1. SLOVENSKA ONOMASTICKA* KONFERENCIA. Bratislava decembra Zborník materiálov. Zredigovali V. Blanár a M. Majtán

Átírás

1 1. SLOVENSKA ONOMASTICKA* KONFERENCIA Bratislava decembra 1967 Zborník materiálov Zredigovali V. Blanár a M. Majtán Vydal Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV a slovenská onomaatická komisia pri Vedeckom kolégiu jazykovedy SAV pre internú potrebu Bratislava 1968

2 Pri treťom výročí svojho vzniku usporiadala Slovenská onomastická komisia v spolupráci s Komisiou pre historickú geografiu, kartografiu, demografiu a štatistiku v d&)ch 5 a 6, decembra 1967 v Bratislave prvú konferenciu slovenských onomastikov. Väčšinu zo-40 účastníkov tvorili jazykovedci, ale na rokovaniach sa zúčastnili aj historici, geografi, antropológovia, väčšinou významní pracovníci svojich odborov, ktorí pracujú s antroponymickým či toponymickým materiálom a využívajú vo svojej práci výsledky súčasnej onomastiky..aktívne pripaeli i hostia z českých zemí. Na konferencii odzneli referáty, koreferáty a diskusná príspevky, ktoré aa združovali do troch základných okruhov : 1. výskum súčasnej a historickej antroponymie, 2, historicky výksum toponymie a 3. štandardizácia obyvateľských mien a súčasnej toponymie... Bohato členený program potvrdil široké pracovné záujmy v oblasti antroponomastiky i"toponomastiky na Slovensku. Ukázalo sa, že sa riešia teoretické problémy i aktuálne praktické otázky, ktoré súvisia so základným výskumom súčasných i historických vlastných mien.a s ich štandardizáciou. Pokiaľ, ide o metodologickú stránku, výraznejšie sa prejavil štrukturálny prístup k riešeným otázkam. -, Publikovaný materiál z 1. slovenskej onomastickej konferencie je.tu usporiadaný tematicky Niektoré z príspevkov boli čiastočne prepracované.

3 V. B 1 a n á r OTVARACIPREJAV Vážené zhromaždenie! V mene Slovenskej onomastickej komisie a Komisie pre historickú geografiu, kartografiu demografiu a štatistiku otváram 1. konferenciu slovenských onomastikov, na ktorej vítam všetkých prítomných. Teším sa, že na našich rokovaniach môžem pozdraviť aj českých kolegov: doc. F. Cuŕina, dr 1. Lutterera a dr. R. Šrámka. Na doterajších plenárnych schôdzach sme sa zaoberali jednotlivými aktuálnymi otázkami: na zakladajúcej schôdzke 8. decembra 1964 sme prerokovali základné úlohy onomastického výskumu na Slovensku; predmetom 2. schôdze boli problémy súvisiace s premenúvaním obcí na Slovensku /z podnetu SOK sa aktivizovala pri Úrade predsedníctva SNR Komisia pre určovanie názvov obcí a ich častí na Slovensku/; na 3. zasadnutí sa prediskutoval návrh základnej slovenskej onomastickej terminológie; na ďalšej plenárke sa členovia Slovenskej onomastickej komisie a Komisie pre historickú geografiu, kartografiu, demografiu a štatistiku oboznámili s rokovaniami a uzneseniami III. zasadania Medzinárodnej komisie pre slovanskú onomastiku; na poslednom, taktiež spoločnom zasadaní obidvoch komisií sa-uvažovalo o vývine miestnych názvov na Slovensku od 18. storočia a po roku 1945 /odporúčalo sa vypracovať príručku, ktorá by tento vývin zachytila/. V posledných rokoch sa na Slovensku zintenzívnil onomastičky výskum. Môžeme nadväzovať na dobrú domácu tradíciu,

4 o ktorú sa najviac zaslúžili členovia korešpondenti SAV prof. J.-Stanislav a prof. B. Varsik. Novou črtou dnešnej práce v odbore onomastiky je plánovaný kolektívny výskum, ktorý vhodne dopĺňa doterajšiu individuálnu prácu predovšetkým pri veľkých dielach, ktoré predpokladajú rozsiahlu materiálovú bázu. Slovenská onomastika sa zapojila do väčších medzinárodných podujatí /slovník základnej slovanskej onomastickej terminologie, toponomastický atlas/. V roku 1965 vzniklo pri Jazykovednom ústave íudovíta Štúra SAV menšie onomastické pracovisko. Pokračuje sa v-zbieraní starých vlastných mien ako osobitnej časti kartotéky pre slovenský historický slovník a organizuje sa súpis chotárnych názvov z celého územia Slovenska /súpis vedie M. Maj tán/. Súpis chotárnych názvov sa vykonáva-od začiatku roku 1966 prostredníctvom spolupracovníkov, ktorých navrhli miestne národné výbory alebo sa sami prihlásili na výzvy z rozhlasu, a prostredníctvom poslucháčov pedagogických fakúlt. Na jednotlivých fakultách spoluprácu koordinujú-členovia katedier slovenského jazyka a literatúry /v B. Bystrici CSc. J. Matejčík, v Nitre doc. 3. Krištof, v Prešove odb. asistent P. Kušnír, v Trnaye odb. asistent J. Dubníček/. Do sa zhromaždilo 118C dotazníkov /897 z MNV, 283 z PF/. V roku 1967 pribudlo ďalšieonomastické pracovisko pri Katedre slovenského jazyka FF UK. Pod vedením doc. R. Krajčoviča sa tu pracuje na toponymickom atlase Slovenska a zbiera sa mikrotoponymia zo západoslovenského kraja ako materiál pre praktické a teoretické toponomastické štúdie , Vzhľadom na oživený záujem o otázky onomastiky na Slovensku chceme dať výrečným plenárnym zasadaniam novú náp&&. Tí bádatelia, ktorí sa na podnet výboru SCK o to prihlásili, prednesú na tejto konferencii svoje pracovné výsledky z okruhu 1/ antroponomastiky, 2/ štandardizácie vlastných mien, 3/ toponomastiky" Po prednesených referátoch a koreferátoch

5 bude diskusia podľa programu. V diskusii sa majú overiť dosiahnuté výsledky. Naša pracovná porada má byť súčasne aj malou prípravou na schôdzku Medzinárodnej komisie pre slovanskú onomastiku, ktorá bude v auguste budúceho roku na slavistickom zjazde v Prahe. Ale už teraz myslíme tiež na veľké podujatie, ktorým bude svetový onomastický kongres vo Viedni v roku Nazdávam sa, že vhodnou prípravou na svetový onomastický kongres by bola budúca konferencia - prípadne s medzinárodnou účasťou - ktorú by sme venovali metodologickým otázkam onomastiky. Prosím prítomných, aby sa vo svojich diskusných vystúpeniach vyjadrili k prednesenému námetu. Tým končím svoje úvodné slovo a želám zdarný priebeh nasledujúcim rokovaniam.

6 OTÁZKA SYSTÉMU V ANTROPCNO^ASTIKE Vincent B 1 a n á r 1. Pre vlastné mená - oproti apelatívam - je pr-íznačné odlišovanie druhových príslušníkov jazykovými prostriedkami, ku ktorému dávajú podnet spoločenské potreby. I keu jazyk - vedná analýza vlastných mien tvorí základnú súčasť onomastickej práce, len komplexné chápanie po jma onomastiky nám umožň^ja odhaliť systémové vzťahy v tejto disciplíne. Predpokladom fungovania vlastného mena v spoločenskom styku je poznanie konkrétnej pomenovanej veci, jej vonkajších znaky? umožňujúcich odlíšenie tejto veci od iných príslušníkov rnoho druhu. Tu má korene gnozeologický rozdiel medzí apelatívami a propriami. Ha pláne jazykovom sa táta črta vlastných mien prejavuje v ich identifikačt-f j?nk:í.. Uvedomenie si príslušníkov tohože druhu ako osobitných jedincov.a ich diferencovanie v zásade odlišným jazykovým pomenovarím /tzv-, identifikácia/ má svoje jazykové.dôsledky;.vlastné,mene poukazuje priamo jazykovou formou /bez prostredníctva.apelatívneho významu/ na pomenovanú vec. Bezprostredný vzťah medzi zvukovou stránkou mena a pomenovaným objektom je společným znakom kategórie vlastných mien, avšak v historickom vývine rozličných toponymických a antroponymických sústav má motivovanosť vlastného mena apelatívnym významom a jej využívanie nerovnaké dejiny.

7 2. Pre konštituovanie antroponymického systému sú rozhodujúce znaky, ktoré charakterizujú osobné mená ako samostatnú oblasť oproti iným skupinám vlastných mien v rámci jedného národného jazyka. Na najnáročnejšie diferencovanie druhových príslušníkov sa vytvorili podmienky pri osobnom pomenúvaní najmä v modernej štátnej organizácii. Specifické pomenovacie potreby pri identifikácii osôb dali podnet vzniku antroponymických sústav, v ktorých sa istým spôsobom odrazili spoločenské pomenovacie potreby a výrazové možnosti príslušného jazykového systému. 2, 1. Keď je reč o antroponymickom systéme, treba najprv osvetliť pojmy: model /typ/ osobného mena a menná sústava. Mennú sústavu chápeme ako istým spôsobom u- súvzťažnený súbor modelov /typov/ osobných mien, ktoré v danom historickom období príslušne národné spoločenstvo používa. Vlastné mená patria do semiologických sústav. Model alebo typ osobného mena má svoju štruktúru sémantických funkcií. Specificky antroponymické funkcie nie sú na rovnakej úrovni ako identifikačná funkcia /A/, ktorá je spoločným znakom kategórie vlastných mien. V antroponymických funkciáchósobného mena sa odrážajú jeho spoločenské úlohy. Priebehom historického vývinu sa jednotlivé antroponymické funkcie neuplatňujú s rovnakou intenzitou. Tu možno pripomenúť analógiu s nerovnakým uplatnením lexikálnych vzťahov v mikroštruktúre v dejinách slovnej zásoby. Najdôležitejšie antroponymické funkcie slovanských osobných mien sú :

8 príbuzenská /b/, sociálnoprávna /c/, charakterizačná /d/, prípadne stavovská /e/ funkcia. 2, 2. Pri príbuzenskej funkcii ide o odlíšenie osôb, ktoré stoja alebo nestoja vo zväzku pokrvného príbuzenstva. Meno vyjadruje napr. vzťah k otcovi /si. Krajčovic/. k matke /si. Katkin/, k rodine /poľ. Szymanskich/. pomenúva sa konkrétny rodinný člen /b. Rajna Petrova Stoeva/. -So ci á lno-právna funkcia sa síce vzťahuje na vlastné mená vôbec, ale najvýraznejšie sa prejavuje v dobe rozvitého súkromného vlastníctva na pomenúvaní osôb. Vývin osobných pomenovacích sú3tav úzko súvisí s hospodársko- -spoločenskými dejinami príslušného etnika. Napr. vznik dedičných rodinných mien /priezvisk/ sa vysvetľuje ako dôsledok právnodržiteľských pomerov. Sociálno-právna fumkcia hrala významnú rolu pri formovaní úradnej pomenovacej sústavy, napr. dvojmenná sústava u západných Slovanov /si. František Nosáľ/. Neúradné /živé/ pomenovanie /si. Fraňo Nosáľovie ap./ je priamym pokračovaním starej jednomennej sústavy, a preto má veľký význam nielen pre poznanie celej antroponymickej sústavy, ale aj pre štúdium dejín osobného pomenúvania. - Charakterizačná funkcia sa dnes uplatňuje v ne úradnom /živom/ pomenovaní. V tzv. živých menách sa využíva apelatívny význam slova, tak ako to bolo pri vytváraní inventára osobných mien pri prvom pomenovacom akte /Jano Ryšavý, Charašo/. - Slovotvorná stavba a apelatívny význam pomenovania sa môžu využívať na označenie osoby ako príslušníka istej spoločenskej triedy alebo kasty. Napr. sta vovskú funkciu mali morfémy von, de, v starom Rusku -išče. -ka /Simonišče. Deniska/.

9 2,3. Vo vývine osobných mien sa mení hierarchia ich sémantických funkcií. Napr. pre vznik dvojmennej sústavy bolo rozhodujúce dôsledné uplatnenie príbuzenskej a výrazné uplatnenie sociálno-právnej funkcie. Vývin osobného pomenovania chápeme ako vývin relevantných antroponymických funkcií pomenovacích modelov. Tak možno í treba odlíšiť osobné mená, ^ ktoré majú zhodnú hláskovú podobu, ale v3aka odlišnej štruktúre sémantických funkcií patria do rozličných pomenovacích sústav, prípadne predstavujú rozličný menný model tejže sústavy. Uvedené konštatovanie si osvetlime na osobnom mene Fráňo. V jednomennej sústave sa týmto menom pomenúvala mužská osoba ako taká bez zreteľa na príbuzenské vzťahy. Ke3 sa chceli vyjadriť príbuzenské alebo charakterizačné vzťahy, pridal sa k tomuto menu 3alší člen ako jeho determinant, napr. Fraňo Drozdov/Drozdoviech, Fraňo Krivoš. V dvojmennej sústave môže mať hlásková podoba Fraňo platnosť dvoch menných modelov. Alebo je to hypokoristícký útvar k úradnému rodnému menu František, alebo má táto hlásková podoba platnosť priezviska. V prvom prípade je určujúcim /determinant/, v druhom určeným /determiné/ členom úradného pomenovania., Z hľadiska interného vývinu nastalo pri premene jednomennej sústavy na dvojmennú hierarchické prehodnotenie členov. Krstné meno pokleslo" na určujúci člen a bývalé prímenie sa stalo dedičným členom a stálym v rámci mužského potomstva a slobodných dcér; tým sa prehodnotilo na základný člen úradného pomenovania a mohlo vyjadrovať príslušnosť k pokrvnému príbuzenstvu nie morfologickými prostriedkami., ale ako jazykový útvar odlišný svojou hláskovou stavbou od iných pomenovaní príslušnej antroponymickej sústavy. 2,4. Z hľadiska synchronického obsahuje napr. slovenské

10 úradné pomenovanie antroponymické modely s nasledujúcimi štruktúrami sémantických funkcií: Pri pomenovaní konkrétneho rodinného člena /Ú/ má dominujúce postavenie identifikačná funkcia spolu s príbuzenskou /spolu tvoria celok/ a vedľa nich sa uplatňuje aj sociélno-právna funkeiax Ú = Ab + c. Pri pomenovaní osoby ako príslušníka istej rodiny /priezviskom, P/ sa uplatňuje popri identifikačnej funkcii funkcia príbuzenská a sociálno-právna: P = A + b + c. Pri pomenovaní osoby ako takej /rodným menom, R/ majú antroponymické funkcie úradného mena nulovú platností R ^ A + % /b, c/. Hierarchicky usporiadané sémantické funkcie daného antroponymického modelu ako celok vytvárajú príslušný diferenciačný príznak. Antroponymický systém vytvárajú protiklady týchto príznakov. Úradné pomenovanie rodné meno + priezviska" predstavuje v privatívnom protikladnom zväzku príznakový člen. Jeho príznakom je označovanie konkrétneho člena rodiny. Tento príznak nesignalizuje priezvisko a rodné meno; sú to nepríznakové členy. Priezvisko a rodné meno tiež stoja v privatívnom protiklade. Rodné meno, ktoré pomenúva osoby bez ohľadu na bližšie rodinné vzťahy, nepoukazuje na rodinnú príslušnosť, príznakom priezviska je označovanie rodinnej príslušnosti. Pri pomenovaní člena rodiny je implicitne obsiahnuté aj označenie rodinnej príslušností. Priezvíske a rodné meno ako nepríznakové členy systému môžu sa používať aj na pomenovanie konkrétneho člena rodiny, napr. Jossgf.

11 10 alebo Fraňo v danom spoločenskom kontexte označujú toheže rodinného člena ako úradné meno Jozef Fraňo. A rodné meno Jozef môže v danom spoločenskom kontexte označovať toho že príslušníka rodiny ako priezvisko Fraň^o, takže, systém ú- radného pomenovania v dvojmennej sústave vyzerá takto; -..označovanie konkrétneho člena rodiny" ť /Ab + c/ o o označovanie ro-\ dinnej príslušnosti" P /A + b + c/ R /A + 0 /b, -./ Ak označíme uplatnenie príznakovej vlastnosti + a neuplatnenie -, dostaneme takúto schému: označovanie konkrétneho člena rodiny označovanie rodinnej príslušnosti Ú +. /+/ p R - -

12 11 V dvojmennej úradnej sústave sa najjednoznačnejžie využíva dvojčlenný model s pozitívnymi príznakmi. Rodné meno ako menný model s negatívnymi príznakmi má v danom spoločenskom kontexte rozmanitejšie využitie. 2, 5. Neúradne /živé/ pomenovanie tvorí jednotnú vývinovú reťaz s jadnomennou pomenovacou sústavou /v prvom rade typ krstná meno + prímenie" : Anton Krátky/. V živom poagnovaní nájdeme viaceré antroponymické modely. V niektorých modeloch sa výraznejšie uplatňuje charakterizačná funkcia a do úzadia sa dostáva sociálno-právna a príbuzenská funkcia, napr. prezývka Nosáľ /Ad/. Ján Galbavý /A + d/. Galbavý Krajčoviech /Ad + b/. V poslednom type sa vyznačuje príbuzenská funkcia /b/ menšou intenzitou, dominantný je sémantický prvok /Ad/; preto má prezývka platnosť detormlné a determinantom je príbuzenské určenie. Celý antroponymieký systém v súčasnom jazyku môžeme odhaliť len vtedy, ak budeme poznať všetky modely živých mien. V tomto smere treba zamerať výskum. 3, 1. Doteraz sme poukázali na jeden okruh základných vzťahov antroponymickej jednotky, a to na vzťahy systémové. Avšak antroponymická hodnota osobného mena nie je určená len jeho miestom v tomto systéme, ale aj fungovaním v antroponymickej sústave. Druhý okruh základných vzťahov antroponymickej jednotky predstavujú jej vzťahy k iným prvkom príslušnej pomenovacej sústavy.

13 12 Pre fungovanie mena v antroponymickej sústave sú rozhodujúce viaceré činitele: vnútorná stavba antroponymického systému /o nej bola reč v predchádzajúcej kapitole/, výrazové možnosti jazyka /systém jazyka z hľadiska typologického/ a napokon distribúciu viac-menej obmedzeného počtu antroponým /napr. tradičný inventár našich rodných mient ustálený súbor dedičných priezvisk/ ovplyvňujú aj spoločenské zvyklosti a zretele pri pomenúvaní, napr. pevná tradícia pri výbere rodných mien detí pred prvou svetovou vojnou na srbochorvátskom území alebo vo východnom Frizsku. V podstate tu ide o jazykové riešenie vzťahu medzi špecifickými pomenovacími potrebami a danými výrazovými možnosťami. 3, 2. Diferenciácia pomenovaných osôb sa dosahuje v zá8ade dvoma spôsobmi: lexikálnym výberom a utvorením odlišného pomenovania slovotvornými postupmi. Niet pochýb, že využitie slovotvorných prostriedkov jazyka a lexikálneho výberu nezávisí len od jazykového systému, ale aj od sa- :tnej pomenovacej sústavy. Pórov, odlišné diferenčné možlosti v sústave jednomennej /si. Stanislav. Stano. Stanko. 3tano Horniak. Stano Michalov/, v dvojmennej /si. Ivan Stanislav. Ivan Stanislav - Zatroch/. trojmennej /b. Christo Dimitrov Tomov. r. Vladimír Nikolajevič Toporov/. Všimtime si na príklade zo slovenskej úradnej dvojmennej sústa- ', ako sa priezvisko Ďurko svojou formou zapája do celej ítroponymickej sústavy národného jazyka:

14 13 Jura j /determinant/ Košt.iaľ /determine/ Ukrvné ^íbuikmstvo Š'tefan /determinant/ Ján n n na : Burina i-) Burina-Král^Lk íuřinka Burkovič Burkovský 'Jurina 'Jurčák tefan Burko - Lopuch Adam Burko - Lopuch Priezvisko Burko je určeným členom dvojčlenného antroponyma. Je v homonymnnm vzťahu s hypokoristickým útvarom krstného mena Juraj. Antroponymickou hodnotou i štylistickou platnosťou sú tieto dve homonyma celkom odlišne pomenovacie jednotky. V modeli úradného mena Štefan Curko sa diferencujú členovia pokrvného príbuzenstva zmenením determinantu pri ostávajúcom determiné /Štefan Burko - Ján Burko/. Ak sa zmení detrminé /Burko - Burina/, označuje sa aj pri zhodnom determinante príslušník inej rodiny /Š t e f a n Búri na /. Jednotlivé rodiny sa teda odlišujú odchodnou jazykovou formou priezviska.

15 14 Pre analýzu jazykovej stránky priezvisk má zásadnú dôležitosť fakt, že viaceré prípony priezvisk sú len homonymné s hypokoristickými príponami rodného mena. Prípony ^ko, --/in/ka ap. nevyjadrujú napr. deminutívne /alebo iné/ významové vzžahy priezviska, ale spĺňajú len základnú identifikačnú funkciu vlastného mena, t.j. odlišnou jazykovou formou odlišovať rozličné objekty jedného druhu / človek", osada", vodný tok", chotár" ap./. 4. Pohľad na systémové vzťahy antŕoponymickej sústavy a na fungovanie antŕoponymickej jednotky v tsjto sústave nám umožňuje vidieť v jasnejšom svetle podiel a osobitné zameranie jazykovedného výskumu pri štúdiu osobných mien. Z hľadiska vnútornej antroponomastickej problematiky tzv. štrukturálna analýza lexikálnej stavby osobného mena nevyčerpáva celý okruh výskumných úloh tejto disciplíny. Okrem toho aj pri rozbore formé.ľnej stavby osobných mien treba mať na pamäti rozdielne využitie jazykových prostriedkov v rozličných antroponymických sústavách. Dôležitú časť výskumu tvorí distribúcia osobných mien na miestnej a časovej osí. Keď je reč o využití istých typov osobných mien, rozumieme tým distribúciu osobných mien v príslušnej antŕoponymickej sústave /v každodennom styku fungujú vlastné mená aj vo vetných kontextoch a aj tu majú svoju problematiku/. Napokon by sme chceli zdôrazniť, že pri zisťovaní frekvencie istých menných typov alebo pri porovnávacom štúdiu využitia napr. slovotvorných prostriedkov jazyka v rozličných menných sústavách s prospechom možno využívať viaceré postupy, ktoré sa vypracovali v matematickej lingvistike /napr. plošné modely pri analýze slovotvornej stavby priezvisk/.

16 15 J. Hore cký 1. Doc. Blanár veľmi názorne ukázal štruktúru rozličných typov vlastných mien pomocou symbolov A, b, ^. Nebolo však, zdá sa, úplne jasné, čo je v takýchto výskumoch systémom, resp. aké prvky tvoria tento systém. Sú prvkami systému úradné, ro" dinné mená a prezývky, ktoré doc. Blanár označuje symbolmi U, P, R, alebo sú prvkami systému tie prvky, ktoré sa označujú symbolmi A, b, j:? Okrem toho by bolo treba podrobnejšie ukázať, aké sú vzťahy medzi prvkami tohto systému. 2. Prostriedky a typy antroponymie treba skúmať vcelku, t.j. skúmať súhrn všetkých typov a využiť pri tom poznatky z teorie znaku, chápať jednotlivé typy mien ako isté znaky. Mám tu však na mysli nie tú teóriu znaku, ktorú na jazyk aplikoval de Saussure, ale staršiu teóriu znaku Ch. Piercea. Podľa tejto teorie sa znak chápe nie ako vzťah iba dvoch prvkov, ale ako vzťah najmenej troch prvkov, ktoré tvoria dynamickú jednotu. V takto chápanom znaku sú tri základné prvky: nositeľ znaku, objekt a interpretant. Pre výskum vlastných mien by boli ďalej dôležité niektoré ďalšie druhy znakov. Vlastné mená by boli - pokiaľ ide o nositeľa znaku - znaky singulatívne. Z hľadiska interpretanta treba rozlišovať, či sa znakom niečo len konštatuje alebo či sa vyslovuje nejaký výrok. Podľa toho by vlastné mená boli slová, hoci ako ukazoval dr. Habovštiak, aj isté vetné útvary možno využiť ako pomenovacie prostriedky. Základným vzťahom v rámci znaku je však vzťah k objektu. Tu sa rozlišuje symbol, ktorým sa istému javu priraďuje ustálené meno, ďalej index..ktorým sa na niečo poukazuje, a napokon i k o n, ktorým sa obrazne znázorňuje. V teorii onomastiky by sa podľa toho mohlo rozlišovať, či je isté meno iba symbolom, alebo indexom či ikonom, a napokon z tohto hľadiska skúmať dynamiku znaku, čiže prechod od ikonov k indexom a od indexov k symbolom.

17 16 P. O n d r u s /K niektorým vlastnostiam vlastných mien ako časti slovnej zásoby./ Na tejto konferencii sa vlastné mená charakterizovali už z hľadiska syntagmatiky a teorie znaku. Vo svojom príspevku naznačím, ako sa môžu vlastné mená charakterizovať z hľadiska teórie slova. Chcem pri nich poukázať najmä na niektoré osobitnosti sémantické, grametické a slcvotvorné, a to nielen na pozadí všeobecných mien, ale aj v rámci nich samotných, t.j. vyzdvihnúť odlišnosti menovite medzi osobnými menami a miestnymi názvami. Z teorie slova je známe, že slová majú nielen zvukovú, ale aj významovú stránku, že väčšina z nich má schopnosť pomenovať pojem. Schopnosť pomenovať pojem je hlavne vlastnosťou všeobecných mien, pretože vlastné mená pojem nepomenúvajú. Z tohto rozdielneho vzťahu všeobecných a vlastných mien vyplývajú aj základné črty odlišnosti medzi nimi: kým všeobecné mená sú polysémantické, vlastné mená sú sémanticky redukované a stoja mimo polysémie. Napr. vše.)h<=nné meno ostrov má aspoň dva významy: kus zeme, pevniny obklopenej zo všetkých strán vodou, a miesto výrazne sa odlišujúce od svojho okolia. Naproti tomu vlastné meno Ostr.py má len jediný význam pomenovanej veci: v našich podmienkach je to názov obce v okrese Trnava. Takisto všeobecné meno kráľ má viac významov: absolútny vládca v monarchii, podnikateľ ovládajúci istý výrobný odbor, hlavná figúrka v šachovej hre, hracia karta; a vlastné meno Kráľ má len význam pomenovanej a jedinečne sa vyskytujúcej osoby. Odlišnosti medzi všeobecnými a vlastnými menami sú však aj z hľadiska gramatického. Kým všeobecné mená označujúce osobu majú pádové koncovky životných podstatných mien, vlastné mená, ktoré majú pôvod v osobnom mene, majú koncovky pod- :tatných mien. Napr. kráľ, absolútny vládca v monarchii, prípadne podnikateľ ovládajúci istý výrobný odbor, má tvar datía lokálu kráľovi. akuzativu kráľa. zatiaľ čo miestny názov

18 17 obce Kráľ má formu dativu Kráľu. lokálu Králi a akuzativu Kráľ. A pokým ide o tvary gramatického čísla, všeobecné mené, ktoré sú singulatívami, majú aj tvar množného čísla, napr. os trov-o s trovy, kráľ-králi. Naproti tomu vlastné mená /pravda, okrem niekoľkých skupín/, ak sú singuláriami tantum alebo pluráliami tantum, sa z hľadiska čísla nemenia. Napr. miestne názvy pstrov a Košice. Ale tu sa už dotýkame odlišností medzi miestnymi a osobnými názvami, lebo osobné názvy tvary množného čísla majú. Napr. Jánovia. Kráľovej. Šalej: Kým pri miestnych názvoch nejestvujú spravidla ani varianty a ani dublety, osobné mená môžu mať rôzne varianty v závislosti od situácie reči a vzájomného vzťahu hovoriacich, napr. Martin Kráľ. Maroš Krále. Maroško Kráľovie. Pri miestnych názvoch sa dublety vyskytujú, ak bola obec premenovaná, napr. Seklis - Bernolákovo, a to najmä u pamätníkov premenovávania obce, prípadne ak sa popri oficiálnom názve používa niekdajší názov, napr. Hlohovec-Frašták. pravda, zasa predovšetkým v najbližšom okolí pomenovanej obce. Iná odlišnosť medzi miestnymi a osobnými menami je, že kým pri miestnych názvoch niet deminutív, pri osobných menách jestvuje veľké množstvo zdrobnenín. Napr. miestny názov Martin nemá zdrobnenín, kým osobné meno Martin má deminutívne podoby Martinko, hypokoristické Maroš. Maroško ap. Deminutivnych a hypokoristických foriem je však pri rodných menách omnoho viac ako pri rodinných. Pravda, ak to vyžaduje situácia, majú osobné mená aj sufixy, pomocou ktorých sa vyjadruje pejoratívne zafarbenie. Pri miestnych názvoch táto možnosť nebýva. Napokon pri miestnych názvoch tvorenie adjektiv je odlišné od ich tvorenia pri osobných menách. Napr. Martin - martinský. Stúr-štúrovskv: pri osobných menách sa sufix -ský nepripája,k osobnému menu štúr, kým pri miestnych názvoch sa sufix -ský pripája k miestnemu názvu Martin. Vlastné mená teda nie sú na periférii" slovnej zásoby, ale sú späté so slovnou zásobou, zachovávajúc si pritom svoje sémantické, gramatické a slovotvorné vlastnosti.

19 18 F. C u ř í n : Při zkoumání antroponomastického systému i při výkladu a hodnocení přezdívek v současné společnosti /zviášťe venkovské/ je třeba vycházet z historického poznání vývoje! aoi;s';avy a ze studia sociálních podmínek, za..ichž příjmení =- přezdívky vznikaly. Podle mého názoru i původní příjmení i dnešní přezdívky vznikaly a vznikají v malých kolektivech jako samostatná pojmenování osob, nezávislá na jménech rodných. Mohl tedy být původně nositel jmén^ Jan /a hypokoristicky Janeček. Janek. Janšák. Jech ap./ znám ve svém okolí i pod jménem Roháč. Červenka ap. Spojení jména rodného s příjmením je až sekundární, i když je značně staré, a bylo vynuceno společensky organizačními a právními zřeteli. Proto je také rozdíl mezi funkcí jednotlivých členů dnešního dvojitého jména v soustavě úřední, právní, společnosti sankcionované a pro celou společnost určené, a mezi jejich funkci v praktickém životě menšího, nejrozmanitějšími vztahy propojeného kolektivu. Kdežto v úřední soustavě je ve jménu Juraj Košťál příjmení Košťál déterminé a rodně jméno Juraj determinant, může tomu při konkrétním fungování jména v menší společnosti být právě naopak. I.Lutterer: Na příspěvku V. Blanára si cením jeho pokusu o serioz-! ní strukturální rozbor soustavy slovanských osobních jmen, která ovšem není u všech Slovanů stejnorodá. Z náboženské příslušnosti Slovanstva do kulturní sféry b;ď církve východní nebo církve západní pocházejí některé zásadní odlišnosti i např. mezi antroponymií ruskou a bulharskou na jedné straně, a českou nebo slovenskou na straně druhé. Nebude myslím neužitečné přihlížet též k poměrům v širším evropském kontextu.

20 19 L. D v o n č Uvažovalo sa tu o teoretickej otázke, ktorý z členov zo spojenia rodného mena a priezviska /napr. Ján Spišiak. Mária Šarišská/ je determinant /určujúci člen/ a ktorý je determiné /určený člen/, teda o otázke, či je určujúcim členom rodné meno a určeným členom priezvisko, alebo je to naopak. Chcel by som v tejto súvislosti upozorniť na náhľad V. Smilauera na takéto spojenia. V. šmilauer rozlišuje tieto hlavné syntaktické vzťahy: 1. prisudzovanie /predikácia/, 2..určovanie /determinácia/, 3. prístavok /apozícia/, 4.priraďovanie /koordinácia/, 5. vsúvanie /parentéza; tzv. nulový vzťah"/. /Pozri Hovočeská skladba, Praha 1966, 52./ V spojeniach rodného mena a priezviska nejde podľa neh3 o determinačný vzťah, ale o jeden typ apozícia, přístavku, a to o tzv. vlastnú apozíciu, pod ktorou Smilauer rozumie označenie tejže predstavy rozličnými spôsobmi. Prístavok má podľa Smilauera styčné body s inými vetnými vzťahmi, a to s determináciou, koordináciou a parentézou, ale v podstate je to podľa neho osobitný vzťah, ktorý nemožno vra-, diť do niektorého z ostatných vzťahov, členy apozičnej skupiny sa podľa neho navzájom určujú, ale toto určovanie je iné ako prívlastkové určovanie. Pri prívlastkovom určovaní sa určuje substancia svojím znakom, kým pri apozícii ide o dvojnásobné paralelné, pritom zameniteľné pomenovanie /str. 354/. V. B 1 a n á r : / Záver / : Niektoré z vyslovených pripomienok vyplynuli z fakťi, že prednesený teoretický referát nebol k dispozícii v písanej podobe /napr. Curínove poznámky k hierarchickej platnosti členov pomenovacieho modelu v rozličných spoločenských podmienkach/, k niektorým sa chcem nakrátko vrátiť.

21 20 Najprv k obsahu pojmu identifikačná funkcia. Popri tomto termíne sa používa aj termín diferenciácia /vo svojich starších prácach som i ja hovoril o diferenciácii/. Pri identifikácii vlastných mien ide o uvedomenie si príslušníkov tohože druhu ako samostatných, rozličných jedincov. Osobitnosť druhových jedincov sa uvedomuje cez vonkajšie odlišovaeie príznaky pomenovanej veci a realizuje sa odlišným jazykovým pomenovaním, takže pri každej identifikácii je prítomný aj moment odlišovania. Diferenciácia druhových jedincov cez vonkajšie odlišovacie príznaky je zásadne dôležitá okolnosť pre gnozeologickú stránku vlastných mien. Z tejto okolnosti vyplýva, že disciplína, ktorá sa zaoberá výskumom vlastných mien, musí si všímať nielen jazykovú stránku pomenovania, ale aj pomenovanú vec /napr. zemepisné a historické podmienky sídliska ap./. Z podnetu dr. J. Hereckého osvetlím ešte raz, aké prvky tvoria antroponymický systém a aké sú vzťahy medzi prvkami tohto systému. Antroponymický systém tvoria modely o- sobných mien, ktoré sa vyznačujú istou štruktúrou sémantických funkcií. Hierarchicky usporiadané sémantické funkcie modelu ako celok vytvárajú príslušný diferenciačný príznak. V úradnej dvojmennej sústave je to označovanie konkrétneho člena rodiny a označovanie rodinnej príslušnosti. Tri základné modely úradného pomenovania stoja v binárnych protiklar doch. V referáte som ukázal, že v slovenskej úradnej dvojdennej sústave úradné meno /rodné meno + priezvisko/ charakterizujú pozitívne príznaky, rodná meno negatívne príznaky. S tým súvisí nerovnaké využívanie týchto modelov v jazykovej praxi. Užitočnosť aplikácie Pierceovej teórie znaku na vlastné mená treba preskúmať. Námet je plodný. K poznámke dr. L. Dvonča: Pri skúmaní hierarchickej platnosti členov pomenovacieho modelu usilujeme sa zistiť, ktorý člen bol v danej etape historického vývinu základný /určený/a ktorý určujúci. Analyzujú sa však vzťahy, ktoré nemožno stotožňovať s vnútorne jazykovými vzťahmi /uplatnenie príbuzenskej funkcie a dedičnosti/, preto pojmy vypracované v jazykovede sú len sčasti primerané.

22 21 PRIEZVISKA* NA ZA'HORÍ Ľudovít Sme 1 í k Vyexcerpovali sme priezviská zo Záhoria na základe sčítania ľudu z roku 1961 a zostavili sme a/ súpis podts obci so vsetkými priezviskami aj s ich frekvenciou, b/ kartotečne* Hatky podľa priezvisk s ich frekvenciou v jednotlivých obciach. Materiál treba spracovať geograficky, historicky a lingvisticky. Pre informáciu podávame stručný prehľad o počte a frekvencii priezvisk a porovnávame typy patronymík na Záhorí. Pod termínom Záhoria myslíme celý okres Senický aj s oblasťou myjavako-brezovskou, obec Bukovú z Trnavského okresu, z okresu Bratislava-vidiek časť za Malými Karpatmi a s okresu Bmtislava-mesto Štvrte Lamač a Dúbravku, lebo pred pričlenením k Bratislave etnicky patrili k Záhoriu a domáce o- byvateľatvo má ešte stále prevahu. Podľa štatistickej príručky Západoslovenský kraj v číslach, ábvt 1964 je to spolu 102 obcí. Vo výkaze sme spojili Mikulášov a Lakšárskou Novou Vsou, Bílkově Humence s Borským Mikulášom a Sajdíkove Humence a Borským Petrom, lebo pôvodne k nim patrili, takže počítame 99 obcí. Záhorie aalo v roku obyvateľov, v roku obyvateľov, prírastok činí obyvateľov,

23 22 t.j. 21,5%. Náš súpis zachytil obyvateľov /t.j. aj prechodne ubytovaných/. Východiskom ku skúmaniu priezvisk je ich zemepisné rozmiestnenie a ich frekvencia. Ak vezmeme jednotlivé obce izolováno, pripadá priemerne na jedno priezvisko zhruba C nositeľov. No v priemernej frekvencii sú medzi jednotlivými obcami veľké rozdiely. Najnížžia je frekvencia v obciach Záhorie - 3,6 /obec vznikla po roku 1945 ako osada Vojenskej lesnej správy a niet v nej takmer dvoch domácností s rovnakými priezviskami/, Suehehrad - 3,2 /stagnujúca obec pri rakúskych hraniciach s úbytkom obyvateľstva/, Katov - 5,6, Vrádište - 5,7, Trncvee 5,- /drobné obce pri Holíči a Skalici bez možností rozvoja/, Siardáky - 4,9 /drobná obec, ktorá sa stala kúpeľným miestom a prilákala zamestnancov kúpeľnej správy/. Priemerná frekvencia v mestečkách je takáto: Stupava 7,4, Malacky 7,3, V. Leváre 7,7, Saštínske Stráže 7,9, Holič 7,1, Skalica 7,1( Sanica č,2, Myjava /bez kopaníc, iba mestské stredisko/ 6. Stav je a2 nápadne vyrovnaný, vaade popri frekventovaných priezviskách domáceho pôvodu je veľký počet málo frekventovaných priezvisk prisťahovaného obyvateľstva. Sú mnohé obce s vysokým priemerom nositeľov pripadajúcich na jedno priezvisko. Najvyšší pomer je v obeiach Zohor 13,1, Závod 11,7, 3tefanov 11,9, Brodské 13,6, Brestovee

24 23 /bývalé kopanice Myjavy/ 14 a Kúty 14,6. Sú tc obce veľké, s početne rozvinutým roľníckym obyvateľstvom, v minulosti bez veľkostatkov a teraz s možnosťou zamestnania doma ale*- bo v blízkom okolí. Ukazuje sa /aj podľa prieskumov v iných oblastiach Slovenslwt/, že obce s vysokou frekvenciou domácich priezvisk sa ekonomicky a spoločensky zdravo rozvíjali. V jednotlivých obciach možne priezviská podľa ieh frekvencie zatriedi? do troch skupini a/ Priezviská vysoko frekventované, presahujúce vo väčších obciach IX obyvateľstva, natoľko rozšírené, že i v susedných obciach ich cítia ako príznačné pra túto obec. b/ Priezviská reprezentovane niekoľkými rodinami, v obci udomácnené, takže sa vyskytujú v pečte niekoľko desiatok nositeľov. c/ Priezviská v obci ojedinelé; objavujú sa vždy nové, po čase zase zmiznú, iba niektoré sa udomácnia a rozmnožia; týchto priezvisk je síce veľa, aíe predstavujú iba malú časť obyvateľstva. Napr. v Zohore pri počta obyvateľov priezviská presahujúce svojou frekvenciou 15e obyvateľstva sú tietc: 'č.agný 127, Ková? 115, V^cRálek IC6. 3t^k 105, Miřkcv^ 103, gahaí 94, Rybár 91, gat^ov^ 90, Cat^-ia;} 81, Ve^gig 77< 3 če pene k 76, Ma<-kovií 76,.F^ma* 56, Kimli *!;,-?. 54, Húb,*ik 53) Urbarič 52. 3*?ajŕ!lenka 49, y^ek 48, Hj^a 48, HH"raa 47, Hay.l.ík 46, Mart^k^ii 43, R&nsU 42, S.^zá^ 40, Stefanovi č 38, gagagia 38, An+g^ 36, Zále^ňák 34, PavM,^A 34, Veient 34, teda 30 priezvisk predstavuje nesiteľov, spolu 56% obyvateľstva.

25 24 Obec Bílkově Humence pri Borskom Mikuláši mé 492 obyvateľov, ale z toho Bílkovcsv je 137, t.j. 27,8%. V Kútoch pri počte obyvateľov sú najfrekventovanejšie tieto priezviská: Palk^-yJ^ 371, R^ška 211, ValiM^Qyič, 180, giegk, 159, í U9. ZílMk ľ!6, Ha^rjka 102, Antálek 96, H^g^ 80, Hrá^ 79, ^f^ 74, Vé^g, 73. P^v^l,v,tf 66, Kubina 62, Cndriska 62, ^gdg 62, Vrábel 58, J^r'.pa 55, Kovarovič 49, DEŠM 47, Mihal 41, Pavú?5k 41, Va^!šg^ 39, žilka 38í teda 24 priezvisk predstavuje 2.3C0 nositeľov, t.j. 61% obyvateľstva. Všetkých priezvisk je v obci 257. Na celom Záhorí pri počte obyvateľov zachytili sme priezvisk. Priemerne pripadá na jedno priezvisko 24.8 nositeľov, teda pomerne vysoký počet. Tieto priezviská možno zaradiť do štyroch skupín. A. Priezviská vysoko frekventované a poetom n-tsiteľov aspoň od 100 vy e, rozšírené v mnohých obciach, takže ich možno pokladať na väčšine Záhoria za známe a pre Záhorie typické. Sú veľmi početné v niekoľkých obciach po celom ú- zemí, ale rozptýlili sa do celého radu dalších obci. Niektoré z nich sú všeobecne slovenské, niektoré moravskaslcvsn.^ké a niektoré osobitne záhorské. Uvádzame najfrekventovanejšie: Baláž 842, Čermák 478,?erný 423, Bepih?^ v 55 obciach /v tom asi 950 obývate ľcv cigánskeho p^vrd-/, Drahoš 415, Ho11ý 422, Horvát 575 v 48 obciach, Jankovi? 473 v 40 obciach, Jánoš 493 v 26 obciach, Jurk^vj? 732, Kcvá^ 484 /najmä v oblasti myjavsko-brezcvskej/, Kcvár 451 /najmä v západe nej polovici Záhoria/, Kra^čjr 402, Kr^ovig, 501, Mar^č^k 419, Moravek 462, Mrás 485, Palksy-'R 586,?a,tráš_ 551,?r,J-ák v 84 obciach, Pehák 488,.glf,sák 557, Sl-bcda 527, š^mek 756, Si Bolák 403, Stg^fgk, 418, Vala-hov? g 418, Vala^^; 415, Vanek 668, VaS*.k 48C, Vávra 443, ZgEäR 499 atď.

26 25 B. Priezviská vysoko frekventované s počtom nositeľov aspoň vyše 100, ale obmedzené na menšiu oblasť, s početnejším výskytom v 1-3 obciach. Nie sú známe po celom Záhorí a z ich výskytu je zrejmé, že majú svoj pôvod v istej obci, odkiaľ sa ako z nejakého ohniska rozptýlili do okolia. Výskum aj v iných oblastiach ukázal, že mnohé priezviská majú viac takýchto ohnísk, do ktorých možno lokalizovať i^h pôvod. Uvádzame niekoľko príkladov: Blaha 169 /okolie Skalice/, Cikánek 188 / Búrske"cbee/, Chme^a 241 /5 obcí okolo Jakubova/, Kiripclský 166 /Plavecký MikuláS, Plavecký Peter a Buková/, Krč. 320 /Vrbovee a Tura Lúka/, Or^h 279 /okolo Záhorskej Vsi/, Prokop 219 /okolo Jabloňového/, Brutenič 113 /všetko v Lamači/, Cintula 341 /z toho 275 v Borskom Mikuláši a Borskom Petre/, Culen 311 /z toho 175 v Brodskom/, Du^ 282 /z toho 182 na Brestovci/, Hajdin 225 /Moravský Ján a Sekule/, Harami,a /Zohor a tozorno/, Lučenič, 113 /Lamač a Dúbravka/, Macháček 2CS /z toho 111 v Skalici/, Maroš 141 /z toho 100 v Stupave/, Sad 1 oň 256 /okolie Myjavy/, Studenič 177 /z toho 142 v Závode/, 3čeoka 226 / Plavecké" obce/, Tru.i línek 118 /Moravský. Ján, Závod/, Trubiroha 172 /z toho 127 v Brodskom/, ViSvader 209 /Záhorská Ves, Oajary/, 3ajdík 109 /Sujdíkove Humence/, Jankových 209 /Poábranč, Sobctište, Povensko a Jabloňová/, Vdovj.ak 120 /Myjava a Brestovec/, Voltemar 108 /Suchohrad, Záhorská Ves/ atč*. Prechod medzi skupinami A a B je plynulý. Priezvisk zaradených do týchto dvoch skupín a presahujúcich vyše 100 nositeľov je na celom Záhorí 420, počet ich nositeľov je , t.j % obyvateľstva, teda je to pomer veľmi vysoký.

27 26 C. Priezviská vyskytujúce sa v alet.*.' iba v niekoľkých obciach. V týchto obciach sú zdomácněné, ale z nich sa rozptýlili do viacerých blízkych alebo vzdialenejších lokalít. Počet ich nositeľov nepresahuje i00 a dolná hranica sa pohybuje okolo 25, teda dosahuje celkcvý priemer územia. Plynulo prechádzajú do skupiny B, ale typické sú iba pre jednotlivé obce alebo pre menšiu oblasť.. Napr. Anta.1 73 /Zohor/, Báchor 48 /Plavecké Pcdhradie/, Bakaráč /Kuchyňa/, Bal^a 58 /Smolinské/, Bgblav^ 43 /Vrbcvce,.Sobotište/. Belcš^ 51 /Stupava, Belzar 41 /Stupava/, Bilači č 64 /Záh. Bystrica/, BjeleSií 62 /Záh. Bystrica/, Bránecký 36 /Skalica/, Cablk 44 /Brestovec/, na.^+ik 43 /Myjava/, Cársky 88 /Gbely/, Cmarada 72 /Jablcnica/,. D: jnič 71 /Lozorno/, SbrinRer 83 /Dev,.H.Ves/, Fajnor 97 /Brez;vá, Košariská/, Fugač 70 /Zohor/, Ho3epka 60 /Moravský Ján, Seku le/, Ivica &3 /Stupava/, Ivici č 44 /Skalica/, Jslcibáč 93 /Pterava Ves/, Jančá Sj /Brsz-vá/', Jo,zéfek 42 /Vrbr.v^e/, Jozefák 48 /Vrbovce/, Juráš 80 /Rudní k./, Jircva+ý 97 /Jablnica/, Jurových 51 /Lozcrno/, K U 86 /Rudník, Myjava/, Kcdaj 66 /Jablonka/, Kopia r 66 /Závod/, K.: tál? k 82 /Sobotište/, Kťihtreiber 53 A!alacky/, Mdjek 89 /B-rský Mikuláš a Borský Peter/, Marônek 45 /Jablonka/, Hatrka 62 /Dúbravka/, Mikulka 67 /Brestovec/, Mlčsích 67 /Gbely/, M^nářek 43 /Priepasně/, Ppb,jecký 62 /Šaštín/, Rad_^ba. 96 /Borský J'.r/, Rapant 51 /Rudník/, Sajan 80 /Záhorské Bystrica/, Smclí^k 63 /Tura Lúka/, Smyti č 92 /Závad/, Tančit- k 64 /Sť.díer.ka/, Vajay 84 /Kopčany/, atd. Priezvisk skupiny C je así 1253, počet ich nositeľov je , t.j %. Priezviská skupiny A, B a C treba pckladať za priezviská zdomácněné alebo domáce, ich pôvod treba vysvetľcvať z domácich zdrojov alebo dávnym prisťahcvaním. Ich tradícia je niekoľkostoročná a nájdeme ich už v matrikách spred

28 rokov. Je ich spolu 1673, t.j. 22.6% všetkých priezvisk, ale počet ich nositeľov je M5.772, t.j. skoro 80ás obyvatelstva.. Tvoria užší inventár záhorských priezvisk. D. Od uvedených troch skt'pín sa pomerne dosť jasne odlišujú priezviská, ktoré majú spravidla niže 20 nositeľov, neraz iba jedného - dvoch. Vyskytujú sa v malom počte v jednej, v dvcch obciach, niekedy rozptýlené aj vo viacerých. Je ich pomerne mnoho, tvoria 77.4% inventára všetkých priezvisk, ale iba 20% obyvateľstva. Sú výsledkom migrácie obyvateľstva zväčša v posledných 100 rokoch, a tc ako dôsledok industrializácie za kapitalizme, premeny feudálnych veľkostatkov na kapitalistické hospodárstva, administratívnej organizácia, vzniku železničnej a cestnej siete, prtom väčšieho presunu obyvateľstva na začiatku 1.?SR a najmä väčších pohybov obyvateľstva, podnietených socialistickou výstavbou. Majú svoj pôvod v ostatných oblastiach západného, stredného aj východného Slovenska, v susednej oblasti českomoravskej, najmá moravskoslovenskej, ba i v goralskej oblasti, Mnoho je medzi nimi priezvisk nemeckých, niečo aj maďarských resp. pomaďarčených, inoslovanských a románskych. Podrobnejší rozbor všetkých priezvisk ukáže ich bližší vzťah k jazykovej oblas+i slovenskej, českej, chorvátskej, nemeckej, maďarskej atď. a spolu s toponýmiou, folklórom, nárečím môže byť jedným zo zdrojov, ktoré osvetlia pôvod obyvateľstva.

29 28 II Pri bližšom rozbore sa ukazuje, že v rámci celého Záhoria vystupujú výraznejšie do popredia niektoré menšie cblasti, ktoré viaže spolu výskyt istých priezvisk, resp. aj isté sémantické okruhy a štruktúry. Ha prvý pohľad rysujú sa tieto užšie oblasti: a/ Južná oblasť, ohraničená na juhu Lamačom a Dúbravkou, na severe Vysokou n/moravou, Zohorom a Lozornom, so stredom v Záhorskej Bystrici. Charakterizuje ju početnejší výskyt priezvisk typu -ič, -ovič aj iných priezvisk blízkych chorvétčine /v Lamači 35.7%, v Záhorskej Bystrici 27^6%, v Borinke 25.8%, v Dúbravke 24.1%, v Marianke 19.3%, v Zohore 19.2%, v Devínskej Nevej Vsi 18.1% atď./, ďalej istý počet priezvisk nemeckého a maďarského pôvodu a mnoho priezvisk domácich iba tu, napr. Zárecký. Vach,álek. Ta raba, 3ubín. Sajan, Ra^ap, Rá&, Požgaj, Ondráš. Pír. lyi ca. Ivák, Harecký. II&núsek. Pumač, Grare;*. Frátri Č. Sbringer, Be leä. Daráš. ^roš., Dvora^, Benc a, Brbúc^,, Klas. Moza atď. Etnicky je táto oblasť svojím pôvodom najpestrejšia. b/ Pohraničná oblasť, pozdĺž rakúskych hraníc, so strediskom v Záhorskej Vsi a Gajaroch. S južnou sa stýka v Devínskej Novej Vsi a Zohore, a podhorskou v Zohore a Lozorne; v Levároch, Závode a Moravskom Jáne prechádza do oblasti búrskej. Charakterizuje ju istý počet dosť

30 29 frekventovaných priezvisk nemeckého pôvodu a mnohé v týchto obciach zdomácněné priezviská, napr. Žáček. Zvach. V^ltp^ar. Višyader. Vaniš. Tra j linek. Uh ri ne c. Támer. Simuni o, Sp'* str, Sirota. Sobolič. Peller. Orth, Obale, Jurkáček, Chmely, Ľ2g.< Hu j sa, Hajdin. Grujbár. Frišlovio. Bartalský. Binčjjk, Benkevič, Červenka. Kooča. Maxián. Mošovský. Martine c atd'. c/ P o d h o r s k á o b l a s ť, na záapdnom svahu Malých Karpát od Lozorna po Jablonicu. Jednu skupinku tvoria v nej obce od Lozorna po Rohozník, druhú skupinu Sol ušnica a Plavecké obce s Bukovou, tretiu skupinu Prievaly, Cerrvá a Jablonica. Viaže sa na predchádzajúce oblasti. Okrse osobitného typu priezvisk tvorených príponou -ových "haraktev-iz^ja ju zase mnoho priezvisk miestnych, napr. Záviš. Oravec. Příkop, SaKlena. Sčepka. 3te,ý.nhaussr, Sta ch. Jurových. ^la*ľatý. Halinák, Haramia. Hajdúch. Gabrbel. Frúhauf. Bácno_r, 3 la hovič,, Bakaráč, Barte^, Dý.nuš. Du lanský. Klricolskv. Kote s. Masorovič atď. ď/ B ú r s k a c b 1 a s ť, so strediskom v Studienke, Lakšárskej Novej Vsi, Borskom Jure, Borskom Mikuláši a Borskom Petre; stýka sa od Malaciek po Sekule s pohraničnou oblasťou, pri Hohožníku a Solcšnici s podhorskou oblasťou a pri isaštíne, Štefanove a Dojči s primeravskou oblasťou. Charakterizuje ju mneho priezvisk miestnych, napr. Tančibok. 3ajdík. Bílka, Oraoň. Cb.uch. Hasák, F^renčák, Baďura, Bene k, Pizek, Búzek, Butaš, Mntnlg, Déščik, Dobiáš, Klempa, Kopiar, Moro, Soják. Zajíc. Samek, Scýkal atď.

