Výskum hovorenej slovenčiny slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku

Výskum hovorenej slovenčiny slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku Mária Homišinová Daniela Slančová Jozef Výrost Slavomír Ondrejovič Obsah publikácie Predslov (2 4 s.) 1. Mária Homišinová: Teoretické východiská a stav skúmania jazykovo-komunikačného správania etnických menšín (5 28 s.) 2. Mária Homišinová: Koncept výskumného projektu jazykovo-komunikačného správania slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku (29 34 s.) 3. M. Homišinová J. Výrost: Jazykové správanie slovenskej mládeže na Slovensku a v Maďarsku (35 55 s.) 4. Daniela Slančová: Realizácia vybraných typov komunikačných aktov v jazykovokomunikačnom správaní mládeže v Maďarsku a na Slovensku (56 75 s.) 5. Daniela Slančová: Formulácia významu slov v jazykovo-komunikačnom správaní mládeže na Slovensku a v Maďarsku (76 87 s.) 6. Slavomír Ondrejovič: K otázke prepínania kódov v situácii slovensko-maďarských kontaktov (88 99 s.) 7. Doslov (100 s.) Prílohy: Dotazník SS Dotazník SM Oponenti: doc. Beáta Balogová, CSc. - Slovensko doc. Alžbeta Uhrinová, PhD. - Maďarsko Jazyková korektúra: prof. PhDr. Daniela Slančová, CSc. M. Homišinová, D. Slančová, J. Výrost, S. Ondrejovič Publikácia je výsledkom riešenia grantového projektu VEGA 93/2009

Predslov Transformačné procesy prebiehajúce v strednej a východnej Európe začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia výrazne zasiahli aj do ďalšej orientácie európskej (v rámci nej slovenskej aj maďarskej) jazykovedy. Popri orientácii jazykovedy (z tzv. teoretickej, deskriptívnej lingvistiky) sa začína klásť dôraz na základný sociolingvistický výskum, ktorého prvoradým cieľom je odhaliť skutočné fungovanie jazyka/jazykov v reálnom každodennom živote jednotlivca. V smerovaní európskej jazykovedy došlo k výraznému posunu 1, ktorý bol prevádzaný aj užšou spoluprácou jazykovedcov s odborníkmi z iných spoločenskovedných disciplín, predovšetkým sociológie, psychológie, kultúrnej antropológie, etnológie, čo viedlo k rozvoju aplikovanej jazykovedy. Požiadavka sociolingvisticky orientovaných výskumov sa v uvedenom priestore stáva tým nástojčivejšou, čím viac sa stretávame u jednotlivých etník s revitalizáciou svojej etnicity a predovšetkým s akcentom na používanie a uchovanie materinského jazyka. Hoci viacjazykovosť ako jazykový stav, charakterizovaný každodenným kontaktom s iným jazykom/jazykmi, bola v európskom priestore aj doteraz prirodzeným javom spolužitia viacerých etník na spoločnom území, v nových spoločenských podmienkach tento jav nadobúda iné dimenzie. Z toho dôvodu vznikla snaha po objasnení každodenného intraa interetnického jazykovo-komunikačného správania jednotlivcov (príslušníkov majority a minorít) a dešifrovaní faktorov, ktoré toto správanie determinujú. Toto sú otázky, ktoré sú v centre pozornosti. Je totiž zrejmé, že jazykové správanie (axiologická a komunikačná kompetencia jazyka/jazykov hovoriacich, voľba jazykových prostriedkov) výrazne pôsobí aj na interetnické vzťahy a ďalšie spolužitie jednotlivých etník. S cieľom objasniť niektoré súvislosti spomínaných skutočností vypracoval kolektív pracovníkov z oblasti vedy (Spoločenskovedný ústav SAV Košice SvÚ SAV, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Bratislava) a školstva (Prešovská univerzita Prešov, Univerzita Konštantína Filozofa Nitra, Univerzita P. J. Šafárika Košice) grantový projekt (VEGA 93/2009) s názvom: Jazykovo-komunikačné správanie slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku v situačnom kontexte intraetnického používania hovorenej slovenčiny. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený projekt bol prirodzeným pokračovaním novodobých sociologicky a sociolingvisticky orientovaných vedeckovýskumných projektov, ktoré SvÚ SAV (v spolupráci s ďalšími výskumnými pracoviskami) realizoval v Maďarsku v radoch príslušníkov slovenskej minority. Pochopiteľne, sledovali sa aj závery ďalších výskumov realizovaných na Slovensku (z dielne SvÚ SAV a aj iných pracovísk) týkajúcich sa problematiky etnických minorít a ich jazykového správania (bližšie v kapitole o teoretických východiskách skúmania problematiky). Prvoradým cieľom projektu bolo prispieť k rozvoju sociolingvistického bádania hovorenej podoby slovenského jazyka ako komunikačného prostriedku, ktorým slovenská mládež na Slovensku aj v Maďarsku komunikuje v bežnom živote. Zaujímala nás odpoveď na otázku: Akým životom žije slovenčina v každodennej realite mladej generácie Slovákov? Išlo nám o precizovanie kontextuálnych súvislostí dôležitých jazykových, sociálnopsychologických, sociologických a etnokultúrnych faktorov (činiteľov) a tiež o ozrejmenie situačnej determinovanosti v rodinnom a školskom prostredí. Na splnenie uvedeného cieľa 1 V americkej a kanadskej jazykovede tento posun nastal o niekoľko desaťročí skôr s orientáciou na etnolingvistické výskumy nadväzujúc na výskumy F. Boasa a E. Sapira. Spomenieme napr. práce U. Weinreicha 1953 a E. Haugena, ktorí na empirickej báze opisovali jazykovú realitu jednotlivých najmä bilingválnych a multilingválych jazykových skupín. 2

