenie, ľudovýchovné a osvetové podujatie, každé prednáškové ale aj umelecké vystúpenie či iný podobný prejav pôsobia ako nenahraditeľné prvky, tvoriace a posilňujúce historické a tým aj vlastenecké povedomie obyvateľov každej lokality, regiónu a napokon aj národa a štátu. Iba ten, kto pozná svoju vlastnú minulosť, vie skutočne plnohodnotne precítiť aj svoju prítomnosť a robiť doma, na pracovisku i vo svojom bydlisku všetko preto aby ju premenil na čo najlepšiu budúcnosť pre potomkov. Lokálne a regionálne povedomie totiž predstavuje v psychike človeka akúsi kotvu, ťažiskový bod. Ak ho máme v sebe naozaj dobre zakorenený, potom niet pochýb, že cez vyšší pozitívny vzťah k svojej krajine, bez obáv o stratu vlastnej identity, budeme ľahšie prijímať aj myšlienky tesnej a všestrannej nadnárodnej, nadštátnej spolupráce, vedúcej v konečnom dôsledku k ekonomickej i politickej európskej integrácii. Som presvedčený, že načrtnuté perspektívy stoja za to, aby sa v záujme ich dosiahnutia, vkladali primerané intelektuálne, materiálne i finančné zdroje aj do systematickej tvorby, usilujúcej sa o posilňovanie lokálneho a regionálneho historického povedomia, vrátane Gemera-Malohontu a Novohradu. Fiľakovo, 9. september 2010 7 Prof. PhDr. Leon Sokolovský, CSc.