31 30 e/ Pri mora v ská o b l a s ť, so strediskom v Kútoch a Gbeloch; na juhu prechádza do oblasti pohraničnej a búrskej, na severe siaha po Holíč a Skalicu, medzi Holíčom a Senicou stýka sa s oblasťou chvojnickou. Spolu s chvojnickou sú už veľcii blízke moravskoslovenskej o'.rlasti. Typické priezviská sú napr. Antálek. Bartal,.lolebrucb, 3\;- Jížů) Dprmek. Dujsík. Kumpán. Libuša. Lorenc, M3ňr.vk. Mole k, Morbacher, Trubirohá, Vaj^y. Vaculke. Varmuža, Ckass. Cndr^s, Pálkovič. Pecha. Ralbovský, RiSka. Rampáček, Hegek, SBáí) Hladík. Hrušeclcý. Juriŕ-a atď. f/chvojnická o b l a s ť zaberá drobné dediny v údolí Chvojnice; na západe siaha po Holí? a Skalicu, na východe po Sobotište a Senicu. Okrem niekoľkých priezvisk chorvátskeho pôvodu je naj slovinské jšia. Domáce priezviská sú tu napr. Caletka. Cáfal, Ba 1.ún. Cénka. 3adarka. Kudléč. Mac^lica. Masaryk. MikúS, Hi io i.a, Vojtek. Ne je a chleba, sukovic, Peříčka. Rajčák. Sasínek. Sarabok. 3krovánek. F i 1 úš. Chocholáček. Juráček atď. g / K o p a n i č i a r s k a o b l a s ť s a svojím inventárom priezvisk najviac odlišuje od ostatného Záhoria. Príbuzné sú si obce na západnom okraji od Vrboviso cez Pcdbranč, Sobotišts, Hlboké po Senicu, ďalej Myjava s bývalými kopanicami /Rudnik, Jablůnka, Poriadie, Brestovec, Stará Myjava, Polianka/ a Brezová s bývalými kopanicami /Košariská, Priepasné/, prípadne celá myjavske-brezovská oblasť; na východe prechádza do podjavorinskej oblasti Trenčianskeho

32 31 okresu. Najpozoruhodnejším znakom tejto oblasti je, že silne klesá podiel priezvisk odvodených od bývalých osobných mien /krstných mien kresťanských/ a zvyšuje sa podiel priezvisk odvodených od apelatív konkrétnych alebo abstraktných. Pre obce od Vrboviec po Hlboké sú príznačné priezviská : Bila, černe k. Cobrda. Beblavý. Krč, Zelenák. Nečas. Petrák., Podmajerský. Rcdecha. Rybnikár. Súkuca. Sukupčák. Chlape^ek^ pre Myjavu s kopanicami priezviská: Bičian. Cúvala, Bašn^r. Dekánek. Duga, Durec. Klasovitý. Klbečka. Klč. Mizerák. ^* Siak, ViskUB. Zmeko. Škaritka. Ótépka. Sadloň. I1cvičný, Juréš í pre Brezovú s kopanicami priezviská: Bachar. Dodry. Kosterec. Mosnáček. Mosný. Zuzčic. Plačko. Potůček..Reptg,, 3lahor. Fajnor. Ilenčík atď.; pre celú oblasť sú príznačné priezviská: Tulák. Omasta. Praženka. Slědeček, Gálik. H^rňáček, Babiar. Nosko. Ochodnický. 3aRát atď. III Osobitne chceme upozorniť na výskyt rozličných druhov patronymík /uvádzame aspoň najpriehľadnejšie/. 1. Na Záhorí dominantným typom je tvorenie patronymík príponou -ič, -ovič. Takýchto priezvisk sme našli 313, t.j. 4.23% z celéh.3 inventára; predstavujú nositeľov, t.j. 7% obyvateľstva, sú teda nadpriemerne frekventované. Najpočetnejšie sú: Jurkovič 732, Pálkovič 586, Jankovíč 473, Valachovi? 418, Martinkovi č 236, Královic 501, Ková či č 194, Kart-vj? 186, Polákovič 206, Valovič 183, Studenič 177 atď.vznikli

33 32 a/ priamou chorvátskou kolonizáciou v XVI. storočí, b/ prechodom západoslovanského typu -ic, -ovi c k početnejšie zastúpenému typu -ič, -cvič; c/ domácim tvorením podľa tohoto modelu /napr. 3teflovič. Kovarovič. JuhanesoviČ. Frišlovič atď./ d/ splynutím domáceho modelu -ových s modelom -qvič na -pvíč /napr. Jančovíč. písané predtým JanČovích. Janchovích atď./. 2. Málo zastúpeným je tvorenie príponou -ic. -ovic. Týchto priezvisk sme našli iba 21, ich nositeľov je 253, t.j. 0.14%. Frekventovanejšie sú iba priezviská Páve Sic 47, Kurie 58, Zuzčic 46, Kubovic 22. Vyskytujú sa viac v oblasti oyjavsko-brezovskej. Na Záhorí prešli k typu -ič. -ovič. 3. Na Záhorí špeciálnou formou tvorenia patronymík je využívanie prípony -ových, napr. Jankových ^C9, Jurovýoh 51, Mikulášových 50, Michalových 45, Starých 30, Matúšových 22 atď. Týchto priezvisk je 18, počet nositeľov je 552, t.j. 0,3%. Ich ohniskom je Jabloňové, Lozorno, Pernek a potom Poďbranč. V dôsledku staršieho pravopis'?., kde -ovich = -ových alebo -ovič, splynuli často s priezviskami typu -ovič a zdĺžili koncovku /Jankovíč, Marcinkovič atď./. 4. Ojedinelým zjavom je tvorenie matronymík príponou -iný: Kováčiný 26 /Brezová/, Mi.r.érčiný 6 /Myjava/. Postup bol tento: Kováččin /so zachovanou palatalizáciou/ - Kcváčin - Kováčiný. Kovéciné, Mir.árSín - Mi n ér č iný, Minárčiná. Typ -in, -ina. -ino prechádza k typu -iný, -iná, -iné..

34 33 5. Ojedinelé je aj priezvisko Janči /počet 82 - Brezová a okolie/, fem. Jančia; tvorené je privlastnovacou prísnou -.í< 6. Stredoslovenského pôvodu je typ Jankech. Kováče ch. ich, spolu 3 moná s počtom 29 nositeľov. 7. Stredoslovenského pôvodu je aj prípona -eje v prievisku Miske je /l osoba/. Posledně dva typy sa sem dostali ;sťahovaním. Zozbieraný materiál ukazuje, že aj mnohé deminutiva treba hodnotiť ako patronymiká, to si však vyžaduje ďalší rozbor. 3. Šrámek: Jestliže se na záp. Slovensku jako charakteristická vyskytují též příjmení typu Machových, pak je třeba upozornit jednak na to, že tento typ příjmení nepochybně vznikl z označení rodinné příslušnosti /či? Jan - Machových/, jednak na zeměpisnou souvislost s prostorem jihomoravským /Břeclav - Hodonín - Strážnice/, kde označení rodinné příslušnosti typu Jožka Machových. Antoš Procházkových atd. je jev živý a produktivní.-zajímavé je, že podoba Machových jako úřední příjmení se u domácího obyvatelstva v uvedené jihomoravské oblasti nevyskytuje.

35 34 OSOBNE* MENA* NA OKRAJOVOM ÚZEMÍ VlřCHODMáHO SLOVENSKA /na okolí Sobraniec/ Stefan Lipták Okolie Sobraniec tvorí okrajovú časť východoslovenského jazykového územia. Kedysi patrilo do Užskej župy a dnes predstavuje východnú polovicu Michalovského okresu. V nárečiach tohoto územia možno zistiť prvky, ktoré vyplývajú zo starých kontaktov a ukrajinským jazykovým územím a súvisia so starými migráciami obyvateľstva. Z nich najvýraznejší je azda prízvuk, ktorého miesto ř slove nie je v zhode so stavom v ostatných východoslovenských nárečiach, teda nie je ustálený na jedinej predposlednej slabike, a býva aj na iných slabikách. Potom je napríklad v juhovýchodnej a východnej časti užských nárečí zakončenie 3. os. pi. -ut. -jut a uť, -juť /čitajut. pišut. spevajut. tancujuť ap./. V najvýchodnejších obciach /Petrovce, Koromľa, Husák, tolibabovce/ sa celkom dôsledne zachováva zadnejšia výslovnosť y a výslovnosť g aj smerom k o. Existencia takýchto prvkov v užských nárečiach vyplýva zo živého kontaktu s u- krajinskými nárečiami najmä v rámci bývalej Užskej župy. V obci Vinné sa spomína už v roku 1337 občan Ozyph /Osip/.^ Dnes sme zachytili priezvisko Csif napríklad v obciach Kŕ,^ Or. V literatúre^ sa spomína aj meno Mikuta. pričom hláska u sa tu pokladá za zadné y. Priezvisko Mikita

36 35 máme doložené z obce VRem.^ Podobne už v 15. storočí, ked sa zhruba končí osídľovanie Podvihorlatskej nížiny, sú odtiaľ doložené priezviská Orosz, Rus?. í na. V tom istom storočí vzniká aj obec Ruskovc. Priezviská s derivátom Rus sú aj dnes hodne rozšírené, napr. Rusnak So, VRem, Hl, PorV, Kus, Rnsračok BPol, Rusiňak Kŕ, Rušč9k Jen. Pri priezviskách typu Rusnakt Rusnačok môže ísť aj o súvislosti regionálne. Podľa formy niektorých priezvisk možno usudzovať, že tu kedysi bola živá migrácia obyvateľstva spoza Vihorlatského pohoria - z jazykovej oblasti ukrajinskej, svedčili by o tom napríklad, dnešné podoby priezvisk typu CaM.n So /podľa obce CaM.ny/, Valaške.!Čak Kus /Valaškovce/. Ubľanski Hl /Uhľa/. Pich.oňski So /Pichne/, Bera k BRem /Renatina/, Modrak PorV, So, VRyb /Modra nad Cir^ch-oa/. B ľao Ba, Beľaňik Hl /BeJ_á nad Ci.rocbo^/. S ta š "'i r ski Kus /Stakčjn/, Bere znak Cho, Ber^?,ňaňin VNem /V. Berezné/. Medzi užskými priezviskami sú z hľadiska tvorenia značne frekventované mená s koncovko morfémou -,in, -aňi n., -uľin. -ina. -i^.-uľjč. -cyi_č. Napr. á 1. -in, -aňínj, Iraľeňin Cho, Ro š kaň i n VRyb, PorV, Dložaňip Kus, Be re y,ňaň i n VNem; 2^ -uľin: Jaokuľin VRyb. Hakuľin PorV, Mackuľin PorV, P* "ina: Hričina Kus, Fedorina Cho, Hl /sú to mužské priezviská/. 4. -ič, -aňi o: Kaľiňič VNem, Kor, Doľiňič PorV, Čuhaňič PorV, Ti, Ilkaňíč Jas. Ko^trub^ňi^ Be, Záh, Gli^ňňič ss^-ba, Antoňič So, Hoňi_X Pr, Kg R M Hl, Chc,, Pudi^ Hl, 1S- Kepič So;

37 36 j. -uľi&: Simkuľič So; -ovič: Horonovič Kol, Curpakovič So, tebovič So, Jakubovič So. Pomerne dosť rozšírené sú mená, ktoré ako celok, prípadne len ich derivačný základ zodpovedá útvaru ukrajinského jazyka. Jednotlivé formy mien sú už do istej miery adaptované do východoslovenskej nárečovej podoby. Z takýchto mien uvádzame aspoň niekoľko: Makara So, Cho, Havrila Cho. Hayrilko Hl, HavriTik Kus, Havrilak VRem, Vasiľ Ba, Fe, Vaáiľko Cho, Hapek Cho, Hriuňak Cho, VNem, Oľeksa Jas. Zah, St, Hl, Sorokač PorV, Vi, Kus, Holodňak VRyb, Vološin St, Vaľiskp St, Veličko^ Pi. Varchola Ti, So, Varchoľak VRyb, Choma Jen, Chomič. Chpmka Koň, Horniak So, Seredič Or, Ihnatr Kol, Jas, Iň, VRem, PorV, Le, Ihnaško VNem. V starých sobranských matrikách sa vyskytuje aj meno Go..-oľ z druhej polovice 19. storočia. K menám tohoto druhu sa radia aj také, ktoré nachádzame aj inde na Slovensku zásluhou valašskej kolonizácie. Sú to napr. mená typu: Hric Hl, Záh, KÍ, PorV, Ha, Kus, St, Íricko Jen, Hricenko So, Skiba Vo, Cho, VNem, Mitro Vr, Or, Iľko VRev, So, PorV, 11inko So, Iľou Iň, Maksim So^ BRem, Vaško Koň, Jas, Jen, Jacko Vo, Ba, Koň, Cho, Maťi Vr, Or ai. Na značný pohyb obyvateľstva v rámci územia užských nárečí poukazuje niekoľko priezvisk odvodených od názvov obcí, lodkiaľ sa obyvateľ presťahoval do^novej obce. Napr. bežné _í tvorenie takýchto priezvisk pomocou prípony -ski, -cki. napr.: Porostouski So /podľa obce Po roštov/, Pinkou ski Vo 'Pinkovce/, Verbouskl Iň /Vrbovéc/, Hämorski VRem, PorV, Remetské Hámre/. Paľinski Lú, St /Palín/, Se.ikouski Úb

38 37 /Šejkov/. Viňanski Pi, Fe /Vinné/. Bůtkouski Vr /Budkovoe/. Lastomirski So, Iň /Lastomír/. Humenski Iň /Humenné/. Chraizanski Kr /Ohradzanv/. Ribňicki Ha, PorV, Kus /Vyšné Rybnica/, dedľicki So /Sedlice/ a i. Máme doložené aj priezviská s iným zakončením, napr.: Remač Ti, So /Vyšné Remety/, ale aj Remetančik So, Humen Cr /Humenná/, ale aj Humenski Iň, Topoľan PorV /T o po ľany/, ale aj Topoľaňčik Jas, Koňa So /Koňuš/. Sena PorV /Senné/. Hľivak VRem /H'iivištia/. Trebišak So /Trebišov/. Krompak ^e, PorV /Krompachy/. Hu sa k Le /Husák/. Žalob in Vr /žalo- Eg/, Zahorčak Kus, So, PorV /Záhor/. Koľibaš Jen, Por /Kolibabovce/. Pauloučak So, ale aj Pauloučik PorV /Pavlovnad Uhom/ a i. V minulosti možno predpokladať pri obyvateľských melách slovotvorné postupy pomocou prípony -ač, -ak /Remus,^ frebišak. Hľivak/ popri i dnes živých na -čan. -oučan íumenčan, Trebišoučan/. Celkový obraz o zložitom vývine užskej oblasti z hľa- Jiska štruktúry mien by sme dostali ďalším sledovaním a 3zborom i takých mien ako Murga VRev, Murnač So, Mägada Pi, Mem, Re^enda Pr, Mirda Jase, Jas, Valila So, Geľatka Tr, 7o, Geľatič VRem, Getľik So, Vi, Vataha VRem, Vanila Kus, Roman Ha, Romaňčak Vy, pri ktorých ide zrejme o neslovenský pôvod /zásluhou valašskej kolonizácie/. Valašskí osadníci sú na užskom území doložení už v 14. storočí /v Koromli roku 1365, 1370, v Jaseňové roku 1348/. Dedinu Remetské Hámre nazývajú okolo roku 1520 Oláh Remete.

39 38 Podobne pri slovenských menách tu nachádzame početnú skupinu maďarských, nemeokých a čiastočne i český"', mieo... Z týchto poznámok vidno, že v priebehu mitoulýob desaťročí a storočí bolo dnešné územie medzi Laborcom, Uhcm, Vihorlatským pohorím a československo-sovietsko"] štátnom hranicou vystavené rozmanitým vplyvom a že tiet: vplyvy majú svoj odraz nielen v nárečiach, ale aj v osobných menách. Ich štúdium môže pozitívne prispieť k sledovania ganésy užských nárečí. Poznámky: Podrobný materiál k tejto &tázke pozri v mojej štúdii K prízvukovým pomerom na rozhraní západcslovanskr. - východoslovanskom, Slavistické štúdie, Bratislava 1968, Pórov.: Laslo Deže, Cčerkl po istorii zakarpatskioh g - vorov, Budapeat 1967, 36. Skratky obcí: Kr KrSava. Or Oreohová. VRem Vyšné Rum?ty, *^ Sobrance, Hl Hllvlštla. PorV Poroba pod Vihorlatom. Kus Kusín. BPol Blatné Polianka. Jen Jenkcvoe. BRem Blatné Kemety. Cho ÍRiOňkovog., Ti Tibaya, Ha Hažío. VRy*- VvsM Rybnica. Ba Baškove. VNem Vyšná Home oké. Kor Krr:<Tl"a, Pr Priekopa. Be Bežovoe, Záh Záber. Koň Koň'í š. Vo Y jnsti na.. Jas Jastrabie, Iň Iňa^čovos,, Kol Kci.ihat^voř, Fe Fekišovce. St Stretávka. Vi Vinné. Pi Pinkovce. Le Lekarov ce. KÍ Klokotov, Vr Vrboveo. Lú Moky, Ub Ubrež. VR?? Vyšné Revištia. Jase JMgno?, ľ^ Troava pri, Fabor-i, Zo 'L. Deže, c.d.,59 Meno Hikita je živé aj v Liptove /Sokolče/. L. Deže, c.d.,36 [t. Deže, c.d.,31

40 39 L. Deže v cd. píše: V Koromli vr je ukrajinský kňaz, a preto značnú časť obyvateľstva obce treba pokla- Hsť za ukrajinskú, napr. Lucas filius Welyczko; Cosmas aimiliter Velyszko /s. 36/. Aj podľa L. Deže meno I hnát poukazuje na ukrajinský pôvod valašského obyvateľstva /c.d., 35-36/. Ide o matriku z rokov Uložená je v archíve )Mf v Sobranciach. Niektoré takéto mená uvádza v súvislosti s valašskou kolonizáciou aj V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava Pozri: L. Deže, c.d., 35.

41 40 POKUS O KLASIFIKÁCIU PREZÝVOK VO VÝCHODNOM NOVOHRADE Ján M a t e j č í k 1. Príčiny vzniku prezývok. Pri komunikácii plnia řezývky dôležitú lokálnu /spoločenskú/ funkciu: identifi- 3-charakterizačnú a orientačnú. Živnou pôdou pre dávanie prezývok je nechuť k cehzným, ne,plastickým, príliš studeným a úradným priezvis- Nase priezviská sú dnes konvenčnými značkami, hoci v dosvojho vzniku boli silne citové akcentované /mená lichcti- S ironizujúce/, alebo vyjadrovali nejaký 3kutočný význačný eh svojho nositeľa /pôvod, bydlisko, zamestnanie ap./. Ale nupom času, dedením mien, citový prízvuk vyprchával, na rod označenia sa zabúdalo, meno sa stalo čírym úradným náz- Dnea spravidla už necítime súvislosti priezviska s ape- Hvami, z ktorých vznikli. Nepozastavujeme sa nad tým, či pán Krátky skutočne taký svojím rozmerom, alebo či sa novlasý menuje Beláň ap. Dedinský ľud však neznáša takéhprázdne slová; chce mať mená priliehavé, silne citové, řčné, ktoré by asociovali svojho nositeľa pripomenutím význačnej vlastnosti alebo veselej príhody, pre ktorú stal stredoocdom pozornosti. Vznik prezývky musí mať sponcharakter, iráč zanikne. Podmienkou hojného a pestrého renia je dôverný spoločenský život ľudí. Podnet na vyt.vo- Le prezývky prichádza často zvonka, z iných nadradených tiev; tak napr. v minulosti pôsobili na vznik prezývok inských ľudí stoliční úradníci a iní predstavení; v súmosti to môžu byť napr. sociálne diferencie na dedine,

42 41 toré motivujú vznikanie prezývok, prípadne sú to generačné Htůiely /posmeškovanie starších/ ap. 1,1. Po dosť krátkom čase nevedia mnohí povedať, prečo ejho spoluobčana prezývajú tak alebo onak. Podnet vypadol näti, ale prezývka zotrvačnosťou žije ďalej. Ak sa opýobčanov na motív istej prezývky, začne pracovať ich atázia a vznikajú nesprávne výklady. Ak sme napr. prv zis-, že občan X dostal prezývku Mravec podľa určitej epizonaozajstným mravcom, človek, ktorý túto príhodu nepoznal, prezývky interpretoval celkom* nesprávne, že X bol drobako mravec. 2. Okrem toho spoločenstvo ľudí potrebuje jednoznačne }lišiť nejakú osobu od inej, ktoré majú napr. totožné riezviská a často i krstné mená, a to bez súvislosti jazyavého prejavu, vzťahov hovoriaceho k oslovovanej osobe. akejsi živelnej konvencie sa vytvorí úzus a časom tradíia, ktorá jednoznačne určí, že určitej osobe ľudia prisúkonkrétnu prezývku. 3. Prezývky v porovnaní s krstnými menami a priezvissú novšie; vznikajú v neskoršom veku človeka podľa náídných telesných alebo povahových vlastností a rozličných tých okolností; preto sú to názvy doplnkové. Človek ich 3stával hneď po narodení, ale až v priebehu svojho život; dávali ich obyčajne cudzí ľudia len príležitostne, kým M*r. priezviská prijímajú deti automaticky po svojich ro-!ičoch. 3,1- Výstižne poznamenáva V. Blanár, že vecný vzťah /roz.: prezývky - J.M./ je jednoznačne kodifikovaný iba úzom v rámci užšieho spoločenstva. Teda prezývka nemá takú

43 42 Hrokú sociálno-právnu platnosť, ako napr. krstne alebo rodinné mano, i keď často preniká aj do matričných zápisov k úradnému rodinnému menu ako jeho druhá časť. A. Formálna štruktúra prezývok. l^ Apelatívny základ prezývok. Prezývky - ako každé vlastné meno - sú zásadne apelatívneho pôvodu a v počiatočnej fáze svojho vzniku sa zhodujú s príslušnými apela- Htvami, čo iba potvrdzuje všeobecný poznatok, že na vyt.voínie nového pomenovania sa použijú už existujúce prostriedky. Prezývky odvodené od apelatív stratili pri vzniku onohastickej funkcie svoj pôvodný lexikálny význam, ktorý sa stal vlastne irelevantným. Tým sa narušila súvislosť medzi [prezývkami a apelatívami, a to nielen v rovine lexikálnej, ale i morfologickej. Pri takejto izolácii sa začínajú mená diferencovať formálne, archaizujú sa Interjekcionálna oblasť s výraznou expresivitou predstavuje najproduktívnejšie skupiny názvov s rozmanitými morfémami. Emocionálno-expresívny ráz dostáva prezývka neobvyklou kombinatorikou foném vo fonematickej Štruktúre korennej morfémy /3rčko. Brnčo. Brško, Cičík. čuchro. -rnda, Ľžukel, He_go, Pičáš, Pičica, Pi čina. Pizdík/, resp. citovo podfarbeným sufixom /Třepa j. Sľepúch. Skaloš, 2idák/ ap Morfémy s lexikálnym významom sú alebo jednoduché, alebo sa skladajú z viacerých časti a ich jedinou ú- lohou je rozlíšiť konkrétne osoby nerovnakou jazykovou formou, pričom ako súčasť lexémy /prezývky/ stratili svoj apelatívny význam, napr. deminutívnosť, augmentatívnosť ap.

44 43 /Koč-a, Koč-ik-ár; Pič-áš. Pič-ic-a. Pič-in-a; Srn-o. Srň-iš, Srň-eik a i./ 1,3. Preukaznú morfologickú skupinu predstavujú prezývky, ktoré sa tvoria neústrojným spájaním pomenovacieho základu a morfémy. Apelatívny základ sa rozširuje známou morfémou i v spisovnom jazyku, ale sa v nocionélnej oblasti nespájajú do jednej lexémy. Ide o prípady typu Bu3iň-ec. Siv-án. Skal-oš, Sľep-ík a i. Tieto diferenciačné prostriedky sú dané potenciálne v jazykovom systéme, no apelatívne normované deriváty priberajú v našom prípade osobitné koncovkové morfémy /budi-teľ, siv-oň, skal-ník. slep-áň/. Hojné sú skupiny mien, v ktorých sa spája a/ nárečový apelatívny základ so spisovnou príponou /Bark-áč_. Bob-ék, Krompľ-ík. Pip-áš. Sur-ina/, -b/ spisovný základ s nespisovnou príponou /Baza-ľa, Bobor-čo. Drn-da. Srň-iš/. e/ nárečová morféma s nespisovným základom, pričom spravidla ide o oba cudzie prvky /Big-eš. Hang-óš. Sun-da, Troľ-iš/. d/ spisovná podoba oboch morfém /Bláz-on, Dud-éš. Hra oh-ér a i./ Adjektívny základ lakom- modifikuje neapelativna morféma -čík: Lakomčík. Do spisovnej lexiky nepatria základy: Gad_- en. Grľ-ic-ký. Harc-ak. MS-inč-ík,, Pard-us, Praj-ko, Temp-eš a i e/ Prezývky sú spravidla citovo tafarbené, menej indiferentné, a preto sa vyskytujú často v podobe kompozit práve tak ako a- pelatívne expresíva typu lapikurkár, lomidrevc, miesiželezo, / vrtiehvost a i. /Břichopas. Bršahaj. Friškodaj'. Kozicap. Pecivál. Pištiľan/. 1,4. Ostáva nám všimnúť si ešte niektoré fonematické osobitosti prezývok, v ktorých sa rovnako ako v apelatívach

45 44 udržiava oproti ostatným stredoslovenským dialektom svoj-.oný fenologický systém východonovohradského nárečia. Z autochtónnych zmien sa doteraz fixuje v Sivých metách vôbec klesavý diftong ei /<ý, a/, napr. Bosňeik. ritoš : hláskoslovná zmena y>e,: Rebér. Zde chán; stopa po Ihemsonantickej mäkkostnej korelácii v tvaroch Břicháč. Caí, Biriška; monoftongizácia diftongov ia>á, é; ie.)>é; '^ó: Soišák. žák. Kušněr. Pancéř. Hloška. Hrótik; ďalej Flexy o, ó, ou za sonantické krátke i dlhé 1, ako Babon- Fočik. Doúhi a nakoniec nie sú zriedkavé ani pozostatpo palatalizácii velér Gäťáš, Häľo. Käťaľa. Kaoeš ap. 1,5. Oproti apelatívnym dialektovým základom je v preľkach pozoruhodné kombinatorika niektorých foném, zriedfá v spisovnej forme. Ide najmä o spájanie sonora + sono- /Sirko, Drnda, Brnčo. Purdžo/. ďalej kombinácia závěrová rámci jednej morfémy /Kipko/ a výnimočná skupina troch aonantov neobvyklej štruktúry /Bajťkár/. 2. Základ prezývky často tvorí morfologická modifikácia )tného mena alebo priezviska. Napr. osobné neno priberá íkoľko prípon, takže jedna séma môže vytvárať viacero rozr'ch derivátov. Ku krstnému menu Ján patria napr. tieto ieniny prezývok: Jančér. Jaňík, JanSto, Jánoš, Janusko; snu Martin zas Martenka, Marťiä, Marcik. Martenovič, :*on ap. 3._Agch^ické podoby prezývok zo slovanských alebo iných!elatívnych základov sa udržali zväčša v priamom pomenovaní, fičom v niektorých prípadoch staré apelatívum sa už v živom azyku nepoužíva, v iných ešte zriedkavo zotrváva v pôvodnom rýzname. Archaická je napr. korenné morféma v prezývke Raro-

46 45 1 x 4 /-ve/ k rar.7 = huk, Comor zo stsl. čemerv - horká, jedovaté rastlina; Rá3an k rad7 - naradovaný, Spáňi zo špan7. Pardus k st, nem! pardus = výprask, hrmot, zvuk pri páde, Pípaš k rom. pipa =? rúrka, Troľiš súvisí s trqlitj = triasť sa zimou, lámať v údoch' /syn. Zmrzlejk/ ap, 3,1. Archaické budú zaiste i niektoré koncovkové morfémy, ako -an., -.ga /Rá3an. Kačán/. -áš /Brláš. Pípáš/, -úch /Paľúch, Sopúch/. -iš /Marťiš. Troľiš/ a i. 4. V nedomácich prezývkach, prevzatých zo všeobecných alebo vlastných mien cudzích jazykov, ustaľuje sa štruktúra tvaru pod vplyvom fonetickej realizácie pôvodného jazyka. Napr. maďarské apelatívne základy sa zachovávajú temer v originálnej podobe, bez menšej adaptability k f ono logickému systému nárečia /Bizon, Fehér, Harcak, Hangoš, Harmata. Kamas/; podobná situácia je aj pri vlastných menách /Berčéňi, Bigeš, Káre s. Songa/ Ale pretože pri prezývkach nejde vlastne o legalizáciu administratívno-právneho značenia ich formy, môžeme pozorovať vplyv kombinačno - štruktúrnych zákonov domáceho dialektu /Genci oproti Gonci, áárman - Sármány. Pišpeky - Puspokv. Demeš - Dome ap./ Hybridných foriem, teda prezývok s cudzou korennou morfémou a slovenským sufixom a naopak, je pomerne málo /Huof-an, Séľ-iš, Bog-ár, Harc-ak/, druhý prípad je doložený zriedkavejšie /Cáň-i. Pokorá3-i/. Niet sporu o tom, že takéto tvorenie mien predpokladá bilingvistické prostredie, aby sa mohli v domácom inventári slov zafixovať prevzaté morfémy, ktoré po čase začnú podliehať rovnakým derivačným zákonom ako domáce a zdomácněné lexikálne prvky.

47 Popri maďarských prevzatiach zriedkavejšie sú germanizmy /Gango. Kindernaj. 3ramo. 2ta.ier. 3unda/ a celkom nepatrné stopy zisťujeme po českých, prípadne biblických sémantémách /Kécaj. Pra.iko. Siňe.iši. Zdejší/ Napriek svojej etymologickej identite formy cudzojazyčné deriváty zdomácňujú, zaraďujú sa do systému mien, krátia sa a obmieňajú rôznymi príponami ako domáce slová. 5. Na záver k formálnej štruktúre prezývok ešte toto: Pre odhalenie svojráznej tvaroslovnej štruktúry prezývok v pomere k spisovnému jazyku sa ukazuje účelnou analýza menného tvaru ako lineárneho spojenia niekoľkých morfematických prvkov, napr. Marten-ka. Marten-ov-ič; pri porovnaní týchto tvarov vidíme rozdielnu odvodzovaciu príponu: -ka. -ovič. 5,1. Apelatívny význam jazykovej formy prezývky dnes už nie je dôležitý a v obvyklom použití sa ani neuvedomuje. Medzi jazykové dôsledky tohto faktu patri napr. strata morfologickej hranice slova: Zavojan /bývajúci za vodou/. Z tohto dôvodu možno názov interpretovať monomorfematicky ako rad foném: Z-a-v-o-3-a-n. Podobne Zveiško /z výšky/. Zdá sa, že takáto lingvisticky orientovaná onomastĺka" predstavuje súčasť jazykovej charakteristiky. Takúto charakteristiku slovenských priezvisk zdôvodnil a vypracoval u náa V. Blanár. B. Sémantická analýza. 1. Motivácia prezývok. Najsprávnejšie by bolo triedenie prezývok, ktoré by sa zakladalo na kritériách daných priamym podnetom, konkrétnou motiváciou pomenovania. Ale motív často nie je známy a môžeme si ho len domýšľať. Dlho ostávajú utajené podnety pomenovania osôb prezývkami, lebo vznikajú často celkom náhodne a ich pôvod pozná len ten, kto bol svedkom takého pomenovania. A preto vysvetlenie vzniku prezývky

48 47 je možné len vtedy, keď sú na to podklady, čo býva zriedka Okrem toho motivácia istej prezývky môže byť rozmanitá, napr. môžu niekoho prezývať Mravcom podľa drobného vzrastu alebo vlastnosti /usilovnosti/, v inom prípade podľa určitej epizódy s mravcom ap. Uvedieme motív prezývky na ostatný príklad:..bolo to v ľeťe, kod gazda Jano Bála j na lúki išou pozréíi, či dozréva obiľei, či sa ešťe ňebuďe kosiťi. Sou na najväčú tablu, 3e mau zaseito žito na Viseľieoch. Ako tag išou tablou, radovau sa z dobré úrode, zbadaj nápadného veľkiho mrauca. Pekne si ho poobzerau, ľebo takiho veľkiho arauea ešťe ňigdaj ňeviďeu. Potom obišou celú tablu a vrate u sa domom- Kot prichádzau domou, tu^yá na prahu domu zbadau toho istého mrauca, kereho viďe^ na poľi. Zavolaj aj ženu a visvetľovau jé, ako našou mrauca na Viseľicoeh a ako ho totod mravec predbehou. 0 tonto mraucovi vraveu aj u susedoch a známech. Ta^gazda Balaj, kod ih bolo veľa v ďeďiňe, dostáu prezíuku - Mravec." /Poltár, okr. Lučenec./, Iné podnety, podľa ktorých vznikali tieto prezývky: Baník /ušou z bane/, Kľipo /Kľipká očami/, Pustáš /beiva na pustatine/, Gaden /bou vjlmeriki/, Grľiekí /prišou z Grľice/, jťavičkár /na zemäh má šťavie/, Herodes /zabeu ťeľa od zlosťi/, joha /šoha ňemláťeu a chľeba naveki jédau/, Plachta /starei apa nán plachtu straťiľi na voz/, Srneik /rád poľúvau na srnce/ atď. 2. Pretože takéto motivácia v každom prípade nie je známa, neprichodí nám nič iné, ako klasifikovať prezývky podľa významu apelatív ako základov živých mien vôbec. Základom prezývok sú sémantémy, ktoré poukazujú na a/ fyzické vlastnosti, z ktorých možno predpokladať, že

49 48 človek dostal podľa svojich skutočných a nápadných ístností, ktoré ho viac ironizujú, napr. podľa časti :1a, vzrastu, farby vlasov ap. /Břicháč. Dpuhi. Obor. řpík. Skalpš. Brčke. Murín. Ridson a í./ b/ duševný a psychický stav /Blázen, Chumaj. Mudrák. áčan. Rarg/, c/ zamestnania a rôzne činnosti /Cestár. Čižmár. Du- &š. Sajdáč. Horár. J uhas. Kolár. Kováč, Krajčír. Krayég, t^nár. Kuchár. Kušňér. Masér, Sud ár. Sustrík, Zeľezňičér. tár a i./. Hojné sú prezývky s nepriamym pomenovaním Ha povolania, napr. prezývky remeselníkov a kupcov podľa tíradia, reálií, materiálu a pomôcok, ktoré vo svojom zatstnaní používali, podľa tovaru, ktorý predávali ap. /Bu- ^mn, Crepo. Čutera. Hrebenár. Ka pee, Kočikár. Pípáš. Váľyyec. Točík. Vareka ap./ d/ živočíšny svet; človek, ktorý nejakou svojou vlastpsťou pripomínal istého živočícha, dostával jeho meno čas- S za prezývku. Z názvov živočíchov vlastne tak vznikali ítafory a prirovnania, pretože napr. mravec je drobný a Mílovný, zajac zas plachý, X môže byť slabý ako mucha, iný tý ako svrček, dakto dobiedza ako sršeň atď. Tak vznikali tzývky, ako Bobák. Bobor, Oapko, Kozica. Mucha, Puľeik. 't Sršen, Svrčko. S*áška. Vlčko. Zajac ap. Nie sú zriedkavé prezývky i podľa pomenovania vtákov, ts azda preto, že ľudia veľmi intenzívne pozorovali vtár, nápadné farbou, pohybom, tvarom i hlasom /Kanáľik. ítovička, Sikora. Sova, Straka. Trskota. Vrabec a i./ e/ rastlinnú ríšu; prezývka najčastejšie vznikla z nay na nejakú konkrétnu súvislosť, príhodu. Napr. ak niekto

50 49 považoval za najkvalitnejšiu sortu sliviek belicu - ostal Beľieom. V súvislosti s rastlinami niekedy vznikajú prezývky podľa obľúbených jedál /Hraehár. Hríbik. Kromplík. Kutľa. Mrveňička, oalát. Ťekvičanka/. Prezývka vznikla z prirovnania: kto sedel ako buchta - ostala mu rovnomenná prezývka; f/ etnickú distribúciu prezývok; najčastejšie takú prezývku dostal cudzinec, ktorý sa usadil v prostredí iného národa a vyprával o ňom pri každej príležitosti, prípadne tam bojoval ap. /Amerikán. Bulaár. Morava, Rumun. Turčin. Turek. Židák a i./. Inokedy dostal človek meno národa ako prezývku, pretože mal vlastnosti príznačné pre príslušný národ; nie je napr. náhodně upozornenie na prirovnania: zdravý ako Turek alebo Rus. Ale prezývky odvodené od etnických mien nemusia vždy značiť, že osoba takto pomenovaná pochádza z onej zeme, alebo že je cudzieho pôvodu; môžu to byť narážky na životné okolnosti, na cestovanie v cudzine, na záľuby ap. Preto by sa vždy žiadalo na bezpečné vysvetlenie prezývky pramenné svedectvo, prečo určitú osobu tak pomenovali; g/ topografické názvy - spravidla tu ide o migráciu obyvateľstva z jednej lokality do druhej, resp. zmenu regiónu /čabän. íiptá.k. Mládzouka. Sarvaš. Spišák. Turičan. Zeľeňan/-ec/ ap./, h/ terénne útvary - polohu, priestor; sémantéma poukazujúca na ne precizuje identifikačnú funkciu dvoch totožných priezvisk, prípadne i krstných mien /Ján Sálaj na Kopanci - Ján Sálaj v ďeďiňe; Juraj Dováľ v humne - Michal Dováľ na konci; Ján Kudlák pri voďe - Marten Kudlák na bréžku ap./ ch/ Niektoré sémantémy akoby stáli osihotené, netvoria

51 50 systémové rady a ich frekvencia je nízka /Fujak, Haluška. H&laj, Kepeňa. Máľionka, Striho, Ťiska-j/ i/ Viaceré prezývky domáce i prevzaté ostali nejasné fodom i významom, pretože je ťažko poukázať na ich přilnu asociáciu alebo priamy akt pomenovania. Také sú napr.!o, Bajťkár. Bakša. Balkp, Benčík. Benda, Boga. Brauko. ÍŘik, Caban, Caňko. Comgo, Cenové, Comaj. Cuko. Dančo. Hina. Dováľ, Drugan, Ďukp. Džukel. Fančala. Ferčík. Fír, jko. Gibza, Gréč, Gubo, Gura, Häľo, Hamo. Hanár. Harcak. }nžeľ. Hopčo. Huco. Hugan, Huľove. Chľistov. Chvacko. Kaj- L) Kokorda. Kor im. Kosa na. íaško. tavko. Madak. Maško, Má- ^ Megada, Meiško. Mikľén. Mižúr, Okos. Pacala. Papeľák. ^1^< Piťaľko. Poľiša. Purdžo. Šurina a i. Záver. Pokúsili sme sa o stručnú klasifikáciu prezývok zo stránky formálnej i významovej na materiáli homogénneho eárečového celku, pričom stav a výsledky rozboru nepokla- Htáse za prísne teritoriálne. 1. Klasifikovať" jazykový útvar ako vlastné meno znaiíí hodnotiť ho ako pomenovanie..species" v pomere k iným [individuálnym názvom, odrážajúcim hmotné predmety vonkajšej Mtutočnosti. Vlastné meno" je teda gramatická kategória, imorá sa v rámci jednotlivých jazykov vyjadruje osobitnými Kbraálnymi znakmi. Je jasné, že vlastné meno a jeho jednotlivé skupiny nepredstavujú nijakú konštantnú všeobecne jazykovú [sjodnotu. Ich hodnota vyplýva až z určenia ich miesta v príslušnej mennej sústave."

52 Súčasná onomastika si kladie otázku, prečo je lem klasifikácie mien /najmä slovanských/ dosiaľ ťažko dteľný. Klasifikácia, ktorá obchádza základnú otázku stiky, t.j. otázku systematického charakteru, nemôže už vystačiť, a to najmä preto nie, lebo synchronický cíp sa mieša s diachronickým Klasifikácia, ktorá je daná pre iné vedné odbory t osobitného zreteľa a úloh onomastiky, nemôže vyhovieť isgvistickým požiadavkám. Vzniká tak nutnosť vytvoriť - Ho hovorí E. Eichler - onomastickú gramatiku a opísať i-.r.ktúru tzv. onomastického okruhu. Treba objektívne priznať, že slovenská onomastika posledných rokoch začala pracovať i v tomto zmysle naozaj [pozoruhodne. poznámky: V. Blanár, Príspevok ku štúdiu slovenských osobných a poiestnych mien v Maďarsku, Bratislava 1950, 18. Por. tiež í. Kotulič, K charakteristike osobných mien v obci Sedlice v juhozápadnom Šariši, SbFFUK, r.xvi, Philologica, Bratisla- 1964, 94. J. Svoboda, Staročeská'osobní jména a naše příjmení, Praha S4, 10. Pozri J. Stanislav, Slovenský juh v stredoveku I, Bratisla výklad miestneho mena Ráro z Rarov. Por. východonovohradské očemeriťi sa" - ochvátiť sa ) krave/. J. Stanislav, c.d. II, 233. ^ V. Ma ehe k, Etymologický slovní'k jazyka českého a s love n- ského, Praha 1957, 354.

53 ^Mto triedenie požaduje V. Nikonov, L" etymologie? Non kynologie, RIO 12, 1960, : *.a nár, cd., 19. Líichler, Strukturelle Versuche in der Onomastik, Slavica ;-=ia VIII, Acta Universitatis Carolinae, Philologica 1-3, gha 1966, 161. Ht m t t e r e r : Vznik přezdívek se myslím nedá jednostranně vysvětlovat, že venkovský člověk chce mít v příjmení nomen omen", t si proto v případě diskrepance mezi obsahem příjmení a :ř. reálnými charakteristikami pojmenované osoby rád vytvásrezdívky, skutečnost lépe vystihující a mající navíc výhč emocionální zabarvení. I když zajisté ani tento motiv hse v některých případech vyloučit, hlavní příčinou tvoření dívek je stejnojmennost některých obyvatel v osadě. Protoe mnohá příjmení, zvi. v menších obcích, často opakují a hájí tak identifikací osob, dávají lidé svým sousedům řsdívky, jež jsou z hlediska identifikace zcela jednoznačné. L C u ř í n ; ľ Nelze souhlasit s formulací s. Matejčíka, že venkovský nesnáší nevýrazná příjmení a dává proto přezdívky. Přezdívsnikají dnes ještě na vsi především proto, že se tam udržel írnemalý kolektiv lidí,, kteří se většinou dobře znají a muvstupovat do rozmanitých vztahů,. Bylo by jistě poučné zjištt a srovnávat frekvenci a životnost přezdívek ve větších stech a na vsi. Už v třicátých letech bylo konstatováno, že přezdívky z prostředí do prostředí zpravidla nepřenášejí, v novém prostředí vznikají přezdívky nové. C n d r u s : Existujú aj živé mená, vyjadrené vedľajšou vetou, ktoré sa vzťahujú iba na jednu osobu. Napr. na Dolnej zemi v mojej rodnej obci bolo mnoho Suľanovcov. A keď chceli vedieť, o ktorého ide, dedinčania povedali napr.: Šuľan., čo riť straťiu".

54 Syntaktické útvary /najčastejšie: vedľajšie vety/ sa teda používajú na tvorenie prezývok nielen u kolektívov, ale aj jednotlivcov. V tvoreniach prezývok sa odráža bystrá pozorovacia schopnosť ľudu, schopnosť postrehnúť najtypickejšie zjavy svojho okolia i vlastností človeka, zaujímavých momentov zo života človeka: v referátoch a príspevkoch sa ohišli neopakovateľné momenty ľudí, ktoré sa vyskytujú napr. v detskom veku. Takáto příhoda dala meno Jozefovi Gubalovi, ktorých bolo v obci Mátraszentlászlô /v Maďarskej ľudovej republike/ mnoho,, prezývku Bahen, lebo ako dieťa chytal barana a kričal bahan" /r vyslovoval pritom ako chraplavé h,/

55 54 X PROBLEMATIKE INVENTÍRA A FREKVENCIE KRSTNÝCH MIEN NA SLOVENSKU V 18. STOROČÍ Marie Majtánavá Materiálovým východiskom sú matriky rímskokatolíckeho ího kostola sv. Mikuláša v Trnave z rokov ^ ani obdobie neboli zvolené náhodne. Začiatok 18. stopredstavuje obdobie víťazstva rekatelizáeie; pri rekatácii zohrali dôležitú úlohu jezuitské kolégia, z ktorých malo už dlhší čas svoje sídlo práve v Trnave<, Rekatolidsilie, zvýšený mariánsky kult a kulty iných módnych r, napr. sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitského alebo sv. Antona, patrona študentov, mali značný /nie rozhodujúci/ vplyv na výber krstných mien. Veď podľa íích názorov sa dieťa už prostredníctvom krstného mena do opatery príslušného svätého, preto ho rodičia statvo vyberali. sntár krstných mien bol pri tom všetkom v porovnaní ným pomerne chudobný. V priebehu piatich rokov pekrste- 649 chlapcov dostalo iba 44 krstných mien /t.j. priemer H* jedno meno/ a 632 dievčat iba 26 krstných mien /t.j. jedno meno/. Pritom 44 chlapcov /?%/ a 103 dievčat /16%/ dve krstné mená, 3 dievčatá /0,5%/ po tri krstné mená. Mužské krstné mená: Počet Pečet 2 s % Fridericus 2

56 55 3eorgius íbehael Jasephus Franciscus átephanus Bartinus Zaulus Aadreas Hatthias [Usmus 4&atonius hssricus Ignatius H&celas S^maas híislaus Jeteobus ^řtnolomaeus Mmarentius H*tfUS trdinandus , ,5% 9,5% 7,3% 7% 6% 6% 4% 3% 3% 3% 2,5% 2% 1,5% 1,5% 1,5% 1,5% Gottfried Christianus Christophorus Carolus Sigismundus Adalbertus Alexandrus Ambrosius Annabaptista Augustinus Casparus Dionisius Dominicus Gabrielus Gottlieb Leopoldus Samuel Simeon Thobias Valentinus Venceslaus ženské krstné mená: tria 0.0^ Stharina Lisabetha s4itha - tlena nanna :.:-ia tsresia [PQthea tliana mra % 16% 15% 7% 6% 6% 3,5% 3% 2% 2% 1,5% 1,5% 1,5% Magdalena Rosina Barbara Rosalia Francisca Antonia Apolonia Christina Josepha Justina Ludoviea Polexina Scholastica ,5% 1,5% 1,5% Zaujímalo nás, ako bol výber krstných mien motivovaný.