bolo nevyhnutné v metodike výskumu aplikovať nielen sociolingvistické, ale aj jazykovedné, sociologické, sociálno-psychologické a etnologické výskumné prostriedky, na ktorých vytýčení (aj spracovaní) sa podieľali výskumníci z uvedených vedných disciplín. Interdisciplinárny charakter majú teda aj publikačné výstupy, ktoré prezentujú výsledky predmetného výskumu. V publikačných výstupoch z riešenia výskumného projektu jazykovo-komunikačného správania slovenskej mládeže boli doposiaľ prezentované prevažne výsledky v podobe základných informácií o charaktere a distribúcii odpovedí v rámci použitých výskumných ukazovateľov jazykového správania (komunikácia v rodinnom prostredí, posudzovanie životných hodnôt, postoje k funkciám jazyka, posudzovanie jazykových prejavov, verbalizácia sociálnej blízkosti/vzdialenosti, analýza etnokultúrnych zložiek). 2 Uvedená publikácia je štruktúrovaná na teoretickú časť (dve kapitoly) a praktickú časť (štyri kapitoly). Teoretická časť sa sústreďuje na východiská skúmania jazyka a jazykovej komunikácie, opierajúc sa o pôsobenie kľúčových ukazovateľov/faktorov (materinský jazyk a jeho používanie, jazyková komunikácia, komunikačné variety, jazyková a komunikačná kompetencia, jazyková situácia, miesto jazykovej komunikácie, bilingvizmus a diglosia); zároveň analyzuje stav skúmania problematiky v Maďarsku a na Slovensku (postavenie slovenského jazyka v Maďarsku, sociolingvistické výskumy realizované v obidvoch krajinách). V 2. kapitole sa predstavuje konceptuálny rámec výskumného projektu vrátane metodologického prístupu riešenia problematiky a charakterizovania výskumného súboru (podsúbor slovenskej mládeže v Maďarsku a podsúbor slovenskej mládeže na Slovensku). V praktických častiach publikácie sú prezentované výsledky, ktoré poskytujú všeobecnejší rámec empirických dát a poskytujú komplexnejší pohľad na výsledky vzhľadom na deduktívny prístup skúmania jazykového správania účastníkov výskumu (3. kapitola), ale tiež vzhľadom na zachovanie transparentného pohľadu na ich jazykovú a komunikačnú kompetenciu (4. kapitola), sémantizáciu slov v jazykovo-komunikačnom procese (5. kapitola) a problematiku striedania, resp. prepínania jazykových kódov v situácii slovenskomaďarských kontaktov (6. kapitola). Snahou autorov bolo koncentrovaným spôsobom objasniť: - podstatu jazykových javov a prejavov, - prebiehajúce jazykovo-komunikačné procesy a ich súvislosti, - trendy jazykového správania vo vybraných jazykovo-komunikačných doménach, ktoré prebiehajú predovšetkým u mladej generácie Slovákov v Maďarsku ako cieľovej skupiny výskumu. Na porovnanie budeme prezentovať aj výsledky slovenskej mládeže žijúcej v národnostne zmiešaných oblastiach Slovenska. 3 Tí v predmetnom výskume 2 Prezentácii výsledkov výskumu bolo venované samostatné číslo internetového časopisu Človek a spoločnosť; http://www.saske.sk/cas/3/2011 3 Autorka 5. kapitoly Daniela Slančová porovnáva tri podskupiny respondentov: 1. slovenskú mládež na Slovensku (SS) príslušníkov majoritného etnika žijúcich v národnostne zmiešaných oblastiach Slovenska; 2. slovenskú mládež v Maďarsku (SM) príslušníkov slovenského minoritného etnika žijúcich v Maďarsku; 3. slovenskú mládež na Slovensku (MS) príslušníkov maďarského minoritného etnika žijúcich na Slovensku. Tretia menovaná skupina sa stala objektom výskumu neplánovane (pri zbere dát na stredných a vysokých školách v Maďarsku), na základe zistenej skutočnosti, že slovenská mládež maďarskej národnosti žijúca v pohraničných oblastiach Slovenska nezriedka navštevuje školy v Maďarsku, kde (okrem iného) študuje slovenský jazyk. Identifikovali sme celkov50 takýchto respondentov predovšetkým v školách v Budapešti, Ostrihome a Pilíšskej Čabe (blízkosť dochádzky zo Slovenska do Maďarska). Uvedenú podskupinu respondentov autorka zaradila do analýz ako zaujímavý komponent objektu výskumu vhodný na porovnanie sledovaných jazykových prejavov (významu slov) s ďalšími dvomi (kontaktnými) podskupinami. Z ostatných analýz (pre obmedzenia možnosti porovnávania) bola uvedená podskupina vylúčená. 3

hodnotili svoje jazykovo-komunikačné správanie a jazykovo-komunikačné správanie maďarskej minority ako kontaktného etnika. Ako produkt práce viacerých autorov publikácia nie je celkom homogénna. Spôsobuje to niekoľko faktorov: prístup k spracovaniu výsledkov zo strany zástupcov rôznych vedných disciplín, individuálna odlišnosť štýlu a tiež jedinečnosť pohľadu každého autora na predmetnú problematiku. Z toho pohľadu je každá kapitola samostatnou publikačnou jednotkou (úvod, jadro, sumarizácia výsledkov, záver a použitá literatúra). Vzhľadom na to úvod a záver publikácie, ktoré by mali vlastne duplicitný, repetitívny charakter, nahradzuje predslov a doslov. Domnievame sa však, že táto skutočnosť nijako neuberá na jej zrozumiteľnosti a nemení pohľad na podstatu výsledkov. Prílohou publikácie je štandardizovaný dotazník, ktorý bol hlavným metodologickým prostriedkom použitým v kvantitatívnej časti výskumu. 4

1. Teoretické východiská a stav skúmania jazykovo-komunikačného správania etnických menšín Mária Homišinová 1.1 Teoretické východiská problematiky Jazyk je jedným z najvýznamnejších komponentov etnicity. Bez skúmania jazyka sa vlastne etnicita a etnické procesy ani nedajú skúmať. Z toho dôvodu je prirodzené, že v prípade skúmania etnických menšín sa odborníci orientujú (prevažne alebo najmä) na jazykové hľadisko. V poslednej dobe, v súvislosti s posunom k jazykovému aspektu, sa stretávame aj s novým terminologickým vymedzením, keď pojem etnické menšiny sa chápe ako ekvivalent pojmu jazykové menšiny. V rámci tohto vymedzenia hovoríme o malých, menej používaných alebo o regionálnych jazykoch. Špecifické problémy etnických minorít (samozrejme nielen ich) sa dostali do popredia súbežne s globalizačnými trendmi prebiehajúcimi koncom 20. storočia v celom rade európskych krajín, vrátane Slovenska. Dochádza k etnickému znovuoživeniu (ethnic revival), a to na teoretickej aj praktickej úrovni. Pre integrujúcu sa Európu sú príznačné decentralizačné programy, dochádza k posilňovaniu regionálnej identity a lokálnych právomocí. Zaznamenávame príklon od extenzívnych, unifikačných a technokratických tendencií a koncepcií k jedinečnému, osobitému, individuálnemu. Výrazné zmeny nastávajú aj v zákonodarnej oblasti na medzinárodných aj národných úrovniach. Dochádza k požiadavke garantovať a dodržiavať práva etnických menšín (Konferencia o ľudskej dimenzii v Kodani v roku 1990) a následne k prijatiu dvoch konvencií Rady Európy: Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov (1992) a Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín (1995). V nových súvislostiach sú etnické a jazykové menšiny chápané ako kultúrne dedičstvo ľudstva, ktoré je potrebné chrániť a podporovať. Paragrafy zabezpečujúce práva etno-jazykových minorít sa stali súčasťou ústav jednotlivých štátov a ďalších zákonodarnych noriem. 4 Vznikol celý rad nadštátnych inštitúcií a organizácií združujúcich etnické menšiny a podporujúcich ich aktivity. (bližšie Šatava, 2009). 1.1.1 Materinský jazyk a jeho používanie K významným aspektom ďalšieho vývoja každej minority zjavne patrí jazyková problematika. Materinský jazyk ako jedno z objektívnych kritérií definovania etnicity, sa zaraďuje totiž k základným etnointegrujúcim prvkom, na ktorom každá menšina buduje svoju identitu. Je preto pochopiteľné, že otázka uchovávania a reprodukcie materinského jazyka sa chápe ako rozhodujúca pre ďalšiu existenciu a fungovanie každého etnika. Podľa Veľkého sociologického slovníka (1996, s. 458 459) materinský jazyk je jazyk, ktorým sa človek ako prvým naučil hovoriť, v ktorom obyčajne (prevažne) myslí a najradšej ho používa vo svojej rodine a svojom súkromí, pretože je mu najbližší. Materinský jazyk alebo materská reč sú pojmy, ktoré svedčia o tom, že jazykové spoločenstvo má k svojmu národnému jazyku nielen racionálny vzťah (ako k účinnému nástroju myslenia a dorozumievania), ale aj hlboký citový vzťah. Materinský jazyk býva považovaný za spoluurčujúcim alebo určujúcim znakom etnickej príslušnosti. V podstate identifikuje príslušnosť k určitej kultúre, čo sa prejavuje i pocitmi spolupatričnosti s ľuďmi rovnakého 4 Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín bol prijatý uznesením NR SR č. 128 z 21. 6. 1995 a do platnosti vstúpil 1. 2. 1998; SR podpísala Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov v Štrasburgu 20. 2. 2001, prezidentom SR bola ratifikovaná 20. 7. 2001 a platnosť nadobudla 1. 1. 2002. 5

