Vývoj šľachty na Spiši do konca 13. storočia

Átírás

1 Vývoj šľachty na Spiši do konca 13. storočia DIPLOMOVÁ PRÁCA PETER LABANC TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE Katedra histórie FILOZOFICKÁ FAKULTA Školiteľ: PhDr. VLADIMÍR RÁBIK, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: magister histórie Dátum odovzdania práce:... Dátum obhajoby:... Trnava 2007

2 Abstrakt LABANC, P.: Vývoj šľachty na Spiši do roku Diplomová práca, Trnavská univerzita v Trnave. Filozofická fakulta, Katedra histórie. školiteľ: PhDr. Vladimír Rábik, PhD. Komisia pre štátne záverečné skúšky: Katedra histórie, predseda: doc. PhDr. Marta Dobrotková, CSc., Stupeň odbornej kvalifikácie: magister histórie, dátum odovzdania práce: , 81 s. V práci sa venujeme vývojovým procesom spišskej šľachty, ktoré prebehli v 13.storočí. Ide o obdobie, v ktorom sa formujú všetky správne štruktúry Spiša; nielen svetská (župa, Spoločenstvo spišských Sasov, Stolica spišských desiatich kopijníkov), ale i cirkevná (Spišská kapitula, farská sieť). V prvej časti riešime otázku pôvodu najvýznamnejších spišských rodov, ako aj ich pôsobenie v 13. storočí. Neoddeliteľnou súčasťou je aj prehľad o ich majetkových pomeroch, ktorý nám vrhá viac svetla do ich činnosti. Oporou kráľovskej moci na Spiši bola hlavne stredná šľachta, ktorej hmotné zabezpečenie nedovoľovalo samostanejšiu politiku, akú robili príslušníci najvyšších rodov. Môžeme v podstate povedať, že príslušníkmi strednej vrstvy sa postupne stávali aj mešťania, a to hlavne z kráľovských miest na Spiši. Najväčšie presuny, resp. pohyby vznikali a prebiehali v radoch najnižšej šľachty. Okrem majiteľov drobných majetkov (zopár popluží) sme sem zaradili aj osoby, ktoré museli poskytovať svojmu pánovi kráľovi - určité (najmä vojenské) služby. Ide o spišských kopijníkov, servientov, jobagiónov či synov jobagiónov. V tejto najnižšej vrstve vnímame dva druhy pohybov. Pohyb smerom nahor, teda nadobudnuté výsady vlastné uhorskej šľachte, alebo pohyb smerom nadol. Tento pohyb mal na svedomí hlavne hmotný úpadok. Drobní šľachtici sa stratou svojich majetkov museli vyrovnať aj so stratou svojich výsad. Kľúčové slová: stredovek, Arpádovci, 13. storočie, Spiš, šľachta 2

3 Čestné vyhlásenie Čestne vyhlasujeme, že sme diplomovú prácu vyhotovili samostatne s použitím uvedenej literatúry a archívneho materiálu. 3

4 Poďakovanie Za pomoc pri zostavovaní našej práce chceme poďakovať nášmu školiteľovi PhDr. Vladimírovi Rábikovi, PhD. za usmerňovanie a cenné rady pri historickom výskume a pomoci pri zhromažďovaní pramenného materiálu. Naša vďaka za pomoc pri získavaní ťažšie dostupnej literatúry patrí aj Dr. h. c. prof. PhDr. Richardovi Marsinovi, DrSc. Zároveň chceme poďakovať aj zamestnankyniam Knižnice Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule a zamestnancom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Štátneho archívu v Levoči za ochotu a trpezlivosť pri požičiavaní kníh a získavaní pramenných dokumentov. Poďakovanie patrí aj Mgr. Lucii Balogovej a Ing. Petrovi Janečkovi za pomoc pri technickom zabezpečení tejto práce. 4

5 Obsah Zoznam používaných skratiek...6 Úvod...8 Najvyššia šľachta Spiša Páni z Lomnice...11 Páni z Hrhova...20 Jordanova vetva...21 Detrikova vetva...28 Páni z Markušoviec...31 Stredná vrstva šľachty na Spiši Najnižšia šľachta Spiša Servienti...62 Jobagióni...65 Synovia jobagiónov...68 Spišskí kopijníci...71 Auridátori Záver Použité pramene Použité edície prameňov Použitá literatúra

6 Zoznam používaných skratiek CDAC = WENZEL, Gusztáv (ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus I XII. Pest, CDH = FEJÉR, Georgius (ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I XI. Budae, CDP = NAGY, E. IPOLY, A. VÉGHELY, D. (ed.): Codex diplomaticus patrius I VIII. Győr, (I V), Budapest, (VI VIII). CDSl = MARSINA, Richard (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I.-II., Bratislavae, Hoklt. = NAGY, I. DEÁK, F. NAGY, Gy. (ed.): Codex diplomaticus patriae Budapest RA I., II/1. = SZENTPÉTERY, Imre (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica I/1 3, II/1. Budapestini, RA II/2-3., II/4. = BORSA, Iván (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica II/2 4. Budapest, RDSl. = SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I II. Bratislavae, 1980, SASK = ŠA Levoča, fond Súkromný archív Spišskej kapituly. Suppl I. = BÁRDOSSY, Joannes (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis I. Leutchoviae, Suppl II. = SCHMAUK, Michael (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis II. Szepesváraljae, Suppl III. = WEBER, S. (ed.): Supplementum III. Analectorum Terrae Scepusiensis. In: Történelmi társulat évkönyve XI. č. = číslo ed. = editor Fasc. = fascikel maď. = maďarský MOL DL = Magyar Országos Levéltár Budapest, Diplomatikai Levéltár. Nr. = numerus s. = strana 6

7 SAV = Slovenská akadémia vied Scr. = scrinium sv. = svätý 7

8 Úvod V tejto práci sa venujeme vývoju spišskej šľachty v podmienkach 13. storočia, ktoré je kľúčovým obdobím vo formovaní tejto spoločenskej vrstvy v stredovekom Uhorsku. Vo forme v akej opúšťa šľachta 13. storočie ju potom poznáme v podstate ďalších päťsto rokov. Za hlavný atribút šľachtického postavenia treba pokladať dedičnú držbu kráľom udelenej zeme. Snažili sme sa zachytiť vývoj tejto privilegovanej vrstvy obyvateľstva od závislosti na kráľovskej moci po vytvorenie vlastnej samosprávy. Na rozdiel od iných regiónov sa na Spiši vytvorilo veľmi špecifické usporiadanie pomerov. Okrem župana Spišskej župy sa najneskôr v priebehu 13. storočia vytvorili aj iné, na županovi nezávislé správne organizácie; Provincia spišských Sasov, Stolica spišských desiatich kopijníkov, Provincia Slovákov. V sledovanom období sme svedkami vytvorenia troch (v podmienkach Spiša) magnátskych rodín, ktoré postupom času v atmosfére slabnutia kráľovskej moci začínajú presadzovať vlastné záujmy. Druhou kategóriou šľachty sú majetkovo slabšie rody, ktoré si svoj postup do vyššej vrstvy zaslúžili najmä vernou službou kráľovi. Štruktúru najnižšej spišskej šľachty poznamenala najmä kríza vojenského systému Uhorska a následná snaha o jeho reformu. Dochádza požiadavka na kvalitnejšiu výzbroj vojaka v armáde. Kvalitnejšia výzbroj však znamená aj vyššie náklady na jej zaobstaranie. Preto časť dovtedy jadra uhorského vojska získava šľachtické privilégiá, čo znamená síce zníženie počtu vojakov, ale na druhej strane ich skvalitnenie. Na počiatku skúmaného storočia sme svedkami situácie, keď nie všetci osobne slobodní ľudia sú aj šľachticmi. Na konci môžeme konštatovať, že každý slobodný človek je aj šľachticom. Práve táto skutočnosť sa najviac týka najnižších vrstiev. Pri triedení príslušníkov najnižšej vrstvy sme sa striktne opierali o terminológiu, akou sú títo ľudia označovaní v písomných prameňoch. V poslednej kapitole sú zoradení podľa hierarchického stupňa (neplatí to však pre kopijníkov, keďže tých pokladáme za špecifický problém hodný samostatného spracovania). Teda najvyššou vrstvou drobnej šľachty sú kopijníci a po nich nasledujú servienti kráľa (na Spiši ide iba o dvoch ľudí jeden z nich však prechádza ku kopijníkom). Ďalší sú jobagióni 8

9 a synovia jobagiónov, povinní službou župnému hradu (bližšou charakteristikou jednotlivých kategórií sa venujme v príslušných podkapitolách). V 13. storočí nepoznáme žiaden transfer medzi týmito vrstvami privilegovaných obyvateľov. Všetky tieto procesy sme sa snažili postrehnúť v pramennom materiáli týkajúcom sa Spiša. Pri koncipovaní našej práce sme sa nemohli opierať o žiadnu komplexnú prácu zaoberajúcu sa výlučne šľachtou na Spiši. Absencia takejto práce bola aj dôvodom nášho výberu témy. Avšak historická spisba zameraná na Spiš je mimoriadne bohatá. Najdôkladnejšiu analýzu zozbieraných prameňov spravili paradoxne zahraniční autori - A. Fekete-Nagy 1 a po ňom aj H. Ruczyński. 2 Okrem čiastkových štúdií venujúcich sa poväčšine kopijníckej šľachte, sme zaznamenali jednu drobnú štúdiu primárne zameranú na problematiku spišskej šľachty. 3 Aj táto práca však konštatuje, že základný výskum tejto problematiky historikov ešte len čaká. Preto popri drobných prácach riešiacich parciálne otázky, ktoré sa len okrajovo snažia riešiť niektoré otázky spišskej šľachty, sme sa prednostne zamerali na heuristiku písomných prameňov z viacerých starších i novších edícií. Napriek niektorým pozoruhodným (hlavne starším) prácam sme sa primárne zamerali na dôkladnejšiu hueristiku pramenného materiálu (diplomatického charakteru) k dejinám Spiša počas vlády posledných piatich Arpádovcov. V heuristike sa nám podarilo zhromaždiť viac ako 320 listín (vrátane deperdít) z 13. storočia, týkajúcich sa bezprostredne Spiša od približne tridsiatich vydavateľov. Sekundárne sme sa snažili údaje v nich (pokiaľ to bolo možné) porovnávať s písomnými prameňmi zo 14. storočia. Na základe tohoto pramenného materiálu sme skoncipovali predkladanú prácu, ktorú tiež považujeme iba za prvý krok na ceste k riešeniu načrtnutej problematiky. Tomuto zhromažďovaniu písomností diplomatického charakteru sme venovali väčšinu času. Prejavilo sa to aj na pomerne malom počte použitej literatúry, čo si uvedomejeme tiež ako nedostatok, ktorý sa budeme v budúcnosti snažiť zmeniť k lepšiemu. 1 FEKETE-NAGY, A.: A Szepesség terűleti és társadalmi kialakulása, Budapest 1934 (ďalej FEKETE- NAGY, A.: A Szepesség), 377 s. 2 RUCIŃSKI, H.: Prowincija saska na Spiszu do 1412 roku. Dział Wydawnictw Filii UW w Białymstoku 1983 (ďalej RUCIŃSKI, H.: Prowincija), 474 s. 3 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši. In: ŠTULRAJTEROVÁ, K. (ed.): Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť 1999 (ďalej CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši), str

10 Najvyššia šľachta Spiša Pre túto kategóriu obyvateľstva používajú písomné pramene označenie nobilés. Na Spiši sa prvýkrát používa v roku 1245 vo forme vir nobilis. 4 Tento termín sa rozšíril práve v 13. storočí. Kým pred tatárskym vpádom je jeho používanie zriedkavé, naplno sa presadzuje po druhej konfirmácii zlatej buly v roku Do tejto skupiny zaraďujeme rody, ktoré vybudovali základy svojich veľkých majetkových domén v priebehu 13. storočia. Ich politický a ekonomický význam presahoval regionálny rozmer a pretrval až do novoveku. Napriek tomu, že sú zaradení do rovnakej váhovej kategórie, majú toho spoločného menej. Medzi spoločné črty patrí kolonizačná činnosť na Spiši v 13. storočí, ktorej sa venovali s rôznou intenzitou. Takisto treba spomenúť aj právne výsady, získané od kráľa za kolonizačné a vojenské služby kráľovi. Rozdiely medzi nimi sa začínajú už pri určení ich pôvodu. Kým u najstaršieho známeho rodu, pánov z Lomnice, je to pomerne jednoduché, u zvyšných nájdu uplatnenie rôzne domnienky a hypotézy. Ďalším podstatným rozdielom sú postoje voči kráľovskej autorite, ktoré odrážali aj ich vzájomné sympatie či antipatie. Medzi rody, ktoré sme zaradili do tejto časti patria už spomenutí páni z Lomnice a neskôr zo šarišskej Brezovice, podľa ktorej dostali aj meno Brezovickí (maď. Berzeviczi). Ich pôvod nám odhaľuje už ich prvá majetková donácia od uhorského kráľa Ondreja II. v roku Dôvodom na výsadné postavenie, teda zaradenie medzi uhorskú šľachtu, boli služby na diplomatickom poli. V chronologickom poradí prvej hodnovernej písomnej zmienky nasledujú páni z Hrhova Hrhovskí (maď. Görgej), z ktorých sa ešte počas 13. storočia vyčlenila samostatná vetva pánov zo Šváboviec rod Šváby. Prvýkrát sa s nimi stretávame v roku 1255, keď príslušník tohto rodu získava privilégiá uhorskej šľachty. Vzápätí nasledujú ďalšie donácie. Zaujímavosťou hodnou povšimnutia je aj oneskorená kráľovská donácia na ich rodový majetok, ktorá sa uskutočnila až takmer dve desaťročia po jej dokázateľnom držaní. Dôvodom udelenia privilégií pre Hrhovských boli ich účasti v diplomatických posolstvách a ich kolonizačná činnosť. 4 MARSINA, Richard (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava: Sumptibus Consilii nationalis Bratislaviensis, Capitalis Reipublicae Socialisticae Slovacae, editrice Libraria Obzor, 1987 (ďalej CDSl II.) s. 129, č Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV 1986 (ďalej Dejiny Slovenska I.), s

11 Tretím v poradí (nie však významom, ale iba časom prvej zmienky) sú páni z Markušoviec. O prvých príslušníkoch tohto rodu sa dozvedáme prvýkrát v roku Okolnosti držby ich rodového majetku sú ešte zahmlenejšie ako u predchádzajúcich Hrhovských. V priebehu 13. storočia im nebolo udelené kráľovské privilégium na Markušovce, ale v roku 1328 pri revízii majetkov toto vlastníctvo uhájili. Hlavným dôvodom donácií pre tento rod boli ich vojenské zásluhy. Na konci každej podkapitoly uvádzame prehľadný rodokmeň všetkých známych členov rodu v 13. storočí. Páni z Lomnice O prvej šľachtickej rodine na Spiši sa dozvedáme v roku Je to zároveň prvá hodnoverná listina zachovaná v plnom znení vzťahujúca sa na Spiš. 7 Ondrej II. na prosby svojej manželky Gertrúdy a jej bratov Bertolda, kaločskéha arcibiskupa, a Ekberta, biskupa v Bambergu, daroval územie pri rieke Poprad 8 spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Zem najprv vlastnil istý Šebuš a po ňom spomenutý Ekbert. Ten sa dostal do Uhorska v súvislosti s vraždou kráľa Svätej rímskej ríše národa nemeckého Filipa Švábskeho, ktorá sa stala v jeho biskupskom paláci v Bambergu 21. VI Keďže sa situácia okolo kráľovraždy v Bambergu postupne vyjasnila, stratil Ekbert o pôdu na Spiši záujem. 10 Preto ju posunul ľuďom zo sprievodu Ondrejovej manželky, kráľovnej Gertrúdy. 11 Dôvodom na donáciu boli rozličné služby 6 MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava: Sumptibus Academiae Scientarum Slovacae 1971 (ďalej CDSl I.), s. 122, č. 154, v preklade MARSINA, Richard (ed.): V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2003 (ďalej Pramene III.), s , č. 31. Na tomto mieste chceme upozorniť na faktografickú chybu, ktorá sa objavila v slovenskej edícii citovanej listiny. V čase vydania listiny bol bamberským biskupom Ekbert (biskupom v rokoch ) a nie Oto, ako je spomenuté v záhlaví k listine. Došlo iste k zámene s Otom VI., Ekbertovým prastýkom, ktorý bol bamberským biskupom v rokoch Brat kráľovnej Gertrúdy a kaločského arcibiskupa Bertolda Oto VII. bol vojvodom z Merana. Rodokmeň rodiny kráľovnej Gertrúdy pozri v SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs- Meranier im europäischen Hochmittelalter In: KIRMEIER, J. (ed.): Herzöge und Heilige. (ďalej SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs-Meranier), Regensburg: Pustet 1993, s Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že v Slovenskom diplomatári je totožnosť bamberského biskupa určená správne. CDSl I. s. 123, pozn. 4. k listine č Pramene III. s ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Práce Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě IX. Praha a Bratislava: Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě 1932 (ďalej ŠMILAUER, V.: Vodopis), s , č. *914, do mapy pre neznáme toky nezakresľuje. 9 SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs-Meranier, s CHALUPECKÝ, I.: Huncovce v stredoveku. In: Z minulosti Spiša, XII, 2004 (ďalej CHALUPECKÝ, I.: Huncovce), s Ide o jednu z množstva donácií, ktoré vyvolali averziu domácej šľachty nielen proti cudzincom, ale aj voči samotnej kráľovnej. Tá potom vyústila do vraždy Gertrúdy v roku Dejiny Slovenska I., s Na tomto mieste chceme upozorniť na faktografickú chybu v poznámke č. 1 na citovanej strane zo 11

12 v kráľovských posolstvách k pápežovi, cisárom a rôznym kniežatám. 12 Okrem pozemkov mala donácia aj iný rozmer. Obsahovala aj právne výsady. Majetok dostali do dedičnej držby a ľudí, ktorých tam noví majitelia v budúcnosti zhromaždia, smie súdiť iba palatín alebo samotný kráľ. Teda ich vyníma spod právomoci spišského župana. Zaujímavá je ďalšia skutočnosť, o ktorej sa dozvedáme priamo z privilégia Ondreja II. V dôvodoch vytýčenia hraníc sa spomínajú opakované spory susedov. 13 Preto je celkom logické, že v metácii darovaného majetku sa neuvádzajú žiadni susediaci vlastníci, pre ktorých boli hranice, určené akiste ešte na základe ústneho konania, veľmi voľným pojmom. To nepriamo aj dosvedčuje pôvod okolitých šľachticov. Podľa nášho názoru pochádzali z domácich pomerov. V žiadnom prípade to nemohli byť ľudia podobného postavenia ako Adolf so sestrou, pretože im podobní (teda vzdelaní) si so sebou prinášali zvyk písomne zachycovať územné a právne donácie, ktoré výrazne obmedzovali možnosť sporov o pôdu. A práve takéto dokumenty zaiste chýbali okolitým vlastníkom a môžeme povedať, že aj celkovo na Spiši bol tento spôsob zachycovania právneho stavu ešte stále nóvum. Nepriamo to dosvedčuje skutočnosť, že aj privilégium pre Adolfa bolo vyhotovené prijímateľom 14 a aj predmetný majetok obišiel človek, ktorý pochádzal zo sprievodu rodiny Andechs- Merano. Donáciu na územie pri rieke Poprad konfirmoval dvakrát Belo IV. Prvýkrát niekedy pred rokom Táto listina sa však stratila. Dozvedáme sa o tom z druhého potvrdenia z 8. septembra synovia Rudigera, ktorý bol zaťom spišského prepošta Adolfa. 17 O konfirmáciu žiadali bratia Rikolf a Herman, Na tomto mieste sa so spomenutým Hermanom stretávame v prameňoch poslednýkrát. Pri každej ďalšej zmienke o Rikolfovi sa ako jeho brat spomína istý syntézy slovenských dejín. Uvádza sa tam, že prepošt Adolf s príbuzenstvom sú predkovia pánov z Hrhova. Adolfova sestra so svojím manželom Rudigerom sú najstaršími známymi predkami rodiny Brezovických Berzeviczy. CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s ad dominum papam, quam imperatores et diversos principes, CDSl I. s. 122, č controversia sepius repetita, CDSl I. s. 122, č Pramene III. s CDSl II. s. 148, č. 216*. 16 CDSl II. s , č Zachorowski a podľa neho aj M. Slivka konštatujú, že prepošt Adolf bol dedo, a teda priamym predkom Rikolfa a Hermana. Robia to na základe formulácie v konfirmácii Bela IV., ktorá určuje príbuzenský vzťah bratov Rikolfa a Hermana k Adolfovi, ako...nepotes Adolphi, prepositi de Chypus..., čo je možné preložiť aj ako vnukovia aj ako synovcovia. Viac svetla do problému nám vnáša ďalšie znenie listiny, ktoré určuje vzťah Adolfa k spomenutým bratom. Podľa neho dal otec Bela IV. privilégium...ipsorum avunculo et matri..., teda ich strýkovi a matke. SLIVKA, M.: Kristianizačný proces na Spiši. In: Z minulosti Spiša, IX-X, 2001/2002, s

13 Polan. Na základe písomných prameňov sa javí stotožnenie Hermana s Polanom ako celkom logické. 18 Išlo pravdepodobne o jeho prezývku. Prvú zmienku o Polanovi nachádzame v listine Bela IV. z 15. júla 1251, ktorou kráľ dáva premonštrátom v Turci okrem iných majetkov aj Veľký Slavkov a dedinu pri kostole sv. Alžbety, 19 ktorá sa v roku 1269 spomína už ako Kežmarok. 20 Obaja bratia sa spomínajú v metácii Kežmarku ako susedia od západu. 21 O ďalších osudoch rodového majetku pánov z Veľkej Lomnice sa dozvedáme z listiny spišského prepošta Mateja z roku Ide o rozdelenie dedičného majetku medzi dvoch bratov. Rikolfovi pripadla dedina Lomnica s kúriou a mlynom. Jeho brat Polan získal mlyn na rieke Poprad, ktorý postavil jeho brat Rikolf a dedinu Supch s poliami. Pravdepodobne ide o dnešné Huncovce. 23 Pri tomto rozdelení im asistoval ich príbuzný Demetrius. Pod spomenutú listinu pripojili svoje pečate na potvrdenie rozdelenia aj spišskoštiavnický opát Albert a gróf spišských Sasov Goblin. O susedstve s Kežmarkom sa znova dozvedáme v roku 1270, keď spišský prepošt Mutimír, spišský župan Michal, spišskoštiavnický opát Albert a Spišská kapitula dosvedčujú dohodu medzi bratmi Rikolfom a Polanom a hosťami z Kežmarku ohľadom sporného poplužia na spoločnej hranici, 24 ktorá sa nanovo vytyčuje. 25 Prvé majetkové donácie pre bratov z Lomnice sú nám známe až na počiatku sedemdesiatych rokov. V roku 1272 obdržal komes Polan od kráľa Štefana V. územie pri Kežmarku. Konkrétnejšie 9. februára toho roku kráľ zdržiavajúci sa v Šariši prikazuje Spišskej Kapitule, aby poslala svojho človeka ako svedka k vovedeniu Polana do nového majetku. Voviesť ho mal Jordan, kastelán Spišského hradu. 26 O deň neskôr, 10. II., kráľ listinou povolil Polanovi osídľovať darované územie les pri Kežmarku a od vrchu Galeas až k bráne v poľskom pohraničí pri rieke Poprad. 27 Presnejšie možno 18 CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s CDSl II. s , č JUCK, Ľ. (ed.): Výsady miest a mestečiek na Slovensku I. ( ), Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV 1984, s. 51-2, č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *915A. 22 CDSl II. s , č CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s BÁRDOSSY, J. (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis I., Leutchoviae, 1802 (ďalej Suppl I.), Errata corrigenda. 25 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 279, č. *915B. 26 SZENTPÉTERY, Imre (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica I/1. Budapestini: Sumptibus Academiae Litterarum Hungaricae 1923 (ďalej RA II/1.), s , č silvam iuxta metas ville Keysmarch vocate existentem a monte Galeas vocato usque portam in confinio Polonie iuxta fluvium Paprad, RA II/1. s. 134, č

14 povedať, že les sa nachádza na pravom brehu rieky Poprad medzi katastrom Kežmarku a zásekmi na uhorsko-poľskej hranici. Na tomto darovanom území neskôr vznikla dedina Krížová Ves. 28 Presnejšie možno povedať, že severnou hranicou darovaného lesa bol Holumnický potok. K tomuto tvrdeniu nás oprávňuje skutočnosť, že v roku 1288 daroval kráľ Ladislav IV. Andrejovi, synovi komesa Polana, zem pri potoku Lomnica. V listine sa výslovne píše, že Andrej už vlastnil polovicu lesa, ktorej hranice siahali až k tomu potoku a kráľ mu dáva aj les na druhej strane spomenutého potoka. 29 Od Štefana V. sa dočkal donácie aj Rikolf. Išlo o časť zeme v Žehre. 30 Nevieme presne, kedy sa tak stalo, pretože jedinú informáciu o tomto akte nám poskytuje až potvrdenie tejto držby od Ladislava IV. z konca roka Ponechanie vo vlastníctve prebehlo v atmosfére hroziacej anarchie, ktorá vyplynula z nestabilných pomerov v Uhorsku, keďže Ladislav vládol spočiatku len formálne. 32 Na trón sa dostal ako deväťročný po krátkej vláde a nečakanej smrti svojho otca Štefana V. v lete roku Komesa Rikolfa voviedol do majetku spišský župan Roland za svedectva Spišskej Kapituly, ktorá o tom informovala kráľa svojou listinou z 16. XII O okolnostiach donácie spomenutej zeme svedčí aj spor, ktorý povstal medzi komesom Rikolfom z Lomnice na jednej a bratmi Michalom a Andrejom, synmi Petra zo Žehry, na strane druhej ohľadom vlastníctva predmetnej pôdy. Rozhodnutie, ktoré vyniesli desiati arbitri (piati za každú stranu), potvrdil svojou listinou spišský prepošt Jakub 18. novembra Podľa rozsudku mala byť zem vrátená Michalovi a Andrejovi, pretože predtým patrila ich predkom. Ale ako náhradu majú vyplatiť Rikolfovi 24 hrivien striebra (polovicu v striebre a druhú v adekvátnej náhrade, teda pravdepodobne v naturáliách) v troch termínoch (⅓ na Hromnice, ⅓ na sv. Juraja a ⅓ na sv. Jána Krstiteľa). Kompenzáciu majú vyplatiť priamo Rikolfovi pred Spišskou 28 BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice 1985 (ďalej BEŇKO, J.: Osídlenie), s nobis fideliter exhibuit quandam silvam nostram regalem iuxta fluvium Lomnycha, qui fluit de Scemene cujus silve termini usque ad prefatum fluvium procurrunt, distinguebatur et idem Andreas usque ad prefatum fluvium dimidietatem dicte silve ex nostra collacione dinoscebatur possidere, dedimus et contulimus eidem, tam ex ista parte fluvii, quam ex alia memorati, perpetuo possidendam, Suppl I. s , č. LXXVII. 30 particulam terre de Sygra, quam ex collacione domini regis Stephani se asserit pacifice possidere, Suppl I. s Suppl I. s , č. LXXII., lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 205, č. *727Da, mapa s. 197, č Dejiny Slovenska I., s Suppl I. s , listina je inzerovaná v listine č. LXXII. 34 FEJÉR, Georgius (ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I XI. Budae, (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej CDH), VII/5. s , č. CCXC. 14