57 56 Po otcovi dostávalo meno až 18% chlapcov, po krstnom eovi 6%, v 3% prípadov to mohlo byť po otcovi i po krstotcovi /mali rovnaké krstné mená/. Po matke pomenovali jm<t dievčat, po krstnej matke vyše 16%, v 5% prípadov to ilo byť po matke i po krstnej matke. Odedinele dostávali tti mená po oboch rodičoch, napr. Magdaléna Františka *tka Magdaléna, otec František/. Detí samozrejme mohli stať aj meno po starých rodičoch alebo iných blízkych imzných; pôsobiť však mohli aj iné rozličné okolnosti, sa však pri takto obmedzenom výskume zistiť nedalo. Zaujímavé je sledovať závislosť výberu krstných mien í kalendára. Dodnes býva na vidieku zvykom dávať dieťaťu krstné meno, ktoré je v kalendári v deň jeho narodenia aleo krstu, alebo ktoré je až po jeho narodení. Súvisí to poverou, že ak sú meniny skôr ako narodeniny, dieťa bude živote nešťastné, ťažko chápavé, chorľavé ap. Rodičia často už vopred vyberali mená tých svätých, v blízkosti ktorých sviatkov sa malo dieťa narodiť. Tak napr. sa vyskytuje meno fhartolomej na 100% /t.j. 3/ v auguste Tavríne c 7 :-áš Mikuláš Matej Martin MB.chal Cmdrej Juraj Jozef I^vol Ignác Adam. Imrich 100% 100% 90% 87% 80% 75% 74% 73% 68% 63% 60% 48% 47% /3/ v auguste /10/ v novembri a decembri /9/ v novembri a decembri /20/ v januári a februári /24.VIII./ /10.VIII./ /21.XII./ /6.XII./ /24óII./ /32/ v septembri až novembri /ll.xi./ /50/ v auguste až októbri /29.IX./ /17/ v októbri až decembri /30.XX./ /65/ v marci až máji /24oIV./ /36/ v januári až marci /19.III./ /17/ v januári /21.I./ /á/ v júli a auguste /31.VII./ /10/ v októbri až decembri /24.XII./ /7/ v septembri až novembri /5.XI./

58 57 Dorota Rva Barbora Alžbeta Judita 54% 53% 50% 43% 41% /7/ v januári a februári /5.II./ /23/ v októbri až decembri /24.XII./ /5/ v októbri až decembri /4.XII./ /23/ v septembri až novembri /19.XI./ /18/ v októbri až decembri /19.XII./ Túto závislosť možno sledovať rovnako v matrikách katolíckych i evanjelických. Menšia je len pri najfrekventovanejších krstných menách Ján, Mária, Anna a Katarína. Treba však pripomenúť, že mená Ján a Mária sa v cirkevnom kalendári niekoľko ráz opakujú. Zaujímavé je aj to, že meno Pavol sa nehromadí okolo Petra a Pavla /29.VI./, ale okolo obrátenia Pavla /21.I./. Miešané dvojčatá /chlapec a dievča/ vždy dostali mená Adam a Eva. Absolútnu prevahu majú mená novozákonné a mená svätých; zo starozákonných sú zastúpené iba Gabriel. Michal. Adam. íva a Judita. Okrem všeobecne rozšírených mien katolíckemu a mestskému prostrediu Trnavy zodpovedajú mená Anton. Augustín, Dominik, Ferdinand, František. Ignác. Jozef. Kristián. Leopold, Klára. Polexina. Scholastika. Antonia. Františka. Jozefina ap., ktoré sa v dedinskom a evanjelickom prostredí v tom čase nevyskytovali. Naopak pre evanjelické prostredie bolo príznačné meno Samuel, ktoré sa v trnavských matrikách nachádza iba výnimočne. Obľuba mien sa odráža v ich frekvencii. Pri porovnaní s viacerými publikovanými materiálmi možno konštatovať, že poradie najfrekventovanejších mien aj ich percentuálne zaťaženie sa na strednom a západnom Slovensku v podstate nelíšili, aj keď sa porovnáva mestské a dedinské, katolícke a evanjelické prostredie...rozdiely možno zistiť pri porovnaní s východoslovenským stavom, ale to súvisí isto aj s ná-

59 58 rodnostným zložením obyvateľstva a s rozšírením gréckokatolíckej, resp. pravoslávnej cirkvi a odráža sa vo výskyte a pomerne veľkej frekvencii mien ako Alexej. Demeter. Demian. Fedor. Ilja, Ivan, Kuzma. Timpfej. Gregor. Stanislav ap. 1. ^ [ , 9. IC. 11. Trnava Ján Juraj Michal Jozef František Martin, Štefan Pavol Cndrej,Matej,Adam Anton Imrich Ignác, Mikuláš Ladislav, Tomáš 21% 12,5% 9,5% 7,5% 7% 6% 4% 3% 2,5% 2% 1,5% Modra Ján Juraj Martin Michal, Matej Ondrej, Pavol S*tefan, Adam Jakub,Tomáš,Samue 1 František,Jozef, Kristián '- ' 21% 14% 13% 10% 7% 3% 2.5% 1,5% Dávid,Eliáš,Vavríne c 0,7% Bánovce Krupina 1. Ján 2. Juraj 3. Michal 4. Ondrej 5. Martin ú. Mikuláš 7. Stefan 6. Adam Pavol, Gabriel 3' Ladislav ic. Matej 11..Šimon 21% 14% 12% 10% 9% 8% 5% 4% 3% 2,5% 1,5% Ján Ondrej, Michal Pavol, Juraj Samue1 Štefan Martin,Matej,Jozef František, Adam Tomáš Jakub, Gabriel 27% 14% 7% 5% 4,5% 4% 2% 1,5% 1%

60 59 Trebišov Makovica t. Ján 13% )^. Ondrej, Michal 7% 3..Stefan 6% 4. Pavol 3,5% 3. 3regor, Blažej 4,5% Tomáš, Peter I í. Juraj 4%. 7. Martin 3, -3% ][e. František,!íatej Lukáš, Valentin 3% 9. Imrich, Mikuláš Benedikt, Matúš 2% ^ČJ Anton, Jakub 1,5% Simon, Vavřinec ^1. Stanislav,", 1% Krištof, Ambrož Ivan/Ján 17% Vasil 6% Fedor, 3tefan/štec?/ 3% Lnd re j, Gre je r/hri n 4,5% Peter,Pavol,Juraj 3,5% Kate j 3% Alexe.i, Demeter 2,5% Timofřj, Jakub Martin, Lukáš 2% Mikuláš, Lazár 1,5% Adam, Daniel 136 Kuzma, Krištof Podobnú frekvenciu a j percentuálne zaťaženie najobľúbenejších krstných mien poznáme z konca 1.7. storočia z chodských tedín v juhozápadných Cechách: Ján 2C,5%, Jura.i 12,5%, Matej 9%, kub 6se, Martdn 3% ap.^ Pri porovnaní ženských mien tiež nie sú podstatné rozdiehy. Možno však poznamenať, že v evanjelickej Modre sa meno ria dostalo na prve miesto pravdepodobne len na počiatku hjb. storosia, lebo ešte v polovičke 17. storočia /priemer z rotov / bolo vo frekvenčnom rebríčku na 4. mieste /11%/ po Kataríne a Zuzane /18%/, Anne /15,5%/ a Dorote /14%/. Trnava Modra va 26% 17% 15,5% 7% 6% 4% 3% 2% Mária Anna Katarína Alžbeta, Zuzana Judita Eva 26% 18% 16% 9% 8% 6%

61 60 Ak by sa chcelo d6jsť k všeobecnejším záverom z tejto ujímavej problematiky, bolo by treba primerane rozšíriť tateriálové východiská i čo do časového rozpätia i zemepisne i s ohľadom na sociálnu a konfesionálnu príslušnosť. Z hľaliska časového rozpätia by bolo užitočné urobiť prierezy cpr. podľa storočí alebo ešte hustejšie, pri uplatňovaní zemepisného aspektu vybrať reprezentantov jednotlivých geografických celkov, resp. nárečových skupin, z konfesionálneho U&diska evanjelické, rímskokatolícke, gréckokatolícke i zmie-!ané obce, zo sociálneho hľadiska mestá i dediny, zemianstvo t poddaných, pri novších pohľadoch poľnohospodárske i priemyselné celky. Výsledky iste významným spôsobom doplnia pohľad í celkový vývin osobného pomenovania na Slovensku. o z n á m k y : ^ Nachádzajú sa v SA v Bratislave. f Kvôli presnosti podávame inventár mien v pôvodnej podobe, íalej v texte uvádzame mená v dnešnej podobe.! Na porovnanie sme spracovali matriky ev. cirkvi v Modre [ toho istého obdobia. Nachádzajú sa rovnako vs*a v Bratislave. ' Použili sme: M. Majtánová, Křestní jména krupinských měšťanů t r. 1786, ZMKV, 1964, 308^-310. Pre charakterizovanie dedin- ^kého prostredia M. Kušík - íu Marsina, Urbáre feudálnych tanstiev na Slovensku II, Bratislava 1959 /1601 Urbár hradnéto panstva Trebišov, 1618 Urbár hradného panstva Makovica, t649 Urbár panstva Bánovce/. - M. Šlajsová, Křestní jména v chodských vsích, jak je uvádí krní rula 1Ď , ZMKVII, 1966,

62 61 H o r v á t h : Výskum krstných mien možno robiť u nás systematickejšie od polovice 16. storočia, odkedy sa nám zachovalí metriky zoznamy obyvateľstva /urbáre, daňové súpisy ap./, ktoré ao spracúvať štatisticky. Už predbežný prieskum týchto mariälov ukazuje, že počet krstných mien používaných na slonskom vidieku bol v storočí veľmi obmedzený. Z mužfch krstných mien sa najčastejšie používali Ján. Ondrej. < Martin. Matej a Mi cha 1. o niečo menej Mikuláš. Tomáš. itčš. Jakub. Šimon. Štefan, Peter., Pavel, ale i BLažej, Ur-. Lukáš. Me liché r. Gašpar a Daniel. Ešte donedávna najčasjšie používané meno Jozef bolo až do 18. storočia temer ú- neznéme. Platí to podobne aj o najrozšírenejšom ženskom me Mária, s ktorým sa taktiež stretáme až od začiatku 18. *ročia a jeho používanie súvisí s rozvojom mariánskeho kul- ^ Počet ženských krstných mien, používaných na-vidieku ^ storočí, bol ešte menší. Najčastejšie ženské mená 4zi ľudom boli v tom čase Anna a Katarína, za nimi nasleli Zuzana. Barbora /Bara/, Dorota /Doga/, Žofia. Marga- *s< Alžbeta a Ma^Ména. Viacej ženských mien pred 18. stočím na slovenských dedinách temer ani nebolo. Počet používaných krstných mien, ako to vyplýva aj z re- ^rátu M. Majtánovej sa rozširuje až v 18. storočí. Pri ich idiu v tomto čase treba brať do úvahy Už aj určité spoloenské skupiny /šľachta, meštianstvo, poddaní/, pre ktoré sú í typické aj isté okruhy-krstných mien. Tak napr. krstné me- f ako Leopold, Ferdinand, pudoví t. František boli najskôr [nzsíreňé v radoch šľachty ä a.žňáskôŕ prenikli medzi neäľach- Lcké obyvateľstvo. Podobne aj rozširovanie nových krstných ten treba predpokladať skôr v mestách, ktoré boli sídlami ;r:oireformčných a.mariánsky kult pestujúcich řeholí, než na bdieku, kde sa-nové mená dostávali neskoršie. Pri štúdiu ctných mien trsba brať do úvahy aj meno svätca - patrona rského kostola, ktoré sa častejšie mohlo dávať novonarode- * deťom farníkov. Aj keď referát M. Majtánovej to pre Trevu v 18. storočí nedosvedčuje, častý výskyt mena Mikuláš

63 62 ťto meste v minulom i v tomta storočí predsa len poukazuha spomínanú súvislosť. Pozoruhodným zjavom je aj skutoň-? t že v evanjelických kňazslcých rodinách sa v 17. i v 18. :r^cís obľubou používali starozákonná biblické mená /Eliáš. tchia. Xachariáš, I_zák a i./. C u ř í n : Při zkoumání frekvence rodných jmen v minulosti je řospěšné vypočítávat procenta výskytu,- ale je si i tu třeba aědomit, že při malých absolutních číslech mohou procenta tvádět. S. Majtánové konstatovala kladný vztah mezi kalenŕem a frekvencí jmen. Tak např. všichni-bartolomějové, kteí pro začátek 18. století zjistila v Trnavě, narodili se srpnu /Bartoloměje je 24. srpna/, 90% Mikulášů pak v lístoia a prosinci. To by ae mohlo jevit jako důkaz toho, že si ti přinášely jména". Ale v pořadí nejčastějších trnavských Bn té doby se neuvádí ani Bartoloměj, ani Mikuláš. Bylo jich edy zřejmě vůbec málo, šlo pravděpodobně jen o jednotlivce, nichž o souvislost s kalendářem skutečně mohla jít. Tento rakt však nesvědčí o-pravidlu a dá se vysvětlit a pochopit ko výjimka a zvláštnost Podobně je třeba velmi opatrně mluvit o vztahu frekvenjmen ke jménu svatého, jemuž byl zasvěcen místní kostel. )H:ecně kladný vztah dosud nikde zjištěn nebyl.-pokud se vztah kde-objevil, -je možno jej zase-vysvětlit jako výjimku nebo Výsledek nátlaku vrchnosti světské nebo církevní.. L. D v o n č i - V príspevkoch M. Majtánovej.a P. Horvátha sa hovorila motívoch pri voľbe istých rodných mien v minulosti. Chcel )by som sa tu stručne dotknúť situácie pri voľbe rodných mien 'v súčasnosti. - - Dnes sme svedkami toho, že sa pri voľbe rodného mena. dieťaťa prejavuje veľmi často snaha nedávať bežné, u nás po-- užívané mená, ale naopak, mená u nás bežne nepoužívané, resp.

64 63 Mbec nepoužívané. Rodičia sa domáhajú cudzích rodných mien, nás najčastejšie francúzskych, anglických, švédskych alebo talianskych mien, niekedy však aj mien značne výstredných, ktorými nemôžeme súhlasiť. PSsohia tu rozličné momenty, pr. niektorí rodičia chcú mať rodné meno dieťaťa podľa me- La známej zahraničnej herečky alebo herca, podľa mena idolu liektorého z rodičov /napr. meno známeho pästiara, ktorého ivuje otec dieťaťa, aby sme uviedli jeden komkrétny príd z praxe jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta /, podľa mena, ktoré sa rodičom zapáčilo pri turistickom yte v zahraničí /napr. meno 3ven pri zájazde do Švédska/ pod. V období vlády prezidenta J. F. Kennedyho ale aj istý s po jeho smrti požadovali pomerne mnohí rodičia meno Ja- M-lipe podľa mena manželky prezidenta Kennedyho.-Je to slastne podobný prípad, ako bolo pomerne hojné používanie rodného mena Zita v období pred prvou svetovou vojnou, ktoré tolozrejme volené podľa mena rakúsko-uhorskej cisárovnej ity. Z prípadov takmer kurióznych alebo doslova kurióznych čžeme uviesť žiadosť jednej matky, resp. skňr jej detí, toré chceli, aby ich najmladší súrodenec dostal meno Winng- 'U /aby mali v rodine ^legendárneho" Winnetoua/. Niekedy sa ektprí rodičia len ťažko dajú presvedčiť, že nimi zvolené no nemožno u nás zapísať do matriky narodených, prinajmenam nie v pôvodnej pravopisnej podobe. V.súvislosti s voľbou rodných mien sa nastoľuje jednak tázka, ktoré mená možno u nás používať, jednak otázka, v a- j pravopisnej podobe sa majú používať, ako sa majú skloňovať tlebo vyslovovať. Naša onomastika musí venovať primeranú potornosť týmto otázkam, aby sme vedeli sprábne usmerňovať situáciu na tomto úseku, na ktorú je naša verejnosť veľmi citlivá.

65 64 ŽIVÉ OBYVATEtSKÍ MEN&* Štefan K r i á t o f V našom príspevku sa zaoberáme osobitnou skupinou mien, ktoré na rozdiel od ostatných skupín osobných mien pomenúvanie jednotlivcov, ale väčšie alebo menšie kolektívy. Mali sme ich živé obyvateľské mená. Funkciou osobných mien je: identifikovať osoby mužského alebo ženského rodu, t.j. jednoznačne /konkrétne/ pomenúvať jednotlivcov a takto ich odlíšiť od iných príslušníkov toho istého alebo iného /príbuzného - nepribuzného/ sociálneho spoločenstva, prípadne v jeho vnútornej štruktúre. Pri pomenúvaní osôb ide teda v podstate o diferenciáciu jedincov. Osobně mená delíme z rozličných hľadísk. Pre naše potreby ich delíme na: a/ ľudové, ktoré sa používajú v domácom prostredí a b/ úradné. Úradné osobné mená pokladáme za umelý útvar, ktorý v istom zmysle narušil organický vývin osobných mien. Vývin ľudových mien pokračuje v domácom prostredí ďalej. Úradné oaobné mená vo svojom vývine v Í3tom zmysle ustrnuli, hoci aj v ich sústave pozorujeme niektoré zmeny /napr. manželky si ponechávajú svoje pôvodné priezvisko, pripadne si ponechávajú priezvisko otca a používajú aj priezvisko manžela ap./. Za staršiu vrstvu osobných mien pokladáme tzv. ľudové mená, ktoré sa používajú v rámci spoločenstva hovoriaceho nárečím. Menej výrazná je ešte 3alšia, akási hybridná sústa-

66 65 va, v ktorej jeden člen /rodné meno, prípadne priezvisko/ je ľudové a druhý úradné meno /Mara Pastierová. Jožo Krovina - Xária Paaťierou. Jozef Krovinou /-ich ap./. Na ľudovej vrstve osobných mien sa najlepšie odrážajú jednotlivá vývinové fázy osobných mien, a to od jednočlennej mennej sústavy bez determinantu cez stupeň s čírym determinantom a 3alej cez vývinovú fázu přímeni a živých mien k dnešnej dvojčlennej mennej sústave. Schéma vývinových fáz je: 1. rodné meno, 2. rodné meno s determinantom, 3. rodné meno s prímením /l.determinant/ + živým menpm /2. determinant/, napr. Tobiáš. Anna í pán Tobiáš. Apna z Levíc; Tono Beluskieh. Ondriš Katkin; Karol 3ťeukou - Cičíkou, Jožo Pasťierou - 3losiar. Dvojčlenná menná sústava /myslíme tu na dva členy: determiné + determinant, ale nie v dnešnom zmysle/ sa začína formovať od 16. storočia. Ako sme zistili pri skúmaní ľudových mien v Tekove, nemožno hovoriť o jednotnom vývine na území Slovenska. Lepšie je hovoriť o vývine osobných mien v istých sociálnych skupinách, mestských centrách, v kultúrnych oblastiach ap. V nárečovom kolektíve sa však stretávame aj so zjavom, ke3 osoba alebo celý kolektív potrebuje jednoznačne identifikovať nie osobu - jedinca, ale osoby - kolektív /skupinu jedincov/ ako celok. Na tento cieľ používa potom osobitný druh mien - živé obyvateľské mená. Podstatné znaky živých obyvateľských mien sú: 1. sú to sobné vlastné mená kolektívne, ktoré sa používajú len v miestnom nárečí a vzdialenejšie obyvateľstvo ich spravidla nepozná; 2. zara3ujú sa do sústavy ľudových mien typu Tono Beluskieh. Ana Forgáčovie. do Gregušou. do Krčmárou" /názvy

67 66 do domov/, t.j. medzi plurálová formy osobných mien; 3. na rozdiel od vlastných mien typu..nitran. Levica n. Žarnovičan". ktorých základom je topografický názov /Nitra. Levice. Žarnovica/, majú okrem topografického" príznaku aj Jalši sémantický prvok, ktorý vyjadruje: činnosť, charakteristiku telesných alebo duševných vlastnosti, ráz prírodného prostredia, spoločenského prostredia, zamestnanie, zvyky, stravu, odev, vzťah k prírodnému a spoločenskému prostrediu, ráz krajiny, ktorú to.to spoločenstvo obýva, prípadne výskyt zveriny, rastlinstva ap.; 4. aú to vlastne mená - vety /36bári - Prievidžania, t.j. tí, ktorí pestovali a jedli bôb at3./i 5. sú výrazom ľudového žartu, humoru a pozorovacích schopnosti;. _. 6. ich prevažná väčšina má silný citový príznak a spravidla sú pejoratíva /Trcjsgri, Hltáci. Ho č kár i. Holobruchári. Krpčiari.../, z ktorých sa vydetuje osobitná skupina obscénnych živých obyvateľských mien /Mgmľasi - Cslany, Keféri - Bánov ap./. Pomerne veľká akupina živých obyvateľských mien je naturálna /Sekery, Hodári. Rusáci. Ka3are. Uhri/. Nachádzame medzi nimi aj mená, ktorých základom je citoslovce /onomatopoje - Huhuci /krik sovy/, Kikirikáči /kohút/, Haukáči /pes/ at3./.. Základom živých obyvateľských mien sú spravidla apelatíxa /cibuľa - Cibuliari. chren - Chrenári. rak - Rakári. bitka/bitkár - Bitkári, ocot - Cctári, brdo - Brdári.../. Zriedkavejšie býva základom živého obývatel'ského mena proprium, spravidla je to etnický alebo, topografický názov /Maloameričania - Radobica, Argentínčania - štvrť v Šuranoch, Ma3are. Uhri. Rusáci. Poliaci at3./.

68 67 Podľa toho, z ktorého významového okruhu je základová morféma živých obyvateľských mien, možno ich delic.na.viac skupín* Živé obyvateľské menéí vyjadrujú činnosť, zamestnanie, prípadne stav človeka /Smolári/Smoliari/Smoľare - Cle.ikári/ /Ole.iári. Varečkári/Varechári/Vareškári. Váoňári/Váoenári/ /Vápenkári. Korytári. Brdári. Chrenári, ^ináľári at3./, záľubu, záujem, povahu, vlastnosti apod. Aločkári. áagoviari/ /3a,io Ta re. Hod ári. Bitkári. Bičkaši.../, rozličně vzťahy /spoločenské, kultúrne, náboženské - Ariáni. Modleníci/ ^olleňíci. Svetuškári. Pátričkári.../, vzťah k nadprirodzenému svetu /Bosoráci, Smrťkári.../, vzťah k prírode /Vrchári.../, k rastlinstvu /Fazuliari. Bôb ári. Chrenári. Uhorkári.../, živočíšstvu /Vlčiari. Žabári/žabiari/Žabare. Koňare. Sovári/Sovare. Mačkári/Hačačiari. Vlci. Srnci. Rakári. íikári. TchoriZ/Tchorári. Vrabčiari/Vorobli. Pôtikári.../; základovou morfémou sa označuje strava /Sližiari. Meleničiari. Drobári. Plickári/Pľúckári. Siškári. Mrváni, Haluškári.../, odev /Kacsiari/Kapciari. Papučiari. Galotári.../, spôsob obliekania /Zoltoouoci. Holobrucháňi.../, ráz krajiny, etnika atd*. Pokiaľ ide o stránku tvarovú, živé obyvateľské mená sú a/ jednoslovné /Hodári. Hnojári. Loďkári. Knôtikári.../, alebo b/ viacslovné /Koz./ - ovce. Dziyé husi/, c/ vetné /Prasičania srnci - varili psa v hrnci.../. Slovotvorným základom živého obyvateľského mena môže byť prvotné alebo sekundárne apelatívum /žaba - Žabiari. ťava - faviari. smrť/smrťka - Smrťkári. zajac/zajačik - Zajačkári.../. Pri ich tvorení je najfrekventovanejšia prípona -ár/iar

69 68 /-áriz-iari, -are vých. Slovensko/. Ďalej sa vyskytujú prípony -áč, -ák. -án, -áň, -oš, -uš... Výskyt živých obyvateľských mien na Slovensku, a to podľa slovotvorných typov, sme skúmali v 825 bodoch. V Západoslovenskom kraji v 348, v Stredoslovenskom v 243 a vo Východoslovenskom kraji v 234. Zistili sme, že sa obyvateľské mená nevyskytujú v 169 obciach, čo je 20,47%. Zo 656 živých obyvateľských mien je 55 primárnych /8,3S%/ a 6C1 /31,62%/ sekundárnych. Zo sekundárnych je 413 /6S,72%/ odvodených príponou -ár/-iar /-ári/-iari, -are/. Pri živých obyvateľských menách sa výrazne prejavuje vplyv miestnych nárečí. Zaujímavý je poznatok, že sa živé obyvateľské mená v istej oblasti, kraji zoskupujú v sémantickom poli, takže sa napr. vyskytujú mená z oblaďti živočíšstva /R&kári. Žabiari. Mačačiari.../, rastlinstva /Cibuliari, iíukuríčiari. Chrenári. Chmeliari.../d ygsj^, Hláskový i lexikálny sklad obyvateľského mena vyrastá z miestneho nárečia. Napr. Drobári na západnom ľ.loven3ku sa menujú Pľúckári. na strednom a F ľa kare na východnom. Podobne napr. Äočkári. Bagoviare. BaROľare ap. Ešte by sme chceli upozorniť na jednu skutočnosť. Podľa nášho zistenia /informácie od posl. íf z Juhoslávie/ fa živé obyvateľské mená vyskytujú aj za hranicami ČSSR. Napr. v Báčskom Petrovci sa obyvatelia menujú Krutiari. v Kysáči Vraniari at3. Podobný stav nachádzame aj v obciach s obyvateľstvom maďarskej národnosti. Napr. Novozámčania sa menujú Tokma^osi. v tube j Urgesi, obec Rúbaň Urgék, Nová Vieska Károrá.iók a tá. Celkove ide o skupinu mien, ktorá je pomerne početná a ktorej budeme musieť venovať viac pozornosti. V našom príspevku nám nešlo o detailný rozbor a klasifikáciu, pretože sme

70 69 f3kun na Slovensku ešte.neskončili. Ide nám skôr o upozorenie na túto zaujímavú otázku. Živé obyvateľské mená treba, t najskôr zozbierať, pretože sa v posledných rokoch rýchle trácajú. Aj dnes ich v nisk'orýoh oociach poznajú len najso^rší obyvatelia. f o z n a m K a : Ide c príklady z ro.p.'ičnýcn. nárečových oblastí na Slovensku. 3 r á m e k í K próbléffiu živých obyva+elských jmen přezdívkových-chtěbychom uvést, že v povaze jmen označujících obyvatele poa.jeme tenden:^j^j^-pju-ľajj.&a..ci. Nikde např. není doloženo MJ ítař. Kravař, i^yjliť:]. ^yjlo"at'. Do lan apod. Podobně u Lvých jmen obyvatelskýehs vyakytľje_-l_i se v jistém sídelním fstě /.sadě. vsi/ nějaký jev př-ius nepadle se odlišující běžných představ nel-o zk:sř-ností. bývá tento jovjoovýjšen, ::'én za motlvaoi k po^c-roo^oi' přezd?*vkovému; např. y.oela rečné a ojedinelé zaměstnání.'vápe.iictví^ výroba hrábí, ro-k!, košťat...y<, Dá se í.ředpoklódat, že lidí, kteří se Lto zame.^tnén-'m zabývá *;ri. rylo v-; apř v jedné vsi. je vznik přezj*'"ky p".oop''t^lr.,' Jsou vsak případy, potné dosti *a&té, íe nosit.e'.ř<m nápadného zaměstnání Je pcujeden človek, jedna rodina, jejich známo.-t v blŕzkém okoje však obeorá ne^o p; ''vápeník/. Jeden ze základech momenti* vzcík' přezdívky vidíme pak v pluralisooi názvýroboe /jedeo --'o,^kar- cp^.á ve- Cvočkaři apod./. Plulizaoe je príyrakem. top'oiymiza-e takového jména. Lze pcsc-ovat též vyrváření jistýoh sémanticky výmezech polí přezdívek, nebo aspor te'd".o<i k ním*, +ak např. pina vsí u Brna nese rroľd'vky ^óetháři? Mä-í^-ŕ!, r*vooka- Hrabata /podle?ý'oby* hra' " - vždy z označení zaměstnání, výrobnách řemesel. Jiná skupina nese přezdívky z oblasti

71 70 jstlinného /zeleninárskeho/ pojmenování; Hra cha ri. lír kva ř i. tčkaři, Zelaři. Při vzniku těchto přezdívkových sěmanticrých polí myslíme spíše než na původní výrobní specializaci všech vsí, vytvářejících tuto skupinu pojmenování, spíše na.:, že přezdívka vznikla skutečně z pojmenování výrobní specializace, ale jen u vsi jedné, obecně t/.to výrobou známé, íímž byl dán výchozí bod jistého sémantického okruhu /napr. Modříce u Brna - Zelaři/. Je také zajímavé, že repertoár přezdívek je dosti ome-!ný a soustre3uje se na jistě terény /pokud nevychází z jedinečných, neopakovatelných situací/. Původní okolnosti vznipřezdivky bude sotva možno u většiny jmen zjistit, tu bude řeba spolupracovat s národopisem, který může leccos objasnit. Xy bychom však měli-vyj^ojžilt_mechajoismus vznikl přezdívek, jejich místo v pojmenovávací soustavě, sledovat jejich topony- Lzaci. -. ^....,. Pozoruhodné je, že se přezdívek užívá jen v expresívni Matnosti k označení třetí vsi. Přezdívky mají také neúplné paradigma omezené většinou jen na nominativ /íučkaři - nikdy ne Cučkary - stupeň toponymizace je značně nízký/, u přezdívek typu Uhry, Němci/Němce /z Moravy doložených/ je stupeň toponymizace vyšší /do_uher, v Uhrách..., dc Němec, v Němcích.../. Bude zapotřebí podrobný dialektologický výzkum? 1. L u t t e r e r : Ze zajímavého materiálu., který předvedl 3. Krištof ve svém příspěvku, podle všeho vyplývá, že ačkoli v živém, lidovém úzu jsou obyvatelská jména na Slovensku silně povahopisná a mají nezřídka sklon k sžíravé ironizaci. najde se v z-ásobě slovenských místních jmen od původu obývatelských. takových případů poměrně méně. Něco podobného je známo např. z německé toponymie Durynska.

72 71 PREZŕ/KY OBYVATĽtCV OBCÍ MA ORAVE Anton Habovä tiak Tak ako na iných miestach Slovenska aj na území Oravy sa vyskytuje celý rad pomenovaní, ktorými sa posmešne označujú orislušníci jednotlivých obci. Je to zvyčajne osobitný druh vlastných mien, utvorených za viac či menej známych okolností. V jazykovednej literatúre sa označujú tieto mená ako Iprezývky. Jedným z charakteristických znakov tohto typu prezývok je, že sa nevzťahujú iba na jednotlivú osobu alebo I na skupinu osôb, resp. na spoločenskú triedu, ale na všetkých príslušníkov istej obee, t.j. na každú osobu, ktorá } z obce pochádza alebo žije v prezývanej obci. Nazdávame sa, že je potrebné skúmať aj tento druh nás- ) vov. Tak samotný materiál ako aj výsledky štúdia získaná na základe tohto materiálu sa dajú využiť pre viaceré vedné disciplíny. Zbieranie a štúdium prezývok má význam napr. I pre jazykovedné ciele, lebo materiál z tejto oblasti poskytuje zaujímavé doklady jednak na slovotvorné postupy v ľu- ) dovej reči a jednak poukazuje aj na zaujímavé vzťahy,.ktoré t súvisia so vznikom týchto prezývok. Výsledky Štúdia takéhoto materiálu majú význam aj pre litej^árnoyjeaae eie4e-, a to j napr. pri interpretácii literárnych diel, v ktorých autori použili prezývky vo svojej tvorbe zo štylistických príčin. Z oravského prostredia tieto prezývky nachádzame napr. aj -ŕ-m. /y^%^f - -/ť-?!? /im?----/ f-í*^

73 72 v dielach P. O. Hviezdoslava a M. Kukučina. Bez poznania_p6- vodu týchto prezývok je často výklad niektorých myšlienok v ich dielach pomerne ťažký, ba neinterpretovateľný, napr. prezývka Vyšnokubinčanovs Pirohy na Dorďov. kaš^ na vidličky, ktorú zisťujeme tak u Hviezdoslava, ako aj u Kukučina. Štúdium prezývok je dôležité aj pre etnografiu, lebo materiál pomáha vyložiť viaceré spoločenské vzťahy, ktoré sú z národopisného hľadiska osobitne cenné. Celý rad prezývok vznikol napr. preto, lebo príslušníci jednotlivej obce sa zamestnávali remeslom, ktoré bolo pre istú obec charakteristické a ktoré pre rozmanité príčiny postupne zaniklo. Tak pre národopisné, ako aj pre jazykovedné ciele sú dôležité zaiste aj údaje, ktoré osvetľujú príčiny vzniku jednotlivých prezývok. Zj^^sá^v-e-tvojřného hľadiska majú prezývky jednotlivých obcí na Orave najčaj3tej[šjij5_ty^ rapr. p tokári /Záskalie/,^ kuk-ričarí /Vyšný Kubin/, ršpnkárl /Dolný Kubín/, JKtritari /Zábrež/, csľari /Oravský Biely Potok/', bagl^gr^ [/trstená/, kozari /Nižná/, vapňári /Liesek/, ľindľárí /Habcv- ^a/*t mrkvári /Pribiš/, hr^oľárl /Zabiedov/, knihári /íl. Dubová/, soyári /Beňova Lehota/, bobiňári /Chlebnice/, mpčkari Mtutné/, ŽTS2kdĽí /Párnica/, trnkárí /Zažkev/, kqlomažari yteličná/, ^ľ&ckári /V. Lipnica v Poľsku/, ^gbá^ /Bobrov/, b-l-dzári /Zemianska Dedina/, brj._,iar-^ /S'anica/, rtižotk^ri 'fi^hová/, mo^ikári /Kralovaný/, baka^^_ri /Brezovica/, ža.- í /Beňadovo/, hlobari /Hutné/, masľari /Oravská Lesná/, ^ľaínici /trstená/, ^jj^vn^cá /Rabča.', kptomňžrío.i /Párniht/, 2^jáSÍ /Tvrdošín/, zjadact /Hladovka/, J2-^JlŠ.ZĽii /Leš* ticy/, usmolenci /Osádka/, žrebe". /Pokrývač/. Ojedinelé ako prezývka sa pcožíva aj vlasto.é ms.ro^ napr. ^iši /Trstená/, Plasi /Štefanov/, Cugtáoi. /Címřiová/ Pauková

74 73 /dem. od Pavcl-Pavko, Dlhá/;, Perveci /od priezviska Pervek. esek/... Spojením týchto slov 3 prídavným menom odvodeným od nází obce, na ktorú sa vzťahuje prezývka, vznikajú združené panovania ako napr. Perveoi^ liasko.fakí /Liesek/, Panicova, dlnski /Dlhá/, zadrheľ krásniekí /Krásna Hôrka/, ka^omaznici teárňiekí /Pernica/ ap. Je zaujímavé, že ako prezývka, hoci dosť zriedkavo, sa používajú nielen podstatné mená a združené pomenovania, ale *j iné slovné druhy, a to slovesný tvar alebo citosloveia, častice, ba dokonca aj číslovka. Ako príklad na sicvesný tvar Hožno uviesť prezývku Zahraboveov /časť Párnice/ v podobe: prejscťe 3I! To preto, že ich ľudia z okolitých dedín často jídávali jesť a že boli vraj jednoataj hladní. Pomerne často sa využívali ako prezývky aj citosloveia častice. Tak napr. na Krásničanov vslali kikirikí., na oby<= teľov Beňovej Lehoty húkali húb-.nm. t.j. napodobň:vali zvuk. Na Zemanov zo Zemianslcej Dediny povolávali i räo.tata. sa naznačovalo, že sa radi zbytočne náhlia. Pritom aj do- 'li: -í^sitata. kuľasu. brind^u ber a uťeka.j!" Na Zázrivcov la^ú rate, lebo tak podúrajú kane. Na akcií sa hovorí hetg.3 t Jasenovcami povolávali zas slovom šgjmásť s intonáciou ako opytovacej vete, alebo za nimi zakričali; "Si o /ma-^ki do aga/ľ. Za Chlabničanmi radi z okolitých dedín zavolali: ^r3bcže,, Mara". To preto, že slove verabože častejšie požívali ako v iných obciach. Prezývky mávali často aj podobu ustálených spojení, viet, a dokonca aj dialogu alebo veršovaného útvaru. Tak napro ak hcel dakto nahnevať príslušníka Trstenoj, zavolal za ním s

75 74 ^ Po čom ba^le. ti cfable? Po patáku, ti sprostaku!" Ke3 chce dakto hnevať obyvateľov Beňadova, zopakoval mu tieto veríe..milgo moje Beňadovo. jako mi v ňom dobre bolo., pp kostpla Do kostola nechodila, na peci sa nemodlila". Ďalšie příklady na rozmanité druhy prezývok uvedieme v 3alšej časti príspevku, v ktorej sa pokúsime podať aj vý klad príčin vzniku týchto prezývok. Jednotlivé prezývky možno napr, z etymologického hľadiska^väčsa ľahko vyložiť. My sme sa však vyhýbali tomuto postupu a jednotlivé názvy sme neetymologizovali. Náš výklad prezývok sa zakladá najmä na údajoch informátorov z oravského prostredia, ktorí poznajú pôvod týchto prezývok od príslušníkov staršej generácie. Údaje informátorov sú cenné aj preto, že pomáhajú nám osvetliť príčiny vzniku aj pri takých názvoch, ktoré by sme napr. jazykovednými postupmi nemohli vysvetliť. Nemôžeme jednoznačne tvrdiť, že náš výklad jednotlivých prezývok je správny. To preto, lebo pri výskumoch sme zistili, že výklad podaktorých prezývok nám informátori uvádzali vo viacerých variantoch. Nemožno teda jednoznačne uviesť, ktorý výklad je najpravdepodobnejší. Treba rátať aj s tým, že na pôvod mnohých prezývok sa už pozabudlo a ža obyvatelia ich teraz vykladajú aj novým vlastným spôsobom. Na základe získaného materiálu a na základe údajov príslušníkov oravských nárečí sa nazdávame, že vznik prezývok obyvateľov jednotlivých obci na Orave podmienili najmä tieto činitele: (í,. Časť prezývok podmienilo podľa nášho názoru zamestnanie, resp. druh remesla alebo práce, ktorú obyvatelia v obci zväčša vykonávali a ktorá bola pre nich charakteristická :

76 75 Dolnoktibínci boli pšenkári lebo pestovali pseno, obyvatelia Hornej Lehoty kvakéri, lebo vdi pestovali kvak-!, Belcpotočani osľari /vyrábali osly, t.j. brúsy na ostrenie kôs/, Trstene! bagľari /piekli tzv. baale - druh pečiva, které predávali na jarmokoch a trhoch/, Nižňani kozari /od slova koza - plť, na ktorú sa naloží náklad; Nižňani radi pltníčili/, Lieskovci vapňári /najviac pálili vápno/, ISabovčania šindľári /zhotovovali šindle/, Bobrovania kercičkári /od slova kernička = dbanka na mútenie masla, vyrábali dbanky/, Vavrečania ke ťa si /vraj preto, že radi obchodovali/, Pribišania mr kvári /pestovali mrkvu, ktorú rozvážali na predaj po oelej Orave/. Trstenci sú miščari. lebo sa zamestnávali pálením a predajom hlinených misiek. Za Vaňovčanmi vyvolávali: <.Kedi ou:iďeťe koži kuť?" To preto, lebo chovali veľa kôz, ktoré sa všeobecne pedceňovali. f 2..Ojedinelé sú známe aj prezývky, ktoré vznikli na základe pôvodu obyvateľov. Tak napr. čimhovania boli Cuptáci. lebo pochádzali z Ľuptova". V oravských nárečiach sa hovorí tuptov a nie Liptov. Stefanovci boli zas C la si. t.j. príslušníci tzv. valaskej kolonizácie, Bysterčania zas švábi. 3. Rozšírené sú aj názvy, ktoré vznikli na základe tých L/' ' ' * * duševných a telesných vlastností obyvateľov obce. ktoré pekladajú občania v iných dedinách za charakteristické. Cudia v Sedliackej Dubovej sa vraj robili vždy múdrymi, a preto ich volali knihármi. CHlebničania zaa čarili a tak ostali bohiňármj. V Krásnej Hôrke zas robievali do zadrhnutia", t.j. nepoznali mieru v práci. Z toho povstal potom názov zadrbeľi krásňickí. V Beňovej Lehote radi vraj robili i za tmy a v noci. Prischol im potom názov sovari. a preto za príslušníkmi tejto obce sa

77 76 túka ako sova. Osadenia boli prchkí ľudia a v náhlivosti vraj dosť často vrazili s vozom do objektov pri ceste. Preza nimi volali: Osadnici, hios do štitu!". t.j. dajte i pozor, aby ste nevrazili s koňmi do priečelia domu. Obča- Ľia v Mútnom boli močkári. lebo radi žuli močku. Zabidovcov lali Vitanovci ^ar^oľ^rmi, že mali garaoľe /= hrvole na hrdle/, ale aj hrvoľármi. Pre tú istú príčinu prezývali aj Istebňanov šurami /od šura = hus/, že mali hrdlá ako husi. to za nimi volali: Súra oocem!" Trstenci boli castira, lebo radi nosievali so sebou stierske kapsičky. Tvrdošania sú petáci. lebo za peták by vraj chceli tko kúpiť, t.j. sú lakomí. Preto za nimi volajú: Za oesoli. za peták múki a ešťe neták nazad!" 4. K tejto skupine slov patria vari aj prezývky, ktoré scikli na základe istého činu, ktorý příslušnici vykonali lebo vraj chceli vykonať. Vyšnokubinci sa nazývali aj JmkíiríČäJci, lebo vraj na tdčarinách chceli pestovať kukuricu /kukurica sa na Orave pestovala pre zlé prírodné podmienky/. Ma Krásničanov /obyteľov Krásnej Hôrky/ sa kričí Kikirikí!" Prezývka im ostapreto, že jeden z ich občanov vyšiel včas ráno s vozom na ch Javorovô. Ke3 ta došiel, začal mu na drabinách vraj kiíkať kohút, ktorého až hore vyviezol. Od tých čias sa na ch kikiríka. Na obyvateľov Podbieľa sa breše haf, haf!", bo raz vraj zabili a zjedli psa. 5. Aj vzťah k jedlu a záľuba v jedlách našli svoj odraz prezývkach. Tak napr. Simhovci boli pažitkári. lebo radi ávali pažítku. Slaničanov prezývali brijari. Jedávali časbriju /podradné jedlo z múky uvarené vo vode/. Ke3 sa ich

78 77 vraj dakto opýtal, čo jedia, nepovedali však, že briju, ale mjaso". Zemani zo Zemianskej Dediny boli brindzari. lebo jedávali veľa bryndze. V susedných obciach o nich vraveli, že ju vraj preto mnoho konzumovali, lebo sa im nechcelo pripravovať varené jedlá. Jedno sta j im bolo nahlo, a preto za nimi vyvolávali: Vezmi si brindze a utekaj!" So budeme variť?" Ber brindzu a uťekaj!" Bobrovania boli drobári, že radi varili droby /= črevá/ a Trstenci kuľašníci. lebo ich hlavné jedlo bola kuľaäa /múka uvarená na husto vo vode/. Obyvateľov Vyšnej Lipnice /Poľsko/ nazývali pľuckari. Varievali často pľúcka. Hladovčania boli zjadaci /= jedáci/, že vraj boli večne hladní a veľa zjedli. Párničanom zas vše pripomenuli: Piroh ti kurča žabiu". Vraj varievali také veľké pirohy, že ak spadol na k^rča jeden z takýchto pirohov, zaraz ho zabil. 6. Veľmi často sa dávali názvy obyvateľom jednotlivých obcí podľa istého výroku, ktorý sa zdal pre obyvateľov iných obcí smiešny. Opakovaním tohto výroku zosmiešňovali potom aj ostatných príslušníkov obce: Zábrežania boli koritári a vdávali za nimi: Ratujťe korito s beľou." To preto, že pri povodni tonulo koryto dolu Oravou, ktoré Zábrežania zbadali a pritom okolo brehu tak kričali. Zázrivci bolí pávi, lebo akýsi Zázrivec sa vrátil raz z Maďarska a vraví druhému Zázrivcovi: Bisťu bohu a si vi- 3eu toho páva, telí mau ľa ehvostisko. koľá vozová plachta". Za Krušeťňanmi volali: taľa. gríbik pod jalofeom!" To preto, že raz počuli, ako takto vravela jedna Krušetňanka svojmu mužovi. Trstenci boli Matúši. Raz vraj ktosi stratil jaternicu, ktorú zbadali dvaja Trstenci. Jeden z nich si myslí, že je to

79 78 dajaký veľký červ i vraví druhému: Matúš, šajsňi toho chrobačka!" /t.j. udri po ňom palicou!/. Za Lehoťanmi volajú: Haiou tenie," a za Záskaľanmi zas: Otoki ťenú" /otoki = črevá/, to preto, že sa Lehoťania lakomili na hajou /- čln/ a Záskalania na otoki". Za Vyšnokubinčanmi volali: Pirohi na Bor3ou, kaša na vidličku". Raz vraj istá Vyšnokubínčanka niesla na polo jedlo a Jasenovka sa jej pýtala: A čože nesieš?" No pirohi na Bor3ou /časť poľa/. Vysvitlo však, že neniesla pirohy, ale iba podradné jedlo: kašu. Na Lomňanov volali tiež pcdľa výroku, ktorý ktosi začul: Ojojoj. hľa.. hľa toľa bľcha jako kľpko a fša jako klát!" 7. Je za.ijímavé, že viaceré prezývky, ktoré sa vzťahujú na občanov podaktorých obcí, vznikli na základe nárečových zvláštností, ktoré sa v susedných obciach nevyskytujú. Tento druh prezývok svedčí o tom, že občania si vzájomne nárečové rozdiely všímali a dobre uvedomovali. Tak napr. Párničania hovorili o Veličanoch, že Ve ljčaňi boli na holi po voľj". To preto, lebo vo Veličnej sa nepoužíva mäkké ľ v náležitých prípadoch; 1 mäkčia v postaveniach pred y,, ako napr. dva stoľi. po voľi /po voly/. Za 0sa3anmi volajú: Hiba.i s tom sviňom hore 3e3inom!" Prípona -om v inštr. sg. fem. bola pre nárečie obce Osada charakteristická. Párničanov vraj ľahko poznať, podľa citosloviec ľá, rata, ná. 3ábli v jeho bohu ňie-3e!" Zo susedných obcí sa im preto vysmievali; Nu ľa. Mara, konzum horí!" Nech horí!" Istebňania za'í.-ajd vraj vetu jednostajne slovom nuž., Preto na nich volajú: Nuž a 3eže idete? Nuž, ba bej!" Žaškovcov zas poznať podľa citoclovea joj, ktoré jednostaj dokladajú" v reči. Zo susedných obci ich preto napodobňujú. Joj, a 3eže sťe boli? Joj. a čaže je hento

80 79 tka?" To je jparké. já hu poznám". Okrem toho Žaškovci vraj k) pridávajú v řeči: jedno bohu orisam." Na Zázrivcov zvyčajfolávali: 1. bisťu bohu!", lebo toto spojenie bolo charaktetické pre ich přejav. Okrem toho na nich kričali: chuap. Ehta. vouovo ucho!". To preto, že za každé tvrdě 1 je v ieh!čí u a že tento nárečový znak je pre nich typický. Uvedený materiál o prezývkach oravských obcí nie je úplný, ta bo ešte doplniť o 3alšie podrobnejšie údaje. Na základe ;o materiálu sa nedajú utvoriť ani jednoznačně uzávery. Predsa : možno konštatovať, že pôvod oravských prezývok je interpreto- Tný a že poskytuje cenné potnatky o spoločenskom živote orav- f/ a človeka. Zaujímavé je aj zistenie, že takmer všetky prezýv- :majú za cieľ znevažovať, alebo ziomah3j&ľne sa vysmievať prís- Ckom jednotlivých oocí. Podľa nášho pozorovania tieto prezýv- ( využívali najviac na vyvolávanie veselých situácií, t.j. itili sa ako prost iedky žartu a vtipu, ktorými, sa občania ijom doberali a pritom zabávali Takúto prezývku ma^a vlast- )2dá dedina, ba niektorá obe:: ich mala aj d o-tn najmä obce Ktským charakterom ako bo'a nap Veličnä ôvodoe Velká Ves Ľajšie administratívne stredisko ravy', Dony K:bír< a.ebo itená. Tak napr. Veir.čania t-o' bi'há.o a k oma/n- i a y- ivalo sa za nimi aj na holi c y.ľi". Doinjkjoinjanov pte- M*. a kohuťa: ' i cšenkár.. stenči,as.cli bagjjari, miš-, Ma tuš i pabtna i kui'ašo.icí. áčší p čet nrezývck, ktoré zťaho ali na tzv. mestské prostredie, iu"isel s p dcojom :skéhc človeka k me^.o. Prezývky stávajú sa tak zaujímaba aj dôležitým materiálom pre štúdium n^eion jazykových, Lj spoločenských otázok, preto si zasluhujú pozornosť.

81 80 Poznámky: ^ B. Havránek - A. Jedlička, Česká mluvnice, Praha 196C, Pórov, aj á. Pauliny - J. Ružička - J. Stole, [ Slovenská gramatika, Martin 1955, 111, 113. ^ Materiál pre túto Btúdiu sme získali na základe vlastných výskumov v rámci zbierania nárečového materiálu pre monografické spracovanie oravských nárečí. Niekoľko spresňujúcich údajov nám poskytol aj doc. 3. Krištof, J. Furinda učiteľ z V. Kubína/ a J. Jablonský /učiteľ z Tvrdošína/. Za ich údaje vyslovujeme im aj na tomto mieste srdečnú v3a!cu.! -3 Jazykový materiál v príspevku dotýkajúci sa jednotlivých prezývok uvádzame v nárečovej podobe obce, ktorá je pre túto obec charakteristická. I.Luttérer: Je sporné, zda můžeme s A. Habovštiakem považovat za nomina propria i pojmenováni obyvatel /čistě lidové/ podle nápadných zvláštností jejich místního dialekte. Těmto jed-.noslovným nebo častěji ještě víceslovným pojmenováním, přesněji řečeno posměškům adresovaným obyvatelům sousední osady /např...oetéci!", Mytyl kopty!",,i2eň kozi na mezi!" ap./ chybí totiž některé základní funkce vlastních jmen /např. nelze jich většinou užit o 3. osobě/.

82 81 ZOONYMÁ* V SLOVENSKÝCH NA*mClACH Konštantín Palkovič 1. V tomto príspevku sa zaoberáme vlastnými menami, ktoré aa dávajú v slovenských nárečiach domácim zvieratám, a to kravám, volom, koňom a psom. Mená zvierat v poslednom čase čoraz častejšie pútajú pozornosť onomastikov. Dlhšiu tradíciu má zo susedných krajín zoonomastický výskum najmä v Poľsku, kde aa skúmajú okrem mien súčasných aj mená v historických prameňoch. Príspevky z tejto oblasti uverejňuje časopis^nomaatiea. české zoonomastička príspevky prináša najmä Zpravodaj místopisné komise Č*SAV. Na Slovensku neboli doteraz zoonymá predmetom záujmu dialektologov, preto sme im pri našom výskume venovali osobitnú pozornosť. Vlastné mená domácich zvierat spolu s iným lexikálnym materiálom týkajúcim sa jednotlivých odvetví poľnohospodárskej výroby eme skúmali v rokoch dotazníkovou metodou na rôznych miestach /asi v sto bodoch/ Slovenska /ojedinelé aj mimo jeho územia/, primerane rozložených po celom slovenskom jazykovom území. Takto získaný materiál sme doplnili excerptami z publikovaných i prístupných rukopisných nárečových prác a textov. Mená oviec, k&z, ošípaných, mačiek a iných druhov drobného hospodárskeho zvieratstva sme neskúmali. Zoonymá sú v tomto príspevku predmetom nášho skúmania z hľadiska lingvistickogeografického, 3alej ako pomenovacie jednotky a napokon ako jednotky slovotvorné.

83 8<i t?. Z iingvistickogeograflckého h'^dôska možno pri menách zvierat sledová Ľ rozloženie i frekvenciu jednotlivých typov odvodzovacíoh základov i derivačných mcrfém, ako i rozdiel v oočte po^žívanýoh cien. Niektoré mená sú obmedzené iba na isté geo^rafioky v^oiidzeo? ář..imie. H.o;r. mená krév motivované dňom ic'i uli.ohnm.ia sa vyskytujú iba na strednom Slovsr.sku /v okrese Topoľčany iba ojedinelé.', podobne aj meno Riauka /pórov, slovi",. riav.-hnedý"/. Iba na západnom Slovensku sú zase mená ŕo nákladom bec- a mená 3 príponou -ena. Hapr. na Myjave sú mená Bělena. Stračena. Plavepa a 1. Ha!).orné Považie je obmedzený názov Rij^ejoa, kým meno Hvězdu ľa už zasahuje z hor. Považia aj do Turca a meno Kalina cez Turí&o až do Liptova. Me;o. Kveta. I b o ľa /a i-oé prevzatá z macíarôíny/ 3Ú rozsírené v ijovohraje a Gemer.. Mená Cub_e_ľ, í'azo.ľe.. Brezaja, Širuoň, Tij)U(/:., Hauko só charakteristické pre Oravu, mená Re.ika. Me_r^3^-, 3vajoera zase pre okres Bardejov, mer.á Kontesa. Krasoľr., Se.ika. Tars-ila..re okres Jnina, mená Iíajlavá. Lampa. MJLezóa, Rohaňa pre okres Jkalica ap. Jiektoré mená sú medzioblastné, vyskytojú sa vo všetkých nárečových oblastiach, jedny sú prito.m zrieďos-'o.jľie, iné sa '" / používajú často. Medzi časté^agj^á^rgay patria tiji'oi, Bodrí/ /Bodrík. Bundáš. Pjunoo. Gaätao. Ha ri., lektor, i apa j. Herc, Polzor. Punťo. f<uhaj, Tarzan. Za.oraj. Zora, jo^ne majú zase často mená Band i t Ci^áň,. Fuks, Caí 'a n. Laco., Mi oa/mí o o. Pe j ko. Rigo, Šar^a/Sargo. 3imeT. Z mi^nkráv máme najviac dokladov na mená BeloSa, C i i'r s. CjJ^iBS.!' Ja h o d.o. Malina., Keša, Kvetu ľa. Li sa, Lisaňo, P i s': ľ.-, J tjr a ku ľa, R".3č-o3 ^ Žemla. 3. Vo fo.nkjíi mien zvierat sa. uplatňujú rozličné názvy. Sú to predovšetkým osobné mená mužské í ženské, a to v hypo-

84 33 koristickej i neutrálnej podobe. Napr. pri kraváchj Etela, Hermina, Ire na. Jolana. Marcela. Margita. Viola. Anča. Dora, Tereza. Mariša. Zofa. pri voloch: Viktor. Pero, Mišo. Jožo. Juro. Mikula. pri koňoch a kobylách: 3imon. Cilka. Júla, Giza, Marca, Borisa, Zuska. Clina. Miluša. Janči. Gusto. Miško Náco. Rudo. pri psoch a sukách: Karol, Betka. Tôni. Vito. Cbľúbeié sú aj mená prevzaté, a to zo susedných i vzdialenejších jazykov. Napr. ma3arské Manga, Apanka. Ilka, Ľrža. -ábor. 3ándor, nemecké Hanzl. Bubo. pri psoch i anglické Džoni. Hari; antické Cézar. Hektor. Nero, i literárne Tartan a pri koňoh aj biblické Dávit. Niekedy sa domáce zvieratá pomenúvajú podľa mena majiteľa. Napr. kravy v Hiadli dostávajú meno podľa gazdiné j. Z názvov osôb sa používajú aj pôvodné apelatíva oznat&tiúce vládcov a šľachticov, napr. Lord. Princ. Reks. Sultán, Ne Ruš /mená psov/, ako aj iné názvy osôb. Napr. Be ťar. ausár, Dáma /mená koni/, Bosorka. Sušteřka. Kontesa. Cigánka /mená kráv/. Sasté sú aj názvy stromov, kvetín, zeleniny a iných rastlín, ktoré 3a dávajú najmä kravám; napr. Kalina. Mali- S.' Trnka, Pivoňa, Rezeda, Fijäla. rjibuľä. Fazuľa, zriedkae šie aj j-som, napr. Crech ľi.iaia. Kaštan, prípadne konon, l^pr. Gaštan, Linda, 3uža. ojedinelé i volom. Breza. Z prevza- 'r. názvov rastlín sa používa nko meno Iboľa /z ma3./ Aj názvy zvierat sa používaje ako vlastné 3ená. Napr. eri kravdob Jrna. Straka, pr' p s o oj; Ma c o. Micka. Tí^er, Konpri vo ch Jeleň. Z prevzatých &ú z maáarčony mená jka, ma3. lastovička" /kobyla/, Sarvaš. ma3. jeleň" /vôl/. -.emčiny Fuks, nem. "líška" i "kôň farby líšky". Zvieratám

85 84 sa dávajú mená aj podľa názvov rozličných predmetov, ako sú no.pr. nádoby, nástroje, strelecké a bojové prostriedky ap. Napr. Bečka, Holba. Lampa. Perla. Žemla. Čakan, i^astřó.i^ iank. Brok. Iskra, Strela. Zemepisné názvy vo funkcii zvieracích mien sa vyskytujú zriedka. Napr. libris. Volga, Dunaj - pri psocn, Sahara - pri koňoch. 4. Ako vlastné mená zvierat sa veľmi často poo.žívajd aj prevzaté slová, najmá z ma3arčiny a nemčiny, a tc podľa farieb, napr. Lila. Kešo, Pejo. Fako. ô^ár^n. 3vorc, Braun, 3imel. ako i podíva vlastností, napr. Kiš. R&ndpä, Kaj la y.ó. Lustig. Okrem toho sa preberajú aj iné slová ľ. maá-arčiny a nemčiny, napr. Beca. Dereš. Vičás. Vadás. Grajf. Tjo^f, ako i slová z iných jazyicov, najmä pri koňooh, napr. Favori, Gidro, 3 Ŕ.oi. Bengál, akc aj. pri psoch, napr. Amor, Hrer.di, ' Lukso li. 3. Mnohé mená zvierat sú odvodené, pri 'om sa uplatňuje rozličná motivácia, častá je motivácia faobou^ Napr. Černaľa, PlavuSa, Playsna. Risa. _ii^ij^;,, Ri. Mľa.. J^óena, Ru^o.^rl. Livko. Brno. Brnuša. Strakoš. UJ niektoréno základu sa rozličnými príponami tvorí celý rad rôznych mie<. Napr. od koreňa biel- ^bel^ sa tvoria mená kráv 3g_ia, Bel a*.o. Be le o.a. Seľina, Be luša. mená volov a kco<.í Be lo. 3e Iko t mená o sov Beyko, 3elinke. Niektoré slová sa ^o^s'vaju ro irnačon*^ farby lsn pri zvieratách ako r.orrľna propria, prípad"? akc apelatíva. Napr. V raní k, Keoo,i'e jo. Muro.?.'ajka. Lwzoľa, vraní, kešaví, ôiuraví, brezoví. Už nie taká častá je moti'*óoio časťou <-.n''a aleio la'akým výrazným znakom o.a tele, napi -. -kula. o i )";'**_..i. o pena. Krasuľa, alebo vlastnosťou zvieraťa, napr. Bi s t-- *Jči,., ''.ifrera.