materinského jazyka v cudzom alebo zmiešanom jazykovom prostredí. Na báze materinského jazyka väčšinou prebieha prvotná socializácia a interiorizácia hodnôt a noriem danej kultúry. Zároveň je materinský jazyk sám hodnotou, väčšinou spätou s hodnotou pôvodného domova, vlasti. Táto hodnota sa však môže rozchádzať s praktickou využiteľnosťou materinského jazyka. Pri skúmaní problematiky materinského jazyka sa stretávame s mnohými teoretickými a metodologickými prístupmi. Nejednotnosť panuje už v samotnom definovaní materinského jazyka. Za všeobecne prijateľné kritériá jeho definovania možno považovať štyri kritériá Tove Skutnabb-Kangasovej: pôvod (jazyk, ktorý sa človek naučil ako prvý), kompetencia (jazyk, ktorý človek ovláda najlepšie), funkcia (jazyk, ktorý človek používa najviac) a identifikácia (vlastná jazyk, s ktorým sa človek sám identifikuje; iných jazyk, za rodného používateľa ktorého človeka považujú). (Skutnabb-Kangas, 2000, s. 62) V súvislosti s materinským jazykom, dôležitosťou, ktorú mu prisudzujeme, považujeme za dôležité spomenúť dodnes diskutovanú etnolingvistickú tézu: hypotézu Edwarda Sapira a Benjamina Whorfa, známu ako teóriu jazykového relativizmu. 5 Podľa nej má materinský jazyk zásadný význam pre naše chápanie vonkajšieho sveta. A pretože sa jazyky medzi sebou značne odlišujú, znamená to, že koľko existuje jazykov, toľko máme i rôznych svetov (náhľadov na nich), v ktorých žijeme. V európskej lingvistike, zvlášť v rámci všeobecnej jazykovedy, filozofie jazyka a sémantiky, je možné nájsť celý rad starších i novších teórií, ktoré majú k jazykovému relativizmu veľmi blízko. Sú to napr. Herderove myšlienky o jazyku ako výraze národnej mentality, Humboldtove názory na jazyk ako špecifický útvar národného ducha, Weigerberova teória poľa (podrobnejšie o etnolingvistike: Vrhel, 1981; Černý, 1996, s. 403 407). Vo všeobecnosti je táto teória podrobovaná kritike práve z radov sociolingvistov. Vyčíta sa jej prehnaný dôraz na jazykovú funkciu, precenenie jazyka a podcenenie úlohy spoločenských faktorov. 1.1.2 Jazyková komunikácia 70. roky 20. storočia znamenali paradigmatickú zmenu v súčasnej svetovej lingvistike. Spočíva v obrate od izolujúceho skúmania jazykového systému ku skúmaniu fungovania tohto systému v reálnej situácii. Niet pochýb, že štrukturalistické (Ferdinand de Saussure) a generativistické (Noam Chomsky) myslenie v kontexte svetovej (jazyko)vedy bolo mimoriadne plodné. V ďalšom vývine však došlo k presunu pozornosti jazykovedy od vlastností jazykového systému na funkcie jazyka (predovšetkým komunikatívnu a kognitívnu) v sociálnej interakcii. Predmetom jazykovedy okrem znakového systému totiž nevyhnutne musí byť aj sociálne determinovaná komunikácia, lebo znakový systém tu nie je sám pre seba, ale je na to, aby človek komunikoval o sebe a o svete, ktorý ho obklopuje a ktorý spoznáva. (Ondrejovič, 1995, s. 10) Túto paradigmatickú zmenu výstižne charakterizuje J. Péntek, keď konštatuje, že na rozdiel od skorších smerov modernej lingvistiky, ktoré (v šľapajach F. de Saussura) predpokladali skôr homogénny jazykový systém, sociolingvistika za základ poznania jazyka považuje heterogenitu a vnútornú rozmanitosť, za prvoradé považuje živý jazyk, teda používanie jazyka a vymedzené vzťahy, predpokladá koreláciu medzi spoločnosťou, kultúrou a jazykom. (Péntek, 2002, s. 267) Z hľadiska východiskového metodologického rámca oproti jazyku chápanému a skúmanému ako štruktúrno-systémová entita a budovanému na základe protikladov, jazyk ako 5 Edward Sapir je jedným zo zakladateľov etnolingvistiky, ktorá podobne ako sociolingvistika skúma jazyk určitých spoločenstiev, s tým rozdielom, že sa zaoberá predovšetkým primitívnymi jazykmi, a to v súvislosti s myslením, kultúrou národov. 6

sociálno-komunikačný systém charakterizuje funkčná komplementárnosť, ktorá je objektívnejším odrazom reálnej rečovej situácie. Jazyk je nielen teoretický konštrukt, ale aj reálny komunikačný systém, ktorý funguje v konkrétnych (národných, etnických) podmienkach. Adekvátny funkčný model jazyka musí odzrkadľovať prirodzený priebeh jazykovej komunikácie. Jazykový komunikačný proces je druhoradý voči procesu učenia. Jazykový model musí odzrkadľovať dve úrovne komunikácie abstrakciu a reprezentáciu (pozorovanie). Úroveň abstrakcie súvisí s procesom učenia, kým reprezentácia s ňou v protiklade súvisí s komunikačným procesom (generalizovanie slov). Aj tu proces učenia predstavuje hĺbkový (vnútorný) rozmer a komunikačný proces širší (vonkajší) rozmer. Je potrebné podotknúť, že hĺbkový rozmer zvyšuje a vonkajší rozmer znižuje subjektívnu entropiu (stupeň neistoty). (Bańczerowski, 2000, s. 32) 1.1.3 Komunikačné variety Sociolingvistika vychádza z poznania, že jazyk je zapojený do zložitého a mnohotvárneho kontextu a jeho komunikačné funkcie sa stávajú čoraz zložitejšími a diferencovanejšími. Z tohto pohľadu môžeme hovoriť o viacvrstvovosti národného jazyka. Národné jazyky môžeme deliť do rôznych variantov. Územnému rozdeleniu zodpovedajú varianty geografické, t. j. dialekty. Sociálnemu rozloženiu obyvateľstva zodpovedajú sociolekty, t. j. reč určitých sociálnych vrstiev (slangy a žargóny), napr. reč študentov, vojakov, športovcov. Nakoniec podľa sociálnej situácie, v ktorej rozhovor prebieha, možno rozlíšiť varianty funkčne kontextové, predovšetkým tzv. funkčné štýly (slávnostný, kultivovaný, úradný, hovorový, neformálny, ľudový, familiárny, intímny atď.) Rozhodujúci vplyv na reč má tiež vek hovoriaceho, jeho pohlavie, etnická príslušnosť, sociálno-ekonomické postavenie a vzdelanie. Z orientácie na skúmanie sociálnych a komunikačných podmienok dorozumievania je zrejmé, že jazyk sa nerealizuje v procese komunikácie len v čistých útvaroch (napr. spisovný jazyk alebo dialekt), ale ide v ňom o celý národný jazyk so všetkými podobami (varietami). Tento jav je zreteľný najmä pri skúmaní spontánnych, neoficiálnych komunikátov v bežnej dorozumievacej sfére, kde často variujú prvky z dvoch aj viacerých variet národného jazyka súčasne. Práve variantnosť je signifikantnou vlastnosťou hovorených komunikátov, koncipovaných na báze spontánnosti. Z uvedeného kontextu vyplýva, že na krajných póloch komunikačného priestoru stoja spisovný jazyk a nespisovné variety ich základné charakteristiky sú protikladné. Záväznosť, verejnosť, vážnosť (knižnosť) spisovnej variety zároveň implikujú sociálnu dištančnosť, citovú nezaangažovanosť. Naopak, nezáväznosť, neverejnosť, neformálnosť, dôvernosť nespisovných variet sú spojené so sociálnou blízkosťou, srdečnosťou a spontánnosťou. (Hausenblas, 1993) Jazyk každodennej, bežnej komunikácie (hovorený jazyk), nachádzajúci sa medzi týmito dvoma krajnými pólmi, bude prienikom jednotlivých charakteristík, a to predovšetkým v závislosti od oficiálnosti/neoficiálnosti komunikačného aktu. Pri vymedzení pojmu bežný (bežne) hovorený jazyk; hovorená podoba jazyka, resp. hovorená komunikácia sa v odbornej literatúre na Slovensku stretávame s výraznou nejednotnosťou, keď sa uvedený pojem interpretuje rôzne. Terminologickú nejednoznačnosť spôsobuje diferencované ponímanie termínov (jazykových útvarov) hovorenosť a hovorovosť; resp. hovorená a hovorová podoba slovenčiny. S tým je spojené aj nejednotné a polemické včlenenie/vyčlenenie bežného hovoreného jazyka v rámci/mimo 7