15 Kapitulou alebo jej samej. Ak by nezaplatili určenú sumu, zem by pripadla späť Rikolfovi. Rikolfa zastupovali v spore istý Arnold Malý, komes Ján z Hrhova, Ján - richtár z Levoče, Henrich z Hrabušíc a Tylo - richtár z Belej. 35 V roku 1285, niekedy po 24. júni, 36 Spišská kapitula potvrdila svojou listinou, že Michal a Andrej, synovia Petra, spišskí kopijníci, zaplatili, čo museli a Rikolf im odovzdal všetky listiny ohľadom tej zeme. 37 Je zaujímavé, prečo bola pôda vrátená právoplatným vlastníkom až 12 rokov po jej nezákonnom darovaní a ešte zaujímavejšie je, prečo bola predmetom donácie pôda, ktorá mala svojho vlastníka. Jediné prijateľné riešenie je hľadať odpoveď vo feudálnej anarchii, ktorá lomcovala Uhorskom v polovici sedemdesiatych rokov 13. storočia. Potvrdenie držby pre Rikolfa v roku 1272 si akiste vyžiadala situácia, v ktorej páni z Lomnice, ak mali byť oporou kráľovej strany na Spiši, potrebovali hmatateľný dôkaz kráľovej priazne. Potom však stojí otázka, prečo došlo teda k revízii. K ďalšiemu rozšíreniu majetku komesa Polana došlo v súvislosti s nepokojmi na Spiši. Konkrétne s druhou vzburou spišského župana Rolanda v roku Ten okrem iného obsadil aj Marcelov hrad pri Letanovciach. Späť ho vydobyl komes Polan. To bolo aj dôvodom, prečo mu kráľ Ladislav daroval dedinu Vlkovú a zem Pokoj. Stalo sa tak 10. októbra v roku Táto donácia je poslednou priamou zmienkou o Polanovi. Nepoznáme presne dátum jeho smrti. Ak chceme byť absolútne presní, môžeme povedať, že sa tak stalo niekedy medzi 10. októbrom 1278 a 27. aprílom 1285, keď Spišská kapitula dosvedčuje rozdelenie majetku medzi komesom Rikolfom a Andrejom, synom komesa Polana. Je pravdepodobné, že delenie majetku nasledovalo krátko po Polanovej smrti. Z toho teda vyplýva, že Polan zomrel niekedy krátko pred rokom 1285 a nie až začiatkom 90. rokov ako sa domnievali niektorí bádatelia. 39 Okrem toho v roku 1285 došlo ešte k menšej akvizícii k Rikolfovej rodovej držbe. Keďže obyvatelia Matejoviec pri Poprade neboli pre svoju chudobu schopní 35 Qui quidem arbitri ex parte Comitis Ricolphi quinque Arnoldus scilicet paruus, Comes, Johannes de Gargou, Johannes Judex de Lucha (Leucha) Henricus de Kapusdorf, et Tylo Judex de Bela, fuerunt, CDH VII/5. s keďže sviatok sv. Jána Krstiteľa (24. júna) bol posledným výplatným termínom dohodnutej náhrady. 37 CDH VII/5. s , č. CCXCII. 38 DL , RÁBIK, V.: Spišské falzum k roku Ku kritike a interpretácii najstarších prameňov o Marcelovom hrade při Hrabušiciach. In: Slovenská archivistika XXXVI, 2001, 2 (ďalej RÁBIK, V.: Spišské falzum), s CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s

16 platiť daň z polí, ktoré ležali medzi ich dedinou a Rikolfovým majetkom, rozhodli sa mu ich predať. Ten im za ne zaplatil 24 hrivien čistého striebra. 40 Vráťme sa však k opätovnému deleniu majetku pánov z Veľkej Lomnice. Je to už druhé delenie, ktoré prebehlo u pánov z Lomnice. To je datované 27. apríla V tomto rozdelení na rozdiel od prvého v roku 1257 sa v prípade dedičného majetku vymenúvajú iba tie časti, ktoré pripadli Andrejovi, synovcovi komesa Rikolfa. Okrem majetkov zdedených od svojho otca mu prenechal Rikolf aj mlyn na rieke Poprad, zvaný Toremolma, a ⅓ lúky pri potoku Belá. 42 V listine je opísaná aj metačná čiara, 43 ktorá rozdeľuje rodový majetok získaný od Ondreja II. v roku Okrem toho si podobne rozdelili aj dediny Vlkovú a Torysu. Teda vtedy už museli Torysu vlastniť. Z toho vyplýva, že výmena medzi komesom Rikolfom a komesom Marcelom (Marsilius) sa už uskutočnila a potvrdenie Spišskej kapituly o tejto transakcii datované 8. mája bolo vykonané dodatočne, teda datum sa časovo nezhoduje s actum. Zisk majetku Torysa od komesa Marsilia nebol pre rod z Lomnice prvou majetkovou akvizíciou v povodí rieky Torysy. Ešte skôr tam získali majetok výmenou od Detrika, grófa spišských Sasov. Stalo sa tak v roku februára Spišská kapitula dosvedčila výmenu majetkov. 45 Detrik so svojimi synmi Arnoldom, Fridrichom, Jordanom a Hermanom prenechali Rikolfovi a Polanovi svoju dedinu Torysa a na oplátku dostali dedinu Nadost, zem Micha a k tomu 14 hrivien striebra. Oba majetky je veľmi obtiažne lokalizovať. 46 Dedina Nadost je nám v 13. storočí na Spiši známa len jedna. Ide o Trsťany pri Hincovciach. Problematickejšia je terra Micha. Tento názov je ojedinelý. Širšie uvažovať si môžeme dovoliť len ak zoberieme do úvahy listinu Spišskej kapituly 40 Suppl I. s , č. LIV. 41 Suppl I. s , č. LII. 42 CHALUPECKÝ, I.: Huncovce, s ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 276, č. *913, mapa s. 277, č ŠVECOVÁ, A.: Činnnosť Hodnoverného miesta Spišskej kapituly v rokoch (Diplomaticko paleografický rozbor) Diplomová práca. Vedúci diplomovej práce: Richard Marsina. Trnava, 2002 (ďalej ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK.), s , č NAGY, E. IPOLY, A. VÉGHELY, D. (ed.): Codex diplomaticus patrius I VIII. Győr, (I V), Budapest, (VI VIII). (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej CDP), VIII. s , č Najnovšie ich určil V. Rábik ako Trsťany (Nadost), bez bližšieho určenia, a Stráže pod Tatrami (terra Micha). RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia Acta Carpatho Germanica XIX., Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006 (ďalej RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie), s

17 z 24. mája Z nej sa dozvedáme, že komes Jordan, brat komesa Arnolda, so svojimi synmi Mikulášom a Arnoldom, predal časť svojej zeme Nadost komesovi Henchovi, zaťovi biskupa Jakuba, za 35 hrivien striebra. Navyše terra Micha môže byť aj skomolený zápis mena močiara, ktorý sa volá Muchula. Ten sa spomína v metácii zeme Nadasd, teda Trsťany, z ktorej dal v roku 1258 kráľ Belo IV. bratom Goblinovi a Termanovi štyri poplužia za ročný poplatok v zlate. 48 Kráľ Ladislav IV. potvrdil vlastníctvo Torysy komesovi Rikolfovi 23. marca Dôvodom potvrdenia bolo zničenie pôvodných listín. Podľa Rikolfa ich zničil župan Roland, syn Marka, pri svojej vzbure, keď zajal Rikolfa a jeho bratov. Zaujímavosťou z nášho pohľadu je aj spôsob, ako sú titulovaní obaja bratia z Lomnice pri výmene majetkov. Označenie nobilēs de Scepus však v ich prípade istotne neznamená, že pochádzali z radov miestnych kopijníkov. V roku 1286 kráľ Ladislav IV. potvrdil v držbe časti Pokoja a Vlkovej komesa Rikolfa a jeho synovca komesa Andreja. V stručnej narácii tohto potvrdenia je spomenuté, že sa tak deje za vyliatie krvi Rikolfa, syna Polana, a teda brata komesa Andreja. 50 No už o dva roky neskôr, v druhej polovici roka 1288, Ladislav odňal tú časť Pokoja Rikolfovi a Andrejovi. 51 Daroval ju Marcelovi, synovi Sasa a ten sa zaviazal, že bude platiť za zem pol hrivny zlata. Ide o toho istého Marcela/Marsilia, ktorý už pred 8. májom 1285 získal prvú časť zeme Pokoj. 52 Následne koncom roka 1288 alebo začiatkom nasledujúceho roka sa komes Rikolf odsúva do pozadia a prenecháva majetky najmä v Šariši svojim synom. V listine Spišskej kapituly z 5. apríla 1289, ktorou oznamuje hranice majetku Torysa už nevystupuje Rikolf, ale jeho dvaja synovia, magister Kokoš a Ján. 53 Zem obišiel Peter, syn Šimona z rodu Tekule, a svedkom z kapituly bol kanonik Marek. Vzápätí Rikolf prenechal les Ruda 54 na kolonizáciu Teodorovi a Ľudovítovi z Mlynice. Stalo sa tak 10. apríla Na tomto území vznikla dedina Lendak WENZEL, Gusztáv (ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus I XII. Pest, (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej CDAC), X. s , č ad paludem, que Muchula dicitur, CDSl II. s. 415, č Suppl I. s , č. LXXV. 50 BORSA, I. SZENTPÉTERY, E. (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica, tomus II., volumina 2-3., Budapest: Akadémiai kiadó 1961 (ďalej RA II/2-3.), s , č RA II/2-3 s , č RÁBIK, V.: Marcelov hrad na Spiši a okolnosti jeho držby v stredoveku. In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003 (ďalej RÁBIK, V.: Marcelov hrad.), s ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č. 9., niektoré lokálne názvy sú však nesprávne určené. 54 Lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 281, č. *923 A, mapa s. 277, č CDAC IX. s , č

18 Rikolfovu smrť dosvedčuje ešte jeden dokument. 1. mája 1290 Spišská kapitula svojou listinou dosvedčuje rozdelenie majetkov pánov z Veľkej Lomnice. 57 Andrejovi, synovi Polana, pripadli Huncovce, mlyn Toremolma, ½ Vlkovej a dediny Krížová Ves a Výborná. Lomnica, 2. polovica Vlkovej, Lendak, Gybart, Psiare a Torysa pripadla Rikolfovým synom. Okrem nám už známych magistra Kokoša a Jána sa spomínajú aj ich ďalší bratia Rikolf, Henrich a Macow. V závere listiny je ustanovenie, že každý, kto by chcel revidovať dohodnuté rozdelenie, musí vyplatiť 1000 hrivien striebra. Už v roku 1294 predali magister Kokoš a Ján, synovia zomrelého komesa Rikolfa, polovicu dediny Rakúsy Henchovi, synovi Bertolda z Kežmarku za 50 hrivien striebra. 58 S druhou polovicou naložili rovnako. Z listiny Spišskej kapituly datovanej 8. novembra 1296 sa dozvedáme, že ju predali magistrovi Ladislavovi a Frankovi, synovcom biskupa Jakuba za 75 hrivien striebra. 59 Tí 6. októbra 1295 kúpili od Hencha, syna Bertolda, aj prvú polovicu dediny, 60 a tak sa dostali celé Rakúsy do ich vlastníctva. Ešte v roku 1294 došlo k ďalšej transakcii. Ondrej III. konfirmoval privilégium Bela IV. Leonardovi na zem pri Slovenskom potoku. 61 V ňom sa spomína, že Leonard vymenil časť tej zeme s čiastkou lesa za jedno poplužie a polovicu mlyna, ktoré vydelil Kokoš zo svojho majetku Stará Lesná. K ďalšiemu rozšíreniu majetkov v doline Torysy došlo v roku Kokoš a Ján, synovia Rikolfa, vymenili svoju dedinu Gybart, ležiacu v Abovskej župe, za majetok Kamenica so synmi Detrika z Kércsu. 62 Tým sa takmer celá oblasť hornej Torysy ocitla vo vlastníctve pánov z Veľkej Lomnice. 63 Okrem správ v súvislosti s majetkovými transakciami sa môžeme oprieť aj o zmienky v listinách, ktoré dosvedčujú rôzne riešenia sporov. V nich sa často objavujú aj páni z Veľkej Lomnice. Je to vynikajúci zdroj, na základe ktorého môžeme určiť presnejšie ich sociálny status. Prvýkrát sa v pozícii arbitrov objavuje komes Rikolf. Z listiny Bela IV. z 29. augusta sa dozvedáme, že bol účastný pri rozdelení zeme zlatníka Štefana, ktorej 56 BEŇKO, J.: Dedinská kolonizácia, s ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č CDP VI. s , č CDP VII. s , č CDP VII. s , č Suppl I. s , č. LXXXVI. 62 CDAC X. s , č RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie, s RA I. s , č

19 polovicu kráľ ponechal vdove po Eberhardovi a jej synom. Druhá polovica pripadla grófovi spišských Sasov Goblinovi, synovi Lengwarda. Hraničnú čiaru medzi oboma polovicami zeme potom kráľovi oznámili spoločnou listinou opát štiavnického kláštora Albert, spomenutý komes Rikolf a Detrik, syn Arnolda. 65 Bratia Rikolf a Polan sa ako arbitri objavujú v spore o spoločné hranice medzi Sasmi z Iliašoviec a obyvateľmi Draviec. Uzmierenie sporu potvrdila Spišská kapitula svojou listinou z 20. VII Komesovia Rikolf a Polan sú v zozname rozhodcov menovaní na prvom mieste. Za nimi sa na druhom mieste menuje gróf spišských Sasov Detrik. Ďalším príkladom je ich účasť ako arbitrov v spore o hranice medzi Spišskou kapitulou a Sasmi zo Spišského Podhradia v roku V menoslove zúčastnených šľachetných a lepších, 68 prostredníctvom ktorých bolo učinené rozhodnutie, sa spomínajú Rikolf a Polan ako šľachtici 69 a sú menovaní hneď na druhom mieste za opátom zo Spišského Štiavnika. Rovnakým pojmom, teda nobilēs, sú označení aj ďalší traja vymenovaní. Istí Ján (Jaan), Zador a Fyoch. 70 Dôvod, prečo boli vymenovaní osobitne, treba hľadať v ich rozdielnom postavení a vplyve. Aj na základe týchto niekoľkých listín v rozpätí trinástich rokov môžeme konštatovať, že páni z Veľkej Lomnice požívali veľmi vysokú vážnosť v rámci spišskej spoločnosti. Dokazuje to účasť predstaviteľov najvýznamnejších svetských a cirkevných inštitúcií Spiša pri ich právnych záležitostiach. Páni z Veľkej Lomnice boli v 13. storočí najväčšími vlastníkmi pôdy na Spiši. A poťažmo aj najaktívnejšími kolonizátormi. Na ich majetkoch len do roku 1290 vznikli viaceré dediny spomenutá Krížová Ves, Výborná či Lendak. Najväčšia aktivita však nastala až v XIV. storočí. Na záver ešte jedna skutočnosť dokumentujúca výnimočné postavenie pánov z Veľkej Lomnice. Keď Ondrej III. udeľoval 25. septembra 1294 donáciu, resp. vymieňal majetok, obaja adresáti mali držať novú zem takým právom, aké požívali kedysi Polan a Rikolf a teraz požívajú ich synovia. Komes Arnold, syn komesa Detrika, 65 listina ani jej znenie sa nezachovali. zmienka o nej je v listine Bela IV. z 29. VIII. 1263, in litteris Alberti abbatis de Scepus, Rikolphi comitis et Detrici filii Arnoldi inspeximus RA I. s , č Suppl I. s , č. XXVIII. 67 RA II/2-3. s , č nobilibus et melioribus, RA II/2-3. s , č Rykolpho et Polono nobilibus, RA II/2-3. s , č K nim samotným sa vrátime na inom mieste. 19

20 dostal na výmenu za Plaveč Švábovce 71 a magister Eliáš, syn komesa Farkaša zo Zurčaku, dostal les pod Kráľovou hoľou. 72 V prípade tejto rodiny pozorujeme proces, v ktorom sa z členov sprievodu kráľovnej Gertrúdy stali najväčší pozemkoví vlastníci a najvplyvnejším rodom na Spiši nielen v 13. storočí. Najväčší majetkový rozmach zažili páni z Lomnice za vlády Štefana V. a jeho syna Ladislava IV. Napriek tomu, že pomáhali kráľovi Ladislavovi potláčať feudálnu anarchiu na Spiši v roku 1277, využívali ju aj vo vlastný prospech. Ako príklady môžu slúžiť akvizície Rudníka pri Žehre a zeme Pokoj. Oba majetky museli neskôr vrátiť ich pôvodným, resp. právoplatným vlastníkom. Za vlády Ladislava IV., resp. jeho matky, začali vo väčšej miere presúvať ťažisko svojich majetkov mimo Spiša do údolia Torysy. V tomto období kulminuje aj kolonizátorská činnosť. Dôkazom je aj spomínané delenie z roku 1290, keď sa spomína niekoľko novozaložených dedín. Absencia kráľovských donácií z deväťdesiatych rokov 13. storočia pre pánov z Lomnice dala vzniknúť predpokladu o ich ústupe z predných spoločenských priečok za vlády Ondreja III. 73 Nám neostáva nič iné, len súhlasiť. Do akej miery boli v úzadí za vlády posledného Arpádovca, do takej miery bolo pre nich úspešné 14. storočie. Pri takomto významnom rode je trochu zarážajúce, že okrem Adolfa, prvého známeho spišského prepošta, nepoznáme žiadneho príbuzného rodiny Brezovických, ktorý by bol členom Spišskej kapituly alebo zasvätenou osobou.? Adolf (spišský prepošt)? Rudiger Rikolf Herman (Polan) Kokoš Ján Rikolf Henrich Macow Andrej Rikolf Páni z Hrhova O prvých majetkoch pánov z Hrhova na Spiši nemáme také jednoznačné správy ako o začiatkoch pánov z Veľkej Lomnice. Na ich germánsky (nemecký) pôvod poukazujú mená všetkých známych členov rodu v 13. storočí. Ich príchod možno klásť do súvisu s nemeckou kolonizáciou Spiša po tatárskom vpáde v roku Ich rozsiahla kolonizačná činnosť a častý výskyt členov rodiny vo funkcii grófa spišských 71 CDP VIII. s , č Suppl I. s , č. LXXXVII. 73 RÁBIK, V.: Spišský župan Bald(uin) ( ) a spoločenské pomery na Spiši za vlády posledného Arpádovca. In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006 (ďalej RÁBIK, V.: Bald), s

21 Sasov viedli bádateľov k predpokladu ich meštianskeho alebo lokátorského pôvodu. 74 No je pravdepodobnejšie, že síce už počas ich príchodu do Uhorska boli šľachticmi, neboli však prijatí medzi domácu šľachtu v duchu ustanovenia obnovenej zlatej buly v roku Podľa nej sa medzi domácu šľachtu nemali prijímať ľudia, ktorí neboli ochotní stať sa natrvalo obyvateľmi kráľovstva. 75 Hrhovskí boli prijatí do radov domácej šľachty v päťdesiatych rokoch po tom, čo preukázali ochotu natrvalo sa usadiť v Uhorsku a slúžiť záujmom krajiny. Prvým známym predkom rodu je komes Arnold. Prakticky o ňom vieme iba toľko, že mal pravdepodobne dvoch synov. Prvým bol komes Jordan a druhým komes Detrik. Od Jordana zostupuje rod toporských a hrhovských pánov z Hrhova a od jeho brata odvodzuje svoj pôvod spišský rod Šváby, ktorý sa vyčlenil na prelome 13. a 14. storočia. 76 Jordanova vetva O samotnom Jordanovi sa dozvedáme prvýkrát z donácie Bela IV. z roku Kráľ mu udelil les na oboch stranách rieky Poprad a medzi uhorskými zásekmi a poľským konfíniom. 78 Do držby ho voviedli Detrik, syn Mika, spišský župan a Albert, spišskoštiavnický opát. Dôvodom na udelenie majetku bola účasť komesa Jordana v posolstvách v Haliči a Poľsku. 79 Ďalším dôvodom bola Jordanova kolonizačná činnosť na Spiši. Komes Jordan dostáva okrem hmotných statkov aj privilégiá právneho charakteru. Kráľ mu udeľuje slobody, akými držia svoje majetky všetci šľachtici v Uhorsku, 80 a so svojimi dedičmi je vyňatý spod právomoci spišského župana. Rovnako smie súdiť spory medzi svojimi poddanými (iobagiones), ktorých zhromaždí na darovanom majetku, vrátane hrdelných zločinov. Túto donáciu, majetkovú i právnu, pokladáme za oficiálne začlenenie rodiny Hrhovských do radov domácej šľachty, ako sme sa o tom zmienili vyššie. 74 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s Dejiny Slovenska I., s GÖRGEY, A.: A Toporci és Görgői Görgey Nemzetség Történetéből, Spišská Nová Ves 1908, s. 5. CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s CDSl II. s , č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 282, č. *925 A, nezakreslené do mapy ako neurčité. 79 in Rutheniam et Poloniam, CDSl II. s eaque libertate, qua omnes nobiles regni nostri suas possessiones possident atque tenent, CDSl II. s

22 Belo IV. územie darované v roku 1256 znovu daroval Jordanovým synom Arnoldovi, Jánovi a Eliášovi 7. decembra Stalo sa tak pravdepodobne preto, že komes Jordan z Hrhova umrel niekedy medzi rokmi Do majetku ich voviedol kastelán Spišského hradu Štefan. Vladimír Šmilauer v mapovej lokalizácii darovaného územia doň zahrnul aj oba brehy Holumnického potoka. 82 Avšak na základe donácie Ladislava IV. pre Andreja, syna Polana, z roku 1288 predpokladáme, že juhozápadná hranica majetku darovaného Jordanovým synom v časti na pravom brehu rieky Poprad prechádzala o čosi vyššie, t.j. severovýchodnejšie. Okrem spomenutých troch synov mal komes Jordan aj jednu dcéru. Tá mala za manžela Kuncha, ktorý v roku dostáva zem Miloj s lesom na oboch stranách Hornádu, v hraniciach, ako ich opísal magister Aba. 84 Územie sa rozprestiera od zaniknutej stredovekej dediny Miloj pri Spišskom Hrušove až po rieku Hnilec (cca 20 km). Táto donácia je prvá hodnoverná zmienka o členoch rodiny z Hrhova. Tento dar si Kunch vyslúžil v posolstvách kráľa nielen v Uhorsku, ale aj mimo kráľovstva a aj za vernosť korune, ktorú prejavoval od detstva. Okrem pôdy získava Kunch aj slobody, akým sa tešia naozajstní a prví šľachtici kráľovstva. 85 To znamenalo, že Kuncha a jeho dedičov smie súdiť iba kráľ a nikdy nie župan. Navyše Kunch dostáva právo súdiť v budúcnosti tam usadených svojich poddaných (iobagiones) vo všetkých prípadoch, ktoré povstali medzi nimi, vrátane vrážd, podvodov, lúpeží či vyliatí krvi spolu s menšími kauzami. 86 Dôvody donácie a udelené privilégiá sú prakticky zhodné s tými, aké obsiahol jeho svokor v roku Trochu sa pozastavíme pri okolnostiach vlastnenia dediny Hrhov. S istotou môžeme povedať, že ju vlastnil už komes Jordan pred rokom A ako sa dozvedáme z listiny spišského prepošta Mutimíra z roku 1278, postavil tu Jordan aj kostol k úcte Panny Márie. Prepošt Mutimír len potvrdil rozhodnutia svojho predchodcu prepošta Mateja, ktorý pridelil cirkevné desiatky zo zeme Jordana a dediny Slovákov z Hrhova kostolu Panny Márie. 87 Farár má platiť prepoštovi katedratikum, ako zvyknú platiť ostatní farári. 88 Stalo sa tak na prosby komesa Arnolda a jeho bratov. Ide 81 CDSl II. s , č lokalizácia ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 282 a 284, č. *925 B, mapa s. 277, č CDSl II. s , č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *71.11, mapa s. 197, č. 46, v mape zakreslená len severná časť. 85 qua veri et primi regni nostri nobiles gratulantur, CDSl II. s homicidia videlicet furta, latrocinia et effusiones sanguinum cum causis minoribus, CDSl II. s CDP VI. s , č prout aly plebani soluere consueuerunt, CDP VI. s , č

23 o klasický príklad tzv. vlastníckeho kostola rozšíreného v západnej Európe, ktorý ani na Spiši nie je ojedinelý. 89 Post farára v tomto kostole zastával člen dynastie určený na cirkevnú dráhu. Doklady o tom máme z roku 1294, keď farárom v Hrhove bol vnuk Jordana, Jordan. 90 Zároveň bol aj kanonikom Spišskej kapituly. Stal sa ním v roku 1282, pravdepodobne ešte bez akýchkoľvek svätení. 91 Na meštiansky pôvod Hrhovských poukazuje už spomínané zastávanie úradu grófa spišských Sasov, ktorý bol volený zástupcami miest združených v Provincii spišských Sasov. 92 Prvým členom rodu zastávajúcim túto funkciu bol už spomínaný Jordanov brat Detrik. Dokázateľne bol vo funkcii 20. júla a 18. februára Pravdepodobne v tom roku Detrik zomiera, pretože v listine župana Rolanda z 15. júla sa spomína ako gróf spišských Sasov Arnold a medzi arbitrami sa spomína aj Detrikov syn Arnold. Arnolda, ktorý je spomenutý ako gróf, stotožňujeme so synom Jordana. Je to jediná listina, v ktorej sa spomína v tejto funkcii a vôbec jediná, v ktorej sa spomína Arnold, syn Jordana, od roku 1260 ako žijúci. V listine Spišskej kapituly z 26. IX sa spomína už jeho syn komes Ján. 95 Komes Arnold má v tejto listine prímenie Veľký. Ide o spor medzi vetvami Jordana a Detrika o hranice územia pri rieke Poprad. Dedina Kyrig (Vojňany) pripadla komesovi Jánovi. Ďalšie meno späté s úradom grófa je Henno. Spomína sa v listine župana Rolanda, riešiacej spor medzi Sasmi z Ruskinoviec a Spišskou kapitulou, vydanej koncom augusta Ak by sme prijali čítanie mena Henno ako Hannus, teda Ján, môžeme ho stotožniť s Jánom, ďalším synom komesa Jordana. Nepriamo by to dokazovalo aj meno jeho brata Arnolda, ktorý už nebol opätovne zvolený do tejto funkcie. 97 Táto možnosť je však len hypotézou a predkladáme ju na zváženie. Okrem tejto možnej zmienky sa komes Ján, syn komesa Jordana, objavuje aj v niekoľkých listinách. Prvýkrát ako jeden z rozhodcov v spore Sasov z Iliašoviec 89 Situácia je akiste analogická s tou, keď v roku 1245 žiadal šľachtic Ján spišského prepošta Mateja o povolenie postaviť na svojom pozemku kostol. CDSl II. s. 129, č CDP VI. s. 408, č Suppl I. s , č. XLVIII. 92 CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši In: Sborník archivních prací, XIII, 1963 (ďalej CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy), s Suppl I. s , č. XXVIII. 94 CDP VIII. s , č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č Suppl II. s , č. X. 97 Grófi spišských Sasov boli volení v ročných intervaloch. CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy, s

24 Po tom, čo sa Spiš dostal do rúk kráľovnej Alžbety, začalo sa s majetkovou s obyvateľmi Draviec v roku Potom ako jeden z prostredníkov dohody medzi komesom Eliášom a dedinčanmi v Hrhove v roku A opäť potom o rok neskôr ako svedok v listine spišského prepošta Mutimíra. 100 Poslednou zmienkou priamo o komesovi Jánovi je listina biskupa Jakuba z roku 1284, v ktorej znova vystupuje ako arbiter pri riešení sporu komesa Rikolfa s kopijníkmi pri Žehre. 101 V ďalších dvoch listinách sa komes Ján spomína iba ako otec. Biskup Jakub svojou listinou zo 6. októbra 1294 povolil na žiadosť Jánových troch synov a ich švagra, podolínskeho dedičného richtára, postaviť kaplnku v Lomničke. 102 Ako prvý syn sa spomína už zmienený Jordan, farár v Hrhove a kanonik. Ďalší dvaja sú Július (Gula Gyula) a Arnold. Podolínskym richtárom bol dokázateľne Henrich, ktorý bol pravdepodobne rytierskeho alebo šľachtického pôvodu. Ten žil ešte v roku V ďalšej listine z roku 1296 ohľadom sporu s Detrikovou vetvou sa ako Jánovi synovia spomínajú Július a Arnold (Arnas). 104 Tretím synom komesa Jordana bol komes Eliáš. K jeho osobe sa nám zachovalo najviac správ. Po donácii z roku 1260 sa prvýkrát objavuje v prameňoch v polovici roka 1278, keď dostal komes Eliáš, syn komesa Jordana, dedinu Hrhov do dedičnej držby. Nepochybne rodina držala dedinu Hrhov už pred rokom 1260, keď sa spomína komes Jordan ako z Hrhova. 105 Písomnú donáciu však máme dochovanú až z polovice roka 1278 od kráľa Ladislava IV. 106 Voviedol ho komes Kulucz, kráľovský taverník. On a jeho dedičia však museli odvádzať z tejto zeme ročný poplatok vo výške jedného ferta zlata na deň sv. Martina (11. XI.). V duchu predchádzajúcich výsad je aj Eliáš vyňatý spod právomoci spišského župana. Spišská kapitula dosvedčila donáciu Ladislava IV. svojou listinou z roku revíziou, ktorú v mene kráľovnej vykonávali jej taverník Dominik a kancelár magister 98 Suppl I. s , č. XXVIII. 99 Suppl I. s , č. LXXVI. 100 Suppl I. s , č. XLVII. 101 CDH VII/5. s , č. CCXC. 102 CDP VI. s. 408, č BEŇKO, J.: Problém pravosti podolíneckej listiny In: Slovenská archivistika III, 1968, 2, s. 319, SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I II. Bratislavae: Sumtibus Academiae Scientarum Slovacae 1980, 1987, 651 s., 634 s. (ďalej RDSl), I. s. 422, č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č de Gyrgow, CDSl II. s Suppl I. s , č. XXXI. 107 CDP VI. s. 237, č