86 Mlezňa. Stará. Prpla. íre mená kráv je typi ká motivária d"om uliahr.utia, napr. Po od^ľa, StreduTa. Soboňa. ujedinele sa y- skytuje aj pri menách volov, oapr. Schop. Zriedkavejšie sa uplat.ou,^e motivácia rastlinou /na základe podobnosti farby/, napr. Brezuľa. Ci,rona Trávena, lismn, ojedinelé iným zvieoaťom, napr. Kozina, 3ibena. alebo pôvodom, napr. 3vajoera, Tirola. 6. Pri zvieracíra menách je pestrá diferenciácia slove" tvorných pro s triedu; v. Zoonymá sa t.oria jednak sufixami, ktoré sa vyskytujú aj. pri antroponymáoh, iednak osobitnými príponami.. Pri kra- _váoh sa popri menách s ko.oovkou -a najčastejšie vyskytujú me.á s odvod:-jov Rmi pri. onami -ka, -ena. -. ľh. -otša -aňa/ /-a na, zriedkavejšie i prípoi.ami -i na. -onaz-ona. -osa. Napr. -ka. Liska, P^ oka. Rífka, He.ixa, Se.,ka ; -ena. ľe oe oa. 3_^na, Malena, Stra.ena, Kešena, Lise na, Tarčr;oa, -uľa/-ula : Boi a Ta Tarčuľa,. t^. kuj-a. Kvetuľa. čern^ľ?. Prezuľa, -aša. ^el^a,, Brnuša, í-.ř"...ša 3abuša., Plavaša. Pohuša. ^tro.kiäa; -aňs/-'ina: Belaňa, Keš&ňa. Kvetaňa. Lisana. Chovaná. :^za)oa. 3ohaň= ; -ina. Be... na. Bělina, K^_zi_na, Lisin/í; -ona: Rižona. 3io?ona; - ša; Bistroša. Kvetoša. Brnoša. Ojedinelé sa íoižívajd adjektívne formy., napr...t.aró. Kajlavá. Mená volov sú okrem foriem bez k nc^vky zakončeoé na -o^ Buš o. He š o. Re ř o. L. d o., Ružo..s n j o a tvoria sa prpono-i -ko; Belko í*!sko?išk. '^ evkj^,,-^_šj&. _^ň. Ttro ^-ror?í^o*, zriedkavo.šie pripon'.u -a -ka. Ri^a Ba :o.!-... Riavka. -oš ^ B_^Jtoš. Gomboš, Búkroš. Lomb^š, -ov/-oi A ma3. -ó/' Fakov ^ékpv, F a ko 1; -ár; Bojjtor,,' Bogár.i -áš. Hékaš, Viď? áá. ojedinei.e -ak: Kešak a -eľ /z ma3- -e3y/., Kešeľ.

87 Medzi menami koní sa najviac používajú podoby bez koncoviek, potom formy 3 koncovkou oi kobylách -a a s odvodňovacou príponou -ko/-ka. Napr. -o: Mioo, Brno. Kešo, Rizo. Strako! *ko: 3íľM' ^e.iko. Vraoko, íáliks< ^mko. 3e lko; -a: 3imľ&, Mela, Cica, Muoa; -ka: V ranka. Na o ka. Micka. Ostatné prípony sú ojedinelé. Napr. -_ík: Vraňík. -ák: Turčák. -ek: Broček. -el: Kečel, -aľ; Kešaľ. -oš: C í noš. -ov /z ma3. -o/: Rigov. Adjektívna forma je tiež zriedkavá. Napr. Dizí. Siví. Vraní, Pri p_spch sú okrem mien bez koncovky časté mená s koncovkou -o, a príponou -ko. Napr. S.s m. B /r c. Boro. 3učo. 3uj.- zo. Du^o, Frkc, Haukc, Tarzanko. S to oko, Bosko, Bovko. Ťj.ťko., pri sukách mená s koncovkou -a: As ta.. o. ba. Cifra. Výskyt ij'. sa aj h.y^gkoris'ické podoby, a to s koncovka'.. -i_; Aksi, Hari. 5'L.ndi. i.^t i a príponami -ík; Rar 'k. Puook. Djnčík. -in : P-icinc. Bcdrinc. Ha r i ;oo. -i cko : oojjooko. -^&^a: Asťaňka. - i *ka -, Rarička, -ka- Bo lká. Zorka. Zriedkavé a ojedinelé sú pri.po.oy 'trak-š. -iš: Pre mená psov sú typické pčio né aiovesné imperatívy ako žeň. Hádaj. Zah.oaj, Laj r.r I. oazsama Ko*! komáš p; dostavujúca z opyíovacej vety. Vlastné.rtená ľudí prenesené na zvieratá si ponechávajú hypokori.oti '.:.< ^ormu. Napr. s koooovkami -2* B,or '. Laco, Gusto, Fťico. í: Ľúbi, Lao_' ĽíL-ioL< Jao.či, 5uri a príponami -in: Ba o.3i o,.no. Band i ne. -e k. Frr."ek. Jodno meno sa tak môže vyskyt.o.f. o rozličnými koo-.vkami a príponami. Napr. Banda. Ba ad i, ôa.odin.. Eaadian 00' '-obne Bodro, bodrí. Bodrík.

88 87 Zoonymá patria do nárečovej slovnej zásoby a tvoria tú jej zložku, ktorá je diferencovaná podľa jednotlivých geograficky vymedzených území. Prispievajú tak k lexikálnej charakteristike príslušných nárečí. Tym, že sa pri nich uplatňujú svojské vzťahy k menám cudzieho pôvodu, i tým, že sú medzi nimi aj také slovotvorné a pomenovacie jednotky, ktoré sa nevyskytujú v apelatívnej zložke nárečovej lexiky, predstavujú zvieracie mená centr/ materiál pre skúmanie vzťahov nášho jazyka k iným, geograficky blízám jazykom, geneticky príbuzným i vzdialeným, a môžu poslúžiť i pri rekonštrukcii staršieho atavu slovnej zásoby slovenčiny. Preto si zoonymá zasluhujú pozornosť. Poznámka : Podrobná klasifikácia a celý rozsiahly materiál budú uverejnené v zborníku Agrikultúra, ktorý vydáva Poľnohospodárske múzeum v Nitre.

89 88 TOPONYMICiaf FAKT A JĽHO KARTOGRAFOVMU Rudolf Krajčovič. Před slovenskou onomastikou stoji veľmi závažná úlo.a, a to pripraviť národný atlas súčasnej i historickej toponymie, ktorý by mal byť súčasne prí3pevkomk chystanému veľdielu - Slovanskému toponymickému atlasu. Iste ^i všetci t- vědomujeme, že príprava národného atlasu s takýmto vyšším zameraním si vyžaduje veľa práce, či už práce s materiálom, alebo práce teoreticko-metodologickej povahy. Referát, kt:-- rý tu prednesieme, je_pjojxľso^_o ries^ni.e^aie^orých zái;li-. ;- ných teoretieko-metodologických otázok, ako aj pokusom o <s^?- tcgraficku Aplikáciu niektorých teoretických téz. Teoret. - y formulované tézy budeme na konci referátu ilustrovať na.; 33- tich experimentálnych mapách, ktoré sme zhotovili na topoaiomastickom pracovisku pri Katedre slovenského jazyka FFUK.-o) súčasť rezortnej úlohy s predbežným názvom - Tononymický atlas Slovenska. 1. Pod pojmom tcponymický fakt" rozumieme výsledok -oponymického pomenovacieho procesu. Topcnymický fakt kvalit&.í/tie determinovali už existenčné činitele, ktoré museli nevyhno.ie pôsqoiť ako základné.predpoklady vzniku toponymických p.oríeoovacích procesov. Medzi takéto existenčné faktory patria ; ^iovšetkým p o m e n o v a teľ- používateľ, 3alej toponymicky využitý j a z y k o v ý p r o s t r i e d o k a o b j a k t /v našom prípade osada, re3p. sídlištná jednotka/ ako cie< toponymického pomenovania. V najranejšej fáze toponymického pomenovacieho. procesá všetky tieto faktory boli najtesnejšie zviazané. Okrem ta c

90 89 pisne vymedzený pevný priesbor. Jazykový prostriedok vyo'tý toponymicky zasa svojím obsahom i formou sa viazal na ja-ykovi skutočnosť nachádzajúcu sa v dí<nom čase na istom stupoi svojho vývinu. Pravda, táto závislosť topo^'mictoy využité o jazykového prostriedku nebola uz absolútna. Totižto už - oajranejšej fáze tento toponymicky využitý jazykový prostřih iok v sebe odrážal mentalitu či psychiku pomenovateľa, event. určité atribúty objektu /napr. život v osade, jej zemep* o- situačné osobitosti a pod./. A ke3 k tomu este uvážime, o-; toponymicky využitý jazykový prostriedok sa musel viaza.a na jeden pevný bod v priestore /čo napr. neplatí o lexir - nej jednotke/, potom m8žeme konatatovať, že už v ranej fos-e toponymického pomenovacieho procesu jestvovali predpokla!^, aby toponymicky využitý jazykový prostriedok sa začal nu.-válo odlišovať /emancipovať/ od svojho pendantu v lexiku / pr. ooitári // Stitáre/. Z toho, čo sme doteraz uviedli, vyplýva, že vzťahy "atsi existenčnými faktormi, ktoré podmieňovali vznik a fixová ^e toponymických pomenovacích procssov a kvalitatívne deter ;ovali ich výsledky, boli v počiatočnej fáze veľmi zložité. Ak uvedené faktory označíme si symbclui /P - pomenovateľ-poľ.ívateľ, J - toponymicky využitý jazykový prostriedok, C -..'f<jekt-osada/, potom vzťahy medzi nimi schematicky vyjadruje tento obrazec p "^ ) ^-^o Z obrazca vidno, že vo vzťahoch medzi faktoarmi v po* - točnej fáze v rámci toponymického pomenovacieho procesu jestvovala istá hierarchia a že ústrednú dôležitosť uí od

91 90 počiatku mal toponymicky využitý jazykový prostriedok. SalSí pohyb toponymicky využitého jazykového prostriedku k toponymickému faktu určovali najmä dve okolnosti. Bol to cieľ, pre ktorý jazykový prostriedok bol vybraný, a potom to bola úzka viazanosť tohto toponymicky využitého jazykového prostriedku na vzťah pomenovateľa a objektu. Pokiaľ ide o cieľ, treba tu zdôrazniť, že jazykový prostriedok pre toponymické pomenovanie nebol vybraný s cle- Toa komunikovať v jazykovo-nocionálnom zmysle, ale v zmysle objektívnej nevyhnutnosti orientácie človeka v priestore, teda s cieľom natrvalo signalizovať prítomnosť jedného objektu /oaaďy/ proti množstvu rovnakých objektov /osád/ v tom istom priestore. V skutočnosti tu ižlo o známe logické postupy, a to alebo o individualizáciu na pozadí vseobecného, t.j. ]e identifikáciu a diferenciáciu zároveň /objekty: osady väe- I obecne, názov Dubová: osada individuálne/, alebo o individualizáciu na pozadí množiny, t.j. na pozadí množstva v blízkom priestore už jestvujúcich názvov /nazvané objekty: množina, r-ový názov Dubová: osada nazvaná individuálne/. Tu je styčný ^ed toponymických pomenovacích procesov s podobnými procesmi L antroponymii /V*. BlanárZ*. Iná závažné okolnosť, ktorá v 3alsom vývine toponymicky uzitého jazykového prostriedku spôsobila emancipáciu tohto ostriedku od jeho pendantu v lexiku, bola objektívne motivaná zmena vzťahu medzi pomenovateľom a objektom. Pôvodný novateľ napr. objektívnym generačným vývinom sa postupne nil len na používateľa názvu a objekt /osada/ sa postupne hurtiež objektívnym vývinom menila a strácala tak atribúty, Ktoré povodne motivovali výber jazykového prostriedku, Hehe základné zmeny určovali potom galáie oaudy toponymicky

92 91 využitého jazykového prostriedku. V nových podmienkach jazykový prostriedok začal strácať vlastnosti lexikálnej jedtoot-!^f i vlastnosti, ktoré odrážal, keď" ešte jestvoval tesný vzťah medzi pomenovateľom a objektom pomenovania. Takto vznikli predpoklady pre plné uplatnenie pôvodnej..komunikačnej" funkcie signalizovať prítomnosť objektu s cieľom priestorovej, re3p. aj sociálnej orientácie. Dôsledkom toho bolo, že súčasne sa zosilnila emancipácia toponymicky využitého jazykového prostriedku od jeho pendantu v lexiku a dokončil sa už skôr začatý proces - toponymizácia použitého jazykového prostriedku. /2. Pre našu problematiku je veľmi dôležitá odpoves na otázku, do akej miery sa zmeníla_^múj^fn^^t^uktúra. toponymicky využitého^jazykového prostriedku po jeho toponymizécíi. To už sme uviedli, že sa zmenila jeho štruktúra sémantická. Po zmenách, lepšie povedané po uvoľnení prvotných tes-= ných vzťahov medzi pomenovateľom a objektom, všetky morfémy rámci toponymicky využitého jazykového prostriedku strácaú pôvodný obsah. Pravda, treba tu však osobitne zdôrazniť, tieto procesy sa neuskutočňovali mechanicky ani priamoiaro. Niekedy strata obsahu síce viedla k strate pôvodnej rfematickej štruktúry toponymicky vyžitého jazykového prostriedku, inokedy však vznikla nová štruktúra, a to prehodnotením pôvodných lexikálnych morfém na nové zložky - na topomorfémy, resp. na topoforcanty. foto štruktúrne prehodcovanie pôvodného toponymicky využitého jazykového prostrieďmá niektoré osobitné črty, je systémové a intenzívne, a poaho nemožno mechanicky stotožňovať s podobnými procesmi v lexike /máme na mysli 3tratu tzv. morfematlckáho Švíku, mýlto^ dekompozíciu ap./.

93 92 Na ilustráciu uveďme si niektoré príklady. Napr. názov sto ľany /Custolen 1113/ predpokladá, že pred toponymizéíou sa toponymicky využilo apelativum kostoľane. ktoré sa íkladalo z troch morfém /koreruiej, sufixálnej a gramatickej/. toponymizácii v mi!íroštruktúre názvu nenastali podstatné sny, ibaže korenná a sufixálna morféma sa prehodnotili na va prvky: na topolexému /kostoľ-/ a na topofortnant /-any/. názve napr. Voz oka ny prehodnocovanie už nebolo také pria- )čiare. Pôvodná morfematickä štruktúra voz-o-kan/i sa preřdnotila na Vozok-any. 0 tom, že koncový formant -an^ sa skutočne chápe ako osobitná časť toponyma, možno sa presved- Hť aj experimentálnou konfrontáciou. Sledujme napr. konfrontáciu rozličných diferenčných formantov pri spoločnom základe. Kocuf" -ÍĽ3X -ice!*j konfrontácie staršej a novšej toponymie ukazujú, že diferenčné topoformanty sa museli uvedomovať ako samostatné "astí toponyma. Napr. dnešné Nadlice v 12. storočí sa zapiaotjú oko Na d la n /1113/, t. j. Xadľan-e. Vzájomný vzťah medzi využitými topoformantmi je teda takýto: -a ne /reap. -any_. -i_ci /resľ ioe/ Podobné výsledky' nám poskí'tujň aj experimentálna koí fruntáoia rovnaký oh formantov pri rozličných základoch. Napr.:

94 93 Poľ- -any "crav- -a ry *.!icnaľ- -an^. V u.edenýoh príkladoch príznakovýs prykot v 3.*.\roštruktúr^co ooponým só topolexémy /dol'-, mo fav -. mi oba ľ-, dubov-// '233-/-.. LSte si uvečme príklad s toyoforaantom -ovce. napr. názov Hrnčiarcvce /pri ÍJitre/. Názov je roku 1113 doložený vo forme "**Ornčar-^ /3rirtcha--r/. C tom niet pochýb, že pri tomto názve sa využilo e.pelatívum ňmčari. teda apelatívum s troot morfémami /<n nč-ar/i/. Po toponymizácii zo zúčastnených morfém vzniká jediný základ, ku ktorému pristupuje nový /z vý- ^ vinosrého hľadiska nekontinuitný/ topoformant -ovce.." iných prípadoch zaoa topofortnant -ovce mohol sa prehodnotiť priamo h lexikálnej morfétcy -ovoi /napr. Ivadovci ^ Ivanovce/.reap. sohol vzniknú" z dvoch prvkov./-ov+ -^e/ ap. Tak či tak, dnes koncová časť názvov -ovce sa hodnotí ako samostatný topofcr- *^ot. Aj v tomto prípade sa možno o tom presvedčiť experimentálnou konfrontáciou. Napr.: Hosť- I -ovce -ice Podobne je to aj pri konfrontácii rozličných základov. Hspo.: Ratk- -ovce Cudk- -ovce itor- -ovce TrebuS- -ovce at3.

95 94 Z našich analýz vidno, že toponymické jednotky nie sú túrne amorfné, naopak, majú charakter mikroštruktúr, ch prvky sú vo vzťahu na základe príznaku, event. nepriati príznaku. Raz ako príznak vystupuje topolexéma /doľ-, -, atichaľ-. dubov-//-any: ratk-. budk-. hor-, trebuš-// ap./, inokedy zasa topoformant /kocur-//-any. -i,ce i //-anv. -ice atd*./. Vo vbeobecnosti možno povedať, že raktúrne prvky, z ktorých sa toponymické jednotky skladajú, schopné názvy vnútri toponymie na širšom priestore diferenmt, resp. zoskupovať do väčších celkov. Z tohto poznatku lýva závažné konštatovanie, že toponymia ako celok je ypologizovateľná, pričom za typologické zentanty možno zvoliť jeden z prvkov mikroštruktúry toickej jednotky /napr. -ang, -ovce ap./.y slovanskej i ^venskej toponymii najviac frekventuj ú koncové topoforma,na preto sa najsaste^sie práve tieto formanty volia za tvlagické reprezentanty. Na základe kvalitatívneho, t.j. na základe stupňa topor<dzácie pôvodných sufixálnych morfém možno vyčleniť v sloj toponymii /na mysli máme názvy osád/ y zásade dve sapiny takýchto typologizovateľných topoformantov: T.. 3kupinu formantov úplne toponymizoyaných, t.j. takých ptov, ktoré u! nemajú pendant v jazyku. Také napr. sú, -Ace. -any, -ince, -no a i. 2. Skupinu formantov síce toponymizovaných, ale ktorá_ma^. svoj morfematický pendant v jazyku. Také sú napr. -ov, -in, *ie) *ovec. -pvá. -ové. -ie at3.!b základe kvantitatívnom, t.j. na základe výskytu /frek- )<ncie/ možno typy vcelku rozdeliť do dvoch skupin, a to

96 95 a/ na makrotypy, t.j. typologiokj,.o názvy, ktorých úhrnný počet vykazuje trojmiestne číslo /teda nať 3-CO - n/, b/ na mikrotypy, tij. názvy síce typologický rovnako vyčlenené, no ich súhrnný počet vykazuje číslo dvojmiestne /teda od 10 do 100/. nélnym počtom výskytu /l - 10/, pravda, s tým, že sa musí dobre uvážiť, či ich priestorový výskyt je mapovateľný. Z toho, čo sme doteraz uviedli, vyplýva, že toponymia, t.j. súhrn názvov v istom priestore, nie je obyčajným amorfm súhrnom, ako sa to na prvý pohľad zdá, ale že je súhrnom pologlcky vyčleniteľných štruktúr, ktoré v istom čase a istom priestore žijú vedľa seba a slúžia spoločností. 'Priestorové aplikácia týchto štruktúr prezrádza ich základnú vlastnosť, totiž že nejde o štruktúry, ktoré by vyúsťovali do symetrií, ale o Štruktúry skôr entropickej povahy dokonca s vymedziteľným epicentrom, resp. hustejším alebo red- Eím rozsevom. Takto sa dostávame pre našu tému k najzávažnejšiemu poznatku, že totiž priestorová aplikácia týchto štruktúr jemapovateľná- Ke3že tieto toponymické štruktúry sa združujú na základe homogénnych /totožných/ prvkov }fči už topoformantov alebo topolexém/ zo zorného uhla celej toponymie tieto štruktúry v podstate majú charakter vrstiev, plexne, t.j. treba sk3r hovoriť o stratigrafii, či stratifickej analýze /St. Rospond/ ako o analýze individuálnych vov. Z toho pre kartografovanie vyplýva, že ak má byť mávanie adekvátne predmetu, potrebné je mapovať celé toponyické vrstvy, t.j. celé relatívne uzavreté toponymické struk-

97 96 úry, resp. ich časť, pravda, časť vyčleniteľnú pevným kriériom. V tomto vidíme základný rozdiel mapovania toponymicých faktov a faktov dialektologických /tu sa mapuje viacenej pravidelný rozsev javu v priestore, a preto možno si oliť reprezentanty javu, event. možno si zvoliť len istú ieť nositeľov javu/. Z teoretických téz, ktoré sme vyššie formulovali, vyplý- *jú niektoré všeobecné zásady, ktoré možno uplatniť pri karcgrcfickej projekcii Toponymického atlasu Slovenska. Predoléetkým je potrebné dbať na to, aby mapa čo najobjektívnejšie chycovala toponymické fakty a súčasne aby tieto fakty nebolen amorfným súhrnom, ale aby odrážali štruktúry vyčlenené vnakými topoformantami, resp. inými pevnými kritériami. Baj je užitočné mapovať výsledky rozličných konfrontácií, napr, nfrontácie areálov výskytu makrotypov a mikrotypov, konfroncie priestorového výskytu úplne toponymizovaných a neúplné ponymizovaných formantov atá*. Okrem konfrontačných topony- ^Lckých ktitérií možno použiť aj iné konfrontačné kritériá, Upr, kritérium zemepisno-morfologické, historicko-sídlištné tí. Ako vidno, naša kartografická projekcia Toponymického tlasu Slovenska ráta so širším druhom máp. Popri mapách zobazujúcich priestorovú aplikáciu jednotlivých topenýmických ^ruktúr budú sa projektovať aj mapy konfrontačné, resp. syn- Btické, pričom, pravda, mapy toponymické budú stáť v centre projekcie. Kartografické informácie budú okrem topoglos tlmoiť aj iné geometrické symboly, šrafy, resp. rozličné štatistické výpočty ap. V druhej čaati autor ilustroval svoje tézy mapami. Entro- 9.ckú povahu toponymických štruktúr aplikovaných do priestoru lustroval na rozseve makrotypu -anv. Z mapy jednoznačne vy-

98 97 svitlo, že tento makrotyp má epicentra na západnom a východnom Slovensku.. Jplne analogické rozsevy predstavovali aj mapy s makrotypmi -ovce a -ice. Pre oblasť stredoslovenskú akotypické sa javia iba makrotypy netoponymizované /napr., -ica/. resp. mikrotypy /napr. -no/. Z konfrontačných máp autor komentoval mapy s topoglosami -any. -ovce a -j. c e a mapu slovanského osídlenia z storočia. Na.seba upútala skutočnosť, že areály toponymizovaných makrotypov s areálom tohto mladšieho slovanského osídlenia Slovenska sa takmer zhodujú. J. H o r a c k ý : Je pozoruhodné, že doc. Krajčovič chápe meno ako znak temer zhodne s tým, čo som sa.pokúšal naznačiť po referáte doc. Blanára. Treba len jeho schému nakresliť ako znakový trojuholník a venovať väčšiu pozornosť jeho fungovaniu. Ťažko však súhlasiť s názorom, že takéto znaky nemajú funkciu v komunikačnom procese. Treba odlišovať priamu komunikáciu medzi dvoma partnermi a teda komunikačný reťazec vo vlastnom slova zmysle - a takú komunikáciu, v ktorej ide o pozorovanie alebo diagnostikovanie. Tu ide o pozorovacie alebo diagnostické komunikačná reťazce. Práve v takýchto reťazcoch fungujú miestne názvy Doc. Krajčovič hovoril obrazne o hviezdnej entropii pri posudzovaní máp. Na meranie hustoty alebo rozptylu znakov na mape by však bolo zaiste možné a účelné využiť aj mieru entropie známu z teorie informácie.. R. š r á m e k : To, co nazval kel. Krajčovič toponymickým epicentrem, pojmenoval jsem / v přednášce proslovené v říjnu 1967 na výročním zasedáni skupiny pro reliktová slova a onomastiku Slavistického institutu Německé akademie věd v Berlíně/ t o p o nymickým jádrem. Krajčovičúv termín, jakokoli

99 9S asociuje vojenské představy, je však výhodnější, protože včleňuje do sebe i dynamiku vývoje. Studium toponymickych jader pokládám za důležité nejen z dúvodú kartografických /rozšíření jistých typů, vztah k odpovídajícím areálům archeologiokým, demografickým atd./, nýbrž především z dúvodú teoretických /slovotvorná vybavenost jisté toponymie, početnost a frekvence typů/: v toponymickém jádru dochází k napětí mezi vyčerpanými starými, pro daný jazyk řekneme základními, výchozími pojmenováváními možnostmi a potřebou pojmenováni nových. Hapetí se v toponymii odráží vznikem nových topoformantú, zánikem starých, změnou produktivity, přeskupením jejich vzájemného poměru, přehodnocením jejich původních významd /o některých z těchto případů mluvil např. 1. Lutterer/ atd. Toponymické jádro se podle našeho míněni stává materiálovým východiskem při stanovení typičnosti topony- *ie daného jazykového celku, proto by mělo být také východiskem při práci na slovanské onomastické gramatice, na jejíž potřebu upozornili nedávno-e. Eichler, M. Karas /viz sb. Slavica Pragensia VIII, 1966/. Při kartografování topot.ymú musíme zachytit materiál v početní úplnosti, což je dáno 3aaotnou povahou toponym jako propriální kategorie jmen, při níž vztah objekt - jméno je jedinečný, kdežto u apelativ obecný, pojmový /proto tam aožno mapovat typy, třídy/. Výběr mapovatelného toponymického typu jen s pomocí jeho zastupujícího reprezentantu je krajně riskantní: získáme sice přehled /statistický/ o frekvenci a produktivitě, obraz zeměpisného areálu však bude značně zkreslen ne-11 zatemněn, což pri chápání onomastiky jako komplexní disciplíny nelze připustit. Z hlediska kartografování je také třeba věnovat více pozornosti nejen koncovým topoformantúm, nýbrž i analýze základů /např. SohuňiceX Bohuslavice/ a substitučnímu vývoji jména /např. jm. Kokin. o kterém mluvil S. Mazúr: při rekonstrukci historické podoby je třeba uvažovat též o možnosti Kck-vn.ia v6s6. kterážto podoba se nám zdá pravděpodobnější, protože poses. -ín by vedlo k podobě *Kočín. Substituce -yňa ^ -in musela.by být v dokladech vyšetřena. V každém případě však by -yňa bylo skvělým dokladem tohoto posesívního sufixu pro východoslo-

100 99 venoký prostor, odkud jinak doložen není/. V rámci jednoho jazykového celku lze objevit nókolik toponymických jader v závislosti r.a geograf iokýoh podmínkách starých sídelních areálů. Topooymioká vybavenost těchto jader však je přibližně stejr-á. J. ^atejíík: Při určení chronologie niektorých sufixov miestnych aien /-any. -no. -ovce/ sa mi asociovala přípona -ovo, ktorá je produktívna vo viacerých názvoch lokalít vo východnom Novohrade /Brf zovc. Hra t o o. Koli novo. ^'1 ádzovc. Váľkovo. Zelenovo/ a ktorá pravdepodobne badc v r.ejokom vzťahu s uvádzanými príponami, pretože sa vyskytujú popr.' sebe na historicky kompaktnom teritoriu sufixy -no. -ovc; /ZJatno. chot. Brložno. Rudno. Hra.1r.o - Tomášomo&, Pa- JzovM, Raoovce. Želiezovce ap./.

101 ICO X. H a j t á n : /Ku kartografovaniu mikrotoponymie./ Pri súpise slovenskej mikrotoponymie, ktorý sa uskutočňuje od roku 1966, sa dosiaľ vyplnilo do 1200 dotaznííkov, získal sa teda.mikrotoponymický materiál takmer z polovice slovenského územia. Po jeho predbežnom zhodnotení sa ukazuje, že po ukončení súpisu z celého územia Slovenska, po vybudovaní kartoték a vyhotovenípracovných máp by bolo vari najprimeranejšie spracovať slovenské chotárne názvy jazykovozemepisnou metodou v Atlase slovenskej mikrotoponymie, ktorý by mohol byť prípadne osobitnou súčasťou Atlasu slor venského jazyka alebo chystaného Slovenského toponomastického atlasu. V komentárovej časti by mohol byť atlas dopi- \ nený slovníkom alebo slovníkmi lexém a koreňových i odvodzo-' vacích morfém, aby sa zachytilo celé bohatstvo obsiahnuté v slovenských chotárnych názvoch.... Jazykovozemepisné zobrazenie slovenskej mikrotoponymie môže hádam najnázornejäie ukázať rozloženie jednotlivých javov a typov na slovenskom jazykovom území. Na mapách možno zobraziť lexikálnu /hádam aj sémantickú/, sloiřtvornú i hláskovú diferencovanosť a areály jednotlivých názvov a slovotvorných! Štruktúrnych typov. -.- Mikrotoponymá majú spomedzi vlastných mien pomerne najbližšie k apelatívnej slovnej zásobe, možno k nim v podstate pristupovať ako k inému nárečovému materiálu, ale nevyhnutne treba prizerať aj na ich osobitnosti. ]. -Výskyt istých mikrotoponým i typov môže závisieť aj od členitosti terénu, od podnebia, od kvality pôdy, od sociálpych a spoločenských pomerov obyvateľstva v minulosti a od rozličných iných, okolností. Z toho vyplýva, že pri jazykovozemepisnom spracúvaní by bolo treba vychádzať z úplnej siete; redukovaná sieť bodov, výber obcí - reprezentantov /ako napr. v Atlase slovenského jazyka/ nemôže prichádzať do úvahy. Dve

102 101 obce ležiace vedľa seba /.iedna v doline - dru^á vyššie, jedna staroia - druoá mladšia/' môžu mať úolná iný inventár i výstavbu mikrotoponymie, IPr! Ľrekventova.jých javoch a typoch možno v konečoom spracovaní použiť vzhľadom na mierku mapy istú sieť, v ktorej by však pri zobrazení symbolovoa metódou tvoril jednotku väčší administratívny sflok, povedzme okres podľa stavu do roku 1960, pričom by sa veľkosťou značky mohla vyjadriť frekvencia javu. Možno uvažovať aj o monografickom spracovaní slovenskej mikrotoponymie s použitím metódy jazykového zemepisu. Bola by to rozsiahla základná príručka o slovenských chotárnych, názvoch, o ich významovej i štruktúrnej výstavbe. Možné je i prosté vydanie zozbieraného materiálu vcelku alebo po častiach, napr. podľa krajov alabo podľa hisi-orických sto]íc. Súpisovom akciou zozbierané slovenské chotárne názvy, aj ked* ich úplnosť bude len relatívna, huciú predstavovať veľké hodnoty. Primerane spracované a sprístupnené budú tvoriť významně pramenné dielo nielen pre 3^13*.?. výskumné práce z oblasti dejín jazyka.-a hiotoriokej dialektol.ogie, alf aj pre mnohé próoe z historie, historickej geografie a etnografie a budú jedným zo základných prameňov pri výskume slovenských a slovanských, zemepisných o.ázvov. Poznámka : Pórov. M. Maj tán, Príspevok k výskumu slovenskej mikr... toponyjnie, JČ* XIX, 1968 /v tlači/.

103 102 K VÝVOJI JLOVOTVCIHÝCH IYPU SLOVANSKÝCH hďjtuirh JĽEN /teze/^ Ivan L u t t e r e r Není mezi námi dosud jednoty v tom, zdali slovctvorná struktura toponym představuje zcela specifický systém, nebo zda je jenom paralelou k slovotvorné struktuře apelativ. Názory se v podstatě shodují v tom, že toponymické sofixy sr' -e vzešly ze sufixú apelativních, že se vsak od nich postupem doby odlišily /Karas, Krajčovič, šmilauer aj./. Vázanost oiponymických přípon r.a jejich základy je v synchronním piáno, značně oslabena, ale plně se uplatňuje v plánu diachroiurí.. V dávných dobách, kdy základní siť slovanských sídel teprv^ vznikala a kdy se tvořily prvn. místní názvy, záleželo už:í '..í té či oné přopony na povaze základu; napr, p^!ponoo. -ov s.; tvořila toponyma dek'it^oe o-kmeauvé /o_p_a_t - Opf=;'*ov. 3b uč - Zbodor/. příponou -in pak toponyma dekliriace a-kmenové, a &o jak femi*%ina /Teta -- Te_tín/, tak i maokulina /Kojata - Kojetín/. Později přestává byt krrtérieia..ro užití určitého derivačního prostředku povaha zák adniho fcrmanon, a stává se jím povaha označovaného zeměfisrého oojektn /napr. přípona -sko carakterizuje mnohdy měna osad obnovených na kstastru osad kdysi zaniklých - srov. 13:0.**! a k i.3^3, který po zpustn.í v ló. stol. byl rozději obr.o -e... poj názvem 'Dubeoko/. Tendsoce dávat jmánúm sifixy prízna^.ié ^ro jména určitého- sídeirě- :eoiěpisného řádu. projevuje se někíy také tím, íe jména některých csad, povýšených, na sídlo pa.iotyi, opatatví nebo na místečko, přešla časem k.jinému slovotvornému modele, který sou

104 103 strukturou odpovídal jménům lokalit řádově vyšších. Na českém jazykovém území jsou toho dokladem přechody některých místních jmen s příponou -ovice k příponě -ov /srov. Prostě-.10v od 1213 za Prostě.iovice. Tišnov od 1368 za Tišnovice apod./. Strukturní osamostatňování toponymie spočívalo v postupném nahrazování adjektivních slovotvorných modelů, původně přívlastků k obecným jménům zeměpisných objektů /např. Boleslav.i 6 crad7. Hrabačov dvoř. Chluatina v6s6. Sěmtin dvór/, novými modely substantivními /Boleslav. Hrabačov. Chlustina. Semtín/. Sbližováni toponym adjektivního původu se substantivy vedlo někdy ke změnám nejen v jejich gramatických vlastnostech /např. změna rodu apod./, ale i v slovotvorbě /např. proměna posesívníeh adj. přípon v přípony substantívni se projevila ve změně samohláskové kvantity - dlouhé -oy_ se zkrátilo v -ov. kdežto krátké -in se zdloužilo v -ín/. Poznámka : ^ Příspěvek bude v plném znění publikován německy v Zeitschrift fůr Slawistik.

105 :04 MRTAF03A A ÍCPOrainZACĽ V TCPCXC:.^STICKn TĽP.m:?CLOGII Frar.tišok C u ř í n V dosavadní toponomastické literatuře, ' to u nás i u ] jiných 31ovonú /a tak^ u Neo'ovo^ú/ se př* *'o-borech traťových jmen a oas'o o/ootr i ;.* oo^ oreor. j.t.en místní.l vychází z domněle jasnět dělen*' '.T:-o ra pr-'p.ó ooj-ce.oování /např. vrch, ho**a, kop^ -, r ^&. J ;-, st ^-énkf* a.,.uo*?oef. otruha ttpod./ana pojmencá. ^ prirr,^<-or.^.. bu3 cetao.cké /.--o.-ř. po- [ dle dosavadních výktudť Ne-ky 3 o ke ra. 'ilovo. ^^.'--a. "OQT.le. Ihuohle apod./, oe; :: metonya:'cká /např. Přj.T. Ľho;.. orána. ) čsrnava atd./. Podí^áme-l **e všok na toto děleo! bl'že, zjistíme brzy, ž<* 'raníce - zi jednot t-.vý*r*. skupinám nejsou vůbec jaso.-. a pokud, tu irar.^ce -x:st^jí, že čas--, lež' jinde, než s<^ obyčejně mys'í. Xo"er jíook: troné jména pokládaná za **r-taf*;-':<.cko o -et oymioká /r; vzc'ki.' tratového neho místního Jn^oc meta^ori.ké?.* pods tě nobyla, nýbrž měla svůj vlast ^ + -ponyt.:oký e-oý v'' ^T". T?r.a.-.t é, žo u takových sloo 'r'l.o.i ocjm*** -rá*í/ ĽťtaCcc. nejde nebo nemůže jit. ^O'^^oT'-^ V"0.k /", v ktert' i!? bylu metafora pociťována ieotě jí-ko ž:vá v k*o*-*é d.bě,,ako l.-xikaiizovaná, na kterém.e i se ^ro e <^ ' rozšířil'* a jako mé místo v toponymické te-o-iologii. '"eoo* je což.-c -/o... že mnohé metafory jso.- mi staré, u': -. praslovonské, oooo aspoň společné prt íjii-.'ik sj.o*.'0..i.oitý.o- jazyků, a [onoaé dokonca mají

106 105 -aarelely v jiných jazycích indoevropskýeh nebo i neindoapskýeh. Někdy je dokonce možno mluvit o obecných shodách, založených na primitivním chápáni přírody a člověkova míata v ni. Už v nejatapáím období šlo často o lexikalizaei meta-*- for a o vznik a osamostatnění dalšího, nového významu alov, T tomto případě o osamostatněni významu toponymického. Proto tento jev pojmenovávám toponymizaei lexikálních /a někdy *ai i alo tvornýeh/ prostředků. Př klady osvatli, oč jde. Místní jména Kobylí H^Lava, Hlavačko. Hla^anee^ Hlavná atd. vykládá Ant. Profous všude ze základu hlag- /ísi^^a s^e jednou spojuje původní význam jména s adjektiva* hlavní /Hlavná/? podruhé s kopcem Hlavice, jindy a osobním jmánem Hlávka apod. Slovanská toponomastika, zvláště jižní, vsak zná tento základ i ve jménech hor a pramenů. V srboeharvátštině je slovo g^aya orografickým a hyd= rografi kým terminem od nejstarších dob, v bulharské toponymii je tomu rovněž tak, v slovinštině je doložen především význam hora. Obojí význam /hora i pramen/ je však doložen i v jiných jazyeíeh indoevropskýeh. Tak např. už v latině slovo caput znamenalo hlavu i kopec i pramen /srov. Georgie ovo Spatná PanefS *- <H-gYn=83mm ^ ^MSASS^/^ oboji význam je i v rumúnstiaěo ve francouzštině je doložen jen význam hora, nemecké Hgug^ má už od 8. století obojí výsnam, atpod. Podle slovníku Muá&aajevovýeh /.226/ je obdoba i v burjatskám a mongolském tolgoj, jež doslova znamená hlavu, ale 0- znaóuje vrchol okrouhlé hory /podobně v němčině..rundě Bera=hôhe"/. Je otázka, zda lze s některým z těchto významů počítat

107 106 i na ostatních slovanských územích, především ovšem u nás. K takovému zjištění však nestačí omezený počet místních jmen. Jak jsme napsal už pro liblickou konferenci, je se třeba opřít o průzkum jmen traťových, a to o rozsáhlejší výzkum plošný, jehož výsledky se zprocují metodou jazykově zeměpisnou. Zpracování ukazuje aspoň pro Cechy, že se musí počítat i tu s významem kopec, svah, vyvýšenina, zvláště okrouhlá, ale že nelze předpokládat význam pramen. Je tedy v Cechách obdobná situace jako v toponymii slovinské. Tento vztaj jisté není náhodný s jako jiné jevy může svědčit o nějakých dávnych!ieh vztazích. Nemůžeme zatím mnoho říci o území polském a ruském. V Polsku se místní a traťová jména tvořená od zakladu golva vyskytuji, ale nezdá se jich mnoho. Soupisy místních s pomístních jmen, jež v Polsku pro služební potřebu vydává Komisjs ustslsnia nszw miejscowošci i obiektow fizjograficznych pri Radě ministrů, uvádějí jména tohoto typu velmi zřídka. Naproti tomu lužická i polabská oblast a významem kopec počítá. Je s ním třeba počítat i pro Slovensko, jak ukazuje J. Stanislav.-* V Cechách můžeme se základem aoiya ve významu kopec spojit tedy i místní jména Hlaveň. Hlavonec, Hlavná, ba i Trhlavy. Všude je při vykladu ovšem třeba jít do terénu a zjibtovat situaci přímo na místě. Z čeho mdžeme usuzovat na toponymizaei tohoto termínu i termínů jiných? Zaprvé z nápadných a častých shod nejen mezi jazyky slovanskými, ale i mezi jazyky dalšími. Protože místní jména od tohoto základu jsou poměrně častá a hlavné stará, nemohlo už v nejstarším období jít v takových případech o aktuální metaforu, nýbrž o samostatný význam slova. Svědči o tom také množství odvozenin, jež zjišťujeme vzlášťe

108 107 ve jménech traťových. Dále pro toponymizaei svědči nářečni stav odvozenin i významů, jejich nestejné rozšíření a také výzanmové obměny a posuny v nářečích nebo v jednotlivých jazycieh. Takové vývojové jevy ukazují na samostatnost slova ve významu toponymickém. Řekli jsme vpředu, že také záleží na místě, funkci slova v systému /zpravidla dílčím/ toponymické terminologie. Velmi pravděpodobně nemusí vždy jít o terminologizace už indoevropské nsbo praslovanské, ale k terminologizaci může docházet na užším území, na územi jednoho národa, a někdy snad i na územi jednoho nářečí. Zkoumáme-li například slova pro označeni terénních útvarů /patří sem i hlava/, narazíme na skupinu jmen vycházejících z terminologie tkalcovské. Na některá upozornil už V*. Machek v recenzi Schútzovy knihy v Lingua Posna= niensis 7, Bezpečně vylo zijštěno, že toponymicky význam mají odedávna slova greben6 a b6rdo. a to ve všech slovanských jazycích. Územně omezený význam má slovo bidlo, doložené jen u jižních Slovanů,iako bilo ve významu horský hřeben, a podle $chg3%e i půvoůni^braalo.^abbgehapmataky přešlo * Bergsenke. K tomu j* možno -přiřadit i Amáno kloh7..^e ž má původní význam chomáč, chuchvalec, je doloženo především v jménech traťových. Vyjdeme-li pak od původního významu slova klob7, můžeme sem přiřadit i slova jen česká nebo čeeká a slovenská, jako ^hoaj^ z ChomTa * chuchvalec /vaa u Radnice na Plzeňsku/. Slovo je doloženo v slovenštině, do niž podle Maehka mohlo přejít z polštiny. Je-li však zachováno i v češtině, jde zřejmě i v slovenštině o slovo domácí. Konečně je sem možno přiřadit i jméno Chuchle a odvozeniny, mající původně také význam chomáč /chuchel/. Toto slovo je podle slovníků jen české.

109 1C8 Toponymicky výzkum na slovanském území v3ak možná ukáže,.. 4 že slovo původně jen české nebylo. Podobna zkoumá.í rá výzoam nejen pro poznání staré s l- vanské slovní zásoby a pro toponomstiku, ale prcstředkovaně také pro jiné vědní obory, zvláště pro hog^crii. Scudíme-li totiž na minulý stav jen podle současného významu slov, můžeme dojít ke klamným závěrům. Je nnpř. známo, žs slovo mog-/la mělo původně význam kopec, vrch, hromada apod. a že se v některých o,azycioh teprve později jehc vyznám oužoval oa hromadu, kopec atd. navršené při pohřbu. P.-oto také např. A. Profou*- správně vykládá jména Uohelka. Mohelně, Mohe^oire. Mohelno podle terénních útvarů a nikoli podle pchřebišt a hrobových moh-1. Ne tak jarr.á je však doposud situace u jmen tvořených ze základu Ärob-,Krobce. Hrooy. Hrob i ča nv. Hrobice. Hrobka, Hrob či ce apo^./. Jména Hrobce a Hroby vykládá A. Profous jednoznačne z významu Graben, :*epulcrua /I, s. 689/. Jen u jména Hrob i čany připomíná také staročeské hrob*, r.r -bicě ve významu hromada, vršek, hrobka. Vycházíme-li ovsem z významu Q"aben, sepulcrjm, musíme vždy mysli, na stsré o- sídlení, na staré pohřeb*stě, popřípadě i na kootinuitu o- sídlení od dávných dob; vždyt např. roudnické Krobce máji nejstarsí doklad k roku lllý /v podezřelé listině z 13. století/. Přibereme-li k mí3tníra jménem ještě velni hojná -méjoa traťová toh to typu, mu.,e^.i bjchcn pro starou dobu předpokládat relativně velmi husté osídlení země a podivuhodnou zachovalost těcho starých hrobů n.bo povědomí o nich po několik set let. To je sotva možné. Je tedy třeba myslit na výklady a významy jiné. Připomnělo jpme už vpředu Profousovu zmínku o staročeském slovu hrobě. VI. šmilaoer pak v Dodatcích /s. 179/ cituje ze Sedláčka pro slovo hrob i význam val ná-

110 109! syp. Vezmeme-li v úvahu ještě slovo hrohka, velai rozšířené! v traťových jménech, budeme nakloněni daleko častěji spojo- ] vat i místní a traťová jména tvořená od tohoto základ:* s významem hromada, kopec, pahorek ap^d. Btdeme je tedy vykládat podobně jako jména tvořená od základu moayl--. Bu- 5 déme také opatrnější i v závěrto- historických.' Určit dobu a způsob topony^tizace u těchto slov je ovšem obtížné. Slovo mohyla je samo nejasné, slovo hr-***-?*uvisí se slovesem hrabati. Zpravidla /např.. i ot Ma.ohka/ se vykládá jako jáma nebo jamka vyhrabaná /vykopaná/ pro p:-:'statky zemřelého. Vezmeme-li však v úvahu proces tuponym'saod, o němž jsme ve stručnosti mluvili, bodeme vykmdat s^ovc hrob jako původní označení pro hromadu, mohylu navršenou nad pozůstatky, nikoli jako jámu. Odpovídá to také lépe historickému vývoji od pohřbívání žehem k pohřbívání do :.emě při príchodu krestanství. Ze stručného výkladu doufám vyplývají aspoň tyto záběry: a/ Je třeba spojovat studium jmen místních se studiem jmen pomístních. b/ Daleko ňasteji musíme předpokládat toponymizaei termínů, přenášení významů, lěxikalizací. metafor apod. než dos.td. c/' Studium se neobejde bez rozsáhlého materiál.i dobře sebraného a zmapovaného. Pomoc metody jazykově zeměpisné je tu neocenitelná. d/ Jedním z r.ejdů.e&itčjší'-h předpokladů úspěšného studia těchto problémů je soupis traťových ;. místních jme o. a národní soubory zemepisné a jiné terminologie potřebná pro výklady místních jmen /slovníky/.

111 110 Poznámky: VI. Oeorgiev, B71garaka etimologija i onomastika, Sofija 1960, 62. j ** Zpravodaj Miatopisné komise ČSAV, VII, 1966, *- J. Stanislav, Slovenský juh v stredoveku I, 194B, 115, 145, 156 aj. * Podrobne o jménech tvořených od základu gclva. choml'a. chuchel aj^ pisi v knize Studie z historická dialektologie a toponomastiky 5ech, Praha, ped. fak. UK, 1967; stručněji též v článku Význam základu klobo v míatnich jménech, Studia j$zykoznawcze poáwiscone prof. dr. St. Rospondowi, ďrocíaw 1966, " Podrobnější výklad o těchto a jiných jménech ponechávam do jiných souvislosti.