jednej variety. 6 Na základe vyššie uvedených charakteristík hovorených komunikátov sa prikláňame k vymedzeniam bežného hovoreného jazyka, ktoré akcentujú prienikovosť, t. j. nasycovanie prvkami z viacerých variet národného jazyka. V našom ponímaní teda považujeme vymedzenie hovorených prejavov za ústne jazykové útvary akéhokoľvek štýlu a žánru, ktoré sú realizované v bežnej dorozumievacej sfére (pozri Patráš, 1995, s. 119). Úvahy, v ktorých sa formuje istá predstava o možnej podobe hovorenej komunikácie, sa môžu uberať dvojakým smerom. Buď sa bežný hovorený jazyk môže približovať štandardnej variete (hovorovej slovenčine), alebo sa v ňom výraznejšie sústredia prvky nespisovných variet. Pritom na podobu bežného hovoreného jazyka má nezanedbateľný vplyv celý rad faktorov (individuálneho aj spoločenského charakteru), v ktorom sa jazyk používa. Pri výskumoch bežného hovoreného jazyka je preto dôležité sledovať nielen výber, usporiadanie a modifikáciu jazykových prostriedkov v jednotlivých jazykových rovinách, ale skúmať aj komunikačné a sociálne podmienky dorozumievania. Enklávne jazyky je termín odvodený od pojmu enklávne spoločenstvo. Chápeme ho ako skupinu ľudí, žijúcich v určitom priestore, na určitom (menšom) území, v lokalite, ktorá je obklopená územím iného spoločenstva. V takom zmysle môžeme v Maďarsku hovoriť napr. o enklávnej slovenčine a enklávnej chorvátčine. V prípade obidvoch minorít existujú lokality, obce, mestá so sídelným zastúpením tohto obyvateľstva, ktoré komunikuje enklávnym jazykom. V prípade bulharskej minority ide skôr o diaspóru (rozptýlenie jednotlivcov v cudzom prostredí). Obsahovou náplňou napr. slovenskej enklávy ako každej inej národnej, etnickej, kultúrnej a pod. enklávy je zakotvenosť v kompaktnom zoskupení slovenského obyvateľstva mimo územia slovenského národného spoločenstva, ktoré vzniklo: 1- administratívnym zásahom, resp. zmenou štátnych hraníc, 2- presídlením obyvateľstva na nové územie, pričom ho obkolesuje iný jazyk alebo jazyky. V podmienkach dobrovoľného alebo menej dobrovoľného oddelenia od homogénneho celonárodného jazykového celku vzniká špecifická jazyková situácia, v ktorej začínajú fungovať aj špecifické jazykové činitele. Enklávna slovenčina/chorvátčina sa stáva minoritným jazykom v kontakte s novými dominantnými jazykmi. 6 J. Horecký zahrnul do stratifikácie slovenského národného jazyka popri spisovnej, subštandardnej, nadnárečovej, nárečovej forme a osobitne popri jazyku umeleckej literatúry aj štandardnú formu slovenčiny. Vymedzil ju ako formu, ktorá je po gramatickej stránke zhodná so spisovným jazykom, prevláda v nej hovorená podoba a menej sa v nej odrážajú kodifikačné vplyvy. To znamená, že sa v nej striktne nedodržiavajú zásady správnej výslovnosti, voľne sa používajú niektoré nekodifikované väzby, vznikajú tu mnohé neologizmy a vo väčšej miere sa prejavujú kontaktové javy s inými jazykmi (Horecký, 1979a, s. 226 227). I. Ripka vyčlenil v rámci národného jazyka päť jazykových útvarov: spisovný jazyk, hovorový spisovný jazyk, bežný hovorený jazyk, interdialekt a teritoriálny dialekt. Hovorový spisovný jazyk považuje za štandard, kým bežný hovorený jazyk vymedzuje ako nespisovný útvar subštandard (Ripka, 1980, s. 230 231). V stratifikačnom modeli J. Bosáka sa objavuje hovorová slovenčina. Zaraďuje ju medzi variety, vypĺňajúce komunikačný priestor medzi spisovným jazykom a nespisovnými varietami. Poníma ju ako spisovnú nekodifikovanú varietu, pre ktorú je charakteristická prevaha neutrálneho štýlu v zvukovej rovine; používanie neologizmov, univerbizovaných pomenovaní, slangizmov, profesionalizmov, expresív v lexikálnej rovine; v morfologickej rovine uprednostňovanie variantov vznikajúcich v hovorenom jazyku alebo vplyvom jazykových kontaktov; v syntaktickej rovine uplatňovanie zjednodušenej štruktúry vety, voľnejší slovosled a používanie eliptických konštrukcií (Bosák, 1995a, s. 29 30). Stratifikačný model národného jazyka D. Slančovej a M. Sokolovej nadväzuje na Horeckého stratifikáciu. Autorky členia národný jazyk na spisovnú varietu, bežnú (štandardnú) varietu so západoslovenským, stredoslovenským a východoslovenským variantom, na subštandardné variety s ešte väčšou regionálnou diferencovanosťou, nárečové variety a na nesystémové sociálne semivariety slangy, profesijnú reč, žargón a argot (pozri Slančová Sokolová, 1994, s. 225.). 8