25 V roku 1280 ešte vydáva ako predstaviteľ Provincie spišských Sasov listinu Gregor. Okrem iných, v roku 1279 obišli aj zem komesa Eliáša, syna Jordana, ktorého potvrdili v držbe. 108 Komes Eliáš sa prvýkrát spomína ako gróf spišských Sasov. 109 Už v roku 1280 Spišská kapitula svojou listinou potvrdzuje dohodu medzi komesom Eliášom a ľuďmi zo slovenskej dediny Hrhov. 110 Dedinčania sa zaviazali platiť každoročne 10 hrivien striebra. Šesť hrivien majú vyplatiť, keď platia Spišiaci, teda na sviatok sv. Martina a zvyšné 4 na sviatok Očisťovania Panny Márie (Hromnice), keď platia Maďari. Súdnictvo majú mať ako Sasi zo Spiša. Navyše, na sviatok sv. Jakuba (25. VII) majú poskytnúť trojročného barana, vypasenú kravu, 24 koláčov a 11 sliepok. Dedinčania dostali právo slobodne obchodovať s poliami okrem tých, ktoré v dedine vlastnil Henrich, levočský mešťan. Dohoda bola uzavretá prostredníctvom magistra Jána, kanonika kustóda Spišskej kapituly, komesa Jána, Arnolda Malého a komesov Janka a Vitka. Komesovi Eliášovi sa podarilo rozšíriť rodový majetok o ďalšiu dedinu v roku Konkrétne 21. augusta mu kráľ Ladislav IV. udelil do držby Dravce za 100 hrivien striebra a ročný poplatok ½ hrivny zlata. 111 Komes Eliáš má požívať také slobody pri držaní tejto dediny, aké požívajú ostatní auridátori na Spiši. Listinu prepísala Spišská kapitula v roku 1314 na žiadosť Eliášovho syna Štefana. 112 V druhej polovici roka 1282 sa Eliáš dočkal ďalšej donácie. Uhorský kráľ Ladislav IV. mu daroval zem pri Domaňovciach vo veľkosti 1,5 poplužia. 113 Do majetku ho voviedol župan Ladislav. Okrem donačných listín pre Hrhovských sa stretávame s Eliášom aj v iných listinách. Koncom roka 1279 vystupuje vo funkcii grófa spišských Sasov ako svedok dohody Botyza a jeho bratov s ich lokátormi. 114 Ako svedok vystupuje aj v roku ohľadom platenia desiatkov na Spiši. 116 Poslednú zmienku o grófovi spišských Sasov Eliášovi nachádzame v listine spišského župana Ladislava zo 4. marca Suppl I. s , č. LXXIII. 109 Iudex Saxonum de Scypus, Suppl I. s Suppl I. s , č. LXXIV. 111 Suppl I. s , č. XLIX. 112 Suppl I. s , č. XLIX. 113 CDP VI. s , č Suppl I. s , č. XXXV. 115 Suppl I. s , č. XLVII. 116 Suppl I. s , č. XLII. Listina komesa Eliáša bola konfirmovaná Ondrejom III. v druhej polovici roka 1297, Suppl I. s , č. XLII. 117 ŠA Levoča, fond Súkromný archív Spišskej Kapituly (ďalej SASK), Scr. II, Fasc. 6., Nr

26 Onedlho komes Eliáš zomiera. 8. júla 1284 berie Ladislav IV. pod svoju ochranu všetky siroty, ktoré po ňom zostali. 118 Zomrel v úrade grófa spišských Sasov. Všetky majetkové donácie pre pánov z Hrhova, o ktorých vieme pred Eliášovou smrťou, boli jemu i adresované. Podľa listiny Spišskej kapituly z roku mal komes Eliáš troch synov Štefana, Jordana a Arnolda. Z nich Štefan sa neskôr v 14. storočí stal grófom spišských Sasov 120 a Jordan padol v bitke pri Rozhanovciach. O ďalších osudoch vlastníctva v Domaňovciach nás informuje listina Spišskej kapituly z 24. apríla Kapitula oznámila kráľovi, že poslala svojho človeka ako svedka k znovuobídeniu zeme, ktorú držal Štefan, syn komesa Eliáša. Obchôdzku vykonal kráľovský notár Michal. Zistilo sa, že Štefan neoprávnene držal jedno poplužie, a preto ho musel vrátiť. Kráľ na žiadosť obyvateľov Domaňoviec rozhodnutie potvrdil svojou listinou 3. mája 1293 vydanou na Spiši. 122 Podobnú dohodu ako uzavrel komes Eliáš s obyvateľmi Hrhova, uzavreli bratranci komes Ján, syn Arnolda, komes Jordan, syn Eliáša a komes Július, syn Jána s obyvateľmi Podhorian v roku Je to jediná zachovaná lokačná listina v okolí. 124 Ročne majú svojim pánom platiť 20 hrivien striebra v troch termínoch (sv. Jakuba, na Božie Narodenie a na Veľkú noc). Navyše, obyvatelia Podhorian majú na sviatok sv. Martina poskytnúť svojim pánom pohostenie. Už sme spomínali, že komes Jordan mal dcéru, ktorá si za muža vzala komesa Kuncha. Ten dostal zem Miloj v roku Ďalšia zmienka o ňom sa nám objavuje až o necelých 20 rokov neskôr, keď Kunch z Hrhova vystupuje ako jeden z arbitrov v spore medzi Spišskou kapitulou a Sasmi z Podhradia v roku V roku 1277 sa spomína nepriamo v metácii zeme Belá pri Hornáde, ktorú udelil Ladislav IV. Matejovi, synovi Juraja, a servientovi komesa Botyza. Od nej na východ je zem komesa Kuncha. 126 Je to posledná zmienka o Kunchovi. 118 RA II/2-3. s. 339, č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č prvýkrát doložený 29. marca 1307, RDSl I. s , č RA II/4. s. 114, č RA II/4. s , č Suppl I. s , č. XCIV. lokalizácia ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 282, č. *924, mapa s. 277, č BEŇKO, J.: Dedinská kolonizácia horného Spiša na nemeckom práve (do polovice 14. storočia). In: Spiš vlastivedný zborník, 1973, 3-4 (ďalej BEŇKO, J.: Dedinská kolonizácia), s RA II/2-3. s , č a parte orientali est terra comitis Kuncz, RA II/2-3. s , č

27 V roku 1295, keď jeho syn Jordan žiada Ondreja III. o potvrdenie donácie z roku 1255, Kunch už určite nežije. 127 Nie je to jediná Jordanova aktivita v tomto období. V októbri 1294 Jordan, syn Kuncha, kúpil polovicu lesa pod Kráľovou hoľou od magistra Eliáša, syna komesa Farkaša (Wolfganga, Vlka). 128 Ten ho dostal v roku 1294 od Ondreja III. 129 Po predaji však nebol majetok rozdelený, ale obaja, Jordan, syn Kuncha, aj magister Eliáš ho v roku 1295 poskytli Vernerovi, synovi Jána zo Žakoviec, na kolonizáciu ako lokátorovi. 130 Verner vybudoval na území dedinu nazvanú po ňom Vernár. 131 V roku 1297 vystupuje ako prostredník pri výmene majetkov medzi Helbrandom, grófom spišských Sasov, a Radoslavom, synom Meča, potvrdenej opátom Jánom zo Spišského Štiavnika. 132 Aj Jordan nadviazal na takmer rodinnú tradíciu stal sa predstaveným Provincie spišských Sasov. Prvýkrát je v tejto funkcii spomínaný v roku Potom ešte niekoľkokrát na začiatku 14. storočia. 134 Páni z Hrhova síce intenzívne kolonizovali im darované územia už v 13. storočí, ale najväčší rozmach tejto kolonizácie nastal až v 14. storočí, čo môžeme dať do súvisu najmä so stabilizáciou politických a ekonomických pomerov v Uhorsku za vlády Anjouovcov. Jordanova vetva zasiahla v 13. storočí do dejín Spiša viac ako Jordanova. Súvisí to najmä s tým, že Detrikovci držali gro svojich majetkov v Šariši Plaveč. Najväčšími zásluhami Jordanovej vetvy sú lokačné podniky. Hlavnými oblasťami ich aktivít bolo územie za krajinskou bránou a koncom 13. storočia aj územie pod Kráľovou hoľou. Ak porovnáme Hrhovských s Lomnickými dostaneme takmer zrkadlový obraz. Najväčšie donácie pre pánov z Hrhova pochádzajú od Bela IV. No za vlády Štefana V. a jeho syna Ladislava IV., resp. jeho matky Alžbety, vykazovali známky pasívnej 127 NAGY, I. DEÁK, F. NAGY, Gy. (ed.): Hazai oklevéltár Budapest 1879, (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004) (ďalej Hoklt), s. 147, č CDP VI. s , č Suppl I. s , č. LXXXVII. 130 Suppl I. s , č. XCI. Skomolenie mena Jordanovho otca Kuncha v edícii na Hungh a absencia bližšieho určenia pôvodu magistra Eliáša v Baldovej listine zaiste viedlo k ich zámene v štúdii V. Rábika, RÁBIK, V.: Bald, s ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *712, mapa s. 191, č CDP VII. s. 266, č WEBER, S. (ed.): Supplementum III. Analectorum Terrae Scepusiensis. In: Történelmi társulat évkönyve XI., 1908, s. 1-2, č. I. 134 v roku 1301, RDSl I. s , č. 65, a 1302, RDSl I. s , č

28 rezistencie. Markantne sa to prejavilo pri Rolandových vzburách. Nepoznáme ani jednu zmienku o ich účasti na potláčaní nevernosti kráľovi. Kráľovskú donáciu na rodový majetok v roku 1278 možno chápať ako snahu o ich naklonenie si zo strany kráľovského dvora. Orientáciu na protikráľovskú stranu dokladujú aj rodinné vzťahy Hrhovských voči podolínskemu richtárovi Henrichovi, servientovi kňažnej Kunigundy. Tá sa, ako vieme, prihovorila v prospech odbojného župana Rolanda po jeho prvej vzbure. 135 Naopak, za vlády Ondreja III. došlo k renesancii postavenia Hrhovských. 136 Oporou kráľovskej moci na Spiši sa popri županovi Baldovi stalo aj Spoločenstvo spišských Sasov. Pri prvom Ondrejovom príchode na Spiš, na jeseň roku 1290 po jeho korunovácii, ho sem voviedol komes Helbrand z Levoče, neskorší gróf Provincie. 137 Arnold Jordan Detrik* Arnold* Ján*? Eliáš*? Kunch Ján Jordan Július Arnold? Henrich Štefan* Jordan Arnold Jordan* kanonik Symbol * označuje osoby, ktoré držali úrad grófa spišských Sasov. Detrikova vetva Prvýkrát sa s Detrikom, synom komesa Arnolda, stretávame v roku Spolu s opátom Albertom a komesom Rikolfom z Lomnice vytýčili hranice medzi zemou Goblina a vdovou po Eberhardovi pri Odoríne. 138 Neskôr bol zvolený do funkcie grófa spišských Sasov. Dokázateľne bol vo funkcii 20. júla 1271, 139 keď bol účastný pri spore Sasov z Iliašoviec s obyvateľmi Draviec. A rovnako je vo funkcii aj 18. februára 1274, keď spolu so svojimi synmi vymieňa svoj majetok Torysu za dedinu Trsťany a zem Micha so šľachticmi z Lomnice. 140 V súvislosti s výmenou majetkov sa spomínajú štyria synovia Detrika Arnold, Frederik, Jordan a Herman. 135 Viac sa pôsobeniu kňažnej Kunigundy na Spiši venoval HOMZA, Martin: Svätá Kunigunda a Spiš In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003, s RÁBIK, V.: Bald, s Hoklt. s. 134, č RA I. s. 414, č. 1349, lokalizácia ŠMILUAER, V.: Vodopis, s. 196, č. *718, mapa s. 197, č Suppl I. s , č. XXVIII. 140 CDP VIII. s , č

29 V najbližších mesiacoch Detrik pravdepodobne zomiera. Dňa 15. VII je vo funkcii Detrikov synovec Arnold a v listine sa spomína už aj Detrikov syn Arnold. Samotný Arnold sa potom v niektorých dokumentoch spomína s prívlastkom či prezývkou Parvus ( Malý ). 141 Prvou donáciou pre Detrikovu vetvu Hrhovských, ktorú máme písomne podloženú, je darovanie zeme Kurtueles Spišský Hrušov. Stalo sa tak 16. marca Adresátom donácie sa stal komes Arnold so svojím bratom Jordanom a svojím synom Detrikom. Ladislav IV. touto donáciou vyvážil komesovi Arnoldovi zásluhy, ktoré získal pri obliehaní hradu Ráb českým kráľom Přemyslom Otakarom II. v roku Nový majiteľ bol oslobodený od povinností hradu a každoročne mal on a jeho dedičia platiť za zem ferto a uncu zlata. Ešte v tom istom roku sa komes Arnold dočkal ďalšej donácie. Ladislav IV. dňa 12. VII daroval komesovi Kozmasovi, Mikulášovi a Štefanovi, synom Zumbota, a komesovi Arnoldovi, synovi Detrika, zem Stragar a Čierny les. 144 Už v roku 1286 predstúpili pred Spišskú kapitulu šľachtici Kozmas, Mikuláš a Štefan, synovia Zumbota, s komesom Arnoldom. Arnoldovi spoločníci vo vlastnení zeme vyhlásili, že celú svoju časť zeme Stragar a Čierneho lesa predali svojmu spoločníkovi Arnoldovi, synovi Detrika, za 150 hrivien striebra. 145 Obchod potvrdil svojou listinou aj uhorský kráľ Ladislav IV. v druhej polovici roka K potvrdeniu došlo v súvislosti s reštitúciou nezákonne zaujatých pozemkov hradu, ktorú na príkaz kráľa vykonával magister Štefan, syn Degzeu. Sám Arnold vystupuje v listine ako gróf spišských Sasov. Počas vyplienenia Spišskej kapituly v roku 1289 bolo odcudzené aj typárium. Kapitula vyhlásila všetky listiny spečatené starou pečaťou za neplatné. Ich majitelia si museli dať vo vlastnom záujme tieto listiny overiť a nanovo spečatiť. 147 Takouto listinou bola aj tá z roku K jej overeniu došlo 7. marca Prvýkrát v roku 1280 Suppl I. s , č. LXXIV. Prezývku pravdepodobne dostal vďaka svojmu vzrastu. Dokazovať to môže aj to, že rovnakú prezývku dostal aj jeho brat Jordan, čo môže poukazovať na dedičnosť. 142 RA II/2-3. s. 287, č Dejiny Slovenska I., s silvam Feketeuerdeu nuncupatam, RA II/2-3. s , č Suppl I. s , č. LV. 146 RA II/2-3. s , č MAREK, M.: Neugeri na Spiši (Vyplienenie Spišskej kapituly Kumánmi kráľa Ladislava IV.) In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006, s Suppl I. s , č. LXXXV. 29

30 deti. 153 O tom, ako sa rozmnožila Detrikova vetva Hrhovských, nás informuje listina Potvrdenia sa dočkala aj listina Ladislava IV., potvrdzujúca obchod z roku Urobil tak Ondrej III. dňa 21. augusta 1300 na prosby komesa Arnolda, syna Detrika, a jeho synov. 149 Spomenuli sme už ich majetok Torysa, ktorý samotný Detrik vymenil v roku 1274 s pánmi z Lomnice za Trsťany a zem Micha. Nebol to jediný ich majetok v Šariši. Vo vlastníctve mali Plaveč, ktorý získal komes Detrik od Štefana V. v rokoch Noví majitelia vystavali na majetku hrad na vlastné náklady. 150 Pri obchôdzke majetku Torysa v roku 1289, 151 ktorý patril Rikolfovým synom, sa spomínajú aj okolití susedia. Na severnej strane potoka Ľubotín to boli Jordan Malý a jeho brat komes Arnold so svojimi synmi Detrikom (Theodorichom) 152 a Jordanom. Ondrej III. však 25. IX odňal komesovi Arnoldovi a jeho synom plavečské panstvo s hradom. Ako náhradu za tento majetok im ponechal spišskú dedinu Švábovce s dovetkom, že majú požívať také práva, aké kedysi mali Polan a Rikolf a teraz majú ich Spišskej kapituly z 26. IX Tá nás informuje o riešení sporu a o spoločných hraniciach Jordanovej a Detrikovej vetvy. 154 Na jednej strane stáli vnuci Jordana po meči (okrem Jordana, syna Jána, ktorý bol zasvätenou osobou) a na druhej strane stáli už synovia Arnolda Malého Henrich, Detrik (Teodorich), Jordan, Eliáš, Lachonus, Hanchonus. Ako arbiter vystupuje medzi inými aj Jordan Malý, ich strýko. Poslednou majetkovou transakciou Detrikovej vetvy doloženou v 13. storočí je už spomenutý predaj Trsťan komesovi Henchovi. Predával ju komes Jordan, brat komesa Arnolda, so svojimi synmi Mikulášom a Arnoldom. Na rozdiel od Jordanovej vetvy získaval Detrik a jeho deti majetkové donácie aj za vojenské akcie. Rovnako činnosťou na obranu kráľovstva bola aj stavba hradu Plaveč. Nepochybne sa tak dialo so súhlasom a podporou kráľa. Dovolíme si konštatovať, že nešlo o jedinú takúto záležitosť. Môžeme urobiť analógiu s istým Fyochom, synom Ura, ktorý dostal od Štefana V. v roku 1270 zem Poľanovce za to, že 149 RA II/4. s , č BEŇKO, J.: Osídlenie, s. 207, RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie, s ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č V listine je forma Teodorich, z ktorej pomaďarčením vznikla forma Detrik. Táto sa v listinných prameňoch vyskytuje častejšie, a preto ju budeme používať. Zároveň dodržíme aj domáci úzus. Pre úplnosť však budeme v zátvorke uvádzať aj nemeckú verziu, ak sa bude vyskytovať v prameňoch. 153 CDP VIII. s , č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č

31 na vlastné náklady vystaval vežu na Spišskom hrade. Podobne s opatrnosťou možno do takýchto súvislostí zaradiť aj výstavbu tzv. Marcelovho hradu pri Hrabušiciach, ktorý mal za úlohu dostavať spišský prepošt. 155 Arnold Jordan Detrik* Arnold Malý * Frederik Herman Jordan Malý Detrik Jordan Henrich Eliáš Lachonus Hanchonus Mikuláš Arnold Symbol * označuje osoby, ktoré držali úrad grófa spišských Sasov. Páni z Markušoviec Poslednou z troch najvýznamnejších rodov v 13. storočí na Spiši je rodina Mariášiovcov. Kým u predchádzajúcich rodov je istý ich zahraničný pôvod (na základe písomných prameňov alebo germánskych agnátskych mien), pôvod tohto rodu je zahalený rúškom tajomstva. Časť odbornej verejnosti nevylučuje ich domáci pôvod, konkrétne z radov strážcov hraníc. 156 Tejto skutočnosti by mal nasvedčovať aj patrón kostola na rodovom majetku pánov z Markušoviec, sv. Michal, spätý s rytierskym kultom. 157 Nepochybne, v začiatkoch rodu, aspoň pokiaľ nám to poodhaľujú listiny, prevládal vojenský charakter. Na rozdiel od lomnických a hrhovských pánov. Jedným z argumentov tejto hypotézy je aj absencia písomnej donácie na ich rodový majetok - Markušovce. Je namieste spomenúť prípad pánov z Hrhova, ktorí v čase písomnej donácie na svoj rodový majetok ho už vlastnili najmenej 20 rokov. V poslednej dobe však boli prezentované a rozvinuté opačné názory, že predkovia tohto rodu prišli do Uhorska z cudziny. 158 V písomných prameňoch sa páni z Markušoviec prvýkrát spomínajú v roku 1264, keď kráľ Belo IV. daroval komesovi Botyzovi a jeho bratom, synom komesa 155 RÁBIK, V.: Spišské falzum, s CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s SLIVKA, M.: Uctievanie svätých na Slovensku (K problematike výskumu patrocínií) In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006, s. 109 a MAREK, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku, Martin: Matica slovenská 2006 (ďalej MAREK, M.: Cudzie etniká), s

32 Marka, rozsiahly les zvaný Chetene. 159 Nachádzal sa medzi riekou Poprad a Červeným potokom, zvaným aj Kanatopa. 160 Botyz a jeho bratia majú právo zhromažďovať na majetku ľudí a poddaných (iobagiones). Tí, ktorí tam už žili, si môžu slobodne vyberať či voliť farára. Takisto tých ľudí vyníma spod právomoci spišského župana. Botyza a jeho dedičov môže súdiť iba kráľ. Dedičné právo na majetok majú aj Botyzovi bratia. Tento rozsiahly majetok spolu s privilégiami dostal Botyz za svoje vojenské zásluhy počas vojenskej výpravy kráľa Bela IV. so svojím synom Štefanom proti českému kráľovi, jeho hlavnému nepriateľovi. 161 Celá záležitosť je v listine aj podrobnejšie opísaná. Kráľ Belo IV. počas zrážky nevedel nič o svojom synovi Štefanovi. No Botyz mu doniesol informáciu, že Štefan je živý a zdravý. Stalo sa tak pravdepodobne počas bitky pri Kressenbrunne, ktorá sa odohrala 13. júla K zaujímavým informáciám sa dostávame v listine pravdepodobne z roku Belo IV. touto listinou dáva istému magistrovi Mikulášovi, synovi komesa Marka zo Spiša, dedinu Vrbica (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), ktorú predtým vlastnil zvolenský župan Miko. Komes Mikuláš bol servientom bratislavského župana Štefana, ktorý bol zároveň krajinským sudcom kráľovnej Márie Laskarisovej, manželky Bela IV., 164 Z nášho pohľadu je interesantný aj dôvod donácie. V roku 1268 vyslal Belo IV. svoje vojsko pod vedením spomenutého župana Štefana proti srbskému kráľovi menom Uros, ktorý pustošil pohraničie Uhorského kráľovstva. Medzitým sme prijali na kráľovskom dvore poslov rôznych kráľov, totiž byzantského, bulharského, českého, zvlášť Vybara, syna Beubarta, Abachy a Tomáša, poslov Tatárov, ako aj poslov kráľa Francúzska a tiež v tej hodine aj pani Konštanciu, kňažnu haličskú a vladimírsku, pani Kunigundu, kňažnú krakovskú a sandomiersku, ako aj Jolanu, kňažnú kališskú, kráľovské dcéry. A práve keď prední tých (posolstiev) sa zhromaždili, aby nás navštívili a tí naši návštevníci sa vyzvedali na postup nášho vojska a nič isté sme o ňom nemohli vedieť; ten magister Mikuláš neočakávane prišiel a s nesmiernou radosťou nám zvestoval, hovoriac, že naše vojsko porazilo vojsko toho kráľa Urosa a nespočetnú 159 silvam Chetene vocatam, Suppl I. s č. XXVII. 160 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. * contra regem Bohemorum, inimicum nostrum capitale et hostem, Suppl I. s Dejiny Slovenska I., s RA I. s , č (maď. regest, I. Borsa opravil datovanie), CDP VIII. s , č. 76 (in extenso pod dátumom 2. IV. 1264). 164 MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska, Budmerice: Rak 1997, s

33 korisť uchopilo, ako aj toho kráľa Urosa s jeho veliteľmi zajalo a zajatých doviedlo pred náš zrak a na znak víťazstva vyvesili pred náš palác (bojovú) zástavu toho kráľa Urosa. 165 Samozrejme, môžeme len odhadovať, aký efekt mala táto udalosť na diplomatické rokovania a na samotné delegácie. No kráľ sa Mikulášovi odvďačil. Zo znenia listiny nevyplýva jasne, resp. vôbec o akého Mikuláša či jeho otca Marka ide. Môžeme sa o tom iba domnievať. Istotu však dostávame z dvoch listín Ondreja III. z roku 1299, ktoré sa zaoberajú sporom o majetky medzi komesom Mikulášom, bratom Botyza a ďalšími šľachticmi. 166 Sporné územia susedili s Vrbicou, darovanou Mikulášovi v roku Situácii okolo Mikulášových majetkov sa nebudeme podrobnejšie venovať, pretože to presahuje aj širší geografický rámec našej práce. Treba upozorniť na skutočnosť, že táto druhá zmienka o členovi rodiny pánov z Markušoviec je zároveň aj druhou donáciou za vojenské zásluhy. Ako uvidíme neskôr, ani nie poslednou. Vráťme sa však k Mariášiovcom späť na Spiš. Už v roku 1275 dochádza k ďalšej donácii pre komesa Botyza. 167 Ladislav IV. mu udelil dediny Slavkov (Zalong) a Matejovce. Do vlastníctva ho voviedol spišský župan Moys (zároveň bol aj taverníkom kráľovnej). Dôvodmi donácie sú tradične vojenské zásluhy. Tentoraz však nie proti vonkajším nepriateľom. Darovanie dvoch dedín si komes Botyz vybojoval pri obliehaní Spišského hradu, ktorý zaujal počas svojej prvej vzbury župan Roland, syn Marka. Pri obliehaní prišiel o 24 mužov a aj sám bol zranený. Dve dediny neboli to jediné, čo dostal komes Botyz ako odmenu. Ešte v tom istom roku sa spomína vo funkcii spišského podžupana (comes curialis de Scepus). 168 Už pri tejto udalosti vidíme, ako sa zvýšila vážnosť pánov z Markušoviec. Pod 165 medio tempore nuncios diversorum regnorum recepissemus, grecorum scilicet, bulgarorum, boemorum et specialiter Vybar filium Beubarth, Abachy et Thamasy nuncios tartharorum, nec non et nuncios regis Francie, sollennes et honestos; eadem eciam hora domina Constancia ducissa Gallicie et Lodomerie, domina Kyngve ducissa Cracovie et Sandomerie, nec non et domina Jolen ducissa de Calis, karissime filie nostre, cum principibus earumdem ad visitandum nos convenissent, et eisdem apud nos hospitantibus de processu exercitus nostri sciscitacio facta fuisset, et nihil certi scire potuissemus de eodem; idem magister Nicolaus supervenit, immensi gaudii annunciacionem nobis retulit dicens, quod non solummodo exercitum ipsius Vros regis noster exercitus convicisset, et predam innumerabilem accepisset, imo eciam ipsum Vros regem cum suis principibus captivasset et nostro conspectui ducerent captivatos; et in signum triumphi vexillum eiusdem Vros regis ante aulam nostre maiestatis erectum exhibuit et ostendit, CDP VIII. s , č. 76, O tomto ťažení nemáme bližšie správy. Nepoznáme ani priebeh ani presnejší čas zrážky. Poznáme iba výsledok. BÁNLAKY, J.: A magyar nemzet hadtörténelme, kapitola 6. A tatárjárás utáni hadjáratok az Árpádház kihaltáig ( )., podkapitola I. IV. Béla háborúi ( )., oddiel 16. Az évi szerb hadjárat. (bez stránkovania). 166 RA II/4. s. 217, č. 4229, RA II/4 s , č SCHMAUK, M. (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis II. Szepesváraljae, 1889 (ďalej Suppl II.), s , č. IX. 168 RDSl I. s. 246, č