112 111 Dí^JNUTIVNÍ.-ĽDCCľ ^0A./3K0SbEZJKÍCH MÍSIíďcii^...J..' Rudolf Šráme k 1. '.-' toponymické soustavě danéiio jazykového nebo..oografického celku zaujímají deminutivní /zdrobněíé/ podob;, o.ístních jmen zvláštní sísto. Valnou většinou je jejich oľ.ití a rozšírení závislé no výskytu, produktivnosti.^.-;.'.o, sty/orném typu podob nezdrobnělých, s nimi.; tvoří obv^.,;le.i.-ojloi /if!odřice - iíodřičky/, zčíď.;.akdy též trojici Zairov - Jírovec - síroví če k, Lukov - Ljokove_c - Lukpveček/. V z ta n..odo...,:m.ivnost - dec.inutivnoot můoe být vyvolán bu3 hinaritoa - mého pojmenovávaného objektu, coš je případ nejčastější.'/sile vsi X založena později ves X, napo, Drslavjce // DrslavifUsv/, ii.h)o jo doidnutivní poáoba jména v rámci jednoho o téhož objektu. vyvo].áo-< změnou joho onoma.,i..ickýoh chaoaktoplsti, cháp..ných přlro!'. ně v nejširším slova smyslu /půvoaní.o-lost o- nady, úbyte.byvatelstva, po..lupné zmeny ve volí ;o. ti osady z různých dů odů, zánik osady, poatupné 2,vět..ov.'..i. o,.olních osad atd./. 7 prvním prípade vai.upuje do vzájomného vz'.ahu -dvojice pojmenování /podoba nezorobnelá - zdrobnělá./ o dvojicí pojmenovávaných objektů, v.louhem pří.iadě jo fv.ijcc /zřídkakdy trojice/ pojmenování vázána pouze na jc;ion ob jo t. Z hlediska pojmenovávaoího postupu, jehož výolchkem je deminutivní podooa místního juéna, je třeba věnovat pozornost nejen krajním bodům, tj. podobám nezdrobnělým na jedné a jejich zdrobn*lým protějškům na druhé straně, nvbrž přede-

113 112 vším vlastnímu deminutivizačnímu procesu. V něm totiž můžeme sledovat jak průběh zdrobňovacích změn konkrétního jména, tak - v rámei širokého materiálového východiska - i vytváření celkové soustavy formálních deminutiviaačních prostředků, jejich funkční uplatnění ^ zaradení do toóonymie daného jazykového nebo geografického celku. V toponymické soustavě mají zdrobněíé podoby místních jmen různou funkci. Jejich hlavní úlohou je označovat malost sídelního objektu, a to malost původní i nabytou během historického vývoje. Analýza moravskoslezského toponymického materiálu ukázala, že případů, kdy se deminutivní podoba jména vyskytuje u osad s historicky doloženou původní malostí, je málo; jisté je to jen u paralelních osad typu Drslavice // Prslavičky, které územně bezprostředně souvisí a tvoří časově nepopiratelnou posloupnost, často historicky přesně v dokladech doloženou. Převážná většina deminutivních jmen patří osadám, které se teprve během jejich vlastního historického vývoje ataly malými, a to bu3 postupným zmenšováním jejich velikosti nebo počtu obyvatelstva, nebo srovnáním s okolními osadami, narůstajícími územně, lidnatostí nebo významem. Srovnání může proběhnout i na dálku" se stejnojmennými osadami, s nimiž však srovnávaná lokalita není v žádném vztahu zakladatelském nebo majetnickém /několikeré Biskupice, několikeré Popoviee, Němčíce atd.,/. I postupné zmenšování konkrétní osady je někdy determinováno s nezmenšujícími se o- sadami okolními, jejichž jména však s deminutivním jménem nejsou v žádném etymologickém vztahu /např. Žerůtky na Kunštátsku/. Za zvláštní případ zmenšení osady pokládáme její zrušení, zaniknutí; mohli bychom tu mluvit o totálním zmenšení.

114 113 Onomasioiogieká motivace zdrobnelín v jejich základní funkci vychází tedy ae zdůraznění malosti.sídelního objektu /event. jeho totální malosti - zaniknutí/. Druhou významnou funkci deminutivních jmen je rozlišo** yat jménem dvě nebo více oaaŕt., z nichž jedna je starší a poskytuje druhým své jméně jakožto etymologické východisko deminutivizaee; osady jsou obvykle místa vzájemné sousedící nebo ne příliš vzdálena ž Prs lavice - sousední DrslaviSky, Čechoviee - sousední ČechAvky. Ujčov - sousední Ujčdvek. Se zvláštním uplatnením rozlišovací funkce se setkáváme při srovnávání víee stejnojmenných osad na dálku", jejichž společným znakem, vyvolávajícím potřebu diferenciace, je stejnojmennost, přičemž historické, sídelní nebo územní charakteristiky vzájemně nijak nesouvisí. Je nepochybné, že k diferenciaci *.ňa dálku." došlo až tehdy, kdy shoda v pojmenování začala být na prekážku identifikaci, napr. při vetší známosti lokality,, k zamezení záměny, zejm. pak v souvislosti s prvními soupisy místních jmen. Onomasioiogieká motivace vychází v zásadě.opět z pojmu malosti, je však rozšířena o diferenční zřetel. Jak vidět, mohou deminutiva jakožto jazykový, toponymicky fakt vzniknout až za vhodných okolností, vyvolaných mimojazykovou skutečností tvořících širší onomastickou charakteristiku pojmenovávaného objektu. 2. Rozbor deminutivních jmen a demínutivizačních procesů přispívá k podrobnějšímu poznání toponymické soustavy daného jazykového nebo geografického celku. Zjišíuje, že 1/ formální, jazyková stránka procesu deminutivizace je mnohem úžeji vázána na slovotvorné možnosti lexikálního systému

115 114 mateřského jazyka, který ji také svými zákonitostmi omezuje a určuje, neboť poskytuje hláskový a slovotvorný repertoár /napr. ke jm. Hnile c by čes. deminutivum znelo Hni leče k. slov. však Hnilček. Hnilčik: v čes. Bítovec je -ovec složeno z poses. -ov a deminut. -go,. ve slezském Bílovec je príp. -ovec posesívní /; 2/ deminutivní podoby jmen stojí v celkové toponymické struktuře až v druhém plánu systémových prvkd, protože vycházejí z existence podob nezdrobnělých /i tam, kde nezdrobnělé podoby v dokladech doloženy nejsou - o tom viz déle/; 3/ zákonitosti charakterizující deminutivizační procesy poskytují několikerou, toponymickému systému neodporující možnost výkladu těch dnešních deminutiv, jejichž nezdrobnělé východisko není doloženo /MJ Střílkv možno vyložit jen z OJ Střílek, tak deminutivizací ze Střelíce analog, podle doloženého typu Sudorněřiče - Sudomírkv/. Vzniká tak řada deminutiv, která potenciálně obsahují své nedeminutivizované předlohy, jejichž existence není sice doložena a nemusí být také zaručena, ale jejichž předpoklad je třeba při výkladu jména a studiu toponymie vzít v úvahu. 4/ Jak známo, malé osady vznikaly a rychle zanikaly v prostorách s intenzívní kolonizační činností. Deminutiva mohou být tak důležitým svědkem stupně intenzity kolonizačního podnikání a směru jeho rozšiřování. II Analýza poměru deminutivníeh místních jmen k celkové toponymii ukázala při pokusu o jejich utříděni, že kriterium pdvodnosti /primárnosti/ a nepúvodnosti /sekundárnosti/

116 115 výskytu, které by vycházelo jen z časové posloupnosti nezdrobnělých a zdrobnělých jmen, bylo by ve své jednostrannosti užitečné jen potud, pokud bychom sledovali formální stránku zdrobnělých jmen a její frekvenci v časových nebo zeměpisných relacích. Výsledný obraz takového tříděni by interpretoval deminutiva jakožto formálne hotové, neměnné, ukončené, izolované pojmenování /Albrechtice/Albrechticky/. Systémové postihnutí zkoumaného jevu však žádá klást důraz na ta hlediska, která chápou deminutiva gakožto výsledek pojmenovávaciho procesu /Albrechtice ^ zprostředkující formace -) Albrechticky/. Z praktických důvodů je užitečné kombinovat oba principy, jak se o to pokoušíme níže i my: A. Z hlediska chronologické hodnoty třídíme deminutivní jména na 1. původní a/ potenciální /izolovaná/: vztahují se jen k jednomu a témuž objektu a vyjadřuji jeho malost; vztah k nezdrobnělému jménu není historicky doložen ani v dokladech, ani sídelně, ač se jazykově dá zřetelně předpokládat. Typ: "^Střelíce > Střílky *0 : *N > 0' : N" b/ diferencující: malé osady dostanou ihned po založení deminutivní jméno odvozené od nezdrobnělého jména paralelní osady, která bývá větši a starší; obě osady bývají v těsném nebo blízkém vztahu zeměpisném /sousedí spolu, splývají/ nebo majetkovém /na témže panství/. Typ: Prs lavice : Drslavičky 0 í 0"--)N : N"

117 nepůvodní Vyjadřuji malost nabytou během historického vývoje a v dokladech doloženou. Proti původním potenciálním deminutivům je tedy rozdíl pouze ve znalosti nezdrobnělého východiska. Při kartografickém zobrazeni se ukázalo, že toto rozlišení je velmi užitečné. a/ v rámci jednoho a téhož objektu: Typ: Selutice * Se loutky 0 -> 0' : N ^N* b/ v rámci dvou nebo více stejnojmenných objektů: zeměpisný nebo majetkový vztah je bu3 těsný /sousední obce, obce na témže panství/, nebo volný, nahodilý /několik stajnojmenných osad na celé zkoumané široké oblasti, např. několik Němčíc. Popovic atd./; silně se tu uplatňuje diferencující zřetel. Typ: Lažany // Lažany... *-. Lažánkv X Lažany... l-n-> I X 0^. "l-n-^ "I X M^ c/ v rámci dvou nebo více nestejnojmenných objektů: nestejnojmenné lokality obklopují osadu s demínutivizujicim ae jménem, zvětšují se územím, lidnatosti, společenským významem atd. Např. Žerůtky na Kunštátaku. l-n"^ 1 X 2-n ^ 01 X 0 ^ : N^_^-^MiX N2-n Rovnice sleduje jen vznik deminutiv, proto jsou její obě strany nevavážené. Ve skutečnosti vzniká i na straně N skupina, odpovídající 0^ x 0^.^, totiž tehdy, kdy zvětšující se oaady dostávají zvětšující" přívlastek Velké. Hrubé. Majoris. Gross, jehož spojení s místním jménem však na rozdíl od deminutivizujicich přívlastků nevytváří předpoklad k pozdější univerbizaci typu Malé Albrechtice - Albrechticky. Toponymicky systém mé tak dvojí možnost odrazit změny v onomastické charakteristice objektů.

118 117 B. Z hlediska slovotvorného postupu se deminutiva tvoří /odvozují/ od svých nezdrobnělých předloh /existujících i předpokládaných/ 1. p ř í m o zdrobňovací proces je jednoduchý, průhledný, veden nejkratším a jediným způsobem bez slovotvorných variant, s nulovým zprostředkujícím činitelem. Typ: Modřice. -? Modřičky, Popovice -) Popuvky N ^ N" 2. zprostředkované zdrobňovací proces je složitější jak po stránce jeho formálního prdběhu, tak vzhledem k jeho výsledné podobě; do procesu vstupují zprostredkovávaci mezistupně /Z/, které motivaci malosti vyjadřují nejdříve adjektivními přívlastky /Malé. Minoria., Paruum,, Klein. Xgnig.../ spojujícími se se základním pojmenováním v podobě nezdrobnělé /typ: Malé Darkoyice/, z čehož teprve dalším vývojem vznikne univerbizací deminutivum typu Darkovičky: 1377 Dorke n /něm, podoba pro Darkovioe/ Male Darkowicze Darkovičky; 1256 Clobuch Minoris Clobuk,, 1422 Klubuczky /zanikly na Hustopečsku/. N----^ZN--->N" Univerbizace dosáhla vrcholu produktivity značně pozdě, až v 18. a 19. stol., což nepochybně souvisí s vydáváním lexikonů, psaných zpočátku jen německy a vedených snahou rozlišovat stejnojmenné osady různými přívlastky - proto tolik jmen s Klein, která pak při zpětném počeštění dostala pochopitelně deminutivní podobu. Počátky univerbizace jsou však starší, datují se od samého začátku výskytu dvouslovných jmen typu Malé Darkovice a jsou doprovázeny interferencí podob zdrobnělých a nezdrobnělých s různými přívlastky; např. : Hluboké Mašůvky /Znojemsko/ Maspicz /z čes. Mašovice/.

119 Massuowky Male Massuowky Massuwky; Albrechticky /Novojičínsko/ Nowe Albrechticze Antiauum Albrechticz Malé Albrechticžky Albrechticky. Typ Malé Darkovičky je významovým vztahem Malé..klein" a Albrechticky..Malé Albrechtice" pleenastický, přívlastek Malé" se stává nadbytečný, proto byl tento typ snadno z pojmenovávací soustavy deminutivnich jmen odstraněn. N -HCN ** XN** ^ N" C. Formální prostředky deminutivizaee, jejich zeměpisné rozložení a chronologizace. Uvádi se: jméno v dnešní podobě, lokalizace; nejstarší doklad; doklady nutné k sledování deminutivizaee, scházejíli, pak jen ty, které jsou k dispozici; ustáleni zdrobnělé podoby. 1. -/ov/ice ^ -/ov/ičky 1. Albrechticky 7.5 km ssz od Příbora: 1437 Nowe Albrechticze, 1481 Antiquum Albrechtic-*, 1568 Male Albrechticžky, 1872 Albrechticky. 2. *BlažovJKe zanikly u Blažovic 7 km záp. od Slavkova: 1377 Blasswitz Paruum. 3. ^Borkovičky zanikly u Borkovic 11 km sev. od Třebíče: 1377 Borkowiezky ^Budějovicky zanikly u Zdeňkova na Telečsku: 1368 Budeyegyewiozky. 5. Darkovičky 3,5 km zsz od Hlučina.: 1377 Dorken /něm. pro Darkovice/, 1568 při dvoře mém malodarkevském /k Malé Darkovice/, 1654 Male Darkowicze, 1830 MaXe Darkowicze, 1924 Darkovičky. 6. Drslavičky zanikly u Drslavic 4 km sz od Uh. Brodu: 1417 Drslawiczki Minoris. 7. Dy.iákovičky 8,5 km jjv od Znojma: 1220 Diakouich, Klein Tayax, 1846 Malé Dyjákowice, 1881 Dyjákovičky.

120 Janovičky osada obce Bohuňov 5,5 záp. od Bystrice nad Pern. : 1392 de Janowiezek, 1718 Klein Janowitz, 1846 Male Janowice, lépe Janowičky. 9. *KněžičkY zanikly u Brtnice na Jihlavsku: doloženy 144? /Nekuda 98/. ^ 10. Knínicky 7,5 km sz od Brna: 1436 Malé Kněhničky, 1531 Knihniczek, 1538 Malé Kniničky, 1846 Kniničky, 1924 Kniničky. 11. ^Kojetičky zanikly u Kojetic 10 km jz od Třebíče: 1481 v Kojeticzkach. 12. Kuničky 9 km ssv od Blanska: 1379 Kuniczky. 13. "''Kuničky zanikly u Zbrodské myslivny na Hodonínsku: 1286 de Chunicz, 1497 na vsi pusté Kuniozkách, 1514 Kuncziczky /!/, Kuniczky! 14. Kun/o v/i čky zanikly u Heršpic na Slavkovskú: 1365 Chunouicz, 1412 Kunowiczky, 1497 Kunuwky; interferují sufixy -ovičky a -ůvky. 15. Lovčičky 10 km již. od Slavkova: 1366 Lowczicz, 1371 Lowisky /!/, 1530 Lowcziczky. 16. Máničky zaniklá ves, dnes ulice v Brně-2abovreskách: inmanicz, 18. stol. Máničky. 17. ^Martiničky zanikla u Martinic 3 km sev. od Vel. Meziří&i: 137C villam Martiniczky, 1390 in Paruo :<!artinicz, 1417 Martiniczky. 18. Mašovičky zanikly u Znojma: před 1324 pusté /Nekuda 34/. 19. Medličky dvůr u Švábova 8 km záp. od Třeště: 1846 Medličko,S 1906 Medličky. 20. ^Modřičky zanikly u Prštic 12 km jz od Brna: 1377 de Modrziczek. 21. Němči čky 8 km ssz od Pohořelic: 1349 in Nemczicz, 1674 Klein Niembtschitz, 1846 Malé Němčíce, 1893 Hemčičky. 22. Němčičky 10 km ssv od Znojma: 1360 iň Niemczicz, 1671 Klein Niemcžyoz, 1846 Nemčičky, 1893 Malé Němčičky, 1924 Němčičky. 23. ^Němčičky zanikly u Pohořelic v 2. pol. 15. stol.: 1349 in Nemczicz, 1372 in Nyempcziczky ^Otničky zanikly u Otnic na Ždánicku: 1598 pusté /Nekuda 107/. 25. Pavlovicky 2 km sev. od Clomouce: založeny až 1754 a nazvány podle opata Pavla Ferdinanda Václavika, 1893 Pavlovicky; přip. -ovičky analogické..

121 Pšnčičky 7,5 km ssz od Přerova: 1551 Dolní j Penčzycze, 1691 Paruo Penczicze, 1718 Piencžicžky. 27. Pivničky zanikly u Stonařova na Jihlavsku: 1345 villam Pivniczkam; jm. spíše apalet. původu. 28. Proatě.iovičky 10 km jjz od Prostějova: 1347 Prostyeiowiczie, 1348 versus Prostyeiowiczek. 29. Radslavičky 6 km sev. od Vaškova: 1846 Klein Radslawitz, Malé Radslawice, také Racslawičky. 30. Starovičky 5 km jv od Hustopeč: 1322 Nestarowicz, Noatarovicz, 1330 Styrowicz, Kleinsteurowitz, 19. stol. Starovičky, Starvičky. 31. Strachovičky osada Velkých Kunětic na Jesenicku: založena kolem 1790, nazvány podle šlechtice Karla Strachwitze nejprve něm. Strachwitztal, přip. -ovičky analogická. 32. Sardičky 4 km sev. od Bučovic: 1356 in Sardicz, 1409 in Schardyezky. 33. *Tateničky zanikly u Tatenic na Zábřežsku: 1360 in Minori Tetnicz. 34. Trumaničky zanikly u Trutmanic na Mikulovsku: T /Nekuda 114/. K východiskovému jménu /doloženému i nedoloženému/ s přip. -ice patři tato deminutiva: Albrechticky. Budějovicky. Drslavičky. Kněžičky. Kniničky. Ko.ietičkv. Kuniřky.. Kun/ov/i čky. Lovčičky. Máničky. Martiničky. Medličky. Modřičky. Němčičky. Otničky. Penčičkx, Pivničky. Radslavičky. Sardičky. Tateničkv; s přip. -ovice: Blažovičky. Borkovičkv. Darkovičky. Dyjakovičky. Janovi čky. Kun/ov/ičky. Mašovičky. Pavlovicky. Prostějovičkv. Starovičky. Strachovičky. Různé přívlastky se vyskytuji u těchto jmen jako zprostředkující formace: Albrechticky. Blažovičky. Darkovičky. Drslavičky, Dv.jé/- kovičky. Janovičky. Kniničky. Martiničky. Němčičky. Penčicky. Radslavičky. Tateničkv.

122 121 Původní potenciální deminutiva bez přívlastku: Borkovičky. Budějovicky. Ko.ietičkv. Kuničk*,*. Kun/ov/ičkv. Medličky. Modřičky. Ctničkv. Pavlovicky. Starovičky, Pivničky. Trutmaničkyi s přívlastkem: Blažovičky. Drslavičky. Janovičky. Kniničky. Martiničky. Radslavičky. Tatenicky. Nepůvodní deminutiva bez přívlastku: Kniničky. Lovčičky. Máničky. Němčičky. Prostějovičky. Sardičky; s přívlastkem: Albrechticky. Darkovičky. Dyjákovičky. Němčičky /Pohořelice, Znojmo/, Pěnčičky. Chronologizace: Deminutiva typu -/ov/ičkv se počínají vyskytovat ve 14. stol., početně dosahuji vrcholu v 15. století, ve století dalších jich ubývá. Avšak deminutiva nepůvodní, jejichž adjektivni zprostředkující činitel je v dokladech doložen, objevují se nejprve jako typ Malé Darkovice v století, univerbizace na typ Darkovičky dosahuje vrcholu v století, zřídka i ve století 20. Územní rozšířeni: Zjištujeme, že se jména s historicky doloženou nabytou malostí koncentrují do starých sídelních areálů Moravy, v nichž však leží spíše na jejich okrajích než přímo v centru; geograficky je taková poloha určena tím, že osady leží na místech relativně převyšujících nižší terén nebo tam, kde začínají lesní nabo souvislejší kopcovité pasy, např. východní okraje Drahanské vrchoviny, výběžky ždánckého lesa na Bučovicku a Hustopečsku. Cenné jsou doklady Darkovičky a Drslavičky. dokládající stará sídelní jádra na Hlučinsku respektive v údolí Olšavy, která se projevuji i na jiných ma-

123 122 ich. Nejpozoruhodnější ovšem je nápadně oddělený pruh jmen v prostoru Teič - Jihlava - Bystřice nad Pern. /celkem 8 jmen, z toho 6 zaniklých, všechna daložena jen ve zdrobňeié podobě/. Velký počet zaniklých asad je tu nepochybné svědectvím rychlého kolonizačního podnikáni, směřujícího z nížinných krajin kolem dolních toků Jihlavy, Oslavy, Rokytnice a Svratky údolími těchto řek na Vrchovinu. Západně od linie Jihlava - Bystřice nad Pern. se koncentrovaně objevuje mladší vrstva kolonizačnich jmen /zejm. s posesívním -ov, -ín/., východuě od linie Bystřice nad Pern. - Trebíž - Telč pak hranice jmen na -any/ /"ánigy., která je výrazná zejména ve svém jihozápadním úseku /Třebíč - Telč/. Všechny další odvozovací způsoby deminutivních jmen jsou charakterizovány dloužením vokál., toponymického sufixu nebo vokálu slabiky tomuto sufixu předcházející, novým topoformantem je -ky, -ek, --kg. 2. -ovice -- -úvky i«boškůvkv 6 km vjv od Vyškova: 1373 Buskowicz, 1494 w Buzkuowkach, 1548 Bosskuwky /hanácká nář. změna u^o/. -^" Brezůvky 8 km již. od Gottwaldova: 1573 z Brzezuwek. 3. Cechůvky 3,5 km v^eh. od Prostějova: 1360 Ozechouicz, 1371 Czehowi /!/, 1371 Czechowki, 1457 Ozehucwky. 4«Dražúvky 4 km jíž. od Ždánjt: 1341 Drazewitz, 1368 Drazowitz, 1460 ex Drazuowek, 1522 Drazuwky. 5. Janůvky 11,5 km zjz od ííor. Třebové: 1365 Jansdorff / k čes. Janovice i Janové/, 1490 Januwku /akuz./, 1924 Janůvky; pl. -úvky patrně analogické. 6. Janúvkv mlýn u Kašavy na Gottwaldovsku v miste zaniklé vsi Janova: 1446 Janov, 1509 Januwky /eč původní jm. nebylo odvozeno přip. -oyj^e, je doklad 1509 svědkem produktivnosti sufixu -ůyj^y/.

124 123! 7. Krnúvkv zanikly u Kostelce na Holešovsku: 1447 villam Krnowek, 1537 z Krnuowek, ves Krnuowek /ke Krnovice i Krnov/. 8. Křenúvky 5,5 km již. od Plumlova na Prostejovskú, část Myslejovic: 1386 Krenowi-z, 1602 ves Krzienuwky. 9. Křidlúvky ves 11 km jv od Znojma: 1542 Malé Křidlovice, Malé Kridlovičky, 1893 Křidlúvky. 10. *Kuničky zanikly u Heršpiň na Slavkovskú: 1365 Chunouicz, 1412 Kunowiczky, 1497 Kunuwky /interferují -ovičky a -úvky, proto jm. zařazeno do obou skupin/. 11. Lvsúvkv 4 km zjz od Frýdku-Místku: 1718 Lothringowitz, Lišúvky, 1893 Lysůvky /předpokládáme, že jm. L. je starší naž z 1718/. 12. Hluboké Mašúvky: 8 km ssz od Znojma: 1349 Maspicz /z čes. Kašovice/, 1493 Massuowky, 1509 Malé Massnowky, 1520 Massuwek /gen./, Massuwky. 13. Miřúvky 3 km sz od Korměříže: 1438 Miniowicze, 15C4 Miňowice, 1651 v Miniuwkách. 14. Morkúvky 8 km vsv od Hustopeč: 1356 Morkowicz, 1528 z Mor? kuwek *Mušúvky zanikly u Bulhar na Mikulovsku: mají -úvky analogické, neboť 1276 Moschank k *Moščánky ^ ^MošČany. 16. Odrúvkv 15 km ssz od Vyškova: založeny 1780, přip. -úvky analogická, ač se zdá, že jméno pro svůj základ by mohlo být starší /zanikly nějaké Odrovice?/ Petrůvky 6 km již. od Třebíče: 1678 Petruwky; starší Petrovice se tu dají téměř jistě předpokládat. 18. * Petrúvky zanikly u Valtínova na Dačicku: stával tam později dvůr Petrovice, Petrúvky, 1800 rozparcelován. 19. Malé Petrúvky zanikly u Kněžie na Jihlavsku: 1464 Petruowky, 1480 Petruwky, 1590 s Malými Petruwkami. 20. '''Velké Petrúvky zanikly u Cpatova na Třebíčsku v trati Velké Petrúvky: 1353 Petrowicz, 1361 Petrowicz, po zaniknutí Velké Petrúvky. 21. ^Plumlúvky zanikly poblíž Kobylí 10 km vých. od Hustopeč: 1498 Plume /něm./, 1541 Plumluwky /obnoveny po přechodném zániku/, 1638 dvůr Plumlúvky.

125 Popdvky 9 km jjz od Brna: 1349 Popowicz, 1570 do Popuowek. 23. Pooúvky 6 km jjz od Náměště nad Oslavou: 1372 de Popowek. 24. Pooúvky 17 km jz od Přerova: 1280 de Popowicz, 1720 Popu- *ek /něm./. 25. Silúvkv 7 km vých. od Ivančic: 1277 Suloslowitz, 1387 Sulowicz, 1574 Sylowicz, 1674 Suluwka, 18. stol. Siluwky, 19. stol. Silúvky. 26. ^Višňúvky zanikly u Chvalkovic 12 km vsv od Vyškova /Nekuda 157/. 27. *Vranúvky zanikly v trati Vranovky u Nové Síše na Telečsku /Nekuda 157/. 28. Vyškúvky zanikly u Li tenčíc 18 km j v od VySkova: 1463 puol Wysskuowek. 29. Žerúvky 10 km jz od Olomouce: 1078 Zirowiczi, 1504 do Zyruwek. Deminutiva původní: Brezúvky. KrnŮvky. Odrúvky. Petrúvky /Tr/, /Dač/, Malé Petrúvky. Popůvky /NámO/, Vránůvky. Vyškúvky. Deminutiva nepůvodní: Boškúvky. Cechúvky. Dražúvky. Janůvky. Křenúvky. Kridlúv- ^*v. Kuničky. Mašúvky. Miňúvky. Morkúvky. Velké Petrúvky. Plumlúvkv. Pooúvky /B/, /Př/, Silúvky. Žerúvkv. Přívlastek, zprostředkovávající deminutivizaci, mají jm.: Křidlúvky. Hluboké Mašúvky a Malé Petrúvky. Ghronologizace: 2 doklady ve stol. 14., vrchol produktivity opět ve stol. 15. /10 dokladů/, pak počet klesá. Územní rozšířeni: Výrazně se vydělujestředomoravský areál, skupina na jihozáp. výběžcích Zdánského lesa a skupina zaniklých osad v prostoru Jihlava - Dačice, s nímž je Brněnsko spojeno tteminutivy v údolí řeky Jihlavy. Na rozdíl od typu -/ov/ice ^ -/ov/ičky nejsou deminutiva typů -úvky doložena v prostoru Jihlava - Bystřice nad Pern. Zdá se tedy, že typ -úvky je po-

126 125 někud starší. Na východ se typ -úvky rozšířil sporadicky za reku Moravu jen v údolí Dřevnice na Gottwaldovsku. Ze Slezska - kromě pozdních LysŮvek - a ze severní Moravy není typ -úvky doložen. 3. -ice dložení vokálu v předcházející slabice + -ky 1. Biskouckv 6 km szs od Mor. Krumlova: 1131 Biscupici, 1281 Pyspiz, 132CByscupicz, 1582 v Biskupkách. 2. Bohuslavky 3,5 km zsz od Lipníka nad Bečvou: 1371 Bohuslauicz, 1437Bohuslawky. 3. Heřmánky 15 km ssz od Hranic: 1374 de Hermansdorf Minori, 1569 ves Herzmankij, 1720 Klein Hermsdorf, 1924 Heřmánky. 4. Holásky 6,5 km jjv od Brna: Holeschicz^ 1456 Holásky. 5. Hostěrádky 8,5 km jz od Slavkova: 1512 grunty hostieradské, 1512 Hostieradky, 1674 Klein Hostieradek /přívlastek Klein dán na rozlišení od Velkých Hostěrádek, viz*niže/. 6. Hostěrádky 14 km sz od ZnQjma,: 1270 de Hostradicz, 1360 in Hostyehradek. 7. Velké Hostěrádky 14 km jjz od Slavkova: 1210/fal. XIII. Hosteradici, 1237 Hocteradici /E/, 1437 in Hostyehradek, 1577 z Welkych Hostieradek. 8. Hovisky kolonie u Hovězího na Vsetínsku: 1906 Hovisky, tvořeno analogicky.. ; Kojétky 3,5 km ssv od Bučovic: 1358 in Cogeticz, 1422 in Kogyatky. 10. Kosatka nad Odrou 10 km sv od Příbora: 1400 v Kosatci, 14C3 Kosatka, 1413 Cossatky,-1527 v Kossatkáeh, 1672 Koschatka /něm./; jm. možno též vyložit z Košetice Lesúňky 7 km ssv od Mor. Budějovic: 1387 Lessonicz, 1672 Lesunky. * Lovčičky 10 km již. od Slavkova: 1366 in Lowczicz, 1371 villam Lowisky, v dalších dokladech jen Lovčičky. 13. Měrútkv 4 km zsz od Kroměříže: 1358 Myrotky, 1751 Mierutek /něm./, 1872 Merútky. 14. Hasobúrky 17,5 km sz od Olomouce: 1373 in Haschiborek, 1438, 1523 Male Nasobuorky /k -^Našibořice?/.

127 Nezdenky zanikly u Nezdenic na Bojkovieku u Uh. Brodu, 1374 pusté; spíše třeba psáti Nezdenky. 16. Ondrušky 6.5 km ssz od Velké Biteše: 1590 Wondrussky; je-li k ^Ondrušice, mělo by se psát Ondroušky. 17. Ckřišky 8 km ssz od Třebíče: 1466 Okrissky, Okrzissky. 18. *Ohnísíky zanikly u Kvasíc na Kroměřižsku: 1131 Ognischouicih, 1406 Chnystky, 1571 Ohnisko; ač má původní jméno přip. -ovice. přece zdrobněno jakoby s přip. -ice. 19. Pohořílky 8 km záp. od Vel. Meziříčí: 1377 Pohorzielice, 1512 Pohoří lky. 20. Postoupky 3,5 km sz od Kroměříže: 1349 Postupky, 1676 Postaupky. 21. Poz3átky 4 km vjv od Třebíče: 1104/fal. XII. Pozdatici, 1678 Pozdiatky. 22. Pro se ni čky 8 km sv od Přerova: 1368 Príschynka, 1348 Prozinky, 1437 Prossinek /něm./, 1672 Klein Prussnenitz. Doklady ukazují na starší Prusíňky Rozšíoutky samota u Milonic na Bučovicku: 1131 Roscuticih, 1373 de Roschzitek, 1397 de Rosczytek, 1394 w Rosstiautkach. 24. Samotíšky 5 km sv od Olomouce: 1131 Semitesioich, 1518 z Samotissek Sobíšky 5,5 km sev. od Přerova: 1275 Sobesowicz, 1375 de Sobiesek, 1405 de Sobyessek; původní jm. má přip. -ovice. přechod k -ice a dložení v deminutivu je sekundární, srov. Ohnišťky. 26. Sobúlkv 3,5 km zsz od Kyjova: 1131 Sobolcouicih, 1391 Sobolky, 1407 Sobuolky, 1464 Sobulky; o púv. -ovice srov. Sobíšky, Ohnišťky. 27. Sudomírky splynuly s Veselím Se loutky 5 km jz od Prostějova: 1374 Seluticze, 1398 in Wsselitka /!/, 1406 de Selytek, Selitky, 1718 Selutke /s hanáckým -y_>e/, 1872 Se loutky. 29. Střilky 19 km vých. od Bučovic: 1261 de Zdrilke, 1261/fal. XIV. de Strieltz /= de ^Strielitz/, 1358 Strielky, 1481 Střilky. Nejisté. --^ 30. Trpinky splynuly s Vrahovicemi na Prostejovskú: 1338 de Trpenowicz, 1375 Trpenowiez, 1720 Trpinky; o pův. -ovice. srov. 3eloutky, Sobíšky, Ohnišťky.

128 Zdounky 12 km jz od Kroměříže: 1298 de Honeken /!/, 1330 de Donke. Nejisté. 32. *2arúšky zanikly na Bučovicku u 3rankovic po 1515 /Hekuda 137/. 33. žerútky 8 km již. od Kunštátu na Boskovicku: 1353 Zyrothky. 34. Žerútky 8 km sz od Znojma: 1353 Zyrotkca, Zyrotky. Nezdrobnělé předlohy mají toponymickou sufixace jen v podobě -ice. pouze u jmen Ohnišťky. Sobíšky. Sobůlky a Trpínky se ve starších dokladech vyskytuje přip. -ovice. která se s deminutivizací jmen s příponou -ice analogicky vyrovnala. V deminutivech našeho typu se dlouží tyto vokály: a - á: Sohuslávky. Heřmánky, Holásky, Hostěrádky celkem 4 a - á: Kojatky. Kosatka?, Poz3átky - celkem 3 'a - í: Pohoří lky - celkem 1 u - ou: Biskouoky. Postoupkv. Rozšíoutky. Se loutky. Zdounky? - u - ú: Ondrušky - celkem 1 celkem 5 o - ú: Lesůňky, Měrútky. Nasobúrky. Sobúlky. Žarúšky. Žerútky - celkem ů,ě - i: Hovisky. Lovčičky /doklad Lovíšky /, Okříšky. Ohnišťky. Prusínky. Samotíšky. Sobíšky. Střilky. Sudomirkv. Trpínky - cele km 10 u - i: Rozčítky. Selitky - celkem dva, vždy však vedle dokladů s -oue - é: Nezdenkv celkem 1 Při deminutivizací tohoto typu není u žádného jména nikde - kromě pozdějších německých zápisů s adj. Klein - doložen zprostředkující stupeň.

129 128 Chronologizace: Ze stol. 12. a 13. nemáme žádny doklad. Prudký vzestup, který zároveň znamená vrchol produktivnosti, pozorujeme ve stol. 14. /celkem 11 jmen/, pak intenzita pozvolna klesá /15. stol. - 8, 16. stol. - 5, později po dvou nebo jednom jméně/. Uzemni rozsah: Jména se nápadně koncentruji na severní svahy Chřibů a gdanského lesa do trjúhelniku Kroměříž - Kyjov - Brno; vytvářejí také skupinu v prostoru Olomouc - Přerov - Hranice, kde byl nástupní areál vnitrní kolonizace do výše položených drsných krajů kolem pramene Odry. Na linii Hranice - Odry - Vítkov /údolí Odry vhodné k postupu do hor/ leží předsunutý bod Heřmánky. Pozoruhodné je opět rozšíření typu na západní Moravě. Územně dosahuje míst, kde počíná intenzivnější výskyt typů -ovičky a -úvky na Vrchovine. Směr výskytu je vázán na údolí západomoravského trojríčí a je do jisté míry paralelní s typem -anyz-ánky. 4. obývatelské jméno na -y ^ dlouženi + -ky 1. čížky 5 km zjz od Tišnova: 1415 Czyessky, 1872 čížek, 1906 čížky - 2. Kloboučky zanikly u Brumovic na Hustopečsku: 1250 Bebuc /!/, )l256 de Clobuch, 1390 Minoris Clobuk, 1412 Klobuczky Klobučky zanikly u Plumlova na Prostejovskú: v 15. stol. /Nekuda 59/. 4* Kozo.iidky 6,5 km sv od Strážnice: 1501 v Kozojitkach. 5. Lazníčky 9,5 km zsz od Lipníka nud Bečvou: 1365 de Paruo Lasnik, 1407 in Lazniky, 1446 in Laznik minori, 1480 v Malich Laznikach, 1550 na Lazynkaeh, 1558 v Malých Lazynkach, 1569 z Malých Laznik, 1846 Malý Lažnik, 1872 Malé Lazniky, 1924 Lazníčky. 6. Malinky 11,5 km vých. od Bučovic: 1408 de Malenek /k *Malany/. ' - '7* Pasohlávky 12 km sz od Mikulova: 1276 Vhrichicz /púv. jm. Uhričice/, 1720 Pasohlawky. ' *

130 Snovídkv 7,5 km jv od Bučovic: 1360 Snówitka, 1368 Znowitka. 9. Těšánky 3 km jz od Zdounek: 1499 ve vsi Tiessankach. 10. Udánky 12 km vých. od Svitav: 1365 Budax, 1398 Vndankx, 1408 Undanak, 1924 Udánky. 11. Vrbátky 7 km sv od Prostějova: 1463 do Vrbatek, 1374 in Wirbatek; ne jisto, zda z Vrbaty n. Vrbětice. Nejistá jsou dále jm. Zdounky /Zduny n. Zdunice?/, Střílkv /Střely n. Střelíce?/, Pisárky v Brně /Psáry/Piaaři/-ry 7/; PJ Mydlovárky v Lýskách u Přerova bez dokladů. Chronologizace: Ve 14. stol. dvě jména, v 15. stol. - 4, v dalších po jednom. Územní rozšíření: Jména jsou soustředěna na nejvýchodnějši Bučovicko ve chřibském podhůří, dále na střední Moravě, kde jaou rovněž vysunuta do nejzazších míst na krajích starých sídelních areálů v podhůří Drahan3ké vrchoviny a Odrských vrchů. Pozoruhodné jsou doklady ze Svitavska a Strážnická, odkud jiná deminutiva doložena nejsou nebo kde se vyskytuji jen vzácně /Svitavsko/. Jm. 3ížky na Tišnovsku pěkně ukazuje na pronikáni podél Svratky směrem proti proudu z Brněnská /jm. Č*. leží na topoglose ne-ových jmen - Neleoeč. Nepřívaz"/. Jména nejsou vůbec doložena na západní Moravě, na sídelně starém Znojemsku, scházejí rovněž v úseku Brno - Slavkov - Vyškov a na Kroměřížsku, kde se jiné deminutivizační typy vyskytují ve značném počtu. Z východní poloviny Moravy je známo jen jetdiné jméno /Lazničky na Přerovsku/, které leží na nejvýznačnějším typovém předělu moravskoslezské toponymie. Za Moravskou branou se rovněž tento typ deminutivizaee nevyskytuje, což je pochopitelné, protože se tam nevyskytuje ani nezdrobnělý typ obývatelskýeh jmen.

131 any ) -ánky. -ínky 1. Bitovánky 17 km vjv od Telče: 1386 Byethowanky. 2. Hajánky osada Hájku 4 km sv. od Tišnova: 1661 z Hayjku, 1885 Hajá-.ky. 3. Lažánky 8 km jjz od Tišnova: 1384 in Lazan, 1504 Lazanky, 1674 Lazanko. 4. Lažánky 4,5 km vjv od Blanska: 1353 in Lazan, 1510 na gruntech lazanskych, 1664 z Lazianek. 5. Medlánkv 3 km ssz od Brna, část Brna: 1237 in Medián, 1598 in Mydlanky, 1672 Medlanko. 6. Moštanky zanikly u Hnojíc 3 km zjz od Šternberka: 1273 de Mossan, 1353 in Mosczank. 7. Mušúvky zanikly u Bulhar na Miklovsku: 1276 Moschank *Moštanky". B. Ostrovánky 4,5 km sz od Kyjova: v 2. pol. 15. stol. pusté, 1718 obnoveny jako Ostrowanky. 9. Prus ánky 14 km zjz od Hodonína: púv. Prusy, obnoveny po 1540 jako Prušánky, -ánky analogické. p. Rokytánky Dolní a Horní zanikly u Rímov 9,5 km jz od Třebíče: 1387 Rokitanka, Rokitanka secunda, 1399 Rokytanky Superiorem et Rokytanky Inferiorem, 1492 ves Rokytanku Dolní, ves Rokytanku Horní. Jm. spíše deminutivum k Rokytná. Q.. Roztrhánky osada u Hodonína: 1906 Roztrhánky. Snad je to staré PJ. jř. Ričánky zanikly mezi Pýše lem a Studencem na Třebíčsku: 1556 ves pustú Rzyczanky. -ínky po měkkých/ /nářeční varianta, zejm. západomoravská, k -ánky 1* Ložínky 2 km jv od Mor. Budějovic: 1498 Lažánky, 1550 La- Kynek /Gen./, 1563 ves Lazanky, 1572 ves Lazinky ř. *Narozinky zanikly' na panství Vranov nad Dyjí, v 16. stol. pusté /k *Něrožany/. Chronologizace: Od 13. stol. dokladů přibývá, vrchol produktivity je ve stol. 16 /celkem 6/. U jm. Prus ánky a patrně též Roztrhánky je tvoření analogické. Územní rozšíření: Ukazuje se, že jm. s -ánky leží v pru-

132 131 hu před pásmem s -ovičky na jihozápadní Morave, jsou dále v kopcovitém terénu severně od Brna, kde rovněž tvoří přechodnou zónu k mladší kolonizační oblasti. Významný je vysunutý doklad Moň^énkv na sever od Olomouce. Jména našeho typu nejsou vůbec doložena z oblastí středomoravských /Bučovicko, Kroměřížsko, Olomoucko, Prostějovsko, Přerovsko, Vyškovsko/, kde se jiné typy deminutiv vyskytuji v hojné míře a kde se rovněž rozkládá areál nezdrobnelých jmen s -any. Nejsou vůbec doložena ze Slezska, protože tam scházejí jejich nezdrobnělé základy /kromě nejistého jm. Malenky, osada Hlučína, které je patrně nové/. 6. Deminutiva posesív: -ov *- -ovec. -ov *-úvek. -ova ) -úvka. -in )-inek Na Moravě má přip. -ovec význam deminutivní u jmen, jejichž základem je osobni jméno a jejichž nezdrobnělé předloha /doložená i nedoložená/ má přip. -ov; lze proto mluvit i o pouhé přip. -ec. Protože však v jiných případech, zejm. u mladších jmen, nelze u přip. -ovec vyloučit posesívni význam /např. Baldovec na 31anensku 1893/ bylo třeba rozlišit jména s posesivním -ovec od jmen a deminutivním -ovec. Ukázalo 3e, hte ne vždy lze stanovit jednoznačný význam. Na Moravě má přip. -ovec u starších jmen význam deminutivní, v toponymii severovýchodní Moravy za Moravskou branou a Slezska - kromě jm. Mošnovec - vyskytuje se evidentně ve významu posesivním; tvořeni pomístních jmen tímto aufixem je dosud jev živý /viz pozn. 4/. Proto nebyly doklady z této oblasti do seznamu zařazeny. Nebyla rovněž pojata ta jména, při jejichž výkladu

133 132 dáváme přednost pojeti apelotivnímu /Rakovec/. nebo jejichž apelatívni původ je nepochybný /Lipovéc. Claoveo. Vrbovéc/. 1. ^Bítovec zanikl u Oslavy na Velkomeziříčaku: 1493 ae už jen připomíná les Bítovee. 2. *Bítovee zanikl u Dolní Bobrové na Novoměat&ku: 1407 Bytowe cz. 3. Bouzovec zanikl u Domášova nad Bystrici na Olomoucku: 1448 Buzowecz, 1590 pustý. 4. Klatovec 11 km zaz od Telče: 1386 Klatoweez /je-li z OJ/. 5. Lukovec 9 km sev. od Gottwaldova: 1548 hrad Lukow... ves Lukowecz. 6. Matě.iovec 9,5 km sz od Slavonic: 1399 Matesa, 1466 Matiegowecz. 7. MoBnovec založen u Mošnova 14 km av od Nového Jičína kolem 1480: 1481 M08anow Magnum et Mosanoweez Paruua, 1518 z Malého Mossnioweze, 1534 Moaanowecz, 1568 Moaaniuwek. 8. Rousínovec 4.5 km sev. od Slavkova: 1398 in Antiqa Raussans, 1513 in Antiqo Rauaano, 1673 Alt Raus3witz, 1906 Rouainovec. 9. Sulkovec 18,5 km záp. od Kunštétu: 1611 Sulkowetz. tc. ^Tovačovee aplynul a Tovačovem na Kojetinaku: 1359 Thowaczowecz. -ov > -úvek 1. Bohdalúvek splynul a Bohdalovem na Moravakotřebovaku: 1365 Boblud /!/, Minorem, 1398 in Bohdalowek Maiori et Minori,1408 Wehyk Bohdalss, 1490 Bohdalow Menaay Klokočúvek 6,5 km již. od Vítkova: 1591 Malý Klokucžuvtek, lčll Malý Klokočov, 1924 Klokočúvek. 3. Mošňúvek - viz doklady výše sub Mošnovec.. 4. Poatřelmúvek 8 km jz od Šumperka: 1447 Postřelmuowek, 1463 Haly Postrzelmowek, 1672 Postrzelmowko, 1905 Malý ťoatřelmov, 1924 Postřelmúvek. 5. ^Ujčůyek zanikl u Ujcova 7 km výeh. od Byatrice nad Pern.: 1437 Wyczowek.Mali, 1447 Paruum Vgczuowek. 6. Vanú ve k 8 km jjz od Třeště na Telečsku: 1447 v Malém Evanově, 1551 Eywanow Malý, 1678 Klein Wanau, 1846Wanuwek, 1893 Malý Vanov, Vanúvky, 1924 Vanúvek Víokúvek dnes Víckov 12 km az od Tišnova: 1481 Viczkuwek /ves pod pustým hradem Víckov/.

134 133 -ova/-ová -^ -úvka Nebyla pojata jména, která považujeme za apelatívni /Bobrův ka. Habrúvka, Hrabúvka. Licúvka. Rakův ka. Vranúvka. Zubrůvka/. 1. ^Bohdulúvka zanikla u Molenburku na Blanensku: 1463 Bohdá-* luvku /4.p./, 2. ^Hartlúvka ves pod Spilberkem v Brně, která zanikla za obležení 3vědy: 1495 Hartgosn, 1559 Hartluwka /-úvka zde analogické/. 3. ^Janúyka zanikla u Hrabic 8 km sz od Vizovic. Dnes PJ Janůvky* 4. ^Kešúvka zanikla v trati Kešúvka u Dolní Lhoty na Blanensku. 5. Klečúvka 6 km jz od Vizovic: 1397 Klyczowka, 1672 Kleczuwka. 6. Mikulúvka 10 km ssz od Vsetína: 1505 Mikulkowa Lhota, 1535 pustou Mikulkowu, 1580 Mikulkuwku /4.p./, 1670 Mikulassow, 1846 Mikuluwka Mikulúvka zanikla u Milenova na Hranicku: 1371 Mikulow, 1437 Mikulowka. 8. Horní Mvslová 4 km jz od Telče: 13S5 Misslowka, Misslowka secundum. 9.Petrúvka 15,5 jjz od Valašských Klobouk: 1551 Petruwku /4.p./. tc.petrúvka 21 km vjv od Svitav: 1547 ves Petruowku /4.p./. H. ''"Svatoňůvka zanikla u Rozstání na Blanensku: 1597 na pustou ves Swatoniuwku. Ľ. Sošúvka 10 km sv od Blanska: 1437 in Ssisanowka, 1407 in Susnowce Těš úvka splynula s Těšovem u Rajce na Blanensku: /Nekuda 48/. -in > -inek 1. Domanínek 2 km zsz od Bystřice nad Pern.: 1373 in Domanynek. 2. Hostinek zanikl u Tlumačova na Holešovsku: 1407 Hosczyn, 1490 Hostinek. 3. Kluž ínek 3.5 km sv od Konice na Prostejovskú: 1351 Cluzin, 1379 Klussyn, 1591 Kluzinek. 4. Mění ne k starší jména pro Měník 7 km záp. od Litovle: 1358 Myenyn, 1437 Myenynek, 1718 Mienekh. 5. Mirotínek 10 km jz od Rýmarova: 1348 Myrotin, 1924 Hirotínek.

135 134 í. Mrlínek 3 km ssv od Bystrice pod Hostýnem: 1365 Mirlyn, L551 z Mrlijnka. '. ^Nemotínek zanikl u Hemotic na Bučovicku; 14C8 Nemoczynky, t437 Nemotyenek /-ínek patrně analogické/. t. Ubušínek 10 km ssv od Bystrice nad Pern.: 1390 in Vbusyn p.nori, 15C0 z Vbussinka Malého, 1601 Ubusaijnek. ). Vě stíne k 13 km sz od Kunštátu: 1390 in Wyessyn in Maiori jt Minori, 1601 z Wiestina Malého, 1601 Wiestinek. i. Vojetínek 3,5 zjz od Bystřice nad Pern., splynul s Vojetinem... Znětínek 14 km sz od Velkého Meziříčí: 1370 ďznetin, 1417 tewnetynek, 1447 '^znyetynek. Chronologizace: Vrcholu produktivity dosahují deminutiva jt*upiny 6 v stol, poradicky se vyskytuji již ve stol. 4. a také později. Nevyskytuji ae však ve století 17. a 18. Územní rozšíření: Silná je koncentrace na Bystřičku nad írnštejnem, na Blanensku a ve Vizovických vrších. Také skupijmen na Telečsku leží za linií deminutivních jmen předchá- Bjícich typů. Ostatní jména leží tam, kde můžeme pozorovat tástup kolonizačniho prouděni do výše položených krajin /Rýma- -ovsko, Moravskotřebovsko, Oderské vrchy/. Shrnutí Deminutivní jména jsou v toponymické soustavě vázána na Bystám svých nezdrobnelých podob. Tato etymologická, jazyková vazba není však na překážku tomu, Ze deminutivizaee je samostatným pojmenovávacím procesem. Jaho samostatnost je dána Funkci deminutivních jmen v toponymické soustavě a vlastními formálními prostředky. Příznakem vyvolávajícím deminutivivi- E.aci je změna základních onomastickýeh charakteristik pojmenovávaných objektů /sídel/., Chronologizace moravskoslezských deminutiv ukázala, že ae jdříve objevují deminutiva typu -any/-ánky poč. 13. stol.;

136 135 hlavní rasovou doménou deminutivizaee je však století 14. a *. Univerbizační tendence u typu.aa]é Darkovice i* Darkovičky dosáhla vrcholu v 19. stol. Ze.něpÍ3né rozšíření deminutiv je v základě dáno výskytem jejich nezdrobnelých podob. Přesto můžeme pozorovat některé zajímavosti. Deminutivní místní jména se objevují spíie na okrajích starých sídelních areálů /na střední.áoravě/ bo tam, kde naznačují směr kolonizačního rozšiřování /sev. B záp. L-írněnsko, vých. Bičcvicko, záp. Prostějovsko, již. Krooěřížsko, sev. a vých. Olomoucko. Nejnápadnější je frontální postup deminutiv do podhůří Česko-moravské vrchoviny, gehcž směr je dán dvěma topoglosami: 1. podélnou topoglosou -ovice/-oviékv. která je vysunuta nejdále na západ a jihozápad, a 2. příčnou topoglohou -ovice/-úvkv doplněnou jmény a -anv.-ánky a jmény s derjinutivním dloužením; průchodním prostorem tohoto proudění bylo západomoravské trojříčí. Potvrzuje se tak opět, že kolonizační tlak ze starých sídelních areálů Moravy postupoval intenzivněji a snad také dříve směrem západním, jihozápadním a severozápadním /3em patrně později/; toponymické hranice netvoří v podhůří Vrchoviny nějaký svazek topoglos, ale navazují na 3ebe stupňovitě /zajímavá je tu paralela s četnými nárečními izoglosami této oblasti, které mají týž charakter /. Ha východní Moravě - kromě údolí Clšavy a Gottwaldovska - je průběh toponymických hranic často navzájem spjat tak, že tvoří svazek jak svým zeměpisným směrem, tak početností; zvlášť nápadná je v tomto smyslu toponymická hranice před Moravskou branou, kterou hranice deminutivních jmen pěkně doplňuje. Slezsko je na deminutivní jména chudé. Bude zapotřebí prozkoumat toponymii celého horního Poodří, neboť jména této

137 136 oblasti, rozkládající se dnes v CSSR i v Polsku, tvoří nepochybný toponymicky celek. Je otázka, zda má chystaný slovanský onoma3tieký atlas věnovat těž pozornost deminutivním podobám místních jmen /patronymických i apelativnich/. Domiváme se, že ano. Ukáži ae nejen vlastní národní diference v derivačních postupech, nýbrž také to, do jaké míry jsou podoby místních jmen funkčně oprávněnou a využitou součásti toponymie i stupeň jejich,.toponymické gramatikalizace". Nabízí se dvojí zobrazení zdrobnělých jmen. Bu3 se budou sledovat formální prostředky demis* nutivizace jistého typu /např. poaesív na -ov: če3., mor. -ovec. pol. -ówek atd./ - získáme tak obraz formální diferenciace jednotného typu pojmenování; nebo budeme sledovat funkční využiti jednotlivých sufixu, které pro deminutivizací připadají v jednotlivých jazycích v úvahu /např. zatíženi Čes. -ovec. postupná ztráta deminutivizačního pojetí u -ec ve jm. Týnec. Dvorec, např. Dvorec v dnešním pojetí znamená prayý opak wvelký dvůr", v polšt. vztaj jm. typu Lwowiec - Lwówek atd./ - získáme tak obraz o struktuře derivačních toponymických možností. Cbtižné bude pochopotelně vyřešit složitou otázku polyaěmantiekých sufixu /např. -ovec. -ec, -ka/ a jejich úlohy v deminutivizačnim procesu. Metodicky diskusní zůstává otázka tzv. potenciálních deminutiv /typ *Střelice - Střílky/. Plošné zobrazení deminutivních jmen by bylo vhodné podat na doplňkové mapě, její materiál by představoval nejen doplňující pohled k jiným mapám atlasu, nýbrž stal by se bezpochyby také ' vhodným pramenem jazykově-historického bádání /zejm. ve srovnávací slovanské dialektologii/.