Slovenský jazykovedec M. Dudok za klasické jazykové vektory (činitele, veličiny) enklávnych jazykov považuje: rodinu, školu, cirkev, kultúrne inštitúcie, spolky a pod. (Dudok, 2004, s. 34) Konštatuje, že sú to práve tieto najtradičnejšie a klasické vektory, ktoré sú svojím charakterom pulzačné (spôsobujúce zmenu). Dodáva, že v súvislosti s inštitucionálnymi riešeniami jazykových problémov v enklávnej spoločnosti sa nevystačí s doterajšími známymi stratégiami zlepšovania jazykovej kompetencie tým, že sa im poskytne zodpovedajúce jazykové vzdelanie v slovenských školách, spolkoch, cirkvách a pod. Minorite je potrebné v kontakte s inými jazykmi zabezpečiť aj komunikačné príležitosti. Pri súhre rôznych vonkajších, objektívnych, a vnútorných, subjektívnych, činiteľov rodinu teda môžeme považovať za jeden zo základných pulzačných vektorov enklávnej slovenčiny. Hoci sa nerobil podrobný výskum napr. slovenského rodinného idiolektu, známe sú skúsenosti, že existujú slovenské rodiny, ktorých deti v neslovenskom prostredí zvládli kultivovanú hovorenú i písanú podobu slovenčiny. Ale sú aj prípady komunikačnej nivelizácie a monoštylizmu vo všetkých generolektoch. Podobne je to aj vo vyšších spoločenských formáciách, akými sú škola, cirkev, kultúrne a folklórne spolky, divadelné súbory, médiá atď. Národnostná škola najprogramovejšie umocňuje v rodine získané vedomie o jazykovej príslušnosti, podobne ako aj iné vektory. 1.1.4 O jazykovej a komunikačnej kompetencii Je známe, že generatívno-transformačná jazyková škola 7 si vytýčila za cieľ skúmať nie tie slová a vyjadrenia, ktoré jedinci daného spoločenstva používajú, ale systém tých pravidiel, ktoré vytvárajú základ týchto slov a vyjadrení. Rozlišujú teda jazykovú schopnosť, resp. jazykovú kompetenciu (linguistic competence) a jazykové správanie, t. j. jazykovú performanciu (linguistic presformance). (Chomsky, 1965, s. 3) Rozlíšenie kompetencie a performancie slúži ako základný metodologický prostriedok jazykovedného výskumu. Stručne povedané, kompetencia je neohraničená možnosť hovoriaceho vytvárať nové vety príslušného jazyka a performancia je súhrn skutočných konkrétnych jazykových prejavov hovoriaceho. Je do značnej miery závislá od kompetencie, avšak zároveň je silne ovplyvnená rôznymi mimojazykovými faktormi (napr. obmedzená kapacita pamäti, roztržitosť), ktoré znemožňujú, aby bola vernou kópiou kompetencie. Podľa Chomského niektoré jazykové javy patria do kompetencie, napr. gramatickosť viet, naopak, všetko, čo súvisí s frekvenciou jazykových javov alebo s pravdepodobnosťou ich výskytu, patrí do performancie. Kým v prvom prípade ide o použitie matematických a logických postupov, v druhom ide o metódy predovšetkým psychologického, sociologického, fyziologického charakteru. Napriek nedostatkom, ktoré sa generatívno-transformačnej gramatike pripisujú (pozri Černý, 1996), sústreďuje pozornosť na skúmanie jazyka ako systému znakov v zmysle Saussurovej dichotómie langue/parole (jazyk/reč). 8 Langue (jazyk) sa chápe ako spoločenský jav, systém všetkých jazykových jednotiek, ktorými sa hovoriaci jazykového spoločenstva riadi, oproti nemu parole (reč) je chápaný ako individuálny jav, konkrétna autentická výpoveď jednotlivca v určitý okamih. Zostať len v kognitívnej sfére (opis, fungovanie a funkcia jazyka) pri skúmaní jazyka je však redukcionizmus. Výskumník musí vystúpiť z územia vnútornej jazykovedy a musí rátať so spoločenským a komunikačným kontextom. Znamená to, že výsledok hovoriacich sa 7 Rozvinula sa po období deskriptivizmu v Spojených štátoch koncom 50. rokov 20. storočia a stala sa prevládajúcou jazykovednou školou; toto postavenie si do značnej miery udržuje dodnes. Jej predstaviteľom je súčasný významný lingvista Noam Chomsky. 8 Ferdinand de Saussure, zakladateľ európskej štrukturálnej jazykovedy rozvíjajúcej sa v 20. 30. rokoch 20. storočia. 9

nemôže zúžiť na akýsi systém čistej gramatiky, do pojmu jazykovej kompetencie (poznania jazyka) patrí aj to, že hovoriaci je schopný používať jazyk v rozličných situáciách spoločenského styku zodpovedajúcich jeho záujmom. (Máté, 1998, s. 267) V skutočnosti túto myšlienku vyjadruje pojem komunikačnej kompetencie, ktorú americký vedec Dell Hymes uplatnil v jazykovedných výskumoch. Zistil, že pojem jazykovej kompetencie nie je dostačujúci na účinnú analýzu jazyka, najmä v súvislosti s opisom jazyka v komunikačnom procese. Hymes zaviedol pojmy ako komunikačná kompetencia a komunikačná produkcia. Podľa neho komunikačná kompetencia súvisí so štyrmi otázkami: - čo je to, čo v určitom jazykovom systéme je formálne možné, - čo je možné uskutočniť v rámci jazykovej produkcie, - čo je to, čo je správne v určitom kontexte, - čo v skutočnosti používajú jedinci daného jazykového spoločenstva. (Hymes, 1972 s. 281; Bańcerowsky, 2000, s. 195-216) V súvislosti s používaním jazyka, poznaním jazyka, schopnosťou komunikácie teda jazykoveda počíta s niekoľkými kompetenciami. Jazyková kompetencia označuje tú našu schopnosť, keď v poznaní nejakého jazyka alebo jazykových prvkov a pravidiel dokážeme uskutočniť správne vyjadrenie, resp. vieme rozhodnúť, že dané vyjadrenie je správne alebo nie. Komunikačná kompetencia znamená niečo viac, obsahuje nielen jazykovú kompetenciu, ale aj poznanie sociokultúrnych pravidiel, noriem danej spoločnosti, ktorej je jazyk organickou súčasťou, pretože jazykové procesy sú zároveň spoločenskými procesmi, v ktorých hovoriaci svoje vyjadrenia volí v súlade so spoločensky uznanými normami a očakávaniami. (Kiss, 2002, s. 64) Niektorí odborníci považujú za synonymum komunikačnej kompetencie pragmatickú kompetenciu, iní ju považujú za širší pojem. Podľa Bańczerowského je komunikačná kompetencia viacdimenzionálny pojem, ktorého súčasťou sú: - jazyková kompetencia - jazyková pragmatická kompetencia - metajazyková kompetencia - metajazyková pragmatická kompetencia - parajazyková a extrajazyková kompetencia - para- a extrajazyková pragmatická kompetencia - kultúrna kompetencia - pragmatická kultúrna kompetencia. (bližšie Bańczerowski, 1994, s. 286) 1.1.5 Jazyková situácia a miesto jazykovej komunikácie Jazyková komunikácia v širšom zmysle sa uskutočňuje v určitej jazykovej situácii v určitom situačnom kontexte. J. Kiss (2002) rozoznáva štyri kontextové oblasti: 1. historicko-spoločenský kontext, 2. kontext hovoriaceho daného spoločenstva (normy správania, zvyky a súvislosti napr. dvojjazyčných societ, ktorých členovia vedia, v akej situácii môžu, je potrebné a slušné, používať daný jazyk), 3. interakčný kontext (vzájomný vzťah hovoriacich), 4. jazykový kontext. Kým prvý kontext môžeme považovať za makrosociolingvistickú dimenziu, druhý za makro- a mikrosociolingvistickú dimenziu, tretí za mikrosociologickú dimenziu. Autor tieto oblasti aj názorne ilustruje do seba zapadajúcimi kružnicami, v ktorých strede je štvorec dôležitý jazykový kontext. (Kiss, 2002, s. 67) 10