34 Spišským hradom bojoval s vlastnou vojenskou jednotkou, v ktorej mal, môžeme povedať, minimálne 24 vojakov. 169 Znova treba pripomenúť, že Mariášiovci spolu s Lomnickými zasiahli proti vzbúrencom na Spiši na rozdiel od pánov z Hrhova. V tejto jednotke pravdepodobne bojovali jeho vlastní servienti. O jednom z nich sa dozvedáme v roku 1277, keď mu kráľ Ladislav IV. daroval zem Belá pri rieke Hornád. 170 Servient sa volal Matej, syn Juraja, a spolu so svojím pánom komesom Botyzom sa zúčastnil vo vojne proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi. Počas bojov bol zasiahnutý kopijou. Prvou správou, ktorá sa netýka vojenských zásluh, ale zásluh o kultivovanie Spiša, pochádza z roku Spišská kapitula svojou listinou zo 7. decembra dosvedčuje dohodu medzi komesom Botyzom, zvaným Veľký (Magnus), synom Marka, a jeho bratmi Mikulášom, Petrom, Marekom, Jánom a Michalom na jednej strane a Gotšalkom, richtárom z Matejoviec a Frolingom, richtárom z Veľkej na strane druhej. Podľa tejto dohody dostali obaja spomenutí richtári les Chetene ako lokátori. 171 Za povšimnutiahodné patrí ustanovenie, podľa ktorého sa majú vzniknuté spory medzi lokátormi a zemepánom riešiť podľa nemeckého práva. Na tomto území vznikli dediny Gerlachov a Štóla (tam bol fundovaný benediktínsky kláštor). 172 Froling so svojimi synmi sa neskôr (v roku 1292) vzdal svojho podielu v prospech Gotšalka za 50 hrivien striebra. 173 Okrem Mikuláša, ktorý je nám známy z ťaženia proti srbskému kráľovi Urosovi v roku 1268, sa s ostatnými bratmi Botyza stretávame v roku 1279 prvýkrát. Samozrejme, ak neberieme do úvahy falzum zo začiatku 14. storočia, ktoré sa hlási do roku Napriek tomu, že je to falošná listina, pre krátky odstup reálneho vzniku tejto listiny od jej domnelého vzniku vnímame údaje o rodinných súvislostiach obsiahnutých v tomto falze ako majúce reálny základ. Vedie nás k tomu aj skutočnosť, že menoslov potomkov komesa Marka v tejto falošnej listine neodporuje v žiadnom mene hodnoverným listinám. Jedinú informáciu, ktorú nemôžeme overiť, je meno 169 Pre porovnanie je nutné pripomenúť, že Spoločenstvo spišských Sasov malo povinnosť postaviť 50 ozbrojencov. CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej, s RA II/2-3. s , č Suppl I. s , č. XXXV. 172 BEŇKO, J.: Osídlenie, s Suppl II. s , č. XIII. 174 RA II/1. s. 102, č (maď. regest), CDH V/1. s

35 Problémom tejto dohody je jedna závažná vec. Listinu vydali komes Botyz, Markovho otca, teda Botyzovho deda. V tejto listine je menovaný ako Gala. Spoliehame sa však na Mariášiovcov, ktorí toto meno zachovali vo svojej rodinnej tradícii. Ako synovia Marka sú tu uvedení Botyz, Mikuláš, Peter zvaný Dond a Marek. Oproti listine Spišskej kapituly chýba syn Ján. V roku 1286 predal komes Botyz so svojím synom Mikulášom polovicu svojej novej dediny Batizovce komesovi Menhardovi, synovi Helbranda zo Stoján, za 80 hrivien striebra. 175 O 13 rokov neskôr si dal Menhard (tentoraz zo Spišskej Soboty) listinu spečatenú ešte starou pečaťou Spišskej kapituly potvrdiť a prepísať pod novou pečaťou. 176 Zaujímavé informácie o osude Mariášiovcov sa dozvedáme z listiny kráľa Ladislava IV. z 3. apríla 1287, ktorou kráľ potvrdil darovanie dvoch popluží zeme z dediny Jamník komesom Botyzom Spišskej kapitule. 177 Zem bola darovaná na spásu duše zomrelých Markov - Botyzovho otca aj brata. Svoju listinu potvrdil Ladislav IV. znovu v roku O spomínaných dvoch poplužiach sa pravdepodobne znova dozvedáme v roku 1293, ale už v inom kontexte. Spišský župan Bald totiž 18. septembra toho roku vyhovel žiadosti ostrihomského arcibiskupa a prepustil Spišskej kapitule dve poplužia z dediny Jamník a tamojším obyvateľom zakázal obnovovať spor so Spišskou kapitulou. 179 O hospodárskom zázemí pánov z Markušoviec nás nepriamo informuje aj listina Ladislava IV. z 5. III V nej kráľ oznamuje Vladimírovi, ostrihomskému arcibiskupovi, že poddaní (iobagiones) psiari (caniferes) Mikuláša, Botyzovho brata, majú platiť desiatky podľa starej spišskej zvyklosti. Ďalším ich lokačným podnikom bolo vybudovanie Hnilčíka (parva Gvylnicz). Zmluvu s lokátorom Pecoldom potvrdili vlastnou listinou vydanou v Brzotíne v roku Mikuláš a magister Marek, ktorý však, ako vieme, zomrel pred rokom Ak 175 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s. 127, č RA II/2-3. s , č RA II/2-3. s , č quidem immo populis de Yempnik perpetuum imposuimus silencium prescipientes eisdem firmiter et districte, ne contra capitulum racione predicte terre ullam litis vel contencionis materiam de cetero presumant vel audeat innovare, RÁBIK, V.: Bald, s. 45, č Suppl I. s , č. LXVI. 181 CDH VIII/5. s uvádza ako lokátora Gerolda, Suppl II. s. 17, č. XII., IVÁNYI, B. (ed.): A márkusfalvi Máriássy család levéltára In: Közlemények Szepes vármegye múltjából IX., 1917 (ďalej Máriássy lvlt.), s. 18, č. 12 uvádzajú ho ako Pecolda. 35

36 odmietneme falošnosť listiny, núka sa nám jediné riešenie. Pravdepodobne zmluva medzi majiteľmi zeme a lokátorom Pecoldom bola uzavretá ešte pred smrťou magistra Mareka a na papier bol uložená v spomenutom roku Keďže táto listina bola vydaná v Brzotíne, môžeme súhlasiť s predpokladom, že tento majetok Mariášiovcom už patril. 182 Je však otázne, kedy a za akých podmienok sa k Brzotínu dostali. Dedinu dostali v roku 1243 od Bela IV. komesovia Filip a Detrik, synovia Mateja. Odpis tejto listiny prepísanej Jágerskou kapitulou v roku 1335 zo XVII. storočia sa nachádza v Mariášiovskom archíve. 183 Teda Brzotín získali Mariášiovci medzi rokmi 1243 a G. Fejér publikuje vo svojom diplomatári k roku 1293 listinu Vacovskej kapituly. Podľa listiny synovia Tekusa darovali svojej sestre, manželke Marka, Botyzovho brata, ich majetok Brzotín. 184 K tomu istému roku publikuje Fejér aj regest listiny, ktorá je podľa neho uložená v archíve Mariášiovcov. Neuvádza vydavateľa listiny, ale má ten istý obsah. 185 Opäť len pripomenieme skutočnosť, že komes Marek bol už v roku 1293 mŕtvy. Už sme spomenuli patróna kostola v Markušovciach. Bol ním sv. Michal. Prvýkrát sa o tomto chráme dozvedáme z listiny spišského prepošta Jakuba z roku Prepošt udelil kostolu desiatky z Markušoviec (villa Marci) 187 a aj z okolitých farností. Poznáme však aj ďalšiu listinu s podobným znením. Prepošt Jakub ňou udelil kostolu sv. Michala v Markušovciach aj desiatky z okolitých fár, ktoré vzápätí vymenúva. Ide o desiatky z Mariušoviec (de villa Marcus), 188 z dediny Štefana zlatníka, desiatky od synov Menharda a synov Bruna. Táto listina sa hlási do roku Jakub sa však prepoštom stal až v roku Už len fakt, že existujú dve listiny s rovnakou skladbou i takmer identickým znením od jedného vydavateľa, evokuje pocit, že s jednou z nich nie je všetko s kostolným poriadkom. 182 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s CDH IV/1. s (in extenso), Máriássy lvlt, s. 12, č. 1 (maď. regest). 184 CDH VI/1. s CDH VI/1. s. 279, reg. č CDH V/1. s predpokladáme, že dedina dostala názov podľa mena Botyzovho otca Marka. 188 Mariušovce, ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy stredovekého Spiša, Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum 2005 (ďalej ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy.), s Suppl I. s , č. XLI. 190 CDH VII/5. s , č. CCXC. 36

37 Podozrivá je najmä listina hlásiaca sa do roku Nielen tým, že predbehla dobu o 4 roky a uvádza ako prepošta Jakuba, ale je podozrivá v porovnaní s tou z roku 1290 aj tým, že vymenúva taxatívne okolité farnosti či susedov, od ktorých desiatky majú patriť kostolu v Markušovciach. Klincom do rakvy hodnovernosti listiny 1280 je skutočnosť, že túto listinu poznáme iba z jej konfirmácie ostrihomským arcibiskupom Tomášom z roku Žiadal ju potvrdiť nik iný ako farár v Markušovciach menom Štefan, ktorý bol zároveň aj kanonikom Spišskej kapituly. Nemôžeme však zazlievať Štefanovi, že chcel rozmnožiť desiatky svojho kostola len tak. Sfalšovaná listina pravdepodobne len legalizovala stav, aký jestvoval. Farár Štefan potreboval akúsi poistku proti nejakému susedovi, ktorý mohol listinu bez exaktne vymenovaných platcov desiatkov právne napadnúť. Z načrtnutého osudu pánov z Markušoviec nemôžeme definitívne vyriešiť otázku ich pôvodu. Je však jasné, že svoje postavenie, ktoré naplno rozvinuli neskôr, získali najmä svojimi vojenskými zásluhami. Až v poslednej pätine 13. storočia začíname dostávať správy o ich lokačných počinoch na územiach, ktoré nadobudli za službu v kráľovom vojsku. Stalo sa tak pravdepodobne po tom, ako Botyz prestal byť bojaschopným buď svojím vekom či zraneniami. 192 V súvislosti z Mariášiovcami zaujme aj listina, ktorá je modernými edíciami datovaná do roku Nie je zrejmé, či sa táto listina vzťahuje na člena rodu z Markušoviec. 194 V tejto listine kráľ Ladislav IV. povolil Mikulášovi, synovi Mikuláša, postaviť hrad. Nie je jasné ani miesto, kde ho povolil postaviť, keďže hrad v Markušovciach sa objavuje v písomných prameňoch až v 16. storočí. 195 Rovnako sa toto povolenie mohlo týkať aj iných lokalít, kde Mariášiovci vlastnili svoje majetky; Brzotín (Gemer), Vrbica (Liptov). Stavba tohto hradu však pravdepodobne súvisí s prebudovávaním systému obrany Uhorska. Nový systém mal byť založený na dostatočnom množstve kamenných hradov, ktoré ako jediné dokázali odolať tatárskemu plenu v roku Kráľ poveril zemepána, aby postavil na svoje náklady hrad a neskôr ho kráľ prebral do svojej správy alebo ho ponechal vo vlastníctve zemepána. Tým sa budoval 191 RDSl I. s. 399, č Vieme, že bol ranený pri obliehaní Spišského hradu v roku 1277, teda dva roky pred ponechaním lesa Chetene na kolonizáciu lokátorom. 193 MOL DL , RA II/2-3. s. 338, č (maď. reg.) 194 Nachádza sa však v Mariášiovskom archíve. Máriássy lvlt, s. 18, č. 10. (maď. regest) 195 Štúdia H. Žažovej, venujúca sa Mariášiovcom, uložená v Archíve Pamiatkového úradu SR, s. 33. Na tomto mieste vyjadrujeme autorke úprimné poďakovanie za možnosť pracovať s týmto textom. 196 Dejiny Slovenska I., s

38 hradný systém, pričom kráľ nemusel znášať pomerne vysoké náklady. 197 Z uvedených záležitostí vyplýva, že sa stavba z neznámych príčin neuskutočnila. Zaujímavosťou je aj to, že okrem jedného prípadu nenachádzame žiadneho člena rodu v župnej funkcii a vôbec nikoho medzi arbitrami, ktorí mali riešiť rôzne spory (rodinní členovia Hrhovských a Lomnických boli v arbitrážnych komisiách zastúpení pravidelne). K priestorom, v ktorých Mariášiovci rozvinuli svoje kolonizátorské úsilie, patrí územie na západ od Popradu a na juh od Markušoviec dolina Hnilca. Podobne ako Hrhovskí a Lomnickí, aj oni postupne nadobúdali územie mimo vlastného Spiša. Nie však v Šariši, ale v Gemeri, pričom nešlo o klasickú kúpu. Nové majetky získali ako veno. Povšimnutiahodné je aj správanie sa panovníkov voči rodu z Markušoviec. Z doby vlády Ladislava IV. poznáme niekoľko donácií za ich vojenské zásluhy. Spolu s Lomnickými hájili záujmy kráľa na Spiši. Po nástupe Ondreja III. počas jeho viac ako desaťročnej vlády, nebola Mariášiovcom adresovaná žiadna kráľovská listina a ani listina spišského župana Balda. Naopak, na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov pozorujeme ich prechod na Gemer (podobne ani Lomnickí nedostali žiadne privilégium či donáciu 198 ). Gala Marek Botyz Mikuláš Marek Michal Ján Mikuláš Nevieme, do akej miery spolupracovali Mariášiovci s Lomnickými, no ich osudy sú porovnateľné. V sedemdesiatych rokoch bojujú spoločne za kráľa na Spiši proti jeho odporcom a potom v deväťdesiatych rokoch strácajú kráľovskú priazeň, čo sa prejavuje najmä absenciou kráľovských donácií či konfirmácií. Na záver tejto časti azda možno konštatovať, že majetkové rozdiely najvýznamnejších šľachtických rodov možno považovať za nepodstatné. Právne stáli na rovnakej úrovni. Pozorujeme však medzi nimi rozpory, ktoré však možno v 13. storočí 197 Medzi ananlogické situácie môžeme zaradiť aj postavenie veže Spišského hradu Fyochom, postavenie hradu Plaveč Detrikovou vetvou pánov z Hrhova či kráľovu snahu o dostavanie Marcelovho hradu. 198 RÁBIK, V.: Bald, s

39 iba vytušiť z prameňov. Nemáme priame zmienky o konfliktoch. No na základe povedaného možno situáciu na Spiši v sedemdesiatych rokoch znázorniť schematicky takto: kráľ Ladislav IV. spišský župan Roland páni z Lomnice (páni z Hrhova) páni z Markušoviec (spišskí Sasi) No po zavraždení kráľa Ladislava IV. Kumánmi sa situácia obrátila. Na zorientovanie nech slúži táto schéma: kráľ Ondrej III. spišský župan Bald páni z Lomnice páni z Hrhova páni z Markušoviec spišskí Sasi (gróf Helbrand) Ak porovnáme prvú situáciu s druhou, pozorujeme stratu opory odporcov kráľa v župnej správe. Tá sa prejavila najmä ústupom zo spoločenských a čiastočne z majetkových pozícií. Po smrti poslednéhoarpádovca Ondreja III. sa situácia dokonale premiešala. Spomenúť azda možno sobáš Helbrandovej dcéry s členom rodu z Lomnice RDSl I. s. 92, č

40 Stredná vrstva šľachty na Spiši Do tejto kategórie zaraďujeme všetkých príslušníkov privilegovaných vrstiev, ktorí požívali rovnaké práva a slobody ako vlastnili členovia rodov z predchádzajúcej časti, avšak ich majetkové domény či vplyv na celkovú situáciu nedosahoval kvantitatívne ani kvalitatívne vplyv rodov spomenutých v prvej kapitole. Zaradenie rodov do tejto kapitoly je skôr učinené na základe majetkových pomerov či na základe vplyvu na celkovú situáciu na Spiši, ako sa nám javí z písomných prameňov. Dôležitými prameňmi sú hlavne súdne spory, v ktorých vystupovali najmä príslušníci tejto vrstvy. Ak začneme chronologicky, tak prvou rodinou, ktorú by sme zaradili do tejto kategórie, je rod, ktorého príslušníkom bol aj druhý známy spišský prepošt Matej. Prvýkrát sa s ním stretávame v roku 1240 v listine pápeža Gregora IX., ktorý po prepoštovi Matejovi a ďalších jeho spoločníkoch posiela palium ostrihomskému arcibiskupovi. 200 O prvom majetku sa dozvedáme v roku Kráľ Belo IV. poveruje komesa Privarta svojou listinou, vydanou 4. mája, aby vyriešil spor medzi prepoštom Matejom a Pousom, bratom Chempera. 201 Privart prisúdil zem prepoštovi Matejovi. Vydal o tom listinu ešte v tom istom roku. 202 V spore išlo o zem a les pri potoku Ida, ktorú prepošt Matej kúpil od Petra, syna Juraja z rodu Aba. 203 Ďalšou nám známou majetkovou akvizíciou rodiny je zem Mesces v Zemplíne. Nedostal ju však samotný prepošt Matej, ale jeho brat Antoleus. Stalo sa tak v roku V listine Jágerskej kapituly, ktorá svedčila pri vovedení Antolea do majetku sa spomína, že Antoleus, a teda aj Matej, pochádzajú z rodu Hermana. 205 Nevieme, o akého Hermana ide. Napovedať by nám mohol hĺbkový výskum rodiny Mateja, ktorý však zatiaľ nebol vykonaný. Ďalšie podrobnosti o tejto rodine de genere Hermanni sa dozvedáme v listine z 28. februára 1258, 206 ktorou kráľ Belo IV. udeľuje zem Glup patriacu hradu Abaujvár 200 CDSl II. s , č. 64, Najnovšie v preklade Pramene III. s , č. 69. Je to najstaršia listina vydaná hodnostárom Spišskej kapituly zachovaná v plnom znení. 201 CDSl II. s. 172, č CDSl II. s , č Lokalizoval VARSIK, B.: Osídlenie Košickej kotliny II., Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1973, s CDSl II. s , č de genere Hermanni, CDSl II. s , č CDSl II. s. 411, č

41 Matej. 211 O rok neskôr, 19. septembra 1249, Belo IV. obnovil donáciu Jablonova pre Andronikovi, bratovi magistra Mateja, spišského prepošta. Dozvedáme sa teda o druhom bratovi prepošta. V listine Bela IV. sa hovorí, že zem je opustená a noví majitelia majú posielať do kráľovho vojska dvoch obrnencov. V roku 1260 dostáva Matejov brat Antoleus do dedičnej držby majetok Regyolc dnešné Ordzovany. 207 Máme tak doložené prvé vlastníctvo rodiny na Spiši, kde pôsobil jej najznámejší člen Matej minimálne od roku Okrem listín, ktoré sa priamo týkajú Mateja a jeho bratov, poznáme niekoľko ďalších, v ktorých vystupuje z titulu svojej funkcie. Ako prepošt mal na starosti aj rozvíjanie cirkevnej správy. Vieme istotne o dvoch kostoloch, ktoré povolil postaviť. 208 Prvým z nich je Kostol sv. Ducha v Žehre, na ktorý žiadal povolenie šľachetný muž Ján v roku Druhým kostolom je Kostol Panny Márie v Hrhove, ktorý nechal postaviť komes Jordan. 210 V roku 1248 dostáva Spišská kapitula od Bela IV. vinicu Olaszliska a kúriu v Blatnom potoku. Stalo sa tak za spásu duše Kolomana. Kapitulu zastupoval jej prepošt Spišskú kapitulu od svojho otca Ondreja II. Okrem toho kráľ dáva prepoštovi pozemok na Spišskom hrade na postavenie veže a paláca. 212 Do vlastníctva voviedol Kapitulu spišský župan Miko. V roku 1257 potvrdil prepošt Matej vlastnou listinou rozdelenie majetkov medzi bratov Rikolfa a Polana z Lomnice. 213 V roku 1258 spolu so zvolenským a spišským Detrikom voviedol Matej do držby zeme Trsťany bratov Gueblina a Termana. 214 Poslednou listinou, v ktorej sa prepošt Matej spomína, je potvrdenie majetku kláštora v Spišskom Štiavniku kráľom Belom IV. v roku Prepošt Matej oznámil kráľovi svojou listinou hranice majetku. 216 Niekedy po roku 1260 prepošt Matej umiera. V roku 1264 sa už ako spišský prepošt spomína Mutimír CDSl II. s , č. 664*. 208 Na margo treba povedať, že za jeho úradu bola stavaná aj Katedrála sv. Martina na Spišskej Kapitule (románska bazilika), CHALUPECKÝ, I.: Spišská Kapitula, Spišská Nová Ves: R.S.U s CDSl II. s. 129, č CDP VI. s , č CDSl II. s , č CDSl II. s , č CDSl II. s , č CDSl II. s. 415, č CDSl II. s , č CDSl II. s. 452, č. 649*. 41

42 V roku 1278 predáva Antoleus zem Regyolc, 218 ktorú dostal od Bela IV. v roku Samotnú transakciu potvrdil kráľ Ladislav IV. 219 Súvislosťami tohto predaja sa budeme zaoberať nižšie. Najzaujímavejšou časťou z nášho pohľadu je menovanie blízkych Antoleových príbuzných. Antoleus bol synom Ysypa a mal syna Štefana, s ktorým túto zem predával. Zároveň je to aj posledná priama správa o príbuzných Mateja na Spiši v 13. storočí. Herman? Ysyp Matej Antoleus Andronicus prepošt Štefan Ďalšou rodinou, z ktorej však v 13. storočí môžeme hodnoverne určiť iba jednu generáciu, je rodina, ktorej najznámejší člen je takisto spätý so Spišskou kapitulou. Je ním Jakub, farár v Spišských Vlachoch a kanonik lektor Spišskej kapituly. 220 Jakub so svojimi bratmi Jánom a Stanislavom kúpil v roku 1278 zem Regyolc od Antolea, brata prepošta Mateja, za 57 hrivien striebra v hraniciach, aké boli opísané v donácii Bela IV. v roku Kuriozitou, s akou sa nestretávame na Spiši po celé 13. storočie, je zoznam inštitúcií či ľudí, ktorí potvrdili spomínanú transakciu. V listine Ladislava IV. je prepísaná listina prepošta Mutimíra, ktorý potvrdil transakciu. 222 Okrem jeho listiny ukázal Jakub kráľovi aj listiny Spišskej kapituly, župana Ladislava a opáta cistercitov zo Spišského Štiavnika. 223 Predaj zeme potvrdili okrem grófa spišských Sasov všetky relevantné inštitúcie na Spiši. Podobný prípad sme v 13. storočí nezachytili. Zaujímavý je aj dôvod, vďaka ktorému Ladislav IV. potvrdil transakciu. Rok predtým, v roku 1277, vypukla na Spiši Rolandova vzbura. Farár Jakub pomáhal spolu s inými (spomínali sme už komesa Botyza) vydobyť hrad do kráľovej moci. Jakub bol 217 CDH IV/3. s ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 203, č. *725, mapa s. 197, č CDAC IX/376-8/ Jakubom sme sa podrobnejšie zaoberali v našej prednáške Spišskovlašský farár Jakub, ktorá odznela na vedeckej konferencii s názvom Spišské Vlachy v zrkadle času konanej 23. júna 2007 v Spišských Vlachoch. 221 CDSl II. s , č. 664*. 222 CDAC IX/214-5/ Exhibuit eciam patentes litteras Ladizlai Comitis de Scepus, nec non priuilegia Capituli, et Abbatis Ordinis Cysterciensis loci eiusdem, CDAC IX/215-6/

43 však zajatý a na slobodu bol prepustený až po tom, čo jeho bratia vyplatili jeho žalárnikovi Rolandovi 100 hrivien striebra, čo bola pomerne vysoká suma. Počas svojho prvého pobytu na Spiši kráľ vyňal Jakuba a jeho bratov z právomoci župana a udelil mu majetok do dedičnej držby. Stalo sa tak 15. novembra Farár Jakub s bratmi držal zem Regyolc do roku 1283, keď mu ju kráľ Ladislav IV. vymenil za susednú dedinu Beč, v ktorej je kostol Všetkých svätých. 225 Jakub a jeho bratia majú držať novú zem tak, ako zvyknú šľachtici v Uhorsku a znovu potvrdzuje exempciu spod právomoci župana. Navyše Ladislav IV. tituluje Jakuba ako svojho (kráľovského) kaplána capellanus noster. Po tejto zmienke už v 13. storočí nenasleduje ďalšia, o ktorej môžeme bezpečne povedať, že sa týka farára Jakuba a jeho bratov či ich potomkov. Osobne si však myslíme, že farár Jakub sa stal v roku 1284 spišským prepoštom. Vedie nás k tomu niekoľko nepriamych dôkazov, žiaľ ani jeden priamy. 226? Jakub Ján Stanislav kanonik Bez ohľadu na to, či farár Jakub sa stal prepoštom alebo nie, budeme pokračovať v analýze rodiny prepošta Jakuba. 227 Jakub sa stal prepoštom niekedy v polovici roka Jeho predchodca na prepoštskom stolci Bartolomej sa v tomto úrade spomína 224 CDP V. s. 60, č villam nostram Bechfolua vocatam in qua ecclesia in honore omnium sanctorum est constructa, CDP V. s , č. 54. Táto dedina vznikla niekedy medzi rokom 1260 a 1283 splynutím dediny Všetkých svätých a Bečovej zeme. Oba sa spomínajú v menoslove susedov majetku, ktorý dostal v roku 1260 Antoleus. 226 M. Marek (MAREK, M.: Cudzie etniká, s , pozn. č. 26) a V. Rábik (RÁBIK, V.: Stredoveké cirkevné pečate spišskej proveniencie In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003, s. 332, pozn. č. 46) stotožnili s farárom Jakubom spišského kanonika Jakub zvaného Latinus, ktorý sa spomína v roku 1301 pri voľbe nového prepošta. Je to však chybný predpoklad. Farár Jakub vykonával v kapitule funkciu lektora, teda mal na starosti kapitulnú školu. Z toho vyplýva, že bol vzdelaný, čo v tej dobe znamenalo, že vedel minimálne písať. Kanonik Jakub Latinus však nevedel písať, pretože keď kapitula oznamovala výsledok voľby nového prepošta apoštolskému legátovi Mikulášovi, tak v subskripcii je uvedené, že tohto Jakuba podpísal jeho spolukanonik Štefan (RDSl I. s , č. 28.). 227 Na margo treba povedať, že J. Hradský a po ňom aj J. Špirko a H. Ruciński pokladali kanonika - lektora Jakuba a farára Jakuba za dve rozličné osoby, ktoré boli príbuzensky spriaznené. Ak však zoberieme do úvahy znenie listiny Ladislava IV., podľa ktorej bol Jakub kanonikom lektorom a zároveň farárom v Spišských Vlachoch, môžeme povedať, že Hradský aj Špirko, de facto stotožnili farára Jakuba s neskorším spišským prepoštom Jakubom. HRADSZKY, J.: Initia progressus ac praesens status Capituli ad sanctum Martinum E.C. de Monte Scepusio, Szepesváralja 1901, s , ŠPIRKO, J.: Začiatky spišského biskupstva. Snahy v minulosti o jeho utvorenie. In: Mons Sancti Martini, Ružomberok 1947 s. 28, RUCIŃSKI, H.: Prowincija, s