138 137 Poznámky : ** Zabýváme se jen místními jmény odvozenými ze jmen osobních. Apelatívni místní jména se po strónce formálně zdrobňuji jednodušeji a jejich zeměpisné rozšířeni není vždy průkazně, neboť jsou příliš vázána na lexikální zásobu mateřského jazyka. Materiál je čerpán z rukopisného slovníku L. Hosáka a R, Šrámka. Místní jména na Moravě, jejich vznik, původní význam a změny, jehož díl I. /A-L/ je v tisku. 2 Užíváme těchto symbolů: 0 = sídelní objekt, lokalita; N = místní jméno; Ol - malost lokality, 0_ = velkost lokality; N" = místní jména v zdrobňelé podobě; _H = zaniklé lokalita, zaniklé jméno. Tento princip pozorujeme i při diferenciaci stejnojmennosti s pomoci adjektiv: nutnost přesnější, úplnější identifikace vyvolává užití bližšího determinantu, srov. např. Meziříčí *- Meziříčí na Bečvě ^ Meziříčí pod Rožnovem *. Valašské Meziříčí. * Viz -Rudolf Šrámek, Dva typy pomístních jmen na Hlučín3ku. Slezský sborník 58 /1960/, ^ Při výkladu takového jména musíme vzít v úvahu celkový ráz toponymie, jehož součást jméno tvoří, i historické okolnosti konkrétní lokality. Např. u jm. Střílkv.isme nakloněni dát přednost výkladu OJ Stři lek nikoli proto, že ^Střelíce nejsou doloženy, ale proto, že doklady jména jsou starší než počátek výskytu deminutiv na vých. Bučovicku. Jak z materiálu plyne, je v deminutivizačnim procesu některého jména zprostředkující formant jazykově vyjádřen pří via athem, jindy zůstává nevyjádřen /je nulový/ ä je redukován pouze na onomasiologickou motivaci malosti. ' Viz Vladimír Nekuda, Zaniklé osady na Moravě v období feudalismu, Brno V 19. stol. se zcela sporadicky objevuje přechod deminutiv do neutra: Med lanko. Medličko. Lažanko, Postřelmuvko /zde už 1672/.

139 138 c Viz Rudolf trámek, Moravskoslezská mí3tni jména s Ne-. Onomastické práce, sborník věnovaný prof. Gmilauerovi, Praha 1966, str. 97-1C3. Viz Rudolf Šrámek, Soustava mí3tních jmen na severovýchodní Koravě a ve Slezsku. Slezský sborník 63 /1965/, "'Viz Slavomír Utešený, Nářečí přechodného pásu česko-morav- Bkého, NČ3AV Praha 1960, zejm. mapky. " Viz Ernst Eichler, Strukturelle Versuche in der Onomastik. Slavica Pragensia VIII, Acta Universitatis Carolinae - Fhilologica 1-3, 1966, atr , a MieczysXaw Karas, Z morfologii onomastycznej, tamtéž str J. Horečky: Do výskumu treba zahrnúť nielen deminutiva, ale aj ich protipól, augmantativa. To platí aj o takom type, kde proti prívlastku.mal^" stojí prívlastok -veľký", napr. Malý Krtiš Veľký Krtia.

140 139 KOSTOÍANY POD TRIBE20M VO SVETLE TOPMYMIE'*- Vendelín Jankovič Skutočnosť, že len v troch západoslovanských jazykoch /čaatina, poľstina a slovenčina/ na rozdiel od ostatných slovanských jazykov a všetkých európskych jazykov vobec termín pre kreaťanakú svätyňu /kostol/ je odvodený z latinského slova ca s galium a nie z jedného z troch gréckych slov /basilika. kvriakón. ekkléaia/. budila už dávno pozornosť jazykovedcov i historikov. U náa sa až dodnes prijíma osvetlenie tejto akutočnoeti v podaní niekdajšieho profesora čs. dejín na bratislavskej univerzite V. Chaloupeckého. Chaloupecký považoval alovo kostol za kultúrny jav vzniknuvší v Cechách a odtiaľ rozsirený do Poľska a Uhorska /na Slovensko/. Za obdobie, v ktorom mohol vzniknúť tento jav považoval pôsobenie druhého pražského biskupa sv. Vojtecha z rodu Slavnikovcov. 3v. Vojtech akutočne pracoval na zdokonalení českého kresťanstva a kládol aj základy cirkevnej organizácie v Poľsku a Uhorsku. šťastný objav predrománskeho:kostolíka sv. Juraja v oboi Kbstoľany pod Tríbečom, okr. Nitra, ležiacej asi 20 km na severovýchod od Nitry, núti nás však znovu sa zamyslieť nad problémom slova kostol; ani nie tak nad jeho etymológiou, ktorá je nesporná, ako sor nad miestom a časom vzniku tohtc alova. Umeleckohistorickým rozborom kostolíka je dnes bezpečne zistené, že kostolík má dve rozhodujúce stavebné fázy. P6vodaé jadro predstavuje uzučké presbytérium zaklenuté valenou

141 140 klenbou a k nemu priľahlá tiež veľmi malá lo3 s niekoľkými pásmi pravých fresiek, datovaných nateraz pred koniec 12. storočia. Táto prvotná časť objektu pripomína niektoré mikulčické stavebné objekty, preto sa všeobecne považuje za predrománsku. Po obnovení pôvodných výšok kostolíka jeho architektúra budí dojem vôbec veľkej archaičnosti. Lo3 s panjskou emporou a vežičkou nad strechou bola k predrománskemu [objektu pristavaná asi v polovici 13. storočia, ke3 sa Kostoľany dostali do rúk predkov rodiny Forgách. Archeologický výskum, ktorý vykonal v rokoch Ó5 na radovom cintoríne okolo kostolíka i v nom samom vedecký pracovník AÚ SAV v Nitre A. Habovštiak, CSc, nielen potvrdil umeleckohistorickú analýzu, ale ju v mnohom aj spresnil. Predpvšetkým dokázal, že kostolík je starsí než radový cintorín, datovaný nálezmi z druhej polovice 11. storočia. Aj historický výskum preukázal, že obec spomínaná v rokoch 1111 a 1113 a tým aj kostolík sú prinajmenej z prvej polovice 11. storočia, ak nie sd oveľa staršie. Pretože doterajšie výsledky viacerých vedných disciplín popri vsetkej ich prekvapujúcej preukaznosti neboli predsa len dostatočne jednoznačné, ukázala sa nutnosť overiť minulosť Koatolian pod Tríbečom jazykovedným rozborom miestneho názvu Kostoľany a všetkých toponým odvodených od slova kostol. Mapka, ktorá zachycuje toponyma utvorené od slova kostol do r do veľkého sídelného pohybu v celej strednej Európe, poskytuje bádateľovi dosť prekvapujúci obraz: 4 doklady sú zo Zadunajská, Slovenska a z Čiech, 5 ich je z Moravy a po jednom zo Saaka a Veľkopoľska. Ešte zaujímavejšie je však časové a typové zatriedenie týchto toponým.

142 141 Najstarší doklad v jednoduchej forme kostol sa vzťahuje na Koceľov Blatnohrad okolo r. 900 /i Koce la. knasa blatenská kostela/. Druhý bezpečný doklad z Kosmovej kroniky k rokom 1067 a 1072/1073 /Secircostel/ bude najsprávnejšie lokalizovať na mikulčické Valy /časť zvaná Kostolisko/. Veľmi dôležitý je doklad zo Saska z roku 1140 /Aldenkirkin - Ztarecoztol/. pretože lužické srbčina male pre kostol pojem odvodený od stsl. slova cr6ky /cirkej a i./. Prvý doklad na iný typ odvodeniny od slova kostol /Kosto- 16c6 > Kostole c/ je z roku 1055 a to opätovne zo Zadunajská. Aj doklad spred roku 1C75 sa vzťahuje na Zadunajsko. Pomerne staršie doklady tohto typu pochádzajú z Moravy /1131, dva razy/. Všetky tri doklady z Ciečh sú toho typu, ale sú len z prvej polovice 13. storočia, hoci niektoré sú nepochybné i staršie. Všetky doklady zo Slovenska sú tretieho typu: Kostoľany /KostoH-jane ^ Kostoľan+y/. Dva z nich sú však zo začiatku 12. storočia /llll, 1113/. Aj doklad z Moravy pre tento typ je pomerne skorý /1131/. Už z toho, čo bolo dosiaľ povedané, myslime, že dosť jasne vyplýva, že doterajší výklad vzniku slova kostol nie je naprosto udržateľný. Výskyt najstarších miestnych názvov v Zadunajskú, v dolnom Pomoraví a na západnom Slovensku ukazuje, že tu máme do činenia s kultúrnym javom veľkomoravským a nie českým. Spomenuté tri oblasti predstavovali totiž predsa tri územné časti Veľkej Moravy. Potvrdenie tohto náhľadu je aj v tom, že doklady z Čiech sú len z prvej polovice 13. storočia. Ak by aj nacfalej mala platiť stará teória V. Chaloupeckého, malo by to byť práve naopak. Spomínané územné a časové rozloženie toponým od slova kostol pomáha riešiť aj dávnejší spor jazykovedcov o tom, akým spô-

143 142 sobom sa dostalo latinské slovo castellum do troch západných slovanských jazykov. Dodnes sa jazykovedci v tomto ohľade delia na dva tábory. Jeden z nich tvrdí, že slovo castellum dostalo sa k slovanským kmeňom na strednom Dunaji latinským a- lebo talianskym prostredníctvom, druhý tábor zastáva náhľad, že sa tak stalo nemeckým, resp. bavorsko-rakúskym prostredníctvom. Cisto jazykovedné možno obhajovať a prijímať obidva náhľady. Lenže história a kultúrna história dáva za pravdu len náhľadu o bavorsko-rakúskom prostredníctve. Ani u rímskych provinciélov a ani u obyvateľstva talianskeho polostrova nebolo slovo castellum 3poločným terminom pre administratívnovojenské a náboženské centrum. V provinciách šíriteľmi kreřťanstva boli ponajviac biskupi sídliaci v mestách a nie v castelloch". / germánskej kmeňovej oblasti šír'li zasa kresťanstvo ponajviac kmeňoví náčelníci z..kastelov" - hradov, ktoré sa takto postupne stávali aj kultovými strediskami. Fermáni nemalí najprv biskupstvá a potom správne a vojenské strediská, ale naopak správne a vojenské strediská sa len dodatočne stávali aj náboženskými strediskami. 0 tom, ža ne strednom Dunaji rozširovali kresťanstvo nemeckí misionári už v S. a 9. storočí, je dostatok historických správ, takže nič neprekáža prijať za dokázanú tézu, že slovo kostol prevzali podunajskí Slovania od bavorsko-rakúsky^h milionárov, a to už v.8. a 9. storoči. Ked*že však slovanské kmene ľ týchto storočiach mali pre vojenské stredisko svoj dávny teraín /prad7/. 3lovo kastel, ktoré znamenalo u bavorských a rakúskych misionárov vojenský i kultový obvod, prevzali íen vo známe kultového strediska, náboženskej svätyne. ^

144 143 Poznámka : i Väčšia autorova štúdia o Kostoľanoch r:«j ľr^bičom vyjde v 2. ročníku zborníka Monumentorum tutela - Ochrana pamiatok ktorý vydáva Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave - hrad. TZV. RTNICKá" MIESTNE NA*ZVY A MAĎARI" V STREDOVEKOM SARlSl Ondrej R. H a 1 a g a Pri kladení základov onomastiky na Slovensku treba chváliť, že uaporiaáateľatvo tejto konferencie ponechalo voľnosť prejavu i celkom protichodným názorom a prístupom. Slobodným hľadaním možno skôr dobiehať avet v tom, čo sme pre nežičlivú minulosť dosť zanedbávali. Mnohí prednášatelia správne vyzdvihovali historickú a sociálnu atránku miestnych názvov a osobných mien i upozornili na rukolapné fakty. Niektorí opäť vykladali onomastický materiál výlučne ako dnesný jazykový tvar, resp. domnelý dávny, bez prizerania na najstaršie zápisy v dokumentoch, alebo zaoberali aa najms tým, ako toponymiu zmeniť. Pre hiatorikamedievaliatu majú miestne názvy /d*alaj MN/ hodnotu nenahraditeľného primárneho prameňa. Preto nárady na onomastickej konferencii k radikálnym zásahom do historických MN pripadali mi ako porada numizmatikov o zachovaní starých mincí v lepšom"

145 144 novom pretavení. Radikalizmus tu je reakciou na mentalitu maďarizačného obdobia. Z toho sú /podľa mojej mienky/ i nesprávne generalizačné vývody, že všade tak robia", že..keď sme jednotný národ, musíme mať jednotnú toponymiu". Maďarizačné Uhorsko však ešte nie je celou Európou. Elementárne poučky pre postoj vedca k toponymii zhrnul nedávno P. Lebel v príručke ĽHistoire et ses méthodes. Keby pqfrancúzšťova nie nemeckých názvov /StrasbouM*/. potom normanských, rímskych, galských a iných bolo bývalo vo Francii praxou, stala by sa táto príručka nepotrebnou a francúzska toponymia. by nemala vedcovi toľko čo povedať, ako hovorí podnes. Viac ako 50% miestnych názvov v $ľdr je slovanského pôvodu a nikto nenavrhuje ponemčením zotrieť historickú hodnotu tohto prameňa. Vieme o takom návrhu za Hitlera v tzv. Sudetengau. Ale i tam nedošlo ani k odstráneniu prívlastku..bôhmisch" z MN s tým, že MN českého pôvodu dokazuje práve nemeckú vitalitu., spčsoilosť nemeckej rasy víťaziť nad Slovanmi. Nemci popusti" i du fantázii skôr v Poľsku /Gotenhafen. Litzmannstadt., Birkerau ap./. Po 2. svetovej vojne museli Poliaci ustáliť nové oficiálne MN na obrovských priestoroch býv. Tretej ríše. A napr. v mazúrsko-pomoranskej oblastí rešpektovali aj taký historizmus či dialektizmus" v toponymii získaného územia, jako je tvar.gard" miesto spisovného poľského...gcád" /typ Stargard/. Myslíme, že bolo by naivné tvrdiť, že íeai sa Bž potom stanú jednotným národom, ke3 zmenia Turnov na Trno? R Drhovle na Drhoví. Zo všetkých národných tradícií je azda tardícia MN najneškodnejšia, ba často i osožná. Z historickotqkumentárnych príčin, ktoré dnes vedú Poliakov k rešpektovaniu mazúrsko-polabských tvarov v toponymii, nehorlíme teda

146 145 za odstránenie historicko-dokumentárneho diferenciálu medzi východoslovenskými a rusínskymi osadami. Toto totiž zna*í ná-... vrh napr. na nahradenie vsi. historických tvarov typu Roztoku., Rokvtov ap. tvarmi s Ra-. ktoré tam ľud pociťuje skôr ako ukra* jinizmus než ako stredoslovenský, resp. spisovný tvar. Nde sme teda proti zásade unifikácie foriem v našej toponymii apricri. r apriori len proti šablóne bez rozmyslu. Proti šablóne poslovenčovania" je tu aj. druhý všeobecnejší d5vod. Prísť na koreň pôvodnému významu MN a vyjadriť ho výrazovými prostriedkami dnešného jazyka nie je vec taká prosté., ako sa niekomu zdá. Eklatantne to dokazujú chyby, ku ktorým už došlo a ktoré sčasti už kritizoval S. Mazúr a iní. tká je to slovenskonárodná" tendencia, ktorá nám slovanský jtčvod MN Kokvňa vykonštruovala z mad*. apelatíva kokény a poslovenčila" na Trnkov? Alebo vsi. živé apelativum, ktoré má povod v latinčine a valašskom práve a utkvelo ako MN obce Vila^, sa vykonštruovalo,z maďarského apelatíva vjláa a ^poslovenčilo" na Svetlice. Šomu v Báčke ešte aj Maďari považujú ía slovenské MN /szláv helynév/ a my vieme, že jeden z občanov Krakova sa roku 1475 volal Mikolaj Schomszky. n^j.ovenskonárodnej" tendencii však vyhovovalo lepšie vykonštruovať šarišskej Some pôvod maďarský /apelativum som/ a preložiť" ho ]B Drienica. Tak bez predbežného výskumu listín sa z historichého MN Nášany prerobili Ražňany prešmyknutim pomaďarčenej' formy Nyars.. Že postrehnúť správnu etymológiu nie je íah^íé tni pri súčasných priezviskách a zvratoch, svedčia i tu oď- :nelé vývody. Napr. spájanie typu oatmého mena Popoľanŕiti lezprostredne s pôvodom z Topoljan. hoc derivačné /Tonol-anka >/ <de o taký typ ako Žofčin; alebo spájanie mena ovce Soboňa dňom uliahnutia /t.j. sobotou/, hoc ide o častý slovanský

147 146 ^ náklad osobného a miestneho mena Sob- /Soj-dnov, Sobko ap./. Etymologické ťažkosti prirodzene rastú priamo úmerne s dávnosťou tých vývojových etáp, z ktorých MN pochádzajú, lebo v nich prežívajú nielen vyhynuté základy slov a formy, ale aj zaniknuté právne, sociálne a kultúrne pomery. Bez ich znalosti potom máme sklon ich interpretovať podľa najbližších výrazových prostriedkov nášho dnešného jazyka. Tak sme to i tu počuli viacerých. Napr. Š. Lipták vysvetľoval meno Oláh - tfala c h ako Rumun. Rupkovr-e podľa Rug ap. Vôbec práve v otázke tzv. etnických MU vládne na Sioven- Bcu celá spleť apricrizmu., preto sa chceme práve pri nich za- Btaviť. Apriorizmus môže.byť daný dávnou a preto.ani neověřovanou už tradíciou spájať niektoré údaje prameňa s určitou lokalitou, ktorej názov je taký istý formou alebo sémantikou. Napr. údaje [c Abaú.iváru sa vzťahovali na hanigovský Ú.ivár. údaje Anonyma p. Castrum Sa li s v okolí dolného toku Hornádu na Sovár /Solivar/ pri Prešove. Apriorizmus však vznikal a vzniká najmä z určitého dobového postoja, z etnických, krajových, štátnych či náboženských tendencií. V obdohí maďarizácie bola to snaha dokázať, že župy Felviďéku bolí pôvodne maďarské a len v posledných storočiach sa poslovenčili. Takmer každej župe na Slovensku, bo- 1= vtedy venovaná aspoň stať s názvom typu A Hontmegye eltóto- Bodása. Tému nakoniec hrnul J. KorÔsí v knihe A Felvidék el- &ótosoďása. Tejto dobovej tendencii boli pop.tatné i vývody S. Czambla o tom, že má^opočetní Slováci v Turr-í a inde sa rozrástli o mnohopočetné neslovenské živly, ***^ i jeho boj proti spisovnej slovenčine ako počeštenej', kterou sa Slováci /tótok/ dostávajú de protikladu s uhorským vlastenectvom. Czambel

148 147 bol za tzv. nehatený vývoj ľudovej slovenčiny, ktorá ako.z hľadiska uhorského štátu a vlády menšie zlo" je v záujme maďarského jazyka na Felvidéku", lebo dopomôže k tomu, aby ambície Slovákov našli ukojenie v akorom naučení aa maďarčiny". I vo veľkomaďarskom apriorizme i v obrane Slovákov sa argumentovalo aj miestnymi názvami. Tak vznikol i Sasinkov Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, brániaci kontinuitu Slovanov na strednom a západnom Slovensku. Iba v názore na východné Slovensko stotožnil aa Slovenský letopis s niektorými pozíciami hungaristického 14 apnonzmu. Takýto apriorizmus voči východu bol totiž oddávnou krajovou tradíciou na strednom Slovensku. Tlmočil ju už Matej Bél *" i Birovský. Vynára sa u Šafárika"^ a vrcholí u Štúrovcov. Po 1. svetovej vojne zhrnul argumentácie, poznamenané i apriornosťou predstáv o etnickom amalgame" na strednem Slovensku V*. Chaloupecký. Tie po 2. svetovej vojne so zápalom vyvracal aj B. Varaik v tom krajovom a časovom rozpätí^ ako to už pred sto rokmi robil Sloven3ký letopis. Bráni osíálenosť celého Slovenska Slovákmi do storočia a stredovekú kontinuitu Slovákov na strednom a západnom Slovensku, považuje názor na vznik Slovákov na strednom Slovensku až v 13. im 14. storočí zmiešaním rozličných národnosti za vyvrátený,**'**' ale na východnom Slovensku dokazuje nielen stredovekými zápismi MN, lež aj údajmi kanonických vizitácií*^** a podob i.'-h novovekých zdrojov, že kontinuita Slovákov bola v nespočetných vsi. obciach v stredoveku prerušená, že jlováci sú novovekou rekolonizáciou, resp. poslovenčenými Maďarmi, Nemcami, Rusmi, Poliakmi ap. am

149 148 Možno hovoriť, že v našej literatúre za posledných 20 rokov regenerujú historicky nikdy nepodložené uhorské tézy o eltótosodaai", nakoľko sa týkajú východného Slovenska. Dnešné tézy dokonca prekonávajú smelosťou i predvojnových maďarských autorov. Zatiaľčo Maďar S. Toth si ťažkal len na úpadok znalosti maďarčiny medzi sedliakmi Šariša v 18. storočí, slovenskí historici roku 1957 už priamo tvrdia: *K rapidnímu poslovenštěni docházelo i na východním Slovensku. Do konce XVIIT. stol. ae téměř úplně poslovenštil 3ariš m Zemplín. Slovenský živel postoupil i v Abově, zejména v o<kolí Košíc". Maďar teda myslel zrejme na zánik bilingvizmu,!^m Slovák z toho robí hneď poslovenčenie Maďarov či Rusínov. Súčasný Maďar tvrdí, že od 600 rokov sotva možno v okolí Solivaru dosvedčiť maďarských sedliakov ** a súčaaný Slovák vyhlasuje trojuholník Solivar-Sabinov-Tulčík za pomaďarčený v storočí. Posluhujúe téze o kolonizáciou neporušenej vrstve" Praslovákov v Liptove a Turci, o ich bezpečí pred ú- tokmi, resp. nadvládou cudzieho etnika", 7 vyvodzujú sa ešte aj Maďari, objektívne doložení v Liptove pred rokom 1230, z ú- dajných Maďarov, usadených vraj v Šariši už na prelome 10. a 11. storočia. Aby sa šarisakým Maďarom získala dokumentárna hodnovernosť, cituje sa prameň hovoriaci jasne a výsl* vne o prapade Sedmohradska Ktínmi od Seretu /Moldavsko/ pred rokom 1C95**9 ako že to bol útok Polovcov od Torysy na Krakov roku * Za takejto situácie považujeme za najvýš aktuálne podrobiť kritike tie miestne názvy, ktoré slúžia za hlavnú oporu názorom o existencii Maďarov v Šariši a na východnom Slovensku v stredoveku. Plavnica-Plaveč Téza, že MN Plavec a Plavnica v severozápadnom Šariši

150 149 dokladajú niekdajšie sídla kumánakych Polovcov na rozhraní 11. a 12. storočia, sa traduje ešte z Uhorska.-' Prevzal ju V*. Chaloupecký a V. Smilauer. Živia ju podnes hiatorici slovenaki**4 aj maďarskí. Nemožno pochybovať o tom, že najstaršia zmienka uhorských prameňov o Kúnoch-Polovcoch je z roku 1068 a 1083, ale ich vlasťou je ešte kraj na Sereti, odkiaľ vpadli do Sedmohradska a Užska.-* Ako spojenci Husov bijú Uhroy počas prepadu Haliča kráľom Kolomanom v rokoch 1097 a 1099, a to na rie= 37 kach Viara a San.*" Svoj pobyt v Haliči využívajú vtedy Polovci aj na pustošenie Poľska.-- Tradíciu spojenectva Rusov a Kumánov zahrnul Anonymua anachronicky ďo fabuly o príchode Maďarov do Panónie a zachoval pamäť na prechod ich čaati ae služieb Uhorska.**^Ako svoju jednotku dáva potom uhorský král Kumánov na pomoc cisárovi Lotharovi /1132/ a českému kráľovi Přemyslovi Otokarovi. Proti vpádom Kumánov spoza hrebeňov Karpát usadil kráľ Ondrej II. roku 1212 nemecký križiacky rán v sibinskej oblasti. Časť Kumánov na čele s kniežaťom Kutha= nom prijal Belo IV. do svojich služieb v centrálnom Uhoraku roku 1238.* Do novoveku zachovalo aa pomenovanie Kumánsko /Kia-Kunaág, Nagy-Kunaág/ pre územie medzi Pešťou, Debrecí- 43 nom a Sze gedom. Pre nás je najdôležitejšie etnikum na svahoch Matry, Bukových hor a Karanesu, nazývané podnes oalócok". Všeobecne sa pôvod Palócov pokladá za spoločný s Kumánmi, ale ich mene odráža pomaďarčenie ruského tvaru Polovec.^^ Rozdielne mene každopádne svedči, že v oboch prípadoch došlo ku kolonizácii Kumánov v čase a za okolností navzájom nesúvisiacich. Palóci nepochybné došli z ruakého prostredia, nie priamo z uhorského alebo zakarpatského Kumánska. íieme, že už atará Hua najímala

151 150 Polovcov ako svojich hraničiarov. Pohraničné strážne funkcie môžeme bohato dokumentovať aj v atoliciach Heveš, Boršod, Gemer a Novohrad, v ktorých sídlia Palóci. Dolný tok Slanej sa roku 1132 označuje ešte ako pohraničie Uhorska", keď tam bojuje uhorský kráľ Belo II. a Poliakmi a Rusmi.^' Pre určenie chronológie usadenia Palocov v pohraničí Uhorska na juhozápad od Slanej treba ai uvedomiť, že v starej maďarčine nebolo fonémy c a g, takže sa pred koncom 12. storočia nahrádzali v dokumentoch grafémou s, resp. š. Preto i slovanský názov starouhorských strážcov hraníc Pečeneai sa menil v ústach Maďara na besenyok, Trenčín zapísal Anonym ako Trunsun ap. Zachovaná fonéma g v nazve palócok svedčí, že s kolonizáciou Polovcov v matranskom pohraničí Uhorska musíme počítať značne neakôr, než ako bola strážna alužba Pečenegov. Preto aj na a- zemi Východoslovenského kraja niet jediného MN, ktorý by bol zapísaný so zmenou c>g, Í^S_; v tom prirodzene ani jediného MN s koreňom Běseny- a či Pečeň. Také MN /alebo výslovné zmienky o Bissenoeh/ sú v Potisi známe len z BorSodskej-* a ďalších stolíc na juh a na východ, zatiaľ čo v Podunajsku zasahujú na severe do Hontu,-**- Tekova,-* Nitrianskej; Trenčianskej,**^ na Oravu*^^ a sekundárnym typom MN i do Liptova.-*'*' V Šariši ešte aj predslovanský názov rieky Torysa prevzali Maďari ako Tarca. t.j. až v dobe, keď už sa im v jazyku bežne udomácnila fo:-éma c., ' t.j. najskůr koncom 12. storočia. Tomu času odpovedá i fakt, že Maďari už nezastihli v Potorysi vyslovovanie fonémy g, ale jej zmenu na h- Za uvedených historických skutočnosti mohli sa Sarišania a Spišiaci dostať do priameho kontaktu s Polovcami najskôr na rozhraní 12. a 13. storočia, a to s Polovcami uhorskými alebo poľskými. Od Uhrov by e nimi bolo došlo i teritoriálne najbliž-

152 151 šie pomenovanie Paloci a od Poliakov zase ich poľské meno Plevei /resp. ruské Polovej/. Bez starších stykových tradícii s Polovcami boli by od susedov prevzali so znalosťou Polovcov aj ich meno. Prekonať okolo roku 1200 spätný jazykový vývoj tak dávny ako je skupina loloi) tlgi bolo už ťažko možné. V* Galícii je obec PoXovót - zrejme po Polovcoch - aj obec Pľavgao^O z roku 1474 ziatili sme v Poľsku priezvisko Plavyecz. MN PXgwege je na Mazovsku /r. 1331/ a v Prusku osobné meno von Plowcze." /r.1402/ V samotnom Polsku a Haliči prejavili sa teda dva základy MN; P^aw7 a.pjtowi MN Plavci je v Srbsku, v Dalmácii Plavniea a v Kransku Plavec. Plavniea. Plavnice. ^ Roku 1540 študoval v Lipsku { Josnnes Pragensia ex Albia Aquilis, ktorý ako český humanistie= )' ký básnik je známy pod menom Aquila z Plavče. ** Sémantika MN Plavec sa teda v 16. storočí chápala v Čechách ako albus-plavý /biely/. Ckrem plavca je v Čechách i Plavnice. Plavščín, PlavekOf Plavý a Plav ako miestne názvy. MN Plawen /1206/, Plauniz^ /1192/, Plavniz /1280/, Plaunitzer Grurtd /1580^ ''' Plaweni^z-rianitz, Plaue na Havole, Plauen pri Drážďunoch, Plôn pri Štetine, Plo n a PlSnensee pri Kiele sa chápu ako polabsko**slovanské MN od kmeňa play-. šarišské MN Plavec' a Plavniea' nemajú korešpondujúci systém ranofeudálnych etnických uhorských názvov v bezprostrednom okolí, pre ktorý by sme ich smeli ináč interpretovať ako Plavče. Plavnice a iné analogické MN, rozložené po. celom priestranstve jažného a západného Slovanstva, ktoré s Polovcami nemalo nič. Základ týchto MU -,*3lav7 - vyvodil F. Miklosich od slovesa plaviť /flossen/ a tiež od prídavného mena j3lav^ /albus/.' Cd substantiva Rlavy-Rlť /Floss/ vyvodil ich

153 152 základ J. Feldmann a A. Brúckner. J. Profous vychádza tiež od apelatíva plav. Od slovanského základu p la v 7 vyvodil aj E. Moor pomiestne názvy Palocsa pri Konyári /Bihar/ a v Sabolči. Kmeň olav7 - v MN medzi Labem a Saalou dal najnovšie do súvisu s plavením dreva, pltí, dobytka ap. E. Eichler. Predovšetkým 3 touto funkciou na rieke Poprad nútia spájať pôvod názvu šarišských obcí Plavec a Plavniea historicko-geografické zretele. Veď na túto funkciu naviazala výnimočná úloha Popradu-Dunajca-Visly v zahraničnom obchode východoslovenských miest a baníctva od 13. storočia.' Kezy v povodí potoka Bystré, Rudník a Delňa V okolí Solivaru sú listinou z roku 1347 doložené názvy Bystrékezy. Rennukkezy a roku 1411 De lnekezy. š. Kniezsa a Gy. Gyorffy interpretovali doklady ako pamäť na usadenie sa príslušníkov maďarského kmeňa Keszi. B. Varsik interpretuje časticu -kezy ako -koz a zdá sa, že správne, lebo taká analogie sa v tunajších prameňoch vyskytujú. Napr. na severnej strane Prešova majer na potoku Bakta pisár označil Baktakoz. Rudnik sa v tejto istej listine bližšie vymedzuje polohou dvojako; ako Rennukfeu a Rennukkezy. Podobne i Delňa ako Delňa, Delnafeu-Delnefeu ' i De lnekezy. Rôznosť častíc pridávaných k základnému názvu potoka či dediny prezrádza, že ich pridávali uhorskí pisári sami na bližsie charakterizovanie základného miestneho názvu. Častica -kezy. použitá pisárom v polovici 14. storočia, stojí osamotene pri údajoch o Delni, Rudniku a Bystrom. Rozhodujúce je, že okrem tohto pochybného výsotu sa nijaký údaj v listinách a toponymii Východoslovenského kraja o Keszoch zo stredoveku nezachoval. Aj pre interpretáciu častice -kezy musí zavážiť, že medzi zápisom v 14. a 15. storočí a dobou kmeňov v uhorskom kráľovstve

154 153 Zíva viacatoročné medzera a dve-tri etapy prekladania hraničných záaekov. Maclovee - hora v obvode Kapušian. V citovanej listine z roku 1347 vyskytuje sa popri čas* tici -ke%v aj názov vrchu Mo^luch-Mojglath. Počas bojov Omodejoveov a Karola Roberta z Anjou zavrel hrad Moalod pred kráľom brány. Podľa vzoru P. Ratkoša vidí H. Kapiszewski v kapušianskom Maglovci doklad, že aa tam usadili príslušníci kmeňa Moglut. Aj táto téza je z obdobia maďarizácie: Ma,-ílovéc vraj dostal meno po synovi vezéra Tuhutuma, Moglodovi, keď Maďari vkročili do Uhorska. Odvoláva aa pri tom síce na Anonymov údaj, no Anonym vedel o sídlach rodu Moglut len 9T v Sedmohradsku. Medzi osobnými menami poddaných demešskej prepozitúry, teda v centrálnej oblasti Uhorska, vyskytovali sa v roku 113S i mená Mo^lov-^nl^" V Sopronskej existovala roku 1222 zem Moalpcha. -^ Skrátka, v 12. a 13. storočí nosili už toto mena ľudia v rozličných oblastiach Uhorska, ktorí už neboli dedičmi rodu Moglut. Pretože šarišskí Slovania mali aj v storočí dvojice foném t-e. aj o-g., nemohli sami dospieť z tvaru mena Moglut k názvu Maslovée. čakali by sme tu Moglutov, resp. Moxlutec. ^MoH^utoyee. V názve MaKlovec mu3íme -ec braf ako slovenský sufix k osobnému menu Maclov. Keby sa 3arišania boli dostali do styku s osobou, ktorá nosila meno Maclov /..ía--;!-)/. pred 13. storočím, kedy ešte nemali dvojicu foném g-h,, nutne by sa ^ i v mene tejto hory bolo po 13. storočí zmenilo na h_. Podnes ju tam však ľud vyslovuje len Maclovec. nie *Mahlcvec. či osoba s maďarským menom Mágiou patrila k descendentam

155 154 rodu Moglut, je pochybné. Pochybovať však nemožno o tom, že ten Mágiou, čo prišiel v 13. storočí do Kapušian, už nemal nič spoločného 3 poriadkami staromaďar3kýeh kmeňov. Kendice /ľud. Kendziee/. Obdobné pochybnosti vyvoláva i radenie Kendie k dokladom staromaďarské kmene v Šariši z 10. storočia. ' Slovo kendekúndů bolo dedičným titulom kmeňovej hodnosti / méltcságnév"/ v rode Kurszán, usadenom pri Budíne. Údajne roku 904 mal kenda Kurszána poraziť A'rpád ako nositeľ kmeňovej hodnosti gyula, vtedy mal zaujať Kurszánove zeme a vraj..súčasne d^šlo k roztrúseniu kendovho ľudu" po pohraničí.*^ Najstarší údaj k oaade Kendice je z doby Ladislava 17. vo forme Kendy. V tom čase /r. 1284/ sa spomínajú v blízkosti prvotného cirkevného centra Šariša /archidiakonát/, Drieňová /maď. Somos/ ako auaediapotoryských osád Sumreth /Drienovská Nová Ves?/ a Ihlica /Igliche, neidentifikované zatiaľ/ na potoku Ruda poddaní malého Michala", Quendi, teda Kendic. 0 rok /1285/ spomínajú sa Kendice ako ter*-a Keng^ }m v ich blizkoati typický pohraničný ^N Zbehy /Izbegh, zatiaľ bez lokalizácie/ i chotárny.názov Lanové močid/i7ká /Kendermochydka/."^ Od roku 1310** *^ už aú početné doklady. Jeden z nich /1454/ prezrádza, že kendickí páni vlastnili ešte inú osadu s menom Kendl v Hevešskej stolici. ^ V listine z roku 1299 menujú sa Kendice /Kendy/ osadou kráľovských..litisca- f riov", ^ t.j. strážcov-pohraničníkov. V rovnakej blízkosti od Prešova, len na severe, leží obes a tým iatým sufixom ako Kendi ce a s rovnako maďarským základom MU Fintice /ľud. rincicň/. Niekedy pred rokom 1^72 zem Fyntha patrila kráľovským strážcom. Zhoda Í3te nie náhodná, preta je nám chronologickou oporou. '

156 155 St. Xniesza datuje vznik osád s menom zakončeným v maďarčine na -i, od polovice 11. do konca 12. storočia. Caady, čo v maďarskom názve nemajú 3Ufix a v slovenakom majú sufix -ice. výslovne radí sem; i Kende-Kendice mohli vzniknúť pred koncom 12. storočia, ale v Šariši a iných horských stoliciach bola táto forma ešte živá i v 13. storočí. ' Sufix -ice je iste jeden z najstarších, ale už patronymický, t.j. týka sa vzťahu ľudí k osobe. V jednom prípade ku Kendovi, v druhom k Fintovi. Chronologickú závažnosť má v o- boch prípadoch mäkkostná korelácia, odrazená zmenou d-ď-dz /Kend-Kendzice/ a t-í-c /Finta-Fincice/. Po 13. storočí už ju prevzaté mená neodrážajú /Sigord. Demiata. Teriakovce/. Samotné MN poskytujú nám však nielen dátum t.ante quem", ale aj post quem". Keby sa meno Kend bolo udomácnilo v Šariši na rozhraní storočia, aotva by sa bolo mohlo vyhnúť v ľudovej reči denazalizácii na spčaob MoKUnc-ium > Mohuč. a mali by sme tvar Kudzice. Keby sa meno Fintha bolo udomácnilo v Šariši pred rozhraním atoročia, dokedy ani šarišskí Slovania ešte nemali fonému í, bolo by sa ^ v reči ľudu zachovalo náhradnou pernicou na spôsob falu - valal,******- pfluk-piuh. Fleissen-Plesná ^ ap. Takto je možný len úsudok, že obidva MN patria k tej istej etape akou bola aktuálnosť hraničných zásekov Uhorska pri Prešove. Za doklad aktuálnosti treba považovať usadenie križiakov v Chmeľové roku 1212.""** V polovici 13. storočia je už strážna služba v okolí Prešova dezaktualizovaná, brány a stráže aa posunuli bližšie k Bardejovu /portám Barthfa/ a za Sabinov /antiquam portám/. ^** Miestne lingvistické a historické fakty ostro kontraatujú a časové a priestorové odvážnymi kombináciami Gy. Gyorffyho o tom, že šarišské Kendice aú osadou ľudí kendeho Kurszána a

157 156 že priamo od Budína boli přesídleni do SariSa po roku 904. Reálnejšie by bolo predpokladať, že šlo o druhotné presídlenie stráži a tým aj prenesenie MN Kendi z Heveša alebo inej atoliee ranofeudálneho Uhorska. Pozoruhodné je zistenie, že ľudia označovaní v Uhorsku ako Kendi boli kováčmi a kend bolo synonymom kováča /vasvero/. -^ V blzkosti Kendic tiekol totiž potok Ruda, takže na dolovanie a spracovanie rudy i kovu dá sa tam myslieť.****^ Počiatky dolovania a osídlenia patria však nesporne preduhorskému slovanskému živlu, nie cudzincom - kendom, lebo toponymia je slovanská. Ako u Maďarov kend. úr ap. tak u Slovanov v dobe kmeňov vládlo oslovenie pán. knez6 api Na juh od Košíc boli dve osady nesúce názov Kenys /1245/ - Kvnis /1246/. **^ Osada s menom Pank A Pan7k7/ je doložená od roku 1263 pri Abaújvári, iná na juh od Kendic /1421/^? a ďalšia pod Braniskom /1320/.*-^ Z toho, čo slovo kňaz6 a pan7 znamenalo Slovanom počaa kmeňového zriadenia, ešte prirodzene nevyplýva, že v každých Kne- Ziciaeh /a. Kinisz/ a Pankovciach /m. Pgjik-j-, resp. Pánvok/ smieme vidieť potomkov alovanského náčelníka z 10. storočia. A toto platí aj o staromaďarských tituloch. Z jedných i druhých vyvinuli sa totiž postupom času osobné mená, re3p. apelatíva. Kendeu je roku 1237 už menom prepustenca v Zadunajskú, teda niekdajšieho nevoľníka, resp. otroka. Meno Kände ako osobné je veľmi rozšírené v 15. storočí, a to najmä v Sedmohradsku, s ktorým páni Kendic boli y spojení."^"* V samotnom Šariši vyskytovalo sa v 1. polovici 14. storočia meno Kendy z. azda predchodca dnešného priezviska Ken/ě7diČ. Jazykovo-historicky najprirodzenejší aa zdá byť výklad MN Kendice z osobného mena Kend. Už či vyjdeme z neho, alebo

158 157 maďarského apelatíva a či názvu maďarskej skupiny strážcov hraníc, ďalej do minulosti než pred koniec 12. storočia 3 MN -fondy.-i f-^-fincice ísť nemožno. Boliarov /ľud. Boľarov/. Najnovšie Gy. Gydrffy pokúša sa zaradiť k dokladom na ptaromaďarský kmeň z 10. storočia Bular" šarišský MN Boliarov. Rumunský lingvista N. Draganu spojil zase MN Boliar e knezatskou organizáciou valachov. Boliarov leží na hornej Olšave, kde valašskú kolonizáciu môžeme skutočne dokumentovať a kde po nej ostali stopy aj v onomastike. Základ MN zdá sa byť skutočne ten istý ako v bulharskom slove bolar-boler. ktoré je bežne doložené aj v listinách Rumunska a značilo pán". Gyčrffy akoby nevedel, že tvar bolerin bol bežným apelatívom slovanských Bulharov v stredoveku, vyvodzuje ho až z pravlasti Maďarov, od volžských Bulharov. Lenže slovo boler v zmysle pán" máme doložené už v legende o sv. Václavovi. **2-- Villa Balar spomína 3a v dohode o deľbe majetkov drienovských Abovcov roku *^ ĎaBie doklady z rokov [1453 sú Bolar. Bolyar. ^ Maďarský zápis odráža vždy základ, z ktorého je utvorený slovenský MN posesívnym sufixom -ov a skutočne ho máme doložený ako osobné meno. Pri existencii tohto základu ako osobného mena aj s iným zakončením /Boľan, Bolej. Boľk- / nevieme, či osobné meno Boľar tu pôvodne nebolo totožné s apelatívom, odvodeným od slova boleti /mohutnieť, zväčšovať sa/, ako uvedené osobné mená alebo meno Boleslav. Bole rád. Ale aj keby jeho koreň bol iný, už i tak jeho obecný význam pán" a rozšírenie ako osobné meno stačí, hby sme v osobe, po ktorej dedina Boliarov nosí svoje meno, trideli skôr Slovana než Maďara. Pramaďara v tomto lesnatom skôr kolonizovanom kraji už vonkoncom nie...

159 158 Užovce /ľud. Husovce/. Aj v Šariši je viac názvov nedomáceho pôvodu. Heraz sa názov obce menil podľa mena nového vlastníka. Napr. Jakov diel - po maďarsky Jakó része - Jakoriš. Krakov pod Ujvárom po Hennicovi - Haniywvce ap. Tak sa zmenil aj názov Olšovice na Užovce /Uzfalva/. Ako šarišský ľud po stáročia odolával novému názvu, oficiálnemu pre feudálnu spoločnosť, dosvedčujú tieto údaje: Roku 1590 bol prepadnutý na ceste zo Sabinova domov cez Orkucany pán Pavel Uz alias nemé s de Orsow.vcza uliter de Uzfalva. ^ Situačne Orsowyczu môžeme stotožniť s dedinou, ktorá roku 1254 je pisárom uvedená po maďarsky ako Bceroataka. kaď bole odňatá Hatovi a pripojená k tobolskému hradnému panstvu. Napriek tomu, že prvé doklady /1254, 1349/ uvádzajú len maďarský preklad MN /eger = jelša, vsi. olša/, vynára sa roku 1406 názov jej pána formou Valent de Aleouicha. Uzovci volali svoju poddanskú obec Uzovcami. ale sami poddaní ju aj v storočí ešte nazývali po avojom naďalej Olšovica. Nakoniec sa predaa len vytratil pôvodný názov z pamäti ľudu a došlo ku kompromisu vo forme svojskej ľudovej etymológie oficiálneho názvu Užovce ako Husovce. Husovce sú dnes všeobecným ľudovým názvom Uzoviec. Uzovia, pravda, tiež potria medzi tzv. kmeňové názvy /tó'rzsnevek/ počiatočného uhorského kráľovstva..tu zdanlivo taký MN sa historicky devalvuje na názov po treťom vlastníkovi z konca 13. atoročia. Práve miestne názvy cudzieho pôvodu často skytajú, ako ame aj tu videli, veľmi závažné oporné body pre vývoj nášho jazyka a etnika. Máme záujem na tom, aby sa nám všetky histo-

160 159 rieke názvy rešpektovali a zachovali ako spoľahlivý prameň dejín nášho ľudu, a to tak národných ako aj sociálnych a kultúrnych. Chybu nevidíme v MN, ale v tendencii, s akou sa a nimi narába. Nebyť tradicionalizmu voči východnej časti nášho národa a tendencie, neboli by vsi. MU Preš y.) Sedzit-art,--^! Klečenov,*^** Barca,**^ Hutka**^ a ďalšie dokladmi prerušenia kontinuity slovenského osídlenia a pomaďarčenia, ako nimi nebývajú v Čechách, v Poľsku a u iných Slovanov. Poznámky : LHiatoire et ses méthodes. Paris 1961, 699 nn. 2 Pórov, našu kritiku: Svojina , Svojina III ^ GyHrffy Gy., Az ^rpád-kori Magyarország Tó'rténeti Fó'ldrajza. Budapest 1963, 202. ^ K. Kaczmarczyk, Ksiegi przyječ do prawa miejskiego w Krakowie. Kraków 1913, 270, č R. Halaga, Sabinov s okolie 1. Košice 1962, 26. ^ Ibidem S Ibidem Pórov, diskusiu 0. R. Halaga, Soľné hrady v Fotisí a ranofeudálne pohraničie. Nové obzory IV-1962, ; B. Vařsik, Kde ležal Castrum Salis /Soľný hrad/7 NC V-1963, 275-^90; 0. R. Halaga, Otázka soľných hradov" a metód ich lokalizácie. HO VI-1964, mapka. - G. Heckenast /A kora-árpádkori magyar vaskohászat szervezete. Tó'rténelmi Szemle 1966, 153/ má jediný argument pre Sovár: tradičnosť výkladu /hagyomúnyos. álláspont/. Slovakizácia hontianskej stolice". Tomu cieľu slúžili vtedy módne etymologie MN / helynevek magyarázáta"/.

161 160 H Korčsi J., AFelvidók eltótoaodáaa. Budapest 1&9S **^ Czambel, Slováci a ich reč, BudapeBť 1903, 104, 116. ^3 czambel Samu, A caeh-tót nemzetagység multja, jelene éa jsvbje. Felvidéki Hiradó /sep. v turócz-szent-múrtoni magyar nyomdában"/ 1902, 56/9, 80. Slovenský letopis : Slováci boli na svojom pôvodnom územi až do tatárskeho spustoáenia. Ked* tatarskou besnotou na východnom Slovensku bolí vykantreni, jich prázdne sidla boly zapínaná rozličnými pristehovaleami /Nemcami, Čechmi, Rusmi at3./ a presídlencami /Maďarmi/. ^ M. Bál, Hotitia Hungariae Novae Geographieo-Historica 1. 1, Viennae 1735, 52: comitatus a Slauis cultoa" od Bratislavy po Liptov = potomci Moravanov. wultra Qranum vsque ad Tibiacum" Jazygovia a ich jazyk sarmatský. 1. Birovszky, Ungaria suis cum regibus compendio data. Tyrnaviae 1743, 157: V šarišskej hic certe linguarum confuaio... mixtio ex Sclavonica, Polonica, Ruthenica e t Ungarica in populo regnat." ^' P.J.3afařik, Rozpravy z oboru věd slovanských, Praha 1865, 18, 378 /Sotáci - Satagu/. - lenže, Slaovanské starožitnosti, Praha 1837, 793 n. /tri vetvy Moravanov po Hron/. M.M.Hodža: tam od východu kmeň Poľský sa menuje Sloviak" /Dobruo Slovo... 85/6/- poľsko- a ruakoslovenské " nárečie na východe /větín o slovenčine... 27/. -?.Z. Kellner-Hostinský v Letopise MS VI. II. 57: Jako územie Slovenov ťahalo sa od Karpatov západne k Dunaji ddolami Váhu, Hrona, Nitry a Cpola, tak územie Rusov rozprestieralo sa od Karpatov východne k Tise, t.j. riekami Bodrogu, Laborca, 01ky, Muldavy, Hornatú a Slanej. Rozhraním oboch týchto území bola Králova Holá a tak Horní Gemer." 9 v. Chaloupecký, Staré Slovensko. Bratislava B. Varsik, Osídlenie košickej kotliny 1. Bratislava 1964, 19 et passim. - Pórov. ree. v Hist. časopise XIII-1965,

162 161 **^ K vplyvu inštrukcií na ich pravdivosť pórov. A. Petrov, Kanoničeskija vizitacia gg. v varmediach Zemplinskoj, 3arišskoj, Spišskoj i Abaujskoj. Haukovyj Zbornyk Tov. Prosvěta" v Užhorode , 116. B. Varsik, c.d., 87 /Slováci... na juh od Barce sú novoprišlým obyvateľstvom, zväčša od 17. storočia/, 447 /v sus. údolí Torysy /nad Košicami/ bývali v 14. storočí zmiešané už Slováci a Ma3ari/, 109 /Stred Prešovakej kotliny, približne v trojuholníku Solivar-Sabinov-Tulčík sa v podstate pomasarčuje až v storočí/, 110 /smerom na Bardejov... sa niektoré dediny... pomačarčujú/ at3. *" Toth S., Sáros vármegye monografiája II. Budapest 1910, 341: R magyar nyelv é lete a XVII. századtól erhsebb hanyatlásnak indul. - így a magyar nyelv a XVIII. század folyamán csaknem teljesen kivész a jobbágyság Mrébčl. ^^ Přehled čsl. dějin, Praha 1958, 571. ^*- Marjalaki Kiss L., Gondolatok a magyar nép eredeterol. Borsodi Szemle , 77. *-6 B. Varsik c.d., 109, tenže v NO V, 1963, 280, 281, 287 /pomaďarčenie v storočí, poslovenčenie v storočí/. P. Ratkoš, Dedičské právo v turčiansko-liptovských privilégiách 13. storočia, Historické štúdie XI-1966, Pórov, k tomu 0.R.Halaga, Turčiansko-liptovské privilégiá /1257, 1265/ a slovanské zvykové právo. Právnické štúdie XV-1967, P. Ratkoš, Podmanenie Slovenska I&-3armi. 0 počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1965, , Slovenské dejiny 1. Bratislava 1961, 126, 127, 124. ^ Chron. Hung. comp. s. XIV. /ed. Scriptores Rerum Hungari= caruml. Budap. 1937/, P. Ratkoš, c.d., 174, pozn *'*' Pórov. Banner J. - Jakabffy I., A Kozép-Dunamedence régészeti bibliográfiája, Budapest 1954,

163 V. Chaloupecký, cd., 74, V*. 3milauer, Vodopis 3tarěho Slovenska, Praha-Sratislava 1932, 489 a 451, č Přehled čal. dějin, Slovenská dejiny 1. Bratislava 1961, C počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1965, Gy. Gydrffy, Tanulmányok a magyar állam eredetércl. Budapest 1959, 75/6. -* Chron. Budense, Chron. pictum Vindobonense, kap. 81, 134. Scriptorea rerum Hungariearum, /ďalej: 3S/ I. 337, 40S. 3^ Tzv..Nestor", kap. 83., ed. BieXow3ki, Ronumenta Poloniae Historica 1. SC4, Chron. pictum Vindob., kap. 145; SS /6. 3S Gallus II. kap. 19* ed. Sieíowski, MPH *Anonymi Gesta Hungarorum, kap. 8, 10. SS , K. Schunemann, Ungariache Hilfsvčlker in der Literatur de3 deutachen mittelaltera. Ungariache Jahrbucher IV *^ UB zuř Ge3chichte der Deutachen in Siebenburgen 1. Hermannatadt 1892, nr 19, 22 /r. 1911, 1912/. 4*^ Hiatoriae Hungaricae Fontes Domestici IV. /ed. H. Florianua, 3p. 1885/ 47, /Rogerii Carmen ^iaerabile, kap. 2, 7, 8/. 43 Porov. Révai Nagy Lexikóna, healo Kunok. 44 Moór E., A honfoglaló magyarság megtelepulése és a szěkelyek eredete. Szeged 1944, 22-^3. - Porov. i Révai Nagy Lexikóna, he3lo Palócok. - 4-^ A. N. Naaonov, Russkaja zemlia" i obrazovanije territorii drevneru33kogo gosudaratva. Hoakva 1951, * Gy. Oyčrffy, cit. Az A'rpád-kori Magyarország Tó'rt. ró'ld^ 737 n. Porov. Halaga, Otázka soľných hradov" /p. 9/, 295 n. 47 Chron. pictum Vindob., kap. 161; SSI. 448.