V sociolingvistike je okrem jazykovo-situačného kontextu často používaným pojmom aj miesto (dejisko, prostredie) jazykovej komunikácie. Obidva pojmy môžeme zaradiť do interakčného kontextu. Kým jazyková situácia je jeho synonymum, miesto jazykovej komunikácie je prechod medzi interakčným kontextom a kontextom hovoriacich daného spoločenstva. Do jazykovej situácie zaraďujeme nielen komunikačnú situáciu, ale aj jej účastníkov a komunikačnú tému. Miesto (pôsobisko) jazykovej komunikácie sa nachádza na polceste medzi štruktúrou danej spoločnosti (makroúroveň) a medzi uskutočnením aktuálnej komunikácie (mikroúroveň). Napr. Gumperz dejisko jazykovej komunikácie definuje ako spoločensko-psychologickú úroveň. Sociolingvisti najčastejšie rozlišujú dejisko (miesto) jazykovej komunikácie (komunikačné domény) v dvoch sférach spoločenského života: v privátnej a verejnej sfére. Napr. J. Kiss rozlišuje štyri komunikačné domény: v privátnej sfére (intímna a osobná oblasť) a vo verejnej sfére (spoločenský život a verejný život). (Kiss, 2002, s. 69) Sociolingvista W. Labov rozlišuje neformálne a formálne prostredie jazykovej komunikácie, prízvukujúc, že familiárne (neformálne) prostredie sa vyznačuje väčšou koherentnosťou ako formálne (verejné) a je tiež viac nevedomé. K. MacKinnon vymedzuje päť komunikačných domén (v súvislosti s galskou populáciou v severnom Škótsku), nachádzajúce sa v obidvoch sférach: osobná (sny, modlitby), rodinná (rečová interakcia s partnerom, a ďalšími členmi rodiny), komunálna (obecné a cirkevné záležitosti), transakčná (obchodné interakcie), oficiálna (miestny úradný jazyk, komunikácia s učiteľmi). (MacKinnon, 1993, s. 501 514) Teda jazykové správanie môžeme rozlíšiť predovšetkým v dvoch sférach privátnej (familiárnej) a verejnej (verejný život), pričom rodinná doména sa pri menšinových jazykoch najčastejšie ukazuje ako najsilnejšia. Pojem miesto (dejisko) jazykovej komunikácie sa používa najčastejšie vo výskumoch dvojjazyčnosti, resp. vo výskumoch zameraných na zmenu jazykových variácií. V súvislosti so skúmaním jazykovo-komunikačného správania jedinca je zrejmé, že zistenie miery používania určitého jazyka v jednotlivých komunikačných doménach je nedostatočné a nevedie k plnohodnotným záverom. Na vytvorenie komplexnejšieho obrazu je nevyhnutné venovať pozornosť aj sociálno-psychologickým (jazyková a komunikačná spôsobilosť kompetencia, osobné potreby, osobná integrita, pocitové naladenie, ochota k akcii), sociologickým (špecifické charakteristiky jazykovej menšiny, bezprostredná situácia a situačné pozadie, spoločenská atraktivita, demografické a sociálne činitele), kulturologickým (relácie jazyka a kultúry, kultúrne činitele jazykovej komunikácie), ale aj historickým (faktory etnokultúrneho a historického vývoja jazykovej menšiny) aspektom a kontextom. 1.1.6 Bilingvizmus a diglosia Významu dvojjazyčnosti, resp. viacjazyčnosti je dnes venovaná veľká pozornosť. V súvislosti s používaním dvoch či viacerých jazykov vznikol celý rad odborných prác (napr. Skutnabb-Kangas, 1981, 1995; Bake,r 1992; Edwards, 1994; Štefánik, 1999, 2000, 2002), dokonca existuje špeciálne nakladateľstvo Multilingual Matters, ktoré publikuje odborné texty o dvojjazyčnosti. Sociolingvistika sa zaujíma predovšetkým o bilingvizmus väčších spoločenských útvarov, napr. etnických skupín, národov, ale aj štátov. Rozlišuje krajiny monolingválne (napr. Nemecko, Portugalsko), bilingválne (napr. bývalé Československo, Belgicko, Kanada, Paraguaj) a multilingválne (napr. Švajčiarsko, India, väčšina afrických štátov). O diglosiu ide vtedy, keď obyvateľstvo používa v bežnom styku štandardnú podobu jazyka alebo dialektu, ale v úradnom styku je nútené používať jeho kodifikovanú podobu (napr. hovorová 11

maďarčina a jej spisovná podoba). Pri národnostných menšinách často ide o kombináciu diglosie a bilingvizmu (napr. Maďari na Slovensku). Podľa stupňa stability sa rozlišujú tri druhy zmiešaných jazykov: sabir (amorfný, nestabilný útvar bez pevnej gramatickej štruktúry), pidžin (s jednoduchou gramatikou, väčšinou kombinácia koloniálneho jazyka s domorodým) a kreolčina (vzniká z predchádzajúceho typu, ale má už rozvinutú gramatiku a plní všetky funkcie národného jazyka). Charakter definícií bilingvizmu, ako aj ich počet priamo závisia od toho, aké hľadisko zoberieme do úvahy, a tiež od toho, aké kritériá si zvolíme. Z rozličných definícií dvojjazyčnosti je v prípade kolektívnej dvojjazyčnosti azda najvhodnejšia funkčná definícia, podľa ktorej dvojjazyčným je každý hovoriaci, ktorý vo svojej každodennej jazykovej praxi používa dva jazyky, a to nezávisle od stupňa ich ovládania (Lanstyák, podľa Weinreicha, 2002). Dvojjazyčnosť v praxi je teda podľa uvedenej definície (pravidelné) používanie dvoch jazykov v bežných životných situáciách u jedincov žijúcich v dvojjazyčnej komunite, pritom postavenie obidvoch jazykov nie je vymedzené (bližšie o kolektívnej/menšinovej dvojjazyčnosti a jej jazykových následkoch napr. Lanstyák, 1993, 1994, 2002). J. Štefánik však dodáva, že v prípade prijatia tejto definície je otázne, či sa takýto jedinec v priebehu určitého obdobia vyskytuje v prostredí, ktoré by si alternatívne (striedavé) používanie jazykov vyžadovalo, resp. umožňovalo. Preto navrhuje nazývať bilingválnymi tie osoby, ktoré majú schopnosť alternatívneho používania dvoch (alebo viacerých) jazykov pri komunikácii s ostatnými v závislosti od situácie a prostredia, v ktorom sa táto komunikácia uskutočňuje. (Štefánik, 2002, s. 62) Netrvá na potrebe ich každodenného používania ani nerozlišuje úrovne ich jazykovej kompetencie. Ústredným bodom je tu komunikácia teda pragmatický aspekt. J. Horecký ešte zdôrazňuje efektívnosť komunikácie. Kladie dôraz na závislosť od situácie v oficiálnom a neoficiálnom, v súkromnom či verejnom styku. Do úvahy berie aj spôsob a priebeh komunikácie (monologická alebo dialogická komunikácia). (Horecký, 2002, s. 49) Inú dimenziu dvojjazyčnosti predstavuje tvrdenie, že bilingvisti sú jedinci s dvojitou jazykovou identitou, schopní vyjadrovať sa ľahko a primerane v obidvoch jazykoch (Plichtová, 1992, s. 140). V tomto zmysle sa predpokladá vyváženosť a rovnomernosť ovládania a komunikovania v dvoch jazykov v našom prípade v jazyku majority aj jazyku minority. W. Dressler (1999) v spoločenskej (kolektívnej) dvojjazyčnosti rozlišuje stabilný a nestabilný bilingvizmus. V prípade stabilného bilingvizmu si minoritný jazyk udržuje vitalitu a tá kompenzuje stratu hovoriacich pri individuálnych jazykových posunoch (voči väčšinovému jazyku) vznikom novej generácie hovoriacich, ktorej minoritný jazyk odovzdáva staršia generácia. V prípade nestabilného bilingvizmu dochádza k jazykovým posunom od recesívneho (ustupujúceho) jazyka k dominantnému, ktoré zahrňujú postupnú premenu ku konečnému monolingvizmu (jednojazyčnosti) a dochádza k strate (k smrti) recesívneho jazyka. Už len z týchto troch stručne prezentovaných chápaní (definícií) bilingvizmu je jasné, že ich prejavy môžu byť pre tú-ktorú etnickú skupinu špecifické, determinované podmienkami a charakteristikami (dispozíciami) príslušných minorít. Bilingvizmus je univerzálnym a zákonitým javom v živote každej etnickej minority a v minoritnom prostredí býva zastúpený prakticky vo všetkých individuálnych a kolektívnych podobách. Dôvodom je synkretizmus (prelínanie, kríženie) najpodstatnejší a najurčujúcejší atribút kultúry etnických minorít, ktorý je zastúpený vo všetkých komponentoch etnicity, vrátane jazyka. K najpodstatnejším črtám bilingvizmu patrí procesuálnosť, čiže nepretržitý prúd zmien v čase, v dôsledku čoho sa stav a charakter bilingvizmu menia v každej novej generácii príslušníkov minority. Intenzita, obsah a forma, ako aj kvantita a kvalita naznačenej 12