44 poslednýkrát 23. februára Jakub vydáva svoju prvú listinu 18. novembra toho istého roku. 229 V máji 1293 udelil prepoštovi Jakubovi a jeho kapitule kráľ Ondrej III. les medzi Lomničkou a Plavečským panstvom. 230 Keď žiadal Jakub o potvrdenie donácie, keďže pri reambulácii nikto neprotirečil, kráľ mu ju potvrdil 29. VI Jakub je tu titulovaný už ako biskup. Teda vysvätený bol niekedy koncom mája či v júni Ešte v roku svojej konsekrácie vymieňa biskup ad personam Jakub majetok Spišskej kapituly so svojím bratom Jánom. Komes Ján za polovicu zeme Zotmara, ktorú kúpil od župana Balda za 24 hrivien striebra, dostáva zem Spišskej kapituly zvanú Hurhy. 233 V dedine bol kostol sv. Mikuláša, ktorý biskup ustanovil za farský. Do tejto fary mala patriť aj zem Ponita. Farár toho kostola mal ročne platiť pol hrivny striebra ako katedratikum a každý rok na Veľký piatok mali poskytnúť kostolu sv. Martina 20 hrivien vosku. V roku 1295 sa dozvedáme o ďalších členoch Jakubovej rodiny. Jeho dvaja synovci, magister Ladislav a Franko, kúpili od Kežmarčana Hencha polovicu dediny Rakúsy za 75 hrivien striebra. 234 O rok neskôr kúpili druhú polovicu Rakús od magistra Kokoša a Jána, synov komesa Rikolfa z Lomnice. Suma bola rovnaká ako pri prvej polovici 75 hrivien striebra. 235 Jakubov zať 236 Hench kúpil od komesa Jordana časť zeme Nadost Trsťany v roku 1298 za 35 hrivien. 237 Dedina na majetku potom dostala meno po tomto novom majiteľovi Hincovce. 238 Je zaujímavé, že napriek šestnásťročnému pôsobeniu Jakuba vo funkcii prepošta nedostal on ani jeho rodina žiadnu nám známu kráľovskú donáciu. No je zjavné, že v tom čase už museli držať nejaké privilégium. I to môže naznačovať totožnosť prepošta s farárom Jakubom, ktorý také privilégiá obdržal od Ladislava IV. Treba ešte spomenúť, že po počiatočnej vzájomnej averzii prepošta Jakuba a župana Balda dochádza k obratu a koncom 13. storočia už obaja úzko spolupracujú RA II/2-3. s. 333, č (maď. reg.). 229 CDH VII/5. s , č. CCXC. 230 Suppl I. s , č. LXXXIII. 231 Suppl I. s , č. LXXXIII. 232 RÁBIK, V.: Bald, s quandam terram ecclesie nostre Hurhy vocatam, CDP VIII. s , č CDP VII. s , č CDP VII. s , č Môže ísť o manžela Jakubovej sestry alebo jeho netere. 237 CDAC X. s , č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 201, č. *721 B, mapa s. 197, č

45 Problém totožnosti a pôvodu prepošta Jakuba, ktorý zohral koncom 13. storočia významnú úlohu na Spiši, pokladáme za zatiaľ neukončený a vyžadujúci si zvláštny výskum presahujúci hlboko do 14. storočia, ktorému by sme sa chceli v budúcnosti osobne venovať. Koncom 13. storočia sa stretávame so zakladateľmi ďalšieho šľachtického rodu. V roku 1294 prikázal Spišskej kapitule, aby poslala svojho človeka ako svedka k vovedeniu farára Mareka a jeho brata Michala do majetku Korytné. 240 Voviesť ich mal spišský župan Bald. Následne Spišská kapitula oznámila vovedenie a aj metáciu majetku. 241 Až v roku 1297 Ondrej III. potvrdil donáciu svojím privilégiom. 242 Dôvodom na udelenie majetku boli Marekove účasti na kráľovských posolstvách a Michalove vojenské zásluhy vo výprave proti Albertovi, rakúskemu a štajerskému vojvodovi. Podobne ako Jakub, vlašský farár, požíval titul kráľovský kaplán aj Marek. Marekov a Michalov otec Gurede je najstarším známym predkom rodu z Korytného. Na margo metácie je potrebné povedať, že jeden z kopcov Braniska sa nazýva Ruda. Je pravdepodobné, že tento kopec či jeho širšie okolie mohlo byť miestom ťažby kovov. V týchto prípadoch sme sa venovali príslušníkom strednej vrstvy šľachty, ktorí mali silné prepojenie na cirkevné inštitúcie na Spiši. S rovnakými prípadmi sme sa stretli aj v prípade najvyšších vrstiev (Lomnickí prepošt Adolf, Hrhovskí kanonik Ján). Ďalším šľachtickým rodom zaradeným do tejto kapitoly je rodina Jána zo Žehry. Prvýkrát sa s ním stretávame v roku 1245, keď žiada spišského prepošta Mateja o povolenie postaviť si kostol na svojom majetku v Žehre. Kostol mal byť zasvätený Svätému Duchu. 243 Ján daroval kostolu na vydržiavanie kňaza mlyn na potoku Žehra, 9 jutár obrábanej pôdy a lúku. Požiadal aj prepošta, aby kostolu ponechal desiatky z jeho zeme, ktorá je opísaná v metácii. 244 Komes Ján je titulovaný ako vir nobilis, teda šľachetný muž. 239 RÁBIK, V.: Bald, s Suppl I. s. 420, č. XCVII. 241 Suppl I. s , č. XCVII, lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 203, č. *726, mapa s. 197, č Suppl I. s , č. XCVII. 243 CDSl II. s. 129, č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *728, mapa s. 197, č

46 V polovici 14. storočia bolo vyrobené falzum, hlásiace sa do roku Podľa tejto falošnej listiny dostal Ján, syn Mikuláša, majetky Žehru, Slatvinu, Richnavu a Krompachy od Bela IV. za vojenské zásluhy počas tatárského vpádu. 245 V podstate ide o rovnaké územie, aké opisuje listina spišského prepošta Mateja z roku Ide tu o analogickú situáciu, v akej boli páni z Hrhova či páni z Markušoviec. Rovnako ako tieto rody, ani potomkovia Jána zo Žehry nemali písomne zachytenú rodovú držbu. 246 Avšak už pri Mariášiovcoch sme predpokladali tradíciu, ktorá dokázala zachovať mená starších členov rodiny. Rovnako to predpovedáme aj u pánov zo Žehry. Teda za najstaršieho známeho člena rodu pokladáme Mikuláša, otca komesa Jána. Ján dostal v roku 1261 od mladšieho kráľa Štefana zem Belcella v Šariši. 247 Onedlho rozšírili svoje majetky spoluvlastníctvom Pustého Poľa a Kamenice. Stalo sa tak v roku V tejto listine sú spomenutí aj dvaja Jánovi synovia, Eugen a Peter. 249 Ján a jeho synovia sa vzdali svojho vlastníctva pred rokom 1287, keď sa už vo vlastníctve zeme nespomínajú. 250 O presnom čase tejto udalosti sa dozvedáme z listiny Spišskej kapituly, ktorá v roku 1281 dosvedčila darovanie zeme Jánom Und so synmi Eugenom a Petrom svojmu zaťovi Šimonovi, ktorý si za ženu zobral Jánovu dcéru Kachy. 251 Šimon mal v čase darovania s Kachy už štyroch synov Petra, Pavla, Dominika a Vavrinca. Zem, ktorú dostali, sa nachádzala medzi potokmi Červenica a Nene. 252 Šimon si nechal listinu Spišskej kapituly, potvrdzujúcu darovanie konfirmovať v roku Nebudeme sa zaoberať podrobnejšie všetkými okolnosťami Šimonovho vlastníctva pri Toryse. Azda sa treba ešte zmieniť o tom, že v roku 1301 synovia komesa Rikolfa z Lomnice vyplatili Petra Olosa sedemdesiatimi hrivnami striebra za to, že sa vzdá nároku na majetok Torysa. 254 Ide o ten istý majetok, ktorý vlastnili Ján zo 245 CDSl II. s , č MAREK, M.: Cudzie etniká, s CDH V/1. s , lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *751, mapa s. 219, č CDP VIII. s , č Janino filio Nicolai, Eugen et Petro filiis eiusdem Janini, aj na základe takto zapísanej formy mena predpokladá M. Marek valónsky pôvod tejto rodiny, MAREK, M.: Cudzie etniká, s CDH V/3. s CDAC IX. s. 318, č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 216, č. *743 dodatok. Do mapy nezakresľuje, ale lokalizuje ako majetok, ktorý sa nachádza medzi východnou hranicou Kamenice (*743 C) a západnou hranicou Červenice (*743 D), pozri mapu na s. 217, č CDAC X. s , č RDSl I. s. 44, č

47 Žehry so synmi a potom ho darovali svojej dcére, resp. sestre. Peter zvaný Olos je zaiste vnuk komesa Jána zo Žehry a syn jeho dcéry Kachy, ktorá si vzala za muža Šimona. 255 Vráťme sa však na Spiš. V roku 1274 spišský prepošt Mutimír potvrdil listinu svojho predchodcu Mateja o desiatkoch v Žehre z roku V roku 1275 tak učinil znova. 257 Je to posledná listina týkajúca sa priamo komesa Jána zo Žehry v súvislosti so Spišom. Ešte v roku 1292 však pravdepodobne žil, pretože keď v spore medzi obyvateľmi Hodkoviec a kopijníkmi z Petroviec vytýčili novú hranicu, v metácii sa spomína akýsi prístav? Jána na potoku Žehrica. 258 Komes Ján zo Žehry požíval na Spiši patričnú úctu. Dokazuje to aj známa listina župana Rolanda z roku 1274, ktorou dosvedčil riešenie sporu medzi Spišskou kapitulou a Sasmi z(o) (Spišského) Podhradia. 259 V spore vystupovalo niekoľko arbitrov. Jedným z nich bol aj komes Ján (v listine ako Jaan). V spoločenskom rebríčku svetských osôb spolu s ďalšími dvoma je menovaný na druhom mieste s prívlastkom nobiles, teda šľachtici. Mikuláš Ján Eugen Peter Kachy Šimon Peter Olos Pavol Dominik Vavrinec Ďalším, pravdepodobne zahraničným šľachticom pôsobiacim na území Spiša, bol istý Fyoch, syn Vra, ktorý na vlastné náklady postavil vežu na Spišskom hrade. Urobil tak na popud Bela IV., čo súviselo s upevňovaním hradov, ktoré sa ukázali ako účinná možnosť obrany Uhorska proti Tatárom Z povedaného jasne vyplýva, že Peter mal oprávnený nárok na zem na základe listiny Spišskej kapituly z roku 1281, resp. jej prepisu z roku V súvislosti s úvahami V. Rábika v poznámkovom aparáte, vyjadrujeme opatrný súhlas s F. Uličným ohľadom falza z roku 1264, pretože meno Aruchin sa v súvislosti s rodinou komesa Jána zo Žehry vôbec nespomína. Súhlasíme však s tým, že časť majetku Torysa vlastnili najmenej od roku 1270 Valóni Ján zo Žehry a jeho synovia Eugen a Peter. RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie, s. 62, pozn. č CDH V/2. s CDH V/2. s portus Jaan in aqua Sygricha, ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č RA II/2-3. s , č Dejiny Slovenska I., s pozri aj poznámku

48 Za túto jeho službu mu kráľ Štefan V. v roku 1270 udelil dediny Poľanovce a Ordzovany. 261 Okrem jednej správy z roku 1274, keď vystupoval Fyoch ako arbiter v spore Spišskej kapituly so Sasmi z Podhradia, 262 sa s ním už nestretávame. V roku 1297 už bol pravdepodobne mŕtvy, pretože v držaní zemí, ktoré dostal od Štefana V. v roku 1270 sa spomína už jeho syn Pankrác, 263 podľa ktorého dostali meno Pongrácovce, dedina nachádzajúca sa na spomenutom majetku. Fyochov rod si udržal svoje postavenie aj na začiatku 14. storočia. V nasledujúcej stati by sme chceli poukázať na niektoré nesprávne názory, ktoré sa najnovšie objavili v spišskej historiografii. Znovu sa vrátime k často spomínanej listine z roku Dôležitá je časť, ktorá vymenúva arbitrov v spore medzi Spišskou kapitulou a Sasmi zo Spišského Podhradia. 264 Zoznam a jeho členenie nám poodhaľuje aj rozvrstvenie šľachty na Spiši. Na prvom mieste je menovaný opát Spišského Štiavnika, čo nijako neprekvapuje. Na druhom mieste sú spomenutí šľachtici Rikolf a Polan, čo je pochopiteľné vzhľadom na ich spoločenské postavenie na Spiši, načrtnuté v predchádzajúcej kapitole. Za nimi nasledujú traja muži označení rovnakým termínom ako bratia z Lomnice nobiles, teda šľachtici. Toto oddelenie dalo vzniknúť neoprávneným názorom zaradzujúcich Jána (Jaan), Zadora a Fyocha k nobiles (de Scepus). 265 M. Homza stotožňuje toho Jána s Jánom, ktorý dostal v roku 1261 od mladšieho kráľa Štefana zem Belcella v Šariši. S týmto plne súhlasíme. Ako sme už poukázali, tento Ján, ktorý dostal zem Belcella, je totožný s Jánom zo Žehry, o ktorom vieme, že nebol kopijníkom. Podobne je to aj s Fyochom. Raz je doložený v roku 1270, potom v 1274 a potom znova v roku M. Homza však pozná iba dve posledné správy a považuje ich za dve osoby. Isté je, že Fyoch z roku 1270 je totožný s otcom Pankráca z roku Pri našom výskume sme sa na Spiši s takýmto menom okrem roku 1274 nestretli. Pokladáme to za nepriamy dôkaz, že aj v tomto prípade ide o toho istého Fyocha, ktorý, ako sme už poukázali, nebol kopijníkom aspoň nie v 13. storočí. Meno Zador sa okrem arbitrážnej listiny z roku 1274 nevyskytuje na Spiši ani raz. S takýmto menom sa stretávame až v roku Ide o otca istej Margity, 261 SASK, Scr. V. Fasc. 1. Nr RA II/2-3. s , č Suppl I. s , č. XCVII. 264 RA II/2-3. s , č HOMZA, M.: Ku genéze spišských kopijníkov In: Historický zborník 16, 2006, 1-2 (ďalej HOMZA, M.: Ku genéze), s RDSl I. s , č

49 manželky Ladislava, brata kanonika lektora Hypolita. Títo mali svoje rodové majetky blízko Spišského Podhradia. O tejto rodine vieme, že neprináležala k spišským kopijníkom do roku 1300, keď boli jej členovia medzi nich povýšení kráľom Ondrejom III. 267 Na záver tohto exkurzu by sme chceli poopraviť aj vnímanie arbitrážneho konania, uskutočneného v roku Názor, že ide o snem spišskej šľachty, je pomerne prehnaný. 268 Podľa nášho názoru dôvodom na početnosť arbitrážneho súdu ovplyvnilo vysoké postavenie súdiacich sa stránok. Spišskú kapitulu zastupovali spišskoštiavnický opát, Rikolf, Polan, Jaan, Zador, Fyoch (šľachtici), Vitko, Ponit, Tiburcius a Jordan (synovia jobagiónov). Za Sasov to bol ich predstavený Arnold, Goblin, kedysi predstavený Slovákov, Arnold, syn Detrika, Kunch z Hrhova, Hannus, richtár Levoče, Heyn a Landward, levočskí mešťania, Michal (Miculith) Gallicus a iní Nemci a Maďari. Teda paritné zastúpenie oboch stránok, aké poznáme z viacerých sporov z tohto obdobia. Ako vyplynulo z predchádzajúcej úvahy členom tejto arbitrážnej komisie nebol žiadny kopijník, čo je pochopiteľné, keďže mali vlastnú samosprávu. Po obšírnejšom intermezze, ktoré sme považovali za nutné, by sme chceli pokračovať ďalšími príslušníkmi strednej vrstvy spišskej šľachty. Bežné sú prípady, keď pôdu vlastnia viacerí vlastníci. Takýchto prípadov je menej, ak ide o vyššiu šľachtu. Ladislav IV. v roku 1282 udelil zem Stragar 269 a Čierny les synom Zumbota a komesovi Arnoldovi, synovi Detrika, do spoločnej držby. 270 Azda netreba pripomínať, že Arnold bol členom rodu z Hrhova. Komes Kozmas, Mikuláš a Štefan, Arnoldovi spoluvlastníci, nepochádzali zo Spiša. Vieme, že vlastnili isté majetky v Turnianskej župe, spod župana ktorej boli vyňatí. Majetok ich príbuzného Pospecha, ktorý zomrel bez dedičov, získali v roku 1278 ako náhradu za zranenie Mikuláša, ktoré spôsobil istý Gregen, syn Pavla. 271 Pravdepodobne to bol ten istý Gregen, ktorý spolu so spišským županom Rolandom obsadil Spišský hrad. 272 To by mohlo znamenať, že sa synovia zúčastnili na potlačení vzbury na Spiši. 267 Suppl I. s , č. CV. 268 HOMZA, M.: Ku genéze, s při Bušovciach, lokalizoval ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, mapa s RA II/2-3. s , č RA II/2-3. s , č repeticione castri nostri de Scepus de nostra iussione, quod familia Gregen et Rolandi detinebat infidelitatis studio occupatum, CDAC IX. s , č

50 Vráťme sa však k Čiernemu lesu na Spiš, kde vlastnili majetok spolu s Arnoldom. Vlastne dlho ju nevlastnili. V roku 1286 ju predali ich spoločníkovi Arnoldovi za 150 hrivien striebra. 273 Tým sa aj definitívne sťahujú zo Spiša. Viac sa v písomných prameňoch priamo nevyskytujú. V roku 1288 si Arnold ako gróf spišských Sasov nechal potvrdiť listinu Spišskej kapituly, potvrdzujúcej predaj zeme. 274 K strednej vrstve šľachty môžeme zaradiť aj istého Tobiáša, syna Radoslava. Prvýkrát sa o ňom dozvedáme z donácie Bela IV. pre Kuncha, zaťa komesa Jordana v roku Zem synov komesa Radoslava susedila s Kunchovou. Priamo o Tobiášovi sa dozvedáme v roku 1277, keď z poverenia kráľa Ladislava IV. voviedol do majetku Mateja, syna Juraja, servienta komesa Botyza. 276 Radoslav a po ňom Tobiáš nevlastnili pred rokom 1282 žiadne privilégium na svoj rodový majetok. Udelil im ho až Ladislav IV. 277 Pre staršie rody to bola bežná prax, že dostávali donácie na rodové majetky niekoľko desaťročí po ich faktickom obdržaní (porov. Mariášiovcov a Hrhovských). Donácia bola potvrdená v roku Keď bol spišský župan Bald poverený preverením majetkových práv na Spiši, pristúpil aj k zemi magistra Tobiáša, ktorú držal s dvoma spoločníkmi Martinom a Eritechom. Bald im po predložení privilégia Ladislava IV., ktoré dosvedčovalo ich zákonnú držbu, ponechal zem pod podmienkou platenia troch vážok zlata podľa kráľovskej miery ročne so slobodami, aké požívajú auridátori. 279 Ak bol Tobiáš nútený pribrať si spoločníkov, znamenalo to jeho nelichotivé majetkové položenie. Pravdepodobne neskôr klesol z pozícií, ktoré nadobudol najmä v 70-tych a 80-tych rokoch 13. storočia. V roku 1253 udelil kráľ Belo IV. na prosby svojho zaťa, haličského vojvodu Leva, Vitkovi les na oboch stranách Hornádu pri (Spišskom) Hrušove. 280 Dôvodom mali byť Vitkove verné služby v prospech manžela Belovej dcéry Konštancie. Vitko, resp. jeho rodina, však vlastnili tento majetok už predtým. V metácii darovaného majetku sa spomína mlyn, ktorý patril Vitkovmu otcovi menom Muntahas (Mátoha?). S majetkom však nedostáva žiadne privilégiá. V súvislosti s Vitkom 273 Suppl I. s , č. LV. 274 RA II/2-3. s , č CDSl II. s. 342, č RA II/2-3. s , č RA II/2-3. s , č RA II/2-3. s , č RÁBIK, V.: Bald, príloha č. 1, s CDSl II. s. 299, č. 428, lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 199, č. *71.12 A, mapa s. 197, č

51 môžeme uvažovať o tom, že bol možno členom sprievodu Levovej manželky, dcéry Bela IV. Konštancie, ktorý si so sebou priviedla na Halič. Donáciu Bela IV. potvrdila Vitkovi Alžbeta, matka kráľa Ladislava IV., v roku Túto konfirmáciu si Vitko necháva potvrdiť aj samotným kráľom Ladislavom IV. o dva roky neskôr. 282 Ešte týždeň predtým predal komes Vitko jedno poplužie Archeovi, synovi Ivana, za 18 hrivien striebra. 283 Za menom Archeovho otca nasleduje formulácia fratre eiusdem, čo môže znamenať, že Vitko bol Archeovým strýkom. Kupčenie s pozemkami znova nastalo v roku Bratia Janko a Archeus kúpili od Vitka jeho majetok a sľúbili, že predajú polovicu akejsi lúky Pavlovi a Mikulášovi so súhlasom susedov. Rastislav, syn Meča, Filip a Martin ako susedia súhlasili, a preto mohli Pavol a Mikuláš kúpiť polovicu lúky za 28 hrivien striebra. 284 Ako vyplýva z ďalších listín, Pavol a Mikuláš boli kopijníkmi. 285 Vitko sa nám však stráca z javiska. Viac už nie je spomínaný nikdy priamo, preto môžeme predpokladať spoločenský pád jeho či jeho dedičov. Medzi pomerne významné rody patrila aj rodina Detrika z Kércsu. Ťažisko majetkov sa však nachádzalo mimo Spiša, preto sa im budeme venovať iba okrajovo. V roku 1270 boli spolu s Jánom zo Žehry vo vlastníctve zeme Torysy. 286 O ich majetku na Spiši sa dozvedáme v roku 1289, keď ho predali Sasom zo Spišského Štvrtka za 170 hrivien striebra. 287 S predajom súhlasili aj ich príbuzní Detk a Števko, ktorý tu mal v susedstve kúriu. Okrem toho predávaná zem hraničila aj s dedinou Mohola Machalovce. Ako vieme z listiny kráľa Ladislava IV. z roku 1274, Mohol bol otcom Števka. 288 Neskôr Detbor, Šimon, Herbord a Langeus so súhlasom svojich príbuzných Andreja a Štefana vymenili v roku 1296 Kamenicu za dedinu Gybarth v Abaújvári. 289 Novými vlastníkmi zeme Detrikových synov sa stali bratia Kokoš a Ján, synovia Rikolfa z Lomnice. Toľko hovoria priame správy o Detrikových príbuzných na Spiši. Na záver je potrebné dodať, že Machalovce sa zaradili medzi kopijnícke sídla CDP VI. s , č CDP VI. s , č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č. 8 (uvádza nepresný regest). 285 SASK, Scr. VII., Fasc. 1, Nr CDP VIII. s , č Suppl I. s , č. LXVIII. lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 193, č. *713 D, mapa s. 196, č CDP VIII. s , č CDAC X. s , č FEKETE-NAGY, A.: A Szepesség, s

52 Tento výpočet predstaviteľov strednej vrstvy spišskej šľachty nie je vyčerpávajúci. Jediné, čo odlišuje túto skupinu od najvyšších vrstiev, je ich majetkový status. Viacerým rodinám sa podaril postup v spoločenskom rebríčku najmä vďaka svojim príbuzným, ktorí boli členmi Spišskej kapituly. Nesmieme zabudnúť ani na ich vojenské zásluhy. V prípade Jána zo Žehry a Michala z Korytného pozorujeme počiatky menších, ale významných spišských rodov. Na druhej strane zaznamenávame aj osoby, ktoré si neudržali svoje postavenie a nasledoval pre nich pokles statusu. Je nepochybné, že aj títo šľachtici sa venovali kolonizácii, aj keď jej rozsah sa nedá porovnať s Lomnickými či Hrhovskými. Ako príklad môže slúžiť komes Hemming z Klčova, ktorý dal Ladonovi z(o) (Spišského) Hrhova svoje pekné údolie ako lokátorovi na kolonizáciu v roku V priebehu 13. storočia sme v procese formovania šľachty na Spiši svedkami zaujímavého javu. Je spojený s mestami, ktoré práve v priebehu 13. storočia dostávajú svoje výsady. Máme na mysli feudalizáciu meštianstva. Prvým známym mešťanom, ktorý začal rozširovať svoje majetky i mimo územia mesta, je Goblin. Po prvýkrát sa sním stretávame v roku 1257 ako s grófom spišských Sasov. 292 O rok neskôr dostáva od Bela IV. on a jeho brat Terman zem Nadost Trsťany vo veľkosti štyroch popluží. Spišskému županovi majú ročne platiť za zem ¼ hrivny zlata. Bratia ju majú držať s právami, aké požívajú všetci, ktorí platia terágium v zlate. Ide teda o prvých známych auridatorov. K nim sa však vrátime neskôr. Kráľ potvrdil Goblinovi, synovi Lengwarda 293 zo Spiša, držbu Trstian v roku Tentoraz však nie ako predtým s právami a povinnosťami auridátorov, ale podľa saského práva. Okrem tejto zeme dostal Goblin v tomto roku aj zem po mŕtvom Štefanovi, zlatníkovi. 295 Zem sa nachádzala v Odoríne. Keďže Štefan platil ročne uncu zlata, má tak platiť aj Goblin. Lenže vzápätí vzniesla svoje nároky na predmetnú zem vdova po Eberhardovi, ktorý v spore so zlatníkom Štefanom získal časť jeho zeme. Kráľ svojou listinou z claram vallem, Suppl I. s , č. XCVI. porovnaj Clairvaux. 292 CDSl II. s , č Loduard v roku 1263 CDP VI. s , č. 76 a 2x v tom istom roku Lengward RA I. s. 414, č. 1349, CDP V. s , č CDP VI. s , č CDP V. s , č

53 augusta 1263 prenechal polovicu predmetnej zeme Eberhardovej vdove a jej synom. Druhú polovicu prenechal kráľ Goblinovi. 296 Držbu obidvoch majetkov potvrdil uhorský kráľ Štefan V. dňa 9. II O potvrdenie oboch žiadal Goblinov syn Ján. V našom texte sme už spomenuli revíziu majetkových donácií, ktorá prebiehala v čase, keď kráľovná Alžbeta, matka Ladislava IV., spravovala Spiš ako svoju doménu. Jej taverník Dominik zrevidoval aj vlastníctvo zeme Trsťany. Kráľovná Alžbeta potvrdila Goblinovo vlastníctvo svojou listinou v roku Goblin však pravdepodobne onedlho zomiera. V Alžbetinej listine pre Huruzka z toho istého roka sa v metácii jeho majetku spomína, že jeho zem Klčov hraničí so zemou vdovy Goblina, menom Olusa. 299 O štyri roky neskôr kráľ udelil magistrovi Helbrandovi Veľkému z Levoče zem tiež v Klčove. V metácii sa však spomínajú až traja Goblinovia. 300 Goblin - klerik, ktorého môžeme stotožniť s kanonikom Spišskej kapituly, ktorý sa spomína v subskripcii pri voľbe nového prepošta v roku Goblinovi Blonďavému sa budeme venovať nižšie. Tretím je syn Goblina z Levoče Goblin. Lengward Olusa Goblin Terman Ján Goblin Do konca 13. storočia sa už s rodinou mešťana Goblina nestretávame. Na základe uvedeného však vyplýva, že majetkové donácie smerovali do ich vlastníctva v čase, keď Goblin zastával úrad grófa spišských Sasov (prvýkrát je v nej doložený v roku 1257 ako comes Teutonicorum 302 a potom znova v roku 1263 ako iudex Saxonum de Scepus 303 ). Neskôr v roku 1271 pravdepodobne zastával aj funkciu pisára Provincie RA I. s. 414, č Listina ohľadom držby Trstian publikovaná v CDP VI. s. 182, č. 130 a ohľadom Štefanovej zeme CDP V. s. 456, č CDH V/3. s CDP VI. s , č Hoklt. s , č RDSl I. s , č CDSl II. s , č CDP V. s , č Goblinus scriptor, Suppl I. s , č. XXVIII. Pisára provincie volilo zhromaždenie spolu s grófom spišských Sasov. CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy, s