164 Anonymi Gesta Hungarorum, kap. 37, SS " Porov. mapu rozloženia kmenových názvov u Moóra, cd. a u Qyorffyho, cd., Oyorffy, cd., 758 /r. 1291/. ^ Pečenice /m. HontbesenyBd/. -**- GyOrffy, cd., 435 /r at3./ -*3 Peíeiíady: Beseneu 1214, 1254 /Regesta regum 1. 94, 318; č. 290, 1024/. Byssenew 1394 /Zsigmondkori okl. I. 390, č. 3568/. *^4 Peče Hany /m. Bánpecsenyéd/ -*** Villa Bessenow 14C8 /Zaigmondkori.okl. 11/2, 155, č. 6224/. 56 BeSeňová. Országos lvt. Bp. XHA f no 21 /r. 1627/. - Porov. K. Anděl, Toponomastyczne slady pobytu ludów koczowniczyeh na Síowacji. AAC , **7 V. 3milauer, c.d., 405/6. 5*3 D. Caánki, cd., 80, 296: Hradiaa, Hradiata. Haradicha. 5- Porov. polonizmus vo východnej slovenčine plckac-oii^kac /" plákať/, polonizmus v spisovnej 3lovenčine Eamby /p. g$- ^a/ ap. F. Miklosich, Die Bildung der slawischen Peraonen- und Ortenamen. Heidelberg 1927, 297. Matricularum Rogni Poloniae Summaria 1. 64, č *- Bieíowaki, MPH II Codex Dipl. Poloniae /6, č. 126 /r. 1363/. -^3 g. Volckmann, Katalog des Elbinger Stadtarchivs, Elbing 1875, 24, č. IV p. Miklosich, cd., o. Schalich, Studenten aua den bahmiachen Ländern und der Slowakei an der Univ. Leipzig. ďiss. Zs. der K. Marx-Univ. Leipzig, Jg. VII-1957/58, Gesch. u. Sprachw. Reihe, H. 1/2, atr *** J. Profous, Místní jména v Čechách III, Praha 1951, 372/3. - Porov. i V. Kotyška, Úplný miatopianý slovník král. čea. Praha 1895,

165 ! 164 ' E. Eichler, Slawische Sald- und Rodungsnamen an Elbe und Saale. Beitrá'ge zur Namenforschung, Jg. IX, 1957, F. Miklosich, c.d., j. Feldmann, Ortsnamen, ihre Entstehung und Bedeutung, Halle /Saale/ 1925, Sodex dipl. Cathedralis S. Venceslai I. 105 /r. 13C1/; Plav vecz. - Sagner, Dipl. com. Saroaiensie, 52 /r. 1323/: castrum Palawcha /to je genitív Plavca s mad*. vkladným a/. - Účt. kniha m. Bardejova r. 1440, 1433, 1436: Plawtcz, Plawcz /ed. Fejérpataky, ^gyarországi városok régi számadáskonyvei, 507, 331, 365/. '**' K. <Vagner, c. 574 /r. 1366/: pro locatione duarum villarum. partem ipsius silvae nigrae... a pnrte septentrionis ííoya PLawnych /Teda ešte i v 14. storočí je to typické lesné kolonizačné územie!/.?-- = , A. Bruckner, S/Cownik etymologiczny jazyka polakiego, Kraków 1927, ?.= 66 /Plav-osada u plavu, Plaveč-PlaveC+j ** Plavctiv dvilr, os.m. Pla vata*** ín=pla vec in, Plav^-^misto plavení dříví/. 7*^ E. Moór, Die slawischen Ortsnamen der Theissebene, ZONF VI, E. Eichler, c.d., 295, C.R.Halaga, Spojenia slovenských miest s Poľskom a Rusou do 16. storočia,, Historické štúdie XI, 1966, i tenže, Ka'ufleute und Handelsguter der Hanse im Karpatengebiet, Hansische Geschichtsblätter Jg /Koln-Sraz/, 59-84; tenže, Stosunki handlowe miaät wsehodnio-síowackich i pruakich w sredniowieczu, Zapiski Historyczne XXXIII. /Toruň/..-^ Anj. okm. V. 54, 57. Csánki D., Iíagyarország torténelmi foldrajza a Hunyadiak korában I, Bp. 1890, 299.

166 165 **^ I. Kniezsa, Ungarns Volkerschaften im XI. Jahrhundert, AECO IV-193 8, 2 66, 384. *'* Gy. GyHrffy, Tanulmányok a m. állam eredetérčl /podľa indexu/. 6S B. Varsik, cd., v. ^milauer, cd., 407. *^-' Anj. okm. V. 56; Regesta regum II. 171 č } 66 G. Fejér, CD V/l, 191, r. 1272; VI/1, 125, r. 1291; ví/2, [ 151, r G. Fejěr VI/2, 377, r. 1247; V/2, 43, r. 1272; X/5, 344,! r Napr. Ne na. prítok Torysy: Keně, superior Ne ne. Nenefeu. Neneewyz. ;Jeneoatak.ia: 3milauer, c.d., Porov. maďarské prívesky k MN Gre/soroviec v HČ XIII-1965, Anj. okm. V. 55, 60. 9C K. ďagner, Dipl. Sar. 53 /r. 1346/. H. Kapiszewaki, Najdalszy zaai$g wíadztwa pierwszych Piastów na poíudnie od Karpat od Castrum Salis po Czersz. AAC III- 1961, 153. ^*- 2. Tóth, op.c. II. <i42; Anonymi Gesta Hungarorum, kap. 20, 27; SS 1. 61, ^4 o. Fejér, CD II **' Regesta regum I. 125 č Porov. valachizmus ná strednom Slovensku grúň a na Zemplíne hrun, hruněk. Chronologický rozdiel prevzatia si vbimol aj N. Dráganu, Romanii in veacurile IX-XIV pe baza toponimiei si a onomasticei. Bucureati 1933, 195 / ín Vest Gruny. iar ín E3t Hruny"/. ľak i -nad*. azi,*-et preálo do spis. clovenčiny ako sihoť. ' I. Kniezsa, c.d., Ungarns Volkerschaften n - mapa; - Gy. Gygrffy, Az Arpádkori Mo tort. foldr. 43; - tenže, Tanulmányok a m. állam eredetérdl, 151. Gy. GyCrffy, c.d., Porov. macl oslovenie kend /V^-, resp. Vaša Milosť/. 39 ibidem 155. ***- Regesta regum 11/2-3, 427 č

167 166 l-***- G. Fejér, CD V/3, 252. Čítanie Muendi a Buda rektifikoval podľa originálu Dl 1172 Gyčrffy, cd., 151. M*** G. Wenzel, CDA XII M*3 G. Fejér, CD VIII/1, Dipl. Sar 'i 4 Gy. Gyčrffy, op. c *-"-*5 Kellemesi Melczer I., Okmányok a Líelczer es. levěltárából. Budapest 1890, 7. - TÓth, op.c. II GyCrffy, op.c i 6 g. Fejér, CD V/l, Dipl. Sar **7 g, Kniezsa, Chronologie der slowakischen ON-typen. Studia Slavica V-1959, 175, ****6 ifázor Bonkálóv /Die ungarlä'ndischen Ruthenen, Ung./. ^9 A. Profous, cd., I, 478. i-- K..Vágner, Dipl. Sar., r*--* Roku Regesta regum 11/2-3, 312 č i-"- Roku Anal. Scep. I, ^3 Gy. Gyčrffy, cd., 151, 154/5. "4 = id. -*-*-- Gy. Gyčrffy, Az A'rpádkori Mo tort. fó'ldr., ^^ Doklady: B. Varsik, cd., *-i7 D. Csánki, cd., I, TÓth, c.d. II, Dipl. Sar., 324. "3 G. Fejér, CD IV/1, 81. Országos lvt. Bp., Dl 44467, r. 1447: Kende ayn gend^-ov, Kende syn Jánov at3.* Vzťah kend. pánov k Ľedmohradsku prezrádza už nedatovaná liatina Ladislava IV. /=100/. Tradíciu spojeni rodu ao Satmá- ^om a Sedmohradskom odráža i TÓth, c.d., I, 350. ' Anj. okm. IV, 159, r. 1341: Beke de De lne vel Kendaz de Asguth. - Anj. okm. VI, 166, 1354; Ladialaus filiu^ Kendyz. ^3 Gy. GyHrffy, Tanulmányok a m. állam eredetérčl, 61. K. Dräganu, Romanií..., 361.

168 167 -^ Roku 1473 ťalachus Filip Tzvzet.vtz /Cižatice v susedstve íoliarova/ odkázal synovi 100 oviec. Do synovej dospelosti )udú u Tomáša Zamuta /porov. Zámutov na v. od Boliarova/ zo ršeehsvätých. Archív m. Košic, Judiciale Porov. Ci Boliarove MU Bačkovík. M. Costachescu, Documentele Moldovenesti inainte de Stefan ^1 Maře. II. Jaši 1932, 208 /r. 1444/: bolerin; 211 /k r. ).445/: bolerin nag všrnyj pan M.L.; 798 /k r. 1456/: našeap )olerina. - Porov. ruské bojar. ^ = 123. Nikolského legenda o sv. Václavovi. J. Vašica vo Vajsovom (horníku, str. 102; sv. Václav zvolal bolery svoe i družinu". ^ G. Fejér, CD V/3, Zmena o>a. je ma3arská; patri pne. úzu. ^C S. TÓth, c.d., II, N. Dráganu, Romanii..., 361. PÍ V Bodrižskej stol. r. 1305: comes Bulyar de Kalud /Amj. 'km. IV, 187/. - V okolí hradu Deva /Sedm./ r. 1348: Benelicto filio Bolyar /Anj. okm. V, 182/. ^ V Boršodskej st. r. 1347: Bolvan de Cheb /Anj. okm. V, 122/. 33 V ob lsti južných Slovanov v Železnej st. r. 1340: Bpley. Anj. okm. IV, 40/. Osobné meno Bolej bolo známe i v Pol3ku ijezyk polski XXIII, 45/. V blízkosti Boliarova bola osada Bolykvágása /3. TÓth, c.d. ^, 378/. Porov. v Cechách MN Bolkov, Belice^ Boletíce /A. Probus, c.d., I, /. 35 O.R.Halsga, Sabinov a okolie 1. Košice 1962, 25n. Štátny archív Košice, pob. Prešov, ŽŠ 11/5 prot. cit. s.451. J7 O.R.Halaga, Sabinov..., 23 S Zsigmondkori okl. 11/1 638 č Kossányi B., Az uzok é s kománok torténete a XI-XII. századkn, Századok LVIII-1924, B. Varsik, c.d., Porov. O.R.Halaga, Meno mesta Preova vo svetle jazykových a historických súvislostí, Jazykovedný asopis XVI, 1965,

169 168 r^ Porov. tu pozn Roku 1285 dostali augustiniáni z V. farisa časť zeme, zvánu Sce/tekerthe... v tých hraniciach. pco.iu vlaatnil tenže SceHe a ini". Fejér CD V/111, 294; Monu- Mnta eecl. Strig. II. 198 č J. Stanislav, Slovenský juh ' stredoveku. II. 468 radí doklady Zege, Zegye. Szí*Kve ap. t Podunajaku at3. za slovanské. Výslovnosť s a dz to potvrdzue, lebo v cudzích prevzatých slovách jej v 3ariäi od 13. ato? očia niet. Vzhľadom na zápisy Chele.v-Chele. Be re they-be re the. erebe.v-therebe /D. Csánki, cd., 313, 343, 345/ vidíme v záiae os. m. Sceae tvar Sede.i /Éedze.i> Šedzia > áedzi/. V časti kerthe je koncové -e. ma3arským posesívnym sufixom /..záhrada řdejova"/. Pravda, tak to chápal uhoraký piaár. Miestny Slo- <n mohol čaaticou -kart rozumieť pôvodne aj iné. Porov. slovo artao /krtati?/ v zmysle..kárať", pokutovať",..trestať" *Dokľa na. Pane, budzeá tak barz kartac? - Soltári sv. Dávida... tebrecín 1752, 194 et passim/. ^ B. Varsik, cd., 244/5, 251, 256. Porov. Surcice Gorne i arcice Dolné v Malopoľsku /M.Cz.Cholewa, Stroje ludowe Ziemi ^deckiej. Lud XXXVI-1946, 261/, osadu Barcin na hornej Neteci ÍS. Šwirko, Z dziejów podregionu pa^uckiego. Literatura ludowa 'PTL/ VIII-1964, nr 3, str. 8/, dedinu Barców v pruskom Kaäubím /Regesta Hist.-Gipl. Crdinis S. Mariae Theutonicorum , Párali, Gottingen 1965, č : Miczug von Barczow/. uhoslovania medzi Trogirom a Splitom nazývali zhromaždište deiny pod stromom s kameňami na sedenia pre starších..brca" /J. ktntar, Zur Problematik der Rechtaarchä'ologie bei den Volkem ^goslawiens. Studien zur á'lteren Geschichte Oateuropas I, ťaz-kó'ln 1956, 176. Jedna výnimka v zápise /vo falze!/, aj to ýkajúca sa boršodskej Barce. stačila k pririeknutiu tvaru Bara Maďarom. K zápisom typu Mogorfolu porov. Z. von Gomboez, eschichte der ung. a-laute. Ung. Jahrb. VIII, 1928, 270-2/1. *44 B. Varsik, c.d., 389, 391. Porov. MN bez sufixu Przemysl je i Przemyslany/. Beíž /je i BeXž.vce/, PrzecXaw at3. ^4^ vi3 na strane 169!

170 r 169 ^ B. Varsik, c.d., 183, Porov. MN Kleče na slovenskom tzemlju najmenej osemkrát": F. Bezlaj, Slovenska vodná imenal njubljana 1956, V poľskú sú MU od základu klacz /= kotyla: W. Korta, Rozwój wielkiej wxasnosci feudálnej na álasku. froc^aw etc. 1964, 120/, ale aj klecz. R urobil zwód ľwyczajów kúpnych" Dymitr z Klecia /v.ysl. kleča/ /Rocz. Krak. ÍXV-1934, 97/. Klecie bolo pri Jasle /A. Zaki, Najdaw. dzieie JasXa i okoliey. Studia z dziejów JasXa, Jas,ía 1962, 44, 45/, tri Gdansku /Woelky, UB des Bisthums Culm. Danzig 1887, 617.č. '60/ at3. - MN Kletzin je podnes na juh od Stralsundu v NDR. Bdzi prijatými občanmi Lipska v prvej polovici 16. storočia a i Alexius Kletzsch /St. A. Leipzig, Bŕirgerbuch/. - V Čechách ú k MN Klečata doklady zo 14. storočia Kleczy a Porofous myslí a apelativum klečí = kosodrevina /A. Profous, c.d., II, 234/. ápokon aj na strednom a západnom Slovensku nie sú len Kľačany: eada Kličov je v Trenčianskej pri Čadci, Kle cene c pri Púchove Kárieč/, Kličín v Turci t Za takej situácie je násilné vyvodzovať Kleče no v nie z o- obného mena Klečen, ale z mad*. Kelecsény a pridania -ov rekoionistami v novoveku.

171 170 gtandardiza'cia OBYVATEĽSKÝCH MIEN Eugen Jana 1. V tomto koreferáte chcem oboznámiť účastníkov našej konferencie s prácou, ktorú sme urobili pre doplnky a dodatky k Slovníku slovenského jazyka /SSJ/; v jeho VI. diele budú okrem apelativ v doplnkoch aj osobné mená a zemepisné názvy a príslušnými odvodeninami. V osobitnom abecednom poriadku aa uvádzajú názvy slovenských obcí v heslách spolu s odvodenými slovami. Stavba heala je takáto: Xbelová, -ej ž.; Abelovčan. -a, mn.č. -ia m.; Abelovčanka. -g, -niek ž.; ábe lovskiř príd. Uvádza sa názov obce v nominative, koncovka 2. pádu alebo podľa potreby celý jeho tvar a niekedy i koncovka 6. pádu a ďalej skratkou m., ž., atr. i rod názvu. Týmito údajmi aa názov zaraďuje do systému jazyka. K názvu obce sa pridáva meno obyvateľa a obyvateľky 3 potrebnými gramatickými údajmi a konečne odvodené prídavné meno. V názvoch obcí sa zachováva pre3ne taká podoba, akú majú v úradnom štatistickom lexikone obcí CsSR z r Vynechávajú aa len tie časti obcí, ktoré v spomenutej publikácii majú len maďarskú podobu /napr. Beketfa. Császtamellék. Csenkeszfa. Cserhátouszta. Fe.iszés. PÓsfa/. Úradné názvy obcí a ich časti sa v SSJ neupravujú, lebo by to bola ich zmena, aká sa oficiálne pripúšťa len poschvaľovacom konaní. Podľa našej mienky nie je nevyhnutné meniť ustálené názvy obcí, i keď majú niektoré nárečové znaky hláskotvorné alebo slovotvorné a- le rozdiely nie aú výrazná neuatroiné, tmavn+ámi-^ * t-.t<,ŕn-'.,,

172 171 Mená obyvateľov obci, ako aj odvodené prídavné mená sa štandardizujú, t.j. uvádzajú sa v hláskoslovnej /pravopisnej/ a slovotvornej forme spisovnej, nie nárečovej, miestnej. Na miestny úzus, ak by vybočoval zo zistených zákonitostí, sa dbá len vo výnimočných prípadoch, keď ide o mená všeobecne známe a ustálené /napr. Modra. Modran. Modranka, modranský popri atredoelovenskej a spisovnej forme Modrianka, modrianskv; forma s príponou -anka. -anský je západoslovenská, ale pretože je všeobecne známa, pripúšťa sa výnimočne i v spisovnom jazyku, keď je reč o západoslovenskej Modre v okrese Bratislava - - vidiek/ V spisovnej slovenčine využíva sa pri tvorení obyvateľských mien predovšetkým prípona -čan. napr. Bratislava - Bratislavčan. Martin - Kartinčan. Poltár - Poltárčan. Prešov - Prešovčan, Zvolen - Zvole čan, Žilina - Žilinčan a tď., t. j. tam, kde spoluhláska na konci slova odvodzovacieho základu sa môže podľa hláskovných pravidiel slovenského spisovného jazyka kombinovať, zoskupovať so spoluhláskou -js- /miesto -šč- je -šc-. napr. Ves - VešKan/ Keď je na konci odvodzovacieho základu v názve obce skupina dvoch spoluhlások, obyvateľské meno sa tvppí príponou -an. napr. Brezno - árezňan. Detva - Detvan. Nitra - Nitran. Nové Mesto - Novomešťan. Uhorské - Uhoršťan atď. Spoluhláska /niekedy i celá skupina/ pred príponou -an sa strieda /alternuje/ podľa pravidiel o alternáciách ako pred prednými samohláskami /d,.t, n, 1 - ď, í, ň, 1; & - č, _st - šť, ak, - šg ap./ Príponou -an sa tvoria obyvateľské mená v spisovnom jazyku aj vtedy, keď sa odvodzovací základ končí na jednu spoluhlásku zo zadopodnebnýeh alebo zubných a ďasnových so strie-

173 172 daním /alternáciami/: k/č, g/č/dž/. h/ž, ch/š, dz/dž. c/č, napr. Brusník - Brusníčan. Lúka - Lúčan. Potok - Potočan. Bodrog - Bodročan. Brehy - Břežan. Suchá = Sušan /nár. Suchován. Suchanec/. Prievidza - Prievidžan. Piarícv - Piardžan. B. Bystrica - Bystríčan Prípony -čan a -an /podľa pôvodu ide o príponu -an. rozšírenú mechanicky o -č- vyabstrahovaním z prípadov, ako sú Lúky - Lúčan, Ráztoky - Ráztočan. Bystrica - B.vstričan atď./ sa v jednotlivých oblastiach a krajoch využívajú rozličným spôsobom, ale v spisovnom jazyku sa dáva prednosť prípone -čan Okrem uvedených prípadov s výraznými alternáciami /bod 2.3./ prípona -an býva spolu s prechýlenou podobou na -ianka v ženakom rode a s prid. menom na -jánsky pri odvodzovacích základoch krátkych, jednoslabičných, napr. Babie - Baba n - Bab ianka - bat-iansky. čab/a/ - Čaban - Cabianka - čabiansky. Dubie - Duban - Dub ianka - dubiansky. Šuľa - 3uľan - - šulianka - šulíanakv. Sena /Senné/ - Seňan - Senianka - senianskv /ako i Seč - Seňan - Seč ianka - sečiansky/ atď. Po j.- a po dlhej slabike je -an, -anka. -anský^ napr. 3uja - 3u.ian - - *u.ian ka - šu.ianský. Tôň - Tônan - Tôňanka - t&ňan ský Prípona "an sayyiživa pri odvodzovaeíeh základoch na -_t, -jí podľa typu Lehota -- Lehoťan - Lehoťanka - lehotský /v nár. íahota. Lihota/: 3ebot - Joboťan - Boboťanka - bobotský. Reme ta - Remeťan - Remeťanka - remetský atď Príponou -e_g v súčasnej spisovnej slovenčine sa pravidelne tvoria obyvateľské me;iá od miestnych názvov na -any. napr. Bošany - BoSanen. Kup^šoriy - KapusanHc, Ožďany - Cžďanec. Podreíany - Podrečang.-. Rt-vňainy - Rovňane'-. atď. i!

174 173 V miestnych nárečiach je prípona -ec častejšie aj v i- ných typoch, napr. v okrese Lučenec: Brezovo - obyvatelia Brezovej. Cinobaňa - Cinobanci. Hrabovo - Hrabovej. Mládzovo - Mládzovci ap.; podobne je to aj inde, napr. Pohorelá - Pohore le c. Žilina - Ži line c atď. V obyvateľských menách prípona -ec nie je nesprávna, ale okrem názvov na -any. kde je prípona -ec záväzná, v u- vedených typoch dávame prednosť prípone -čan. resp. -an. Prípona -ec sa nadmieru pridáva k prípone -an. /napr. Detvan. Nitran/ v historických prácach alebo v prejavoch s citovým zafarbením /Detvanci. Hitranci ap./ Ostatné prípony známe z nárečí /-ák. -ár/ využívajú aa v spisovnom jazyku pri obyvateľských menách odvodených od názvov atolíc, žúp /Lipták. Spišiak.../; v menách obyvateľov obcí aa vyskytujú zriedka /najmä s citovým zafarbením - Bratislayáci. Trnaváci.../ Prechýlené formy od mužských obyvateľských mien sa tvoria pravidelne príponou -ka, napr. Bratislavčan - Brati- 3lsvčanka. Bystřičan - Bystricanka. Košičan - Košičanka. Martinčan - Martinčanka /v miestnom úze i Martinčianka/ ap Prídavné mená od miestnych názvov sa tvoria alebo kratšou príponou -ský -/c/ký. najmä ak sa odvodzovaní základ končí na jednu spoluhlásku, alebo dlhšou príponou -jánsky/ -anský. ak sa odvodzovaci základ končí na skupinu spoluhlások alebo na jednu spoluhlásku, ale je krátky, jednoslabičný, napr. Trnava - trnavský. Prešov - prešovský. Martin - martinský; 3aľa - šaliansky. Turie - tnrianskv. Žehra - žehriansky ap. Po dlhej slabike základu odvodené adjektivum má príponu -anský. nie -ianskv. napr. i Brieštie - brieäťanský.. Lúka -

175 r lúčanský /popri lúčky/ Pri tvorení obyvateľských mien vyskytujú sa osobitné javy, ke3 ide o miestne mená na =e_c, ^ce.s "Rk, -^, **^, -ský_, -ská, -ské Pri odvodzovaní prípony -e_s, -ce, --ok v miestnych názvoch obyčajne odpadávajú a obyvateľské mená i prídavné mená sa tvoria príponami -čan,, -čanka, -.skýs napr. Lučenec - Lučenčan - Lučenčanka - lušenský, Bánovce - Bánovčan - Bánovčanka - bánovský. Ružomberok - RuMtaMrčan - Ružomberčanka - ružomberský ap.; ale: Rajec - rajecký., Senec - senecký, Harmanec - harmanecký. Važec - Važťan - Važjtianka - važtiansky i važecký. Niekedy prípona -ok neodpadáva a je tu striedanie spoluhlások k/č/e; Hrádok - Hräáť-čan - Hrádočanka - hrádecký, podobne Vrútky ^-'Yrútůk/' - VrútočaR - Vi'útočanka - vrútocký a i Pri miestnych názv^eíi s príponou -k^ vyvinuli sa dva typy: 1/ Petržalka - Petržalčan - Petržalčanka - petržalský a 2/ Hodrovka - Modrovčan - Modrovčianka - modrovčiansky /existuje v susedstva í Modrová - Modrovčan. nár. Modrovan - - Modrovčanka - modro? ský/., podobne Bystrička - By s tri čan - Bystričianka - b^sjtríčiangi^ /ale B^etrina - Bystričan - - Bvstričanka - bystrij^ký/, Hôrka - Hôrňan - Hôrčanka - hôrčanský ats. Druhý typ sa využíva obyčajne na odlíäenie od nezdrobneného mena Pravda, ke3 je úradné meno zdrobnené, napr. Breznička, Teplička, podobne i Turíčky, ale v miestnom úze nie, odvodené tvary netvoria sa od zdrobnených,, teda Breznica - - B řezníčka - Březni čanka - hj^e_?nj_r-kv^ Turice /g krátkym i/ - - Turí čan - Turičanka - turickv ap Miestne názvy adjektívnej povahy /substantivizované prídavné mená/ na -ský, **ská, ".ské pri odvodzovaní oby-

176 175 vateľskýc mien delia sa na staršiu vrstvu ako je Konská. Kostiviarska. Uhorské, Valaská, a mladšiu vrstvu ako je Jesenské. Partizánske a i. Odvodené obyvateľské mená a prídavné mená od názvov staršej vrstvy sa tvoria podľa typu Valaská - Valašťan - Valaštianka - valaštiansky. teda so striedaním spoluhlásky -sk-/-šť-. od názvov mladšej vrstvy podľa typu Partizánske - Partizénčan - Partizánčanka - partizáníanský i partizánsky /ako by základ bol Partizán-/ a Jesenské - Jesenčan - Jesenčianka - jesenčiansky i Jesenský Pri odvodzovaní obyvateľských mien a prídavných mien v súčasnej spisovnej slovenčine striedanie spoluhlások /stará palatalizácia/ sa vo výnimočných prípadoch nezachováva, napr. 3ahy - 3ahan, Figa - Pigan, Hadviga - Hadvixan. Hágy - Háxan ap. C striedaní spoluhlások pri odvodzovaní pórov. Pravidlá slovenského pravopisu ä Medzi prechýlenou podobou obyvateľských mien a prídavným menom je vzájomná závislosť. Ke3 sa adjektivum odvodzuje kratšou príponou -ský. -/c/ký. prechýlené obyvateľské meno je na -anka; kecí sa prídavné meno odvodzuje dlhšou príponou -iansky. prechýlené obyvateľské meno je na -ianka. Napríklad: I<& la ckv - Ma la čan - Malačanka - malacký. Banka - Bančan - Bančianka - bančiansky Pri názvoch skladajúcich sa z viacej slov v SSJ sa uvádzajú sústavne dvojaké podoby odvodených mien - dlhšie a kratšie, i ke<3 v miestnom úze sa málo používajú, napr. Spišskonovovešťan i HovoveSťan ap. Privlastňovacie prídavné mená v názvoch pri odvodzovaní sa obyčajne vynechávajú, napr. Babin Potok - Po to čan. Babicov Vrch - Vrš a n atd*.

177 normatívny a synchrónny postoj v oblasti onomastiky, ak onomastiku chápeme ako komplexnú spoločenskovednú disciplínu, nie je obvyklý. Vyžaduje si ho jazyková prax /noviny, rozhlas, televízia atď./, ako možno usudzovať podľa listov Jazykovednému ústavu Ľudovíta Štúra SAV o problematike miestnych názvov a obyvateľských mien. Pri ustaľovaní obyvateľských mien a prídavných mien odvodených od miestnych názvov pre SSJ opierali sme sa o doterajšie nárečové monografie /Orava - A. Habovštiak/ a anketu JÚ /odpovede miestnych národných výborov z prvej ankety, odpovede miestnych učiteľov z druhej ankety/, o anketu na vysokých školách, o literatútu /napr. Rozpomienky M. Bodického a i./ aj q súkromnú anketu u jednotlivcov z rozličných oblasti Slovenska. Nárečové podoby názvov obcí a obyvateľských mien v SSJ, pravda, zachycujeme len výnimočne. ZÍ3kaný materiál ostáva v archíve JU ÍŠ. Jednotlivé lingvistické problémy súvisiace s obyvateľskými menami bude možno riešiť v osobitných štúdiách. Formulácia pravidiel p odvodzovaní obyvateľských mien je tu zámerne zjednodušená, aby bola pochopiteľná každému používateľovi Slovníka slovenského jazyka. Pravidlá nemôžu zachytiť problematiku v celej šírke, vystihujú hlavné tendencie odvodzovania v súčasnom spisovnom jazyku, s prihliadaním na spisovný, nie nárečový úzus.

178 177 L. D v o n č : Prof. E. Jona uvádzal mienku /nie novú/, že vlastné mená sú na okraji slovnej záaoby jazyka. Podľa mojej mienky možno akčr hovoriť o tom, že vlastné mená predstavujú osobitnú oblaať slovnej záaoby jazyka, ktorá iba niektorými časťami môže stáť na okraji alovnej zásoby jazyka alebo byť bližšie k okrajovej oblasti. Je len prirodzené, že ťažko hovoriť o okrajovom charaktere takých vlastných mien, ktoré predstavujú vlastne spojenie viacerých slov bežne používaných v spisovnom jazyku, nepr. Národné divadlo. Československý tabakový priemysel. Slovenská akadémia vied ap. K okrajovej oblasti alovnej zásoby jazyka môžu patriť niektoré typy vlastných mien osôb, najmä priezvisk. Miesto vlastných mien v alovnej zásobe jazyka možno do istej miery porovnať s miestom odborných termínov. Aj odborná terminológia sa v minulosti niekedy vynímala z bežnej slovnej zásoby jazyka. Novšie bádania ukazujú, že je nesprávne predstavovať si, že odborné termíny ležia na okraji slovnej zásoby. S. P e c i a r Prof. Jona vo svojom príspevku medziiným zdôrazňoval záväznosť úradnej podoby názvov obcí aj pri jazykovo normotvornej činnosti /napr. pri práci na VI. diele Slovníka slovenského jazyka/. Povedal, že sme 3i nemohli dovoliť maniť úradne schválené názvy obci". Aby nevzniklo nejaké nedorozumenie, žiada sa mi k tomu niečo dodať. Jazykovedcom napríchodí posudzovať úradné názvy obcí z hľadiska ich vecnej oprávnenosti, ale patrí im právo a povinnosť posudzovať aj miestne názvy z hľadiska jazykovej správnosti. A z tohto hľadiska úradne schválená podoba miestnych názvov spravidla vyhovuje; obyčajne zodpovedá zákonitostiam spisovného jazyka. Stretneme sa však - i keď zriedka - aj s takými úradnými názvami obcí, ktoré sa v niečom rozchádzajú sp stavbou spisovnej slovenčiny. Obyčajne sú to nejaké hláskoslovné prvky. Úradný Lexikon obci napríklad uvádza názov Kos to ľany i Kostolany. Je

179 178 zrejmé, že jedno z týchto znení /a to Kostolanv/ nie je spisovné. Zákonitostiam spisovnej slovenčiny nevyhovuje ani názov Sruby /mal by znieť Zruby/. Alebo máme úradný názov Vrchteolá. ale Vrch Dobroč. Vrch Predmier. Tento rozdielny spôsob písania názvov toho istého typu nie je odôvodnený. Na takéto a podobné nezrovnalosti v SSJ upozorňujeme. Náš podnet by mal viesť k úprave príslušných názvov. Trochu iná situácia je pri tvořeni obyvateľských mien. Tu je otázka štandardizácie veľmi aktuálna a vyskytujú sa. pri nej nemalé problémy. Prof. Jona uviedol pravidelné a pror duktívne typy obyvateľských mien. Čaaove však nestačil spomenúť niektoré problematické typy, o ktorých sme veľa diskutovali. Chcel by som ho v tejto veci doplniť. Prof. Jona spomenul, ako sa tvoria obyvateľské mená a prídavné mená od miestnych názvov na -ec a -ce /napr. Hlohovec - Hlohovčan - hlohovský. Moravce - Moravčan - moravský/. Prípony -ec a -ce aa tu vynechávajú. Rovnaký slovotvorný postup /vynechávanie prípony/ pri tvorení obyvateľských mien a prídavných mien existuje aj pri iných typoch miestnych názvov. Uvediem aspoň dva typy, o ktorých sme najviac diskutovali. Typ Petržalka - Petržalčan - petržalský italacky - Ma la čan - malacký Pezinok - Pezinčan - pezinský Adjektíva petržalský, malacký, pezinský jednoznačne ukazujú, že sú utvorené z redukovaných základov miestnych mien, v ktorých sa vynechala prípona -ka. -ky,, -3k,. Obdobne sú utvorené obyvateľské mená. ObyvatelCské mena PstržaHan nie je teda a- tvorené príponou -an zo základu Petržalk-. ale príponou -čan zo základu Petržal-. obdobne akc je utvorené obyvateľské meno Pezinčan z redukovaného základu Pgzin-, alebo Malačan z Malac-. nie z Malack-. Všetky uvedené fqpmy vychádzajú z miestneho úzu, ale treba ich pokladať za spisovné. Každá iná forma /napr...petržalčiansky". malačiansky" ap./ by bola umelá a nemala by nádej na prijatie v spisovnom úze. Trochu zložitejšia je situácia pri zdrobnených názvoch typu Bystrička. Martinček ap. V takýchto prípadoch sa niekedy /ale nie všade/ v miestnom úze vyskytujú isté nepravidel-

180 179 nosti pri tvorení obyvateľských mien a prídavných mien. Napr* k názvu Bystrička znie obyvateľské meno Bystrí čan /rovnako ako od Bystrica/, ale adj. je bvstričiansky /na rozdiel od bystrický/. K názvu Martinček znie obyvateľské meno Martince čan a adj. martinčecký /na rozdiel od Martin - Martinčan - martinský/. Obdobne Hrádok - Hrádočan - hrádocký. Pri obyvateľských menách a adjektívach k názvom typu Lehota - Lehôtka sa uplatňuje rozdiel v príponách i v kvantite základu: Lehota - Lehoťan - lehotský; Lehôtka - Lehôtčan - lehotsky/ lehôtčanský. Je teda niekoľko možností, ako utvoriť obyvateľské mená a prídavné mená od zdrobnených názvov. Úzus v jednotlivých krajoch nie je jednotný. Ba jestvujú dosť pestré rozdiely. Pri tom všetkom by som aj v takýchto prípadoch odporúčal pri tzv. štandardizácii pridržať sa čo najviac miestneho úzu, ak celkom nevybočuje z rámca toho súboru prostriedkov, ktoré sa využívajú v spisovnom jazyku pri tvorení obyvateľských mien a príslušných adjektiv. Veľa sa diskutovalo a písalo o tvorení obyvateľských mien a adjektiv k miestnym názvom typu Partizánske. Uvažovalo sa o formách Partizána ťan - partizánšťanský alebo Partizánčan - partizánčanský. Podľa mojich pozorovaní pri tomto type o podobe obyvateľského mena i adjektíva niekedy rozhoduje aj dĺžka /počet slabík/ miestneho mena. Opäť by som tu vychádzal z miestneho úzu. Ja poznám z miestneho úzu z okolia Partizánskeho podoby Partizán čan - partizánsky /vynecháva sa prípona -ske/. Tieto podoby pokladám za vhodné štandardizovať aj pre spisovný jazyk. Napokon by som chcel ešte znovu zdôrazniť, že pri štandardizácii obyvateľských mien a adjektiv k miestnym menám by sme mali vychádzať z miestneho úzu a zisťovať, do akej miery je známy a či nie je v rozpore so zákonitosťami spisovného jazyka. Ak znenie známe v miestnom úze z tohto hľadiska vyhovuje, treba ho rpijať za spisovné. Ak nevyhovuje, utvoríme analogickú formu podľa niektorého produktívneho typu v spisovnom jazyku /napr. Trnavčan. Bratislavčan, nie n Trnavám", Bratislavan"/.

181 180 REGIONA'LNY ÚZUS A SLOVENSKÉ MIESTNE NÄ*ZVY Ladislav D v o n č S pojmom regionálny alebo miestny úzus sa stretáme pri úvahách o úradných, oficiálnych podobách názvov obcí a miest a podobách obyvateľských mien a prídavných mien odvodených od takýchto názvov. Rozumie sa pod ním tá podoba miestneho názvu alebo obyvateľského mena a prídavného mena odvodeného od takéhoto názvu, ktorá sa používa v miestnom nárečí. Vzniká otázka, či spisovný jazyk, ktorý predstavuje osobitnú formu národného jazyka na rozdiel od iných foriem jazyka - miestnych nárečí, má alebo nemé rešpektovať miestny úzus, t.j. zachovávať pôvodné podoby názvov obcí a miest a podoby niektorých derivátov podľa stavu v jednotlivých nárečiach, prípadne v ktorých prípadoch ho má rešpektovať a v ktorých prípadoch ho rešpektovať nemá alebo nemôže. Nám tu pôjde o regionálny úzus pri miestnych názvoch. Otázka nie je v slovenskej jazykovede nová. Bude užitočné všimnúť si najprv doteraz vyslovené náhľady slovenských jazykovedcov na túto otázku. Stručne si však všimneme aj náhľady na regionálny úzus, vyslovené pri štúdiu obyvateľských mien a prídavných mien odvodených od takýchto názvov, lebo takto získame úplnější obraz o danom probléme. Pokiaľ ide o náhľady na regionálny úzus u starších jazykovedcov, možno upozorniť na mienku J. Škultétyho a S. Czambla. S. Czambel vyčíta J. Škultétymu, že má konzervatívny,

182 1G1 až úzkoprsý poatoj a že postupuje podľa jednotlivých prípadov, nehľadí na celkový systém. Skultéty aa opieral o obmedzený miestny úzus. Napr. pri skloňovaní názvu Mošovce bránil tvar v Mošovcach podľa miestneho úzu. V súvislosti s diskusiou o názvoch Bardejov a Bardiov /Bardijov/ vyslovil všeobecnejšie myšlienky o spisovnom ja- 2 zyku a o regionálnom úze J. Stanislav. Podľa J. Stanislava úradné názvoslovie sa má pridŕžať systému spisovného jazyka a zväčša sa ho podľa neho aj pridŕža. Hovorí, že iste nikto nebude žiadať písať Podrac miesto Podhradie /Spišské/, Kojeeice m. Kojatice, Viceš m. Víťaz /k víťaz/. Bobrovéček m. Bobrovček, Gáloveny m. Gálovany, Budacín m. 3udatín, Mauacki m. Malacky, atd*. Všetky tieto a mnohé iné názvy z najrôznejších končín Slovenska sa podľa autora musia prispôsobiť systému spisovnej slovenčiny. Nikoho však nemožno nútiť, uzatvára J. Stanislav, aby si doma alebo v súkromnej spoločnosti nehovoril Bardiof alebo aj Bardiou. ako v tomto prostredí nemožno nikomu predpisovať, aby nehovoril dialektom svojej rodnej dediny. V úradnom styku, v úradných spisoch a všade tam, kde sa vyžaduje upotrebovať spisovný jazyk, treba podľa J. Stanislava zachovávať pri tomto názve - a analogicky zrejme aj pri iných názvoch - spisovnú formu, resp. tvar, správny podľa ducha, systému spisovného jazyka. Otázkou regionálneho úzu sa širšie zaoberá 3. Koperdan vo svojej štúdii o tvorení substantiv a adjektiv z miestnych názvov. Konštatuje, že pomer miestneho krajového úzu k celonárodnému úzu býva dosť komplikovaný. Celonárodný spisovný jazyk má vlastné zákonitosti, ktoré sa často rozchádzajú so zákonitosťami nárečí. Vzdialenejším používateľom jazyka pritom regionálny úzus je obyčajne neznámy, často je na rozlič-

183 182 ných miestach rôzny, čo autor ukazuje na početných príkladoch. Poučné sú najmä prípady, v ktorých sa z tohože miestneho názvu tvorí obyvateľské meno rozličnými príponami, napr* v jednom prípade od názvov Dlhá a Dlhé sa tvorí obyvateľské meno Dlhovan. príd. meno dlhovsky. v inom prípade Dlhan. prídavné meno dlhénsky; podobne k názvu Huta je raz Huťan. Hutianka. hutjánsky, inokedy Hutár. Hutárka. hutérsky. V jednotlivých nárečiach alebo krajoch prevláda tvorenie niektorým sufixom. Napr. na západnom Slovensku prevažuje prípona -an. na Orave je typická prípona -ec. inde je prípona -ár, pripadne rozšírené podoby -čiar, -ančiar /v istej časti Abor va/. Možno si položiť otázku, píše Š. Koperdan, či môžu všetci používatelia spisovného jazyka vedieť, kde sa ako utvorili obyvateľské mená a miestopisné prídavné mená. A keby to aj vedelit či všetky takéto tvary možno uznať za spisovné. Bude treba podľa neho veľmi bedlivo uvážiť, ktoré nepravidelné prípady možno kodifikovať za spisovné. Podľa 3. Koperdana t.rozhodujúcim kritériom môže byť zaužívanosť /tradovaná od dávnych čias/, napr. Trenčín - Trenčan. Trenčianka, trenčiansky; Turiec - turčiansky; Hodra - Modran. Modranka. modranský /známe je modranské víno, modranská keramika/". S. Koperdan však ukazuje, že rozdielne formy sa dajú využívať štylisticky, napr. Detvania na rozdiel od tvaru Detvanci. Podľa Koperdana možno regionálny úzus využiť tam, kde si jazyk hľadá vhodné formy pre zriedkavejšie alebo nezvyčajné prípady, napr. Palúdzka - Palúčan, palúčanský. V závere svojej úvahy o regionálnom úze Koperdan zdôrazňuje, že treba hľadať formy zo stanoviska súčasného spisovného jazyka všeobecnejšie a zákonitejšie.

184 183 Náhľady na regionálny úzus vyslovil vo svojich nedávno ílikovaných štúdiách V. Uhlár. Na rozdiel od predošlých ja- [Bkovedcov stavia sa dôslednejšie za uplatňovanie regionálneúzu, a to tak pri formách miestnych názvov, ako aj pri fořích obyvateľských mien a prídavných mien odvodených od týchto rov. Sústavnejšie predkladá svoje názory v štúdii o názvoch í, Krásno. Oslany. Partizánske. lak sa v tejto štúdii vyslovuje najprv náhľad, že v sklo- 'iovaní miestnych názvov v spisovnom jazyku treba zachovať nortau, pretože v spisovnom jazyku nemajú miesta napr. systémové tvary nitrianskych nárečí /lok. sg. v Bielici. v Uherci. v To- Ľoľčach atc*./. Ak sa aj v skloňovaní miestnych názvov žiada dôsledne rešpektovať spisovnú normu, pokračuje V. Uhlár, predsa starostlivosť o náš jazyk nemôže neprejavovať aj úctu ku krajovým osobitnostiam. V školách podľa autora treba nárečové tvary vhodne vysvetľovať a v porovnaní s nimi budovať v jazykovom povedomí spisovnú normu. Napr. v početných obciach po oboch stranách pohoria Tríbeč /na východ od Topoľčian/ sa zachováva v tomto názve alternácia e/0, t.j. skloňovanie Tríbeč - Tribča. V úradnom názve Kostoľany pod Tríbečom sa mal podľa Uhlára uplatniť aj tvar Tribčom. Pretože však, ako hovorí, táto alternácia je vlastná iba jazykovému vedomiu obyvateľstva okolia po oboch stranách Tríbeča, kým na ostatnom území Slovenska je v tomto prípade neznáma a nemá sa o čo opierať, možno podľa neho pripustiť aj tvar bez alternácie: Tríbeča. Teda na prvé miesto kladie regionálny tvar, kým tvar Tríbeča, hoci sa u všetkých ostatných príslušníkov slovenského jazyka javí ako náležitý, V. Uhlár iba pripúšťa. Úzky regionálny úzus je takto v tomto prípade nadradený celonárodnému úzu. Pri názve Uherce žiada uplatniť miestny úzus

185 184 v tvare gen. pl., t.j. namiesto tvaru Uheriec uplatniť aj tvar Uhriec. nehľadiac na isté nesprávnosti, ako je tvrdenie, že tvar gen. pl. Uhriec sa stal základom přídavného me- ' na uhrecký a je aj v obyvateľskom mene Uhre čan. Uhrečgnka, autor v tejto súvislosti vyslovuje viacero myšlienok, ktoré sotva možno prejsť bez kritickej poznámky. Hovorí, že namiesto gen. Uhriec sa úradmi zavádzal tvar bez nulovej alternácie v koreni Uberie c. ktorý všetkému okolitému obyvateľstvu znel cudzo a strojene, ale úradníkom a učiteľom pochádzajúcim z i- ných oblastí sa zdal iba tento tvar správny. V kultúrne vyvinutejšom prostredí by sa to podľa neho azda nestávalo, najmä nie tam, kde je väčšia úcta k ľudovej kultúre a reči. Autor sa v tejto štúdii dotýka aj miestnych názvov na -any. Konštatuje, že podľa systému východoslovenských nárečí sa používali aj úradné tvary na -iany: Li piany, Komáriany, Roškoviany. Vidoviany. Vlčkoviany. Ak však uvážime, hovorí 3alej, aké ťažkosti sú v týchto oblastiach s alternáciou a/ia v takýchto pripadoch pri tvorení gen. pl. prídavných mien a ženských obyvateľských mien /Lipany - Lipian, Lipianka, lip jánsky/, a ak si uvedomíme, že dvojhlásky a najmä dvojhláska ia patria k najcharakteristickejším znakom slovenčiny, potom prichodíme podľa V. Uhlára k presvedčeniu, že by bolo lepšie ponechať v úradných názvoch dvojhláskové tvary na -iany. Bolo by to podľa neho bývalo osožné aj pre slovenčinu a regionálny princíp by sa bol správne uplatnil. Poučné je všimnúť si v tejto súvislosti aj Uhlárovo sta- < novisko v otázke obyvateľských mien a prídavných mien od miestnych názvov. Tu sa podľa neho vyskytujú viaceré osobitnosti, ktoré treba zaznačiť, ale v niektorých zdôvodnených prípadoch aj ulatniť v spisovnom jazyku ako tvary pôvodnejšie. Takéto

186 185 tvary majú sa podľa neho používať najma v školách a v úradoch! príslušného okolia /popri systémových tvaroch spisovného ja- ;yka ako opodstatnené dublety. Je to podľa neho požiadavka rozvíjania regionálnej kultúry ako integrálnej časti skutočnej jazykovej kultúry a opravdivého vlastenectva. Uvedomuje si pritom, že tu môžu byť obavy z rozkolísania spisovnej normy. Takáto prak však bude podľa neho účinným prostriedkom proti povrchnosti používateľov formálne Štandardizovaného spisovného jazyka najmä v takýchto krajových súvislostiach, kde sa často mnohí obmedzujú na osvojenie spisovného jazyka iba v najbežnejších tvaroch morfológie a v zjednodušenej hláskoslovnej úprave. Konči takto: Nechceme preceňovať miestny úzus, ale neslobodno ho ani zaznávať, najmä ak môže byť zdrojom lepšieho poznania jazyka a väčšej jazykovej kultúry u nás. Je zaujímavé všimnúť si, v ktorých prípadoch sa má podľa Uhlára uplatniť regionálny úzus pri tvorení obyvateľských mien a prídavných mien od miestnych názvov, lak od názvu Krásno na Kysuciach sa podľa autora pravidelne tvorí prídavné meno krásňanský a obyvateľské meno Krásnah. KráaKanka. V tomto prípade nežiada uplatnenie miestneho úzu, hoci nárečovo je podľa neho Krásno a Kra sne c. Inak postupuje pri obyvateľskom mene a prídavnom mene od názvu Krásno na hornej Nitre. Tu sa v miestnom úze tvorí tvar kras lanský a KraSDanec. Kras lanka. V tomto prípade žiada autor už uplatniť miestny úzus, tak ako ho žiada aj pri iných názvoch z tejto oblasti. Ale žiada ho vlastne len čiastočne. Miestny úzus, miestny tvar je preňho len východiskom pre d*alšiu operáciu. Nazdáva sa totiž, ako hovorí, že spisovne upravené podoby krasliansky. Kraáľanec. Kras lianka v súvislosti s Krásnom v Ponitrí a v súlade s miestnym úzom možno dobre akceptovať v úradnom styku a v školskom vyučovaní v roz-

187 1B6 sahu ako pri tvaroch Uhriec a Uheriec. Teda tvar z miestneho úzu autor upravuje, pospisovňuje a zároveň ho žiada akceptovať v úradnom styku a v školskom vyučovaní v súlade s miestnym úzom. V čom je tu súlad s miestnym úzom? Ve3 mäkké ľ v miestnom úze nie je, ale je tu 1; kras lanský. Kras lane c. Kras lanka. Okrem toho v miestnom úze nie je ani dvojhláska ia. Podľa mojej mienky autor vyšiel z miestneho úzu, z tvaru Kraslanec. ten naprával, aby dostal tvar s ďalším mäkkým ľ v spisovnej slovenčine. Utvorí zdanlivo spisovný tvar s mäkkým ľ a dvojhláskou ia a predpokladá, že sa tento tvar bude používať v miestnom úze namiesto tvarov Kras lane c. Kras lanka. kras lanský. Pritom si v tejto súvislosti vôbec nepostavil napr. otázku, či pri názve ponitrianskeho Krásna existujú vôbec nejaké širšie kultúrnopolitické, ekonomické alebo iné podmienky na to, aby sa regionálny úzus mohol uplatniť v spisovnom jazyku aj proti tlaku systému tohto jazyka. Pritom, pochopiteľne, pri tvaroch Krašľanec. Krašlianka, krašliansky nejde o nijaký miestny úzus. Všimnime si 3alší prípad. Ide o názov Osľany. Autor hovorí: Nevedno, prečo pri poslednej úprave miestnych názvov sa neuviedol do znenia tohto bývalého mestečka na hornej Nitre spisovný tvar s ľ, ako si to žiada systém spisovného hláskoslovia a ako správne vyslovujú tento názov susedné obce na sever od Oslian, lebo až ta je živá výslovnosť ľ v tomto stredoslovenskom nárečí, kým Osľanci ako mešťania už ľ nevyslovujú. V úradnom názve Cslany sa podľa autora neprávom rešpektuje miestna terajšia výslovnosť obyvateľov tohto mestečka, hoci je to v rozpore so spisovným hláskoslovím. Nemožno si nevšimnúť skutočnosť, ako si V. Uhlár v jednotlivých prípadoch protirečí. Pri skloňovaní názvu Tríbeč uprednostňuje regionálny úzus, kým tvar podľa celonárodného

188 187 úzu, zodpovedajúci systému spisovného jazyka len pripúšťa. Podobne uprednostňuje regionálny tvar Uhriec pred tvarom Uheriec. Žiada uplatniť regionálne tvary na -iany. aby sa odstránili ťažkosti s alternáciou a/ia a aby pribudla dvojhláska ia v spisovnej slovenčine. Zato regionálny úzus domieta výslovne pri názve Oslany. On vlastne tu do istej miery aj miestny úzus uznáva, ale nie miestny úzus vlastnej obce Oslany, ale susedných obcí na sever od Oslian, kde je živá výslovnosť s ľ. Teda aký vlastne regionálny úzus je záväzný pri výslovnosti jednotlivých podôb? Ale menej než na miestny úzus sa pri požadovaní podoby Csľany s mäkkým ľ, s čím ostatne súhlasíme, odvoláva na systém spisovného jazyka. Ako vidieť Uhlárovi nejde o jednotné uplatňovanie regionálneho úzu. Ide mu skôr o také úpravy jednotlivých miestnych názvov a príslušných derivátov, ktorými by sa príslušné výrazy obohatili o hlásky, pokladané V. Uhlérom za najcharakteristickejšie znaky spisovnej slovenčiny, t.j. napr. o spoluhlásku ľ alebo o dvojhlásky. Myslím, že to je cesta, ktorú pri ustaľovaní spisovnej slovenčiny a jej vedomom kultivovaní nemožno uplatňovať. Najnovšie sa V. Uhlár dotkol otázky rodu a tvaru názvu Sokolče.5 V miestnom nárečí sú podľa neho jednak koncovky mužského rodu, jednak koncovky ženského rodu, V Liptove sa v gen. pravidelne používa nárečový tvar s koncovkou mužského rodu -ov /zo Sokolčov/, kým v dat. a lok. sa používa koncovka ženského rodu -iam_a -iach /Sokolčiam, p Sokolčiach/.' Ukazuje však, že v nárečí okolia obce jestvujú aj v mužskom rode v dat. a l.k. tvary na -ém, -ách, napr. o robotníkach, na dubách. Pritom zas v gen. pl. sa používajú pri ženských podstatných menách tvary s Příponou -ov:,haluškov, hruškov, štvorkov.'.ba dokonca aj pri inázv.ch na -anv, napr. Côtovanv je tiež tvar s príponou -33.,

189 ..j. Gůtovanov. resp. Gôtovenou. V takomto spornom prípade nepomôžu podľa Uhlára nejednoznačné nárečové pomery, ale iba analýza názvu Bokolče v spojitosti s jeho pôvodom a etymológiou. Dochádza k záveru, že názov Sokolče je ženského rodu, a tak žiada aj skloňovanie Sokolčí. Sokolšiam, Sokolčiach. Ako vidieť, nárečové pomery môžu byť aj veľmi komplikované a nejednoznačné, takže v takomto prípade sa nemožno o ne opierať pri určovaní skloňovania miestneho názvu. Povšimnime si ešte, čo hovorí o uplatňovaní sa miestneho úzu?. Trávníček. Pomeru spisovného jazyka a ľudových nárečí sa dotýka pri otázke gramatického rodu podstatného mena Clomouc. Hovorí, že názov Olomouc ako maskulinum je v spisovnej češtine neústrojné, neorganické, pretože podobné miestne názvy, od pôvodu maskulína, stali sa v spisovnom jazyku skoro všetky feminínami a pretože sa názov Clomouc i v novej dobe ako femininum skutočne používal. Tá okolnosť, že sa v ľudovom jazyku hovorí ten Clomouc. nemôže byť podľa F. Trávnička námietkou proti spisovnému zvyku, pretože nárečový, ľudový zvyk nie je pre spisovný jazyk záväzný. Aj na inom mieste konštatuje, že nie je správne žiadať, aby aa spisovný jazyk prispôsoboval ľudovému jazyku tam, kde si utvoril vlastné výrazové prostriedky, kde šiel vo vývine svojou vlastnou cestou. Ak sa hovorí v hanáčtine ten Olomouc. nemožno z toho vyvodzovať, že sa má tak hovoriť aj v spisovnom jazyku. Zmenou ta 0- lomouc na ten Clomouc by podľa Trávnička spisovná čeština nič nezískala,' Veľmi dôkladne sa tu Trávníček zaoberá aj podobami príiavných mien od niektorých miestnych názvov. Z existencie kratších prídavných mien od miestnych názvov v ľudovom jazyku,

190 189 Knapr. hodonský k Hodonín, kojetský ku Kojetín, vaatský ku HVsetin podľa neho vyplýva, že by boli nesprávne spisovné H tvary hodonínský, ko.ietínský. vsetínský, tvorené z celých vlastných mien. V ústach ľudí žijúcich v Kojetíne je tvar kojetský zrozumiteľný, ale v spisovnom jazyku, ktorého platnosť sa vzťahuje na celý národ, je nezreteľné už samo od setba a tiež preto, že by kratší tvar sa mohol chápať ako odvo- Hený od názvu Kojetice. Tak ako nemožno hovoriť spisovne reha, eheba. bodo ale ryba, chyba. budu, tak nemožno žiadať ľu* Mové podoby kojetský ap. Aj v kapitole o správnosti spisovtného jazyka autor obhajuje mienku, že nemožno prijať v spieovnom jazyku tvary podľa miestneho úzu typu kojetský ku Kojetín, vsatský ku Vsetín, lipenský k Lipník, jický k Jičín, hle len tvary jičínsky, vsetínský, lionický. kojetínskv at3. Poučné je tiež pozrieť sa na uplatňovanie regionálnych axidôb vlastných mien, s čím sa stretávame u básnika Petra hezruča. Tan napr. používal podobu Huč in namiesto Hlučín. Bombrová m. Doubrava, ťětvald m. Petřvald, LiŕPtka Kamera lna m. Komorní Lhotka. Polská Ostrava m. Slezská Ostrava. Frýdek Frýdek, Frýdlant m. Frýdlant. Ratiboř m. Ratiboř. Vraolay Vratislav a pod. Stárnoucí Bezruč svádí později stejně hrputný jako marný boj proti oficiálním názvům Doubrava. Fpruba, Slezská 03tráva, či adjektivům typu jistebnický. vítkovický". Svoj postoj it podobám prídavných mien od niektorých miestfch názvov uplatňoval P. Bezruč vo vysvetlivkovom aparáte Sliezskym piesňam, ktorý, ako uvádza S. Utešený, aa rozástol do encyklopedickej šírky a stal sa zároveň tribúnou obhajoby kurióznych jazykových záľub starnúceho básnika. Napr. žiadal používať k názvom Vítkovice, Blendovice. Pardubice.