procesuálnosti, fungujú v minoritnom prostredí prostredníctvom mechanizmov spätých s tzv. etnickou subkultúrou. Jazykový vývin sa v minoritnom prostredí uberá zvyčajne od monolingvizmu v prvom (materinskom) jazyku k bilingvizmu najprv so silným prvým a slabým druhým jazykom, ďalej k bilingvizmu so slabým prvým a silným druhým jazykom a napokon opäť k monolingvizmu, avšak tentoraz v druhom (inoetnickom) jazyku. V závislosti od kompaktnosti či disperznosti usídlenia minority, od jej začlenenia do agrárneho alebo urbánneho prostredia, od stupňa uchovávania či porušovania etnickej endogamie pri výbere manželských partnerov, ako aj od pôsobenia ďalších činiteľov sa naznačené procesy môžu udiať v priebehu niekoľkých generácií (v prípade dolnozemských Slovákov niektorí odborníci uvádzajú sedem osem generácií, v prípade nemeckých alebo chorvátskych ostrovov v krajinách strednej Európy v priebehu viacerých desiatok generácií). Preniknutie bilingvizmu do života etnických minorít možno považovať za impulz k nástupu divergentných etnokultúrnych procesov medzi príslušníkmi oddelenej časti a jadrom materského etnika či národa. Na druhej strane sa dvojjazyčnosť stáva dôležitým predpokladom i ukazovateľom nástupu konvergentných (zjednocujúcich) etnokultúrnych procesov medzi príslušníkmi minority a príslušníkmi obklopujúcej majoritnej spoločnosti. Znalosť jazyka majority začína pôsobiť vo funkcii integrujúceho činiteľa. Podobne je to aj s materinským jazykom. Jeho zabudnutie pretína väzby minority s kultúrou materského etnika. Etnická subkultúra v takom prípade prestáva byť pre príslušníkov minority každodennou potrebou. Čoraz viac naberá symbolickú, emocionálnu či intelektuálnu hodnotu. V dôsledku toho sa presúva zo spoločenskej (minoritnej) do intímnej (rodinnej, osobnej) sféry života. Niekdajšia viacvrstvovosť etnického povedomia sa zúži iba na vedomie pôvodu. Niekdajší materinský jazyk prestáva byť indikátorom etnickej identifikácie. Jeho funkcia sa ohraničí iba na značne torzovité prejavy kultúrnej či kolektívnej pamäti. Tým sa pôvodná etnicita minority dostáva do záverečného štádia asimilačných procesov. Bilingvizmus už vtedy stráca svoje opodstatnenie a namiesto neho sa udomácňuje monolingvizmus jazyka majoritnej spoločnosti. A s ním následne dochádza aj k zmene vo vedomí etnickej príslušnosti. Podľa M. Dudoka (2002) prirodzený bilingvizmus jednotlivých a kolektívnych nositeľov nevznikol dobrovoľne, ale ako pragmatická nutnosť a rečová reakcia pri riešení nových sociokultúrnych a komunikačných podnetov. Odvolávajúc sa na charakteristiku bilingvizmu ako fenoménu nie jazyka, ale jeho použitia, a nie záležitosti kódu, ale správy, ktorá sa prenáša (t. j. bilingvizmus podľa tejto teórie nepatrí do sféry langue, ale parole) zdôrazňuje, že tu ide o vedomé používanie jazyka na komunikačné ciele. Na základe svojich sociolingvistických výskumov konštatuje, že pri slovenskomaďarskom a slovensko-chorvátskom bilingvizme možno vypozorovať tendenciu ku glotofágii vytláčaniu menšinového jazyka väčšinovým, ohrozeniu minoritného jazyka a k prechodu na jeden jazykový kód, prípadne k situácii, keď sa materinský jazyk stáva spiacim jazykom. Pri skúmaní problematiky bilingvizmu sa stretávame s dvomi metodologickými prístupmi: monolingválnym alebo bilingválnym prístupom. (Štefánik, 2002, s. 62) Monolingválny prístup predpokladá, že bilingválna osoba predstavuje dvoch monolingvistov v jednom, ktorí na rovnakej úrovni ovládajú obidva jazyky, t. j možno ich skúmať ako monolingvistov so všetkými dôsledkami, ktoré z takéhoto chápania vyplývajú. Bilingválny prístup navrhuje vidieť v bilingvistovi integrovaný špecifický celok, ktorý nie je zložený z dvoch úplných alebo neúplných monolingvistov. Bilingvista je špecificky hovoriaci a poslucháč, a nie súčet dvoch monolingvistov. Dôležitý je poznatok, že svoje jazyky používa na rozličné účely, s rozličnými ľuďmi a v rozličných oblastiach života. Je možné rozlíšiť viac foriem bilingválnej komunikácie: 13