54 V roku 1263 sa objavuje aj ďalší Levočan, ktorý rozširuje svoj majetok mimo mesta. V tom roku potvrdil kráľ Belo IV. Henchovi Blonďavému kúpu zeme od Regkeho a jeho synov, ktorú vlastnili v Klčove. 305 Nový vlastník mal platiť za majetok uncu zlata ročne. Dostal teda rovnaký druh povinnosti (platbu v zlate) ako dostal Goblin v tom istom roku. Do majetku ho voviedol spišský župan Michal. O takmer dvadsať rokov predstúpil pred kráľa Ladislava IV. Ján (Hannus), syn Hencha Blonďavého z Levoče, a žiadal potvrdiť listinu Bela IV., ktorú dostal jeho otec Hench v roku Listinu potvrdil Ladislav IV. 16. marca Keďže v listine Bela IV. nebola metácia, poslal kráľ spišského župana Ladislava, aby zem obišiel. Nikto opísaným hraniciam neprotirečil. 307 Ján, teraz s prívlastkom Veľký, mešťan z Levoče, rozšíril svoj majetok v Klčove v roku 1289, keď kúpil zem od Huruzka, syna Jaroslava, za 24 hrivien striebra. 308 Huruzk vlastnil túto zem na základe privilégia kráľovnej Alžbety z roku Alžbeta mu nariadila platiť za zem ročne 3 vážky zlata na sviatok sv. Martina. Donáciu Alžbety potvrdil 19. septembra 1281 aj jej syn Ladislav IV. 310 Huruzk odovzdal Alžbetino privilégium novému vlastníkovi Jánovi Veľkému z Levoče. V 13. storočí však zatiaľ nie sme schopní nájsť žiadne ďalšie doklady o činnosti Henchovej rodiny. Za vlády Štefana V. dostal zem v Klčove ďalší Levočan; Helbrand. Listina o tejto donácii sa však nezachovala. Zmienka o nej sa nachádza v listine Ladislava IV. z roku Ladislav IV. vtedy konfirmoval Štefanovu donáciu. 311 Do majetku voviedol magistra Helbranda Veľkého z Levoče spišský župan Kuzel. Helbrand dostáva súdnu právomoc nad svojimi jobagiónmi (poddanými). V držbe zeme v Klčove potvrdil komesa Helbranda z Levoče kráľ Ondrej III. svojou listinou z 21. marca Kráľ sa Helbrandovi odvďačil za vrelé prijatie na Spiši. Krátko po korunovácii sa kráľ vybral so svojím sprievodom na Spiš. V ústrety mu vyšiel Helbrand a stretli sa pri Košiciach. Helbrand potom voviedol kráľa na Spiš. Stalo sa tak na jeseň roku CDP VI. s. 115, č CDP VI. s , č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 201, č. *722, mapa s. 197, č CDP VI. s , č CDP VI. s , č CDP VI. s , č Hoklt. s , č Hoklt. s. 134, č

55 V roku 1294 Ondrej III. odmenil verné služby Helbranda zemou v Tomášovciach. 313 Zem predtým vlastnili Juraj a jeho bratia, synovia Štefana. Kráľ im ju však skonfiškoval, pretože zabili kastelána Šarišského hradu. Pravdepodobne išlo o zem, ktorú následne Helbrand vymenil s Radoslavom za veno jeho manželky. V listine spišskoštiavnického opáta Jána, ktorá výmenu dodatočne potvrdzuje, sa nazýva Lesnica. 314 Zem, ktorú získal od Radoslava, predal Helbrand za 20 hrivien striebra komesovi Mikulášovi zo Stoján. V roku 1295 sa Helbrand spomína prvýkrát ako gróf spišských Sasov. Listinou z 28. mája pripojil zem Pavla zo Spišského Štvrtku, syna Alheyda, späť k Provincii. 315 V roku 1298 predal Helbrand komesovi Mikulášovi zo Stoján zem v Tomášovciach, ktorú držal na základe privilégií Ladislava IV. a Ondreja III. 316 Aj v tomto roku zastával Helbrand úrad grófa spišských Sasov. Zároveň je to posledná správa, týkajúca sa Helbranda v 13. storočí. O bližšom rodinnom zázemí komesa Helbranda sa dozvedáme začiatkom 14.storočia. V roku 1302 sa dozvedáme, že Helbrandovu dcéru si za ženu vzal magister Kokoš, syn Rikolfa z Lomnice. 317 Spojil sa tak príbuzensky s najsilnejším rodom Spiša. Ďalším podnikavcom z mešťanov, tentoraz gelnických, je komes Jakul. V druhej polovici roka 1282 dostáva od Ladislava IV. les od Gelnice až po rieku Hornád. 318 Zároveň vyníma les spod právomoci gelnických hostí. O Jakulovi už potom nemáme žiadnu zmienku v 13. storočí. Z neskorších správ vieme, že ešte začiatkom 14. storočia les vlastnili Jakulovi potomkovia. 319 Na tomto majetku prebehlo vzápätí niekoľko úspešných lokačných podnikov. Zanedlho vznikli Jaklovce a Veľký Folkmar. 320 Z dvoch listín sa dozvedáme aj o jednom podnikavom Kežmarčanovi. Bol ním komes Hench, syn Bertolda z Kežmarku. V roku 1294 kúpil od magistra Kokoša a Jána, synov komesa Rikolfa z Lomnice polovicu dediny Rakúsy za 50 hrivien striebra. 321 O rok neskôr, 6. októbra 1295, túto svoju čerstvú akvizíciu Hench predal magistrovi Ladislavovi a Frankovi, synovcom biskupa Jakuba, za 75 hrivien striebra. 322 Nevieme 313 CDP V. s , č CDP VII. s. 266, č Suppl I. s , č. XC. 316 CDAC V. s , č. 715, lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *715 B, mapa s. 195, č RDSl I. s. 92, č RA II/2-3. s , č RDSl I. s , č VARSIK, B.: Osídlenie Košickej kotliny I., Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1964, s CDP VI. s , č CDP VII. s. 244, č

56 čo viedlo Hencha k predaju kúpeného majetku, no pri vtedajšej plazivej inflácii bol jeho zisk relatívne vysoký. Navyše sa Hench už v prameňoch neobjavuje, takže nemôžeme porovnať jeho narábanie s inými jeho majetkami. V roku 1264 dostal do dedičnej držby zem v Stojanoch 323 Helbrand zo Spišskej Soboty. Donátorom však nebol kráľ, ale opát spišskoštiavnického opátstva Albert. 324 Helbrand bol oslobodený od povinností (voči kláštoru) a na Zoslanie Ducha Svätého (Turíce) má platiť 2 hrivny striebra ročne ako cenzus. Opátsku donáciu dosvedčila Spišská kapitula v tom istom roku. 325 Helbrandov syn, komes Menhard, kúpil v roku 1286 polovicu dediny Batizovce od jej majiteľov komesa Botyza a jeho syna Mikuláša. 326 Cena dediny bola 80 hrivien striebra. Spišská kapitula v roku 1299 prepísala svoju listinu z roku 1286, potvrdzujúcu predaj, na prosby Menharda so Spišskej Soboty. 327 V roku 1292 sa stretávame s Helbrandom zo Stoján aj s Menhardom zo Spišskej Soboty ako so svedkami pri predaji škultécie v lese Chetene. 328 Rok 1294 je pre rodinu Helbranda zo Spišskej Soboty a neskôr zo Stoján veľmi rušný. Dňa 20. III. potvrdil opát zo Spišského Štiavnika ukončenie sporu zmluvou so svojím lokátorom Helbrandom. 329 Helbrand ako dedičný richtár dostal Kubachy a Hranovnicu. Treba ešte povedať, že v spore za Helbranda vystupovali ako arbitri komes Menhard de Zeyle, Ján zo Strážov pod Tatrami a Menhard zo Spišskej Soboty, ktorý bol pravdepodobne Helbrandovým synom. Túto dohodu medzi opátom a jeho lokátorom potvrdil vzápätí spišský župan Bald. 330 Onedlho však Helbrand zomiera a jeho majetok v Stojanoch dedí jeho syn Mikuláš. V roku 1294 mu na jeho žiadosti prepísala Spišské kapitula svoju listinu z roku 1264, ktorou potvrdila donáciu opáta Alberta pre Helbranda. 331 Komes Mikuláš v roku smrti svojho otca kúpil aj dedičný majetok od rodiny Štefana za 60 hrivien striebra a ďalší majetok od komesa Helbranda, neskoršieho grófa 323 lokalizoval ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, mapa s CDP VI. s , č CDH VI/1. s ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s. 127, č Suppl II. s. 17-8, č. XIII. 329 VENCKO, J.: Dejiny spišskoštiavnického opátstva na Spiši, Ružomberok 1927 (reprint bez dátumu), s , č. IV, Podrobnejšie túto zmluvu rozoberá JAKUBČIN, P.: Dejiny kláštora cistercitov v Spišskom Štiavniku Diplomová práca. Vedúci diplomovej práce: Richard Marsina. Trnava 2007 (ďalej JAKUBČIN, P.: Dejiny kláštora), s CDH VI/1. s CDH VI/1. s

57 spišských Sasov. 332 Nebola to posledná transakcia, ktorá sa odohrala medzi Helbrandom z Levoče a potomkami Helbranda zo Stoján. V roku 1298 kúpil komes Mikuláš od grófa spišských Sasov Helbranda zem v Tomášovciach. Predaj potvrdila Spišská kapitula. 333 Komes Mikuláš zo Stoján za zem, ktorá susedila s jeho zemou, kúpenou od rodiny komesa Štefana v roku 1294, vyplatil 50 hrivien striebra. 334 Dedičné richtárstvo v Kubachoch (dnešné Spišské Bystré) a v Hranovnici zdedil, po svojom otcovi Helbrandovi pomenovaný, Helbrand. Spolu so svojím spoločníkom Helbrandom vnukom/synovcom Menharda z Kubách žiadali opáta Jána, aby im potvrdil svoju dohodu s lokátorom Helbrandom z 20. marca Vidíme teda ako si traja synovia rozdelili majetok, resp. získali iné majetky. Komes Menhard kúpil polovicu Batizoviec, komes Mikuláš zdedil Stojany a rozšíril majetok v okolí Tomášoviec a komes Helbrand získal dedičné richtárstvo v Hornádskej doline. Poslednou správou z 13. storočia, ktorá sa týka rodiny Helbranda, je listina grófa spišských Sasov Jordana z 24. júna Týka sa sporu medzi obyvateľmi Popradu a synmi komesa Helbranda - Helbrandom, Konrádom a Mikulášom o zem medzi Stojanmi a Popradom. 336 Spor sa vyriešil za účasti niekoľkých arbitrov (všetci mali nemecká mená). Zem mala naďalej patriť synom Helbranda, ale ročne mali platiť obyvateľom Popradu pol hrivny striebra. Ak by porušili dohodu, majú zaplatiť pokutu 70 hrivien striebra (10 malo pripadnúť arbitrom). Syn Menhard, ktorého poznáme z viacerých listín, sa v spore nespomína. V súvislosti s týmto sporom evidujeme jednu zaujímavú vec. Listinu s rovnakým znením a rozsudkom, ale iným dátumom vydania a vydavateľom, poznáme z roku Na základe porovnania mien ako ich poznáme z rodiny Helbranda predpokladáme, že spor sa odohral na konci 13. storočia. Je zarážajúce, že okrem iného dátumu a vydavateľa je v oboch listinách všetko rovnaké, teda ak by niekto listinu falšoval, nezískal by žiadnu neoprávnenú výhodu. Helbrand Menhard Helbrand Mikuláš Konrad 332 CDP VI. s , č CDAC V. s , č lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *715 C, mapa s. 195, č CDH VI/2. s Suppl III. s. 1-2, č. I. 337 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č

58 V roku 1279 prenechávajú Mariášiovci svoj les Chetene, získaný za vojenské zásluhy, dvom lokátorom na kolonizáciu. 338 Lokátormi bol Gotšalk, richtár z Matejoviec, a Froling, tiež richtár, ale z Veľkej. Neexistuje zoznam lokalít, ktoré dostali privilégium Štefana V. z roku 1271 pre spišské mestá. Je však veľmi pravdepodobné, že medzi ne patrili aj spomenuté Matejovce a Veľká. Na tomto území neskôr vzniklo niekoľko osád či dedín Batizovce, Gerlachov, Štóla. 339 V roku 1292 potvrdila Spišská kapitula predaj dedičneho richtárstva. Svoju časť Froling so synmi Mikulášom a Hensesmanom predal partnerovi Gotšalkovi za 50 hrivien striebra. 340 Gotšalkovi a jeho rodine, teda synom, sa darilo, pretože v ich držaní nachádzame územie Chetene aj v roku Jeho syn Menhard bol dokonca farárom v Batizovciach. V týchto niekoľkých prípadoch nadobúdania majetku mešťanmi mimo svojich miest sme chceli poukázať na niekoľko dôležitých trendov. Feudalizácia meštianstva má svoje počiatky práve v 13. storočí, keď v Uhorsku vznikajú po právnej i ekonomickej stránke skutočné mestá. Na Spiši bola pomerne vysoká hustota sídiel s mestskými výsadami. 342 Boli však výrazne diferencované. Ich ekonomická sila sa nepriamo prejavuje aj v majetkových akvizíciách ich občanov mimo mestského chotára. Pracovne sme si rozdelili spišské mestá na dve časti. Prvá skupina zahŕňa mestá, ktoré dostali právne výsady samostatne a od začiatku začali využívať svoje možnosti Levoča, Spišské Vlachy, Gelnica, Kežmarok. Analyzovali sme prípady hlavne v Levoči (kde ich bolo najviac - 3). K Spišským Vlachom a k tamojším mešťanom chýba dostatok pramenného materiálu. Ten sa začína rozhojňovať na počiatku 14. storočia, čo je však už mimo záberu našej práce. Po jednom prípade sme analyzovali z Gelnice a Kežmarku. Spolu máme päť prípadov z kráľovských miest v 13. storočí na Spiši. Od prípadu k prípadu riešime inú situáciu. Jedno je však isté. Najvyššie vrstvy meštianstva sa snažia preniknúť do šľachtických vrstiev kráľovstva. Deje sa to s vedomím kráľa, od ktorého pochádzajú majetkové donácie. Helbrandovi z Levoče sa podarilo dokonca spojiť s najmajetnejším šľachtickým rodom na Spiši s lomnickými pánmi. Komesovi Jakulovi z Gelnice sa podarilo založiť zemiansky rod z Jakloviec, ktorého je on najstarším známym predkom. To isté sa pravdepodobne podarilo aj 338 Suppl I. s , č. XXXV. 339 ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 275, č. * Suppl II. s , č. XIII. 341 RDSl I. s. 253, č CHALUPECKÝ, I.: Poprad v dejinách Spiša In: Z minulosti Spiša XIV, 2006, s

59 Goblinovi z Levoče. O dvoch menovcoch - Henchovi z Kežmarku a Henchovi z Levoče - strácame správy už v priebehu 13. storočia. Teda nie každý mešťan sa dokázal presadiť medzi uhorskú šľachtu. Goblinovi a Helbrandovi sa to podarilo najmä vďaka ich vysokej funkcii obaja zastávali úrad grófa spišských Sasov. Na druhej strane sú mestá tzv. druhej kategórie. Mestá mali síce právne výsady, ale ani tie nedokázali naštartovať ekonomický rozvoj. Na rozdiel od občanov miest z prvej skupiny prichádzajú majetkové donácie zo strany miestnych pozemkových vlastníkov. Spomenuli sme dva prípady. V prvom daroval zem Helbrandovi zo Spišskej Soboty kláštor v Spišskom Štiavniku. Postupne, v priebehu tridsiatich rokov sa zaradila jeho rodina medzi nižšiu šľachtu, ešte stále s presahom na meštianstvo (syn Menhard sa ešte v roku 1299 spomína ako zo Spišskej Soboty). V druhom prípade dostali rozsiahle územie ako škultéti predstavitelia dvoch spišských mestečiek. Jeden z nich však odstúpil po niekoľkých rokoch. Druhý však zotrval. Jeho prienik či prienik jeho potomkov medzi šľachtu však nie je známy. 59

60 Najnižšia šľachta Spiša Najnižšie vrstvy šľachty sú v podstate najpočetnejšie. Problémom pri ich výskume v 13. storočí je nedostatok kompletnejších správ o jednotlivých rodinách. Ak by sme chceli rekonštruovať rodinné súvislosti podrobnejšie, potrebovali by sme vykonať hlbší výskum, presahujúci hranicu roku Aj napriek tomuto nedostatku sa nám podarilo určiť a zostaviť niekoľko pomerne zaujímavých rodokmeňov. Čo sa týka vývoja, sme svedkami drobných donácií či povyšovaní o spoločenský stupienok (hlavne) za vojenské zásluhy. Okrem jednotlivcov rovnoprávnych s vyššími vrstvami, ale majetkovo o niečo slabších, zaraďujeme do najnižšej vrstvy šľachty aj kráľovských servientov, jobagiónov, synov jobagiónov a spišských kopijníkov, teda tých, ktorí požívali rôzne kolektívne výsady. 343 Je potrebné si všimnúť aj geografické pôsobenie najnižších vrstiev šľachty. Väčšina drobných vlastníkov sa nachádzala v Hornádskej kotline. Pripisujeme to dvom príčinám. Táto časť Spiša bola kontinuitne osídlená hustejšie ako ostatné Popradská kotlina a dolina Hnilca. Niektoré drobné privilegované rodiny nadväzujú na toto osídlenie. Druhým faktorom sú donácie pre ľudí povinných vojenskou službou Spišskému hradu, z ktorých sa časť zaradila medzi šľachtu. Tieto donácie mali charakter niekoľkých popluží. Samozrejme, aj Popradská kotlina bola kontinuitne osídlená. Osídlenie však nebolo kvantitatívne porovnateľné s Hornádskou kotlinou, ktorej staršie osídlenie bolo vzdialené od samotného Hornádu aj 12 km. V prípade severného Spiša sa staršie osídlenie koncentrovalo do bezprostrednej blízkosti rieky Poprad, a preto tam bolo možné udeľovať také rozsiahle, sčasti zalesnené komplexy. Aj najnižšia šľachta mala svoje zastúpenie v cirkevných inštitúciách medzi kanonikmi. Tí boli niekedy príčinou povýšenia rodu do vyššej spoločenskej vrstvy. Pravda, iba po právnej stránke málokedy sa tak dialo aj majetkovo. Známou rodinou, ktorá mala osobnú nadväznosť na Spišskú kapitulu, bola rodina komesa Abu. Ten dostal od kráľa Štefana V. zem pri Bystranoch (1 poplužie) do dedičnej držby ako náhradu za jeho zem v župe Zala menom Ebulgen, ktorú mu vypálili 343 MARSINA, R.: Štruktúra šľachty na Slovensku v 9. až 13. storočí. In: ŠTULRAJTEROVÁ, K. (ed.): Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť 1999, s

61 neverní baróni. Listina sa nezachovala, rovnako ako aj potvrdenie Ladislava IV. Dozvedáme sa o nich z listiny kráľovnej Alžbety z roku Dôvodom na Alžbetino potvrdenie sa stali vojenské zásluhy samotného Abu na Spiši. Zúčastnil sa na dobýjaní hradu od odbojného župana Rolanda v roku Pri tejto vojenskej akcii bol on sám zranený a jeho syn zajatý. Následne ho musel vykúpiť za 25 hrivien striebra. V tejto konfirmácii sa spomína, že potvrdenie sa deje na prosby Abovho brata Jána, kanonika - kustóda Spišskej kapituly. Ten však na Spiši v tejto funkcii pôsobil pravdepodobne už v roku Zem ležala pri dedine Elenbach Veľbachy Bystrany a Klčovskom potoku (Cheunuk). 346 V roku 1282 došlo k potvrdeniu Alžbetinej listiny jej synom Ladislavom IV. 347 Zároveň však Aba so svojím bratom Jánom, kanonikom kustódom, predali tú zem Spišskej kapitule za 20 hrivien striebra. O Abovi a jeho rodine strácame správy na niekoľko rokov. Znovu sa s ním stretávame až v roku 1300 v súvislosti s jeho násilnou smrťou. 348 Komesa Abu zabil istý Ladislav, syn Pouku. Spišský župan Bald potvrdil dohodu medzi synmi komesa Abu a príbuznými Ladislava, ktorý bol toho času v žalári. Kňaz Mikuláš, Peteuch a Štefan, synovia zabitého, nebudú požadovať Ladislavovu smrť, ale jeho príbuzní musia prepustiť Abovým synom zem Jazurmugy, ležiacu pri Bijacovciach. 349 Zároveň je to posledná správa o Abovom rode v 13. storočí. Pre úplnosť treba dodať, že spomínanú 344 litteras domini et karissimi consortis nostri Stephani regis et domini Ladislai regis filii nostri nobis exhibuit continentes de possessione sua Ebulgen nomine in comitatu de Zala existente per infideles barones destructa pro fidelitate corone regie observata exulavit, in recompensationem servitiorum et dampnorumparticulam unius aratri dedimus, donavimus et contulimus, RA II/2-3. s , s POLLA, B.: Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany), Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1962 (ďalej POLLA, B.: Zalužany), s , č. 2. V úrade kanonika-kustóda pôsobil Ján ešte v roku 1301 RDSl I. s , č ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, s RA II/2-3. s , č RÁBIK, V.: Bald, príloha č. 3, s V záhlaví tejto listiny editor uvádza, že Mikuláš, syn Abu bol kanonikom, hoci, ako vyplýva zo znenia listiny, bol iba kňazom. Kanonikom bol jeho strýko Ján, ktorý sa menovite v tejto listine nespomína, čo mohlo pôsobiť zmätočne. Zároveň je potrebné na tomto mieste opraviť ďalšiu chybu, vyskytujúcu sa v štúdii predchádzajúcej citovanej edície. Komes Aba je považovaný za Baldovho servienta, s čím v podstate súhlasíme. Za ďalšieho Baldovho servienta je považovaný aj istý Arnold, brat kanonika Jána (!), ktorému udelila kráľovná Alžbeta zem v Bystranoch za zásluhy v potlačovaní Rolandovho povstania. Nevieme, na základe čoho došlo k premenovaniu Abu na Arnolda (v edícii listiny citovanej aj v štúdii o Baldovi je uvádzaný Aba RA II/2-3. s , č. 3137), v kontexte predchádzajúcich statí je zjavné, že Baldov servient Arnold, uvádzaný v štúdii V. Rábika je totožný s Abom a Arnold, brat kanonika Jána nie je spomínaný v žiadnom písomnom prameni z 13. storočia. 349 lokalizoval ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, mapa s

62 zem nedokázali ubrániť pred pôvodnými vlastníkmi v zmenených politických podmienkach, ktoré nastali po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. 350? Ruthen (Rus) 351 Aba Ján Mikuláš kanonik-kustód Mikuláš Peteuch Štefan Mikuláš kňaz Gahala Mikuláš Zdislav Mikuš Marek Markuš Betlehem Andrea O ďalšej rodine, ktorej člen bol aj kanonikom Spišskej kapituly sa dozvedáme len z listiny, ktorou Spišská kapitula potvrdila predaj istej zeme. Bratia kanonik Mikuláš, Zdislav, Mikuš, komes Marek, Markuš a ich sestry Betlehem a Andrea, deti Gahalu, predali v roku 1273 Mikulášovi, synovi Ruthena (Rusa) 352 poplužie pri Hôrke za 17 hrivien striebra. 353 V roku 1298 došlo k potvrdeniu listiny z roku Dal si ju potvrdiť Mikulášov syn Mikuláš (Myculaus - Nikolaj). Spomenutý je aj Mikulášov dedo, ktorý má prídomok de Zeek územie pri Hôrke. Tieto dve listiny sú aj jedinými zmienkami o rodinách v 13. storočí. Neskôr sa na predanom území spomína dedina Svätý Ondrej, dnes súčasť obce Hôrka. 355 Servienti Kategória servientov, je na Spiši najmenej početná. V písomných prameňoch z 13. storočia poznáme iba niekoľko servientov z toho iba dvoch kráľovských. Ako privilegované osoby patrili servienti priamo pod právomoc kráľa. Ich jedinou povinnosťou bola obrana krajiny na vlastné trovy RÁBIK, V.: Bald, s FEKETE-NAGY, A.: A Szepesség, s Nielen meno jeho otca Ruthen, ale aj zápis jeho mena vo forme Myculay (Nikolaj) môže naznačovať jeho východoeurópsky pôvod. Možná je analógia s otcom istého Štefana, ktorý je v jednej listine z roku 1279 menovaný ako Olos Vlach (CDP VI. s. 250, č. 179), neskôr už ako Robert. Na základe týchto skutočností je uňho predpokladaný západoeurópsky (valónsky) pôvod. MAREK, M.: Cudzie etniká, s CDP VIII. s , č Lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s , č. *713 B, mapa s. 195, č CDP VIII. s. 378, č Lokalizoval ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, s Dejiny Slovenska I., s

63 Dňa 30. septembra 1263 kráľ Belo IV. daroval svojmu servientovi časť prázdnej zeme pri Slovenskom potoku pri Strážkach. 357 Do majetku ho voviedol zvolenský a spišský župan Detrik. Privilégium Bela IV. konfirmoval v roku 1294 kráľ Ondrej III. 358 V listine Ondreja II. je aj potvrdenie výmeny. Leonard, tentoraz zvaný auceps vtáčnik, vymenil časť zeme a časť lesa za jedno poplužie a polovicu mlyna s Kokošom, synom Rikolfa z Lomnice. Kokoš to poplužie vyčlenil z dediny Erdeufalva, dnes Stará Lesná. 359 Ďalší kráľov servient si kúpil zem v katastri Hôrky v roku Bol ním kráľovský hosť Pirin. 360 Kúpil ju od bratov spišského podžupana Henricha, Ivana a Jána. Kráľ mu kúpu potvrdil pod podmienkou, že bude slúžiť vo vojsku tak, ako predchádzajúci vlastníci a ako ostatní susediaci servienti. Na tejto pôde vyrástla dedina Prímovce. 361 V roku 1280 sa stretávame s jeho synmi Havranom (Corvinus) a Rodom, ktorí už boli kopijníkmi. 362 Ako Pirinov sused je vymenovaný aj Tiburcius, ktorý si tiež zasluhuje priestor v tejto práci. Rovnako ako Pirina, aj Tiburcia možno pokladať za servienta. V roku 1264 udelil kráľ Belo IV. les medzi potokmi Teplica a Donk Tiburciovi a Jordanovi, synovi Boča. 363 Najprv ju udelil len Tiburciovi, ale pri obchádzaní majetku protirečil Jordan. Jeho námietka bola iste oprávnená, pretože tú zem vlastnil aj jeho otec, ako sa to dozvedáme z metácie spišskoštiavnického opátstva z roku V roku 1274 sa obaja spomínajú už ako synovia jobagiónov. 365 V roku 1275 sa dozvedáme o incidente, ktorý sa udial medzi rodinami Tiburcia a Jordana. 366 Spor povstal medzi Jordanom, Michalom, Petrom, Mikulášom a Mikolaom, synmi Boča, a Štefanom, synom Benedikta, na jednej strane a bratmi Tiburciom, Demetriom a Dávidom na strane druhej kvôli smrti Štefanovho otca Benedikta. Stránky sa dohodli na súboji, ale deň pred ním sa za pomoci desiatich arbitrov (piati na každej strane) dohodli. Tiburcius prenechá svoju zem pri Hornáde susediacu s majetkami spišskoštiavnického opátstva Štefanovi ako náhradu za smrť jeho 357 Suppl I. s , č. LXXXVI. Lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 280, č. *922, mapa s. 277, č Suppl I. s , č. LXXXVI. 359 ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, s. 29, mapa s CDSl II. s. 202, č Lokalizoval ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, s. 30, mapa s Suppl I. s , č. XXXVIII. 363 CDAC VIII. s , č CDSl II. s , č Metáciu podrobne rozobral JAKUBČIN, P.: Dejiny kláštora, s RA II/2-3. s , č RDSl I. s. 246, č