191 190 Ostravice podoby prídavných mien vítkovský. blendovský. pardubský, ostravsky. Tak podľa neho hovořili predkovia, tak dosiaľ hovorí prostý národ. Intelektuáli", ktorí sa nad ľud vypínajú, hovoria vítkovický, blendovický atď. už preto, že Kemci hovoria Witkowitzer. U oezruča ide o stavanie intelektuálov" a miestneho ľudu do protikladu - tak ako staval proti sebe milú Maryčku", ako hovoril, proti cudzej Maryne nad Vltavou - Prahe. Česká verejnosť ústami F. Trávnička odmietla Bezručov postoj k používaniu regionálnych podôb miestnych názvov a podôb prídavných mien odvodených od takýchto miestnych názvov. Po prehľadoch doterajších náhľadov na uplatňovanie sa regionálneho úzu pri miestnych názvoch a pri niektorých derivátoch takýchto názvov možno pristúpiť k riešeniu danej otázky. Dôležité je pritom ujasniť si dnešné postavenie spisovného jazyka a miestnych náreči. Spisovný jazyk, ako sa bežne definuje, je dorozumievací prostriedok všetkých príslušníkov národa, pričom je najrozšírenejšou a najdôležitejšou formou národného jazyka. íýznam spisovného jazyka sa stále zvyšuje; dnes už možno hovoriť o celonárodnej, ak aj ešte nie aktívnej, 4le aspoň pasívnej znalosti spisovného jazyka. Sd tu už aj používatelia jazyka ktorí ovládajú iba spisovný jazyk, pričom ich počet sa neustále zvyšuje a možno právom predpokladať, že v 3alších generáciách bude ich počet podstatne pribúdať. Popri spisovnom jazyku sú tu 3alšie formy národného jazyka, tzv. nárečia. Po zániku podmienok, ktoré viedli k ich vzniku, nárečia sa uplatňujú v otmedzer.ej miere. Spoločenský význam nárečí ustu-

192 191 puje, kým význam spisovného jazyka stúpa. Preto treba rátať, ako hovoří E. Pauliny, ešte vo význačnejšej miere ako doteraz s rozširovaním tých prvkov v nárečiach, ktoré sú totožné s príslušnými prvkami v spisovnom jazyku, alebo sú im aspoň blízke. Do nárečí budú tiež podľa neho vo zvýšenejšej miere ako doteraz prenikať prvky spisovného jazyka. Sám spisovný jazyk má síce svoj základ y niektorom nárečí, ale nevznikol bezprostredne z neho, ale z tzv. kultúrneho jazyka. Nestotožňuje sa preto v úplnosti ani s nárečím aler* bo nárečovým celkom, v ktorom má svoj základ, tým menej s ostatnými nárečiami. Naopak, od ostatných nárečí sa neraz dosť podstatne odlišuje. Spisovný jazyk má svoju normu v oblasti zvukového plánu, gramatickej stavby a slovnej zásoby. Táto norma je jednotná a záväzná pre všetkých používateľov spisovného jazyka na celom území slovenského národného jazyka. Poulí žívatelia spisovného jazyka si musia osvojiť jeho normu. Pretože spisovný jazyk je osobitný jazykový útvar, ktorý sa používa na území celého národného spoločenstva, je pochopiteľné, že musí mať vo svojej slovnej zásobe aj spisovné, vlastné, jeho štruktúre zodpovedajúce formy jednotlivých názvov obcí a osád, ktoré sa vyskytujú na území daného jazyka. Tieto formy sa tiež musia napr. skloňovať podľa pravidiel spisovného jazyka. Takýto stav je konečne nielen v spisovnom jazyku, ale aj v každom nárečí ako osobitnom jazykovom útvare. Ak sa nejaké vlastné meno použije v nárečovom prejave, skloňuje sa podľa pravidiel platných pre skloňovanie slov v danom nárečí, a nie podľa pravidiel, ktoré sú vlastné pre nárečie, na území ktorého sa príslušný zemepisný názov nachádza. Ani v nárečiach sa neuplatňuje regionálny úzus, t.j.

193 192 nepoužívajú 3a vlastné mená v istom nárečí podľa stavu v nárečí, na území ktorého sa tekéto vlastné meno nachádza. Vlastné meno stáva sa súčasťou slovnej zásoby daného nárečia. Ak sa aktívne používa, podlieha zmenám podľa systému daného nárečia. Tým skôr to platí pre spisovný jazyk, ktorý, ako sme už zdôraznili, sa používa na území celého národného spoločenstva, na území všetkých nárečí na osobitné ciele. V spisovnom jazyku sa všetky miestne názvy používajú aktívne, či už v ú- radnom styku, na školách a pod. Pravda, treba uviesť, že spisovný jazyk nie je úplne jednotný, ale je vnútorne diferencovaný a členený na jednotlivé štýly. Popri jednotlivých štýloch sa u niektorých bádateľov stretávame aj s variantmi Štýlu. Tak napr. M. Ivanová- 3alingová hovorí o diferenciácii hovorového štýlu podľa jednotlivých krajových oblastí. Podľa nej možno hovoriť o vznikajúcich troch variantoch hovorového štýlu - západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom. Sama už výslovne konštatuje, že tieto varianty nie sú dosiaľ vykrystalizované a tvoria skôr prechodné štádium od nárečového vyjadrovania j vyjadrovaniu spisovnému. ^ Bolo by podľa toho možné uvažovať, či sa azda niektoré tvary podľa regionálneho úzu nestávajú súčasťou takéhoto krajového variantu spisovnej slovenčiny. Tézu M. š*alingovej o troch variantoch hovorového štýlu však kategoricky odmieta 3. Peciar, ktorý ukazuje, že javy, ktoré M. šalingová zaraďuje do spomínaných variantov hovorového štýlu, patria do tzv. nižšej hovorovej vrstvy alebo ide o javy typicky nárečové a nemožno ich pokladať za súčasť hovorového štýlu spisovného jazyka. -? Nazdávame sa, že v tomto prípade je správnejšie Peciarovo stanovisko. Tým menej možno ho-

194 193 voriť o tom, že by sa niektoré podoby z regionálneho úzu chápali ako súčasť krajového variantu spisovnej slovenčiny. Všimnime si teraz možnosti uplatnenia regionálneho úzu konkrétnejšie z hľadiska jednotlivých jazykových plánov. Z hláskoslovného hľadiska môžu vlastné mená obsahovať len také hlásky, ktoré sa v spisovnom jazyku používajú. Preto napr. v spisovnej slovenčine nemožno používať podoby Šiva 3rada alebo Žimna studňa, ale len podoby Sivá brada. Zimná studňa. Je tiež pochopiteľné, že aj vo vlastných menách sa v spisovnej slovenčine môžu používať len formy s dĺžkami v tých prípadoch, kde sa dĺžka vyžaduje, teda sivá, nie sivá, resp. sivá. Rovnako sa musí napr. pred jl používať vo vlastnom mene 3, nie dg,, teda forma divý, nie dzivi, podobne tichý, nie cichi, aj ke3 hlásky dz, c sa v spisovnej slovenčine vyskytujú. Je len prirodzené, že v miestnom názve sa musia uplatniť alternácie vlastné spisovnému jazyku pri odvodzovaní pomenovaní. A tak je úplne oprávnená požiadavka, aby sa namiesto podoby Oslany používala podoba Osľany. V danom prípade nemôže byť pre podobu názvu rozhodujúci ani miestny úzus Oslian, ani okolia Oslian. Uplatnenie požiadavky regionálneho úzu viedlo by v takýchto prípadoch k nastoleniu foriem, s ktorými nesúhlasia ani tí, čo sa teoreticky hlásia k princípu regionálneho úzu. Pokiaľ ide o skloňovanie miestnych názvov, už S. Czambel odmietol regionálny úzus pri skloňovaní názvu Mošovce. Podobne treba podľa mojej mienky odmietnuť aj názor V. Uhlára, že by sa v spisovnej slovenčine mala uznať forma Tribča popri Tríbeča alebo gen. pl. Uhriec pri názve Uherce.

195 194 Forma Tribča sa v spisovnom jazyku neopiera o nejaký slovotvorný typ s alternáciou e/0, ako je to pri skloňovaní názvov zakončených na -ec, -er alebo -ok_. Táto požiadavka je tým menej na mieste, ak uvážime, že pri vlastných menách sa neraz opúšťa alternácia aj v prípadoch, ke3 sa v rovnakých formách všeobecných podst. mien jednoznačne uplatňuje alternácia, napr. hudec - hudca, ale Hudec - Hudca aj Hudeca /niektorí jazykovedci dávajú dokonca prednosť len skloňovaniu Hudec - Hudeca/. V štruktúre spisovného jazyka niet teda dispozície na prijatie alternácie e/0 v názve Tríbeč. Zavedenie skloňovania Tribča. Tribču at3. podľa miestneho úzu by predstavovalo výnimku, neopretú o systém spisovného jazyka. Tým menej možno prijať návrh, aby sa dokonca forme Tribča dala prednosť pred podobou Tríbeča. V tejto súvislosti možno upozorniť na situáciu s alternáciami pri skloňovaní niektorých inoslovanských miestnych názvov. Pôvodné skloňovanie inoslovanských názvov možno pri blízkosti slovanských jazykov pokladať za miestny úzus. Napr. miestny názov Zadar sa v srbochorvátsko jazyku skloňuje s vynecháváním samohlásky a. Tak názov skloňujú aj niektorí používatelia nášho jazyka, ktorí ovládajú srbochorvátsky jazyk. Bežne sa však ndzov Zadar skloňuje v spisovnej slovenčine bez vynechávania samohlásky a, pretože bežný používateľ jazyka nečlení takýto názov na koreň a na morfému -ar analogickú našej morféme -er s vynecháváním samohlásky e pri skloňovaní slova. Už napr. skôr je možné skloňovanie pomenovania Petar s vynecháváním samohlásky a, ke3že sa rozčleňuje morfematicky na pozadí domácej formy Peter. Vyžadovať skloňovanie typu Zadar - Zadra podlľa..regionálneho úzu" by bolo nemiest-

196 195 ne filologizovanie. Podobne aj pri srbochorvátskych menách na -ac sa vynecháva samohláska a len vtedy, ak sa živo pociťuje vzťah k nejakému podobne utvorenému menu na -ec. napr. Vrchovac - Vrchovca analogicky podľa Vrchovec - Vrchovca. Berac - Berca, Karlovac - Karlovca podľa Karlovec - Karlovca. Ale už napr. meno šabac sa skloňuje bez vynechávania a: šabaca, šabacovi at3. Je len pochopiteľné, že čím je forma mena vzdialenejšia slovenskému jazyku, tým je menej pravdepodobné vynechávanie vokálov pri skloňovaní. Napr. ukrajinské meno Vovčok sa skloňuje bez vynechávania, hoci domáce meno Vlček skloňujeme s vynecháváním. Podobne nemožno uplatňovať alternáciu pri skloňovaní nejakého názvu, ak niet pre takúto alternáciu opory v systéme spisovného jazyka. Nemožno podľa našej mienky prijať ani tvar gen. pl. Uhriec. Podľa Uhléra všetkému okolitému obyvateľstvu znel cudzo. Ak by sme sa postavili na takéto stanovisko, potom by sme rovnako museli odmietnuť aj podoby v Košiciach, v Krompachoch, v Podhradí ap., pretože aj tieto všetkému okolitému obyvateľstvu, ktoré používalo iba nárečie, zneli cudzo. Znejú, pochopiteľne, cudzo v nárečí, ale neznejú cudzo v rámci spisovného jazyka; do ktorého tieto formy patria. Uhlár pritom hovorí, že úradníkom a učiteľom pochádzajúcim z iných oblastí sa zdal iba tento tvar správny. Tu autor mylne stavia proti sebe na jednej strane ľud a na druhej úradníkov a učiteľov ako akýsi cudzí element, nemajúci pochopenie pre miestne pomery a nemajúci úctu k ľudovej kultúre a ľudovej reči. Používanie formy Uheriec namiesto Uhriec nemožno podľa! mojej mienky kvalifikovať ako nedostatok kultúrnosti, ako nedostatok úcty k ľudovej kultúre a reči, ako to hodnotí V. Uhlár.

197 196 Ide jednoducho o používanie spisovnej formy, ktorá v danom prípade sa nestotožňuje s formou z miestneho nárečia, čo je úplne pochopiteľné. V. Uhlár sa nezamyslel ani nad otázkou, či pri názve Uherce sú nejaké osobitné podmienky, napr. kultúrno-politické, ekonomické ap., ktoré by aj proti tlaku spisovného jazyka mohli rozhodnúť v prospech regionálneho tvaru Uhriec. Uhlár, ako sme uviedli, hovorí, že starostlivosť o náš jazyk nemôže sa neprejavovať aj úctou ku krajovým osobitnostiam. Nevysvetlil, ku ktorým krajovým osobitnostiam a prečo treba prejavovať úctu. Príklad Uherce - Uhriec z oblasti skloňovania vlastných mien nás nijako nemôže presvedčiť o správnosti jeho stanoviska. Pritom nemožno poprieť, že by azda neboli odchýlky v spisovnom jazyku od pravidelného skloňovania podstatných mien, a to aj pri skloňovaní miestnych názvov. Tak sa v akademickej Morfológii slovenského jazyka pripomína, že v dnešnom spisovnom jazyku sa starobylé tvary v lok. pl. používajú zväčša len v prísloviach a porekadlách, teda v útvaroch viac alebo menej petrifikovaných, ustrnutých, s ustáleným počtom a poradím jednotlivých slov. Patrí sem napr. tvar Uhriech: Hriech v Uhriech. pokuta v Poľskej, ktorý sa opiera o podobu slova hriech.^ Treba si však uvedomiť, že tu ide o osobitný prípad, obmedzený na isté pevné jazykové spojenie. Tento prípad teda nijako nemožno využiť na podporu požiadavky, aby sa používal tvar Uhriec v gen. pl., pretože v tomto prípade ide o otázku používania tvaru v plnom rozsahu používania spisovného jazyka, čo však pri skloňovaní názvu Uhry nevidíme /v lok. pl. sa pravidelne používa tvar Uhrách podľa vzoru ženo, ku ktorému slovo Uhry podľa skloňovania patrí/. Požiadavku pripustiť tvar Uhriec hodnotíme len

198 197 ako osobnú záľubu v tvare, ktorý autor bližšie pozná. Venujme konečne pozornosť otázke uplatnenia regionálneho úzu pri podobách jednotlivých morfém miestnych názvov. Ako sme už uviedli, V. Uhlár žiada prihliadať na miestny úzus pri názvoch na -gny_. Odporúča ho uplatniť pri názvoch východoslovenských obcí, t.j. prijať v spisovnom jazyku podoby na -iany namiesto -any, napr. Lipiany namiesto Lipany. Ak by sme však prijali toto stanovisko, potom by sa mohla vysloviť aj požiadavka, aby sme používali nielen podobu -any alebo -iany. ale napr. aj -äny alebo -eny_, teda napr. Gôtoveny miesto Gôtovany. Používateľ jazyka musel by vždy presne vedieť, z ktorej nárečovej oblasti pochádza názov, aby vedel použiť správnu formu. Uhlár odôvodňuje svoju požiadavku tým, že s alternáciou a/ia v prípade Lipany - Lipian sú ťažkosti. Autor však zároveň kategoricky požaduje smoňovanie Her ľany - Herlian. Michaľany - Ml cha lián s alternáciou a/ia. kým tvary Herľan. Michaľan výslovne odmieta. Ale ak by bolo výhodné zavedenie tvarov Lipiany. Vidovianv ap., lebo sú ťažkosti s alternáciou a/ia. rovnako by sa mohlo požadovať3kloňovanie Her ľany - Herľan, Michaľany - michaľan. lebo by sa takto tiež odstránila alternácia, a tak by sa skloňovanie zjednodušilo, /ieme, že napr. v bratislavských časopisoch sa veľmi často používa forma Krasňan.'.:am3í.s'.^ kodifikovanej podoby Krasnian takže v prospech takéhoť? rieřenia by sa bolo možné odvolávať na túto prax ako na istý Uzu^.. Nielen skloňovanie Lipany - Lipian. ale aj Herľany - H'j lián. Krasňany - Krasnian robí mnohým ľučom ťažkosti pre nedostatočnú znalosť kodifikácie, f čo však nemôže byť dôvodom pre svojvoľné zásahy do normy spisovného jazyka ani v prospech tvarov Lipiany. ani v prospech

199 198 uznávania tvarov typu Krasňan, Herľan namiesto Lipany, gen. pl. Krasnian. Herlián. Ostáva takto jediný dôvod, pre ktorý autor chce kodifikovať tvary typu Lipiany v spisovnom jazyku ako úradné podoby. Dvojhlásky, najmä dvojhláska ia patria podľa neho k najcharakteristickejším znakom slovenčiny. Zavedením tvarov typu Lipiany by sa teda posilnila najcharakteristickejšia črta slovenčiny. S tvrdením, že dvojhlásky patria k najcharakteristickejším znakom slovenčiny, možno zaiste súhlasiť. Sám som v osobitnej štúdii ukázal, že dvojhlásky patria v spisovnej slovenčine medzi produktívne jazykové jednotky: vo vývine spisovnej slovenčiny pozorujeme totiž jednak rozmnožovanie počtu dvojhlások, jednak rozmnožovanie počtu postavení, v ktorých sa dvojhlásky vyskytujú. Sme však proti umelému rozširovaniu počtu dvojhlások v spisovnej slovenčine, ak na to nie sú predpoklady v samotnom systéme spisovného jazyka. Nazdávame sa, že v spisovnom jazyku je oprávnená jedine forma na -any bez ohľadu na to, aké ťažkosti robí jej používanie Při skloňovaní niektorým príslušníkom nášho jazyka, a bez ohľadu na to, že sa takto nemôžu v tejto morféme uplatniť dvojhlásky ako najcharakteristickejšia črta zvukovej stavby slovenského jazyka. Tvary typu Lipiany. Vidoviany ap., pokiaľ sa používajú, sa pociťujú ako nárečové formy, nie spisovné. To, čo sme povedali o sufixe -any, platí aj pre iné su- [fixy. Namožno napr. popri spisovnej podobe -iste uznávať formy na -išče. morféma -ov sa musí vyslovovať ako -ov, nie -of ap. - Regionálny úzus sa môže ešte najskôr uplatniť pri kotrenných morfémach. Napr. podľa našej mienky obstojí podoba

200 199 názvu Kolčov namiesto Klčov. Vedomie, že tu ide o morfému kls-, nie je natoľko silné, že by sa forma Kolčov hodnotila výrazne ako nárečová v protiklade ku spisovnej. Podobne napr. Harhov namiesto Hrhov. Ide o riešenie jednotlivých izolovaných prípadov. Môžeme uzavrieť. / spisovnom jazyku ako najdôležitejšej a najrozšírenejšej forme národného jazyka sa oprávnene používajú podoby názvov obcí a miest, ktoré zodpovedajú Štruktúre tohto jazyka. V jednotlivých prípadoch sa môže uplatňovať tzv. regionálny úzus, ale len tam, kde niet nejakej vážnejšej kolízie so systémom spisovného jazyka. Obmedzená možnosť využívania regionálneho úzu je tým pochopiteľnejšia, ak berieme do úvahy skutočnosť, že význam spisovného jazyka sa neustále zvyšuje, kým spoločenský význaa nárečí dnes citeľne ustupuje. Kritický rozbor niektorých konkrétnych návrhov na uplatnenie foriem podľa regionálneho úzu ukazuje, že vo väčšine prípadov dôvodom pre tnové formy, odchodné od doterajších kodifikovaných foriem, [nebol ani tak ohľad na regionálny ázus, ako skôr snaha uplat- [niť formy s niektorými znakmi, charakteristickými alebo pokladanými za charakteristické v slovenčine. Regionálny úzus netmožno y niektorých prípadoch uplatniť už aj preto, že je netjednoznačný, otojíms na stanovisku, že aj pri miestnych názvoch treba uplatňovať fonologickú, morfologickú a morfema.- tickú štruktúru spisovného jazyka.

201 200 Poznámky : -*- Pozri E. Jona, Samo Czambel / / a spisovná slovenčina, SR 24, 1959, 432. J. Stanislav, Zo slovenských miestnych názvov. Bardejov - Bardijov, SR 9, 1941/42, Koperdan, K tvoreniu substantiv a adjektiv z miestopisných názvov, Jazykovedné štúdie III, Bratislava 1958, V. Uhlár, Z problematiky miestnych názvov a odvodených slov, SR 32, 1967, V. Uhlár, Z problematiky liptovských miestnych názvov, Rod a tvary názvu Sokolče, SR 32, 1967, F. Trávníček, Úvod do českého jazyka, Praha 1952, ICO.? F, Trávníček, c.d., 53. S F, Trávníček, c.d., F. Trávníček, c.d., 1C1. S. Utěšený, Lašský náreční slovník ve Slezských písních, Naše reč 50, 1967, 129 n. Pozri V. Blanár, Dejiny jazyka a periodizácia dejín slovenčiny, Jazykovedný sborník 5, 1951, E. Pauliny, Fonologický vývin slovenčiny, Bratislava 1963, Peciar, Jazykové prostriedky hovorového štýlu spisovnej slovenčiny, Jazykovedné štúdie VIII. Spisovný jazyk - Štylistika, Bratislava 1965, 46 hovorí o ustavičnom raste počtu aktívnych používateľov spisovnej slovenčiny v ústnej /hovorenej/ forme. ^ Pozri S. B. Bernštejn, Diskusný príspevok, sb. IV meždunarodnyj s'jezd slavistov, Materiály diskussii II, Problémy slavianskogo jazykoznanijo, Moskva 1962, K. Horálek, Úvod do 3tudia slovanských jazyku, 2. vyd., Praha 1962, Tenže, K problematice dějiny spisovného jazyka, Studie a práce linguistické I /Havránkov sborník/, Praha 1954, E. Jona, Spisovný jazyk a jeho dejiny, 3R 22, 1957, E. Pauliny, Dejiny spisovnej slovenčiny I, Od začiatkov až po íudovíta Štúra, Bratislava 1966, 60 n. E. Paulíny - J. Ružička - J. útolc, Slovenská gramatika, 4. vyd., Bratislava 1963, 6.

202 201 ^ M. Ivanová-?Salingová, štýlová rozvrstvenie súčasnej spisovnej slovenčiny, Jazykovedné štúdie VII. Spisovný jazyk, Bratislava 1963, 118. ^5 g. Peciar, c. m., 48., i6 Pozri L. Dvonč, Petar - Petra, či Petara?, SR 31, 1966, 128. ^ L^ Dvonč, Skloňovanie srbochorvátskych slov na -ac, SR 27, 1962, Morfológia slovenského jazyka, Bratislava 1966, y?, is L. Dvonč, Skloňpvanie srbochorvátskych slov na -ac, 44. ^9 Morfológia slovenského jazyka, 95. ^ L. Dvonč, K vývinu dvojhlások v spisovnej slovenčine, Jazykovedný časopis 15, 1964, 36. V. U h 1 á r : Od DvonČovej prednášky Regionálny úzus a slovenské miestne názvy by sa bolo očakávalo, že bude uvažovať o problematike vzájomného vzťahu regionálneho úzu a spisovnosti a azda aj o odraze týchto skutočností v úradných podobách miestnych názvov. Zvolil si však postup, ktorý do rokovania konferencie vniesol polemický ton, najmä v súvislosti s mojimi náhľadmi vyslovenými v článku Z problematiky miestnych názvov /SR XXXII, 1967, 294 n./. Preto, prosím, prepáčte mi vzrušenie, ktoré mi nedovoľuje meritórne sa vysloviť k všetkým jeho kladom, najmä už aj preto nie, že som nemal k dispozícii pred konferenciou jeho prednášku a mnohé jednotlivosti mi z jeho ústneho prejavu unikli. Prekáža tomu aj moje osobné rozrušenie, vyvolané predovšetkým zaujatosťou za samotnú problematiku a jednotlivé prípady z mojich článkov. *.. 1 Súčasná podoba miestnych názvov je výsledkom dlhého vývirnú, ktorým sa nárečové formy upravovali do dnešného stavu a ú- radnej podoby jednak temer nepozorovateľným oddialektizovaním a súčasne prijatím interdialektickej formy, jednak prevratným

203 202 administratívnym zásahom úradnej komisie pre miestne názvy. Jazykovedec má právo i povinnosť skúmať problematiku miestnych názvov a z nieh odvodených slov a otázku štandardizácie i úradného ustaľovania ich podoby. Pravdaže, o to potrebnejšie je to v tomto období, ke3 v VI. zväzku Slovníka sloven-r ského jazyka sa má zachytiť toto bohatstvo slovenského jazyka aj s odvodenými slovami. Spôsob postupu redakcie nemôže ostať ľahostajný nikomu, tým menej pracovníkovi v jazykovede, ktorý má k tejto problematike nielen odborný vzťah, ale ako vlastenec k mnohým jednotlivostiam aj osobný vzťah. Je celkom pochopiteľné, že regionálny úzus sa aj pri ustaľovaní úradnej podoby miestnych názvov uplatňuje predovšetkým v slovnom základe, v koreni, prípadne aj v kmeni miestneho mena. Pokladali by sme Za celkom pomýlené meniť ustálenú podobu kmeňa vlastných mien /v nárečovom znení/ Terchová. Majcichov. Oščadnica. Uherce, príp. Starhrad. Valaská proti násilným zásahom v duchu úzkostlivej spisovnosti /Ťar-- chová, Mojtechov, Ošťadnica, Uhorce, Starý hrad, Valašská ap./,: hoci v-mnohých prípadoch sa tak aj stalo. Opätovne tvrdím, Že vyspelá národná a teda aj jazyková kultúra.čerpá aj z citlivého vzťahu ku krajovým osobitnostiam v znení, bä aj v tvaroch miestnych názvov a pri štandardizácii hľadá spôsob, ako ich podľa.možnosti uviesť do prijateľného stavu k zásadám spisovnosti. 0 týchto problémoch hodno uvažovať jazykovedcovi, pričom si však treba-všímať predovšetkým samotnú podstatu vecí, a nie osobu riešiteľa. Možno mať odmietavé stanovisko k môjmu názoru, že.nepokladám za šťastnú poslednú úradnú úpravu miestnych názvov, ktorou bola odstránená prípona -iany z názvov obci typu Lipiany, Komáriany. Roškoviany. Vidoviany. Vlčkoviany na východnom a západnom Slovensku a nahradená príponou -any. Tým sa však iba zväčšili komplikácie s alternáciou a/ia aj v písomných prejavoch ináč zjavne spisovného rázu, tobôž v ústnych prejavoch v necentrálnych oblastiach Slovenska. Nikdy nedosiahneme taký uspokojivý stav kultúry jazyka, aby sá alternácia a/ia < v týchto názvoch a odvodených slovách átala.bežnou /Lioahy, Lipane c. ale z Lipian. lipiansky. Lipianka/. Ano, aj vzdelanci

204 203 z týchto oblasti nedôverčivo, ba s odmietaním aa stavajú k tvarom e dvojhláskou, lebo tvar a dvojhláskou sa odstránil z úradného názvu /Lioianv/. Možno aíce namietať, že predsa nedostatok jazykového vzdelania nemôže ovplyvňovať rozhodovanie v otázkach uplatňovania spisovnej normy. Kto však pozná skutočný stav kultúry jazyka a problémy jeho výuky a najmä gramatiky napr. na ZD3 i SvS, vie, že je to tak a ťažko môže byť ináč. Preto sám by aom odporúčal návrat k tvarom na -iany v miestnych názvoch na východnom á západnom Slovensku v zhode s regionálnym úzorn^ Dvojhláska ia, ktorá je taká charakteristická pre spisovnú slovenčinu, uplatnila by sa síce aj v tvaroch, kde ináč nebýva, ale to by bolo osožné. /Z povahy môjho odôvodnenia je zrejmé, že nárečové tvary Guotoveni /GČtoväny/, Stankoveni, Galoveni ap. nemienim rešpektovať./ Z tejto príčiny slovenčine neosožilo, ak sa pri úprave Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1953 odstránili pri pre chyľovaní tvary -čianka od obyvateľských mien na -čan /Pukančianka, Bátovčianka. Raj čianka ap./. V tomto prípade sa zamietli tvary, ktorých progresívnost /na osoh spisovnej slovenčiny/ bol H. Bartek dobre vypozoroval. Ukázal som, že od miestneho názvu Krásno /okr. Topoľčany/ je vhodné aj v spisovnom jazyku rešpektovať podľa regionálneho úzu tvary krasliansky. Kraälianka. Krasľane c. Pravdaže, je v rozpore so zreteľnosťou spisovného jazyka uplatňovať v odvodených slovách od názvu Partizánske.domáci" úzus, lebo slová Partizán. Partizánka, partizánsky odporujú jednoznačnosti tvarov Partizáňčan. Partizánčanka a partizánčanský. Napokon tu ide o celkom nový názov /po r. 1945/, kde ľudový ú- zus ešte ani nie je ustálený. /Sám Dvonč v článku K obýva teľským menám typu Valaäťan v SR 32, 1967, 354 tento môj dôvod pre tvary Partizáňčan. Partizánčanka a najmä partizánčanský objektívne uznal./ : Ak Som sa pozastavil nad tým, že pri poslednej úprave miestnych názvov sa neuviedol do úradného znenia tvar s ľ v názve Oslany /podobne Do laný/, výslovne som uviedol, že systém spisovného hléskoslovia si v nich žiada tvary s ľ,

205 204 teda Osľany. Poľany, a to bez ohľadu na miestny úzus Osľancov /i Doľancov/. Ak som tiež uviedol, že názov s ľ /Osľany/ ja živý v obciach na sever od Oslian, tak som túto jazykovú skutočnosť iba použil na podopretie svojho náhľadu, ale nikde som netvrdil, že vzhľadom na tento regionálny úzus horno-!- nitrianskych nárečí sa má písať ľ v miestnom mene Osľany. ako mi to podkladá Dvonč; s touto jazykovou skutočnosťou v miestnom úze Oslian a ich okolia som iba pokladal za potrebné zoznámaiť jazykovedcov a uviesť ju aj do vedomia čitateľov Slovenskej reči. Čitateľ môjho článku mohol dobre vybadať, že vždy a všade regionálny princíp nežiadam uplatňovať, že to žiadam predovšetkým tam, kde to pokladám za užitočné pre spisovnú slovenčinu. A je tu aj istá dôslednosť. Tak je to aj v prípade Sokolčí...." < článku Rod a tvary názvu Sokolče venoval Dvonč veľa pozornosti, ale mi akosi unikla príčina tohto záujmu. Iba azda pre to ^ že pri nejednotnosti regionálneho úzu hľadám iné riešenie. Proti nárečovému gen., zo Sokolčov. v ktorom koncovka -ov je v spisovnom jazyku príznačná pre mužský rod, stoja tvary ženského rodu k Sokolčiam. o Sokolčiach. Tvar gen. Sokolčí som poznal a používal podľa historika Daniela Rapanta /od čias svojich vysokoškolských štúdii r. 1932/, ktorý ho použil v svojej štúdii o starom Slovensku a Liptove /Starý Liptov, odtlačok z Bratislavy 7, 1933/. V svojom článku /pre nejednoznačnosť regionálneho úzu/ pri určovaní rodu a tvarov tohto názvu som použil etymológiu názvu, historické.doklady a najmä som sa oprel o systém tvorenia takýchto názvov v Liptove /tupca. Paludza, lubeľa, Sestrč/, ktorý ich určuje pre ženskýrod. Môj článo jasne dokazuje, 2é vo svojich úvahách a výskume dávam prednosť dokladom a zistenej skutočnosti a že aj svoju hlbokú úctu k ľudovej reči a regionálnemu úzu u- vádzamdo súladu s potrebami spisovného jazyka. Neprestávam tvrdiť, že pri zmene názvu obce Gýmešské Kostolany sa malo uplatniť znenie Kostoľany ood Tribčom /nie Tríbečom/ s rešpektovaním alternácie e/0 /Tríbeč. Tribča/, lebo tu nejde iba o starobylosť osady a názvu a regionálny úzus: v poslednej časti viacslovného názvu sa totiž má up&a.tniť tvar s nulovou alternáciou v zhode s regionálnym úzom stredného Ponitria aj preto, lebo táto časť má už vlastne iba

206 205 povahu citátmc V takomto prípade, keď ide o takú starobylá obec a tvar, o to viac sa žiada, aby bohatý a vyspelý spisovný jazyk aj v úradných názvoch obci hezahadzoval vývin nášho jazyka a veľkú minulosť nášho ľudu. Neměním ani svoj názor, že v názve pohoria TribeČ sa v skloňovaní majú uplatňovať tvary s nulovou alternáciou Tribča. Tribču. o Tribči. s Tribčom popri dubletách s porušením tejto starej zákonitosti /Tríbeča. Tríbeču, o Tríbeči, s Tríbečom/. O správnosti a vhodnosti dvojtvarov v takýchto prípadoch, ak by to už bolo nutné, zmienim sa pri problematike tvaru Uhriec /od Uherce/..Proti mojim vývodom Dvonč tvrdí, že geh. Uhrie e nemožno prijať pre spisovný jazyk, vraj je to nárečový tvar, ktorý je priam taký neprijateľný ako napr. tvar gen. /z/ Kočieoch ap. Ale medzi týmito tvarmi predsa nemožno viesť paralelu! - Genitív od miestnych mien typu Uherce sa tvorí s nulovou pádovou príponou a s vkladnou hláskou medzi dvoma spoluhláskami na konci kmeňa ako od iných pomiestnych mien na -ce, napr«- Bánoviec /Bánovce/. Michaloviec /Michalovce/, Gbeliee /Gbelce/, Seliee /Selce/ ap. /porov. Morfológia slovenského jazyka, 106/. Spisovná reč nepozná v gen. ženského.rodu koncovku -ov ani -och, podobne ako ani v lok. tvary na -och /f Košicoch/.a -ach /v Močovcaeh/. ale ani na ^i /v Uherci. y Bieli ci. v Nedaňovej/. Nežiadam pre spisovný jazyk ani kraj-ový úzus z Báňec /spis, z Bánoviec/, v Bánovci. Pokiaľ ide o nulovú striednieu v kořeni, je predsa aj v spisovnom jazyku celkom zákonitá: podľa HavlíkovhO pravidla- o zániku nepárnych jerov.od konca.slova-a.-striedhici za oárne jery z. tvaru Qg7r6ee vznikol tvar uheree /hoci by sme čakali uhoree/, teda Uheree á z tvaru geh. Qg7r6c6 3* uhréc > uhriec. teda Uhriec, ktorý je živý a široko známy a zachováva sa, hoci v ostatných tvaroch je é /Uherciam^ v Uhercí-Uherciaeh. Uhercami/. Takéto striedanie, pravda so spisovnou striédnieou o/% je aj v základnom mene Úhor - /náreč. Uher/, ale Uhra. Uhrovi. Uhri... a tak isto aj v...- v staršom názve krajiny Uhry, v Uhrách, ale Uhorsko....' Je pravda, že popri náležitom tvare Uhriec vznikol u po^uživateľov jazyka, ktorí túto starú zákonitosť nepoznali, alebo aj zo snahy odlíšiť sa od ľudu, tvar, kde sa potláčala nu^

207 206 lová alternácia v koreni a vyrovnávaním sa uviedol aj do genitivu tvar s e. Uheriec. ale to predsa nie je dôvod, aby sa v spisovnom jazyku neuznával zákonite utvorený, dobrý a rozšírený tvar Uhriec. Ve3 prameňom poznávania súčasnej spisovr naj slovenčiny je okrem vybranej praxe aj dobré jazykové povedomie, a to tu je ^ a výsledky doterajšieho výskumu, a tie sa aj tu znovu podávajú. A ony sú podkladom kodifikácie. Proti správnemu tvaru z Uhriec a za tvar z Uheriec nemôže hovoriť nejaký osobný úzus niektorých príslušníkov nášho spisovného jazyka alebo aj miestneho nárečia. V spisovnom 32- tvbbosloví sa schvaľuje osobný úzus pri priezviskách aj ta-! kého typu, ako je Gerec, gen. Gerca /pórpi Qeŕeca/. no neoripúčťa sa zanedbávanie správneho striedania o/jí/prípadne e/(</ v priezviskách typu Svitok. Pastorok, /gen. iba Svitka. Pastorka/ a kodifikuje aa iba tvar Pietra /od Pie tor/ v priezvisr ku a vypadnutím o /porov. Morfológia, 77/. Dokonca v srbochorvátskych priezviskách na -ac sa vynecháva samohláska á, ak sa živo uvedomuje súvislosť s paralelnými slovenskými priezviskami ná -éč, a toaj v takých priezviskách, ako je napr. Berae - Berca /slov. Beŕec-Bercä/ ap..:....*...' ľľ-.*:..:.....:.*.'. Spisovný jazyk v súhlase so zásadou ustálenosti pokiaľ :. možno vyhýba dvojtväróm, ale kdé je to nutné, kodifikuje ich. Napr. v poslednom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu - * /1966/ popri tvaroch ihiel, stoviek, yrec^ek ustaľuje ako spisovná aj tvary s vkladnou samohláskou á: thál. stóvák. vreeák popri, viacerých doterajších tvaroch tohto typu /karát, pla chát. perál, sestár/..'.:..1/,j..:.....;.:.'.,.'...y.".'..*..._.-.'.^. -Preto pokladám za správne, vedecky zdôvodnené kodifikovať v spisovnom jazyku systémový tvár gen. Ut^ríCe, čo je v zhode s regionálnym úzom, hoci bude vari nutné pripustiť aj druhotvar Uheriec. **" ' '' *' " * * * Dvončova argumentácia, jeho postup a ponímanie spisovnosti v oblasti miestnych názvov je zavše v rozpore so zásadami spisovnosti, ako ich stanovili Tézy o slovenčine. 3tanr dardizácia miestnych názvóv, ich tvarov.a 1 slov..od nich odvo-. daných ši žiada rešpektovať zásady spisovnosti, v zhode s nimi aj historický vývin tvarov zachytený v regionálnom úze, a

208 207 to najmä vtedy, ak ide o zhodu so zákonitosťou, ktorá vyplýva zo systému, na ktorom je budovaná spisovná slovenčina; zavše však treba rešpektovať miestny úzus aj.v prípadoch odchylných. Napr. nebola by väčšej pomýlenosti, ako z princípu lineárnej Štandardizácie odstraňovať miestne a chotárne názvy typu Končistô. OstrĎ, Machnatô, Plačlivo. Malinô brdo. Bystro. Hrubo, Železnô. ktoré boli v spisovnej norme Štúrovej a v štýlovej klasifikácii hovorových tvarov majú svoju oprávnenosť v úradnýgh názvoch /porov. Morfológia, 224/... V kodifikácii spisovného jazyka a.najmä v štandardizácii miestnych názvov a odvodených slov nemožno meravo uplatňovať zásadu ustálenosti takou mierou, že by nepripúšťala istú mieru pre vnútorný pohyb v jazyku..nemožno obchádzať zásadu ú- strojnosti. A predsa osobitný vývin slovenčiny si žiada dakedy aj isté ústupky, zavše napr. aj pri skloňovaní v tvaroch dubliet.- --'- -. ľ*...:*,....i...^......y tejto súvislosti je zrejmej že Dvončovo ponímanie spiaovného jazyka a.štandardizácie miestnych.názvov,, ich-tvarov a odvodených slov je zavše zjednodušujúce, lineárne, priveľmi priamočiare. Nám.vždy.viac pôjde o apätosť.nášho spisovného.. jazyka s jeho živými prameňmi, a tedaaj sp zdrojmi, ktoré si nadovšetko ceníme, s rečou nášho ľudu. Ak súčasný stav ľudevej-reči je v zhode s požiadavkami spisovnosti, jazykovedcovi prichodí iba ho rešpektovať a dať.tomu výraz v kodifikácii. 0 to viac v oblasti miestnych názvov a odvodených slov. 3. P e čiar: Výklad dr. L. Dvonča bol pre mňa vcelku presvedčivý a jeho vývody pokladám za prijateľné. Chcem ho iba doplniť, v jednej veci. Mal som totiž pri jeho výklade taký dojem, že priveľmi dával do protikladu spisovný a miestny úzus. Ale v oblasti toponymie a antropónymie je veľa takých typov pomenovaní,' v ktorých:bý.sme ťažko zistili.nejaké.rozdieľy medzi miestnym a spisovným úzom. V toponymii a antroponymii sa

209 ááä spisovný úzus obyčajne opiera o nejaký miestny úzus. Miestny úzus sa stáva spisovným. Nemyslím na rovinu hláskoslovia. Tam sa miestny úzus, odlišný od spisovného, pociťuje ako nespisovný. Ale mám na mysli typy poméaovani a ich spojení. Uvediem aspoň dva konkrétne prikmdy. Všetci hovoríme v Bratislave, v Trnave, v Žiline, vo Zvolene^ Ale v okolí Myjavy a= lebo Vrútok sa hovorí na My.iave. resp. na Vrútkach. Je to miestny úzus. Ľudia,-ktorí ten-tô miestny úzusnepoznajú, hovoria často v My.iave. vo Vrútkach, podľa prevažnej väčšiny podobných předložkových spojeni. Máme azda pokladať za spi^ S0vný.ieň&3%B8#í typ s predložkou v/yo/ a typ na Vrútkach, vyhlasovať iba za miestny úzus? To by sotva bolo odôvodnené. Na-druhej strane nemožno vyhlasovať za nespisovné ani spojenia, v Myjave, vo Vrútkach. ked*že zodpovedajú bežnému spisovnému, typu podobných předložkových výrazov. Nejestvuje tu ostrý protiklad medzi miestnym a spisovným úzom. Iný príklade t miestnym menám na -ec /typu Lučenec. Hlohovec/ tvoríme prídavné mená obyčajne s vynecháváním koncového -ee^ teda lučen" ský. hlohovský. Máme azda preto znenie adjektíva senecký^ ktoré je bežné. vjbiestňom.uze, pokladať za; nespisovné a pre ppísovný jazyk požadovať umelú podobu senský"? Nebude správnejšie aj v-tómto prípade stotožniť miestny úzus so spisovaným? Nepokladám za odôvodnené stavať v toponymii a-antroponymií ostrú hrádžu.medzi miestnym a spisovným úzpm. Pravda, nájdu sa aj.prípady nesprávnych analógii, zbytočnej hypertrofie prípon /ako napr. typ anitrančan" miesto Nitran/, ktoré -nevyhovujú z hľadiska slovotvornej stavby spisovného jazyka. ^V- takých prípadoch miestny úzus nemožno povýšiť na spisovný. L. D v o n č /záver/ s.-.v*.. Uhlár, pochopiteľne, mla námietky, proti mojim výkla= dom.. Chcem sa zastaviť pri jeho myšlienke, že máme akýsi jednostranný a nediferencovaný, akoby nadiktovaný spisovný jazyk. Všetky doterajšie výskumy spisovnej slovečiny však

210 209 ukazujú, že v nijakom prípade nemožno hovoriť o takomto jednostrannom a či uniformovanom jazyku, v ktorom by nebola istá tvarová pestrosť. Náš spisovný jazyk má všetky znaky bohato štylisticky diferencovaného jazykového útvaru. V istých prípadoch sa v spisovnom jazyku vyskytujú dvojtvary alebo aj viaceré tvary pri skloňovaní alebo časovaní slov a varianty prípon pri odvodzovaní jednotlivých slov. Zdá sa, že Vo Uhle-? rovi počet týchto variantov akoby nedostačoval. Treba však upozorniť, že niektorí jazykovedci pokladajú dokonca aj terajší stav s istými tvarovými obmenami niektorých pádových prípon alebo osobných koncoviek a variantov odvodzovaeích prípon za neúnosný, myslia, že je rozličných dvojtvarov, variantov ap. priveľa a že by sa mali kodifikáciou obmedziť. Nepokladám preto za správne, aby sa napr. do slovenského skloňovania vnášali umele ďalšie tvary podľa stavu v nárečí obce, ktorej pomenovanie používame v spisovnom jazyku. Skloňovanie podstatných mien je po vyše storočnom vývine spisovnej slovenčiny od jej definitívneho prijatia ako jednotného dorozumievacieho prostriedku Slovákov dostatočne ustálené a tomuto i stavu sa musia podrobiť akékoľvek vlastné mená obcí z.eeleno územia Slovenská, ak ich používame v spisovnom jazyku. Vlastná mená jednotlivých obcí nemožno pokládat? za nárečové slová, teda slová, patriace do miestneho nárečia, na území ktorého sa príslušná obec nachádza. Pri používaní v spisovnom jazyku sa názov stáva súčasťou tohto jazyka /ak neodporuje štruktúre spisovného jazyka g ak to nie je tak, upravuje sa jeho znenia, názov dostáva spisovná podobu/. Podľa toho aa aj skloňuje, resp. má skloňovať tak ako ihe slová v spisovnom jazyku. Treba &lej uviest? že štylistická diferenciácia spisovného jazyka nesúvisí len a bohatstvom tvarov a variantov odvodzovaeíeh prípon. Stylisticky diferencovaným m6že byť aj jazyk, v ktorom nevládne nejaká tvarová pestrost?. V. Uhlárovi, ako poznáme jeho názory zo štúdií uverejnených v poolednýeh r@keea, sa javí ako neprimerane uniformovaná nielen skloňovanie miestnych názvov v rámci skloňovania podstatných mien. On za uniformovaný pokladá vlastne celý spisovný jazyk. Radí napr., aby sá v hovorovom štýle spisovného jazyka používali pri skloňovaní prídavných mien tvary