1. monolingválna komunikácia, 2. transfer prvý typ striedania kódov, 3. prepínanie bázového jazyka druhý typ striedania kódov, 4. medzijazyková komunikácia pomocou prekladu. (Lanstyák, 2004, s. 426) V kontexte skúmania bilingvizmu je potrebné podotknúť, že od 70. rokov 20. storočia sa dvojjazyčnosť skúma nielen ako samostatný jav, ale ako spoločenský jav. Vyplýva to z poznania dôležitosti skúmať jazyk v spoločenskom kontexte s rôznymi prístupmi skúmania. (Gumperz Hymes, 1972; Labov, 1972; Hymes, 1974) Vzhľadom na rozličný spôsob osvojenia i rozličné komunikačné potreby pre obidva jazyky, býva rozdielna aj úroveň ich ovládania a bilingvista je iba zriedkavo rovnako alebo úplne fluentný (zbehlý) v oboch jazykoch. Táto úroveň fluencie v konkrétnom jazyku bude závisieť od potrieb pre každý z jeho jazykov a od oblastí, v ktorých ich používa. Preto aj jazyková kompetencia bilingvistu by nemala byť vyhodnocovaná len cez jeden jazyk, ale mal by sa skúmať celkový jazykový repertoár tak, ako ho používa v každodennom styku. V súvislosti s jazykovou kompetenciou bilingválnych osôb často spomíname dva javy: - semilingvizmus (nedostatočná jazyková kompetencia v obidvoch jazykoch) (Tove Skutnabb Kangas, 1981), - javy interferencie, transferencie, transferu ( nadmerné miešanie a prepínanie jazykov v jazykových prejavoch bilingvistov). Jazykové interferencie, transferencie a transfer možno vysvetliť cez jazykový modus bilingvistu ako stav aktivácie jazykov a jazykových mechanizmov bilingvistu, o ktorom sa v posledných rokoch často hovorí. Tento stav je riadený takými premennými, akými sú osoba, napr. osoba, s ktorou bilingválna osoba komunikuje, situácia, predmet komunikácie, jej účel a pod. Na získanie primeranej jazykovej kompetencie v obidvoch jazykoch platí, že jednotlivec či celá komunita si osvojí (udrží) tie formy (variety) oboch jazykov a na takej úrovni, ktorá zodpovedá ich potrebám a motivácii. Inými slovami, miera jazykovej kompetencie bilingvistu vo vzťahu k jednotlivým formám (varietam) jeho jazykov priamo odráža podmienky, ktoré mal vytvorené na ich dosiahnutie, vrátane potreby a motivácie ich používať, ako aj šírku/hĺbku aktívneho kontaktu s nimi. (Štefánik, 2002, s. 65) Ak to tak nie je a nemá vytvorené vhodné podmienky na osvojenie si viacerých foriem svojich dvoch jazykov, miera jazykovej kompetencie v jednotlivých varietach jeho dvoch jazykov môže byť (resp. bude) rozdielna. V súvislosti s používaním dvoch či viacerých jazykov (resp. variet toho istého jazyka) je potrebné v súlade so sociolingvistickými koncepciami (Freguson, 1959; Fishman, 1967) rozlišovať medzi dvomi podobami tohto fenoménu. Na jednej strane ide o bilingvizmus v zmysle individuálnej znalosti dvoch jazykov, na strane druhej možno v celom rade oblastí (často menšinových) hovoriť o diglosii, t. j. používaní rôznych jazykov (jazykových variet) v závislosti od spoločenského kontextu (Nekvapil, 2000 2001, s. 17 18). Je dôležité, že bilingvizmus môže existovať bez diglosie a naopak. Pre dvoj- alebo viacjazyčnú komunikáciu sú zrejmé tri prvky: odpovede na otázky Kto? Kde? Ako?. Tie by bolo možné rozlíšiť aj terminologicky: vzťahy k osobe skúma teória bilingvizmu, vzťah k situácii vysvetľuje teória viacjazykovosti a vzťahy k spôsobu osvetľuje teória diglosie. Ch. Ferguson definuje diglosiu takto: Diglosia sú dve podoby jedného jazyka, ktoré vedľa seba existujú v celom jazykovom spoločenstve, pričom obidve plnia vymedzenú, samostatnú funkciu. (Ferguson, 1975, s. 291 292) Diglosia je taká jazyková situácia (diglosná komunikácia), v ktorej popri nárečovej podobe jazyka (v ktorých môže byť jeden štandardný alebo viac regionálnych jazykových podôb) 14

existuje silne odlišná, vo veľkej miere predpísaná (gramaticky zložitejšia) podoba jazyka, ktorá je spisovná, ktorá sa osvojuje v školách a používa sa v písomnej podobe aj vo formálnom (úradnom, verejnom) styku, avšak nie v každodennej komunikácii. Podľa neho sa diglosia vytvorí za týchto troch podmienok: 1. Existuje úctyhodná literatúra v jazyku istého jazykového spoločenstva a táto literatúra v sebe obsahuje dôležitú časť kultúrneho bohatstva, dedičstva. 2. Písaná podoba jazyka sa obmedzuje na úzku (elitnú) skupinu ľudí tohto spoločenstva. 3. Od uplynutia druhej podmienky uplynulo isté časové obdobie, prípadne viac storočí. Je dokázateľné, že kombinácia týchto podmienok sa v minulosti vo viac ako sto prípadoch uskutočnila a vyvolala diglosiu. Podľa skúseností spoločenstvo diglosiu prijme a nepovažuje ju za problém, kým sa vo vnútri spoločenstva neobjavia isté smery. K nim patrí: a) tlak na vzdelávanie a odstránenie analfabetizmu, b) úsilie o zlepšenie komunikácie medzi rôznymi spoločenskými skupinami, územnými celkami (napr. hospodárske, štátoprávne, vojenské, ideologické dôvody), c) snaha o vytvorenie štandardného (národného) jazyka, ktorý vyjadruje suverenitu a autonómiu daného spoločenstva. Vzťah medzi diglosiou a bilingvizmom J. Fishman (1967) kategorizoval takto: 1. bilingvizmus a diglosia, 2. diglosia bez bilingvizmu, 3. bilingvizmus bez diglosie, 4. ani diglosia, ani bilingvizmus. Podrobné terminologické vymedzenie pojmového aparátu predkladá J. Kiss (2002). Definuje rozdiely medzi jednojazyčnosťou (unilingvizmus), dvojjazyčnosťou (bilingvizmus), trojjazyčnosťou (plurilingvizmus), viacjazyčnosťou (multilingvizmus) a ich jazykovými podobami jedenjazyčnosť (monoglosia), dvojitá jazyčnosť (diglosia), viacjazyčnosť (polyglosia). Týmto pojmom sa však bližšie nevenujem. Diglosia (diglot hovoriaci diglosnou komunikáciou) je v jeho ponímaní subkategória dvojitej jazyčnosti, keď jedinec používa dve podoby toho istého jazyka s rozdielnymi funkciami a prestížou. (Kiss, 2002, s. 139) 1.2 Súčasný stav problematiky Je nesporné, že uvedené trendy podpory etnojazykových skupín (opísané v teoretických východiskách 1.1) zvyšujú šance etnojazykových skupín na ich pretrvanie. Do akej miery sa však premietajú aj do praxe, je stále otázne. Z toho dôvodu primárnou úlohou jazykových expertov je realizácia hlbokej reflexie problematiky a kvalifikovaných analýz, ktorými sa snažia postihnúť reálny stav jazykovo-komunikačného správania v každodennom živote príslušníkov etnických menšín. Zber, analýza a interpretácia sociolingvistických zistení sú mimoriadne významné, a to nielen čo sa týka dokumentačnej a faktografickej stránky problému, ale aj v súvislosti s takými fenoménmi, ako sú jazyková politika, jazykové plánovanie alebo jazyková ekológia (bližšie Šatava, 2009, s. 84 85). Hoci sociolingvistika od svojho vyčlenenia z jazykovedy (50. roky 20. storočia) prešla významným vývojom, aj v súčasnosti, pri realizácii novodobých sociolingvistických výskumov, platia základné premisy sformované J. Fishmanom (1965): Kto hovorí, akým jazykom, ku komu, kedy a prečo? V súlade so šírkou a hĺbkou výskumného záberu sú obvykle zamerané na jeden či viac cieľov: 15