64 otca. Tiburcius, ak sa chce zdržiavať na Spiši, môže tak len v poľskom konfíniu za dvoma dedinami strážcov alebo v časti Spišského hradu za Levočou. Tiburciov zať Andrej sa už nesmie na Spiš vrátiť. Ak nedodržia trest, hrozí im pokuta 20 hrivien striebra a strata hlavy. Nevieme, kto presne zabil Benedikta, ale na základe predpokladu, že ťažší trest dostal vrah, môžeme povedať, že to bol Andrej, zať Tiburcia. Dôležitá je pre nás informácia, že Tiburcius sa môže zdržiavať za Levočou čo z pohľadu Spišského Štiavnika znamená na východ od Levoče. A práve na začiatku osemdesiatych rokov sa meno Tiburcius objavuje v súvislosti so Zalužanmi. Tým sa potvrdzuje predpoklad F. Žifčáka o betlanovskom pôvode Tiburcia. 367 Prímenie rufus červený, ako vystupuje v prameňoch, by mohlo značiť aj jeho účasť na vražde. K účinkovaniu Tiburcia priamo pod Spišským hradom sa vrátime trochu neskôr. Na Spiši sa stretávame aj s iným druhom servientov než len s kráľovskými. V roku 1270 sa spomínajú istí Blažej a Marcel, servienti kňažnej Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Bela IV. Obaja držali zem pri dedine Leton Letanovce. Oponoval však prepošt Mutimír, ktorý žiadal kráľa Štefana V., aby odvolal donáciu. Na obranu svojich záujmov predložil falošnú listinu Bela IV. z roku 1250, na základe ktorej kráľ donáciu aj odvolal. 368 Ako náhradu dostali ešte v ten istý deň dve poplužia zeme v dedine Pokoj. 369 Donáciu si nechal potvrdiť Blažej v roku 1274 od kráľa Ladislava IV. 370 V roku 1278 kráľ Ladislav IV. udelil zem v Pokoji aj komesovi Polanovi. 371 O Marcelovi vieme, že pred rokom 1285 vlastnil zem aj v Šariši, konkrétne na hornom toku rieky Torysa. Túto zem vymenil s komesom Rikolfom za jeho zem Pokoj v roku 1285, čo dosvedčila Spišská kapitula svojou listinou. 372 Zvláštne je, že kráľ o rok neskôr potvrdil držbu Pokoja pánom z Lomnice. 373 Nevieme, na čí popud tak urobil, ale už v prvej polovici roka 1288 Ladislav IV. odňal zem Pokoj Rikolfovi a jeho synovcovi Andrejovi a prenechal ju Marcelovi, synovi Sasa, pod podmienkou ročnej platby pol hrivny zlata. 374 Na tomto území vznikla aj osada Marcelovce ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín In: ŠTEVÍK, M. (ed.): K stredovekým dejinám Spiša, Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum 2003 (ďalej ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín), s RÁBIK, V.: Spišské falzum, s RA I. s. 71, č (maď. reg.), podľa V. Rábika však regest nie je presný. RÁBIK, V.: Spišské, s. 32, pozn. č RA II/2-3. s. 87, č (maď. reg.). 371 DL ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č RA II/2-3. s , č RA II/2-3. s , č

65 Iný osud postihol Blažeja. Ten v roku 1286 predal časť svojej zeme (20 jutier) 376 Danovi z Pikoviec (de villa Pyuk) za 7 hrivien striebra. 377 Listinu spišskoštiavnického opáta Jána z roku 1286 prepísala Spišská kapitula v roku O potvrdenie žiadal kopijník Dan. S predajom súhlasil aj Marcel so synmi Rikolfom, Andrejom a Ivanom pod podmienkou, že Dan im bude platiť ročne 8 vážok striebra ročne na sviatok sv. Martina. Viac správ v sledovanom období nemáme. Marcel, resp jeho potomkovia, si zem udržali. Už v roku 1317 bola Marcelova kúria - Marcelovce zahrnutá v Spoločenstve spišských Sasov. 379 Jobagióni V priebehu 13. storočia sme v tejto kategórii privilegovaného obyvateľstva svedkami rozličných javov. Podľa renovácie zlatej buly z roku 1231 sú hradní jobagióni povinní zúčastňovať sa spolu so svojím županom vojenských výprav aj za hranice kráľovstva. 380 No v priebehu storočia sme svedkami postupného zániku tejto vrstvy či skupiny. Nepriamym dôkazom postupného zániku tejto vrstvy je aj jej nespomenutie v zlatej bule v roku 1267 medzi výsadným obyvateľstvom. V pomeroch Spiša môžeme jobagiónov či synov jobagiónov porátať na prstoch oboch rúk. Časť z nich bola povýšená do šľachtického stavu v podmienkach Spiša do radov spišských kopijníkov a istá časť splynula s poddanými. Prechod jobagiónov ku kopijníkom bol prirodzený, pretože oba skupiny boli vojenského charakteru. Jobagióni plnili funkciu nižších veliteľských štruktúr vojska. Do radov jobagiónov Spišského hradu bol v roku 1256 zaradený File, syn Fileho. Má konať také služby, aké konajú ostatní jobagióni Spiša. 381 Belo IV. mu 16. marca udelil 3 poplužia zo zeme Sceek lokalizoval ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, s. 30, mapa s M. Števík stotožňuje Marcelovce s Pokojom teda podľa neho ide o dve ekvivalenty názvu jednej dediny. Pozri ŠTEVÍK, M.: Sídelná štruktúra kopijníckych osád, cestná sieť, strážne a zásekové miesta na Spiši v stredoveku. In: Z minulosti Spiša, IX-X, 2001/2002 (ďalej ŠTEVÍK, M.: Sídelná štruktúra), s.53. Toto tvrdenie nie celkom správne. Zem Pokoj bola väčší majetkový komplex. V roku 1270 dostali časť z neho servienti dcéry Bela IV. Kunigundy - Blažej a Marcel. V Marcelovej časti vznikla dedina nazvaná po ňom. Lokalizácia je však správna. 376 lokalizoval ŠMILAUER, Vodopis, s. 193, č. *713 C, mapa s. 195, č Suppl I. s , č. LVIII. 378 Suppl I. s , č. LVIII. 379 RDSl II. s , č Dejiny Slovenska I., s CDSl II. s , č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 192, č. *713 A, mapa s. 191, č

66 Ďalšie osudy Fileho rodiny možno sledovať len v súvislosti s ďalšími rodinami z okolia Spišských (Tomášoviec). Listinu si dal v roku 1314 potvrdiť Fileho syn Kristián. 383 V roku 1279 potvrdila Spišská kapitula darovanie vena Štefanom, synom Roberta a otcom Tiburcia, svojmu zaťovi Hermanovi, synovi Bertrama. 384 Štefan daroval Hermanovi ⅓ svojho dedičstva s lúkami (polovicu tej tretiny ako dar a druhú polku za 3 hrivny striebra). Štefan, syn Roberta, je nám známy už v roku 1275, keď sa zúčastnil jedného sporu ako arbiter. 385 V roku 1280 sa dozvedáme o ďalšej dcére, ktorú mal Štefan. Spišská kapitula dosvedčila koncom roka, že Štefan daroval svojmu zaťovi Radoslavovi, synovi Meča, ⅓ svojho dedičstva (okrem časti Hermana). 386 V tejto listine sa spomína Štefanov otec Robert ako Olos. 387 K zaujímavej situácii došlo v roku 1294, o ktorej sa dozvedáme z listiny Spišskej kapituly, ktorá to všetko dosvedčila. 388 Komes Mikuláš zo Stoján kúpil od Štefanovej rodiny ich dedičnú zem Hnojník za 60 hrivien striebra a zároveň kúpil aj veno Radoslavovej ženy za 20 hrivien striebra. Veno Radoslavovej ženy kúpil Mikuláš od komesa Helbranda. Helbrand získal to veno od Radoslava na výmenu za lesík zvaný Lesnica. 389 O tejto transakcii sa dozvedáme z listiny Spišskej kapituly datovanej do roku Výmena sa uskutočnila za svedectva komesa Jordana, syna Kuncha (zaiste za komesa Helbranda) a Jordana, syna Boča (za Radoslava). Keďže sa ani v listine z roku 1294 a ani z roku 1297 nespomína presná poloha tohto lesa, vzbudilo to niekoľko chybných domnienok. M. Števík lokalizuje tento lesík, ktorý mal získať Radoslav od Helbranda na východ od Lomničky. Neskôr tam vznikla osada Kromlov. 391 Ako je správne poznamenané, majetok bol vo vlastníctve pánov z Hrhova. Avšak komes Helbrand nebol príslušníkom tohto šľachtického rodu, hoci aj bol grófom spišských Sasov. Z toho 383 RDSl I. s. 533, č CDP VI. s , č RDSl I. s. 246, č CDH VII/2. s , č. CCCLXVI. 387 Robertovi na základe jeho pomenovania Olos prisudzuje M. Marek valónsky pôvod, s čím možno súhlasiť. MAREK, M.: Cudzie etniká, s CDP VI. s , č pro quodam nemore liznitza nuncupato, CDP VI. s , č CDP VII. s. 266, č ŠTEVÍK, M.: Najstaršie názvy a písomné doloženie, polohy a vývoj (zaniknutých) osád severovýchodného Spiša v neskorom stredoveku ( ) In: ŠTEVÍK, M. (ed.): K stredovekým dejinám Spiša, Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum 2003, s

67 vyplýva podstatná vec, že ak komes Helbrand vlastnil nejakú Lesnicu, nemohla to byť tá pri Lomničke. Otázka teda znie, ktorá Lesnica bola vymenená. Odpoveď nachádzame v listine Ondreja III. z roku 1293, ktorou kráľ uvádza Smižany medzi slobodné dediny spišských Sasov. 392 V metácii sa uvádza na západnej strane územia Smižian potok Lisnica. Teda práve les pri tomto potoku dostal Radoslav od Helbranda. Na tejto majetkovej transakcii je zaujímave to, že okrem Radoslava sa príslušníci Štefanovej rodiny strácajú. Pravdepodobne klesli v spoločenskom rebríčku, resp. vypadli zo šľachtickej vrstvy. S Radoslavom sa opäť stretávame v roku 1299 v listine Urbana, predstaveného Stolice X spišských kopijníkov. 393 Obsah sa však netýka priamo Radoslava. Pred Urbana predstúpila Radoslavova švagriná, vdova po jeho bratovi Jakubovi. Tou švagrinou bola dcéra Fileho. Takto okľukou sme sa vrátili k Fileho rodine, ktorá teraz už jednoznačne patrí ku kopijníkom, pretože využíva ich samosprávny orgán. Fileho dcéra so svojimi synmi Jánom, Lorandom a Jakubom predala zem s kúriou, ktorá ležala medzi kúriou komesa Fileho a kúriou Jána a Jakuba, svojmu zaťovi Heroldovi za 8 hrivien striebra. S predajom súhlasili aj príbuzní (ako vyplýva z neskorších listín bratia) Gerhard, Kristián a Mikuláš. Listinu prepísal Ján, opát cistercitov zo Spišského Štiavnika v roku Nevieme povedať definitívne, či komes File ešte žil, nakoľko sa v listine spomína jeho kúria. File? Robert (Olos) File Edus Meč Štefan Bertram Gerhard Kristián Mikuláš? Jakub Radoslav? Tiburcius? Herman Ján Lorand Jakub? Herold V predchádzajúcich odsekoch sme sa zaoberali troma navzájom prepojenými rodinami, z ktorých každá mala iný osud. Fileho zaradil Belo IV. do radov jobagiónov. Na konci storočia však už patrila jeho rodina ku kopijníkom. Nevieme, či bol povýšený samotný File alebo niektorý z jeho synov. 392 Suppl I. s , č. LXXXII. 393 CDP VIII. s , č CDP VIII. s. 415, č

68 O rodine Meča vieme málo. Podľa používaných mien predpokladáme jej slova(e)nský pôvod. Na základe výskytu mena Radoslava v prvých decéniách 14. storočia predpokladáme možné vymretie rodu, prípadne jeho pokles do nižších sociálnych vrstiev. Podobne je to aj s rodinou Štefana. O jej mimouhorskom pôvode sme sa už zmienili. A rovnako aj o tom, že u nich tiež predpokladáme splynutie s nižšími neprivilegovanými vrstvami. Synovia jobagiónov Synovia jobagiónov sa v podstate nijako markantne nelíšili od jobagiónov. Na Spiši máme viac zmienok o tejto skupine ako o predchádzajúcej. V priebehu 13. storočia začína naberať označenie jobagión (lat. iobagio) svoj neskorší význam. V niekoľkých donačných listinách sa vyskytuje privilégium, podľa ktorého môžu zemepáni zhromažďovať na nových majetkoch svojich jobagiónov, ktorých potom smú súdiť atp. V roku 1255 sa prvýkrát, v prameňoch týkajúcich sa Spiša, objavuje príslušník tejto spoločenskej vrstvy. Belo IV. prenecháva Micheletovi a synom vdovy po Ďurkovi zem štyroch popluží pri Spišskom Štvrtku. 395 Neskôr tam vznikla dedina nazvaná po Micheletovi - Mečedeľovce. 396 Avšak pod podmienkou, že Michelet a Ďurkovi synovia budú slúžiť vo vojsku ako synovia jobagiónov. S Micheletom a dvoma synmi Ďurka, Mečkom (Mechock) a Petrom, sa stretávame až v roku 1278 v metácii majetkov niekoľkých obyvateľov Malých Tomášoviec, dnešných Arnutoviec. 397 Neskôr sa Micheletova rodina zaradila do počtu kopijníkov a jeho syn sa stal aj predstaveným Malej župy. 398 Ďalších synov jobagiónov nachádzame pri Spišskom Hrušove ešte v roku Magister Aba, určený na revíziu majetkových donácií, ponechal Vitkovi, synovi Prosemera, Hoscemu, synovi Rusa a Dobezovi, synovi Letona, zem dvoch poluží. 399 Táto zem ležala vedľa dediny Fyla a Druha a lúky Vitka. Listinu magistra Abu potvrdil vzápätí aj kráľ Belo IV CDSl II. s. 342, č ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 195, č. * 715 B. 397 tendit versus aquilonem ad metas Mychleth, abinde descendit ad quoddam pratum, quod est Mechok et Petri filii Gurk, CDP VI. s , s RDSl II. s , č CDSl II. s , č CDSl II. s. 356, č

69 V roku 1277 túto listinu potvrdil aj Ladislav IV. 401 Žiadali ho o to synovia Vitka, Hosceho a Dobeza Fethmar, Zwethimer a Verner. Po roku 1277 už nemáme ani o jednom žiadnej správy. Pravdepodobne to znamená, že z najnižšej spoločenskej vrstvy zostúpili medzi neprivilegované obyvateľstvo. Prosemer Rus Leton Vitko Hosce Dobez Fethmar Zwethimer Verner Ďalšou rodinou, ktorá požívala právne postavenie synov jobagiónov, je rodina Dedača z Nemešian. O nej sa dozvedáme tiež v roku Belo IV. ponecháva Čakanovi a Vitkovi, synom Dedača, 4 polužia zeme pri Nemešanoch. 402 Majú požívať slobody synov jobagiónov. O niekoľko rokov dochádza k rozdeleniu tohto majetku. V roku 1262 to potvrdil svojou listinou spišský župan Michal. 403 Časť zeme získali synovia Vitka Danus, Štefan a Peter. Druhá časť pripadla Čakanovi a jeho žene Berte. Neskôr sa táto časť dostala do vlastníctva už spomínaného Tyburcia červeného. 404 V roku 1282 udelil kráľ Ladislav IV. Spišskej kapitule na jej žiadosť zem toho Tiburcia za spásu svojej duše. 405 V súvislosti s touto donáciou je zaujímavá skutočnosť, že neskôr kráľ Tiburcia vyňal spod poslušnosti hradu a podriadil ho Spišskej kapitule. To potvrdzuje skutočnosť, že Tiburcius nebol v žiadnom prípade vyňatý spod právomoci spišského župana pred rokom listinu Ladislava IV. od kráľa Ondreja III. už 29. XI Neskôr si Spišská kapitula nechala potvrdiť Podrobnejšie sa o rodinných vzťahoch vlastníkov Čakanovej zeme dozvedáme v roku 1297, keď Spišská kapitula dosvedčila predaj ¾ zeme Čakan. 408 Predával Mikuláš, syn Tybu a nevlastný syn Čakana. 409 Za 9 hrivien striebra čiastku zeme kúpili Peter a Mikuláš, synovia Danusa, syna Vitka. 401 RA II/2-3. s. 195, č CDSl II. s. 347, č POLLA, B.: Zalužany, s , č. 2. Číta nesprávne Wetk ako Welk Vlk. Pozri ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín, s ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín, s RA II/2-3. s , č Neskôr kráľ vydal aj slávnostné privilégium RA II/2-3. s , č ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych, s. 47. Tiburcius však nepatril k jobagiónom, ale k synom jobagiónov. 407 RA II/4. s , č POLLA, B.: Zalužany, s. 178, č ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín, s

70 Už o dva roky neskôr, v roku 1299, dochádza k ďalšej majetkovej transakcii v Čakanoch. Peter a Mikuláš, synovia Danusa, darovali ich zaťovi Ladislavovi a jeho bratom Fulkovi a Lambertovi časť zeme pri ich kúrii a časť lúky na postavenie kúrie. 410 Stalo sa tak prostredníctvom svedkov. V metácii sa navyše spomínajú aj Michal a Imrich, synovia Štefana. Kľúčovou listinou pre rod vychádzajúci od Dedača je listina z roku 1300, ktorú vydal Ondrej III. Kráľ za zásluhy magistra Hypolita, kanonika lektora Spišskej kapituly, a jeho bratov Lamberta, Folkusa a Ladislava, synov Marcela, a jeho príbuzných Petra a Mikuláša, synov Danusa, a Michala a Imricha, synov Štefana, vyníma z radov synov jobagiónov a zaraďuje ich ku kopijníkom. 411 Na základe tejto listiny možno spolu s F. Žifčákom konštatovať, že až od roku 1300 možno členov rodu pokladať za príslušníkov kopijníckej šľachty. 412? Dedač Demetrius Dávid Tiburcius 2. Berta 1. Čakan Vitko Mikuláš Danus Štefan Peter Peter Mikuláš Michal Imrich Marcel Zader mgr. Hypolit Folkus Lambert Ladislav Margareta kanonik - lektor Toto povýšenie v spoločenskom rebríčku je zároveň aj poslednou správou o rodine v 13. storočí. Ako najväčší otáznik tejto témy vnímame problém konkrétneho rodinného vzťahu k Hypolitovi a jeho rodine, vrátane jeho pôvodu, v nadväznosti na jeho zásluhy, ktoré viedli k povýšeniu Dedačových pravnukov do radov kopijníkov. Problematickým sa javí vzťah Ladislava voči Danusovým synom. Belo Polla ho pokladá za ich švagra. 413 Avšak v roku 1302 sa ako manželka Ladislava, brata kanonika Hypolita, spomína Margaréta, dcéra akéhosi Zadera. 414 Toto meno sa však nevyskytuje v menoslove potomkov Dedača. Ďalšie osudy rodiny je možné sledovať vo väčšej miere v nasledujúcom období, to už však presahuje záber tejto práce. 410 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č Suppl I. s , č. CV. 412 ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín, s POLLA, B.: Zalužany, s RDSl I. s , č

71 Napriek akýmkoľvek pochybnostiam môžeme povedať, že kopijnícka šľachta bola na vyššom spoločenskom stupni ako synovia jobagiónov. Túto rodinu môže zároveň postaviť do protikladu voči synom jobagionov od Spišského Hrušova, ktorí v priebehu 13. storočia klesli na spoločenskom rebríčku. Na Spiši poznáme v 13. storočí aj niekoľko jednotlivcov z radov synov jobagiónov, ktorí sa spomínajú len raz či dvakrát. Jedným z nich je aj istý Andrej, od ktorého získali v roku 1262 jeho príbuzní Eliáš, Ronald, Michal, Gregor a Svap zem Zlatník pri Spišských Vlachoch. 415 S týmto Andrejom sa neskôr pravdepodobne už v písomných prameňoch nestretávame. V slobodách synov jobagiónov dostal v roku 1279 zem aj istý Filip, zať Zoloka, pri Spišskom Hrušove. 416 Vzápätí bol však povýšený do stavu kopijníkov, preto sa mu venujeme podrobnejšie v im venovanej podkapitole. Zaujímavým prípadom je aj magister Pirin. Kráľ mu v roku 1293 udelil dve poplužia v Žehre. 417 Zaslúžil si ich počas ťaženia proti štajerskému a rakúskemu vojvodovi Albertovi, keď bol ranený. Zem má držať ako držia synovia jobagiónov a zároveň ako šľachtici kráľovstva. Pravdepodobne to znamenalo, že bol naďalej povinný vojenskou službou hradu, ale požíval šľachtické výsady. V kategórii obyvateľstva privilegovaného nejakým kolektívnym privilégiom nastáva v 13. storočí najväčší pohyb. Už sme povedali, že časť príslušníkov tejto vrstvy prešla ku kopijníkom, teda bola povýšená. Časť však stratila svoj spoločenský status. Spišskí kopijníci Táto skupina výsadného obyvateľstva vyvoláva nielen v spišskej historiografii najviac otázok. V prameňoch vystupujú ako nobiles de Scepus. Najväčším problémom, ktorý sa s kopijníkmi spája, je otázka ich pôvodu a pôvodnej funkcie. 418 Vyriešiť to však nie je našou úlohou. Zameriame sa len na ich majetkové a právne záležitosti v priebehu 13. storočia. 415 Suppl I. s , č. XXV, ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 204, č. *727 B, mapa s. 197, č RDSl I. s. 489, č Lokalizoval ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 204, č. *727 A, mapa s. 197, č Riešenie tohoto problému v poslednej dobe akosi ide na úkor výskumu vzniku a vývoja najstaršej spišskej šľachty vo všeobecnosti. ŠTEVÍK, M.: Sídelná štruktúra, ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín, SOJÁK, M.: Kopijnícke osady z pohľadu archeológie In: Z minulosti Spiša XI, 2003, s. 5-20, HUNKA, J.: Nálezy mincí na území kopijníckych osád In: Z minulosti Spiša XI, 2003, s , ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, HOMZA, M.: Ku genéze. 71

72 Prvýkrát sa dozvedáme o spišských kopijníkoch v súvislosti s kolektívnym privilégiom, ktoré dostali 7. VI od uhorského kráľa Bela IV. 419 Týmto dátumom však kopijníci nevznikli, ale boli im udelené ich staré privilégiá, ktoré vlastnili už predtým. Boli oslobodení od platenia poplatkov, okrem tých, ktoré platili iní šľachtici. Takisto boli oslobodení od platenia mýta na Spiši. Boli vyňatí aj z právomoci župana, okrem desiatkových a finančných sporov a aj pri krádežiach ich mal súdiť spišský župan. Spomedzi seba si mali zvoliť človeka, ktorý by súdil menšie delikty. Dôležité je spomenúť, že ak bol kopijník odsúdený za nejaký prečin, mal platiť pokutu ako zvyknú šľachtici na okolí. Z týchto skutočností teda vyplýva, že už od vydania ich prvého písomného privilégia boli právne na rovnakej úrovni ako ostatní šľachtici. Pri dedení platila pre nich výsada, že po vymretí po meči prešiel majetok na toho, kto si vzal za ženu vdovu či dcéru mŕtveho kopijníka. 420 K ich povinnostiam patrilo postaviť do vojska určitý počet ozbrojených mužov kopijníkov (odtiaľ názov kopijníci pre celé spoločenstvo). Každí štyria, ktorí majú 8 popluží, sú povinní postaviť jedného. Na konci 14. storočia stavali desiatich. Odtiaľ pravdepodobne vznikol názov Stolica desiatich spišských kopijníkov (Sedes decem lanceatorum). 421 Zvyčajný spôsob, ktorým rozlišujeme kopijníkov od normálnych šľachticov, je ich zvyčajné titulovanie v písomných prameňoch ako nobiles de Scepus. Okrem jedného prípadu z roku 1274, keď boli takto titulovaní bratia Rikolf a Polan, 422 je tento spôsob určenia spoľahlivý. Ak neberieme do úvahy tento spomenutý prípad, prvýkrát je termín nobiles de Scepus použitý v listine župana Rolanda zo 16. apríla Roland vyplnil poverenie kráľa Ladislava IV. a daroval Dominikovi, jeho bratovi Tomášovi a Dominikovým synom Kazimírovi a Ladislavovi zem dvoch popluží pri Spišskom Podhradí CDSl II. s. 88-9, č ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín, s CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy, s CDP VIII. s , č RA II/2-3. s. 124, č Na tomto mieste chceme upozorniť na omyl M. Homzu v súvislosti s lokalizáciou tohoto majetku. Ako uvádza vo svojom článku, zaoberajúcom sa genézou spišských kopijníkov (HOMZA, M.: Ku genéze, s. 27), je lokalizácia týchto dvoch popluží problematická. K tomuto konštatovaniu ho priviedla edícia Rolanovej listiny u Wagnera, s. 107 a CDH V/2. s. 176 (prebraté z WAGNER, C.: WAGNER, Carolus (ed.): Analecta Scepusii sacri et profani I., Viennae 1774, s. 107). Ako však vyplýva z oboch edícií, nie je tam publikovaná listina v plnom znení. Na mieste, kde obyčajne v listinách nasledujú metácie, je znamenie neúplného textu ( ). Vzápätí rozvíja dve možnosti ich polohy. Prvá je, že tento majetok leží 72

73 Rolandovu listinu na prosby Kazimíra potvrdil kráľ Ladislav IV. v roku Podstatnou informáciou v tomto prípade je, že pred touto donáciou držali Dominik s bratom a svojimi synmi túto zem ako ľudia pána kráľa. Teraz však majú zem vlastniť ako kopijníci. Teda táto donácia nebola ani tak novou akvizíciou rodiny ako skôr povýšením o hierarchický stupienok v rámci šľachty.? Benedikt Zalauk Dominik Tomáš Filip? Kazimír Ladislav S ďalšími kopijníkmi sa stretávame koncom roka Ešte predtým však udelil Ladislav IV. zem Sedliská Filipovi, synovi Benedikta. 426 Následne získala Spiš do držby kráľovná Alžbeta, ktorá začala majetkovú revíziu. Poverenie uskutočniť ju dostal Dominik, taverník kráľovnej. Ten udelil spomínanú zem Filipovi, zaťovi Zalauka, lúčištníkovi zo Sasváru. 427 Zem Filipovho svokra susedila s Filipovou. Zaujímavosťou je, že Dominik udelil Filipovi zem s právami, aké požívajú synovia jobagiónov. 13. decembra 1279 udelila kráľovná Alžbeta jedno poplužie v Hrušove, zem Sedliská spomínanému Filipovi. Nedostáva však privilégiá synov jobagiónov, ale výsady, aké požívajú kopijníci. 428 Pravdepodobne ide o ďalšie povýšenie, ako v prípade Dominika a spol. Pri návšteve ostrihomského arcibiskupa Vladimíra na Spiši v roku 1280 predstúpili pred neho kopijníci z Levkoviec a žiadali ho o povolenie postaviť si kostol vo vlastnej dedine, pretože do kostola sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku to mali ďaleko. Arcibiskup im vyhovel pod podmienkou, že kostol bude filiálkou kostola sv. Ladislava. Na jeho sviatok majú títo kopijníci konať procesiu z Levkoviec do farského kostola a pri Spišskom Štiavniku a druhá, že majetok leží v okolí Spišského hradu. Nevyslovuje sa však konkrétne, ku ktorej možnosti sa pripája. Nasleduje ešte krátke konštatovanie, že, parafrázovane povedané, Kazimír a spol. nemohli čakať, že po potlačení Rolandovho povstania im zem zostane (pripomíname, že župan Roland konal na príkaz kráľa niekoľko mesiacov pred svojou vzburou). Musíme však konštatovať, že M. Homzovi, akiste náhodou, unikla pozornosti listina kráľa Ladislava IV. z 21. V publikovaná v RA II/2-3. s , č Kráľ prepísal a potvrdil listinu (úplnú), vtedy už bývalého župana Rolanda na prosby Kazimíra a spol. ohľadom dvoch popluží. I. Borsa publikuje Rolandovu listinu celú (vrátane metácie vynechanej Wagnerom a po ňom aj Fejérom). Údolie Katuň a zem Trsťany, spomínané v metácii, sú bezpečným určením polohy zeme Dominika (neskôr nazvanej po synovi Kazimírovi - Kazimírovce) a potvrdzujú lokalizáciu M. Števíka (ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy, mapa s. 32-3), urobenú na základe metácie z roku 1299 (CDAC XII. s , č. 510). 425 libertatem nobilium ac exercituantes de Scepus, RA II/2-3. s , č RA II/2-3. s. 421, č RDSl I. s , č CDH V/2. s

74 doniesť tam kahanec s troma librami oleja. 429 Predstúpivšími kopijníkmi boli komes Mikuláš, syn Henricha s bratmi, Curvinus (Havran) a Rod, synovia Prima, Tobiáš, syn Mika, Rufus a Andrej, synovia Betlema, a synovia Scentesa, Juraja, Šalamúna, Mikuláša a Theesa. V súvislosti s touto listinou je hodné pripomenúť, že spomínaný Prim je servient z roku Ešte v tom istom roku sa už ako kopijníci spomínajú Mikuláš a Marek, synovia Mateja. Kráľovná Alžbeta na ich prosby konfirmuje donáciu kráľoviča Kolomana z roku Preto sa vrátime trištvrte storočia späť. V roku 1217 vymieňa Ondrej II. Tomášovi, synovi Boča, jeho zem na Spiši, kde založil dve dediny, za zem Lengend v Novohrade. 431 Mená týchto dvoch dedín sa v listine výslovne nespomínajú. Aj napriek tomu vieme, o aké dediny ide Veľké a Malé Tomášovce (dnešné Spišské Tomášovvce a Arnutovce). 432 Výmenu potvrdil aj Belo IV. v roku V roku 1229 udelil vojvoda Koloman, syn Ondreja II a brat Bela IV., 4 poplužia, vyňaté z dediny (Spišské) Tomášovce, Donovi a Matejovi, synom Rugasa. 434 V závere listiny je doložka, že sa tak stalo so súhlasom všetkých našich jobagiónov. Neskôr boli obom bratom upierané vlastnícke práva zo strany dedinčanov z Tomášoviec, ktoré boli vyriešené v roku Rugas Don Matej Mikuláš Marek Henrich Miko Matej Ivanka Keď v roku 1280 žiadali Matejovi synovia potvrdiť svoju držbu v Tomášovciach, predložili aj privilégium od Bela IV. 436 Až v roku 1280 sa spomínajú 429 Suppl I. s , č. XXXVIII. 430 Suppl II. s , č. XI. 431 CDSl I. s. 168, č VARSIK, B.: Osídlenie Košickej kotliny III, Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1977, s , FEKETE- NAGY, A.: A Szepesség, s CDP VIII. s. 84, č CDSl I. s. 256, č CDH VI/2. s , ŠMILAUER, V.: Vodopis, s. 194, č. * 715 A. 436 Konfirmácia Bela IV. sa nezachovala. Zmienka o ňom je v listine kráľovnej Alžbety z roku 1280, terra quam rex bela Nicolao et Marco pro servitibus contulerat sicut in eorundem regum privilegium vidimus contineri, Suppl II. s , č. XI. 74

75 príslušníci rodiny ako kopijníci. Spočiatku teda neboli príslušníkmi kopijníckej šľachty, do radov ktorej boli potom akiste povýšení, ako sa to už niekoľkokrát stalo. V roku 1294 Spišská kapitula vydala listinu, ktorou dosvedčila predaj zeme rodiny komesa Štefana komesovi Helbrandovi zo Stoján. 437 Dôvod, prečo nás zaujíma táto listina, nájdeme v menoslove susedov súhlasiacich s predajom. Vystupujú tu Henrich a Miko, synovia komesa Mikuláša, a Matej a Ivanka, synovia komesa Mareka. Zároveň je to posledná správa, týkajúca sa potomkov Rugasa v 13. storočí. Ďalšou kopijníckou rodinou v okolí Spišského hradu je rodina z Petroviec; meno dostali po najstaršom známom predkovi Petrovi zo Žehry. Prvýkrát v prameňoch sa s nimi stretávame v roku Spišský prepošt Jakub potvrdil svojou listinou, vydanou 18. novembra, dohodu medzi komesom Rikolfom z Lomnice a bratmi Michalom a Andrejom, synmi spomínaného Petra. 438 Okolnosťami držby zeme pri Žehre komesom Rikolfom sme sa už zaoberali v časti venujúcej sa pánom z Lomnice. Pre úplnosť však stručne zhrnieme udalosti. V roku 1272 daroval Ladislav IV. zem v Žehre komesovi Rikolfovi. V roku 1284 sa už dozvedáme o riešení sporu tak, že po zaplatení náhrady komesovi Rikolfovi pripadne predmetná zem Michalovi a Andrejovi, pretože táto zem patrila už ich otcom. Stalo sa tak v roku Otázke záujmu Rikolfa o túto zem možno dá odpoveď meno predmetnej zeme. Azda je nutné spomenúť arbitrov v spore zastupujúcich Petrových synov. Za stranu Michala a Andreja vystupovali Mikuláš, syn Henricha, župan Stolice X spišských kopijníkov, komes Peter, brat Mikuláša, komes Adam, syn Močka, komes Ivan zo Studenca a komes Aba. 439 Mikuláš, syn Henrich je prvým doloženým predstaveným Stolice desiatich spišských kopijníkov. O jeho pôvode sa viac dozvedáme z listiny ostrihomského arcibiskupa Vladimíra z roku 1280, ktorou uhorský prímas dovolil kopijníkom z Levkoviec postaviť si vlastný kostol. 440 O ďalších, okrem Petra, ktorý je bratom Mikuláša, nevieme zatiaľ nič bližšie. Ďalšie správy v súvislosti s Andrejom a Michalom máme znovu v súvislosti so spormi. Prvý bol ukončený dohodou, ktorú dosvedčila Spišská kapitula 3. októbra 437 CDP VI. s , č CDH VII/5. s , č. CCXC. 439 ex parte vero Michaelis, et Andree fratris ipsius, alii quinque: videlicet Nicolaus, filius Henrici, Comes Nobilium, Comes Petrus frater ipsius, Comes Adamus, filius Mochkonis, Comes Ivanus, de Kaldbach, et Comes Abba, arbitri exstiterunt. CDH VII/5. s Suppl I. s , č. XXXVIII. 75

76 Týkal sa hraníc medzi nimi a obyvateľmi Hodkoviec, ktorých zastupoval ich richtár Vaurych a prísažní Mukach a Zgehnya. Tie boli akceptované oboma stranami, ako sú opísané v listine. Druhý spor bol ukončený o deň neskôr, 4. októbra Zmierenie bolo tiež potvrdené listinou Spišskej Kapituly. 442 Tentoraz však išlo o spor ohľadom hranice s Vojtom, Mikem a Pavlom, synmi Badu, a ich príbuznými Sebrechom a Benchom, synmi Segru. Hranicu medzi sebou ustanovili na rieke Žehrici. Na východe majú byť majetky synov Petra a na západe synov Badu. O rok neskôr sa spomína v metácii majetku magistra Pirina, ktorú opísala Spišská kapitula, už iba Michal, syn Petra. 443 Potom sa spomína znova, niekedy po roku 1294, tentoraz však so spoluvlastníkom menom Vavrinec, ktorý bol Michalovým zaťom. 444 Peter Andrej Michal? Vavrinec V roku 1298 predstúpili pred biskupa Jakuba spomínaní magister Pavol a jeho brat Mikuláš, synovia Leuka, kopijníci, a žiadali od neho, aby im povolil postaviť kostol sv. Filipa a Jakuba na ich majetku. 445 prepoštovi ½ hrivny striebra ročne. Ako katedratikum sa má platiť spišskému Na záver tejto state o kopijníkoch spomenieme ešte jeden prípad povýšenia do ich stavu. Ide o známe vyňatie niekoľkých obyvateľov Malých Tomášoviec spod zvyklostí Slovákov. Kráľ Ladislav IV. im udelil slobody kopijníkov. Stalo sa tak v roku Arnold, syn Arnolda, Jaan, Andrej, Arnold a Pavol, syn Petra, boli povýšení medzi kopijníkov za služby ich druha Jána (Jaan) pri obliehaní Rábu. Pri celkovom pohľade možno spozorovať, že podľa terminológie sa so spišskými kopijníkmi stretávame až v polovici sedemdesiatych rokov. V priebehu 13. storočia sme svedkami viacerých povýšení do kopijníckej šľachty, najmä spomedzi 441 ŠVECOVÁ, A.: Činnosť HM SpK. s , č CDH VII/5. s , č. CCCXXV. 443 terra Michaelis, filii Petri, Suppl I. s terra Michaelis, filii Petri et Laurencii generi eiusdem, Suppl I. s SASK, Scr. VII, Fasc. 1, Nr CDP VI. s , č

77 jobagiónov či synov jobagiónov čo viedlo niektorých bádateľov k mylnému stotožneniu kopijníkov so služobníkmi hradu. 77

78 Auridátori Na Spiši sa v priebehu 13. storočia stretávame so zvláštnou kategóriou obyvateľstva. Poznáme ich aj v 14. storočí. 447 Prvýkrát sa s auridátormi stretávame v roku 1258, keď Belo IV. udal bratom Gobulovi a Termanovi voľnú zem Trsťany. Povinnosťou im bolo platiť ¼ hrivny zlata ročne ako terágium. 448 Spomínaný Gobul bol levočským mešťanom a neskôr aj grófom spišských Sasov. Ďalší auridátori sa objavujú o niekoľko kilometrov na východ. Belo IV. ponechal v roku 1262 zem Zlatník príbuzným istého Andreja. 449 Za zem majú platiť uncu zlata ročne. Pomenovanie zeme môže naznačovať povchovú ťažbu zlata alebo povinnosť ich predchádzajúceho majiteľa. S podobným prípadom sa stretávame o rok neskôr. Belo IV. dáva zem zomrelého Štefana grófovi spišských Sasov Gobulovi za poplatok uncu zlata ročne. 450 Tomu istému Gobulovi, ktorému už v roku 1258 dal s takými istými povinnosťami zem Trsťany. Pre nás je však dôležitejšie, že zomrelý Štefan mal prímenie aurifaber zlatník a aj on musel zo zeme odvádzať uncu zlata ročne. Opäť sa môžeme zamyslieť, či Štefan dostal prezývku podľa svojej povinnosti, alebo išlo o jeho zamestnanie (pravdepodobne však šlo o jeho zamestnanie). Ešte v tom istom roku potvrdil Belo IV. Henchovi kúpu zeme v Klčove. 451 Ako povinnosť mu uložil platbu unce zlata ročne. Takže do roku 1263 poznáme tri donácie, ktoré určujú povinnosť platiť za zem poplatok v zlate. Dve donácie dostal Gobul a jednu Hench Blonďavý. Obaja boli levočskí mešťania. Andrejovi príbuzní pochádzali z komunity Valónov v Spišských Vlachoch. 452 O zlatníkovi Štefanovi nevieme nič, ale vzhľadom na jeho remeselnícky status je možné predpokladať jeho pôvod z nejakej z mestských komunít. Aj na základe tohto stručného rozboru možno predpokladať, že nájomné v zlate bol inštitút určený pre mešťanov, ktorí takto platili za prenajatú pôdu. 447 CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši, s CDSl II. s. 415, č Suppl I. s , č. XXV. 450 CDP V. s , č CDP VI. s. 115, č MAREK, M.: Cudzie etniká, s

79 S ďalšími auridátormi sa stretávame v roku 1280, keď Spiš spravovala Alžbeta, matka Ladislava IV. Tá udelila zem v Klčove Huruzkovi, synovi Jaroslava, za platbu troch vážok zlata ročne. 453 V roku 1282 udelil kráľ Ladislav IV. zem v Spišskom Hrušove komesovi Arnoldovi a jeho príbuzným. 454 Poplatok v zlate bol určený na jedno ferto a uncu. O Arnoldovi vieme, že patril k plavečskej vetve pánov z Hrhova. Istý čas bol aj grófom spišských Sasov. V tom istom roku kráľ dal do držby komesovi Eliášovi z Hrhova dedinu Dravce. Ako terágium mu kráľ určil pol hrivny a zlata. Navyše má Eliáš požívať také práva, eké požívajú na Spiši ostatní auridátori. 455 Eliáš bol v tom čase aj grófom spišských Sasov. V roku 1288 potvrdil kráľ aj držbu zeme Pokoj Marcelovi, synovi Sasa, a nariadil mu platiť pol hrivny zlata ročne. 456 Marcel bol servientom krakovskej a sandomierskej kňažnej Kunigundy. 457 Kvalitatívne nový rozmer dostáva tento inštitút za vlády posledného Arpádovca Ondreja III. Ten za spišského župana ustanovil Balda a dal mu právomoci preveriť majetkovú držbu na Spiši. 458 Už v roku 1292 pristúpil k zemi istého Pavla zo Spišského Štvrtku a jeho druhom. Najprv chcel túto zem dvoch popluží v Malých Tomášovciach vrátiť do vlastníctva Spišského hradu, ale aj vďaka intervencii komesa Helbranda mu ju Bald ponechal. Pavol mal platiť ročne uncu zlata ako auridátori. 459 Zaujímavá situácia nastala v roku 1295, keď bol grófom spišských Sasov práve komes Helbrand, ktorý v roku 1292 intervenoval v prospech Pavla. Svojou listinou z 28. mája pripojil Pavlovu zem Euzenbach k Provincii spišských Sasov. 460 Pavol sa mal podieľať na pozemkovej dani Sasov o výške 300 hrivien striebra. Pavol z toho pravdepodobne nebol nadšený, pretože ešte v tom roku žiadal župana Balda, aby mohol znova platiť terágium v zlate priamo županovi. Bald mu vyhovel a nariadil mu tentoraz platiť 3 vážky. 461 Pre Pavla bolo teda výhodnejšie platiť pozemkovú daň v zlate priamo županovi ako prostredníctvom Provincie v striebre. 453 CDP VI. s , č RA II/2-3. s. 287, č Suppl I , č. XLIX. 456 RA II/2-3. s , č RÁBIK, V.: Spišské falzum, s RÁBIK, V.: Bald, s Suppl I. s , č. LXXXI. 460 Suppl I. s , č. XC. 461 Suppl I. s , č. XCII. 79

80 Za úradovanie Balda poznáme ešte niekoľko auridátorov. Ich zmienky sa však obmedzujú iba na ustanovenie výšky poplatku. Na základe týchto faktov možno konštatovať, že inštitút auridatum vyšiel z mestského prostredia a bol výhodnejší ako bežný spôsob platby pozemkovej dane. Hlavne z dôvodu oslobodenia od vojenskej povinnosti, ktorá sa viazala na bežný spôsob. Aj to je dôvod, prečo sa tento inštitút naplno neetabloval v 13. storočí v plnom rozsahu. Svoj väčší rozmach zažil pod ochrannou rokou ľudí, ktorí vyšli z obchodníckeho prostredia (Bald). I keď je zjavné, že väčšina osôb, ktorá využila tento inštitút, pochádzala z germánskych (nemeckých) prisťahovalcov, nedialo sa tak cielene. Tento stav jednoducho ovplyvnil fakt, že drvivá väčšina členov mestských komunít pochádzala zo západnej Európy. Skupinu auridátorov nepovažujeme za jednu z vrstiev šľachty, ale javí sa iba ako prejav podnikateľského ducha západoeurópskych hostí na Spiši, ktorého neskôr prebrali aj domáci šľachtici (napr. Tobiáš, syn Radoslava 462 ). 462 RÁBIK, V.: Bald, príloha č. 1, s

81 Záver V predkladanej práci sme sa pokúsili načrtnúť vývojové tendencie, ktoré prebiehali počas 13. storočia v spišskej šľachte. Zaoberali sme sa storočím, ktoré nám ako prvé poskytuje písomné zmienky o Spiši. Vo svojej práci sme šľachtu rozdelili na tri vrstvy, pričom do prvej sme zaradili najvýznamnejšie rody, ktoré mali svoje rodové dŕžavy na Spiši už v 13. storočí. Ide o pánov z Lomnice, Hrhova a Markušoviec. Tieto rody nadobudli svoje postavenie rôznymi cestami. Lomnickí získali svoje majetky vďaka kráľovnej Gertrúde a neskôr vďaka kolonizačnej aktivite. Hrhovskí boli odmenení za účasť v posolstvách kráľa Bela IV. Markušovskí páni získali svoje prvé donácie vďaka svojim vojenským zásluhám. Za posledných dvoch panovníkov z Arpádovcov je aj vďaka väčšiemu množstvu prameňov možné sledovať istú averziu medzi týmito rodmi. Všetko sa dialo na pozadí situácie, ktorá ľahko mohla prepuknúť do anarchie. Spoločnou zásluhou troch rodov je ich veľká kolonizačná aktivita, ktorú vyvíjali najmä na severnom Spiši a v doline Hnilca. Rovnako ako najvyššia šľachta, ani jej stredná vrstva nie je homogénna. Tieto dve vrstvy delí jedine rozdielna veľkosť vlastnených majetkov. Časť rodov sa do strednej vrstvy dostala najmä vďaka svojim členom, ktorí dosiahli vysoké cirkevné postavenie v Spišskej kapitule. Zároveň sa do strednej vrstvy zaraďujú aj niektorí mešťania spišských kráľovských miest. Mesto už nedokázalo uspokojiť ich potrebu po vyššom ekonomickom a spoločenskom raste. Preto začínajú získavať pôdu mimo mesta spolu s výsadami šľachty. Výrazné sú tendencie ich zaradenia sa do vyšších vrstiev. To sa podarilo najmä levočským mešťanom, čo nepriamo dokazuje, že Levoča mala na Spiši najväčší ekonomický význam. Zriedkavejšie prípady poznáme aj zo saských miest. Neviedli však k vyššiemu spoločenskému statusu, mali len charakter podnikania. Najrozmanitejšia je vrstva najnižšia. Tejto vrstvy týka aj najviac presunov, čo nadväzuje na jej početnosť. Najnižšiu šľachtu môžeme diferencovať do troch základných kategórií. Prvá obsahuje šľachticov požívajúcich rovnaké privilégiá ako šľachtici vyšších vrstiev, no ich majetok je jednoducho drobný. Do druhej kategórie zaraďujeme hodnostne spišských kopijníkov. V našej práci sme ich zaradili nakoniec, pretože sme skúmali ich interakcie s vrstvou servientov, jobagiónov a synov jobagiónov, ktorá sa v priebehu 13. storočia pomaly rozpúšťa. Môžeme povedať, že 81

82 práve spišskí kopijníci sú kategóriou obyvateľstva, ktorá pohltila rozpadajúcu sa najnižšiu vrstvu. Samozrejme okrem prípadov, keď sa príslušníci jobagiónov či synov jobagiónov neprepadnú medzi neprivilegované obyvateľstvo. Na tento jav však neexistujú v 13. storočí priame dôkazy. Dá sa iba vytušiť na základe súvislostí. Na záver je nutné povedať, že táto práca pre nás znamená iba sondu do problematiky. Za najväčší nedostatok tejto práce považujeme obmedzený presah do 14. storočia. Mnohé hypotézy načrtnuté v texte sa budú po dôkladnejšom analyzovaní premeňov nasledujúceho storočia javiť ako nesprávne. Zároveň vnímame deficit i v nedostatočnom poznaní paralel s ostatnými regiónmi, ktoré nám môžu osvetliť viaceré javy, vyskytujúce sa na Spiši, ktoré nie sme v stave objasniť z tunajšieho pramenného materiálu. Zároveň konštatujeme, že v práci by sme radi pokračovali nielen do hĺbky ale aj chronologicky ďalej. 82

83 Použité pramene ŠA Levoča, fond Súkromný archív Spišskej kapituly: scr. II, fasc. 6, č. 3. scr. V, fasc. 1, č. 1. scr. VII, fasc. 1, č. 3. Magyar Országos Levéltár Budapest, Diplomatikai Levéltár:

84 Použité edície prameňov BÁRDOSSY, J. (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis I., Leutchoviae, 1802, 494 s. BORSA, I. SZENTPÉTERY, E. (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica, tomus II., volumina 2-3, Budapest: Akadémiai kiadó 1961, 528 s. BORSA, I. SZENTPÉTERY, E. (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica, tomus II., volumina 4, Budapest: Akadémiai kiadó 1987, 336 s. ISBN FEJÉR, G.(ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I XI. Budae, (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004). IVÁNYI, B. (ed.): A márkusfalvi Máriássy család levéltára In: Közlemények Szepes vármegye múltjából IX., 1917, 175 s. JUCK, Ľ. (ed.): Výsady miest a mestečiek na Slovensku I. ( ), Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV 1984, 200 s. MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, tomus I. Bratislava: Sumptibus Academiae Scientarum Slovacae 1971, 472 s. MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, tomus II. Bratislava: Sumptibus Consilii nationalis Bratislaviensis, Capitalis Reipublicae Socialisticae Slovacae, editrice Libraria Obzor, 1987, 608 s. MARSINA, R. (ed.): V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, zväzok III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2003, 359 s. ISBN NAGY, E. IPOLY, A. VÉGHELY, D. (ed.): Codex diplomaticus patrius I VIII. Győr, (I V), Budapest, (VI VIII). (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004). NAGY, I. DEÁK, F. NAGY, Gy. (ed.): Codex diplomaticus patrius Budapest 1879, (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004). SEDLÁK, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I II. Bratislavae: Sumtibus Academiae Scientarum Slovacae 1980, 1987, 651 s., 634 s. SCHMAUK, M. (ed.): Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis II. Szepesváraljae, s. SZENTPÉTERY, E. (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica, tomus I., Budapestini: Sumptibus Academiae Litterarum Hungaricae 1923, 576 s. 84

85 SZENTPÉTERY, E. (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomatica, tomus II., Budapestini: Sumptibus Academiae Litterarum Hungaricae 1943, 194 s. ŠVECOVÁ, A.: Činnnosť Hodnoverného miesta Spišskej kapituly v rokoch (Diplomaticko paleografický rozbor) Diplomová práca. Vedúci diplomovej práce: Richard Marsina. Trnava, 2002, 134 s. WAGNER, Carolus (ed.): Analecta Scepusii sacri et profani I., Viennae 1774, 469 s. WEBER, S. (ed.): Supplementum III. Analectorum Terrae Scepusiensis. In: Történelmi társulat évkönyve XI., 1908, 370 s. WENZEL, G. (ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus I XII. Pest, (CD verzia, Arcanum Adatabázis 2004). 85

86 Použitá literatúra BÁNLAKY, J.: A magyar nemzet hadtörténelme, (CD verzia) BEŇKO, J.: Dedinská kolonizácia horného Spiša na nemeckom práve (do polovice 14. storočia). In: Spiš vlastivesný zborník, 1973, 3-4, s BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice 1985, 328 s. BEŇKO, J.: Problém pravosti podolíneckej listiny z roku In: Slovenská archivistika III, 1968, 2, s Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV 1986, 532 s. FEKETE-NAGY, A.: A Szepesség terűleti és társadalmi kialakulása, Budapest 1934, 377 s. GÖRGEY, A.: A Toporci és Görgői Görgey Nemzetség Történetéből, Spišská Nová Ves 1908, 144 s. HOMZA, M.: Ku genéze spišských kopijníkov In: Historický zborník 16, 2006, 1-2, s HOMZA, Martin: Svätá Kunigunda a Spiš In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003, s ISBN HRADSZKY, J.: Initia progressus ac praesens status Capituli ad sanctum Martinum E.C.de Monte Scepusio, Szepesváralja 1901, XV s. HUNKA, J.: Nálezy mincí na území kopijníckych osád In: Z minulosti Spiša XI, 2003, s CHALUPECKÝ, I., Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši In: Sborník archivních prací, XIII, 1963, s CHALUPECKÝ, I.: Huncovce v stredoveku. In: Z minulosti Spiša, XII, 2004, s CHALUPECKÝ, I.: Najstaršia šľachta na Spiši. In: ŠTULRAJTEROVÁ, K. (ed.): Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť 1999, str , ISBN CHALUPECKÝ, I.: Poprad v dejinách Spiša In: Z minulosti Spiša XIV, 2006, s CHALUPECKÝ, I.: Spišská Kapitula, Spišská Nová Ves: R.S.U. 1994, 53 s. JAKUBČIN, P.: Dejiny kláštora cistercitov v Spišskom Štiavniku Diplomová práca. Vedúci diplomovej práce: Richard Marsina. Trnava, 2007, 87 s. MAREK, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku, Martin: Matica slovenská 2006, 520 s., ISBN X. 86

87 MAREK, M.: Neugeri na Spiši (Vyplienenie Spišskej kapituly Kumánmi kráľa Ladislava IV.) In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006, s , ISBN MARSINA, R. (ed.): Legendy stredovekého Slovenska, Budmerice: Rak 1997, 412 s., ISBN MARSINA, R.: Štruktúra šľachty na Slovensku v 9. až 13. storočí. In: ŠTULRAJTEROVÁ, K. (ed.): Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť 1999, s , ISBN POLLA, B.: Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany), Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1962, 216 s. RÁBIK, V.: Marcelov hrad na Spiši a okolnosti jeho držby v stredoveku. In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003, s ISBN RÁBIK, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia Acta Carpatho Germanica XIX., Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN RÁBIK, V.: Spišské falzum k roku Ku kritike a interpretácii najstarších prameňov o Marcelovom hrade při Hrabušiciach. In: Slovenská archivistika XXXVI, 2001, 2, s RÁBIK, V.: Spišský župan Bald(uin) ( ) a spoločenské pomery na Spiši za vlády posledného Arpádovca. In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006, s , ISBN RÁBIK, V.: Stredoveké cirkevné pečate spišskej proveniencie (Sonda do problematiky). In: Terra Scepusiensis. Levoča Wrocław, 2003, s , ISBN RUCIŃSKI, H.: Prowincija saska na Spiszu do 1412 roku, Dział Wydawnictw Filii UW w Białymstoku 1983, 474 s. SCHÜTZ, A.: Das Geschlecht der Andechs-Meranier im europäischen Hochmittelalter In: KIRMEIER, J. (ed.): Herzöge und Heilige. Regensburg: Pustet 1993, 272 s., ISBN SLIVKA, M.: Kristianizačný proces na Spiši. In: Z minulosti Spiša, IX-X, 2001/2002, s

88 SLIVKA, M.: Uctievanie svätých na Slovensku (K problematike výskumu patrocínií) In: Studia Archeologica Slovaca Medievalia V., 2006, s , ISBN SOJÁK, M.: Kopijnícke osady z pohľadu archeológie In: Z minulosti Spiša XI, 2003, s ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Práce Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě IX. Praha a Bratislava: Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě 1932, 564 s. ŠPIRKO, J.: Začiatky spišského biskupstva. Snahy v minulosti o jeho utvorenie. In: Mons Sancti Martini, Ružomberok 1947, s ŠTEVÍK, M.: Najstaršie názvy a písomné doloženie, polohy a vývoj (zaniknutých) osád severovýchodného Spiša v neskorom stredoveku ( ) In: ŠTEVÍK, M. (ed.): K stredovekým dejinám Spiša, Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum 2003, s , ISBN ŠTEVÍK, M.: Sídelná štruktúra kopijníckych osád, cestná sieť, strážne a zásekové miesta na Spiši v stredoveku. In: Z minulosti Spiša, IX-X, 2001/2002, s ŠTEVÍK, M.: Z dejín osídlenia a verejnej správy stredovekého Spiša, Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum 2005, 63 s., ISBN VARSIK, B.: Osídlenie Košickej kotliny I-III. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1964, 1973, 1977, 476 s., 604 s., 584 s. VENCKO, J.: Dejiny spišskoštiavnického opátstva na Spiši, Ružomberok 1927, ISBN (reprint bez dátumu). ŽIFČÁK, F.: K identifikácii najstarších kopijníckych rodín In: ŠTEVÍK, M. (ed.): K stredovekým dejinám Spiša, Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum 2003, s , ISBN O. A. M. D. G. 88

89 Súhlas na požičiavanie diplomovej práce Súhlasím s tým, aby bola moja diplomová práca Vývoj šľachty na Spiši do konca 13. storočia požičiavaná na študijné účely. V Trnave, 31. augusta